Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, February 13, 2015

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 3P/3/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1115201620
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 02. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Škultétyová
ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2015:1115201620.2

Uznesenie

Okresný súd Bratislava I v Bratislave, v konaní pred samosudkyňou Mgr. Katarínou Škultétyovou, v
právnej veci maloletých detí: S. Q., nar. XX.XX.XXXX a B. Q., nar. XX.XX.XXXX, obaja štátni občania
G. republiky, zastúpení kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych veci a rodiny Bratislava, so
sídlom Vazovova 7/A, Bratislava, Hlohovec, deti rodičov: otca V.. S. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom K
W. XXX, X., okres C. - F., Q. republika, štátny občan G. republiky, právne zastúpený JUDr. Kateřinou

Sekaninovou, hosťujúca advokátka, so sídlom Jezuitská 13, Brno, Česká republika a matky V.. D. Q.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XX, R., okres C.- F., Q. republika, fakticky bytom: I. XX, H., štátna občianka
G. republiky, právne zastúpená JUDr. Luciou Danišovičovou, advokátkou, so sídlom Drieňová 1/D,
Bratislava, o návrat maloletých detí do krajiny obvyklého pobytu takto

r o z h o d o l :

I. Súd nariaďuje návrat maloletej S. Q., nar. XX.XX.XXXX a maloletého B. Q., nar. XX.XX.XXXX do
krajiny ich obvyklého pobytu do Q. republiky, obce C..

II. Súd nariaďuje matke V.. D. Q., aby vrátila maloletú S. Q. a maloletého B. Q. do Q. republiky, obce
C., do 15 dní od doručenia tohto uznesenia.

III. V prípade, že matka maloleté deti v súlade s výrokom II tohto uznesenia na územie Q. republiky, obce
C. nevráti, je otec V.. S. Q. oprávnený po uplynutí tejto lehoty maloletú S. Q. a maloletého B. Q. prevziať
za účelom ich vrátenia do miesta obvyklého pobytu maloletých detí na územie Q. republiky, obce C..

IV. Vo zvyšku súd návrh otca zamieta.

V. Súd návrh matky na odklad vykonateľnosti uznesenia zamieta.

VI. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania

o d ô v o d n e n i e :

Dňa 16.01.2015 bol tunajšiemu súdu doručený návrh otca maloletých detí S., nar. XX.XX.XXXX a B., nar.
XX.XX.XXXX Q. na nariadenie návratu maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu do Q. republiky.

Svoj návrh odôvodnil tým, že s matkou maloletých detí uzavrel dňa 02.04.2010 manželstvo pred Úradom
Mestskej časti Praha 13. Navrhovateľ, otec maloletých detí je občanom G. republiky, žijúcim v Q.

republike od roku 2004, matka detí je rovnako občiankou G. republiky, v Českej republike však žije už
od roku 2003. Miestom obvyklého pobytu maloletých detí bola Q. republika, kde sa obe maloleté deti
narodili a bývali s rodičmi - do rozvodu manželstva rodičov v spoločnej domácnosti s oboma rodičmi na
adrese Y., okres C. - F., po rozvode manželstva rodičov podľa dohody rodičov v spoločnej domácnosti
s matkou, ktorá sa odsťahovala do susednej obce R., v ktorej si prenajala rodinný dom na adrese
Y. XX, keď otec maloletých detí zostal bývať v susednej obci X. a s deťmi bol v úzkom kontakte.

Maloletá S. navštevovala v C. materskú školu záujmové krúžky, má tu kamarátov. Obe maloleté deti
boli v Q. republike riadne zdravotne poistené a majú v Q. republike od narodenia svojho pediatra, S.tiež lekára špecialistu, ktorého pravidelne navštevovala za účelom kontrol už od 31.08.2012. Matka detí
poberala v Q. republike materské, rodičovský príspevok, čo v súvislosti so sociálnym systémom ČR
koncipovaným na princípe skutočného, faktického bydliska na území Q. republiky, nie na formálnom

princípe registrácie jednoznačne preukazuje, že maloleté deti spolu so svojou matkou mali obvyklý pobyt
v ČR. Rodičia maloletých detí vlastnia na území Q. republiky, v obci X. nehnuteľnosť a obaja v C. aj
pracovali. Manželstvo rodičov bolo rozvedené Okresným súdom Praha - západ dňa 29.05.2014 pod
sp. zn. 16C 505/2013 a predchádzalo mu opatrovnícke konanie vedené pred Okresným súdom Praha -
západ pod sp. Zn. 25 Nc 224/2013, v ktorom súd schválil dohodu rodičov, podľa ktorej boli deti zverené

matke a otcovi bolo stanovené výživné. Následne, vzhľadom k tomu, že matka detí neumožnila otcovi
tráviť dostatok času so svojimi deťmi, došlo následne naposledy rozsudkom Krajského súdu v Prahe zo
dňa20.11.2014,č.k.27Co414/2014-215kúpravestykuotcasmaloletýmideťmisúdom.Dňa21.12.2014
matka detí (odporkyňa) otcovi (navrhovateľovi) oznámila, že sa s deťmi dňa 21.12.2014 presťahovala na
G., na I. ulicu XX v H. - C., na čo jej otec správou zo dňa 22.12.2014 oznámil, že s jednostranným aktom
zo strany matky kategoricky nesúhlasí a vyzval ju na návrat detí do Q. republiky, do obce R.. Nakoľko

chýbajúcisúhlasotcanebolnikdynahradenýsúdnymrozhodnutím,matkamaloletýchsasvojimkonaním
dopustila protiprávneho premiestnenia maloletých detí na územie Slovenskej republiky v dôsledku čoho
došlo zo strany odporkyne k „medzinárodnému únosu“ maloletých detí S. a B..

Navrhovateľ, otec maloletých detí teda v návrhu poukazuje na ustanovenia Nariadenia Rady (ES) č.
2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských

veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000
(ďalej len „Nariadenie Brusel II. bis“), no najmä na ustanovenia Dohovoru o občianskoprávnych
aspektoch medzinárodných únosov detí prijatého v Haagu dňa 25. 10. 1980, publikovaného v oznámení
Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky pod č. 119/2001 Z. z. ( ďalej len " Dohovor " ).

Matka vo svojom písomnom vyjadrení doručenom súdu dňa 04.02.2015 namietala tvrdenie otca

maloletých detí, že by maloleté deti mali v rozhodnom období obvyklý pobyt na území Českej republiky.
Odporkyňa, matka maloletých uviedla, že maloleté deti mali podobne ako matka obvyklý pobyt v Českej
republike do 01.06.2013, kedy sa navrhovateľ odsťahoval zo spoločnej domácnosti s odporkyňou.
Vzhľadom k tomu, že odporkyňu už k územiu Českej republiky už nič neviazalo, rozhodla sa spolu
s maloletými deťmi tráviť čoraz viac času na území Slovenskej republiky, konkrétne v T., kde žijú jej

rodičia, starí rodičia maloletých a kde majú maloleté deti rodinné zázemie a citové väzby. Navrhovateľ
voči tomu podľa matky nič nenamietal. Najneskôr od 01.01.2014 bol pobyt maloletých detí v T., teda
na území Slovenska takého charakteru, že nadobudol jednoznačné črty obvyklého pobytu, tak ako to
zodpovedá zmyslu Dohovoru a zmyslu Nariadenia Brusel II. bis. Najneskôr od 01.01.2014, teda vyše
roka trávia maloleté deti podľa matky väčšinu času na území Slovenska, pričom na územie Českej

republiky vodila matka maloleté deti takmer výlučne za účelom styku s otcom, či iných dôležitých
okolností. Matka síce bola zamestnaná u zamestnávateľa so sídlom v Českej republike, z dôvodu
nutnosti nepretržitej prítomnosti s B., ktorý bol vzhľadom na vek závislý na matke, pracovala však
výlučne z domova. Povolenie na výkon domáckej práce od zamestnávateľa jej umožňovalo vykonávať
prácu z ktoréhokoľvek miesta, nebola viazaná výlučne na „Čechy“, a aj táto skutočnosť jej umožňovala

úplne presunúť svoje aktivity na územie Slovenska. Matka nesúhlasila preto s tvrdením navrhovateľa
uvedenom v návrhu, že obaja rodičia v C. pracujú a majú tu stabilné zamestnanie. Maloletá S. bola
vedená v evidencii materskej školy v C., avšak navštevovala ju príležitostne. Väčšinu času totiž bola
v osobnej starostlivosti matky v T. a v starostlivosti jej rodičov, starých rodičov maloletej, s ktorými žila
v spoločnej domácnosti. Z dôvodu, že matka detí mala zamestnávateľa so sídlom v Českej republike,

mzda jej bola vyplácaná na základe pracovnoprávneho vzťahu vzniknutého podľa českých právnych
predpisov, zúčastňovala sa spolu s maloletými deťmi českého zdravotného poistenia, keďže sa však
po väčšinu času matka a maloleté deti zdržiavali na území Slovenska, prirodzene mali zabezpečenú
zdravotnú starostlivosť aj v rámci možností systému zdravotnej starostlivosti na Slovensku. Matka
maloletých tiež tvrdila, že maloleté deti aj s ohľadom na svoj útly vek nemali žiadne sociálne väzby na

území Českej republiky, svoj čas trávili zásadne spolu s rodičmi, v Českej republike nemajú priateľov,
blízkych rovesníkov a v tamojšom prostredí nie sú nijakým spôsobom integrovaní, osobitne B., ktorého
sociálnym prostredím je pre jeho útly vek sociálne prostredie viazané výlučne na matku. Matka detí
priznala, že mala v obci R. zabezpečené bývanie na území Českej republiky, kde sa zdržiavala v čase
keď maloleté deti odovzdala na styk otcovi, kde ich otec po skončení styku aj matke odovzdal, išlo však

o prenajatú nehnuteľnosť, a väčšina osobných vecí maloletých detí bola v bydlisku v T.. Matka vzhľadom
na uvedené tvrdila, že otec mal o všetkých týchto skutočnostiach vedomosť, nenamietal a matka pretomala pri všetkej opatrnosti jednoznačné dôvody domnievať sa, že otec so založením nového obvyklého
pobytu maloletých detí na území SR vyslovil konkludentný súhlas.

Pokiaľ ide o právnu argumentáciu matky, poukázala na to, že pojem obvyklý pobyt je faktický pojem,

ktorým sa označuje miesto, kde sa dieťa zdržuje obvykle dlhšiu dobu, vytvorí si tam sociálne väzby a
pod. (rozhodnutie vedené v databázi incadat.com ako HC/E/UKe 2) V prípade maloletých detí sa obvyklý
pobyt dieťaťa v závislosti od veku dieťaťa odvodzuje od obvyklého pobytu rodičov, pretože v praxi nie
je možné často odlišovať obvyklý pobyt dieťaťa a osôb, ktoré majú právo starostlivosti k nemu - obvyklý
pobyt dieťaťa musí byť nutne totožný s obvyklým pobytom jeho rodiča (rozhodnutie vedené v databázi

incadat.com ako HC/E/UKe 38). Miestom obvyklého pobytu sa rozumie štát, v ktorom dieťa bývalo
bezprostredne pred tým, než bolo protiprávne premiestnené, odobraté alebo zadržané. Vo všeobecnej
rovine ide o stále a obvyklé stredisko životných záujmov dotknutej osoby, ktoré si táto osoba zvolila so
zámerom prepožičať mu trvalý charakter (Pauknerová, Monika. Evropské mezinárodní právo soukromé.
Praha. C.H.Beck, s. 186). Obvyklé bydlisko dieťaťa nie je dané iba samotnou fyzickou prítomnosťou
dieťaťa, ale i všetkými ďalšími okolnosťami špecifickými pre každý konkrétny prípad. Obvyklé bydlisko

dieťaťa tak zodpovedá miestu, kde okrem fyzickej prítomnosti dieťaťa sú zohľadnené aj ďalšie faktory,
ktoré poukazujú na skutočnosť, že jeho prítomnosť nie je len prechodného a občasného rázu, a ktoré
sú zároveň dôkazom určitej miery integrácie dieťaťa v rámci rodinného a sociálneho prostredia. Súd
tak musí prihliadať najmä k trvaniu, pravidelnosti, podmienkam a dôvodom pobytu dieťaťa na území
členského štátu a presťahovanie rodiny do tohto štátu, ku štátnej príslušnosti dieťaťa, k miestu a

podmienkam školskej dochádzky, k jazykovým znalostiam a k rodinným a sociálnym väzbám dieťaťa v
danom štáte. Vnútroštátne súdy tak určujú miesto obvyklého pobytu dieťaťa s prihliadnutím ku všetkým
konkrétnym okolnostiam jednotlivého prípadu. (Rozhodnutie ESD vo veci A, sp. zn. C-523/07),

Podanie návrhu otcom maloletých detí odôvodňovala matka tým, že hoci otec detí o pobyte maloletých
detí na Slovensku mal vedomosť od januára 2014, ako od matky, tak od maloletých detí a proti tejto

skutočnosti nikdy nenamietal, v dôsledku čoho mala matka dôvod domnievať sa, že došlo k zmene
obvyklého pobytu maloletých detí rozhodnutím oboch rodičov návrhom len odpovedá na to, že matka mu
od21.12.2014odmietamaloletédetinastykvoziťdoČeskejrepublikyažiada,abysiichotecvyzdvihoval
na Slovensku. Podľa matky teda ide o partnerský a nie rodičovský spor, pričom otcovi detí v skutočnosti
o návrat detí ani nejde. Tvrdenie navrhovateľa, že dňa 21.12.2014 mu matka maloletých detí zaslala

emailovúsprávuvktorejuviedla,žesapresťahovalanaSlovenskoniejecelkompravdivé,nakoľkopodľa
matky detí mal navrhovateľ vedomosť o tom, že deti žijú na Slovensku, u starých rodičov maloletých detí
v T. už dávno predtým a dňa 21.12.2014 mu matka teda len oznámila, že sa presťahovala na adresu I.
XX v H.. Cieľom emailovej správy bolo podľa matky oznámiť otcovi maloletých, že deti už nebývajú v T.,
ale v H., nakoľko matka si po podanej výpovedi v predchádzajúcom zamestnaní, kde mohla pracovať

z domu, našla nové zamestnanie v H., kde sa jej osobná prítomnosť už vyžaduje. Stále však šlo len o
presun v rámci štátu obvyklého pobytu maloletých detí a odporkyňa vzhľadom na doterajšie správanie
navrhovateľa, otca maloletých detí nemala dôvod domnievať sa, že navrhovateľ s presťahovaním detí
do H. vysloví nesúhlas.

Kolíznyopatrovník,prítomnýnapojednávaníodporučilsúdunávrhuotcamaloletýchdetíakodôvodnému

vyhovieť, nakoľko mal za to, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že maloleté deti boli v Českej
republike nielen fyzicky prítomné, ale boli tam aj sociálne začlenené, z pohľadu kolízneho opatrovníka
maloleté deti nebudú v dôsledku návratu nijako ohrozené, pričom poukázal aj na výsledok výsluchu
maloletej S., ktorá pred súdom a kolíznym opatrovníkom nevyjadrila žiadnu obavu z návratu.

Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom otca, matky, výsluchom maloletej S., vyjadrením kolízneho

opatrovníka, prednesmi právnych zástupcov otca a matky, písomným vyjadrením matky, správou Úradu
práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava zo dňa 02.02.2015 o prešetrení pomerov u matky, rodným
listom maloletých S. a B., potvrdením z registra obyvateľov o prihlásení maloletých detí na pobyt v
Slovenskej republike, potvrdením o zdravotnom poistení maloletých detí v Českej republike, potvrdením
vystaveným pediatrom maloletých, lekárskou správou o maloletej S. z 09.01.2015 (č.l. 25), výpisom

z listu vlastníctva LV č. XXX (č.l. 26-27), pracovnou zmluvou otca, rozsudkom Okresného súdu
Praha západ, č.k. 16C 205/13-33, rozsudkom Okresného súdu Praha - západ, č.k. 25Nc 224/2013-34,
rozsudkom totožného súdu, č.k. 25Nc 224/2013-130 právoplatného v spojení s rozsudkom Krajského
súdu Praha, č.k. 27Co 414/2014 - 215, emailovou komunikáciou matky a otca z 21.12.2014 (č.l. 51-52),
správou Centra pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže, úradným záznamom kolízneho

opatrovníka (č.l. 88), potvrdením materskej školy o dochádzke maloletej na Slovensku, emailovoukomunikáciou medzi rodičmi, oznámením zamestnávateľa matky (č.l. 93-95), dohodou o skončení
pracovného pomeru matky, novou pracovnou zmluvou matky, zmluvou o poskytovaní starostlivosti o
dieťa v súkromnom zariadení (B.), ako aj ďalším obsahom spisu, pričom prihliadol na všetko, čo v konaní

vyšlo najavo a zistil nasledovný skutkový stav:

Maloleté deti Q., S. a B. sú štátnymi občanmi Slovenskej republiky, ktorých rodičia uzavreli manželstvo
dňa 02.04.2010 v Prahe (Mestská časť Praha 13) v Českej republike. Matka maloletých detí žila a
pracovala v Českej republike od roku 2003, otec maloletých od roku 2004. Obe maloleté deti sa narodili v
Prahe, v Českej republike, kde rodina až do rozpadu manželstva žila v spoločnej domácnosti v rodinnom

dome v obci X., v okrese C. - F., ktorí rodičia vlastnili a ktorí spoločne nadobudli a jeho kúpu kryli aj
z prostriedkov získaných z hypotekárneho úveru poskytnutého bankou so sídlom v Českej republike.
Obaja rodičia pracovali u zamestnávateľov so sídlom v Českej republike. Matka pracovala Manželstvo
rodičov maloletých detí bolo právoplatne rozvedené Okresným súdom Praha - západ, rozsudkom zo
dňa 29.05.2014. O úprave práv a povinností k maloletým deťom bolo naposledy rozhodnuté rozsudkom
Okresného súdu Praha - západ zo dňa 10.06.2014, č.k. 25Nc 24/2013-130 právoplatným v spojení s

rozsudkom Krajského súdu v Prahe zo dňa 20.11.2014, č.k. 27Co 414/2014-215, ktorým bol upravený
styk otca s maloletými. Maloleté deti ako vyplynulo z listinných dôkazov založených v súdnom spise
boli zdravotne poistené od svojho narodenia v Českej republike, kde im bola poskytovaná zdravotná
starostlivosť, tak „obvodným“ lekárom - pediatrom, ako aj špecialistom, očným lekárom maloletej S..
Maloletá S. podľa potvrdenia Materskej školy U H., C. XXXX/X, C. XX navštevovala predškolské

zariadenie v Českej republike od 03.09.2012 do 31.12.2014. Maloletá tiež navštevovala od januára 2013
Kűhnůvdetskýsbor,sosídlomvPrahe-Holešoviciachahodinytenisu.MaloletýB.vzhľadomnasvojvek
a bol v celodennej starostlivosti matky, ktorá poberala v Českej republike tak materské, ako aj rodičovský
príspevok.

MaloletáS.vrámcivýsluchuvykonanéhozaprítomnostisudkyne kolíznehoopatrovníkadňa13.02.2015

uviedla, že nedávno bola na zápise do školy na Základnej škole na C. ulici s maminkou a krstnou,
jej tatinko tam nebol. Uviedla, že predtým chodila do škôlky v C., kde mala aj kamarátov, s ktorými sa
už rozlúčila, lebo sa presťahovali na Slovensko. Podľa jej udaní to malo byť „iba trošičku dávno“, pred
Vianocami. V C. sa na žiadnu školu pozrieť nebola, pretože tam školy nemajú. Pokiaľ ide o styk s otcom,
maloletá spontánne uviedla, že dnes (bol piatok) pôjde s tatinkom a B. do C., zastavia sa aj v Mcdonalde,

tatinko jej to niekedy dovolí, a ak nie tak pôjdu zajtra. Keď sú s tatinkom chodia na krátke výlety, že už
boli aj na koníkovi. Keď bývala v C. chodila do speváckeho zboru a na tenis, a v škôlke mala angličtinu.
Počas výpovede maloletá spontánne bez položenia otázky súdom uviedla, že ona tu má rodinu, „dedeho
a bibinku a krstnú“, takže ona chce zostať tu na Slovensku, pretože sa tak rozprávali s maminkou a
aj ona, aj maminka sa boja, že ju tato zoberie a že ju nevráti, pri kontrolnej otázke položenej súdom s

časovým odstupom maloletá opäť uviedla, že si spolu s maminkou myslia, že tatinko ju chce zobrať. K
otázke možného návratu vyjadrila maloletá pred súdom názor, že v prípade že by do C. naspäť išla aj
maminka, nemá proti návratu nič. Niekoľkokrát počas výsluchu maloletá zopakovala, že kým bývali v
C., tatinko si ich preberal doma, keď sa ona vrátila zo škôlky, B. bol doma s maminkou, a keď bola zlaté
a dobré dievčatko, tak aj ona mohla zostať doma a do škôlky nejsť. Pokiaľ ide o jej pobyt v T., podľa

maloletej v T. bývali v čase keď bola malá, potom sa presťahovali do C. a potom sa boli pozrieť na byt v
C. a až potom sa presťahovali sem. Maloletá sama od seba bez položenia otázky a v inej súvislosti súdu
uviedla, že v českej škôlke cítila, že tam nepatrí, lebo ostatné deti hovorili po česky, pričom potvrdila že
týmto vyjadrením jej „trošičku“ pomohla mamička. Maloletá pôsobila počas výsluchu veľmi spontánne a
uvoľnene, pri niektorých otázkach však akoby zvažovala odpoveď.

Rozsudkom Okresného súdu Praha - západ zo dňa 14.02.2014, č.k. 25Nc/224/2013-34 súd schválil
dohodu rodičov na základe ktorej boli maloletí S. a B. zverení do osobnej starostlivosti matky, otec bol
zaviazaný platením výživného na maloletú S. vo výške 4500 Kč mesačne a na maloletého B. vo výške
3 500 Kč mesačne, počínajúc dňom 01.06.2013 a s účinnosťou od právoplatnosti rozsudku o rozvode,
vždy do 15. Dňa v mesiaci vopred k rukám matky. Zročné výživné v celkovej výške 40 000 Čk za obdobie

od 01.06.2013 do 01.11.2014 bolo otcovi povolené splácať v splátkach vo výške 1 000 Čk mesačne
spolu s bežným výživným do zaplatenia pod stratou výhody splátok.

Právoplatným rozsudkom Okresného súdu Praha - západ zo dňa 29.05.2014, č.k. 16C/505/2013-33 súd
manželstvo rodičov maloletých detí S. a B. Q. rozviedol.Rozsudkom Krajského súdu v Prahe zo dňa 20.11.2014, č.k. 27Co 414/2014-215 súd zmenil rozsudok
Okresného súdu Praha - západ zo dňa 10.07.2014, č.k. 25Nc/224/2013-130 tak, že styk otca s
maloletými deťmi S. a B. upravil tak, že otec je oprávnený stýkať sa s maloletými každý nepárny týždeň v

rokuodpiatkuod16.00hod.donedeledo17.00hod.,každýpárnytýždeňvrokuvždyvoštvrtokod16.00
hod. do 19.00 hod., každý nepárny kalendárny rok od 26.12. od 10.00 hod. do 01.01. nasledujúceho
kalendárneho roka do 17.00 hod., každý kalendárny rok počas letných prázdnin od prvého piatku v
mesiaci júl od 17.00 hod. do nedele po uplynutí jedného týždňa do 17.00 hod. a od prvého piatku v
mesiaci august od 17.00 hod. do nedele po uplynutí jedného týždňa do 17.00 hod., kedy si vo všetkých

prípadoch otec v určenom čase prevezme maloletých v bydlisku matky, na ktorom mieste ich aj po
skončení styku v určenom čase odovzdá. Ako vyplýva zo záhlavia rozsudku faktickým bydliskom matky
bola označená adresa R., K nádraží XX, Česká republika, pričom v záhlaví rozsudku je uvedený údaj o
trvalom bydlisku v slovenskej republike, T., R. XXXX/XX

Z výpisu z katastra nehnuteľností Českej republiky, LV č. XXX, preukazujúcom stav ku dňu 09.01.2015
súd zistil, že rodičia maloletých detí vlastnia v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov rodinný dom

s pozemkom v obci X., okres C.- západ, Česká republika.

Z emailovej komunikácie rodičov maloletých detí vyplynulo, že matka dňa 03.12.2014 oslovila otca detí,
aby jej dal návrhy k vzdelávaniu S., ktoré bude brať do úvahy pri výbere školy pre maloletú. Otec správou
zo dňa 04.12.2014 matke navrhol niekoľko základných škôl, ktoré pri výbere zvažoval, ako vyplýva zo
správy všetky otcom navrhované školy boli na území mesta C..

Emailovou správou zo dňa 21.12.2014 matka maloletých detí oznámila otcovi, že vzhľadom na zmenu
miesta výkonu práce a nové pracovné zaradenie sa k uvedenému dňu s deťmi presťahovala do H., ulica
I. XX.

Emailovou správou zo dňa 21.12.2014 otec maloletých detí oznámil matke svoj nesúhlas s
presťahovaním detí na územie Slovenska.

Lustráciou v Registri obyvateľov súd zistil, že matka prihlásila deti na trvalý pobyt na I. ulicu č. XX v
H. dňa 06.10.2014.

Z výpovede navrhovateľa, otca maloletých detí súd zistil, že otec sa o presťahovaní detí s matkou
na Slovensko dozvedel dňa 21.12.2014 z elektronickej správy matky, ihneď potom kontaktoval orgán
sociálnoprávnej ochrany detí a mládeže (OSPOD)v ČR a Úrad pre medzinárodnoprávnu ochranu detí

(UMPOD) a radil sa o ďalšom postupe, nakoľko s presťahovaním nesúhlasil. Deti sa narodili v Prahe,
otec bol pri oboch pôrodoch, mali tam lekára - pediatra, navštevovali škôlku (S.), S. tam chodila na
krúžky. S. mala už v šiestich mesiacoch opatrovateľku, potom chodila do súkromných jaslí I., asi od
jeden a pol roka, keď mala tri roky a štyri mesiace začala v C. navštevovať materskú školu a aj krúžky.
B. mal od tiež asi pol roka v určitých hodinách opatrovateľku, striedavo sa teda o neho starala jeho

mama a opatrovateľka. Matka detí podľa otca pracovala aj z domu, a chodila aj do práce. Otec nemal
žiadnu vedomosť o tom, že by od 01.01.2014 mali žiť v T., pričom ešte v čase, keď žil s rodinou v
spoločnej domácnosti bolo bežné, že niekoľkokrát do roka a počas víkendov chodili do T., toto však otec
v žiadnom prípade nepovažuje za presťahovanie. S. navštevovala v roku 2014, ako aj v 2013 krúžky v
Prahe, údajne chodila aj na súkromné hodiny angličtiny, otec jej platil angličtinu v škôlke. Styk s deťmi

prebiehal podľa dohody rodičov a neskôr podľa rozsudku pravidelne, okrem víkendov otec trávil s deťmi
aj štvrtky, a to od právoplatnosti rozhodnutia krajského súdu v Prahe. S. vo štvrtok čase vozil na tréningy
tenisu, pričom 11.12. som s ňou absolvoval posledný tréning. Otcovi nebolo ani zo strany materskej
školy, ani zo strany trénerky tenisu avizované, že dieťa do škôlky, resp. na krúžky nechodí, podľa otca
dieťa normálne navštevovalo škôlku aj krúžky. Vie, že S. nechodila do speváckeho zboru aj na tenis

počas septembra 2014 a to z dôvodu, že bola chorá na laryngitídu. Ani trénerka tenisu ani riaditeľka
materskej školy nemali vedomosť o tom, že by sa deti odsťahovali s matkou a keď im to v januári otec
oznámil, zostali prekvapení. Deti si na styk preberal v R. často tak, že B. bol doma s pestúnkou a jeho
bývalá manželka práve prichádzala zo škôlky s S., teda je podľa otca vylúčené, že by prichádzala práve
z T., tak ako to tvrdí teda že deti vozila do C. len za účelom styku, nakoľko by nebola na Slovensku len z

jedným dieťaťom, keďže sama tvrdí, že deti sú na seba veľmi naviazané. Otec sa teda nemal na základe
čoho sa domnievať, že sa presťahovali, preto odmieta tvrdenie matky, že by sa s čímkoľvek zmieril.
Keď v septembri 2014 pojal podozrenie, že matka detí niečo chystá, povedala mu, že je paranoidný. Už
vtedy kontaktoval UMPOD a OSPOD. O tom, že matka detí zmenila deťom trvalý pobyt na I. ulicu dňa6.10.2014 sa dozvedel až na súde, ktorý účastníkov s touto skutočnosťou oboznamoval. Ja nechcem
byť otec skypový, ale aktívny, s deťmi chcem byť častejšie, preto nemôžem akceptovať ich pobyt v H..

Otec prostredníctvom svojej právnej zástupkyne dôvodil tým, že v konaní bolo jednoznačne preukázané,

že miestom obvyklého pobytu súrodencov S. a B. Q. bola Česká republika, obec R.. O tom, že maloletí
boli premiestnení na Slovensko sa otec dozvedel z oznámenia matky dňa 21.12.2014, skutočnosť, že
deti sa s matkou presťahovali z Českej republiky do Bratislavy dňa 21.12.2014 potvrdila matka aj v
komunikáciiskolíznym opatrovníkomustanovenýmpretotokonanie,čopotvrdilaj kolíznyopatrovníkna
pojednávaní dňa 11.2.2015. Táto skutočnosť bola potvrdená aj výsluchom maloletej S., keď dievčatko

uviedlo, že s kamarátmi v škôlke v C. sa rozlúčila, lebo sa presťahovali na Slovensko, pričom na
výslovnú otázku súdu, kedy k presťahovaniu došlo, S. uviedla: trošičku nedávno pred Vianocami. Právna
zástupkyňa poukázala tiež na to, že navrhovateľ, otec detí v konaní opakovane vzniesol v smere k
matke návrh, aby rodičia uzavreli zmier, na základe ktorého by matka maloleté deti vrátila do miesta
ich obvyklého pobytu, s tým, že otec detí jej zabezpečí konkrétnu pomoc v súvislosti s návratom tj.
sprístupní jej užívanie rodinného domu v Chyniciach, ktorí majú v BSM, a to výlučne pre matku a deti,

nakoľko otec sa odsťahuje a po dobu 3 až 6 mesiacov bude výlučne zo svojich prostriedkov otec hradiť
splátky hypotéky na tento dom, všetky prevádzkové náklady a tiež matke prispeje dohodnutou čiastkou
na náklady spojené s návratom. Otec okrem toho riadne hradí výživné na svoje deti tak , ako je uvedené
v rozsudku. Matka detí túto ponuku opakovane odmieta, vo svojom kategorickom odmietaní ponuky
zotrváva aj potom, čo bola súdom opakovane poučená o vhodnosti dohody, rovnako tiež na matku

opakovane v tomto smere apelovala aj kolízna opatrovníčka, avšak rovnako bezvýsledne. Matka podľa
právnej zástupkyne otca nie je ochotná oddeliť vo svojom konaní rovinu partnerskú od roviny rodičovskej
a svoj záujem tak stavia nad záujem maloletých, pričom v záujme maloletých je vyrastať v mieste ich
domova, a v blízkosti a so starostlivosťou oboch rodičov. Matka v Českej republike žila 12 rokov, od
roku 2003, otec žije v Českej republike od roku 2004 a život v Českej republike v tej dobe založili ešte v

dobe keď sa nepoznali. K argumentu matky, resp. jej právnej zástupkyne, že miesto obvyklého pobytu
je určitý štát, nie však obec či mesto v tomto štáte právna zástupkyňa otca uviedla, že táto právna
konštrukcia je nesprávna, lebo zmyslom únosového konania je navrátiť stav veci do pôvodného stavu,
teda navrátiť protiprávne premiestnené deti do konkrétneho miesta obce na územie konkrétneho štátu.
Hagsky dohovor má podľa právnej zástupkyne otca na mysli vrátenie detí do známych miest, tam kde sú

ukotvené, tam kde je ich domov, a to je konkrétne miesto v rámci konkrétne štátu. V uvedenej súvislosti
poukázala tiež na znenie § 877 ods. 1 a 2 „nového“ českého Občianskeho zákonníka , ktorý hovorí, že
miesto bydliska určujú rodičia spoločne prejavom vôle. A pokiaľ spoločný prejav vôle nie je, nahrádza
chýbajúci prejav vôle druhého rodiča príslušný opatrovnícky súd, v danom prípade Okresný súd Praha
- západ. K námietke odporkyňa, že návratom detí do miesta obvyklého pobytu by deti utrpeli ujmu, lebo

sú na matku fixované uviedla, že Dohovor automaticky predpokladá, že rodič únosca sprevádza svoje
deti do miesta obvyklého pobytu.

Z výpovede matky maloletých detí súd zistil, že v T. majú jej rodičia rodinný dom, kde aj pred narodením
detí, v tom čase ešte s priateľom, neskôr s manželom často bývali cez víkendy, a pracovali v C.. Na
druhom poschodí domu majú zariadený byt, deti tam majú všetky potreby, pri narodení oboch detí sa

išla krátko po pôrode zotaviť k rodičom na niekoľko mesiacov a jej partner tam dochádzal často za ňou,
pri B. už menej často. Podľa matky, dňa 09.07.2013 oznámila otcovi, že s deťmi odchádzajú na čo jej
on povedal, že je to v poriadku, a že chce aby deti boli v kľude. S. podľa matky považuje T. za svoj
domov, od útleho detstva je tam zvyknutá. Má väzby na starých rodičov, na Slovensku chodiť do škôlky
odmietala, keďže chcela tráviť čas so starými rodičmi. Odmietala chodiť aj do Čiech, matka ju však

viedla k tomu že je dobré, aby sa stretávala s otcom, keďže sa v období rozvodu začali vyskytovať u nej
psychické problémy, pomočovala sa, mala záchvatu zlosti, úzkosti, preto matka s dieťaťom navštevovala
psychologičku v Y.. Matka vo výpovedi potvrdila, že deti lekára pediatra na Slovensku nemali, čo
vysvetľovala tým, že bola zamestnaná u zamestnávateľa v Českej republike, preto mala matka aj obe
deti české zdravotné poistenie, a teda aj lekárov v Čechách a to až do 14.12.2014. Matka potvrdila, že v

Čechách pracovala od roku 2003 do 2014, 10.09.2014 však dostala výpoveď z organizačných dôvodov,
vo výpovednej lehote nakoniec uzavrela s bývalým zamestnávateľom dohodu, nakoľko jej bol navrhnutý
nový pracovný pomer, de facto toho istého zamestnávateľa teda Hewlett Packard, ale na Slovensku.
Matka uviedla, že keď boli v T. pracovala som na diaľku, zamestnávateľ to akceptoval, teraz je jej práca
viazaná na H., nakoľko tu mám team spolupracovníkov. Potvrdila, že pokiaľ ide o jej zamestnávateľa,

fakticky sa jedná o toho istého zamestnávateľa, ide však o jeho podnik na Slovensku. Matka vo svojej
výpovedi skutočnosť, že až do novembra 2014 bolo vedené opatrovnícke konanie v Českej republikeodôvodňovalatým,žepodľanejnikto(súd)neriešilotázkupobytudetí.Uviedlatiež,žeotcovidetímuselo
byť podľa nej zrejmé, že sa zdržujú v T., nakoľko keď mu deti odovzdávala na styk, uviedla mu, že
prichádzajú z T., videl auto naložené vecami. S. je podľa nej v novej škôlke (v H.) šťastná, keďže už

nepociťuje jazykové rozdiely, ktoré vnímala v škôlke v C. a cítila, že tam nepatrí.

Matka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne dôvodila tým, že zo znenia Dohovoru vyplýva, že
jeho účelom je navrátenie detí do krajiny obvyklého pobytu, v danom prípade sa však podľa jej názoru
maloleté deti nachádzajú v krajine obvyklého pobytu, preto ich návrat nemá oporu v Dohovore. Rodičia
detínikdyzasvojdomovnepovažovaliČeskúrepubliku,zasvojukrajinupovažovaliSlovenskúrepubliku,

ako Slováci boli vychovávané aj ich deti, centrum ich života bol na Slovensku, len obmedzene sa
zdržiavali v Českej republike z dôvodu práce navrhovateľa, keďže matka pracovala z domu a ten bol
v Slovenskej republike. To že sa nikdy nehodlali usadiť v ČR osvedčuje aj skutočnosť, že nepožiadali
o české občianstvo, deti po krátkej dobe nadobudli slovenské rodné listy, dospelí síce mali povolenie
na pobyt v ČR, maloleté deti sa však zdržiavali na území Českej republiky len v zmysle článku 45
zmluvy o fungovaní EÚ, ktorá umožňuje občanovi iného štátu zdržiavať sa na území iného členského

štátu len po dobu 90 dní. Keby mali záujem žiť v Českej republike postarali by sa o to, aby bol ich
pobyt bezproblémový. Deti mali centrum svojho života v T., kde mali vytvorené podmienky v bydlisku
ktorého bola odporkyňa spoluvlastníčkou, kde bolo všetko prispôsobené na dlhodobý pobyt detí. Nedá
sa poprieť, že maloleté deti sa v Českej republike zúčastňovali na určitých denných aktivitách, toto však
nie je pre určenie obvyklého pobytu rozhodujúce, nakoľko len fyzická prítomnosť nie je rozhodujúca pre

určenie obvyklého pobytu, rozhodujúcim je aj začlenenie do sociálneho prostredia. Právna zástupkyňa
matky poukazovala na to, že deti sa najmenej od 01.01.2014 zdržujú takmer výlučne v SR, len vo
veľmi obmedzenej forme sa zdržiavali v Českej republike, a to len z dôvodu styku s otcom, čiže každý
druhý víkend a dvakrát aj vo štvrtok. V danom prípade preto nie je možné hovoriť o neoprávnenom
premiestnení, nakoľko dňa 09.07.2013 dal otec súhlas s tým, aby sa deti takmer výlučne nachádzali

v T., hoci teraz navrhovateľ účelovo tvrdí, že súhlas nedal a že o pobyte nevedel. Otec maloletých
detí na základe informácii o deťoch, ktoré mu matka poskytovala vedel, že maloleté deti boli na
území Slovenskej republiky. Otec pri odovzdávaní detí vedel, že idú zo Slovenska, matka mu totiž
často písala sms správu, že budú meškať kvôli situácii na diaľnici, pričom otec nenamietal, že žijú
na Slovensku, pretože ho to neobmedzovalo v realizácii rodičovských práv. Uvedené začal namietať

až vtedy, keď mu matka povedala, že si má po deti chodiť do Bratislavy. Poukázala tiež na to, že
dohovor neustanovuje formu pre udelenie súhlasu ani judikatúra mnohých národných súdov, preto treba
vychádzať z ustanovení Občianskeho zákonníka o platnosti právnych úkonov, ustanovenie § 41 ktorý
pripúšťa v konkludentnej forme. Poukázala tiež na článok 12 Dohovoru, že v danom prípade sa maloleté
deti zžili s prostredím a článok 13 Dohovoru, keďže podľa vyjadrenia matky maloletá S. odmieta návrat,

nakoľko si Českú republiku stotožňuje s konfliktami rodičov, partnerkou otca ku ktorej nemá dobrý vzťah,
ako vyplýva aj zo znaleckého posudku. Dôvody pre nenariadenie návratu do Českej republiky videla aj
v tom že matka nemá v Českej republike žiadne zázemie, nemá zamestnanie a nemá kde s deťmi na
území Českej republiky bývať, nakoľko nehnuteľnosť ktorá je v BSM navrhovateľ prenajal a je obývaná
inými osobami. Uviedla tiež, že deti už nie sú v Českej republike zdravotne poistené.

Súd zamietol návrh matky na vykonanie dokazovania v zmysle návrhu matky zo dňa 3.2.2015 doručený
súd 4.2.2015 č.l. 78-79, t.j. prezenčnú listinu z materskej školy, šetrenie v domácnosti v T., výsluch D.
F., S. F., a S. S. Y., ako aj vykonanie znaleckého dokazovania za účelom posúdenia dopadu návratu na
duševný vývoj mal S. zamieta, nakoľko ďalšie dokazovanie posúdil vzhľadom na výsledky vykonaného
dokazovania v danom prípade za nadbytočné a v rozpore s účelom a zmyslom konania o návrat v zmysle

Dohovoru, cieľom ktorého je zabezpečenie čo najrýchlejšieho návratu detí do krajiny ich obvyklého
pobytu, nakoľko návrat považuje Dohovor zároveň za prioritný záujem detí. Z vykonaného dokazovania
súd usúdil, že v danom prípade boli zistené všetky rozhodujúce skutočnosti potrebné pre ustálenia
skutkového stavu nevyhnutného pre rozhodnutie.

Súd v danom prípade upustil od vykonania dôkazu výsluchom maloletého B., nakoľko vzhľadom na jeho

nízky vek a tomu zodpovedajúcu fyzickú (vývin reči) a rozumovú vyspelosť usúdil, že maloletý nie je
ešte schopný vyjadriť svoj názor k otázke návratu na územie Českej republiky a takto získaný dôkaz
objektívne, z uvedených dôvodov nemôže slúžiť ako podklad pre rozhodnutie súdu.

Podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika uznáva a dodržiava
všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná a svoje ďalšie

medzinárodnoprávne záväzky.Podľa čl. 1 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí prijatého v Haagu
dňa 25. 10. 1980, publikovaného v oznámení Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky pod
č. 119/2001 Z. z. ( ďalej len " Dohovor " ), cieľom tohto dohovoru je

a) zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené do niektorého zmluvného štátu
alebo sú v ňom zadržiavané, a

b) zabezpečiť, aby opatrovnícke práva a práva styku podľa právneho poriadku jedného zmluvného štátu
sa účinne dodržiavali v ostatných zmluvných štátoch.

Podľa čl. 3 Dohovoru

Premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa sa považuje za neoprávnené, ak

a) je porušením opatrovníckeho práva, ktoré nadobudla osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba buď
spoločne, alebo samostatne podľa právneho poriadku štátu, na ktorého území malo dieťa svoj obvyklý
pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním, a

b) v čase jeho premiestnenia alebo zadržania sa toto právo aj skutočne vykonávalo buď spoločne, alebo
samostatne, alebo by sa takto vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu či zadržaniu.

Opatrovnícke právo uvedené v písmene a) možno nadobudnúť najmä priamo zo zákona alebo na
základe rozhodnutia súdu alebo správneho orgánu, alebo na základe dohody platnej podľa právneho
poriadku tohto štátu.

Podľa čl. 12 Dohovoru

Ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo zadržané podľa článku 3 a v deň začatia konania pred

justičným alebo správnym orgánom zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa nachádza, neuplynula odo dňa
neoprávneného premiestnenia alebo zadržania lehota jedného roka, nariadi príslušný orgán okamžite
návrat dieťaťa.

Justičný alebo správny orgán nariadi návrat dieťaťa, aj keď sa konanie začalo po uplynutí lehoty jedného
roka uvedenej v predchádzajúcom odseku, okrem prípadu, že sa preukáže, že dieťa sa už zžilo s novým

prostredím.

Ak justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu má dôvod domnievať sa, že dieťa bolo premiestnené
na územie iného štátu, môže zastaviť konanie alebo zamietnuť žiadosť o návrat dieťaťa.

Podľa čl. 13 Dohovoru

Bez ohľadu na ustanovenie predchádzajúceho článku justičný alebo správny orgán dožiadaného štátu

nemusí nariadiť návrat dieťaťa, ak osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá nesúhlasí s jeho
vrátením, preukáže, že

a) osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej starostlivosti, v čase
premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne nevykonávala alebo že súhlasila, či
následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo

b) existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho
inak priviedol do neznesiteľnej situácie.

Justičnýalebosprávnyorgánmôžeodmietnuťnariadiťnávratdieťaťaajvtedy,akzistí,žedieťanesúhlasí
s návratom, a ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory.

Pri hodnotení okolností uvedených v tomto článku justičné a správne orgány vezmú do úvahy informácie

o sociálnom prostredí dieťaťa, ktoré poskytol ústredný orgán alebo iný príslušný orgán štátu obvyklého
pobytu dieťaťa.

Podľa čl. 19 DohovoruRozhodnutie podľa tohto dohovoru o návrate dieťaťa nemožno považovať za rozhodnutie o určení
opatrovníckeho práva.

Podľa § 2 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom ustanovenia

tohto zákona sa použijú, len pokiaľ neustanovuje niečo iné medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská
republika viazaná alebo zákon vydaný na vykonanie medzinárodnej zmluvy.

S poukazom na citované zákonné ustanovenia a vykonané dokazovanie súd dospel k záveru, že návrhu
otca je v danom prípade potrebné vyhovieť.

Súd mal preukázané, že maloleté deti S. a B. Q. sa narodili v Českej republike počas trvania manželstva
ich rodičov. Rodičia maloletej žili až do rozvodu manželstva v spoločnej domácnosti v rodinnom dome

v obci X., okres C. - západ, ktorý vlastnili a za účelom jeho kúpy si vzali hypotekárny úver od českej
banky. Po rozvode manželstva sa matka s deťmi presťahovala do domu v obci R., okres C. - západ, kde
si prenajímala rodinný dom za prenájom, ktorého podľa jej udania platila mesačne cca 11 000 Čk, tj. cca
400 Eur. Ako vyplynulo z rozsudku Krajského súdu v Prahe, označeného vyššie, český súd rozhodoval
o opatrovníckych právach k maloletým deťom Q. naposledy v novembri 2014. Obaja rodičia vykonávali

opatrovnícke právo k maloletým deťom, otec sa na základe rozsudkov českých súdom identifikovaných
vyššie s deťmi pravidelne stretával, platil na maloleté deti výživné. Obaja rodičia pracovali v českej
republike, matka od roku 2003 až do 14.12.2014, kedy ukončila so zamestnávateľom pracovný pomer
dohodou s organizačných dôvodov. Otec pracuje v Českej republike od roku 2004 doposiaľ. Matka otcovi
dňa21.12.2014oznámila,žesasdeťmipresťahovaladoH.,svojetvrdenieotom,žeišloopresťahovanie

v rámci územia Slovenskej republiky, nakoľko už od 09.07.2013, resp. 01.01.2014 žila s deťmi v T.
v konaní pred súdom nepreukázala, o čom svedčia všetky vykonané dôkazy, tak ako sú podrobne
uvedené vyššie, z ktorých v danom prípade bez akýchkoľvek pochybností vyplynulo, že maloleté deti
žili až do 21.12.2014 v Českej republike, obci R., kde ako bolo preukázané, žili s matkou v prenajatom
dome, maloletá S. navštevovala materskú školu, krúžok tenisu, spevácky detský zbor, deti boli v českej

republike zdravotne poistené a všetka zdravotná starostlivosť im bola poskytovaná výlučne na území
Českej republiky, čo jednoznačne svedčí o tom, že všetko sociálne zázemie detí bolo sústredené na
územieČeskejrepubliky,nehovoriacotom,žeoopatrovníckomprávekmaloletýmdeťomQ.rozhodovali
české súdy, a to naposledy v novembri 2014, pričom príslušnosť súdu v opatrovníckych konaniach sa v
zmysle Nariadenia Rady Brusel II bis odvíja od miesta obvyklého pobytu detí.

V zmysle Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 z 27. 11. 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone
rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje
nariadenie (ES) č. 1347/2000, pojem opatrovnícke právo zahŕňa práva a povinnosti súvisiace s osobnou
starostlivosťou o dieťa, najmä právo určiť miesto obvyklého pobytu dieťaťa.

Neoprávneným premiestnením alebo zadržiavaním dieťaťa sa rozumie porušenie opatrovníckeho práva

v danom prípade nadobudnutého zo zákona, podľa práva členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý
pobyt bezprostredne pred premiestnením alebo zadržaním a za predpokladu, že to právo sa skutočne
vykonávalo, buď spoločne alebo samostatne, alebo by sa takto bolo vykonávalo, ak by nedošlo k
premiestneniualebozadržaniu.Opatrovníckeprávosapovažujezavykonávanéspoločne,aknazáklade
rozsudku alebo zo zákona jeden nositeľ rodičovských práv a povinností nemôže rozhodnúť o mieste

pobytu dieťaťa bez súhlasu druhého nositeľa rodičovských práv a povinností.

Súd dospel k záveru, že v danom prípade bolo na základe vykonaného dokazovania zameraného
vzhľadom na námietky matky na zistenie skutkového stavu potrebného pre ustálenie otázky obvyklého
pobytu maloletých a tiež údajného zmierenia otca s presťahovaním detí na územie Slovenskej republiky
už v júli 2013, resp. k 01.01.2014, nad akékoľvek pochybnosti preukázané, že maloleté deti S. a B. Q.

mali obvyklý pobyt v Českej republike, v C., R., nakoľko v konaní nebolo možné prisvedčiť skresľujúcim
a nepreukázaným tvrdeniam matky, ktoré nebolo možné vo svetle vykonaného dokazovania vyhodnotiť
inak ako účelové a to v prvom rade pre ich logický rozpor so zisteným skutkovým stavom veci ustáleným
na základe vykonaného dokazovania.

Otec navrhoval matke detí uzavrieť súdny zmier, súd sa opakovane pokúsil o zmier medzi účastníkmi,

opierajúc sa o ust. § 100 ods. 1 O.s.p. opakovane prezentoval na pojednávaní za prítomnosti všetkých
účastníkov svoj právny názor na prejednávanú vec a to v snahe dospieť k uzavretiu zmieru medzi
rodičmi, matka však akékoľvek návrhy v tomto smere odmietala.V ďalšom súd skúmal, či skutočne došlo k neoprávnenému premiestneniu, alebo zadržiavaniu
maloletých detí matkou na území Slovenskej republiky dňa 21.12.2014, kedy matka emailovou správou
otcovi oznámila, že sa presťahovala do H., pričom zo záverov vykonaného dokazovania uvádzaných

vyššie jasne vyplynulo, že otec matke súhlas s pobytom maloletých detí na území Slovenskej republiky
nedal, matke ihneď oznámil, že s presťahovaním nesúhlasí, obrátil sa na orgány kurately v Českej
republike, dňa 16.01.2015 podal návrh na nariadenie návratu maloletých detí do krajiny obvyklého
pobytu na tunajší súd a teda je zrejmé , že s pobytom maloletých detí na území Slovenskej republiky
sa nezmieril.

Na základe všetkých uvedených skutočností mal súd za preukázané, že v danom prípade ide o
neoprávnené zadržiavanie maloletých detí na území Slovenskej republiky od 21.12.2014, nakoľko otec
nedal matke súhlas na pobyt maloletých S. a B. na území Slovenskej republiky od 21.12.2014, kedy mu
matka oznámila, že sa s deťmi presťahovala do H..

Súd považuje za potrebné uviesť, že najdôležitejšou zásadou, ktorou sa bez akejkoľvek pochybnosti
riadi Dohovor a Nariadenie, je zásada rešpektovania najlepšieho záujmu dieťaťa (preambula Dohovoru

a odôvodnenie č. 12 a 13, čl. 12,15 a 23 Nariadenia, čl. 3 Dohovoru Organizácie Spojených národov o
právach dieťaťa, čl. 24 ods.2 Charty základných práv Európskej únie). Pokiaľ ide o návrat dieťaťa do
členskéhoštátujehoobvykléhopobytujevšakzrejmé, žeDohovorajNariadeniesúzaloženénazásade,
že najlepší záujem dieťaťa v prípade jeho neoprávneného premiestnenia alebo zadržania vyžaduje
okrem jedinej výnimky spočívajúcej v určitých presne stanovených prípadoch uvedených v článkoch

13 a 20 Dohovoru (čl. 13 písm. b) Dohovoru v spojení s článkom 11 ods. 4 Nariadenia) vždy návrat
dieťaťa. K uvedenému je treba uviesť ďalej to, že návrat dieťaťa do členského štátu jeho obvyklého
pobytu neznamená nevyhnutne jeho návrat k opustenému rodičovi a jeho oddelenie od rodiča únoscu,
keďže o týchto odlišných otázkach musí rozhodnúť príslušný súd do právomoci ktorého rozhodovanie
o týchto otázkach prináleží, pričom zohľadní všetky emocionálne, psychologické a materiálne aspekty

situácie a vo svojom rozhodnutí uprednostní najlepší záujem dieťaťa. Je preto ustanovenia Nariadenia
a Dohovoru vykladať predovšetkým z hľadiska uvedených cieľov a zásad, keď ich základným cieľom
bezpochyby nie je nepriznať žiaden praktický a právny dôsledok konaniu unášajúceho rodiča. Otázku
najlepšieho záujmu dieťaťa, je treba posudzovať i s prihliadnutím k tomu, že súd ( ktorý má právomoc
rozhodovať vo veci opatrovníctva) musí skúmať otázku opatrovníckeho práva s prihliadnutím na všetky

okolnosti a prinajmenšom niektoré aspekty tohto skúmania, ako sú psychologické vyšetrenia, sociálne
správy alebo prípadne priamy výsluch dieťaťa, spravidla vyžadujú prítomnosť dieťaťa. Komplikovanie
a predlžovanie tohto procesu v dôsledku ponechania dieťaťa v členskom štáte, do ktorého bolo dieťa
neoprávnene premiestnené, nemôže byť potom v jeho záujme.

Na základe vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že matka maloletých detí je spolu s otcom

detí vlastníčkou rodinného domu v obci X., kde rodina pred rozpadom manželstva žila, je teda zrejmé,
čo vyplynulo aj z výpovede otca, že sa na územie Českej republiky môže aj s deťmi kedykoľvek vrátiť.

Vykonaným dokazovaním súd teda nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by návrhu otca nemohol vyhovieť
a preto nariadil návrat maloletých detí do krajiny ich obvyklého pobytu do Českej republiky, aby tak
zabezpečil pôvodný stav pred neoprávneným premiestnením detí matkou dňa 21.12.2014 na územie

Slovenskej republiky.

Súd návrh matky na odklad vykonateľnosti uznesenia zamietol s odôvodnením, že odklad vykonateľnosti
rozhodnutia sa prieči účelu a zmyslu Dohovoru, podrobne opísanému vyššie, ktorým je zabezpečenie
bezodkladného návratu detí do krajiny ich obvyklého pobytu, s cieľom umožniť tak opatrovníckemu
súdu krajiny obvyklého pobytu detí rozhodnúť o opatrovníckych právach k deťom, vrátane prípadného

udelenia súhlasu s vysťahovaním a napomôcť tak, k čo najskoršiemu nastoleniu stabilných pomerov
maloletých detí.

Pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal súd z ust. § 146 ods. 1 písm. a) Občianskeho súdneho
poriadku („O.s.p.“), podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho
výsledku, ak sa konanie mohlo začať i bez návrhu.

V danom prípade dospel súd vychádzajúc z charakteru prejednávanej veci k záveru, že konanie o
nariadenie návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu je treba v súvislosti s posudzovaním
náhrady trov konania vzniknutých účastníkom chápať ako konanie nesporové, aj napriek tomu, že môžezačať len na návrh účastníka, čo jednoznačne vyplýva z ustanovenia § 176 ods. 2 O.s.p., pričom existujú
aj iné konania starostlivosti súdu o maloletých, ktoré je možné začať len na návrh a je zrejmé, že v týchto
konaniach možno len ťažko hovoriť o úspechu alebo neúspechu vo veci, čo je rozhodujúce kritérium

pre rozhodovanie o náhrade trov konania podľa zásady úspechu (§ 142 a § 143). Analogicky je preto
podľa súdu potrebné aj v konaní o návrat maloletého dieťaťa postupovať podľa ustanovenia § 146 ods.
1 písm. a/ O.s.p. a nie podľa § 142 ods. 1 O.s.p. V danom prípade je potrebné pre úplnosť uviesť aj to,
že navrhovateľ, otec maloletých detí náhradu trov konania nepožadoval.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský

súd v Bratislave prostredníctvom Okresného súdu Bratislava I, písomne, vo troch vyhotoveniach.

Súčasne je v ňom potrebné uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v
čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis.