Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, February 19, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/280/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114201709
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8114201709.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a

členiek senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Zlaty Simkovej v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35807598, zastúpená Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36864421, proti žalovanému: Slovenská republika -
Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, IČO: 00166073, o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k.
10C/21/2014-11 zo dňa 05.09.2014 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu 1.stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a náhradu trov konania účastníkom

nepriznal.

Vychádzal zo zistenia, že žalobca si uplatňuje náhradu škody a nemajetkovej ujmy v súvislosti s
nesprávnym úradným postupom v exekučnom konaní vedenom pred Okresným súdom vo Vranove nad
Topľou.

Žalobca namietal nesprávny úradný postup spočívajúci v tom, že v exekučnom konaní, kde bol

oprávneným, nerozhodol súd o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej 30-dňovej
lehote.

Prvostupňový súd vec prejednal podľa § 115a ods. 2 O. s. p. a konštatoval, že v konaní nemal
preukázaný nesprávny úradný postup - existenciu prieťahov v konaniach ako jeden z predpokladov pre
vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Právne vec odôvodnil článkom 46 ods. 3 Ústavy SR a článkom 48 ods. 2 Ústavy SR, ust. § 3 ods.
1, § 4 ods. 1 písm. a/, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 a § 19 ods. 1, 3
zákona č. 514/2003 Z. z. a § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučného poriadku).

Poukázal na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (I. ÚS 42/01, I. ÚS 63/00, IV. ÚS
606/12). Uviedol, že je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu a že aj niekoľkomesačná

nečinnosť súdu nemusí predstavovať zbytočné prieťahy. Podľa názoru prvostupňového súdu práve
okolnosti tohto prípadu vylučujú prijatie záveru o zbytočných prieťahoch exekučného súdu. Pri
rozhodovaní o návrhu na zmenu exekútora je totiž potrebné vykonať procesné úkony (výzva na
vyjadrenie pôvodnému exekútorovi, vyjadrenie pôvodného exekútora a vyčíslenie jeho trov, doručenieexekučného spisu, zaslanie spisu novému exekútorovi, rozhodnutie o trovách exekúcie), v dôsledku
ktorých nerozhodnutie o návrhu v zákonnej lehote nie je možné považovať za zbytočné prieťahy a z
toho vyplývajúci nesprávny úradný postup. V čase začatia exekučného konania Exekučný poriadok

nestanovoval povinnosť exekučného súdu rozhodnúť v lehote 30 dní od doručenia návrhu oprávneného
na zmenu súdneho exekútora. Žalobca podával návrhy na zmenu súdneho exekútora hromadne, teda
zaťažoval súd v rovnakom čase väčším počtom podaní, a preto musel počítať s určitým technicko-
administratívnym zdržaním na strane súdu, ktoré je ústavne akceptovateľné.

Prvostupňový súd rovnako konštatoval, že nemá vedomosť o tom, že by ohľadne žalobcom tvrdených
prieťahov v predmetnom konaní boli vedené disciplinárne konania a riešila sa sťažnosť na prieťahy
v konaní a ani že by rozhodoval Ústavný súd Slovenskej republiky alebo Európsky súd pre ľudské
práva, pričom konštatovanie porušenia práva podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je v
kompetencii Ústavného súdu SR. Prvostupňový súd v tejto súvislosti poukázal aj na znenie ustanovenia
§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. účinné od 01.01.2013.

Podmienkami priznania nároku na náhradu škody je preukázanie existencie nesprávneho úradného
postupu, škoda a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Okrem
nepreukázania nesprávneho úradného postupu žalobca nepreukázal ani vzniknutú škodu (neuniesol
dôkazné bremeno jej preukázania, pretože na to nestačí len samotné tvrdenie žalobcu, že mu nejaké

náklady vznikli ) a nepreukázal ani nemajetkovú ujmu a ani príčinnú súvislosť medzi týmito atribútmi,
pretože nepreukázal ani ich samotnú existenciu.

Vo vzťahu k námietke premlčacia vznesenej žalovaným prvostupňový súd konštatoval, že právo žalobcu
domáhať sa náhrady škody premlčané nebolo, pretože k rozhodnutiu o návrhu na zmenu exekútora

došlo až po dni 23.04.2009 (žalovanej boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku
dňa 23.04.2012). V tejto súvislosti ale konštatoval aj to, že žaloba bola podaná predčasne, pretože bola
podaná pred uplynutím 6 mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku, čo zakladá samostatný
dôvod na zamietnutie žaloby.

Prvostupňový súd však žalobu zamietol z dôvodu nepreukázania základných zákonných podmienok pre
priznanie nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom.

Výrok o trovách konania odôvodnil prvostupňový súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p., keď úspešnej žalovanej
náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že si ich neuplatnila.

Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalobca. Právne odôvodnil svoje odvolanie tak, že došlo
k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. Namietal, že postupom súdu bola mu odňatá možnosť
konať pred súdom (§ 221 ods.1 písm.f) O.s.p. v spojení s ust.§ 205 ods.2 písm.a) O.s.p.), zároveň,
že súd prvého stupňa vec nesprávne právne, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a

nedostatočne zistil skutkový stav (§ 221 ods.1 písm.h) O.s.p. v spojení s ust.§ 205 ods.2 písm.a) O.s.p.).
Zároveň, že nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností (ust.§ 205 ods.2 písm.c) O.s.p.) a napokon, že rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust.§ 205 ods.2 písm.f) O.s.p.).

Ďalej žalobca namietal, že súd prvého stupňa rozhodol v merite veci na základe „inšpirácie“ novou
právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.. V právnom štáte a osobitne
v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase
vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva,
ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k

založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej
interpretácii, dopustil sa postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia. Takéto
rozhodnutie musí byť preto zrušené.

S poukazom na článok 144 ods. 1 Ústavy SR a § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. súd svojim

rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

V ďalšom odvolateľ vytýkal súdu prvého stupňa, že tento nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol
stav právnej neistoty. Zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určenímzákonnej lehoty. Exekučný súd však uvedené ignoroval a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý
je neakceptovateľný. Pritom právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie mohla byť odstránená len
rozhodnutím exekučného súdu.

K úvahám o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou odvolateľ uviedol, že súdu neprináleží polemizovať o
vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy
delegeferendasúneprípustnýmsúdnymaktivizmom,ktorésvojemeritórnerozhodnutianemôženanich
založiť. Súd tak úplne neguje stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrassburgu.

Odvolateľ ďalej súdu vytýkal jeho nesústredenú činnosť, keď vyjadril svoje presvedčenie o rozpore
exekučného titulu so zákonom, kedy vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania
nesúvisia.

Poznamenal, že predložil ako dôkaz o vzniku škody spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., a to znalecký

posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave. Uvedeným
znaleckým posudkom bolo jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný postup mal na žalobcu
negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku, a to v posudku určenej výške. Namietal,
že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné oboznámenie sa s predloženým znaleckým posudkom. Mal
za to, že v konaní boli preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu škody.

K návrhu na prerušenie konania uviedol, že súd bol povinný pred rozhodnutím vo veci samej o
tomto návrhu osobitne rozhodnúť, ak bol návrh súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému
súdnemu pojednávaniu. Poukázal pritom na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/174/2014.

Žiadal, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 10 ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok

súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, v zmysle zásad uvedených v ust. § 212
O.s.p., vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie, čo je v súlade s ust. § 214 ods. 1, 2 O.s.p., vo veci
bolo nariadené verejné vyhlásenie rozhodnutia, kedy čas a miesto verejného vyhlásenia rozhodnutia
bolo na úradnej tabuli súdu oznámené dňa 13.02.2015 a zistil, že prvostupňový súd pri rozhodovaní v
prejednávanej veci postupoval správne. Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu,

správne zistil skutkový stav veci, správne aplikoval právne predpisy a správne vo veci aj rozhodol. Ani
po podaní odvolania žalobcom nebolo zistené, že by prvostupňový súd vo svojom konaní a rozhodovaní
pochybil. Odvolací súd sa stotožňuje s presvedčivými a správnymi závermi rozhodnutia súdu prvého
stupňa, na ktoré v celom rozsahu poukazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy, alebo nesprávnym
úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, štát zodpovedá za podmienok

ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
tohto zákona pri výkone verejnej moci
a/ nezákonným rozhodnutím,
b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení, alebo rozhodnutím o väzbe alebo

d/ nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, vo veci náhrady škody, ktorábola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, ak
1/ škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym

úradným postupom súdu,
2/ škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,
3/ škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. účinného ku dňu podania návrhu štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote,
nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.. účinného ku dňu podania návrhu právo na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,

o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a § 11.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4

a § 11.

Podľa § 16 ods. 4 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo
uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne
oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať

uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže
poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu,
ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že
neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie

nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.

Podľa § 44 ods. 8 zákona 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o znení a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, v znení účinnom v
čase začatia exekučného konania, oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bezuvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene
exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Podľa § 238 ods. 1 Exekučného poriadku konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa
práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.

Podľa § 238 ods. 2 Exekučného poriadku ustanovenia § 34 ods. 1 až 3, § 37 ods. 4 a 5, § 46 ods. 3,
§ 47 ods. 3, § 58 ods. 5, § 134 ods. 2, § 136 ods. 3 a 4, § 145 ods. 1 sa použijú aj na konania začaté

pred 1. septembrom 2005.

Podľa § 212 ods. 1 O.s.p. odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania.

Odvolací súd súhlasí s odvolacou námietkou žalobcu spočívajúcou v tom, že aplikácia ustanovenia § 9
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý podrobne upravuje podmienky, na základe ktorých možno usúdiť

vznik nesprávneho úradného postupu v podobe prieťahov v konaní, nie je možné aplikovať na právne
vzťahy, pri ktorých malo dôjsť k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania pred účinnosťou
tohto zákonného ustanovenia (§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.), pretože by išlo o retroaktivitu pri
aplikácii právneho predpisu. Toto ustanovenie zákona č. 514/2003 Z.z. bolo zavedené do tohto zákona
zákonom č. 412/2012 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2013, preto je toto zákonné ustanovenie priamo

aplikovateľné len na zodpovednostné právne vzťahy upravené zákonom č. 514/2003 Z.z. len tie, ktoré
vznikli od 01.01.2013.

To však neznamená, že by súd prvého stupňa nemohol ako príklad (inšpiráciu, o ktorej hovorí aj žalobca
vo svojom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa) uviesť právne významné okolnosti uvedené v

tomto ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., a to v kontexte skúmania, ktoré musí súd vykonať,
aj keď sa pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu (vrátane prieťahov v konaní) pohybuje
v právnom rámci danom mu ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré bolo účinné v čase,
keď mal vzniknúť zodpovednostný právny vzťah medzi účastníkmi tohto konania v preskúmavaných
exekučných konaniach uvedených v žalobách a v odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa.

V tejto súvislosti je možné konštatovať, že vo veci nedošlo k sťažnostiam na prieťahy v konaní, k
disciplinárnemu postihu sudcu alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý by prieťahy v konaní konštatoval.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol, že sa riadi priamo aplikáciou § 9 ods.
2 zákona č. 514/2003 Z.z., ale okolnosti špecifikované v tomto zákonnom ustanovení v novelizovanom
znení uvádza len ako príklad pre rozhodnutie o uplatňovanom nároku na náhradu škody a nemajetkovej
ujmy.

Z exekučného spisu Okresného súdu Vranov nad Topľou vyplýva, že návrh na zmenu exekútora bol
podaný na súd dňa 15.10.2009. Súd vyzval výzvou zo dňa 30.10.2009 súdneho exekútora, ktorý bol
poverený, aby vyčíslil trovy exekúcie, ktorý tak učinil až dňa 13.01.2010. Jednalo sa o vyčíslenie trov
exekúcie v rozsahu 4 hodín a 15 minút, pričom Okresný súd Vranov nad Topľou potom rozhodol dňa
19.03.2010 o tomto podaní, ktoré však nepochybne vyžadovalo od konajúceho súdu aktivitu, ktorá

je časovo náročná, a ktorá spočíva v posúdení dôvodnosti vyčíslených exekučných trov. Takýchto
návrhov v rovnaký deň bolo podaných zo strany samotného oprávneného, resp. navrhovateľa v tomto
konaní niekoľko stoviek, čo spôsobilo tiež neúmernú zaťaženosť zamestnancov súdu, ktorí vybavujú
túto agendu.

Odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 63/2000, v zmysle
ktorého aj prípadné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty automaticky neznamená postup súdu
so zbytočnými prieťahmi, pretože pojem zbytočné prieťahy obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 je pojmom
autonómnym, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne.

V tejto súvislosti je potrebné brať do úvahy okolnosti, na ktoré správne prvostupňový súd upriamil
pozornosť, že pri rozhodovaní o návrhu na zmenu exekútora je potrebné vykonať viaceré procesné
úkony, ktoré súvisia s rozhodovaním o zmene exekútora (výzva na vyjadrenie pôvodnému exekútorovi,
vyjadrenie pôvodného exekútora a vyčíslenie jeho trov, doručenie exekučného spisu, zaslanie spisunovému exekútorovi, rozhodnutie o doterajších trovách exekúcie) a je potrebné súhlasiť aj s názorom,
že za týchto okolností nerozhodnutie o návrhu na zmenu exekútora v zákonnej lehote nie je možné
považovať za zbytočné prieťahy v konaní a z toho vyplývajúci nesprávny úradný postup súdu, pretože

vyššie uvedené sprievodné procesné úkony je potrebné vykonať a až na ich základe rozhodnúť o návrhu
na zmenu exekútora.

Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že súd prvého stupňa správne ustálil, že žalobca nepreukázal
zákonné predpoklady zodpovednosti za škodu a zároveň v danom prípade nie sú dané dôvody na

priznanie nemajetkovej ujmy.

Odvolací súd k odvolacej námietke žalobcu ohľadne nedostatočného oboznámenia sa súdu s
predloženým znaleckým posudkom poznamenáva, že výškou uplatneného nároku predstavujúceho
majetkovú a nemajetkovú ujmu nebol dôvod sa zaoberať vzhľadom na to, že nebol preukázaný
základ nároku, vznik škody. Naviac treba uviesť, že žalobcom predložený Znalecký posudok č. 1/2014

nevychádzal pri výpočte škody z tejto konkrétnej právnej veci, pričom znalci sa v závere nenáležite
vyjadrovali k právnym otázkam.

Odvolací súd nevidel vadu konania ani v prípade neprerušenia konania vo veci zákonného súdu.
Prvostupňový súd nebol exekučným súdom a táto odvolacia námietka je súčasťou ako keby

formulárových podaní žalobcu, ale zjavne smerovaných vo veciach, v ktorých o náhrade škody
rozhodoval súd, ktorý bol zároveň exekučným súdom, a to nie je prípad predmetnej veci.

S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 219 ods. 1
O.s.p. napadnutý rozsudok v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania nebolo rozhodnuté, a to v súlade s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. za použitia
ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p. Odvolací súd o trovách odvolacieho konania nerozhodoval,
nakoľkonebolpodanýzostranyžiadnehoúčastníkakonanianávrhnarozhodnutieotrováchodvolacieho
konania. Keďže ide o návrhové konanie, súd bez takéhoto návrhu o trovách odvolacieho konania sám

nemohol rozhodovať.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.