Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 26, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/280/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114201721
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8114201721.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a sudcov JUDr.

Petra Straku a JUDr. Antónie Kandravej v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v
Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova
4, proti žalovanému Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné
námestie 13, IČO: 00166073, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobkyne
proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 10C 33/2014-9 zo dňa 5. 9. 2014 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e sa rozsudok.

II. Náhrada trov odvolacieho konania sa účastníkom n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. (ďalej aj ,,žalobkyňa“) poskytuje okrem iného aj úvery vrátane
úverov spotrebiteľom. Úver poskytla aj T. V..

2. Exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok.

3. Žalobkyňa za obdobných okolností ako v bode 2. podala tisíce návrhov na exekučné súdy. Spoločným
znakom odmietavého prístupu exekučných súdov k návrhom žalobkyne bolo vyhodnotenie konania

žalobkyne ako nemravné a založené spravidla na neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách, najmä na nečestnej rozhodcovskej doložke (porov. veci tunajšieho súdu 1CoE 28/2014,
3CoE 10/2014, 7CoE 105/2014, 8CoE 105/2014, 19CoE 15/2014) alebo notárskej zápisnice spísanej
na základe neplatnej plnej moci.

4. Žalobkyňa viní štát za neúspešnú exekúciu a navrhuje priznať podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej aj len ,,Zákon“) náhradu škody a

nemajetkovú ujmu. Podľa žalobkyne exekučný súd išiel nad rámec oprávnení exekučného súdu, konal
napriek výzvam s prieťahmi a vo veci vedenej na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn. 6Er
28/2007 nedodržal 30-dňovú lehotu na rozhodnutie o zmene súdneho exekútora.

5. Žalobkyňa uplatňuje náhradu škody za náklady spojené so správou a vymáhaním pohľadávky a
nemajetkovú ujmu za stratu dôvery v právo a za nespravodlivé riešenie veci.

6. Prvostupňový súd žalobu zamietol. Neuznal tvrdenia o nesprávnom úradnom postupe.

7. Žalobkyňa v odvolaní trvala na tvrdení, že exekučný súd vytvoril stav právnej neistoty, konal
s prieťahmi, nesústredene a nerešpektoval prebiehajúce konanie týkajúce sa porušenia práva nazákonného sudcu a nestranný súd. Poukázala na znalecký posudok Znaleckého ústavu Ekonomickej
univerzity v Bratislave č. 1/2014 k rozsahu vzniknutej škody. Navrhla zrušiť rozsudok a vrátiť vec
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

8. Krajský súd v Prešove preskúmal rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce bez nariadenia
pojednávania (§ 214 O.s.p.) a dospel k záveru, že rozsudok je vo výroku vecne správny.

9. Prvostupňový súd vychádzal zo skutkového stavu, ktorý má oporu vo vykonanom dokazovaní a vec

správne právne posúdil. Odvolací súd si osvojuje odôvodnenie prvostupňového súdu a v súvislosti s
odvolacími dôvodmi dopĺňa.

10. Žalobkyňa uplatňuje náhradu škody a nemajetkovej ujmy v súvislosti s nedodržaním lehoty na
rozhodnutie o zmene súdneho exekútora a s tvrdenými prieťahmi.

11. Postup exekučného súdu, ktorý preskúmava spôsobilosť rozhodcovského rozsudku ako exekučného
titulu, je v súlade s ustanoveniami § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ako aj ustanovením § 45 ods.
1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, ak sa vykladajú teleologicky vo vzájomnej
súvislosti. Ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. totiž celkom zreteľne umožňuje exekučnému
súdu v určitej obmedzenej miere preskúmať rozhodcovský rozsudok, keďže len tak (jeho preskúmaním)

môže exekučný súd dospieť k záverom, ktoré v zmysle citovaného ustanovenia umožňujú zastavenie
výkonu takéhoto rozhodcovského rozsudku. Správnosť tohto postupu napokon potvrdzuje i judikatúra
Najvyššieho súdu SR, na ktorú odvolací súd v záujme stručnosti len odkazuje (R 46 a 47/2012).

12. Podľa súdu však práve okolnosti danej veci neumožňujú priznať žalobkyni náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch. Žalobkyňa si totiž musela byť vedomá, že štát (okresný súd) nemôže mať kapacity
na to, aby v krátkom čase spracoval tak obrovské množstvo žiadostí jedného subjektu. Z obsahu
exekučnýchspisovjepritomzrejmé,žeminimálnesúdnyexekútormuselbyťnatakýtonápadpripravený,
čo sa prejavuje napríklad tým, že v zápisniciach, do ktorých bol spísaný návrh na vykonanie exekúcie,
je jeho podpis pripojený len formou podpisovej pečiatky alebo naskenovaného faksimile, nie originálne.

Je síce pravdou, že je povinnosťou štátu zabezpečiť, aby bola spravodlivosť poskytnutá včas, pričom
personálne a materiálne problémy na jeho strane spravidla nie sú dôvodom, ktorý by ospravedlnil
porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Podľa názoru súdu však uvedené
zásady platia pre štandardné situácie, kedy účastník obracajúci sa na súd so svojou vecou nemá dôvod
sa zaujímať o pripravenosť súdu na poskytnutie súdnej ochrany v jeho veci. No v prípade, ak sa jedna

osoba v priebehu krátkeho času obráti na súdy s enormným množstvom nových návrhov, sa v rámci
prevencie (§ 417 ods. 1 Občianskeho zákonníka) musí zaujímať o to, či a v akých podmienkach je súd
jehopodaniaschopnývybaviť,ajepovinnýakceptovať,ževybaveniejehovecínemusíbyťtakpromptné,
ako vybavovanie vecí iných navrhovateľov. Súd je totiž povinný zabezpečiť okrem iného rovnaký
prístup k spravodlivosti pre všetkých a žalobkyňa nemohla očakávať, že súd promptne vybaví všetky

jej veci na úkor všetkých ostatných. Žalobkyňa tak podľa názoru súdu nemohla rozumne (legitímne)
očakávať vybavenie svojich žiadostí v 30 dňovej lehote. Za týchto okolností nemohla žalobkyňa z
nedodržania tejto lehoty zažiť žiadnu „stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci“. Za ujmu
nemožno považovať ani samo „vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie pohľadávky“, „vnútorné
zásahy do spoločnosti“ (zrejme pocity „frustrácie členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej

majiteľov“), keďže v tomto prípade ide o príliš hypotetické a navonok prakticky nedokázateľné následky.
Samo „ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania“ je podľa názoru súdu v prvom rade
dôsledkompredošléhoplánovaniaarozhodnutiažalobkynezahltiťexekučnésúdytisícmivecívpomerne
krátkom čase, v dôsledku čoho tu jednoznačne prichádza do úvahy spoluzavinenie žalobkyne ako
poškodenej pri vzniknutom stave (§ 441 Občianskeho zákonníka).

13. To všetko podľa názoru súdu vylučuje, aby žalobkynina ujma musela byť kompenzovaná ešte aj
náhradou v peniazoch.

14. I napriek tomu však podľa názoru tunajšieho súdu nemožno postup exekučného súdu považovať

za poznačený zbytočnými prieťahmi. Súd pritom poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR, podľa
ktorej sa dokonca ojedinelá nečinnosť v období niekoľko mesiacov nekvalifikuje ako zbytočné prieťahy
v konaní (porov. napr. IV. ÚS 388/04, III. ÚS 68/09, III. ÚS 279/2013 a v nich citované rozhodnutia). Vtakýchto konaniach je tak problematické kvalifikovať postup exekučného súdu ako prieťahy „zbytočné“
v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

15. Vzhľadom na to súd dospel k záveru, že v uvedených exekučných konaniach sa exekučný súd
nedopustilnesprávnehoúradnéhopostupuvpodobe„zbytočnýchprieťahovvkonaní“vzmysle§9ods.1
zákona č. 514/2003 Z. z., čím nie je daný prvý predpoklad zodpovednosti žalovanej za škodu, ktorá mala
žalobkyni vzniknúť. Súd sa preto nemal dôvod zaoberať ani otázkami priznania náhrady nemajetkovej
ujmy, ktorej sa žalobkyňa domáhala.

16. Odvolateľ namieta neprípustnú retroaktivitu v súvislosti s použitím ust. § 9 ods. 2 Zákona v znení
zákona č. 412/2012 Z.z. (účinný od 1.1.2013). Zdá sa, že ide o právny lapsus, pretože prvostupňový
súd uvedené ustanovenie neaplikoval retroaktívne.

17. K znaleckému posudku sa odvolací súd rovnako (body 12. až 19.) stotožňuje aj s podrobným

odôvodnenímrozsudkuOkresnéhosúduDunajskáStreda vovecisp.zn.10C175/2014.,,Kuskutkovým
záverom ohľadom zvýšených nákladov žalobkyne na mzdy zamestnancov, na poštovné, na tlač a na
správu informačného systému dospel súd zo znaleckého posudku č. 1/2014, ktorého faktickú správnosť
v tomto smere súd nespochybňuje. Z uvedeného znaleckého posudku však podľa súdu v žiadnom
prípade nevyplýva, že tieto zvýšené náklady sú v príčinnej súvislosti práve s exekučným konaním, v

ktorom malo podľa tvrdenia žalobkyne dôjsť k prieťahom (vec OS Vranov nad Topľou sp. zn. 6Er 28/2007
pozn. odvolacieho súdu). Pri hodnotení tohto súd vyšiel z týchto úvah:

Celkovo tak možno v tejto časti skonštatovať, že až na tri úkony (sťažnosť na prieťahy) nemožno zo
znaleckého posudku nijakým spôsobom zistiť, prečo sú zvýšené mzdové náklady dôsledkom tvrdeného

nesprávneho úradného postupu, a nie celkom jednoduchým a logickým dôsledkom skutočnosti, že
žalobkyňa sa jednoducho v rokoch 2009 až 2011 rozhodla uplatniť a vymáhať obrovské množstvo
nárokov voči svojím dlžníkom, čo si nevyhnutne vyžiadalo zvýšenú administráciu a s ňou spojené
náklady.Inakpovedané,zoznaleckéhoposudkunemožnonijakozistiť,čibyktýmtozvýšenýmnákladom
nebolo došlo aj v prípade, že by súdy vydali všetky poverenia na vykonanie exekúcie presne v zmysle

žiadostí žalobkyne a v zákonnej 15 dňovej lehote.

Rovnaké výhrady možno proti znaleckému posudku vzniesť, aj pokiaľ ide o výpočet škody v podobe
zvýšených nákladov na poštovné, tlač a správu informačného systému, keďže z neho vôbec nie
je zrejmé, prečo by takéto zvýšenie nemohlo byť celkom logickým dôsledkom faktu, že žalobkyňa

jednoducho v danom období vo zvýšenej miere pristúpila k uplatňovaniu a vymáhaniu svojich nárokov.
Navyše, v tejto časti pôsobí znalecký posudok skôr dojmom primitívnej účtovnej trojčlenky, keď na
s. 34 až 42 úplne mechanicky vypočítava rozdiel medzi skutočnými nákladmi (!) zistenými z faktúr
od tretích osôb za poštovné, tlač a správu informačného systému a takto zistené zvýšenie následne
úplne mechanicky delí „počtom obchodných prípadov“, teda v podstate počtom vymáhaných nárokov

žalobkyne v príslušnom roku (pričom z celého znaleckého posudku sa nedá zistiť, odkiaľ sa znalec
k týmto počtom „obchodných prípadov“ dopočítal). To všetko úplne bez toho, aby sa vôbec zaoberal
banálnou otázkou, ako je preukázané, že celé zvýšené náklady išli len na tie „obchodné prípady“ -
exekučné konania, z ktorých žalobkyňa uplatňuje náhradu škody, a nie napríklad na rozposielanie s
týmto konaním nesúvisiacich písomností (napríklad súkromných) (poštovné), na tlač úplne nesúvisiacich

propagačných materiálov (náklady na tlač) alebo na inštaláciu lepšieho, či výkonnejšieho počítačového
systému „len tak“, z rozmaru žalobkyne (navyše znalec vôbec nevyhodnotil, či z úpravy počítačového
systému nemala žalobkyňa trvalý prospech, ktorý by časť nákladov kompenzoval). Ak v tejto časti vôbec
možnoznaleckémuposudkupriznaťvôbecnejakúlogickúúvahu,očomsúdpochybuje,idepodľanázoru
o typický prípad logickej chyby „post hoc ergo propter hoc“, teda keď sa z časovej súvislosti dvoch javov

(zvýšená exekučná aktivita a zvýšené náklady) automaticky vyvodí ich príčinná súvislosť. Zo všetkých
týchto dôvodov dospel súd k záveru, že predložený znalecký posudok preukazuje nanajvýš tak fakty v
ňom uvedené (skutočnosť, že u žalobkyne došlo v rokoch 2009 až k zvýšeniu mzdových nákladov a
nákladov na poštovné, tlač a správu počítačového systému), no v žiadnom prípade nepredstavuje dôkaz
príčinnej súvislosti týchto zvýšených nákladov s tvrdeným nesprávnym úradným postupom. Na základe

toho súd podľa § 132 v spojení s § 120 ods. 1 O. s. p. (dôkazné bremeno žalobkyne) dospel k záveru,
že vznik škody v príčinnej súvislosti nebol dokázaný“.18. Odvolací súd nevidí vadu konania v prípade neprerušenia konania vo veci zákonného súdu.
Prvostupňový súd nebol exekučným súdom a táto odvolacia námietka je súčasťou ako keby
formulárových podaní žalobkyne, ale zjavne smerovaných vo veciach, v ktorých o náhrade škody

rozhodoval súd, ktorý bol zároveň exekučným súdom, a to nie je prípad predmetnej veci.

19. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok ako vecne správny (§ 219 O.s.p.).

20. V odvolacom konaní úspešnej žalovanej trovy nevznikli. Z tohto dôvodu sa ich náhrada nepriznala

(§ 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.