Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, May 15, 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23CoE/138/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2604899361
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 05. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2604899361.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava,
IČO: 35 807 598, zastúpený advokátskou spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o. Grősslingova 4,
Bratislava, proti povinnému: T. R., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom Q. P. T., M. R. XXX, zastúpený
opatrovníčkou: T. L., pracovníčka Okresného súdu Skalica, o vymoženie 513,51 eur s príslušenstvom,
exekúcia vedená pred súdnou exekútorkou: Bc. Mária Krasňanová, Považská Bystrica, Nám. A. Hlinku

36/9, Považská Bystrica, na odvolanie oprávneného a súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného
súdu Senica, č. k. 7Er 52/2004-69 zo dňa 03. augusta 2011, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Uznesením napadnutým odvolaním prvostupňový súd exekučné konanie zastavil, oprávnenému uložil
povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie 104,29 eur. Svoje rozhodnutie

prvostupňový súd odôvodnil citáciou § 2 písm. a), b) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch, § 3 ods. 2, § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného do 31.12.2001 a účinného od
01.01.2008, § 53 ods. 1, ods. 5, § 54 ods. 1, 2, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1
Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., článkom 6 ods. 1, článok 2 písm. a), článkom 3 ods. 1, ods. 3 Smernice
Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, § 58 ods.
1 Exekučného poriadku s tým, že súd preskúmal zákonnosť exekučného konania ako aj zmluvu a

všeobecné podmienky tvoriace neoddeliteľnú súčasť zmluvy a dospel k záveru, že exekučný súd má
právo posúdiť exekučný titul aj z hľadiska, či je plnenie dovolené a zároveň či nie je v rozpore s dobrými
mravmi. Podľa rovnakých zásad treba postupovať aj pri zaoberaní sa otázkou, či už v prebiehajúcej
exekúcii možno pokračovať. Z exekučného titulu mal súd preukázané, že za povinného uznal záväzok
zo zmluvy o úvere 31.07.2003 Mgr. Bruno Žlnay, advokátsky koncipient splnomocnený splnomocneným
zástupcom povinného na základe zmluvy o úvere advokátom Mgr. Tomášom Kušnírom. Predmetnú

zmluvu o úvere súd posúdil ako spotrebiteľskú, nakoľko oprávnený ako dodávateľ konal v danej veci v
rámci podnikateľskej činnosti, pričom povinný ako spotrebiteľ nemal postavenie podnikateľa, nemohol
ovplyvniť podstatný obsah zmluvy ani obsah všeobecných podmienok. Preskúmal notársku zápisnicu
a dospel k záveru, že nespĺňa podmienku materiálnej právoplatnosti pretože zaväzuje povinného k
plneniu, ktoré je objektívne nemožné a prieči sa dobrým mravom. Súd zistil, že ide aj o neprijateľnú
podmienku v neprospech spotrebiteľa, pretože tento bol nútený pri podpise zmluvy, ako aj typickou

formulárovou zmluvou, udeliť plnú moc osobe vybranej povinným, nemal možnosť odmietnuť udeliť
plnú moc, nakoľko bola inkorporovaná do obsahu zmluvy, nebola prejavom jeho skutočnej vôle, jeho
jediným východiskom bolo zmluvu buď prijať alebo neprijať. Uznanie záväzku je uznaním urobeným
neoprávnenou osobou, notár pri spisovaní notárskej zápisnice nerešpektoval záujem spotrebiteľa,
nezaoberal sa charakterom zmluvy o úvere a neprijateľnosťou plnej moci zmluvy o úvere. Súd preto
exekučné konanie zastavil. Výrok o priznaní náhrady trov exekúcie súd odôvodnil poukazom na § 14,

§ 15 a § 22 vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení
účinnom do 30.04.2008 a priznal odmenu súdnemu exekútorovi podľa § 14 ods. 3 a § 15 ods. 1 vo výške33,20eur(získaniepoverenia,doručeniepríkazunazačatieexekúcie,doručenieupovedomeniaozačatí
exekúcie, doručenie exekučného príkazu, každé zisťovanie bydliska povinného - 6,64, každé zisťovanie
platiteľa mzdy povinného - 9,96 eur, každé ďalšie zisťovanie majetku povinného). Podľa § 14 ods. 1

stanovenú podľa počtu hodín - 13,28 eur (2 x 6,64), poštovné - 41,29 eur, ostatné - 7,22 eur, spolu 48,51
eur,20%DPHzosumy46,48eur-9,30eur,spolu104,29eur.Prirozhodovaníoodmenesúdvychádzalz
gramatického výkladu § 15 ods. 1 vyhlášky a priznal súdnemu exekútorovi za úkon doručenie príkazu na
začatie exekúcie, doručenie exekučného príkazu a upovedomenie o začatí exekúcie paušálnu odmenu
3,32 eur za jeden úkon a to bez ohľadu na to koľkokrát bol príkaz na začatie exekúcie, exekučný príkaz

a upovedomenie o začatí exekúcie doručované. Súd zároveň nepriznal exekútorovi odmenu za vrátenie
poverenia a zaslanie faktúry zrušenie blokácie na účte povinného nakoľko tieto ešte neboli vykonané.
Súd priznal 20% DPH len za odmenu na miesto nesprávne účtovanej DPH aj za hotové výdavky.

Proti tomuto rozhodnutiu v celom rozsahu podal odvolanie oprávnený, ktorým sa domáhal, aby odvolací
súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v zmysle § 221 O.s.p. zrušil. Prednostne poukázal na
skutočnosť, že predmetná zmluva o úvere bola uzavretá dňa 31.7.2003, kedy neboli v Občianskom

zákonníku ust. § 52 a nasl. týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv, z ktorých nesprávne vychádza konajúci
súd. Smernicu Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 súd nemôže používať ako prameň práva. Úrok má sankčný
charakter a účtuje sa v prípade porušenia zmluvných podmienok. Úroky z omeškania bolo možné
dohodnúť a požadovať bez zákonných obmedzení, pretože právny vzťah zo zmluvy bol absolútny
obchod. Ďalej sa oprávnený domnieva, že v danom prípade súd posudzoval vec, o ktorej už raz

právoplatne rozhodol, keď pri vydaní poverenia bol povinný dané otázky skúmať a rozpor so zákonom
vtedy zistený nebol a poverenie bolo vydané. Oprávnený rovnako namieta tvrdenia okresného súdu o
vadnosti udeleného poverenia na spísanie notárskej zápisnice. S poukazom na ust. § 24 Občianskeho
zákonníka zdôraznil, že zákon umožňoval zástupcovi dať sa zastúpiť ďalším zástupcom, keďže ust.
§ 25 Občianskeho súdneho poriadku umožňuje advokátovi dať sa v občianskom súdnom konaní

zastupovať iným advokátom. Odvolateľ poukázal tiež na to, že povinný ako dlžník mohol kedykoľvek
po uzatvorení zmluvy o úvere udelené plnomocenstvo v zmysle § 33b Občianskeho zákonníka odvolať,
čo neurobil. Zákon nepredpisuje povinnú účasť pri spisovaní exekučnej notárskej zápisnice. Záverom
odvolateľ poukázal na to, že v prípade právoplatnosti napadnutého rozhodnutia nastane situácia, kedy
si oprávnený vzhľadom na premlčanie už nebude môcť zabezpečiť iný exekučný titul. Oprávnený sa

nestotožňuje ani s priznanou výškou trov exekúcie, ak súd priznal odmenu za úkony označené ako
vyčíslenie exekučných trov, zrušenie blokácie na účte povinného, zaslanie faktúry, pretože tieto úkony
nie sú účelné a tieto úkony spadajú pod § 25 vyhlášky a predstavujú administratívne práce.

Proti tomuto uzneseniu podala odvolanie aj súdny exekútor a to v časti výroku o trovách exekúcie a
žiadal, aby odvolací súd v tejto časti napadnuté rozhodnutie zrušil a zaviazal oprávneného uhradiť trovy

exekúcie podľa špecifikácie založenej v spise. Poukázala na to, že účelnosť počtu hodín vynaložených
na exekúciu treba posudzovať v súvislosti s účelom exekučného konania, počet hodín vynaložených
na exekúcie nie je možné stanoviť vopred. Posudzovať účelnosť vynaložených procesných úkonov
neprislúcha súdu absolútne aby nebol súd viazaný časovou špecifikáciou. Poukázala na kogentné
ustanovenie§14ods.2vyhláškyvktoromjestanovené,žeodmenapatrísúdnemuexekútorovizakaždú

aj začatú hodinu exekučnej činnosti. Zároveň namietala aj nepriznanie úkonov za vydanie exekučných
príkazov bankových inštitútov. Nie je správny názor súdu, že nepatrí odmena za zrušenie blokácie na
účte povinného a dopravnom inšpektoráte , pretože exekútor je povinný oznámiť každému od koho sa
žiada súčinnosť ukončenie exekúcie, čiže táto povinnosť vyplýva priamo zo zákona.

V priebehu odvolacieho konania podal oprávnený prostredníctvom svojho právneho zástupcu návrh na

prerušeniekonaniapostupompodľa§109ods.1písm.c)O.s.p.ačl.267ZmluvyofungovaníEÚ,pričom
žiadal, aby súd Súdnemu dvoru Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v nasledovnom znení:

1. je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do

výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy?2. je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Oprávnený zároveň doplnil k odvolaciemu dôvodu postavenému na tvrdení, že rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ďalšiu právnu argumentáciu, pričom poukázal
na najnovší vývoj rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR. Následne z rozhodnutia ÚS SR sp.
zn. I.ÚS 120/2012 zdôraznil, že v prípade notárskej zápisnice formálna stránka jej vykonateľnosti
spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako je uvedená v notárskom poriadku. Materiálna

stránka je priamo predpísaná Exekučným poriadkom v § 41 ods. 2, vykonateľnosť notárskej zápisnice
je daná uplynutím času na dobrovoľné splnenie povinnosti. Podľa Ústavného súdu v jeho prípade
notárska zápisnica obsahovala všetky náležitosti predpísané už citovanými právnymi predpismi a žiadne
ďalšie podmienky formálnej, ani materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného poriadku
nemožno vyvodiť. Z tohto dôvodu exekučný súd nepreskúmaval právny vzťah účastníkov z hľadiska
hmotného práva, pretože je to nad rámec skúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného

titulu. Súd by bol povinný vykonať takéto preskúmavanie len vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne
uvedené. Podľa odvolateľa prvostupňový súd svoj záver o tom, že predmetné dojednanie o zastúpení
povinného je neprijateľnou zmluvnou podmienkou nijako neodôvodnil. Uvedeným dojednaním povinný
neprevzal na seba žiadne nové povinnosti, či záväzky a oprávnenému nevznikli žiadne nové práva,
či výhody. Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať

svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba pritom nie je oprávnený
a povinný mohol plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka kedykoľvek
odvolať. Vzhľadom na uvedené okolnosti udelenie plnomocenstva tretej osobe na zastupovanie
spotrebiteľa nie je možné považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá by z pohľadu spotrebiteľa
spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v jeho neprospech. Podľa odvolateľa

prvostupňový súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernici Rady 93/13/
EHS. Najmä nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere splnomocnenie.
Ani v indikatívnom a nevyčerpávajúcom zozname podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé
v citovanej smernici sa nenachádza splnomocnenie, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocňuje fyzickú
osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Následne oprávnený tvrdí, že v danom

prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“, v kontexte tohto sporu Súdny
dvor Európskej únie. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 267 Zmluvy o
fungovaní EÚ platí pre vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore, teda
súd, proti ktorému rozhodnutiu nemožno podať žiadny opravný prostriedok. Opravným prostriedkom sa
pritom myslí spravidla riadny opravný prostriedok, čo vylučuje niektoré mimoriadne opravné prostriedky,

ktoré nie sú bežne dostupné. Zároveň oprávnený ponechal na uvážení exekučného súdu, či eventuálnu
prípustnosť dovolania voči jeho rozhodnutiu o odvolaní proti napadnutému uzneseniu bude považovať
za dostupný opravný prostriedok. Podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ v každom prípade ale platí,
že prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu, v ktoromkoľvek štádiu
konania. Podľa názoru oprávneného by ustanovenia vnútroštátneho práva (najmä § 36, § 38, § 40

Notárskeho poriadku, § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a § 31, § 37,
§ 39 a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) mali byť vykladané v rámci Smernice Rady 93/13/EHS v
súlade najmä s čl. 17, s čl. 47 Charty základných práv EÚ. Vzhľadom na to navrhol, aby súd podľa §
109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ konanie prerušil a zároveň Súdnemu dvoru
EÚ predložil vyššie uvedené prejudiciálne otázky.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p. a § 37 ods. 1 Exekučného
poriadku - ďalej len EP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 202 ods. 2
O.s.p. a § 45 ods. 3 zák. č. 244/2002 Z.z.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a

dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214
ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné a napadnuté uznesenie
súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť.Z obsahu spisu bolo zistené, že medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom bola dňa
31.7.2003 uzavretá zmluva o úvere na základe ktorej oprávnený ako veriteľ poskytol povinnému ako
dlžníkovi pôžičku vo výške 10.000,- Sk, ktorú sa zaviazal zaplatiť zvýšenú o poplatok vo výške 5.470,-

Sk,celkovo15.470,-Sk,v13dvojtýždňovýchsplátkachpo1190,-Sk,počnúcdňom14.8.2003.Súčasťou
zmluvy o úvere je i splnomocnenie na základe ktorej dlžník splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra
so sídlom v Bratislave na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.j. aby v mene dlžníka
uznal záväzok z úveru vyššie uvedeného tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom
pre súdny výkon rozhodnutia podľa § 274 písm. e) O.s.p. resp. pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 zák. č.

233/1995 Z.z. na celý majetok dlžníka do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva splnomocnenie
ako súčasť textu zmluvy o úvere je podpísané iba dlžníčkou.

ZnotárskejzápisnicenapísanejnaNotárskomúradenotáraJUDr.OndrejaĎuriačavNitredňa6.12.2003
pod č. N 5223/2003, NZ 115447/2003 vyplýva, že Mgr. Bruno Žlnay na základe substitučnej plnej moci z
2.1.2003 zastupujúci Mgr. Tomáša Kušníra so sídlom v Bratislave konajúci na základe plnej moci, ktorá
je prílohou notárskej zápisnice v mene povinnej osoby vyhlásil, že uznáva dlh voči oprávnenej osobe v

celkovej výške 19.220,- Sk a zaviazal sa dlh zaplatiť do 15.12.2003 k rukám oprávnenej osoby a zároveň
vyhlásil, že v prípade neuhradenia dlhu v danej lehote súhlasí s exekúciou spôsobom ustanoveným v §
63 Exekučného poriadku alebo súdnym výkonom rozhodnutia podľa § 258 O.s.p. s tým, aby notárska
zápisnica bola použitá ako exekučný titul podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku alebo § 274 písm. e)
Občianskeho súdneho poriadku.

K notárske zápisnici je pripojené i plnomocenstvo, ktoré udelil Mgr. Tomáš Kušnír, advokát s poukazom
na § 12 ods. 2 zák. č. 132/1990 Zb. o advokácii advokátskemu koncipientovi Mgr. Bruno Žlnayovi na
zastupovanie pri všetkých právnych úkonoch, ktoré bol povinný vykonať na základe plnomocenstva z
2.1.2003 udeleného dlžníkom spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o. za účelom uznania záväzku dlžníka z
úverovej zmluvy.

Prvostupňový súd správne v preskúmavanom uznesení uviedol, že predmetná zmluva je tzv. typovou
zmluvou, teda zmluvou spotrebiteľskou a opačná námietka oprávneného v odvolaní s poukazom na
nižšie uvedené neobstojí.

Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992 Zb.
o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.6.2007. Jeho ust. § 23a účinné

v období od 1.1.2000 do 24.11.2004 teda v čase uzavretia danej zmluvy, zakotvilo tzv. typovú zmluvu,
ktorou sa podľa citovaného zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch
ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa ods. 2 tohto
ustanovenia typová zmluva nesmie obsahovať a) neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa
zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky,

ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej
služby, 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou,
aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo
podobnú zmluvu; b) podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom

odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Z formy a obsahu predmetnej zmluvy je nesporné, že išlo o zmluvu, ktorá sa mala uzavrieť vo viacerých
prípadochvoformepredtlače,doktorejsadopisovaliibajednotlivéúdaješpecifikujúcedlžníkaapredmet
úveru a z ktorej nesporne vyplýva, že spotrebiteľ obsah tejto zmluvy podstatným spôsobom nemohol
ovplyvniť, ani neovplyvnil. Predmetná zmluva o úvere, ktorá je s poukazom na vyššie uvedené tzv.

typovou zmluvou, teda nesmela v zmysle cit. § 23a zák. č. 634/1992 Zb. obsahovať neprimerané
podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami
zmluvných strán a ani podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi pod následkom ich absolútnej
neplatnosti v zmysle cit. § 39 Občianskeho zákonníka.Odvolací súd sa rovnako plne stotožnil so záverom prvostupňového súdu, že v danom prípade uznal
záväzok a vyslovil súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu zástupca,
ktorého záujmy boli v rozpore so záujmami zastupovaného povinného, v dôsledku čoho sú predmetné

splnomocnenie i nadväzný právny úkon obsiahnutý v danej notárskej zápisnici neplatné a notárska
zápisnica ako exekučný titul potom neúčinná a materiálne nevykonateľná.

V zmysle § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý
na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

Podľa § 23 Občianskeho zákonníka zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia štátneho
orgánu alebo na základe dohody o plnomocenstve.

Podľa § 24 Občianskeho zákonníka zástupca musí konať osobne; ďalšieho zástupcu si môže ustanoviť,
len ak je to právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Aj z právnych úkonov ďalšieho
zástupcu vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému.

V zmysle § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo
právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom

sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia ak je potrebné,
aby sa právny úkon urobil v písomnej forme, musí sa plnomocenstvo udeliť písomne.

Podľa § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka písomný právny úkon je platný, ak je podpísaný konajúcou
osobou.

Z vyššie citovaného ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zastupovať iného nemôže

ten, ktorého záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Ak by sa tak stalo, právne úkony urobené
zástupcom v rozpore s citovaným ustanovením sú potom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka
neplatné.

V danom prípade z listinných dôkazov obsiahnutých v spise vyplýva, že dlžník ako spotrebiteľka
mal priamo v zmluve o úvere splnomocniť na svoje zastupovanie pri spísaní predmetnej notárskej

zápisnice advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, ktorého splnomocnenie je ale naformulované priamo v
predtlači zmluvy o úvere veriteľom - oprávneným. Povinný splnomocnenca zrejme vôbec nepozná a
možnosť výberu iného zástupcu jemu vzhľadom na predmetnú predtlač daná nebola. Zo spisu naviac
nesporne vyplýva vzťah medzi oprávneným a Mgr. Tomášom Kušnírom, ktorý oprávneného zastupuje
i v predmetnom exekučnom konaní. Vzhľadom na to, keďže záujmy veriteľa resp. oprávneného

a nadväzne i jeho právneho zástupcu - advokáta sú nesporne v rozpore so záujmami dlžníka a
povinného, z čoho vyplýva jednoznačný rozpor záujmov povinnej a Mgr. Tomáša Kušníra, predmetné
zastúpenie resp. splnomocnenie obsiahnuté v zmluve o úvere, je pre rozpor so zákonom, konkrétne
s cit. ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka s poukazom na cit. ust. § 39 Občianskeho zákonníka,
absolútne neplatným právnym úkonom. Keďže potom Mgr. Tomáš Kušnír a nadväzne logicky ani jeho

splnomocnenec koncipient Mgr. Bruno Žlnay nemali oprávnenie povinného pri predmetnom uznaní
záväzku a vyslovení súhlasu s vykonateľnosťou danej notárskej zápisnice zastupovať, ich právny úkon
zachytený v predmetnej notárskej zápisnice je absolútne neplatný a notárska zápisnica ako exekučný
titul neúčinná a materiálne nevykonateľná s poukazom na § 41 ods. 2 písm. c/ EP, keďže v nej fakticky
chýba podstatná náležitosť - súhlas povinnej osoby s exekúciou.

Odvolací súd sa stotožnil tiež so záverom prvostupňového súdu, že vyššie popísané skutočnosti daného
splnomocnenia sú zároveň neprimeranou podmienkou, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný
nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, ktoré sú zároveň v rozpore s dobrými mravmi
a preto neplatné tiež v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka.Už len vyššie uvedené skutočnosti postačovali pre záver súdu, že predmetná notárska zápisnica je
materiálne nevykonateľná, čo zakladá dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať a preto boli splnené
podmienky súdom prvého stupňa aplikovaného ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku pre

vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a zároveň pre zastavenie exekúcie a to s poukazom na ust. § 58
ods. 1 Exekučného poriadku i bez návrhu.

Zatiaľ čo dôvody na základe ktorých súd obligatórne alebo fakultatívne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 a
2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, okamih kedy tak má alebo môže súd
urobiť nie je v ňom explicitne stanovený. Z toho potom možno vyvodiť, že súd rozhodne o zastavení

exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného
vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že súd je povinný v priebehu celého exekučného konania
skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie exekúcie. Jedným z obligatórnych dôvodov
zastavenia exekúcie je pritom podľa cit. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie
súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Uznesenie o
udelení poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi pritom netvorí prekážku právoplatne

rozsúdenej veci v zmysle § 159 ods. 3 O.s.p. Exekučný súd nie je ani viazaný právnym názorom notára
pri spisovaní notárskej zápisnice.

S poukazom na vyššie uvedené, neobstojí námietka odvolateľa, že súd vec už raz posudzoval a
právoplatne rozhodol pri vydaní poverenia súdnemu exekútorovi a preto sa už nemohol danými otázkami
zaoberať znova.

Hoci už len vyššie uvedené závery postačovali na to, aby bola predmetná exekúcia vyhlásená za
neprípustnú a zároveň zastavená, odvolací súd je tiež názoru, že predmetné splnomocnenie a nadväzne
i notárska zápisnica sú absolútne neplatnými právnymi úkonmi i z toho dôvodu, že pri právnom úkone
splnomocnenia absentuje podpis splnomocneného advokáta Mgr. Tomáša Kušníra.

Z citovaných ustanovení § 23 a § 31 ods. 1 OZ vyplýva, že zmluvné zastúpenie vzniká na základe

zmluvy - dohody o plnomocenstve podľa § 23 Občianskeho zákonníka medzi splnomocniteľom a
splnomocnencom. Dohoda o plnomocenstve je dvojstranný právny úkon jednak o udelení jednak
o prijatí zastupovania a o jeho rozsahu. Na druhej strane plnomocenstvo v zmysle § 31 ods. 1
Občianskeho zákonníka je jednostranný právny úkon, ktorým zastúpený splnomocniteľ dáva tretím
osobám na vedomie v akom rozsahu je osoba uvedená v plnomocenstve - splnomocnenec oprávnená

ho zastupovať.

V zmluve o úvere povinný splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice
ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal jeho záväzok z vyššie uvedeného úveru tak, aby
sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia, resp. pre exekúciu.
Predmetná zmluva, v ktorej je obsiahnuté uvedené splnomocnenie obsahuje len podpis povinného.

Podpis splnomocneného advokáta Mgr. Kušníra v nej absentuje.

Vprípade,žebysplnomocnenieobsiahnutévzmluveoúvereuzavretejúčastníkmimalobyťpovažované
za dohodu o plnomocenstve v zmysle cit. § 23 Občianskeho zákonníka, pre chýbajúce prijatie udeleného
plnomocenstva zo strany Mgr. Kušníra, teda pre chýbajúci prejav vôle druhej strany zmluvy by bolo
neúčinné, takže k jeho uzavretiu by fakticky nedošlo. Rovnako by bola táto písomná dohoda neplatná pre

chýbajúcipodpisdruhejkonajúcejosobypodľa§40ods.3vetaprváObčianskehozákonníkaacontrario.

I ak by sa predmetný úkon obsiahnutý v zmluve o úvere mal považovať za plnomocenstvo v zmysle §
31 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré je jednostranným úkonom splnomocniteľa, nevyhnutne by pred
jeho udelením musela byť medzi povinným a Mgr. Kušnírom uzavretá dohoda o plnomocenstve v zmysle
§ 23 Občianskeho zákonníka, ktorá je už dvojstranným právnym úkonom. Oprávnený ale existenciu

takejto dohody nielenže nepreukázal, ale ani netvrdil.Odhliadnuc od vyššie uvedeného, odvolací súd je tiež toho názoru, že v danom prípade bolo neplatným
a neúčinným i zastúpenie advokáta Mgr. Tomáša Kušníra pri spísaní predmetnej notárskej zápisnice
jeho substituentom - koncipientom Mgr. Brunom Žlnayom.

V zmysle § 12 ods. 1 a 2 Zákona o advokácii č. 132/1990 Zb., ktorý bol účinný v čase uzavretia
predmetnej zmluvy o úvere medzi účastníkmi, advokát sa v rámci svojho poverenia môže dať zastúpiť
iným advokátom. Pri jednotlivých úkonoch môže advokáta zastúpiť advokátsky koncipient alebo aj iný
pracovník advokáta. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia zastupovanie podľa ods. 1 a 2 nie je možné proti vôli
klienta. Z vyššie citovaného ustanovenia vyplýva, že advokáta zásadne môže zastúpiť iba iný advokát

a iba pri jednotlivých úkonoch koncipient, pričom takéto zastupovanie nie je možné proti vôli klienta.
V danom prípade ale zo zmluvy o úvere a ani z iného dôkazu nevyplýva súhlas zastúpenej dlžníčky
- povinnej s tým, aby sa splnomocnený advokát dal zastúpiť inou osobou. Naviac pokiaľ by išlo o
zastúpenie advokátskym koncipientom, mohol by byť advokát zastúpený iba pri jednotlivých úkonoch. V
danom prípade substitučné plnomocenstvo udelené Mgr. Tomášom Kušnírom koncipientovi Mgr. Bruno
Žlnayovi je ale v rozpore s tým generálne tzv. všeobecné, teda nebolo udelené pre konkrétny úkon v

danej konkrétnej veci, naviac bolo udelené ešte predtým ako došlo k uzavretiu predmetnej zmluvy o
úvere (dňa 2.1.2003) a teda pred vznikom daného záväzkového vzťahu medzi oprávnenou a povinným
(dňa 31.7.2003) a preto je i z tohto hľadiska je neplatné.

Napokon odvolací súd považoval predmetné splnomocnenie obsiahnuté v danej zmluve o úvere za
absolútne neplatný právny úkon pre rozpor so zákonom i s dobrými mravmi (cit. ust. § 23a zák. č.

634/1992 v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka) i z toho dôvodu, že danú zmluvnú podmienku
v predmetnej typovej (spotrebiteľskej) zmluve v podobe predmetného splnomocnenia považoval za
neprimeranú podmienku, ktorá na škodu spotrebiteľa zakladá nápadný nepomer medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán a ktorá je zároveň v rozpore s dobrými mravmi. Neprimeranosť tejto
podmienky a jej rozpor s dobrými mravmi odvolací súd videl v tom, že daný dvojstranný právny úkon

vznikol zároveň v deň uzatvorenia zmluvy o úvere, teda v čase, keď žiaden dlh dlžníčka - povinného
ešte neexistoval a do budúcna nebolo možné predpokladať či vôbec vznikne a ak áno, kedy a v akej
výške. Uznať záväzok alebo uznať dlh je v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka výlučným právom
dlžníka, ktoré v budúcnosti môže realizovať alebo aj nemusí. Pokiaľ povinný ako dlžník predmetným
splnomocnením fakticky postúpil toto svoje právo uznať dlh už v čase uzavretia zmluvy o úvere, kedy

ešte žiaden dlh existovať nemohol a nebolo ani zrejmé, či bude existovať, kedy a v akej výške, pričom
zároveň na uznanie dlhu splnomocnil jemu úplne neznámu tretiu osobu, ktorá jej bola vnútená v predtlači
zmluvy vopred vyhotovenej veriteľom, čím sa zároveň vopred vzdala možnosti namietať dlh i jeho výšku,
založilo to nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami veriteľa a dlžníčky a zároveň je to v rozpore
s dobrými mravmi. I z tohto dôvodu je predmetné splnomocnenie absolútne neplatné. Nadväzne nemôže

byť platné ani substitučné plnomocenstvo a napokon ani právny úkon obsiahnutý v notárskej zápisnici,
ktorým je vyhlásenie povinnej o uznaní právneho záväzku a o súhlase s vykonateľnosťou, ktorú za ňu
mal vykonať splnomocneným advokátom substitučne splnomocnený koncipient.

S poukazom na uvedené je pritom úplne irelevantné, že povinný ako dlžník mal možnosť s poukazom
na ust. § 33b Občianskeho zákonníka predmetné plnomocenstvo kedykoľvek po uzavretí zmluvy o

úvere odvolať, na čo poukazoval odvolateľ. Naviac odvolať je možné iba účinne a platne vzniknuté
plnomocenstvo. Z podstaty veci totiž logicky vyplýva, že nemožno účinne odstúpiť od právneho úkonu,
ktorý je od počiatku absolútne neplatný.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, keďže ako exekučný titul bola oprávneným predložená
notárska zápisnica, ktorá v sebe obsahuje absolútne neplatný právny úkon o uznaní dlhu a súhlase

s jej vykonateľnosťou, v dôsledku čoho nemôže byť účinným a materiálne vykonateľným exekučným
titulom, bolo plne dôvodným, aby prvostupňový súd preskúmavaným uznesením, s použitím § 57 ods.
1 písm. g) Exekučného poriadku podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku i bez návrhu, predmetnú
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju, keďže je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno
vykonať, ktorým je skutočnosť, že absentuje vykonateľný exekučný titul. Odvolací súd pritom poukazuje

i na závery Ústavného súdu SR vo veci IV.ÚS 183/2011, kde v sťažnosťami napadnutých rozhodnutiach
súdy argumentovali obdobne, pričom Ústavný súd SR uzavrel, že predmetnými rozhodnutiami súdovnemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky (tu oprávneného) na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru a ani jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu.

S poukazom na vyššie uvedené bolo potom dôvodným, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa

ako vo výroku vecne správne, s použitím ust. § 219 O.s.p. potvrdil.

Odvolací súd pritom nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že by vyhovel
návrhu oprávneného a požiadal Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho
a sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267
Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)
otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má
povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má

právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady
ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie
a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné

pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne,
t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že

všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na
rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a rovnako predpokladom
takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje
ustanoveniezákona Slovenskejrepubliky,doktoréhobolitransportovanéúniovéprávnenormy,aleboak
sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Dotknutý súd má iba možnosť položiť Súdnemu

dvoru otázku týkajúcu sa výkladu normy práva Únie (fakultatívne konanie o predbežnej otázke), ak to
považujezapotrebnéprerozhodnutiesporu,oktoromkonáatoibezohľadunato,čitoúčastnícikonania
vo veci samej navrhli alebo nie. Avšak súd proti rozhodnutiu ktorého už nie je možné podať opravný
prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je v zásade povinný položiť takúto otázku Súdnemu dvoru, ale
s výnimkou prípadov, ak v danej oblasti už existuje judikatúra a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú

skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte éclairé), alebo ak sa správny spôsob
výkladu dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte clairé). Takisto aj súd proti rozhodnutiam
ktorého je prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny) môže sám rozhodnúť o správnom výklade
práva Únie a použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak usudzuje, že judikatúra Súdneho dvora
mu poskytuje dostatok informácií. Ak však ide o otázku platnosti aktu Únie, vnútroštátny súd vždy musí

položiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, ak má pochybnosti o platnosti takéhoto aktu (obligatórne
konanie o predbežnej otázke). V zmysle záverov Európskeho súdneho dvora vo veci ESD-C-302/2004
ale Európsky súdny dvor nemá právomoc na zodpovedanie prejudiciálnej otázky vtedy, ak okolnosti
skutkového stavu v merite veci predchádzajú vstupu do EÚ. Slovenská republika vstúpila do EÚ dňom
1.5.2004 a keďže k uzavretiu záväzkového vzťahu, z ktorého sa odvodzuje vymáhaný nárok, došlo

ešte 31.7.2003, teda pred vstupom Slovenska do EÚ, z tohto hľadiska nie je daná právomoc ESD na
zodpovedanie prejudiciálnej otázky v danej veci.

Na základe uvedeného, odvolací súd z dôvodu nedostatku právomoci Súdneho dvora EÚ, návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol.Pokiaľ ide o odvolanie oprávneného a súdneho exekútora v časti trov exekúcie, odvolací súd sa v
celom rozsahu stotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa, ktorý o trovách exekúcie správne rozhodol,
správne uložil povinnosť k náhrade trov exekúcie oprávnenému, trovy exekúcie priznal v správnej

výške, správne krátil exekútorom uplatnenú náhradu trov konania nepriznaním odmeny za každý
jednotlivý úkon pri časovej špecifikácii jednotlivých úkonov, ale správne sčítal časové trvanie jednotlivých
úkonov exekučnej činnosti a na základe tohto súčtu určil odmenu ako aj náhradu hotových výdavkov.
Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že súd nepriznal odmenu za úkony označené ako vyčíslenie
exekučných trov, zrušenie blokácie na účte povinného, zaslanie faktúry, preto odvolanie oprávneného

nie je opodstatnené.

Senát prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.