Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 19, 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 41Co/622/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6312208404
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Púchovská

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6312208404.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Miroslavy Púchovskej a členiek senátu JUDr. Miroslavy Púchovskej JUDr. Aleny Križanovej a JUDr.
Miriam Sninskej v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811
09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811
09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporkyni Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Brezno,
č.k. 4C 223/2012-260 zo dňa 11. septembra 2014 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Brezno, č.k. 4C 223/2012-260 zo dňa 11. septembra 2014 potvrdzuje.

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým rozsudkom Okresný súd Brezno ( ďalej len „ okresný súd“ ) zamietol návrh
navrhovateľa a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že navrhovateľ sa návrhom voči odporcovi domáhal
zaplatenia sumy 839,53 Eur, titulom náhrady majetkovej škody a sumy 167,91 Eur titulom nemajetkovej
ujmy z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu ( Okresného súdu Brezno ), ktorý
nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenie na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote.

Prvostupňový súd konštatoval, že uznesením č.k. 4C/223/2012-25 zo dňa 8.4.2013 rozhodol o
spojení vecí vedených na jeho súdu pod č.k. 4C/223/2012, č.k. 4C/243/2012, č.k. 4C/247/2012,
č.k. 4C/260/2012, č.k. 4C/261/2012, č.k. 4C/262/2012, č.k. 4C/275/2012, č.k. 4C/276/2012, č.k.
4C/277/2012, č.k. 4C/278/2012 na spoločné konanie s tým, že ďalej budú prejednávané pod č.k.
4C/223/2013.

Pohľadávka navrhovateľa uplatnená v konaní 4C/223/2012 mala vzniknúť zo zmluvy o úvere č.
XXXXXXX voči dlžníkovi O. A., nar. X.X.XXXX. Rovnakých, resp. obdobných nárokov sa s menšími
odchýlkami domáhal navrhovateľ aj v ďalších návrhoch na začatie konania voči rovnakému odporcovi,
kde v týchto jednotlivých návrhoch si navrhovateľ voči odporcovi vždy uplatnil náhradu škody v sume
125,-Eur, prípadne v sume rovnajúcej sa výške vymáhanej istiny v exekučnom konaní. Pre namietané
pochybenie exekučného súdu
( Okresného súdu Brezno ) boli uplatnené nasledovné sumy:

z exekučného konania voči povinnému M. G., nar XX.X.XXXX, v ktorom malo omeškanie exekučného
súdu trvať viac ako 93 dní, je výška uplatnenej náhrady majetkovej škody 5.203,94 Eur a nemajetkovej
ujmy 1.004,77 Eur, voči povinnému O. T., nar. XX.XX.XXXX, v ktorom malo omeškanie exekučného
súdu trvať viac ako 136 dní, je výška uplatnenej náhrady majetkovej škody 871,56 Eur a nemajetkovejujmy 174,31 Eur, voči povinnému V. G., nar. XX.XX.XXXX, v ktorom malo omeškanie exekučného súdu
trvať viac ako 13 mesiacov, je výška uplatnenej náhrady majetkovej škody 125,- Eur a nemajetkovej
ujmy 715,- Eur, voči povinnému O. G., nar. XX.XX.XXXX, v ktorom malo omeškanie exekučného súdu

trvať viac ako 76 dní, je výška uplatnenej náhrady majetkovej škody 3.666,70 Eur a nemajetkovej ujmy
733,34 Eur, voči povinnému S. G., nar. XX.XX.XXXX, v ktorom malo omeškanie exekučného súdu trvať
viac ako 8 mesiacov, je výška uplatnenej náhrady majetkovej škody 125,- Eur a nemajetkovej ujmy 440,-
Eur, voči povinnému G. O., nar. XX.XX.XXXX, v ktorom malo omeškanie exekučného súdu trvať viac
ako 282 dní, je výška uplatnenej náhrady majetkovej škody 1.973,- Eur a nemajetkovej ujmy 394,60 Eur,

voči povinnému S. G., nar. XX.XX.XXXX, v ktorom malo omeškanie exekučného súdu trvať viac ako
127 dní, je výška uplatnenej náhrady majetkovej škody 7.076,46 Eur a nemajetkovej ujmy 1.415,29 Eur,
voči povinnému G. N., nar. XX.XX.XXXX, v ktorom malo omeškanie exekučného súdu trvať viac ako
149 dní, je výška uplatnenej náhrady majetkovej škody 1.934,72 Eur a nemajetkovej ujmy 386,94 Eur,
voči povinnému N. Y., nar. XX.XX.XXXX, v ktorom malo omeškanie exekučného súdu trvať viac ako 93
dní, je výška uplatnenej náhrady majetkovej škody 633,46 Eur a nemajetkovej ujmy 126,69 Eur .

Prvostupňový súd uviedol, že na pojednávaní dňa 14.7.2014 rozhodol vo veci rozsudkom vzhľadom
na to, že neboli splnené podmienky pre odročenie pojednávania v zmysle § 119 ods. 3 O.s.p., pretože
navrhovateľ nepreukázal existenciu dôležitých dôvodov, pre ktoré by mal súd odročiť pojednávanie
vytýčenéna14.7.2014.Naodročenienariadenéhopojednávaniazdôvodu,ževovecimákonaťvylúčený

sudca a súd, ktorého všetci sudcovia sú v tomto konaní vylúčení, v dôsledku čoho navrhovateľ podal
na Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosť, v zmysle citovaných ustanovení zákona nebol dôvod,
keďže Krajský súd v Banskej Bystrici už právoplatne rozhodol o námietkach zaujatosti vznesených
navrhovateľom a taktiež s ohľadom na skutočnosť, že navrhovateľ nepreukázal, že uvedená ústavná
sťažnosť bola vôbec odoslaná na Ústavný súd a prijatá na ďalšie konanie.

Podľa názoru prvostupňového súdu navrhovateľ dostatočne právne nezdôvodnil vznik nároku na
náhradu škody a na náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ vo svojom návrhu nekonkretizoval,
či exekučné súdy pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelení poverenia na vykonanie
exekúcie vydali nezákonné rozhodnutie alebo zvolili nesprávny úradný postup, pričom pre oba

prípady, ktoré ako možnosti prichádzajú do úvahy v rámci exekučného konania platia v otázke vzniku
zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. odlišné pravidlá. Zákon výslovne stanovuje, že
právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla
škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Nárok na náhradu možno uplatniť iba vtedy, ak
právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené, alebo zmenené pre nezákonnosť

príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu ( § 5
a § 6 zákona č. 51/2003 Z.z. ). Okresný súd konštatoval, že po preskúmaní dôvodov a argumentácie
uvedenej v návrhu, nie je možné návrhu vyhovieť, a to už Prima Facie bez potreby dokazovania, resp.
na základe notoriet vo vzťahu k navrhovateľovi a k jeho podnikateľskej činnosti.

Zároveň uviedol, že rozhodol nevykonať dôkaz navrhnutý navrhovateľom, a to znalecký posudok na
preukázanie skutočností, že postup exekučného súdu je nesprávny
( v rozpore so zákonom ), nakoľko navrhnutý dôkaz by nevyhnutne smeroval proti základnej zásade
vyjadrenej v § 121 O.s.p., v zmysle ktorej sa v rámci súdneho konania nepripúšťa, aby sa predmetom
dokazovania stala existencia právnych noriem, ich interpretácia a aplikácia, keďže právny poriadok

všeobecne vychádza z nevyvrátiteľnej domnienky vyjadrenej v § 121 O.s.p., že súd musí poznať
právo. Akýkoľvek znalecký posudok vypracovaný vo veci existencie právnych noriem, ich interpretácie
a aplikácie, by bolo možné pripustiť len ako právny názor účastníka konania, ktorý môže vziať súd do
úvahy pri rozhodovaní, ale nie ako dôkazný prostriedok. Z uvedeného dôvodu súd v zmysle § 120 ods. 1
O.s.p. rozhodol nevykonať dôkaz navrhnutý navrhovateľom , a to znalecký posudok, ktorým by sa mala

podľa tvrdení navrhovateľa vyčísliť výška vzniknutej škody v dôsledku skutočností opísaných v návrhu,
za ktoré zodpovedá odporca.

Z argumentácie navrhovateľa vyplýva, že vzniknutá majetková ujma spočíva z účelne vynaložených
nákladoch spojených s jeho činnosťou, uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky za

obdobie, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
a rozhodnutím o nej. V prípade každej exekučnej veci vyčíslil navrhovateľ tieto náklady na 70,- Eur, ktoré
boli vynaložené prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného systému,
ďalejna40,-Eurzaudržiavanieasprávuinformačnéhosystému,napokonna15,-Eurzaadministratívnespracovanie textov urgencií voči exekučnému súdu a publikačné výdaje spojené s ich vyhotovením, ako
aj za poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom
súde.

Nemajetkovú ujmu navrhovateľ zdôvodnil svojimi legitímnymi očakávaniami, že správnym postupom
súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky. Podľa navrhovateľa, keďže súd takto nepostupoval, vyvolal
riziko zániku povinného, riziko zmarenia účelu exekučného konania pre stratu kontaktu s povinným,
a napokon riziko insolvencie povinného. Vzniknutú situáciu nie je možné reštituovať a napraviť, čo

u členov riadiacich orgánov spoločnosti , ako aj u majiteľov navrhovateľa vyvolalo pocity frustrácie,
úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti. Vyvolaná strata zisku
z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane navrhovateľa aj jeho majiteľov. Za
adekvátnu náhradu považoval navrhovateľ sumu, ktorá zodpovedá dĺžke času jednotlivých exekučných
konaní a dobe zbytočných prieťahov súdu, pričom za každý mesiac omeškania je primeranou náhradou
výška 55,- Eur, resp. za rok náhrada vo výške 660,- Eur.

K tvrdenej materiálnej ujme súd konštatoval, že navrhovateľ vyčíslením a charakteristikou účelne
vynaložených nákladov mienil vznik skutočnej škody, t.j. ujmy v dôsledku zmenšenia jeho majetku v
zmysle§442ods.1Občianskehozákonníka. Súduviedol,ženemôžeprijaťargumentáciunavrhovateľa,
že by náklady, ktoré vyčíslil boli priamo spôsobené konaním alebo nekonaním exekučného súdu. Medzi

vznikom týchto nákladov, ktoré navrhovateľ uviedol a konaním, resp. nekonaním súdu nie je žiadna
priama súvislosť, ktorú by navrhovateľ vysvetlil a právne zdôvodnil. Súd sa preto plne stotožnil s
argumentáciou odporcu, že zdôvodnenie aj spôsob výpočtu majetkovej škody navrhovateľa v zmysle
návrhu je neprípustný a nemožno mu vyhovieť.

Pri nemajetkovej ujme súd taktiež poukázal na neprípustnú paušalizáciu náhrady, ktorá vychádza z
rozhodovacej praxe nášho Ústavného súdu, pričom tento nedostatok by však mohol byť v konaní
konvalidovaný, ak by dokazovaním mohol súd dospieť k možnosti konkretizácie následkov vo vzťahu
ku konkrétnemu exekučnému konaniu a pochybeniam súdu. Uviedol, že výška náhrady vždy spočíva v
úvahe súdu vychádza zo subjektívnych poznatkov, zhodnocovania jednotlivých okolností, pričom presná

sumanáhradysanedávypočítaťexaktnýmspôsobomaskonečnouplatnosťoujumôžeurčiťažsúd.Súd
pri uplatnenom nároku uviedol, že zohľadňoval osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie,
v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, závažnosť
následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a napokon závažnosť následkov, ktoré vznikli
poškodenému v spoločenskom uplatnení. Uviedol, že notorietou je už v súčasnosti osoba navrhovateľa,

ajjehoobchodnépraktikyvovzťahukspotrebiteľom,ktorýmposkytolúvery.Nespočetnekrátdošlopriich
skúmaní súdom alebo orgánmi Európskej únie ku konštatovaniu rôznych zákonu odporujúcich postupov,
ktorými navrhovateľ vyvolal (a to zámerne) stav nerovnováhy v právach účastníkov úverových zmlúv,
vždy v neprospech spotrebiteľov. Tento aspekt sa odrazil aj na počte rozhodcovských rozsudkov, ktoré
boli ako exekučný titul predložené s návrhom na vykonanie exekúcie a žiadosťou súdneho exekútora

na súdy, a to v enormnom počte.

Prvostupňový súd vychádzajúc zo zásady, že z nepráva nemôže vzniknúť právo, neuznal argumenty
navrhovateľa a uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy považuje za nedôvodný. Z dôvodu
hospodárnosti konania súd neskúmal ďalšie okolnosti tvrdené sporovými stranami, ani nevykonával

ďalšie dokazovanie vo veci. Z uvedených dôvodov návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol.

Otrováchkonaniasúdrozhodolpodľa§142ods.1O.s.p.tak,žeúspešnémuodporcovivkonanínáhradu
trov konania nepriznal, lebo zo súdneho spisu žiadne vzniknuté trovy nevyplývajú.

Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie a žiadal,
aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolanie právne
odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 205 ods. 2 O.s.p. s použitím § 221 ods. 1 O.s.p.

Konkrétne poukázal na to, že okresný súd vec prejednal v jeho neprítomnosti a v neprítomnosti

jeho právneho zástupcu, s odôvodnením, že sa bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavili. V
tejto súvislosti uviedol, že riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody
a súdu predložil listiny spojené s označenými dôvodmi, a preto okresný súd nemohol postupovať
podľa § 101 ods. 2 O.s.p., čím mu odňal právo na konanie pred súdom. Ďalej uviedol, že v návrhuupovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom
súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania vylúčiť. Krajský súd však
na túto okolnosť neprihliadol. V jeho očiach a objektívne i v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu

považovať za nestranného. Rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou
iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Keďže podal ústavnú sťažnosť pre
porušenie jeho práva na nestranný súd, nebolo prípustné, aby konania pokračovala pojednávaním v
ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. Konečné rozhodnutie vo veci neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí jeho

návrhu na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm.c) O.s.p., proti ktorému legálne
pripustil odvolanie. Proti rozhodnutiu o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania preto podáva
odvolanie. V čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania. Okresný súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je
možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie ( odročenie ) nariadeného pojednávania z
dôležitého dôvodu, pričom na pojednávaní v jeho neprítomnosti meritórne rozhodol, hoci on oznámil,

že trvá na osobnej účasti svojho právneho zástupcu na pojednávaní za podmienky, že bude vedené
nestranným sudcom na nestrannom súde. Ďalej uviedol, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam
odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal, ani k dôkazom, ktoré súd vykonal. Tým
došlo k degradácií zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k
odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Okrem toho namietal, že okresný súd sa dopustil viacerých

omylov, keď konštatoval, že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v
odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Aby okresný súd mohol konštatovať,
že v príslušnom exekučnom konaní sa nevyskytol nesprávny úradný postup, je potrebné zisťovať aj
moment doručenia riadneho poverenia ( rozhodnutia o žiadosti na vydanie poverenia ). Okresný súd
rozhodol bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam. Nebol oboznámený s

obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a navrhnúť
dôkazy na podporu svojich tvrdení. Podľa jeho názoru, v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez
nariadenia pojednávania. Bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami
založenými v exekučnom spise a za stavu, kedy sa odporca vôbec nevyjadril k návrhu, mu mal
okresný súd umožniť uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj k právnym otázkam v súvislosti s

nesprávnymúradnýmpostupomavýškouspôsobenejškody.Keďokresnýsúdzistil,žeexistujeokolnosť
brániaca vydať pre neho pozitívne rozhodnutia, mal vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov a
umožniť im , aby sa kontradiktórne vyjadrili. Okresný súd vykonal dokazovanie listiny, ktorých pôvod
nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom
spise. Za dôkaz v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom

k tomu, že vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. Ak odporca nereagoval na
výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k návrhu v zmysle § 114 ods. 3 O.s.p., mal okresný
súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa ustanovenia § 153b O.s.p. Skutkovým
základom sa mal stať ním ( navrhovateľom ) tvrdený skutkový stav. Namiesto toho súd bez nariadenia
pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám a následne

vo veci meritórne rozhodol, ignorujúc ustanovenie § 153b O.s.p. Okresný súd zamietol návrh v časti
náhrady skutočnej škody z dôvodu jej neodôvodnenosti. V odôvodnení rozhodnutia sa zaoberal len
škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu, opisoval ju ako škodu,
ktorá vznikla z príčinnej súvislosti s konaním dlžníka ( povinného ) , pričom ignoroval všetky jeho
tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z dôvodu udržiavania a správy informačného systému a

výdajov na administratívne spracovanie textov, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií,
na poštovné a telekomunikačné výdaje ( urgovanie a kontrola stavu konania na exekučnom súde),
preto je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a je prejavom svojvôle súdu. Z
odôvodneniarozsudkuvôbecniejezrejmé,akouúvahousúddospelkpresvedčeniuotom,žemajetková
škoda a nemajetková ujma nevznikla. Okresný súd nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v

odôvodnení nekoherentný. V prípade, keď sú právne závery v extrémnom nesúlade s vykonanými
skutkovými zisteniami, alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii súdneho rozhodnutia nevyplývajú,
treba také rozhodnutie považovať za rozhodnutie, ktoré je v rozpore s článkom 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd ( mutatis munpandis Nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 1.ÚS 243/07 z 19. júna 2008 ). Okresný súd odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie

úplne rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach, v ktorých
vystupujú totožní účastníci, avšak v ktorých bol rozdielny skutkový dej, a teda skutkový základ. Pri
dodržiavaní jeho práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemožno ústavnoprávne akceptovať, že
okresný súd vytvára odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom. Nesúhlasí ani s tvrdením, ženáklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník ( povinný ). V prípade, ak by
došlo k rozhodnutiu súdu o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na súdneho exekútora
a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie. Pravým právnym titulom je v danej veci

nesprávnyúradnýpostupexekučnéhosúdu, zaktorýdlžníknemôženiesťzodpovednosť.Prišpecifikácií
majetkovej škody v návrhu výslovne uviedol, že vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy. Z dôvodu
ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií nebolo možné korešpodenčne
predložiť účtovné doklady, resp. pracovné a obchodné zmluvy. Na pojednávaní chcel predložiť dôkazy
o výške majetkovej škody prostredníctvom znaleckého posudku. Okresný súd vykonal dokazovanie ex

offo, nepoučil ho podľa ustanovenia § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že chce vyhlásiť rozhodnutie
vo veci samej. Množstvo dôkazov vzniklo po podaní návrhu, ktoré nemohol predložiť spolu s návrhom a
nemohol ich predložiť ani neskôr, pretože nebol poučený a informovaný. Okresný súd vôbec nevysvetlil,
prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie
veci v primeranej lehote zaručeného v článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Okresný súd zistil, že o
návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase, a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný
postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody. V súvislosti s majetkovou ujmou
analyzoval okolnosti, ktoré s vecou vôbec nesúvisia. Jeho práva boli porušené prekročením zákonom
stanovenej lehoty, preto sú irelevantné úvahy okresného súdu o tom:

1) aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil,
2) o podstate a rozsahu podnikateľského rizika,
3) o udržiavaní kontaktu súdneho exekútora, ktorý nemôže byť činný, kým nezíska poverenie na
vykonanie exekúcie od exekučného súdu.

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací prejednal vec v rozsahu ustanovenia § 212 ods. 1
O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a napadnutý rozsudok okresného súdu
podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O.s.p., ako vecne správny potvrdil. Rozsudok bol odvolacím súdom
verejne vyhlásený v zmysle § 211 ods. 2 a § 156 ods. 1 O.s.p. V zmysle ustanovenia § 156 ods. 3 O.s.p.
bolo verejné vyhlásenie rozsudku oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Banskej Bystrici dňa

12.2.2015.

Podľaustanovenia§3ods.1,2zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkone
verejnej moci v znení účinnom do 31.12.2012 ( ďalej len „ zákon č. 514/2003 Z.z.“ ), štát zodpovedá
za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci,

okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa ustanovenia § 9 ods. 1, 2 zákona 514/2003 Z.z. , štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť

orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; právo na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Z definície verejnej moci vyplýva, že sa jedná o takú moc, ktorá autoritatívne rozhoduje o právach

a povinnostiach subjektov, či už priamo alebo sprostredkovane. Subjekt, o ktorého právach alebo
povinnostiach rozhoduje orgán verejnej moci, nie je v rovnoprávnom postavení s týmto orgánom a
obsah rozhodnutia tohto orgánu nezávisí od vôle subjektu. Verejnú moc vykonáva štát predovšetkým
prostredníctvom orgánov moci zákonnodárnej, výkonnej a súdnej a za určitých podmienok ju môže
vykonávať aj prostredníctvom ďalších subjektov, ktorými sú

a) územné samosprávy a správne celky
b) záujmové, resp. profesijné ( stavovské ) samosprávy
c) verejnoprávne inštitúcied) fyzické osoby, ktorým zákon zveril výkon verejnej moci ( napr. činnosť notára alebo súdneho
exekútora.
Verejná moc teda predstavuje vo svojej podstate určitý ucelený, presne organizovaný systém konkrétne

( Ústavou, prípadne zákonom ) definovaných prvkov a vzťahov, ktorý je determinovaný vývojom
spoločnosti.

Základným právnym prameňom aktuálnej úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci je Ústava Slovenskej republiky, ktorá v druhej hlave - základné práva a slobody, v siedmom

oddiele - právo na súdnu a inú právnu ochranu, v článku 46 ods. 3 priamo zakotvuje, že „ každý má
právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu
verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom“. Ďalším prameňom aktuálnej právnej úpravy
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je tiež článok 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd ( týkajúcich sa odškodnenia za nezákonné pozbavenie osobnej
slobody ), ale aj článok 3 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

( týkajúcich sa odškodnenia za justičný omyl a zákon č. 514/2003 Z.z. ).

Aktuálna právna úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je koncipovaná
ako absolútna objektívna zodpovednosť. Na to, aby vznikla právna zodpovednosť za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, musia byť splnené určité zákonné podmienky, ktoré sa v právnej teórii i praxi

označujú, ako predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu. Konkrétne sa jedná o existenciu týchto
predpokladov ( podmienok ):
1) porušenie právnej povinnosti ( protiprávny úkon ), prípadne relevantná udalosť
spôsobujúca škodu ( škodná udalosť ) ;
2) nepriaznivý následok protiprávneho úkonu, resp. škodnej udalosti, ktorým je určitá škoda

( ujma );
3) príčinná súvislosť ( kauzálny nexus ) medzi porušením právnej povinnosti ( protiprávnym
úkonom ), resp. právne relevantnou udalosťou spôsobujúcou škodu, ( škodnou udalosťou) a
nepriaznivým následkom ( teda ujmou ) škodou.

Prvým predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je
protiprávnosť, resp. nezákonnosť pri rozhodovaní alebo úradnom postupe orgánu verejnej moci.
Ide o činnosť orgánu verejnej moci, ktorá je v rozpore s objektívnym právom. Protiprávnosti, resp.
nezákonnosti sa orgán verejnej moci pri výkone verejnej moci môže dopustiť
a) nezákonným rozhodnutím,

b) nesprávnym úradným postupom
c) rozhodnutím o zatknutí, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody ( za
podmienok uvedených v § 7 zákona č. 514/2003 Z.z. ),
d) rozhodnutím o treste, ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe ( za podmienok
uvedených v § 18 zákona č. 514/2003 Z.z. ).

Ďalším predpokladom zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je vznik škody, ktorá
sa prejavila u poškodeného vo forme majetkovej ujmy ( t.j. vo forme skutočnej škody, ušlého zisku )
alebo vo forme nemajetkovej ujmy.

Posledným predpokladom zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je príčinná
súvislosť ( kauzálny nexus ) medzi protiprávnosťou ( nezákonnosťou ) pri rozhodovaní alebo úradnom
postupe orgánu verejnej moci a vznikom škody. O uvedenú príčinnú súvislosť pôjde vtedy, ak
škoda vznikla v dôsledku ( ako priamy následok ) nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho
úradného postupu, inak povedané, ak nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup a

škoda sú vo vzájomnom pomere príčiny a následku, pričom musí byť nesporné, že ak by nedošlo
k nezákonnému rozhodnutiu, resp. nesprávnemu úradnému postupu, nedošlo by ani k vzniku škody.
Príčinou škody môže byť taká okolnosť, bez existencie ktorej by škodný následok nevznikol. Pretože
zákonná úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je koncipovaná ako
objektívna zodpovednosť, resp. presnejšie ako absolútna objektívna zodpovednosť, od poškodeného

sa pre úspešné uplatnenie nároku tejto zodpovednosti vyžaduje preukázanie len vyššie uvedených
zákonných predpokladov tejto zodpovednosti. Nie je teda zaťažený povinnosťou preukazovať i
zavinenie zodpovedného subjektu, ako by to bolo v prípade, ak by zákonná úprava zodpovednostiza škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci bola založená na subjektívnom princípe - na zavinení
zodpovedného subjektu ( t.j. ak by sa jednalo o subjektívnu zodpovednosť ) .

Jedným, osobitne vymedzeným zákonným dôvodom vzniku zodpovednosti štátu za škodu je
zodpovednosť za nesprávny úradný postup. Za nesprávny úradný postup možno vo všeobecnosti
považovať porušovanie pravidiel, ktoré sú predpísané právnymi normami pre činnosť príslušných
orgánov verejnej moci, ktorá je v rozpore so zákonom, resp. s jeho konkrétnym ustanovením. Ide teda
o stav, kedy príslušný orgán verejnej moci pri svojej činnosti porušuje svoje povinnosti, ktoré pre neho

ustanovuje právny predpis. Nesprávnym úradným postupom je každý postup orgánu verejnej moci, ktorý
pri výkone verejnej moci postupuje v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi alebo v
rozpore so zásadami výkonu verejnej moci a základnými právnymi princípmi. Aktuálna právna úprava v
ustanovení § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. uvádza v demonštratívnom výpočte prípady, ktoré sa považujú
za nesprávny úradný postup. Konkrétne ide o porušenie povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie
v zákonom ustanovenej lehote, o nečinnosť, o zbytočné prieťahy v konaní, alebo o iný nezákonný zásah

do práv a do právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb.

Vzhľadom na širokú škálu rozličností a náročností jednotlivých vecí, ktoré sú prejednávané, či už v rámci
občianskoprávneho konania, trestného konania alebo správneho konania, nie je objektívne možné ( až
na určité výnimky ) určiť konkrétnu lehotu, v ktorej mal alebo musel orgán verejnej moci ( spravidla

súd ) rozhodnúť. Východiskom pri skúmaní otázky „ včasnosti rozhodnutia“, resp. „ prieťahov v konaní“
je potom najmä článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, článok 48 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s príslušnými ustanoveniami jednotlivých procesných predpisov
( napr. § 6 O.s.p. ) . Hľadisko včasnosti rozhodnutia, v ktorom sa realizuje zásada rýchlosti konania, ktorá
je eminentnou podmienkou subjektívneho práva účastníka konania na rozhodnutie veci bez zbytočných

prieťahov a v primeranej lehote, je síce veľmi dôležité hľadisko, ale nejde o absolútne hľadisko, ktoré
by dominovalo nad ďalšími relevantnými požiadavkami, ktoré sú spojené s rozhodovaním, napr. nad
povinnosťou súdu vychádzať pri rozhodnutí zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci, najmä v
prípadoch, keď sú napr. v civilnom konaní niektoré skutočnosti medzi účastníkmi sporné. Za porušenie
zásady rýchlosti konania, ktorá je vo svojom dôsledku nesprávnym úradným postupom, je možno preto

považovať len taký postup súdu v konaní, kedy doba jeho priebehu nezodpovedá zložitosti, skutkovej
a právnej náročnosti prejednávanej veci, a keď dĺžka konania spočíva v príčinách vychádzajúcich z
pôsobenia súdu v prejednávanej veci. Štát však nemôže zodpovedať za prieťahy v konaní, ktoré sú
spôsobené nedostatkom súčinnosti alebo zámerným pôsobením zo strany účastníkov konania, alebo
ak sú vyvolané inými okolnosťami, ktoré nemajú pôvod v povahe súdov a v ich inštitucionálnom a

organizačnom vybavení. Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že s ohľadom na konkrétne okolnosti
môže byť za nesprávny úradný postup považovaná akákoľvek činnosť verejnej moci, ktorá je spojená
s výkonom verejnej moci, ak pri jej vykonávaní, alebo v súvislosti s ňou došlo k porušeniu pravidiel
predpísaných právnymi normami pre jej výkon, alebo k porušeniu poriadku, ktorý je určený povahou
alebo funkciou konkrétneho postupu. Zároveň je však potrebné zdôrazniť, že podmienkou na aplikáciou

ustanovenia § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. je to, aby štát ( prostredníctvom svojich orgánov alebo iných
orgánov verejnej moci ) vystupoval ako nositeľ verejnej moci pri jej uplatňovaní. Pre úplnosť je potrebné
konštatovať, že i v prípade tejto zodpovednosti - zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradnýmpostupomsavyžadujeexistenciavšeobecnýchpredpokladovškody,atovznikškodyapríčinná
súvislosť ( kauzálny nexus ) medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Oprávneným

subjektom nároku na náhradu škodu spôsobenej nesprávnym úradným postupom môže byť každá ( teda
fyzická i právnická ) osoba, ktorej bola spôsobená škoda v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom.

Súčasná právna úprava ( § 15 až § 16 zákona č. 514/2003 Z.z. ) ako podmienku uplatniteľnosti

nároku na súde obligatórne vyžaduje v prípade náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení, alebo rozhodnutím o väzbe, v prípade náhrady škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom, predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Obligatórnosť predbežného
prerokovania nároku spočíva v tom, že podľa ustanovenia § 16 ods. 1, s použitím § 15 ods. 1 zákona č.

514/2003 Z.z. sa poškodený môže ( úspešne ) domáhať uplatnenia nároku ( alebo jeho neuspokojenej
časti ) na súde len v prípade, ak príslušný orgán neuspokojí jeho nárok na náhradu škody
( alebo je časť ) do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie
nároku. Z daného vyplýva, že predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody predstavujezákonom stanovenú podmienku procesného charakteru preto, aby tento nárok mohol byť prejednaný v
občianskom súdnom konaní. Pri určovaní príslušných orgánov na predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody zákon č. 514/2003 Z.z. explicitne odkazuje na konkrétne orgány, ktoré sú v jednotlivých

zodpovednostných vzťahoch oprávnené za štát
( § 4 ). Vo veciach náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa ustanovenia §
3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky v
prípade, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym
úradným postupom. Ak príslušný orgán neuspokojil nárok poškodeného na náhradu škody ( alebo jeho

časť ), poškodený sa po uplynutí 6 mesiacov odo dňa, ako oprávnený orgán prijal jeho žiadosť ( odo dňa,
keď mu bola fakticky bola doručená), môže domáhať uspokojenia nároku ( alebo jeho neuspokojenej
časti ) na súde ( § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ). Táto 6-mesačná lehota má význam v tom, že
až po jej uplynutí je nárok poškodeného splatný.

Vzhľadom na uplatnené odvolacie námietky navrhovateľa je potrebné v prvom rade zdôrazniť,

že odvolací súd je viazaný konkrétnymi odvolacími dôvodmi ( § 212 ods. 1 O.s.p.). V danom
prípade je zrejmé, že nepochybne aj z dôvodu predkladania enormného množstva typových odvolaní
navrhovateľom na rôzne súdy, odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými
zisteniami uvedenými v odôvodnení rozsudku okresného súdu. Ide len o zhrnutie rozličných dôvodov
reagujúcich na rôzne dôvody zamietnutia návrhov okresnými súdmi SR v obdobných veciach.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že okresný súd predvolal účastníkov konania na termín pojednávania
riadne a včas.

Právny zástupca navrhovateľa doručil súdu návrh „ na zrušenie“ nariadeného pojednávania zo dňa

5.9.2014 z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu. Tvrdil, že mu nebolo
doručené rozhodnutie krajského súdu o vylúčení, resp. nevylúčení sudcov Okresného súdu Brezno, a
preto konajúci sudca v konaní môže zatiaľ urobiť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Zároveň
navrhovateľ podal návrh na doplnenie dokazovania a uviedol, že zadal objednávku na spracovanie
znaleckého posudku, ktorý vyčísli výšku vzniknutej škody, v dôsledku v návrhu opísaných skutočností,

za ktoré zodpovedá odporca.

Na pojednávaní okresný súd uznesením rozhodol, že návrh navrhovateľa na doplnenie dokazovania
zamieta a následne rozhodol vo veci samej. V zápisnici súd zároveň konštatoval, že zo spisu je zrejmé,
že uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici o nevylúčení konajúceho sudcu bolo navrhovateľovi

doručené, čo vyplýva z čl.l. 156. Odvolací súd v tejto súvislosti konštatuje, že skutočnosť, že okresný
súd na pojednávaní rozhodol vo veci samej
( vzhľadom na neodôvodnenosť námietky, že mu nebolo doručené rozhodnutie o nevylúčení konajúceho
sudcu ) nemožno v žiadnom prípade hodnotiť ( s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti konania ),
ako procesný postup okresného súdu, ktorý by založil vadu konania, ktorá by mohla mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci.

Odvolací súd poukazuje na to, že v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka, za podmienok
predpokladaných zákonom, nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred súdom a zároveň nie
je porušená ani zásada kontradiktórnosti sporového konania, pretože ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p.

umožňuje súdu konať v dôvodných prípadoch v neprítomnosti účastníkov konania. Aj v prípade, ak
účastník požiada z dôležitých dôvodov o odročenie pojednávania, alebo súd mu neoznámi, či jeho
žiadosti vyhovuje, alebo nevyhovuje, je účastník povinný sa na pojednávanie dostaviť.

Pokiaľ okresný súd vec na pojednávaní prejednal a vo veci samej rozhodol, neodňal tým navrhovateľovi

možnosťkonaťpredsúdom,nakoľkosatejtomožnostisámzbaviltým,žesanapojednávanienedostavil,
hoci bol na pojednávanie včas predvolaný ( viac ako 5 dní pred termínom pojednávania ) podľa
ustanovenia § 115 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd je toho názoru, že dôvody uvádzané navrhovateľom
nebolo možné považovať za dôležité dôvody pre odročenie pojednávania podľa ustanovenia § 101 ods.
2 O.s.p., a preto navrhovateľ a jeho právny zástupca si sami zmarili možnosť zrealizovať na pojednávaní

svojeprocesnéoprávnenia(napr.navrhovaťdôkazy,vyjadrovaťsakvykonanýmdôkazomaktvrdeniam
protistrany ). Súčasne v tejto veci neexistoval iný dôležitý dôvod na odročenie pojednávania, nakoľko
uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici o nevylúčení zákonného sudcu bolo navrhovateľovi
doručené.Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že okresný súd disponoval spisovým materiálom dostatočne
preukazujúcim skutkový stav veci. Vzhľadom na uvedené odvolací súd konštatuje, že okresný súd

postupoval správne ( v súlade s ustanovením § 101 ods. 2 O.s.p. ), keď prejednal vec v neprítomnosti
účastníkov,pretožebolinaplnenévšetkyzákonnépodmienkyajprevyhláseniemeritórnehorozhodnutia,
čomu nebránila ani skutočnosť, že navrhovateľ podal návrh na odročenie pojednávania, rešpektujúc
zásadu hospodárnosti konania, a teda okresný súd svojím postupom neznemožnil realizáciu procesných
práv navrhovateľa, ktoré mu občiansky súdny poriadok priznáva, t.j. neodňal mu možnosť konať pred

súdom.

Pokiaľ navrhovateľ spochybňoval v konaní zákonného sudcu s poukazom na ustanovenie § 15 ods. 1
O.s.p., odvolací súd zdôrazňuje, že o vylúčení zákonného sudcu už rozhodoval Krajský súd v Banskej
Bystrici uzneseniami č.k. 16NcC 122/2012 - 38 zo dňa 10.10.2012, č.k. 17NcC 190/2012 - 12 zo dňa
12.10.2012 a č.k. 13NcC 123/2012 - 225 zo dňa 8.10.2012 ( vzhľadom na spojenie vecí ), ktorými

nebol z prejednávania a rozhodovania vo veci vylúčený zákonný sudca M.. P. G., A., pretože u neho
neboli zistené okolnosti, ktoré by ho z prejednávania a rozhodovania veci vylučovali. Odvolací súd
takisto nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali nestrannosť zákonného sudcu. Sudcu je
možné vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne
závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť vec v súlade so zákonom, objektívne,

nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu
existujú okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho
dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. V tejto súvislosti odvolací
súd poukazuje napr. na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil názor, že dôvod na vylúčenie
sudcu nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je

súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo ( viď napr. uznesenie NS SR sp.zn. 3Nc 14/2010 z
31.5.2010). Dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde,
ktorý údajne ( podľa tvrdenia navrhovateľa ) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci
založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. ( viď
napr. uznesenie NS SR sp.zn. 6Cdo 201/2013 z 19.6.2013, sp.zn. 3Cdo 202/2013 z 12.9.2013 ).

Odvolací súd konštatuje, že exekučný súd pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu
exekútorovijepovinnýskúmať,čisúsplnenéformálneimateriálnepredpokladyprevedenieexekúcie.Je
predovšetkým povinný skúmať, či exekučný titul podľa ustanovenia § 41 EP má všetky zákonné atribúty
a či nie je v rozpore so zákonom ( § 44 ods. 2 EP ). V prípade, ak exekučným titulom je rozhodcovské

rozhodnutie ( rozhodcovský rozsudok ) je nevyhnutné vychádzať okrem Exekučného poriadku (ďalej len
EP ), aj zo zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších právnych predpisov.

Už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
je exekučný súd, konajúci o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku v

zmysle § 44 ods. 2 EP oprávnený aj bez návrhu ( ex offo ) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi
zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu
bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy ( doložky ), je oprávnený vyvodiť všetky
dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou
zmluvou viazaná ( viď uznesenie NS SR z 10.10.2012 sp.zn. 6Cdo 105/2011, R 66/2013 ).

Exekučný súd písomne poverí súdneho exekútora vykonaním exekúcie do 15 dní od doručenia jeho
žiadosti o udelenie poverenie na vykonanie exekúcie len v tom prípade, ak nezistí rozpor žiadosti
o udelenie poverenia alebo návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so
zákonom.

Ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietne podľa ustanovenia § 44 ods. 2 EP. V prípade zamietnutia žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie 15-dňová zákonná lehota neplatí.

Z obsahu spisu vyplýva, že v predmetnej veci neplatí 15-dňová lehota na rozhodnutie exekučného súdu
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože došlo k zamietnutiužiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa ustanovenia § 44 ods.
2 EP.

K okolnostiam daného prípadu odvolací súd uvádza, že z jeho rozhodovacej činnosti je mu známe,
že navrhovateľ podával návrhy na vykonanie exekúcií hromadne, teda v rovnakom čase zaťažil
exekučný súd väčším počtom podaní, a tak v dôsledku jeho subjektívneho konania došlo k rozhodnutiu
exekučného súdu s určitým časovým odstupom, ktoré bolo ovplyvnené aj tým, že exekučný súd
náležitým spôsobom preskúmal exekučný titul

[vrátanezmluvyuzavretejmedziúčastníkmi,návrhunavykonanieexekúcieižiadostisúdnehoexekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v dôsledku čoho došlo k zamietnutiu žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, teda exekučný súd adekvátnym spôsobom
procesne zareagoval na nezákonnosť vedenia exekúcie na základe návrhu na vykonanie exekúcie
navrhovateľom ( v pozícií oprávneného ) ], a preto nie je možné stotožniť sa stvrdením navrhovateľa, že
na strane exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu ( viď uznesenie Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp.zn. IV.ÚS 606/2012-20 zo dňa 14.12.2012 ).

Nakoľko navrhovateľ v súdnom konaní nepreukázal
a) existenciu nesprávneho úradného postupu,
b) vznik škody,

c) príčinnú súvislosť ( kauzálny nexus )
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, preto navrhovateľovi nevzniklo právo na
náhraduškody,aninemajetkovejujmy.Odvolacísúdpretorozsudokokresnéhosúdu,akovecnesprávny
podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval, lebo odporca ako v spore úspešný návrh na
ich náhradu nepodal ( § 151 ods. 1 O.s.p. ).

Rozsudok bol jednohlasne schválený členmi senátu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.