Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 11, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/799/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112234349
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Urbanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5112234349.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Urbanovej

a členov senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Miroslava Šeptáka v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného
spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a náhradu
nemajetkovejujmy,oodvolanínavrhovateľaprotirozsudkuOkresnéhosúduŽilinač.k.17C/300/2012-88
zo dňa 04. augusta 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č. k. 17C/300/2012-88 zo dňa 04. augusta 2014 p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania do
právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie
o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd (veta I. výroku
rozsudku). Súčasne návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol (veta II. výroku rozsudku) a vyslovil,
že odporcovi náhradu trov konania nepriznáva (veta III. výroku rozsudku).

V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že nevyhovel procesnému návrhu, ktorým sa navrhovateľ
domáhal zrušenia nariadeného termínu pojednávania a prerušenia konania (§ 109 ods.
1 písm. b) O.s.p. a § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.) do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR
o jeho ústavnej sťažnosti ohľadne tvrdeného porušenia práva na zákonného
sudcu a nestranný súd. Poukazoval na fakultatívnu povahu inštitútu prerušenia konania podľa § 109
ods. 2 písm. c) O.s.p., ktorá ponecháva možnosť prerušenia na úvahu konajúceho súdu. V súdenej veci
nebolopreukázanénaplnenieniektoréhozuvedenýchdôvodov,prektorébymoholsúdkonanieprerušiť.

Dôvodom prerušenia konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. je závislosť súdneho rozhodnutia
od otázky, ktorú nie je súd oprávnený v tomto konaní riešiť ani ako otázku predbežnú. V danom
prípade krajský súd ako nadriadený orgán rozhodoval o vylúčení/nevylúčení sudcov okresného súdu z
prejednania veci (uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 9NcC/106/2013 zo dňa 19.02.2013), a preto
už nie je žiaden dôvod zaoberať sa otázkou zaujatosti sudcu. Vo väzbe na uvedené prvostupňový súd
konštatoval nesplnenie zákonných predpokladov pre postup v zmysle § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p..

Z dôvodov tohto rozhodnutia tiež vyplýva, že okresný súd v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p. konal a
rozhodol a na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu navrhovateľa, ktorí mali
doručenie predvolania na pojednávanie riadne a včas vykázané. V rámci dokazovania sa súd oboznámils obsahom listín založených spise, ako aj s obsahom pripojeného spisu Okresného súdu Žilina sp. zn.
18Er/1180/2011, pričom zistil a ustálil nasledovný skutkový a právny stav:
Prvostupňový súd uviedol, že z obsahu spisu Okresného súdu Žilina sp. zn. 18Er/1180/2011 vyplýva,

že dňa 16.03.2011 bola exekučnému súdu doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu
zriaďovateľa Slovenská rozhodcovská, a.s., sp. zn. SR 11704/10 zo dňa 09.12.2010, právoplatného
dňa 03.01.2011 a vykonateľného dňa 06.01.2011. Exekučný súd vo veci vykonával procesné úkony
(výzva zo dňa 17.03.2011 na doručenie rozhodcovského spisu, ako aj doručenky

potvrdzujúce doručenie rozhodnutia povinnému za účelom skúmania podmienok v súvislosti s výkonom
rozhodcovského rozsudku a vykonateľnosti exekučného titulu), na základe ktorých boli žiadané doklady
predložené súdu dňa 12.04.2011. Následne Okresný súd Žilina vydal uznesenie č. k. 18Er/1180/2011-27
zo dňa 03.08.2011, ktorým žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol. Svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní v spojení s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, konštatoval, že výkon práv oprávneného podľa

rozhodcovskej doložky považuje za nezlučiteľný s dobrými mravmi a normami na ochranu
spotrebiteľa a po preskúmaní exekučného titulu z hľadiska jeho súladu so zákonom, ho preskúmal aj
z hľadiska reflektovania rozhodcu na normy spotrebiteľského práva, ktoré v rozsudku absolútne neboli
zohľadnené, hoci sú kogentné a nemožno ich meniť ani dohodou zmluvných strán. Uvedené rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť dňa 06.09.2011.

Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 514/2003 Z. z.“) vo svojich ustanoveniach taxatívne vymedzuje
podmienky úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody pri ktorých štát zodpovedá za škodu
spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny

úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym
úradným postupom a vzniknutou škodou.

V prerokovávanej veci si navrhovateľ uplatnil náhradu majetkovej škody vo výške 125,00
Eur a nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 365,11 Eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu

exekučného súdu (v exekučnej veci Okresného súdu Žilina sp. zn. 18Er/1180/2011), ktorý nerozhodol
o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
v exekučnom konaní v zákonom stanovenej lehote (§ 44 ods. 2 zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov
účinného v čase začatia exekučného konania). Podľa názoru prvostupňového súdu k navrhovateľom

namietanémunesprávnemuúradnémupostupuexekučnéhosúduspočívajúcemuvnevydanírozhodnutí
a v zákonom stanovenej lehote v predmetnom exekučnom konaní nedošlo. V rozhodnom čase bolo
účinné ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ktoré upravovalo lehotu vo všeobecnosti pre prípad, že
exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom. Táto lehota však výslovne v zmysle zákona neplatí ani v prípade, ak

súd síce nezistí uvedené rozpory, ak ide o exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadku, t. j. ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie rozhodcovských komisií a zmier nimi
schválený. Rozhodcovský rozsudok považoval okresný súd za exekučný titul podľa § 41 ods. 1 písm.
d) Exekučného rozsudku. V danom prípade išlo o rozhodcovský rozsudok v spotrebiteľskej zmluve, v
ktorej sa vyžaduje zvýšená ochrana spotrebiteľa a súd má povinnosť preskúmať materiálnu správnosť

rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky, a preskúmať či rozhodcovské
konanieprebehlo nazákladeuzavretejrozhodcovskejzmluvy.Takétopreskúmaniejeposkutkovej
ajprávnejstránke,právespoukazomnacharaktertejtoveciakospotrebiteľskej,kdejepotrebnévenovať
osobitnú pozornosť vzhľadom na právne zvýšenú ochranu spotrebiteľov a v spojitosti s rozhodcovskými
konaniami, nevyhnutne zložitejšie a náročnejšie, a to aj po časovej stránke. Pokiaľ teda exekučný

súd hodnotil listiny predložené zo strany oprávneného, právne ich posudzoval, išlo o činnosť priamo
smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a pre takúto činnosť nie je možné považovať za úradný postup, ktorý by
bolomožnévyhodnotiťakonesprávnyanemožnohohodnotiťaniakonesústredený,neefektívnypostup.
Na podporu svojich tvrdení poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo 11/2010 zo dňa
26.09.2011 a tiež rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C-76/10 vo veci Pohotovosť/Korčkovská.

V súlade s uvedeným mal súd prvého stupňa za to, že exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti
navrhovateľa v pozícii oprávneného konal v predmetnej veci priebežne bez zbytočných prieťahov. Keďže
okresný súd nemal preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z kumulatívnych predpokladov
pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, považoval zanadbytočné a nehospodárne dokazovať a vyjadrovať sa k splneniu ďalších podmienok, a to vzniku škody
ako majetkovej či nemajetkovej ujmy a príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a
vznikom škody a návrh navrhovateľa ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol.

Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania zo strany odporcu, prvostupňový súd poznamenal, že súd
skúma premlčanie len u existujúceho nároku a v danom prípade nárok navrhovateľa nepovažoval za
preukázaný.
O trovách konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. pri aplikácii ust. § 151
ods. 1 O.s.p. a odporcovi, ktorý bol v konaní úspešný, ich nepriznal, keďže si tieto nevyčíslil a z obsahu

spisu mu vznik žiadnych trov nevyplýva, a preto mu v písomnom vyhotovení rozsudku náhradu trov
konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie.
Odvolateľpoukázalnakoncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniazahŕňajúcehoprávonakontradiktórne

konanie, v rámci ktorého musia mať strany možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými
dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim, s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Navrhovateľ
navyše nebol poučený zo strany súdu v zmysle ust. § 120 ods. 4 O.s.p., súd mu neoznámil, že hodlá
vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej a v dôsledku toho tento účastník nemal priestor navrhnúť alebo
predložiť ďalšie dôkazy. Odvolateľ tiež namietal, že pred vynesením rozhodnutia nebol

oboznámený ani s listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom spise a k vykonanému dokazovaniu sa
nemal možnosť vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. V danej veci podľa navrhovateľa
nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Navyše, v situácii, kedy bolo potrebné vo veci
vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise, mal súd umožniť
navrhovateľovi uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým aj právnym otázkam nastoleným samotným

súdom. Pokiaľ vnútroštátny súd dospel (podľa odvolateľa na základe dokazovania, ktorého
obsah, rozsah si bez akéhokoľvek dôvodu určil sám) k záveru, že existuje okolnosť brániaca vydať pre
navrhovateľa pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore
a umožniť im, aby sa k tomu vyjadrili. Upozornil, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie
je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.

Zároveň navrhovateľ poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil
súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie
a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených
skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v
očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie

krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou judikatúrou v iných krajských
súdoch v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu
SR, Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Navrhovateľ
zdôraznil, že podal ústavnú sťažnosť vo veci porušenia jeho práva na nestranný sú, ktorej výsledkom
bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Navyše, konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom

vylúčeným sudcom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí
rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109
ods. 2 písm. c) O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Rozhodnutie okresného súdu vo veci
samej je tak predčasné. Navrhovateľ tiež tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania. Okrem toho ak žalovaný nereagoval na výzvu súdu a nepredložil písomné vyjadrenie k

žalobe, mal okresný súd vo veci samej rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie v zmysle ust. § 153b O.s.p..
Vo vzťahu k nemajetkovej ujme súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že
došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
článkom 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného
článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd a práva

na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Pritom sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté
v zákonom stanovenom čase a preto túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden
objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu,
že zistil porušenie práva, nekonštatoval ho, a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní
nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Rozhodnutie je založené na skutkovej a právnej chybe súdu, čo nie

je v právnom štáte udržateľné. Súd v súvislosti s majetkovou ujmou analyzuje okolnosti, ktoré s vecou
vôbecnesúvisia,atietookolnostivydávazaodôvodneniesvojhorozhodnutia.Irelevantnésúpretoúvahy
súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil, rovnako o podstate a rozsahu
podnikateľského rizika a taktiež o udržiavaní kontaktu súdneho exekútora, keď tento nemôže byť činný,kým nezíska poverenia na vykonanie exekúcie od súdu. Vo vzťahu k majetkovej škode sa súd zaoberal
len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu,
ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Súd však úplne ignoroval všetky

tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu informačného
systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na publikačné
výdaje spojené s vyhotovením urgencií a tiež na poštovné a telekomunikačné výdaje. V tejto časti je
preto rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a je prejavom svojvôle súdu, a preto
je ho potrebné ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd

dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. To isté je
možné povedať o nemajetkovej ujme.

Odporca zostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený

účastník konania (§ 201 veta prvá O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.),
preskúmal vec v rozsahu vymedzenom ust. § 212 ods. 1, 2 písm. b) O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok
okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Vo vzťahu k I. vete výroku, ktorým okresný súd zamietol návrh navrhovateľa na
prerušenie konania, odvolateľ neuviedol žiadne odvolacie námietky. Odvolací súd poukazuje na svoju
viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). Okresný súd sa však v dostatočnom rozsahu vo
všeobecnosti zaoberal inštitútom prerušenia konania, jeho pojmovými znakmi a podmienkami. Účinne
sa taktiež vysporiadal s argumentáciou predloženou navrhovateľom a uviedol viacero dôvodov, ktoré

súhrnne viedli k zamietnutiu procesného návrhu žalobcu.

Vo vzťahu k II. vete výroku je zo strany odvolacieho súdu potrebné opätovne poukázať na zodpovednosť
navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho
súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). V tejto súvislosti je zjavné,

že (nepochybne z dôvodu predkladania enormného množstva typových podaní navrhovateľom na súdy),
že (hmotno-právne) odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami,
na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. V odvolaní navrhovateľa niet jedinej zmienky (tobôž
protiargumetnácie) vo vzťahu k argumentácii okresného súdu obsiahnutej v napadnutom rozhodnutí, že
pri rozhodovaní Okresného súdu Žilina v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 18Er/1180/2011, z ktorej si

uplatňuje svoj nárok navrhovateľ návrhom v tomto súdnom konaní, v štádiu konania o žiadosti o udelenie
poverenia nebol zistený nesprávny úradný postup, v dôsledku čoho by navrhovateľovi mala vzniknúť
materiálna škoda vo výške 125,00 Eur a náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 365,11 Eur s poukazom
na jednotlivé ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z.. s poukazom na § 17 ods. 1 a 2 zákona č.
514/2003 Z. z..

Odvolací súd nie je oprávnený preskúmať prvostupňové rozhodnutie na základe iných, než účastníkom
konania v odvolaní vznesených námietok.

Podstatná časť odvolacích námietok navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval
nestranný sudca. Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením sp. zn.

9NcC/106/2013 zo dňa 19.02.2013, že sudkyňa Okresného súdu Žilina Mgr. Mária Kašíková je vylúčená
z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 17C/300/2012 a
ostatní sudcovia Okresného súdu Žilina nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania tejto veci. Od
vydania tohto rozhodnutia, v ktorom nadriadený súd podrobne uviedol všetky dôvody, pre ktoré zákonnú
sudkyňu možno považovať za nestranného zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska, nedošlo ku

žiadnym novým skutočnostiam majúcim vplyv na nestrannosť zákonného sudcu, preto je argumentácia
odvolateľa o konaní vylúčeného sudcu bezpredmetná.
Nad rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej
republikyprizohľadnenítaksubjektívneho,akoajobjektívnehohľadiska(teóriazdania)savprevažujúcej
miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný,

profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom
konania je nesprávny úradný postup, na ktorom sudca vykonával aj svoju funkciu, nezakladá pomer
sudcu k veci, teda dôvod pre jeho vylúčenie.Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad spravodlivého procesu
citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť
názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone

rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči súdu.
Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len sama táto
skutočnosť nemôže byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a
priori stáli vo svetle spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a

súdom nie je vzťahom zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom
funkcie sudcu zaniká osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti
sudcu a štátu. Sudca je pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne
predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez
zbytočných prieťahov, len na základe skutočnosti zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č.
385/2000 Z. z.). Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vnímať aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej

moci, celého súdneho systému, aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie
nezávislosti je predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 1Nc 86/2011 zo dňa 24.11.2011). Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať
vecný a profesionálny prístup, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom
konaniajenesprávnyúradnýpostupsúdu,naktoromsudcavykonávasvojufunkciu(keďvprejednávanej

veci zákonná sudkyňa nekonala a nerozhodovala v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu
úradnému postupu), nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonnej
sudkyne JUDr. Anny Majerikovej z prejednávania a rozhodovania veci.
Odvolací súd nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť
oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu

kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými
zásadami/ustanoveniami procesného predpisu. Predovšetkým účastník konania realizuje svoje
procesné práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný,
pričom o možnosť ich uplatnenia sa obral sám svojím postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom
pojednávaní. Z obsahu spisu vyplýva, že termín pojednávania (04.08.2014) prvostupňový súd vytýčil

dňa 14.07.2014 a navrhovateľovi bolo toto predvolanie doručené, prostredníctvom jeho právneho
zástupcu dňa 18.07.2014. Až dňa 31.07.2014 o 14:01 hod. (štvrtok) bol konajúcemu
súdu doručený návrh navrhovateľa na „zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho posúdenia
porušenia zásady nestranného súdu a sudcu s návrhom na prerušenie konania do právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie

o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd“, keď konštatoval, že
s otázkou nestrannosti súdu a sudcu sa vysporiadal nadriadený Krajský súd v Žiline v uznesení č. k.
9NcC/106/2013zodňa19.02.2013,ktoréprevzalprávnyzástupcanavrhovateľadňa18.06.2013,apreto
vec prejednal v neprítomnosti účastníkov. Správnym je aj samotné vecné vyhodnotenie uplatneného
dôvodu odročenia ako nie dôležitého (§ 119 ods. 1 O.s.p.), ako to korešponduje s vyššie uvedeným

záverom o neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o konaní „vylúčeného“ sudcu. Inými slovami, v
prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom,
nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred súdom (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4Cdo116/93)azároveňniejeporušenázásadakontradiktórnostisporovéhokonania.Ustanovenie§101
ods. 2 (v spojení s § 119 O.s.p.) umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania a

nadväzne konať v dôvodných prípadoch v neprítomnosti účastníkov konania. Iné chápanie predmetného
ustanovenia by viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní, ktorých (tvrdená)
existencia je v konečnom dôsledku základom samotného nároku uplatňovaného navrhovateľom v
žalobe.

Nedôvodným je aj tvrdenie navrhovateľa, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu uvedeným
v jeho vyjadrení, ktoré mu nebolo doručené. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že odporca svoje
vyjadrenie k návrhu zo dňa 26.08.2013 doručil Okresnému súdu Žilina dňa 04.09.2013, ktoré okresný
súd dňa 21.11.2013 spolu s predvolaním na predchádzajúce pojednávanie určené na deň 12.02.2014
zaslal právnemu zástupcovi navrhovateľa a adresát ho prevzal dňa 27.11.2013. Z obsahu spisu je tiež

zrejmé, že odporca sa k návrhu vyjadril, a preto postup súdu v zmysle § 153b O.s.p. je vylúčený.Rovnako nedôvodnou bola i námietka odvolateľa, že súd rozhodol vo veci samej bez
nariadenia pojednávania. Sám odvolateľ svojím procesným návrhom zo dňa 31.07.2014 navrhol
zrušenie nariadeného pojednávania, na ktoré bol riadne a včas súdom predvolaný.

Bez akéhokoľvek racionálneho základu sú tvrdenia odvolateľa v tom smere, že súd si určil sám
okruh a rozsah dokazovania, resp. že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými
bolo vykonané dokazovanie) založené v exekučnom spise. Zo zápisnice v súdnom pojednávaní je
mimo rámca akýchkoľvek pochybností zjavné, že dokazovanie bolo vykonané výlučne oboznámením

listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise podstatným obsahom exekučného spisu Okresného súdu
Žilina sp. zn. 18Er/1180/2011 - ktorý dôkaz výslovne (č. l. 2 spisu) požadoval samotný navrhovateľ. Inú
skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (č. l. 88 - 100 spisu).

Taktiež nedôvodnou je aj námietka navrhovateľa o tom, že konečné meritórne rozhodnutie vo veci súdu
vylúčeným sudcom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí

rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa §
109 ods. 2 písm. c) O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Postup súdu pri zamietnutí návrhu
navrhovateľa na prerušenie konania bol správny, a to z dôvodov uvedených vyššie. Zákon nevylučuje,
aby súd pojal do rozsudku procesné rozhodnutie o prerušení konania.
Zároveň odvolací súd poznamenáva, že prvostupňový súd prípisom zo dňa 20.03.2013

označeným ako „Poučenie navrhovateľa“ doručil navrhovateľovi aj poučenie súlade s ust. § 120 ods.
4 O.s.p., a preto tvrdenie odvolateľa o opaku sa nezakladá na pravde (č. l. 21 a 25 spisu). Predmetné
poučenie prevzal právny zástupca navrhovateľa dňa 25.03.2013.

Hmotno-právnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku navrhovateľa bolo nepreukázanie

nesprávneho úradného postupu ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ v danom prípade odôvodňoval nesprávny
úradný postup exekučného súdu nedodržaním zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na rozhodnutie
o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný súd vykonaním
dokazovaním dospel k záveru, že v súdenej veci nedošlo k prieťahom s poukazom na skutkový stav

popísaný vyššie. Súd potom nemal za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov
pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Akékoľvek ďalšie
dokazovanie vo veci by bolo preto nadbytočné.
Navrhovateľ nijako nenapadol uvedené skutkové a právne závery okresného súdu, ktoré boli hmotno-
právnym dôvodom zamietnutia návrhu, a preto nie sú predmetom odvolacieho prieskumu.

Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal v prejednávanej
veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim
kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv a nadväzne
zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj meritum veci. Po

vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne
rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p. aj správne a presvedčivo
odôvodnil.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia
vo veci samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. Navrhovateľ nebol v odvolacom konaní úspešný, a preto je povinný nahradiť odporcovi trovy, ktoré
mu v súvislosti s týmto konaním vznikli. Keďže si odporca náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil
(§ 151 ods. 1 O.s.p.) a z obsahu spisu mu vznik trov tohto odvolacieho konania ani nevyplýva, odvolací

súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.