Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 25, 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15Co/31/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6112223219
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6112223219.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a a sudcov

JUDr. Jaroslava Galla a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi Slovenská republika, za ktorú
koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné nám. 13, o náhradu škody a
nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa
29. 10. 2013, č. k.: 14C/236/2012-80, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výrokoch, ktorými návrh navrhovateľa zamietol, odporcovi náhradu trov

konania nepriznal a zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania p o t v r d z u j e.

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým navrhovateľovi nepriznal trovy konania, z r u š u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa zamietol, navrhovateľovi a odporcovi
náhradu trov konania nepriznal, návrh navrhovateľa na prerušenie konania až do právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti navrhovateľa zamietol.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že navrhovateľ sa návrhmi zapísanými pod spisové značky 14C/236/2012,
14C/246/2012,14C/249/2012,14C/250/2012a14C/251/2012domáhalzaplateniaztituluzodpovednosti
štátu náhrady škody vo výške 625,-- Eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 1668,82 Eur, ktorá
bola spôsobená pri výkone verejnej moci. V návrhoch navrhovateľ uviedol, že škoda mu
bola spôsobená nesprávnym úradným postupom tým, že Okresný súd Banská Bystrica v jednotlivých
exekučných konaniach týkajúcich sa povinných osôb I. W., P. O., T. W., G. W. a J. L., do 15 dní od

doručenia žiadosti súdneho exekútora nerozhodol o zamietnutí tejto žiadosti. V návrhoch uviedol, že súd
uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia až po uplynutí 15-dňovej lehoty
od doručenia žiadosti. Navrhovateľ sa pojednávania dňa 29. 10. 2013 nezúčastnil, hoci predvolanie na
pojednávanie prevzal riadne a načas dňa 18. 09. 2013. Až po pojednávaní podaním 24.
10. 2013, ktoré súdu došlo 12. 11. 2013, požiadal o odročenie pojednávania a prerušenie konania až
do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ním podanej ústavnej sťažnosti
o porušení jeho práva na zákonného sudca a práva na nestranný súd.

Odporca žiadal návrhy navrhovateľa zamietnuť. Poukázal na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, ktoré sa menilo, pretože na začiatku ustanovená 15-dňová lehota bola výraznou prekážkoutoho, aby súd mohol objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie v prípade ak exekučným titulom je notárska
zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok. V takom prípade neplatila zákonom stanovená lehota 15 dní.

Zdôraznil, že súd má povinnosť ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku,
nekalú povahu rozhodcovskej doložky rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa a či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. O námietke zaujatosti
vznesenej proti zákonnej sudkyni Mgr. Vlaste Huljakovej, ktorej veci navrhovateľa napadli, vo veci
14C/236/2012 rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením 15NcC/296/2012-8 zo dňa

10. 10. 2012, vo veci 14C/246/2012 rozhodol odvolací súd uznesením 17NcC/310/2012-8 dňa 12. 10.
2012, vo veci 14C/249/2012 rozhodol odvolací súd uznesením 43NcC/422/2012-8 dňa 11. 10. 2012,
vo veci 14C/250/2012 rozhodol odvolací súd uznesením 14NcC/306/2012-8 dňa 11. 10. 2012 a vo veci
14C/251/2012 rozhodol odvolací súd uznesením 14NcC/306/2012-8 dňa 11. 10. 2012 tak, že zákonná
sudkyňa Mgr. Vlasta Huljaková v týchto veciach nie je vylúčená z prejednania a rozhodnutia.

Uznesením 14C/236/2012-63 zo dňa 09. 09. 2013 okresný súd veci vedené u jeho súdu pod
spisovými značkami 14C/236/2012, 14C/246/2012 a 14C/249/2012, 14C/250/2012, 14C/251/2012 spojil
na spoločné konanie, ktoré sa bude viesť pod spisovou značkou 14C/236/2012.

Okresný súd vo veci rozhodol v neprítomnosti účastníkov konania podľa § 101 ods.2 O. s. p.,

pričom vykonal dokazovanie spismi tamojšieho súdu 4Er/1719/2011, 4Er/2087/2010, 5Er/574/2010,
2Er/1829/2010, 2Er/2085/2010. Mal preukázané, že navrhovateľ ako oprávnený podal návrhy
na vykonanie exekúcie proti konkrétnym povinným osobám. Vo všetkých exekučných konaniach
konštatoval, že súd rozhodol o žiadosti exekútora o vydanie poverenia do 15 dní od doručenia jeho
žiadosti. Vo všetkých prípadoch boli predložené ako exekučný titul rozsudky Stáleho rozhodcovského

súdu Bratislava.

Pri rozhodovaní súd vychádzal z § 3 ods. 1 písm. d), § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., § 44 ods. 1, 2
Exekučného poriadku. Dospel k záveru, že tvrdenie navrhovateľa o tom, že okresný súd v exekučných
konaniach v zákonom stanovenej 15 dňovej lehote nezamietol žiadosť súdneho exekútora na udelenie

poverenia, nie je pravdivé, Pretože vo všetkých exekučných konaniach lehota bola dodržaná. Poukázal
nato,žeprevznikzodpovednostizaškodumusiabyťsplnenézákonomstanovenépredpokladyvzmysle
zákona číslo 514/2003 Z. z. Vo všetkých konaniach nebol splnený predpoklad porušenia právnej
povinnosti - nesprávny úradný postup súdu, preto nebol daný vznik zodpovednosti odporcu za škodu
navrhovateľovi. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O. s. p.

Rozhodnutie, ktorým zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania, odôvodnil s poukazom
na ustanovenie § 109 ods. 2 a § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p. s tým, že o námietke zaujatosti bolo
rozhodnuté Krajským súdom v Banskej Bystrici, ako súdom nadriadeným, podľa § 16 ods. 1 O. s. p.,
pričom zákonná sudkyňa nebola vylúčená z prejednávania a rozhodovania týchto vecí, pretože

nebola zákonnou sudkyňou v exekučných veciach. Keďže o námietke navrhovateľa bolo zákonným
postupom rozhodnuté, súd nevidel dôvod na prerušenie konania.

Proti rozsudku okresného súdu podal navrhovateľ včas odvolanie. Domáhal sa zrušenia napadnutého
rozsudku a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie. Vyjadril názor, že vo veci rozhodoval

vylúčený sudca. Okresný súd rozhodol v jeho neprítomnosti, hoci na tento postup neboli splnené
zákonnépodmienky.Trvalnaosobnejúčastijehoprávnehozástupcunapojednávaní,ktorébudevedené
nestranným sudcom na nestrannom súde. Okresný súd nemohol rozhodnúť vo veci samej, pretože v
čase rozhodnutia nebolo ešte právoplatné uznesenie o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania.
Okresný súd mu odňal možnosť konať pred súdom, pretože sa nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam

odporcu ani k vykonaným dôkazom, na ktorých okresný súd založil svoje rozhodnutie, čím došlo
aj k porušeniu jeho práva na kontradiktórne konanie. Tvrdenia okresného súdu o dodržaní
zákonných lehôt v exekučnom konaní nekorešpondujú s časovými úsekmi uvedenými v
odôvodnení napadnutého rozsudku. Neboli splnené zákonné podmienky na rozhodnutie v jeho
neprítomnosti a okresný súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia dôvodu určil

sám. Namietal, že odporca sa vo veci nevyjadril napriek výzve súdu, aby predložil písomné vyjadrenie
k návrhu podľa § 114 ods. 3 O. s. p., preto mal súd rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153
b O. s. p.Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu danom ustanovením § 212 ods. 1 O. s. p. a

bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods.
1 a 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v

odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Zo spisu okresného súdu vyplýva, že návrhom na začatie konania sa navrhovateľ voči odporcovi
domáhal vyčíslenej náhrady škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej okresným súdom ako exekučným
súdom v exekučných konaniach tvrdeným nesprávnym úradným postupom, t.j. zamietnutím žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonnej lehoty a
súčasne preskúmaním vecnej správnosti predloženého exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku)
v rozpore so zákonom (v jednotlivých spojených veciach). Navrhovateľ navrhol vykonať dokazovanie
len konkrétnym exekučným spisom okresného súdu. Priamo v návrhu na začatie konania vzniesol
navrhovateľ námietku zaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, o ktorej riadne rozhodol nadriadený

súd tak, že zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania prejednávanej veci nevylúčil. Okresný
súd doručil návrh navrhovateľa odporcovi na vyjadrenie, obidvom účastníkom konania doručil písomné
poučenie účastníka konania, okrem iného aj podľa § 120 ods. 4 O. s. p. Vyjadrenie odporcu k
návrhu riadne doručil navrhovateľovi prostredníctvom pošty. K spisu okresného súdu je pripojený v
napadnutom rozsudku uvedený konkrétny exekučný spis ohľadne exekučného konania, v ktorom mala

byť navrhovateľovi podľa návrhu nesprávnym úradným postupom exekučného súdu spôsobená tvrdená
škoda.

Okresný súd na prejednanie veci samej nariadil pojednávanie na deň 29. 10. 2013, na ktoré sa
zástupca navrhovateľa nedostavil, hoci doručenie predvolania mal riadne vykázané, z pojednávania

sa neospravedlnil. Návrh na zrušenie pojednávania súdu doručil až po pojednávaní, ako to konštatuje
okresný súd vo svojom rozhodnutí.

Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky navrhovateľa ako aj predchádzajúce
konanie spolu s napadnutým rozsudkom okresného súdu, pričom sa v plnom rozsahu stotožňuje so

skutkovými a právnymi závermi okresného súdu, osvojuje si dôvody napadnutého rozsudku okresného
súdu a v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. na ne v celom rozsahu poukazuje. Na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozsudku a reagujúc na odvolacie dôvody navrhovateľa odvolací súd dodáva, že okresný
súd na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval
správne ustanovenia právnych predpisov a súčasne vec správne právne posúdil. Záver okresného

súdu o nenaplnení predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu považuje aj odvolací súd v celom
rozsahu za správny, pretože navrhovateľ nepreukázal tvrdený nesprávny úradný postup exekučného
súdu v spornom exekučnom konaní. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi
odvolania navrhovateľa viazaný (§ 212 ods. 1 O. s. p.), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami
navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom okresného súdu, ktorý predchádzal vydaniu

napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O. s. p.).

Odvolacia námietka navrhovateľa, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca, nie je dôvodná.
Tvrdenie o vylúčení zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci založil navrhovateľ na

argumente, že tento je sudcom rovnakého súdu, ktorý mu ako exekučný súd svojim nesprávnym
úradným postupom mal spôsobiť uplatnenú škodu. Súdna prax dospela k ustálenému záveru, že dôvod
na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej
odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (pozri napríklad uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Nc/14/2010 zo dňa 31. 05. 2010). Dôvodom na vylúčenie sudcu

nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa
svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú
škodu a nemajetkovú ujmu (pozri napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6Cdo/201/2013 zo dňa 19.06.2013, sp. zn. 3Cdo/102/2013 zo dňa 11.03.2013 alebosp. zn. 3Cdo/202/2013 zo dňa 12.09.2013, rovnako aj uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.
zn. 30Cdo/727/2011 zo dňa 27.04.2012). O navrhovateľom vznesenej námietke zaujatosti zákonného
sudcu riadne rozhodol nadriadený súd (uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici vyššie uvedené)

súd s tým, že zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci nevylúčil.

Odvolacia námietka navrhovateľa, že mu okresný súd uskutočnením pojednávania v jeho
neprítomnosti a vykonaním dokazovania exekučným spisom v jeho neprítomnosti odňal možnosť konať
pred súdom a porušil jeho právo na kontradiktórne konanie, tiež nie je dôvodná s poukazom na vyššie

uvedenú argumentáciu odvolacieho súdu. O námietke zaujatosti sudcov okresného súdu vznesenej
navrhovateľom nadriadený súd riadne rozhodol. Nesúhlas navrhovateľa s rozhodnutím nadriadeného
súdu nie je dôležitým dôvodom na odročenie pojednávania, pretože navrhovateľovi zostáva zachovaný
odvolací dôvod spočívajúci v tvrdení, že rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O. s. p. v
spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O. s. p.). Zo spisu okresného súdu vyplýva, že navrhovateľovi bolo
riadne doručené aj vyjadrenie odporcu k návrhu. K odňatiu možnosti navrhovateľa konať pred súdom

nedošlo ani v rámci dokazovania. Okresný súd sa oboznámil s exekučnými spismi, ktoré ako dôkaz
navrhol vykonať samotný navrhovateľ priamo v návrhu na začatie konania s tým, že navrhovateľ
bol účastníkom uvedených exekučných konaní a teda obsah exekučných spisov z hľadiska tvrdených
skutočností o dobe od podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia
exekučného súdu o jej zamietnutí mu bol nepochybne známy, pretože z exekučných spisov vyplýva, že

všetkyrozhodnutiabolinavrhovateľoviriadnedoručené.Odvolacísúdvzhodesokresnýmsúdomdospel
k záveru, že k odňatiu možnosti navrhovateľa konať pred súdom nedošlo ani postupom okresného súdu,
ktorý napadnutým rozsudkom rozhodol vo veci samej pred nadobudnutím právoplatnosti uznesenia o
zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania.

Podľa § 101 ods. 2 O. s. p. súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinný. Ak sa riadne predvolaný
účastník nedostaví na pojednávanie, ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd
vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané
dôkazy.

Odňatím možnosti konať pred súdom možno rozumieť postup súdu, ktorým znemožňuje účastníkovi
konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom. Musí však ísť o
znemožnenierealizáciekonkrétnychprocesnýchpráv,ktorébyinakúčastníkmoholpredsúdomuplatniť,
a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený. Ustanovenie § 101 ods. 2 O. s. p. dáva
súdu možnosť prejednať vec aj v neprítomnosti účastníka, resp. jeho zástupcu. Môže tak urobiť, ak sa

riadne predvolaný účastník nedostaví a ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania.
Občiansky súdny poriadok bližšie nekonkretizuje, čo treba považovať za dôležitý dôvod, ktorý bráni
súdu vec prejednať v neprítomnosti účastníka. Takýto dôležitý dôvod, pre ktorý sa účastník nemôže
zúčastniť pojednávania a žiada o jeho odročenie, sa musí vzhľadom na prekážku, ktorá mu v tom bráni,
vyznačovať nepredvídateľnosťou, závažnosťou, rozsahom alebo z iných dôvodov aspektom

ospravedlniteľnosti. Pritom môže ísť nielen o udalosti majúce objektívnu povahu (nezávisle od vôle
účastníka), ale aj okolnosti spôsobené samým účastníkom alebo ním inak zavinené, ak ich možno v
danej situácii najmä s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu a na pomery účastníka považovať za
dôležité.

Podľa § 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadril ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní
ústavou zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak
zákon neustanovuje inak, nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie a predvolať naň účastníkov

konania (§ 115 ods. 1 O. s. p.), a to tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla
najmenej 5 dní pred dňom keď sa má pojednávanie konať. Ak súd nariadi pojednávanie, môže vec
prejednať v neprítomnosti riadne predvolaného účastníka len vtedy, ak účastník
nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania (§ 101 ods. 2 O. s. p.). Možnosť prejednať
vec v neprítomnosti účastníka (zástupcu) treba posudzovať vždy vzhľadom na všetky

okolnosti daného prípadu, pričom treba mať na zreteli, že zúčastniť sa prejednávania právnej veci pred
súdom je neodňateľným právom účastníka konania, a to v každom štádiu procesného postupu, pokiaľ
zákon neustanovuje inak, ak na tomto svojom práve účastník trvá. Zákon však bližšie nešpecifikuje, čo
treba považovať za dôležitý dôvod, danosť ktorého bráni súdu prejednať vec v neprítomnosti účastníka.Navrhovateľ pred pojednávaním vo veci žiadal zrušiť pojednávanie, čo prvostupňový súd nepovažoval
za závažný dôvod pre odročenie pojednávania aj vzhľadom na obsah svojho odôvodnenia uznesenia,
ktorým zamietol návrh na prerušenie konania. Pretože odvolací súd toto uznesenie potvrdil ako správne,

námietka navrhovateľa ohľadom odňatia konať pred súdom je neopodstatnená. Zároveň odvolací súd
dodáva, že o ústavných sťažnostiach navrhovateľa rozhodol Ústavný súd SR v stovkách (tisíckach)
rozhodnutí, ktorými sťažnosti navrhovateľa odmietol, pričom zaujal principiálne názory napr. napr. sp.
zn. I. ÚS 92/2013 z 13. februára 2013, sp. zn. I. ÚS 293/2013 z 29. mája 2013, sp.
zn. II. ÚS 447/2013 z 12. septembra 2013, sp. zn. II. ÚS 460/2013 z 26. septembra

2013, sp. zn. III. ÚS 301/2013 z 2. júla 2013 či mutatis mutandis sp. zn. IV. ÚS 483/2013
z 15. augusta 2013, preto okresný súd dospel k správnemu názoru, že neexistuje dôvod na prerušenie
konania ani podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., pretože neprebieha žiadne konanie, v ktorom by sa
riešila otázka majúca význam pre rozhodnutie súdu v tejto veci.

Navrhovateľ v odvolaní presvedčivo nespochybnil záver okresného súdu o nepreukázaní

nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, keď namietal len procesnú stránku veci. Odvolací
súd v plnom rozsahu súhlasí so záverom okresného súdu o nepreukázaní nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadostiach súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ako jedného z predpokladov zodpovednosti odporcu
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Ťažisko argumentácie navrhovateľa o nesprávnom

úradnom postupe exekučného súdu (v návrhu na začatie konania, nie v odvolaní)
spočívalo v tvrdení, že k zamietnutiu žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie došlo po uplynutí zákonnej pätnásťdňovej lehoty.

Okrem toho, že navrhovateľ nesprávne usúdil, že súd nerozhodol v 15 dňovej lehote, súdna prax

sa ustálila na závere, že lehota pätnásť dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu na
vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (pozri napríklad uznesenia Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. IV.ÚS/605/2012 zo dňa 14.12.2012, sp. zn. II.ÚS/520/2012 zo dňa 10.07.2013, sp. zn.

II.ÚS/248/2013 zo dňa 25.04.2013 alebo sp. zn. II.ÚS/112/2013 zo dňa 13.02.2013).

Odvolací súd zdôrazňuje, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, účinného v čase podania žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, prvostupňový súd nebol viazaný 15
dňovou lehotou, pretože táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods.

2 písm. c) a d), keďže takýto právny stav platí od 01. 06. 2010, a to aj vzhľadom
na námietku navrhovateľa uvedenú v návrhu na začatie konania, pretože jeho výklad súd považuje za
zužujúci a účelový, pretože je v rozpore s účelom novely Exekučného poriadku a záväzkami Slovenskej
republiky po vstupe do EÚ vo vzťahu k ochrane spotrebiteľov.

Odvolací súd v zhode s prvostupňovým súdom konštatuje, že vo všetkých exekučných veciach súd o
žiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanieexekúcierozhodolvzákonomstanovenej
lehote, preto uvedený postup a obdobie nemožno považovať za nesprávny úradný postup (prieťahy
v konaní). Odvolací súd podotýka, že vzhľadom na množstvo exekučných konaní, ktoré navrhovateľ
iniciuje pred okresným súdom, je ústavne akceptovateľná aj relatívne dlhšia lehota nevyhnutne potrebná

na vykonanie tejto činnosti (pozri napríklad uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
IV.ÚS/606/2012 zo dňa 14.12.2012 alebo sp. zn. II.ÚS/245/2013 zo dňa 25.04.2013).

Za nesprávny úradný postup exekučného súdu nie je možné považovať ani to, že po doručení žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku

pristúpil exekučný súd k riešeniu otázky, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej
rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doložky). Súdna prax dospela k ustálenému záveru, že pokiaľ
oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozhodcovský rozsudok, je
exekučný súd nielen oprávnený, ale aj povinný už v tomto štádiu konania z vlastnej iniciatívy riešiť
otázku, či právomoc rozhodcovského súdu bola založená platne uzavretou rozhodcovskou zmluvou ako

podmienku materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, keď týmto postupom nedochádza k
preskúmaniu vecnej správnosti predloženého exekučného titulu (rozhodcovského rozsudku), ale len k
posúdeniu, či predložený exekučný titul je v súlade so zákonom; ak exekučný súd zistí, že právomoc
rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je povinný z tohovyvodiť všetky právne dôsledky tak, aby zmluvná strana (spotrebiteľ) nebola neplatnou rozhodcovskou
zmluvou viazaná, t.j. exekučný súd je povinný žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
zamietnuť (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/146/2011

zo dňa 13.10.2011 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky pod č. R 46/2012, sp. zn. 3MCdo/11/2010 zo dňa 26.09.2011 uverejnené v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 47/2012, sp. zn. 6Cdo/105/2011 zo
dňa 10.10.2012 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky pod č. R 66/2013 a sp. zn. 5Cdo/230/2011 zo dňa 18.09.2012 uverejnené

v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 68/2013, ale aj
uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1MCdo/15/2012 zo dňa 22.05.2013, sp. zn.
2Cdo/239/2012 zo dňa 30.04.2013, sp. zn. 4Cdo/88/2013 zo dňa 24.10.2013, sp. zn. 5MCdo/25/2012 zo
dňa 12.06.2013, sp. zn. 7Cdo/235/2012 zo dňa 12.06.2013 a mnohé iné; pozri aj uznesenia Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS/381/2012 zo dňa 22.08.2012, sp. zn. II.ÚS/545/2010 zo dňa
09.12.2010 a sp. zn. IV.ÚS/60/2011 zo dňa 03.03.2011 ako aj uznesenie Súdneho dvora Európskej únie

vo veci zn. C-76/2010 Pohotovosť, s.r.o. proti N. W. zo dňa 16.11.2010). Od tohto záveru nie je žiadny
dôvod odkloniť sa ani v prejednávanej veci.

Nakoľko navrhovateľ v konaní nepreukázal jeden z kumulatívnych obligatórnych predpokladov
zodpovednosti odporcu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (t. j. nesprávny úradný postup

exekučného súdu), v súlade so zásadou hospodárnosti konania nebolo potrebné sa v odôvodnení
rozsudku osobitne zaoberať nepriznaním uplatnenej škody a nemajetkovej ujmy.
Táto skutočnosť preto v žiadnom prípade nespôsobuje navrhovateľom tvrdenú nepreskúmateľnosť
napadnutého rozsudku.

Za dôvodnú nepovažoval ani námietku, že súd mal rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie, pretože
odporca sa k návrhu riadne vyjadril, svoju neúčasť na pojednávaní riadne ospravedlnil, pričom ust.
§ 153b O. s. p. upravuje možnosť súdu rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie pri splnení všetkých
predpokladaných podmienok, nie však povinnosť. Okresný súd správne rozhodol, ak návrh na
prerušenie konania zamietol, pretože nebolo preukázané vedenie takého konania, ktoré by podľa názoru

súdu rozhodujúceho o návrhu na prerušenie konania mohlo podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p.
ovplyvniťrozhodnutiesúduonáhradeškodyanemajetkovejujmy.Knámietkamnavrhovateľa,ženapriek
rozhodnutiu Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu nadriadeného, o tom, či je a ktorý sudca
vylúčený z prejednávania a rozhodovania tejto veci, musí okresný súd prerušiť konanie
vo veci samej do rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti proti porušovaniu základných práv a slobôd

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici, dal prvostupňový súd dostačujúcu odpoveď. Odvolací
súd okrem prvostupňovým súdom citovaných rozhodnutí poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Českej republiky sp. zn. 30 Cdo/727/2011, v ktorom bol vyslovený názor, že sudcu vecne a miestne
príslušného súdu nevylučuje z prejednávania a rozhodovania veci o náhradu škody len
tá skutočnosť, že postupom sudcu v inej veci mala byť žalobcovi spôsobená škoda. Nie je dôvodná

námietka navrhovateľa, že prvostupňový súd v dôvodoch rozhodnutia nerozviedol svoje úvahy, ktoré
ho viedli k zamietnutiu návrhu na prerušenie konania, pretože tieto v rozhodnutí stručne, zrozumiteľne
uviedol.

V danej veci nebol dôvod na prerušenie konania ani podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.

s. p., pretože otázku, či vo veci rozhodoval vylúčený sudca, môže preskúmať súd vyššieho stupňa v
riadnom inštančnom postupe na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, nie ústavný
súd v konaní o sťažnosti navrhovateľa, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa článku
46 ods. 1 a článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako to vyplýva z uznesení Ústavného súdu Slovenskej

republiky v skutkovo a právne totožnej veci napr. sp. zn. I. ÚS 89/2013 zo 06. 02. 2013, I. ÚS
92/2013 z 13. 02. 2013, ktorými sťažnosti obchodnej spoločnosti Pohotovosť, s. r. o. proti uzneseniam
Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorými rozhodol tak, že nevylúčil všetkých sudcov okresného
súdu z prejednávania a rozhodovania veci na návrh navrhovateľa odmietol pre nedostatok
právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie a rozhodnutie.

Odvolací súd dodáva, že o ústavných sťažnostiach navrhovateľa rozhodol Ústavný súd SR v stovkách
(tisíckach) rozhodnutí, ktorými sťažnosti navrhovateľa odmietol, pričom zaujal principiálne názory napr.
napr. sp. zn. I. ÚS 92/2013 z 13. februára 2013, sp. zn. I. ÚS 293/2013 z 29.mája 2013, sp. zn. II. ÚS 447/2013 z 12. septembra 2013, sp. zn. II. ÚS 460/2013 z 26.
septembra 2013, sp. zn. III. ÚS 301/2013 z 2. júla 2013 či mutatis mutandis sp. zn. IV. ÚS 483/2013 z
15. augusta 2013, preto okresný súd dospel k správnemu názoru, že neexistuje dôvod

na prerušenie konania ani podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., pretože neprebieha žiadne konanie, v
ktorom by sa riešila otázka majúca význam pre rozhodnutie súdu v tejto veci.

Z dôvodov vyššie uvedených odvolací súd nepovažoval žiadne odvolacie námietky navrhovateľa za
dôvodné a preto napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ako vecne

správny potvrdil, okrem výroku, ktorým rozhodol, že navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznáva.
V občianskom súdnom konaní v zmysle ust. § 140 O. s. p. si každý účastník platí trovy konania sám.
Ust. § 142 a nasl. O. s. p. upravujú náhradu týchto trov, pričom základnou podmienkou je úspešnosť vo
veci, teda len úspešný účastník má právo na ich náhradu. Neúspešný účastník takýto nárok nemá. Súd
môže náhradu trov konania priznať úspešnému účastníkovi iba v prípade, ak podľa § 151 ods. 1 O. s.
p. podá návrh na ich náhradu. V zmysle ust. § 155 ods. 1 O. s. p. súd vo výroku rozhodne o povinnosti

na náhradu trov konania. Ak by aj neúspešný účastník podal návrh na náhradu trov konania, súd o ňom
nerozhoduje, pretože povinnosť platiť trovy konania môže vzniknúť podľa zásady úspechu vo veci len
neúspešnému účastníkovi, čomu zodpovedá aj znenie ust. § 151 ods. 1 O. s. p., ktorým súd rozhoduje
o povinnosti nahradiť trovy konania na základe návrhu, nie o práve na ich náhradu. Z týchto dôvodov
tento výrok odvolací súd zrušil podľa ust. § 221 ods. 1 písm. i) O. s. p.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1
O. s. p. v spojení s § 151 O. s. p., keď odporcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, nakoľko návrh na náhradu trov odvolacieho konania nepodal.

Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.