Uznesenie ,
Odmietajúce podanie Judgement was issued on Wednesday, February 21, 2013

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 10CoE/122/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8206202213
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 02. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Irena Dobňáková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8206202213.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava 811 09, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: L. D., nar. X.X.XXXX, bytom D.
H. XXX/X, T. U. F., o vymoženie 246,32 eur s prísl., o návrhu oprávneného na prerušenie konania a o
odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. 7Er/660/2006-31 zo

dňa 11.7.2012, zhodou hlasov členov senátu, takto

r o z h o d o l :

N e v y h o v u j e žiadosti oprávneného na podanie návrhu Súdnemu dvoru ES na rozhodnutie o
prejudiciálnej otázke.

Z a m i e t a návrh oprávneného na prerušenie konania.

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a
zastavení exekúcie.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom vyhlásil exekúciu za
neprípustnú a exekúciu zastavil s tým, že o trovách exekučného konania rozhodne samostatným
rozhodnutím, po právoplatnosti tohto uznesenia.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že exekučným titulom v predmetnej veci je notárska zápisnica N
5354/2005, NZ 49824/2005 spísaná notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom dňa 23.10.2005, na základe
ktorej sa povinný zastúpený advokátom Mgr. Tomášom Kušnírom zaviazal zaplatiť oprávnenému
pohľadávku vo výške 10.753 Sk spolu s 0,25 % úrokom z omeškania denne od 27.7.2005 do zaplatenia v
lehote do 23.11.2005. Neoddeliteľnou súčasťou notárskej zápisnice je zmluva o úvere č. 8340409 zo dňa

21.4.2005 uzatvorená medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom. Z uvedenej zmluvy
vyplýva, že povinný v časti označenej ako Splnomocnenie splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra
na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal záväzok z úveru
tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 Exekučného
poriadku na celý jeho majetok do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva. Z notárskej zápisnice
ďalej vyplýva, že splnomocnenec Mgr. Tomáš Kušnír požiadal notára v mene povinného, aby do

notárskej zápisnice spísal vyhlásenie účastníka o uznaní právneho záväzku a súhlase s exekúciou podľa
§41ods.2písm.c/Exekučnéhoporiadku.Ďalejzapovinnéhovyhlásil,že uznávadlh vočioprávnenému
v plnom rozsahu čo
do základu aj výšky vrátane úroku z omeškania a vyhlásil, že uvedený dlh zaplatí v lehote do 23.11.2005.
Taktiež vyhlásil, že súhlasí s tým, aby táto notárska zápisnica bola použitá ako exekučný titul. Po citácii
ust. § 57 ods. 1 písm. g), § 58 ods. 1, § 41 ods. 1, 2 písm. c) Ex. por., § 34, § 39, § 54 ods. 1, 2

Obč. zák. súd prvého stupňa dospel k záveru, že notárska zápisnica nemôže byť exekučným titulom pre
exekúciu, pretože nezodpovedá požiadavkám, ktoré sa na notársku zápisnicu ako na titul pre exekúciukladú. Prvostupňový súd poukázal na skutočnosť, že najdôležitejšou náležitosťou notárskej zápisnice je
súhlas povinného s jej vykonateľnosťou, pretože tento prejav vôle povinného robí z notárskej zápisnice
verejnú listinu spôsobilú byť exekučným titulom na nútený výkon povinnosti uvedenej v jej obsahu.

Prvostupňovýsúdjetohonázoru,žedanýprejavvôleniejemožnéurobiťvzastúpení,atoaninazáklade
udeleného plnomocenstva splnomocnenému zástupcovi. Súd predovšetkým poukázal na skutočnosť,
že plnomocenstvo udelené Mgr. Tomášovi Kušnírovi, advokátovi na spísanie notárskej zápisnice je
obsiahnuté vo vopred pripravenej formulárovej zmluve, čím bola povinnému odňatá možnosť ovplyvniť
jej obsah, respektíve nesúhlasiť s týmto ustanovením/dojednaním zmluvy, a podpisom zmluvy sa

vopred vzdal svojich práv namietať akúkoľvek skutočnosť týkajúcu sa predmetnej zmluvy a svojho
záväzku. S poukazom na § 39 OZ zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku, pričom úkon vychádzajúci
z neprijateľnej podmienky je neplatný. Takýmto konaním došlo k porušeniu ustanovení OZ vzťahujúcich
sa na ochranu spotrebiteľa, ktorým povinný vo svojom procesnom postavení nepochybne je a v dôsledku
konania oprávneného mu bola odňatá možnosť ovplyvniť obsah notárskej zápisnice. Prvostupňový súd
vychádzal z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica spôsobilá byť exekučným titulom z materiálneho

alebo z formálneho hľadiska, exekúcia je neprípustná, preto exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu
zastavil. Vzhľadom na skutočnosť, že nemal k dispozícii vyúčtovanie trov exekúcie, vyslovil, že o nich
rozhodne samostatným uznesením.

Proti uzneseniu okresného súdu proti výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zastavení exekúcie

(ďalej aj „napadnuté uznesenie“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) včas podal odvolanie oprávnený.
Dôvody, týkajúce sa veci samej, vidí v zmysle ustanovení § 205 ods.2 písm. a/, b/ a f/ a § 221 ods.1
písm. d/ O.s.p. v tom, že okresný súd v prvom rade rozhodol nad rámec zverenej mu právomoci, svojím
postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, ďalej nedostatočne zistil skutkový stav, pretože
nevykonal náležite dokazovanie, pričom jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci. Namietal porušenie zásady legality v zmysle Čl. 2 ods.2 Ústavy SR s tým, že všeobecný súd,
konajúcivpozíciiexekučnéhosúdu,niejelegitímneschopný vykonávaťúkonysmerujúcekopätovnému
komplexnému rozhodovaniu o veci. Poukázal tiež na povinnosť štátnych notárov postupovať pri výkone
svojej funkcie s náležitou právnou starostlivosťou v kontexte zodpovednosti, zadefinovanej zákonom v
§ 40 Notárskeho poriadku a na základnú vlastnosť notárskej listiny, jej vierohodnosť v zmysle § 43 ods.1

Notárskeho poriadku a z toho vyplývajúcu tak povinnosť exekučného súdu rešpektovať tieto nástroje
právnej kontroly a zodpovednostné mechanizmy ochrany práv subjektov, pričom ich nemôže nahrádzať
vlastnou činnosťou. Exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť a teda skutkové a
právne závery. Nedisponuje právomocou rušiť, či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným
titulom a to ani v prípade pasívneho správania sa účastníka v konaní, v ktorom bol vydaný. V prípade

nestotožnenia sa súdu s argumentáciou, požiadal odvolateľ o prerušenie konania postupom podľa § 109
ods.1 písm. b/ O.s.p. a o podanie návrhu Ústavnému súdu SR na konanie o súlade ustanovenia
§ 44 ods. 2 veta prvá a druhá
Exekučného poriadku s Čl. 1 ods.1 veta prvá Ústavy SR. V odvolaní ďalej poukázal oprávnený na
porušenie Čl. 12 ods.2 Ústavy SR a Čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a že postupom exekučného súdu došlo k porušeniu zásady rovnosti, zásady kontradiktórnosti
súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy, poukazujúc na Čl.
46 ods.1 Ústavy SR, zaručujúci právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie.
Exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu a to ustanovenie §
36, § 38 a § 40 Notárskeho poriadku a aplikované právne normy Exekučného poriadku interpretoval

ústavne nesúladným spôsobom. Žalobca - oprávnený ďalej nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu
rozhodnutia exekučného súdu a pritom toto výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie,
pričom nezákonným postupom exekučného súdu došlo k zmareniu exekúcie, ktorou bol vymáhaný
legitímny dlh oprávneného - veriteľa. Exekučný súd navyše napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek
možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci, k zásadným právnym názorom a

úplným uskutočnením judiciálneho procesu tak porušil v podmienkach exekučného konania zásadu
dvojinštančnosti súdneho konania. Pokiaľ ide o okolnosti udelenia plnomocenstva tretej osobe na
zastupovanie spotrebiteľa a to vzhľadom na to, že treťou osobou tu nie je oprávnený, povinný mal
možnosť plnomocenstvo kedykoľvek v zmysle § 33b ods.1 písm. b/ Občianskeho zákonníka vypovedať.
Plnomocenstvo, udelené v zmluve o úvere, považuje odvolateľ za dostatočne určité a zrozumiteľné.

Súd svoje konštatovanie založil na dohadoch, domnienkach a vlastnom presvedčení. V závere odvolateľ
upozornil, že nie sú v danom prípade dôvody na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú. Exekúcia bola
začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a právoplatného exekučného titulu, ktorý
naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. Od vydania exekučného titulu, aniod vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by
mali viesť k zmene postoja súdu. Odvolateľ tak zotrváva na legitimite exekučného titulu oprávneného
a žiada odvolací súd, aby napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému

súdu na ďalšie konanie. Alternatívne navrhol prerušiť konanie postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c)
O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Podľa uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 14.3.2012 spis.
zn. I.ÚS 120/2012-12 „... Podstatou tohto preskúmavania je preverenie materiálnej a formálnej stránky
vykonateľnosti exekučného titulu. V prípade notárskej zápisnice formálna stránka jej vykonateľnosti
spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako je upravená v § 47 Zákona SNR č. 323/1992

Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov. Materiálna
stránka je priamo predpísaná a Exekučným poriadkom v § 41 ods. 2, podľa ktorého nevyhnutnými
náležitosťami notárskej zápisnice ako exekučného titulu sú vyznačenie oprávnenej a povinnej osoby,
právny dôvod, predmet a čas plnenia a súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou. Vykonateľnosť
notárskej zápisnice je daná uplynutím času na dobrovoľné splnenie povinnosti na plnenie obsiahnutej
v tejto zápisnici, prípadne dňom, po ktorom povinný súhlasil s vykonaním exekúcie (IV. US 20/06)“.

V analyzovanom prípade Ústavný súd SR uviedol ďalej, že „notárska zápisnica obsahovala všetky
náležitosti predpísané už citovanými právnymi predpismi, vrátane výslovného súhlasu povinnej osoby s
vykonateľnosťou právneho záväzku. Žiadne ďalšie podmienky formálnej a nemateriálnej vykonateľnosti
notárskej zápisnice z exekučného poriadku nemožno vyvodiť“. Ústavný súd preto ďalej uviedol, ak „z
toho dôvodu exekučný súd nepreskúmaval právny vzťah účastníkov z hľadiska hmotného práva, pretože

je to nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Súd by bol
povinný vykonať takéto preskúmanie len vtedy,
ak by to bolo v zákone výslovne uvedené ... ak exekučný súd zistí, že povinný dobrovoľne nesplnil svoju
povinnosť z exekučného titulu, musí postupovať v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného
poriadku a umožniť pokračovanie v exekúcii... Opačným postupom by exekučný súd odoprel základné

právo na súdnu ochranu oprávnenej osobe“. Exekučný poriadok umožňoval a aproboval notársku
zápisnicu, ktorá vznikla z právneho úkonu, predmetom ktorého bolo poskytnutie peňažných prostriedkov
a umožňovalo jej exekúciu, ktorá sa mohla týkať sumy predstavujúcej poskytnuté peňažné prostriedky
a úrokov z omeškania, ako aj peňažných sankcií (napr. zmluvných pokút) (§ 41 ods. 3 a § 240a
Exekučného poriadku). Súd považuje za neprijateľnú podmienku podľa § 53 ods. 1 OZ, resp. podľa

§ 23a ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa neplatné plnomocenstvo pre rozpor so zákonom.
Neprijateľnosť podmienky súd vidí v tom, že ňou je založený hrubý nepomer medzi právami a
povinnosťami povinného a oprávneného v neprospech povinného ako spotrebiteľa. Uvedený záver
súdu neobstojí a súd ho nijako nezdôvodnil. Sudca nijako nevysporiadal s výkladovými pravidla
uvedenými v Smernici Rady ES 93/13/EHS. Nijako nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú

podmienku v zmluve o úvere práve splnomocnenie ako jednostranný právny úkon. Vôbec neuviedol,
na základe čoho zistil značnú nerovnováhu v konkrétnych právach a povinnostiach zmluvných strán.
Medzi neprijateľnými podmienkami uvedenými v čl. 3 ods. 3 Smernice Rady 93/13/EHS sa výslovne
nenachádza splnomocnenie ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocňuje
fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Jednotlivé ustanovenia smernice

nemožno aplikovať vo vytrhnutom kontexte, izolovane, v prospech jednej zo zmluvných strán, ale
v celom jej znení, kontexte, nadväznosti a podmienenosti jednotlivých jej ustanovení pri výklade a
následnom aplikovaní na konkrétny právny vzťah. Oprávnený tvrdí, že v danom prípade je nutné
požiadať Súdny dvor EÚ o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“. V súlade s judikatúrou Ústavného
súdu SR (nález z 12.4.2012 spis. zn. IV US 95/2010 - 80) účastník konania má právo na to, aby

každý spor sa pred vnútroštátnym súdom rozhodoval na základe správneho a adekvátneho právneho
základu. Súčasťou tohto právneho základu však po vstupe SR do EÚ je aj výklad práva EÚ podľa čl. 267
Zmluvy o fungovaní EÚ v konaní o prejudiciálnej otázke. Ak vnútroštátny súd nepredloží prejudiciálnu
otázku Súdnemu dvoru v konkrétnej veci, kde to bola jeho povinnosť, potom to môže za istých okolností
zakladať zodpovednosť štátu za porušenie práva EÚ postupom a rozhodovaním vnútroštátneho súdu.

Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru platí pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom
poslednej inštancie v konkrétnom spore aj v inej právnej veci, t. j. súdom, proti ktorého rozhodnutiu
nemožno podať žiaden oprávnený prostriedok. Ak taký súd, ktorý je súdom, proti ktorého rozhodnutiu
už niet žiadneho právneho prostriedku, nepredloží prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, hoci tak urobiť
mal, otvára sa otázka ústavnosti jeho postupu so zreteľom na čl. 46 ods. 1 až 4 a čl. 48 ods. 1.

Opravným prostriedkom sa podľa doktríny a výkladu článku 267 ZFEÚ rozumie bežný, spravidla riadny
právny prostriedok, ktorý je prístupný obom stranám sporu. Z pojmu opravný prostriedok možno vylúčiť
v slovenskom právnom poriadku mimoriadne dovolanie, obnovu konania, milosť prezidenta, ústavnú
sťažnosť a sťažnosť podanú na Európsky súd pre ľudské práva. Povinnosť podávania prejudiciálnychotázok sa bude vzťahovať na tie slovenské súdy, proti rozhodnutiu ktorých nie je v konkrétnom prípade
prípustné odvolanie, sťažnosť alebo dovolanie. Prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny
orgán členského štátu v ktoromkoľvek štádiu konania, a ktoré pred ním prebieha a bez ohľadu na povahu

súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Súdnemu dvoru by mala dať daná príležitosť posúdiť
exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne
tak, aby účastníkov
konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úverového práva a následnej
aplikácii vnútroštátnym súdom SR. Podľa názoru oprávneného by ustanovenia vnútroštátneho práva

(najmä § 36, § 38 a § 40 Notárskeho poriadku, § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného
poriadku a § 31, § 37, § 39 a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) mali byť vykladané v rámci smernice
Rady 93/13/EHS, najmä v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ. Navrhol preto konanie
prerušiť a Súdnemu dvoru EÚ, na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložiť prejudiciálne otázky
v znení:
1. je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,

ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať, a ktorým dobrovoľne splnomocňuje fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh
do výšky vzniknutej pohľadávky aj príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy?
2. je v súlade v čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, o ktoré

aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Sudkyňa súdu prvého stupňa po oboznámení sa s podaným odvolaním tomuto nevyhovela a rozhodla
o predložení veci odvolaciemu súdu (č. l. 51 spisu). Z týchto dôvodov vec bola odvolaciemu súdu

predložená zodpovedajúco ust. § 374 ods. 4 O.s.p..

Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie bez zopakovania či doplňovania dokazovania
vykonaného súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 3, 4, 5 O.s.p.), a preto bez nariadenia pojednávania (§
214 ods. 2 O.s.p.). Pri preskúmavaní napadnutého uznesenia bol odvolací súd viazaný rozsahom a

dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený preskúmavať napadnuté uznesenie z
iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by boli vady konania,
pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.).

Pred rozhodnutím o podanom sa odvolaní sa musel odvolací súd vyporiadať s dôvodnosťou návrhu

oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p..

Podľa tohto zákonného ustanovenia súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor
Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc zo znenia tohto zákonného ustanovenia je podmienkou povinného prerušenia konania
podaná žiadosť súdu adresovaná Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev o rozhodnutí o predbežnej
otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Takáto žiadosť v preskúmavanej veci podaná nebola.

Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) Súdny dvor Európskej únie má

právomoc vydať rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú:
a) výkladu zmlúv
b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, a tento súdny orgán usúdi, že
rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej
únie, aby o nej rozhodol.

Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie

je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa
na Súdny dvor Európskej únie.Čl. 267 ZFEÚ poskytuje vnútroštátnym súdom možnosť a v prípade potreby im ustanovuje povinnosť
podať návrh začatie prejudiciálneho konania, keď súd či už z vlastného podnetu alebo na návrh
účastníkov konania konštatuje, že podstata sporu obsahuje otázku, ktorú treba vyriešiť, spadajúcu pod

prvý odsek citovaného článku. Vnútroštátne súdy majú čo najširšiu možnosť obrátiť sa na Súdny dvor, ak
sadomnievajú,žekonanie,ktorénanichprebieha,obsahujeotázkytýkajúcesavýkladualeboposúdenia
platnosti ustanovení práva Únie vyžadujúceho si rozhodnutie z ich strany (rozsudok zo dňa 16.1.1974
Reinműhlen - Dűsseldorf, 166/73, Zb. s. 33, bod 3 a rozsudok z 10.7.1997 - 261/95, Zb. s. I - 4025,
bod 20)

Vychádzajúc z odôvodnenia rozsudku Pretore di Salo/x, 14/86, Zb. s. 2545 zo dňa 11.6.1987, v ktorom
štádiu konania treba položiť prejudiciálnu otázku, Súdny dvor formuloval nasledujúce usmernenie: „Na
to, aby bol výklad práva Spoločenstva užitočný pre vnútroštátneho sudcu, je nevyhnutné, aby bol
definovaný právny rámec, v ktorom sa musí nachádzať požadovaný výklad. Z tohto hľadiska môže byť
v závislosti od okolností na prospech, aby bol v čase podania návrhu na Súdny dvor zistený skutkový

stav veci a vyriešené problémy ... vnútroštátneho práva tak, aby to súdnemu dvoru umožnilo poznať
všetky skutkové a právne okolnosti, ktoré môžu byť dôležité pre výklad práva Spoločenstva, ktorý má
poskytnúť.Tietoúvahyvšaknijakoneobmedzujúvoľnúúvahuvnútroštátnehosudcurozhodnúť,vktorom
štádiu konania, ktoré pred ním prebieha, treba predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, keďže
tento sudca jediným, kto priamo pozná skutkový stav veci a tvrdenia účastníkov konania, ktorý musí

prevziať zodpovednosť za súdne rozhodnutie, ktoré má vydať, a ktorý je tak v najlepšej pozícii na to,
aby posúdil, v ktorom štádiu konania potrebuje prejudiciálne rozhodnutie Súdneho dvora“.

Ustanovenie procesných podmienok, ktoré sa uplatňujú pri prejednávaní a rozhodovaní, je vecou
vnútroštátneho právneho poriadku každého členského štátu podľa zásady procesnej autonómie

členských štátov, pod podmienkou, že takéto pravidlá nie sú menej priaznivé ako pravidlá upravujúce
obdobné situácie vnútroštátnej povahy (zásada ekvivalencie), a že nevedú k faktickej nemožnosti alebo
nadmernému sťaženiu výkonu práv priznaných právnym poriadkom Únie (zásada efektivity) (napr.
rozsudok zo dňa 7.1.2004, Wells C - 201/02 Zb. s. I. - 723, bod 65).

Čl. 267 ZFEÚ vnútroštátnym súdom priznáva právo položiť otázku Súdnemu dvoru. Toto právo nemožno
obmedziť vnútroštátnym ustanovením. Potrebu podať návrh na Súdny dvor posudzuje vnútroštátny
sudca. Nie je pritom povinný vyhovieť žiadosti účastníkov konania, aby položil otázku Súdnemu dvoru.
Sudca môže takisto rozhodnúť o podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor ex
offo. Existencia rozsudku Súdneho dvora rozhodujúceho o prejudiciálnej otázke nebráni vnútroštátnemu

sudcovi, aby položil vecne zhodnú otázku v prípade, ak to považuje za vhodné. Použiť prejudiciálnu
otázku
Súdnemu dvoru je právom vnútroštátneho súdu. Je tak povinný urobiť len v prípade, ak ide o súdny
orgán uvedený v čl. 267 ods. 3 ZFEÚ alebo v prípade, že vnútroštátny súd nemôže sám konštatovať
neplatnosť ustanovenia práva Únie. Čl. 267 ods. 3 ZFEÚ obsahuje funkčné kritérium. Týka sa preto

nielennajvyššíchsúdov,alerovnakokaždéhovnútroštátnehosúdnehoorgánu,protiktoréhorozhodnutie
nie je prípustný opravný prostriedok. Súdne orgány, ktoré rozhodujú v poslednom stupni, sú teda v
prípade potreby povinné položiť prejudiciálnu otázku.

V právnom poriadku SR sa zohľadňujú aj mimoriadne opravné prostriedky, hoci v podstate obmedzené

len na dovolanie podľa § 236 a nasl. O.s.p. Z povahy veci sa neprihliada na obnovu konania (uznesenie
Ústavného súdu SR IV. US 206/08).

Musí ísť o súdny orgán rozhodujúci vo veci samej. Sudca rozhodujúci o dočasnom opatrení, ktorý
neprijíma meritórne rozhodnutie, nie je povinný položiť prejudiciálnu otázku (rozsudok Súdneho dvora

ES z 24.5.1977, 105 - 76, Zb. s. 957 Hoffmann - La Roche/Centrafarm).

Súdny dvor definoval tri situácie, za ktorých súdny orgán, proti rozhodnutiam ktorého nemožno podať
opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, nie je povinný položiť prejudiciálnu otázku. Tieto
situáciesúopísanévrozsudkuCilfit/MinisterodellaSánitázodňa6.10.1982283/81,Zb.s.3415,body10

a 11. Jedná sa o situáciu, ak otázka nie je relevantná, t. j. v prípadoch, kedy odpoveď na ňu nemôže mať,
bez ohľadu na to, aká by bola, žiadny vplyv na výsledok sporu. Druhou situáciou je taká, ak je vzniknutá
otázka vecne zhodná s otázkou, o ktorej sa už rozhodlo v prejudiciálnom konaní v analogickom prípade
alebo, ak sporná právna otázka už bola vyriešená ustálenou judikatúrou Súdneho dvora bez ohľaduna povahu konania, z ktorého vzišla táto judikatúra, dokonca aj v prípade, kedy otázky nie sú úplne
zhodné. Treťou situáciou je taká, ak je správne uplatňovanie práva Spoločenstva také jednoznačné,
že nepripúšťa nijaké rozhodné pochybnosti; skôr, než vnútroštátny súdny orgán dospeje k záveru o

existencii takejto situácie, musí byť presvedčený o tom, že táto jednoznačnosť sa bude rovnako javiť tak
súdnym orgánom ostatných členských štátov, ako aj Súdnemu dvoru.

Vychádzajúc zo skôr uvedených zásad postupu pri predkladaní prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru,
je možné v preskúmavanej veci konštatovať, že otázka položená oprávneným nie je relevantná, t. j. že

odpoveď na ňu nemôže mať žiadny vplyv na výsledok sporu.

Oprávnený sa so svojim návrhom nedomáha výkladu žiadneho z ustanovení Smernice EÚ, ale žiada
o výklad ustanovenia vnútroštátneho predpisu, ktorým je Občiansky zákonník, ktorého obsah nie je
dôsledkom zapracovania Smernice EÚ do vnútroštátneho práva SR.

Oprávnený sa svojim návrhom domáha výkladu, či je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku
považovať spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu na uznanie dlhu, a na tomto základe
zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z takejto zmluvy.

V preskúmavanej veci sa oprávnený svojim návrhom domáha preskúmavania súladu Smernice 93/13/

EHS a ustanovení § 31, § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka v spojení s § 57
ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 2 Exekučného poriadku.

Zmyslom riešenia predmetnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie
rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu

členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu
komunitárneho práva, návrhu účastníka na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.
nevyhovie. Prejednanie a rozhodnutie veci súdom vnútroštátneho súdu nezakladá v takom prípade
procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f), g) O.s.p. (uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. zn.
3Cdo118/2012 zo dňa 21.6.2012).

Splnenie podmienok pre exekúciu v preskúmavanej veci a vyriešenie právnych otázok nastolených v
tomto konaní patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu, bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia
Súdneho dvora. Prvostupňový súd pri svojom rozhodovaní neinterpretoval právne normy komunitárneho
práva, ktorých výkladu sa oprávnený domáha. Podľa názoru odvolacieho súdu nie je otázka výkladu

komunitárneho práva uvedená v návrhu oprávneného rozhodujúca pre riešenie daného prípadu.
Možno teda konštatovať, že návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c)
O.s.p. nie je opodstatnený, pretože nebolo doposiaľ rozhodnuté o podaní žiadosti na rozhodnutie o
predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy Súdnemu dvoru európskych spoločenstiev. Podobne
nie je dôvodným návrh oprávneného na podanie takejto žiadosti, a to zo skôr uvedených dôvodov.

Z týchto dôvodov odvolací súd nevyhovel žiadosti oprávneného na predloženie prejudiciálnej otázky v
ním navrhnutom znení a nevyhovel ani návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p..

K týmto dôvodom možno dodať, že exekučné konanie zásadne nie je možné prerušiť s výnimkou

stanovenou osobitným zákonom, ktorým bol napr. § 14 z. č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní
platného do 31.12.2005.

Za opodstatnené odvolací súd nepovažuje ani odvolanie oprávneného proti uzneseniu súdu prvého
stupňa voči výroku o neprípustnosti exekúcie a jej zastavení.

Podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na
právnyúkon,oktorýide,aniten,záujmyktorésúvrozporesozáujmamizastúpeného.Samotnámožnosť
existencie rozporu so záujmami zastúpeného nestačí, pretože rozpor musí existovať.

Rozpor so záujmami zastúpeného je však daný v prípade, keď vopred určený zástupca uvedený vo
formulárovej spotrebiteľskej zmluve zastupuje veriteľa opakovane aj v iných spotrebiteľských zmluvách,
čo je treba považovať za dôkaz blízkych vzťahov veriteľa a zástupcu dlžníka. Zástupca, ktorý túto funkciuvykonáva po dohode s veriteľom opakovane pri zastupovaní viacerých dlžníkov, zastupuje v konečnom
dôsledku aj veriteľa, jeho záujmy, ktoré boli uvedené v obsahu plnej moci.

Pri zastupovaní dlžníka povinného pri spisovaní notárskej zápisnice došlo k zjavnému
porušeniu citovaného zákonného ustanovenia, pretože za povinnú osobu uznala záväzok osoba,
ktorej záujmy sú v rozpore so záujmami zastupovaného. Aspekt zjavnosti vyplýva už len zo samotnej
skutočnosti, že oprávnený predformuloval Mgr. Tomáša Kušníra vo formulárovej zmluve, a teda nešlo
o výber zástupcu zo strany povinného, pričom súdu sú známe aj ďalšie spotrebiteľské zmluvy uzavreté

medzi terajším oprávneným a inými spotrebiteľmi, ktoré obsahovali totožné plnomocenstvo pre toho
istého právneho zástupcu. Existencia takýchto spotrebiteľských zmlúv vyplýva aj z ďalej uvedených
rozhodnutí Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR.

Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z dňa 25.11.2010 spisovej značky
3Cdo63/2009 „aj pri posudzovaní notárskej zápisnice sa preto uplatňuje takzvaná prezumpcia

správnosti. Notárska zápisnica je spôsobilým exekučným titulom vtedy, ak mimo formálnych
podmienokvykonateľnostispĺňapodmienkymateriálnejvykonateľnosti.Jednouzpodmienokmateriálnej
vykonateľnosti je, aby notárska zápisnica obsahovala právny záväzok (stanovenie konkrétnej povinnosti
zo záväzkového právneho vzťahu vzniknutej na základe určitej právnej skutočnosti), ďalším sú
označenie oprávnenej osoby, povinnej osoby, právneho dôvodu, predmetu a času plnenia a súhlas

povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice“.

Notárska zápisnica ako verejná listina, pokiaľ nemá tieto zákonom stanovené náležitosti, nie je
spôsobilým exekučným titulom.

Zásadný význam pre rozhodnutie odvolacieho súdu v preskúmavanej veci má posúdenie skutkových
a právnych záverov preskúmavaného uznesenia, týkajúcich sa tvrdenia, že notárska zápisnica z dňa
17.9.2005 je nespôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41 ods. 2 písm. c) Zákona č. 233/1995 Z. z. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti - ďalej len Exekučný poriadok. Nespôsobilosť tejto notárskej
zápisnicebyťexekučnýmtitulomvpreskúmavanejvecijedôsledkomneplatnostisplnomocneniadaného

povinným pre advokáta Mgr. Tomáša Kušníra v zmluve o úvere zo dňa 21.4.2005.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje v prvom rade na uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa
23.11.2011 č. k. I.UD456/2011-19, podľa ktorého okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný
skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania, a nielen

v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a to napríklad aj na účely zistenia existencie
zistenia dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť. Všeobecný súd
rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na
ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného
konania ex officio skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z

týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Ak
neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť exekučným titulom, buď z hľadiska formálneho,
alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.

V nadväznosti na takéto uznesenie Ústavného súdu SR zaujal stanovisko k tejto problematike aj

NajvyššísúdSlovenskejrepublikyvovecispisovejznačky2Cdo263/2010zdňa21.12.2011.„Podstatnou
skutočnosťou je, že splnomocnenie, ktoré udelil povinný
v zmluve o úvere, je koncipované široko a všeobecne. Povinný splnomocnil tretiu osobu, aby v
jeho mene uznala záväzok, ktorého konkrétnu výšku nebolo možné predpokladať. Tým sa povinný
vzdal svojho práva uznať alebo neuznať prípadný záväzok, ktorý vznikne či nevznikne v budúcnosti.

Povinnému bolo už v tom čase, kedy ešte záväzok v zmysle určitého a konkrétneho dlhu neexistoval,
odňaté právo namietať výšku „uznaného“ dlho v čase uznania, pretože neistý záväzok budúcnosti
nie je dostatočne určitý a určiteľný. Navyše nemožno ani predpokladať, či určité právne významné
okolnosti (omeškanie dlžníka a v akom rozsahu) vôbec v budúcnosti nastanú. Pretože splnomocnenie
koncipované tak, ako je obsiahnuté v zmluve o úvere, vytvára široký priestor pre konanie a právne

úkony splnomocnenca, správne ho odvolací súd považuje za neplatné. Povinného zmluvná voľnosť pri
„zvolení“ si splnomocneného zástupcu bola zjavne obmedzená natoľko, že pri možnej jedinej variante
konkrétneho mena zástupcu vyplývajúcej a zakomponovanej priamo do predtlače už vopred pripravenej
zmluvy o úvere, nemožno o jeho slobodnej vôli pri zvolení sizástupcu vôbec hovoriť. Tým je spochybnený základný predpoklad pri udelení plnej moci, teda to, že
splnomocnenec bude hájiť záujem povinného, ako aj slobodná voľba pri výbere svojho splnomocnenca.
Pokiaľ teda plnomocenstvo udelené platným spôsobom nebolo, nemohol neskorší právny úkon

uskutočnený „splnomocneným zástupcom“ v mene splnomocniteľa nadobudnúť právne účinky pre
osobu, v mene ktorej konal. Ak teda z neplatne udeleného plnomocentsva nevyplynuli právne účinky
vykonaného právneho úkonu v mene povinného, ani predložená notárska zápisnica nemôže byť
exekučným titulom, na základe ktorej by oprávnenej či povinnej/povinnému vznikol nárok, ktorého
vymoženia by sa mohla v rámci exekúcie domáhať“.

Odvolací súd dáva do pozornosti aj časť odôvodnenia uznesenia Ústavného súdu SR spisovej značky
2ÚS 499/2010 a 2ÚS 489/2010, podľa ktorého „...Ústavný súd aj v tomto prípade konštatuje, že právny
predpis, resp. jeho jednotlivé ustanovenia je potrebné vykladať s súlade s celkovým účelom právneho
predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach a nie izolovane. Záver krajského súdu o oprávnení
exekučného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného
konania a nielen pred vydaním poverenia korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným

aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Z
ustanovenia § 57 ods. 1 Exekučného poriadku v jeho v rozhodnom znení, vyplýva viacero dôvodov,
kvôli ktorým exekučný súd už začaté konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve
od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne zastaví,
napríklad v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný titul stal

vykonateľným (§ 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku v rozhodnom znení), alebo v prípade, ak v
už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo
po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným (§ 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku v
rozhodnom znení), alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným
titulom dodatočne zaniklo (§ 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku v rozhodnom znení), alebo ak

už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý nemožno exekúciu
vykonať (§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku v rozhodnom znení), pričom tento zákonodarcom
explicitne nepomenovaný „iný dôvod“ sa môže týkať aj zistení týkajúcich sa exekučného titulu (napríklad,
ak si účastníci konania nesplnili povinnosť podľa § 37 ods. 3 Exekučného poriadku v rozhodnom znení
a neoznámili, že práva a povinnosti priznané im exekučným titulom prešli alebo boli prevedené na iné

osoby a pod.)...“.

Na správnosť tejto časti preskúmavaného uznesenia nemá vplyv spätná účinnosť novelizácie § 57 ods.
5 Exekučného poriadku uskutočnenej zákonom č. 230/2012 Z. z. platného a účinného od 9.8.2012.

Ustanovenie § 243 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorého sa tento zákon vzťahuje aj na konania
začaté predo dňom účinnosti tohto zákona, treba vykladať tak, že sa jedná o čiastkové exekučné
konanie, za ktoré je treba považovať aj konanie o neprípustnosti a zastavení exekúcie podľa § 57 ods.
1 písm. g) Exekučného poriadku započaté bez návrhu účastníka.

Takéto konanie je možné zahájiť aj bez návrhu účastníka, pričom by súd mal postupovať podľa § 81 a §
82 O.s.p. v spojení s § 261 ods. 4 O.s.p. a teda by mal uznesením rozhodnúť o začatí takéhoto konania.

Nedodržanie takéhoto postupu nemá za následok nesprávnosť rozhodnutia o neprípustnosti a zastavení
exekúcie.

Súdy všeobecne a teda aj exekučný súd zásadne rozhodujú podľa procesného práva platného a
účinného v čase ich rozhodovania. Preto skutočnosť, že prvostupňový súd nerozhodol o neprípustnosti
exekúcie na nariadenom pojednávaní, nie je vadou konania, ktorá by mala mať za následok zrušenie
takéhoto uznesenia. Ku dňu rozhodnutia súdu prvého stupňa zákon neukladal súdu povinnosť

rozhodovať na pojednávaní. Nemožno opomenúť ani to, ako túto otázku upravila posledná novela Ex.
por.realizovanázákonomč.335/2012Z.z.,ktorápovinnosťnariadiťpojednávanieupravilalenvovzťahu
k aplikácii § 57 ods. 1 písm. k) Ex. por..

Z týchto dôvodov odvolací súd v súlade s § 219 ods. 1 O.s.p napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa

vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zastavení exekúcie potvrdil.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.