Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Friday, January 31, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/595/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5812206278
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5812206278.2

Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom
Bratislava, ul. Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného splnomocneným zástupcom Fridrich Paľko,
s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Grösslingova č. 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská
republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie č. 13, o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Námestovo
zo dňa 28. augusta 2013 č. k. 8C/136/2012-22, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Námestovo rozsudkom zo dňa 28. 08. 2013 č. k. 8C/136/2012-22 návrh žalobcu zamietol
(výrok I.). Žalovanej náhradu trov konania nepriznal (výrok II.).
Konštatoval, že žalobca žiadal od žalovaného zaplatenie sumy 193,02 eur ako náhrady nemajetkovej
škody tvoriacej jeho nevymožiteľnú pohľadávku a sumy 38,60 eur ako náhrady nemajetkovej ujmy, ktoré
mu mali byť spôsobené nesprávnym úradným postupom okresného súdu v exekučnom konaní vedenom
pod sp. zn. 9Er/779/2011 tým, že o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie bolo rozhodnuté dlho po uplynutí zákonom stanovenej doby, kedy súčasne žiadosť súdneho
exekútora bola nesprávne súdom zamietnutá.
Vo veci rozhodol bez jej prejednania na pojednávaní s použitím ust. § 115a ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „O. s. p.“), pretože vo veci sa jedná o drobný spor do 1000 eur (§ 29 ods. 6 a § 200ea
O. s. p.), pričom účastníci konania boli riadne poučení o dôkaznej povinnosti podľa § 120 ods. 4 O. s. p.
a okrem v žalobe označených dôkazov do vyhlásenia rozsudku iné dôkazy vykonať nenavrhli.
Z vykonaného dokazovania nemal preukázané tvrdenie žalobcu, že by postupom súdu v exekučnom
konaní sp. zn. 9Er/779/2011 v súvislosti so žiadosťou súdneho exekútora o udelenie poverenia došlo
k nesprávnemu úradnému postupu. Žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu bola súdu doručená
dňa 18. 08. 2011 pričom v tom čase účinné ust. § 44 ods. 2 zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len
„Exekučný poriadok“) určovalo síce povinnosť súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia do 15 dní od doručenia jeho žiadosti, ale táto lehota neplatila v prípadoch kedy išlo o exekučný
titul podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, teda o vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského
súdu. V danom prípade preto exekučný súd nemal povinnosť rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní, keďže exekúcia bola navrhovaná na podklade
rozhodcovského rozhodnutia. Súčasne bolo podľa súdu z uvedeného exekučného spisu zrejmé, že
exekučný súd vzhľadom na povahu veci konal bez zbytočných prieťahov. Po obdržaní žiadosti súdneho
exekútora vykonával nevyhnutné úkony smerujúce k rozhodnutiu veci, konkrétne dňa 19. 09. 2011
požiadal Stály rozhodcovský súd o zaslanie rozhodcovského spisu a vyjadrenie k rozhodcovskému
rozsudku a znovu dňa 30. 09. 2011 žiadal o zaslanie originálu alebo overenej fotokópie zmluvy o úvere,
keďže z kópií predložených listín nebolo zrejmé, na akej rozhodcovskej doložke založil rozhodcovský

súd svoju právomoc vo veci rozhodovať. O žiadosti súdneho exekútora rozhodol exekučný súd pritom
uznesením zo dňa 10. 11. 2011, teda iba deň po dôjdení potrebného podania žalobcu (ktorý ani vtedy
nepredložil súdom žiadané listiny). Uznesenie následne nadobudlo právoplatnosť dňa 28. 12. 2011,
ktorým dňom bola s konečnou platnosťou v dobe primeranej povahe a priebehu konania odstránená
právna neistota žalobcu v danom exekučnom konaní.
Čo sa týka tvrdenia žalobcu, že žalovaná majetková a nemajetková ujma mu mala byť spôsobená aj tým,
že exekučný súd v podstate nezákonne a nesprávne zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v dôsledku čoho je jeho pohľadávka voči povinnej nevymožiteľná,
nemohlo podľa súdu ísť o nesprávny úradný postup už len z toho dôvodu, že pod nesprávny úradný
postup nemožno zahrnúť proces vykonávaný orgánom verejnej moci, ktorého výsledkom je konkrétne
rozhodnutie. Ak podľa žalobcu trpelo uznesenie exekučného súdu zo dňa 10. 11. 2011 nesprávnosťou,
táto by teoreticky mohla byť posudzovaná len z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím (§ 5 a nasl. zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ďalej lej „zákona č. 514/2003 Z. z.“). Na
tieto prípady, ale aj v exekučnom konaní ako špecifickej časti občianskeho súdneho konania slúži
systém opravných prostriedkov, ktorých účelom je preskúmanie a náprava skutkových či právnych
pochybení, pričom ako je zrejmé z exekučného spisu, žalobca preskúmanie uznesenia podaním
odvolania neinicioval.
Súd tak v tejto súdenej veci nemal preukázané, že by zo strany exekučného súdu v dotknutom
exekučnom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu v tom zmysle ako bol vyššie
charakterizovaný. Ak potom nebolo preukázané splnenie už prvej najpodstatnejšej podmienky pre
založenie zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, logicky sa
už ani nebolo potrebné zaoberať skúmaním ďalších dvoch podmienok. Návrh žalobcu preto zamietol.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a žalovanému ako účastníkovi v konaní
úspešnému nepriznal náhradu trov konania, pretože jeho účasťou v konaní žiadne nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu.
V odvolaní vytýkal súdu, že v konaní došlo k vadám: - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom, - rozhodoval vylúčený sudca, - súd I. stupňa nesprávne vec právne posúdil
tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, - neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, - rozhodnutie súdu I. stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
K dôvodom odvolania bližšie uviedol nasledovné:
Žalobca ako strana konania nebol pre vynesením rozsudku oboznámený s písomným vyjadrením
žalovaného k žalobe a vyjadrenie mu bolo doručené až so samotným rozsudkom vo veci samej.
Takýto procesný postup nepredstavuje len porušenie jeho základného práva na kontradiktórny súdny
proces, ale aj priame porušenie ust. § 114 ods. 2 O. s. p., osobitne to platí za situácie, keď súd vo
veci neuskutočnil ústne pojednávanie s prítomnými účastníkmi konania. Porušením kontradiktórnosti
konania žalobca trpí zásadne tam, kde navyše vo vyjadrení k žalobe žalovaný vzniesol námietku
premlčania a na túto námietku nedal súd žalobcovi možnosť akokoľvek pred vyhlásením rozsudku
reagovať. Žalobca ako strana konanie nebol pred vynesením rozsudku oboznámený so súdom
vykonanými listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom spise a k vykonanému dokazovaniu nemal
možnosť vyjadriť sa. Nebol teda oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto
dôkazom a tvrdeniam vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Podľa
konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu nemôže vnútroštátny súd založiť svoje rozhodnutie na skutočnostiach,
o ktorých strana vystupujúca v konaní nevedela. Žalobca tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť
bez nariadenia pojednávania. V situácii, kedy bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie navrhnutým
dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise a za stavu, kedy sa žalovaný vôbec nevyjadril k
podanej žalobe, mal súd umožniť žalobcovi uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym
otázkam, nastoleným samotným súdom v súvislosti s nesprávnym úradným postupom a výškou
spôsobenej škody a a k tak neurobil a vo veci s konečnou platnosťou meritórne rozhodol, porušil právo
žalobcu na kontradiktórny súdny proces. Poukázal aj na to, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah
a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod
nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom
spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise, a to vzhľadom
k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu.

Podľa žalobcu s poukazom na ust. § 15 O. s. p. uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým
upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom
súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský
súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach
žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Rozhodnutie
krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne
totožných veciach. Tiež je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské
práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností a s vedomím, že: - názor
krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor z rozhodovacou praxou
iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu, neobstojí; - žalobca podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd,
ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu; - nebolo a nie je prípustné, aby konanie
pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. V konaní
bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Ústne pojednávanie vo veci odklad
pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej procesnej situácie.
V konkrétnostiach napríklad žalobca uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že
ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak
v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Je nepochybné, že tvrdený nesprávny
úradný postup bol v konaní jednoznačne preukázaný. Súd bol bezdôvodne nečinný, spôsobil tak
zbytočné prieťahy v konaní a nerozhodol o žalobe žalobcu v zákonnej lehote. Ako je zrejmé, nesprávny
úradný postup exekučného súdu spočíva hneď v niekoľkých skutočnostiach, nielen v jednej z nich.
Konajúci súd sa musí preto vysporiadať so všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho úradného
postupu. V napadnutom rozhodnutí tomu tak nie je, čo robí rozhodnutie nepreskúmateľným pre
nedostatok dôvodov.
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žalobca žiadal, aby odvolací
súd zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas účastníkom
konania (§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 201 O. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.), preskúmal
rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok
okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 2214 ods. 1 písm. f/, 2 a § 212 ods. 3 O.
s. p.) z nasledovných dôvodov:

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej
veci sa zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným postupom prvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež
zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo.

V odvolaní žalobca v prvom rade namietal, že uskutočnil podania (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým
upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systém
súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania vylúčiť.

K uvedenému odvolací súd poukazuje na to, že v podaní došlom súdu dňa 21. 05. 2013 žalobca k
poučeniu súdu o jeho práve podať námietku zaujatosti sa odvolával na úvod samotnej žaloby, v ktorej
podľa neho uviedol skutočnosti preukazujúce fakt, že inak vecne a miestne príslušný okresný súd
nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci
a k účastníkom konania a sú teda vo veci zaujatí (§ 14 O. s. p.). Žalobca zároveň poukázal na to,
že okresný súd má preto postupovať zákonným spôsobom a podľa ust. § 12 ods. 1 O. s. p. v spojení
s ust. § 12 ods. 3 O. s. p. požiadať príslušný krajský súd, aby pri prikázal vec na prejednanie inému
súdu toho istého stupňa. Vo veci nejde o vhodnosť, ale nutnosť. Vec musí byť prikázaná inému súdu
preto, aby konanie bolo spravodlivé a vo veci samej rozhodoval nestranný zákonný sudca. V závere

podania však žalobca zdôraznil, že uvedená argumentácia nepredstavuje námietku zaujatosti podľa ust.
§ 15a ods. 1 O. s. p. Nepodanie námietky zaujatosti je odvolaciemu súdu známe aj z jeho rozhodovacej
činnosti v obdobných veciach podávaných žalobcom voči žalovanému. Okrem toho z obsahu spisu
okresného súdu vyplýva, že Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa 13. 03. 2013 č. k. 10NcC/86/2013-12
rozhodol, že sudca Okresného súdu Námestovo Mgr. Martin Štubniak nie je vylúčený z prejednávania a
rozhodovania veci, vedenej aktuálne na súde pod sp. zn. 8C/136/2012. Nad rámec uvedeného odvolací
súd dopĺňa, že ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a nasl. O. s. p.) predstavujú výnimku
z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1
Ústavy SR). Vzhľadom na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len
celkom výnimočne, len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade
so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v
osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá
ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. Dôvod na
vylúčenie sudcu nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným
je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napr. uznesenie NS SR z 31. 05. 2010 sp.
zn. 3Nc/14/2010). Pre účely preskúmavanej veci odvolací súd konštatuje, že dôvodom na vylúčenie
sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia žalobcu)
svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť žalovaného na náhradu
škody a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Aplikačná prax Najvyššieho súdu SR
pri zohľadnení tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere
prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný profesionálny
prístup, nadhľad, potrebnú dávku odstupu. Preto samotná skutočnosť, že predmetnom konania je
nesprávny úradný postup, na ktorom sudca vykonával svoju funkciu, pričom tento nebol zákonným
sudcom v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, nezakladá pomer k
veci.

Vzhľadom na uvedené neexistoval podľa odvolacieho súdu dôvod pre vylúčenie zákonného sudcu Mgr.
Martina Štubniaka z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci a preto nerozhodoval vec vylúčený
sudca.

Žalobca v súvislosti s postupom okresného súdu v odvolaní namietal aj to, že vo veci nebolo možné
rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.

Odvolaciu námietku žalobcu odvolací súd považoval za dôvodnú. Okresný súd tým, že rozhodol bez
nariadenia pojednávania, zaťažil konanie vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci a na túto vadu bol krajský súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožní účastníkovi konania
realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia
a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí však ísť o znemožnenie realizácie
konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v
dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený. Väčšina procesných oprávnení a povinností účastníka
v občianskom súdnom konaní sa realizuje na pojednávaní, kde je účastníkovi umožnené predkladať
návrhy, navrhovať a predkladať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonanému dokazovaniu, k tvrdeniu protistrany,
právo záverečnej reči a podobne.

Z obsahu spisu okresného súdu vyplýva, že nariadil na deň 28. 08. 2013 vyhlásenie rozsudku bez
nariadenia ústneho pojednávania v súlade s ust. § 156 ods. 3 O. s. p. Z odôvodnenia rozhodnutia
vyplýva, že tak postupoval z toho dôvodu, že sa jedná o drobný spor do 1.000 eur (§ 29 ods. 6 a § 200ea
O. s. p.), pričom účastníci konania boli riadne poučení o dôkaznej povinnosti podľa § 120 ods. 4 O. s. p.
Okrem v žalobe označených dôkazov do vyhlásenia rozsudku iné dôkazy vykonať nenavrhli.

Ust. § 115a O. s. p. umožňuje súdu rozhodnúť vo veci bez nariadenia pojednávania v drobných
sporoch. Je nepochybné, že súdená vec, vzhľadom na predmet konania, ktorý nepresahuje sumu
1.000 eur, je považovaná za drobný spor (§ 200ea O. s. p.). Nie vždy, ale rozhodnutie veci bez
nariadenia pojednávania prichádza do úvahy. Citované ustanovenie bolo zaradené do Občianskeho
súdneho poriadku v súvislosti so snahou zrýchliť a zefektívniť konanie, keď bola súdu daná možnosť, nie
povinnosť, rozhodovať aj bez nariadenia pojednávania za splnenia zákonom stanovených podmienok.

Základom pre rozhodnutie súdu v takomto prípade sú zhodné (nespochybnené) listinné dôkazy
predložené účastníkmi konania, na základe ktorých súd rozhodne, po oboznámení sa s nimi, bez toho,
aby sa nimi vykonávalo dokazovanie v zmysle § 120 a nasl. O. s. p. Súd sa len oboznámi s listinami a ak
z nich vyplynie tvrdený skutkový stav a právne posúdenie, môže ich vziať za základ svojho rozhodnutia
vo veci samej. Skutkový stav môže súd ustáliť len z predložených listinných dôkazov a je vylúčené, aby
rozhodnutie bolo založené na listine, ktorú účastníci nepredložili.

Z napadnutého rozsudku pritom vyplýva, že okresný súd vykonal dokazovanie, a to oboznámením sa
s exekučným spisom sp. zn. 9Er/779/2011 a svoje rozhodnutie založil iba na skutočnostiach zistených
z tohto spisu. Pokiaľ však súd nenariadil pojednávanie, nemohol vykonávať dokazovanie, ktoré možno
vykonať iba podľa zásad stanovených v ust. § 120 a nasl. O. s. p. a nemohol potom vychádzať z obsahu
exekučného spisu, ktorý nebol súčasťou listín predložených žalobcom spolu s podaním žaloby a zároveň
ani obsahom podaní žalovaného, ktorý sa vo veci ani nevyjadril a nijako nespochybnil skutkové tvrdenia
žalobcu uvedené v žalobe. Skutkové zistenia, z ktorých súd vychádzal pri rozhodnutí vo veci samej,
boli preto získané spôsobom nesúladným s Občianskym súdnym poriadkom.

Z vyššie uvedených zistení vyplýva, že okresný súd konanie zaťažil vadou, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci a postupom okresného súdu bola žalobcovi odňatá možnosť konať pred
súdom. Z uvedených dôvodov preto krajský súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vrátil mu
vec na ďalšie konanie.

Povinnosťou okresného súdu bude vo veci nariadiť pojednávanie, vykonať dokazovanie, prejednať a
rozhodnúť. Súčasne okresný súd rozhodne aj o trovách prvostupňového a odvolacieho konania (§ 224
ods. 3 O. s. p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .