Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, November 13, 2013

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/518/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214259
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 11. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2013:5712214259.3

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi Slovenská republika, za ktorého koná
Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné nám. 13, o náhradu škody a náhradu
nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Martin č. k.

8C/190/2012-48 zo dňa 30. augusta 2013, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd v zmysle § 104 ods. 1 O.s.p. zastavil konanie v súdenej veci.
Vychádzal z postulátu, že deficit právomoci súdu zakladá neodstrániteľný nedostatok podmienok
konania, nevyhnutne vedúci k jeho zastaveniu. Mal za to, že v prejednávanom prípade ide o delenú

právomoc (§ 8 O.s.p.) a za nevyhnutnú podmienku pre rozhodnutie súdu preto považoval preukázanie
predbežného prerokovania uplatneného nároku (§ 15 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci) pred príslušným orgánom.
Navrhovateľ pritom uviedol, že nedisponuje rovnopisom návrhu na predbežné prerokovanie nároku.
Originál návrhu podal osobne do podateľne odporcu, ktorý potvrdil prijatie individuálneho návrhu, spolu
s prijatím iných individuálnych návrhov, označením ich súpisu prezenčnou pečiatkou. Následne ho

(odporca) založil do (svojho) spisu, ktorého oboznámenie navrhovateľ v konaní požadoval. Kópiu súpisu
navrhovateľ založil pre potreby súdnych konaní do registra Spr.; printový rovnopis nevyhotovoval z
dôvodu hospodárnosti.
Odporca taktiež nebol spôsobilý predložiť kópiu konkrétnej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku
(v danej exekučnej veci), nakoľko žiadosti v celkovom počte vyše štyridsať tisíc mu boli doručené
spolu s ôsmymi sprievodnými listami. Napriek opakovaným výzvam na doplnenie žiadostí adresovaných

navrhovateľovi, tento nepreukázal požadované skutočnosti, nedoplnil žiadne informácie, preto odporca
považuje nárok navrhovateľa za predbežne neprerokovaný a nemôže jednoznačne potvrdiť, či jednotlivé
(konkrétne) nároky boli aj predmetom doručených žiadostí o predbežné prerokovanie.
Na základe uvedených skutočností okresný súd konštatoval, že navrhovateľ nepredložil kópiu žiadosti
o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. V jednotlivých spisoch, na ktoré navrhovateľ vo
svojich podaniach odkazuje, sa žiadosť o predbežné prerokovanie uplatňovaného nároku nenachádza.

Z tohto titulu okresný súd nemohol preskúmať totožnosť nároku uplatneného pred ministerstvom
spravodlivosti s nárokom uplatneným v prebiehajúcom konaní, pričom zdôraznil, že za predbežne
prerokovaný možno považovať len nárok, ktorý je identický s nárokom uplatneným pred súdom. S
poukazom na sporový charakter konania neakceptoval procesný návrh navrhovateľa na oboznámenie
sa s príslušnými spismi odporcu (obsahujúcimi originál žiadosti). Uvedené považoval za neprípustné
prenášanie dôkazného bremena na odporcu.

O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. tak, že žiaden z účastníkov
nemá právo na náhradu trov konania, ktoré bolo zastavené.Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal
jeho zrušenia a vrátenia veci na „opätovné prejednanie“. Napádal záver okresného súdu o nepreukázaní

predbežného prerokovania nároku. Predmetnú podmienku konania považoval za splnenú predložením
zoznamu jednotlivých žiadostí, ktorý ministerstvo potvrdilo. Zopakoval, že odporca nikdy nenamietal
okolnosť, že by v tejto konkrétnej veci navrhovateľ nepodal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody. Vytýkal okresnému súdu, že napriek viacnásobnému označeniu dôkazu (spis
ministerstva), tento dôkaz nevykonal, resp. ho odignoroval bez kvalifikovaného odôvodnenia. Záver, že

odporca „nemôže jednoznačne potvrdiť, že jednotlivé uplatnené nároky boli aj predmetom doručených
žiadostí o predbežné prerokovanie“, označil odvolateľ za nelogický a zavádzajúci. Uzavrel, že hoci jeden
dôkaz predložil a druhý označil, okresný súd k svojmu záveru nedospel s určitosťou, ale len na základe
pochybností.
S poukazom na koncepciu nezávislosti a objektívnej nestrannosti sudcu naďalej namietal, že v
konaní rozhodoval vylúčený sudca. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v navrhovateľom označených

skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v
očiach verejnosti nemožno konajúceho sudcu považovať za nestranného. Rozhodnutie krajského súdu
bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou praxou iných krajských súdov a tiež v rozpore s
judikatúrou Ústavného súdu SR, či Európskeho súdu pre ľudské práva.
Za dôvod zrušenia napadnutého uznesenia navrhovateľ označil aj okolnosť, že konečné meritórne

rozhodnutie neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy tiež preto, že „súd v rovnakom rozhodnutí
rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.“ Takýto
postup zakladá porušenie jeho práva na súdnu ochranu. Okresný súd ignoroval žiadosť o zrušenie
nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu, v dôsledku čoho sa nemal navrhovateľ možnosť vyjadriť
k tvrdeniam odporcu, navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení, čím došlo k „degradácii zásady

kontradiktórnosti“.
Vo vzťahu k výroku o trovách konania poukázal na účelnosť použitia motorového vozidla s enormnou
spotrebou pohonných látok.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 1

O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil na
ďalšie konanie podľa § 221 ods. 1 písm. f/, ods. 2 O.s.p.

Odvolací súd sa nezaoberal (z hľadiska rozsahu významnou) časťou odvolacej argumentácie
navrhovateľa, ktorá nekorešpondovala s obsahom napadnutého rozhodnutia. V tejto spojitosti

zdôrazňuje viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a tomu korelujúcu zodpovednosť
navrhovateľa za konkrétne vymedzenie odvolania. Zároveň nie je možné zaoberať sa prieskumom
procesných situácií namietaných odvolateľom, ku ktorým v konaní pred súdom prvého stupňa ani
nedošlo. V tomto kontexte sú všetky odvolateľove tvrdenia o porušení práva na kontradiktórne konanie,
o odňatí možnosti konať pred súdom v dôsledku neakceptovania žiadosti o odročenie pojednávania, o

zamietnutí návrhu na prerušenie konania, či o účelnosti priznaných trov konania úplne bezpredmetné.

Nenáležitoujeajnámietkaorozhodovanívecivylúčenýmsudcom.Odhliadnucodokolnosti,ževsúdenej
veci žiadne rozhodnutie krajského súdu o námietke zaujatosti (ako to uvádza odvolateľ) voči zákonnej
sudkyni neexistuje, subjektívny pocit navrhovateľa nie je v tomto smere určujúci. Podstatné skutočnosti

odôvodňujúce irelevanciu tvrdenia o konaní „vylúčeného sudcu“ sú jednak explicitné vylúčenie podania
námietky zaujatosti samotným navrhovateľom a zároveň vyjadrenie zákonnej sudkyne, ktorá sa vo
veci necítila byť zaujatá. Nadväzne v tomto štádiu konania nie je daný právny dôvod na posudzovanie
(ne)zaujatosti konajúceho sudcu nadriadeným súdom.
Odvolateľ poukazuje tiež na rozhodnutia (niektorých) krajských súdov o vylúčení všetkých sudcov

konajúceho/okresného súdu. Je potrebné zdôrazniť, že tieto rozhodnutia nie sú v súdenej veci záväzné
(§ 135, § 226 O.s.p.) a zároveň väčšia časť nadriadených súdov (zhodne ako konajúci odvolací súd
nevideli dôvod pre vylúčenie sudcu v okolnosti, že predmetom konania je nesprávny úradný postup
súdu, na ktorom sudca vykonáva funkciu). Takéto konštatovanie vyplýva i z aktuálnej judikačnej činnosti
Najvyššieho súdu SR, ktorý sa i pri zohľadnení tzv. teórie zdania v absolútne prevažujúcej miere prikláňa

k záveru o povinnosti sudcu v každej veci zachovať vecný profesionálny prístup. Samotná skutočnosť,
že predmetom konania je údajný nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva funkciu,
nezakladá pomer sudcu k veci. Osobitosť vzťahu sudcu k štátu umožňuje sudcovi konať a rozhodovať
nezávisleanezaujatovovšetkýchveciach,tedaajvoveciachtýkajúcichsaštátu,sktorýmtentovzťahpodobu výkonu sudcovskej funkcie má, ako aj vo veciach týkajúcich sa súdu, na ktorom aktuálne vykonáva
svoju funkciu (bližšie napr. uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Nc 54/2012, 1Nc 16/2012).
Zároveňplatí,žeprocesnýpostojúčastníkakonaniazásadnenemôžebezďalšiehoimplikovaťpovinnosť

všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy a procesné úkony a rozhodovať podľa nich (rozhodnutie
Ústavného súdu SR, sp. zn. IV. ÚS 329/2004). Súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie totiž nie
je záväzok súdu rozhodovať v súlade so skutkovými a právnymi názormi účastníka konania.

Vo vzťahu k samotnému vecnému posúdeniu napadnutého rozhodnutia odvolací súd východiskovo

uvádza, že sa nestotožňuje so záverom okresného súdu o existencii delenej právomoci v súdenej veci
(pozri tiež Bureš/Drápal/Krčmář a kolektív,Občanský soudní řád, C.H.Beck, 2006, s. 23). Legitimáciou
na autoritatívne rozhodnutie o nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
disponuje výlučne všeobecný súd. Inštitút predbežného prerokovania (ako to naznačuje už jeho názov)
znamená v podstate len možnosť zodpovednostného subjektu uznať nárok voči nemu uplatňovaný.
Takúto možnosť má ktorýkoľvek subjekt občianskoprávnych vzťahov s tým rozdielom, že v danom

prípade došlo k inštitucionalizácii tejto možnosti zákonnou formou. Uvedenému nasvedčuje aj úprava
§ 16 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., v zmysle ktorého, ak poškodený na výzvu príslušného orgánu
neodstráni nedostatky žiadosti o predbežné prerokovanie, príslušný orgán na takúto žiadosť neprihliada.
Nijako sa to však nedotýka práva poškodeného domáhať sa, za splnenia ostatných podmienok,
uspokojenia nároku alebo jeho časti na súde.

Nadväzne nie je možné hovoriť ani o neodstrániteľnej povahe takejto podmienky konania - predbežného
prerokovania. Procesno-právny rámec dovoľuje niekoľko alternatív postupu súdu - výzva na odstránenie
vady, prerušenie konania do uplynutia zákonnej lehoty na predbežné prerokovanie, prerušenie konania
spolu s postúpením veci orgánu príslušnému na predbežné prerokovanie.

V uvedených intenciách napokon (v rozpore s vlastným tvrdením o neodstrániteľnom charaktere
predmetnej podmienky) okresný súd aj vyzval navrhovateľa na preukázanie podania žiadosti o
predbežné prerokovanie nároku. Následne však v niektorých (svojim charakterom podstatných) dielčich
otázkach nebol úplne dôsledný. Problematickým sa javí dostatočne jasné vymedzenie procesného
stavu, ktorý vzal okresný súd za základ aktuálne posudzovaného rozhodnutia. Zároveň záver o

nedostatku podmienky konania nemôže byť postavený len v rovine dohadov.
V tejto súvislosti odvolací súd zo všeobecného hľadiska uvádza, že je namieste vyžadovať od
účastníka/navrhovateľapredloženiedôkazu,ktorýjevýsledkomjehovlastnejčinnosti,bolnímvytvorený,
a teda logicky musí byť v jeho dispozícii. Nepochybne správnou je úvaha okresného súdu, že
prenášanie dôkaznej povinnosti na protistranu, napr. tým že jej určitá písomnosť mala byť zaslaná,

nie je opodstatnené. Avšak bez predloženia konzistentnej argumentácie, prečo okresný súd nevyhovel
procesnému návrhu navrhovateľa (poskytnutie databázy žiadostí), resp. ako sa vyporiadal s dôkaznou
povinnosťou navrhovateľa z pohľadu možnosti jej splnenia nielen predložením konkrétneho dôkazu,
ale aj iba jeho (jednoduchým) označením, (minimálne) vykazuje zvolený postup okresného súdu znaky
odmietnutia spravodlivosti. Osobitne za (procesnej) situácie, kedy navrhovateľ splnenie podmienky

konania tvrdí, na jej preukázanie predkladá návrhy a zároveň odporca splnenie podmienky nepopiera.
Z obsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia je pritom možné nadobudnúť dojem, že nepreukázanie
predbežného prerokovania nároku je viac predpokladom/domnienkou prvostupňového súdu, ako jeho
jednoznačne ustáleným záverom.

Taktiež v prípade zastavenia konania pre nepreukázanie predbežného prerokovania nároku musí byť z
odôvodnenia dotknutého rozhodnutia zrejmé, prečo okresný súd nepostúpil vec príslušnému orgánu. Na
jednej strane totiž okresný súd uzavrel, že predbežné prerokovanie nároku ministerstvom je špecifickou
podmienkou prebiehajúceho súdneho konania (súdnemu konaniu má predchádzať iné konanie), ale z
konštatovania jeho nepreukázania nevyvodil aj (popri zastavení konania) subsidiárny výrok o postúpení

veci.

Napokon úlohou okresného súdu bolo právne vyhodnotiť súvislosti vyplývajúce z § 16 ods. 2 zákona
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, v zmysle ktorého neodstránenie
nedostatkov žiadosti o predbežné prerokovanie nároku nebráni poškodenému domáhať sa (za splnenia

ostatných zákonných podmienok) uplatnenia nároku na všeobecnom súde. Najmä, ak z vyjadrenia
odporcu sa javí pravdepodobným, že návrh na predbežné prerokovanie žiadosti podaný bol, avšak len
nemal všetky náležitosti.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.