Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 25, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/747/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3814201664
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Zajacová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3814201664.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov JUDr.
Márie Vrtochovej a JUDr. Denisa Vékonyho v právnej veci navrhovateľa PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Pribinova č. 25, IČO 35 792 752, v konaní zastúpeného Advokátskou kanceláriou
JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Bratislava, Kubániho č. 16 proti odporcovi V. L., štátnemu
občanovi slovenskej republiky, trvale bytom K., N. XXX/XX, toho času bytom J., G. XXX/XX, za účasti

vedľajšieho účastníka na strane odporcu Všeobecnej ochrany práv spotrebiteľov, so sídlom Bratislava,
Šafárikovo námestie 7, v konaní zastúpeného JUDr. Bohdanom Jakubisom, advokátom, so sídlom
Bratislava, Dobrovičova 13 o zaplatenie 2.463,29 eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Prievidza č.k. 5C/46/2014-34 zo dňa 30. júla 2014, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi na jeho strane s a náhrada trov odvolacieho konania n e p

r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa o zaplatenie 2.463,29 eur s 8,5%
ročným úrokom z omeškania od 9.5.2013 do zaplatenia a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil súd výsledkami vykonaného dokazovania, ktoré posúdil podľa §
497 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 2, 5, § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka

platného v čase uzavretia zmluvy medzi účastníkmi a podľa § 2 písm. a) a b), § 3 a § 4 ods. 1
až 4 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej
národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov v znení
platnom ku dňu uzavretia zmluvy medzi účastníkmi a uviedol, že zmluvu o revolvingovom úvere zo
dňa 23.4.2010, ktorá vytvára právny rámec vzťahu medzi oprávneným ako veriteľom a odporcom ako
dlžníkom, je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve. Nevyhnutnou súčasťou

tejto zmluvy sú „Zmluvné dojednania zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti PROFI CREDIT spol.
s.r.o.“ ďalej len ako „Zmluvné dojednania“. Podľa bodu 2.1 Zmluvných dojednaní: „Zmluva o RÚ sa
uzatvára na predtlačenom formulári Veriteľa. Vyplnená žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru
podpísaná Dlžníkom, Spoludlžníkom 1, Spoludlžníkom 2 je návrhom na uzatvorenie Zmluvy o RÚ.
Zmluva o RÚ je uzatvorená a nadobúda platnosť podpisom Dlžníka, Spoludlžníka 1, Spoludlžníka 2
a Veriteľa.“ K platnému uzatvoreniu zmluvy došlo teda dňa 23.4.2010. Na základe uvedeného súd

dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere, nakoľko
z obsahu spisu nevyplýva, že by odporca pri uzatváraní tejto zmluvy konal v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, resp. že by mu bol poskytnutý úver na výkon zamestnania,
povolania, a z tohto dôvodu sa považuje za spotrebiteľa. Na druhej strane je nepochybné, že veriteľ
uzatváral predmetnú zmluvu v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, čo
je zjavné aj z výpisu z obchodného registra, kde týmto predmetom (okrem iných) je „poskytovanie

pôžičiek a úverov nebankovým spôsobom z vlastných zdrojov“. Z toho dôvodu sa veriteľ považuje zadodávateľa. Zo samotnej zmluvy a jej zmluvných dojednaní je zrejmé, že odporca nemohol individuálne
ovplyvniť ich obsah, boli už vopred pripravené „na predtlačenom formulári“, nakoľko sa uzavierali
vo viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov. Z obsahu zmluvy, s prihliadnutím na právne

postavenieúčastníkovzmluvymásúdzato,žeúverbol odporcoviposkytnutýakospotrebiteľovi.Zmluva
medzi účastníkmi má charakter spotrebiteľského úveru v zmysle ustanovenia § 2 písm. a) zákona
č.258/2001 Z.z.; predmetom zmluvy je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov vo výške 1.500,-
eur zo strany veriteľa a povinnosť dlžníka peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené
so spotrebiteľským úverom. Z oznámenia o schválení úveru vyplýva tvrdenie veriteľa, že úver sa

poskytol vo výške 1.500,- eur, zmluvná odmena za poskytnutie úveru je 1.788,35 eur a ďalej odplata
za poskytnutie služby v zmysle čl. 8 ods. 8.1 Dohody je 222,95 eur. V zmluve v údajoch o schválenom
úvere je však uvedená výška zmluvnej odmeny 1565,40 eur, údaj o odmene podľa čl. 8 zmluvy
uvedený nie je. Odporca mal úver splácať 36 mesiacov pri výške mesačnej splátky 85,15 eur, teda
mal navrhovateľovi celkom zaplatiť 3.065,40 eur. V zmysle uvedeného považoval súd dojednanú
zmluvnú odmenu za poskytnutie úveru vo výške 1.565,40 eur vo vzťahu k skutočne poskytnutej čiastke,

nie 1.500,- eur, ale 1.277,05 eur (ako to vyplýva z karty klienta, kde je uvedené, že vyplatená bola suma
1.277,05 eur) za neplatné zmluvné dojednanie, pretože takáto odmena za poskytnutie úveru, ktorá by
mohla plniť funkciu odplaty za poskytnutie peňažných prostriedkov - úroku je neprimerane vysoká a je v
rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože predstavuje 104,36% z
celkovo poskytnutej čiastky. I keď bolo splácanie pôvodne poskytnutého úveru dojednané na dobu troch

rokov nie je možné akceptovať takúto výšku odmeny, pretože táto predstavuje ročné navýšenie o viac
ako 34%, čo vysoko prevyšuje úrokové sadzby v bankách pri porovnateľných spotrebiteľských úveroch.
Z karty klienta jasne vyplýva, že odporcovi bola poskytnutá a vyplatená len čiastka 1.277,05 eur /1500
- 222,95 eur/, teda nie suma úveru 1.500,- eur. Za absolútne neprijateľný považoval súd postup
navrhovateľa, ktorý si stiahol pri vyplatení sumy úveru odporcovi odplatu za službu v zmysle č. 8 ods. 8.1

písm. a/ Dohody o poskytnutí služby, ktorou službou nanútil odporcovi možnosť odkladu troch splátok
úveru, pričom túto odplatu si vyúčtováva v čase uzavretia zmluvy bez ohľadu na to, či odporca bude
mať o takúto „službu“ záujem alebo nie. V predmetnej veci je pritom jasné, že odporcovi takýto odklad
ani poskytnutý nebol o to viac, že sa dostal do omeškania už s druhou mesačnou splátkou. Zmluvné
dojednanie,ktoréoprávňujenavrhovateľanatakútoneprimeranevysokúzmluvnúodmenu,resp.odplatu

za poskytnutie služby, splatnosť tejto odplaty ihneď pri poskytnutí úveru a jednostranne započítanie
tejto odplaty s pohľadávkou dlžníka na vyplatenie schválených úverových prostriedkov považoval súd
za neprijateľnú zmluvnú podmienku, a teda neplatnú i v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka,
pretože je výrazne v neprospech odporcu ako spotrebiteľa. Okrem toho zmluva o spotrebiteľskom úvere
neobsahuje podľa súdu všetky povinné náležitosti zmluvy v zmysle § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z.

o spotrebiteľských úveroch, pretože v zmluve je evidentne nesprávne uvedená ročná úroková sadzba
70%, výška RPMN, v zmluve nie je uvedený údaj o konečnej splatnosti úveru, počte a termíne splátok
úveru. Pri výške úveru 1.500,- eur a sumy, ktorá bude splatená vo výške 3.065,40 eur /85,15
eur x 36/ predstavuje pri dobe splácania 36 mesiacov výška ročnej úrokovej miery 26,90 %,
pričom veriteľ uvádza v zmluve výšku ročnej úrokovej sadzby 70%, čo je nesprávny údaj, teda zmluva

neobsahuje žiadny údaj o ročnej úrokovej sadzbe. Ďalej je v zmluve nesprávne uvedená RPMN,
pretože pri takomto úvere predstavuje RPMN 70%, pričom výška RPMN v zmluve je 65,98%, čo je
taktiež nesprávny údaj a zmluva teda neobsahuje zákonom stanovený údaj (zdroj: internet : /http://
openiazoch.zoznam.sk/hotovostne-pozicky/kalkulacka). V zmysle § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z.
sa úver pri absencii uvedených údajov považuje za bezúročný a bez poplatkov. Odporca mal preto

povinnosť splácať len úver v časti poskytnutej úverovej istiny, pričom v skutočnosti mu bola poskytnutá
a vyplatená suma 1.277,05 eur (resp. 2.000,24 eur vrátane revolvingov) a pokiaľ preukázateľne zaplatil
sumu 2.645,71 eur, zaplatil navrhovateľovi viac, ako bol povinný. Súd preto návrh navrhovateľa
zamietol ako neopodstatnený. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd prvého stupňa odôvodnil podľa
§ 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. V konaní mal úspech odporca, ktorému však v konaní

žiadne trovy nevznikli a preto súd rozhodol tak, že mu v konaní náhradu trov nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ. Namietal záver súdu prvého stupňa o tom, že
zmluvné odmeny za poskytnutý úver a revolvingový úver sú neprimerane vysoké, v rozpore s dobrými
mravmi. Podľa neho otázka výšky odplaty za požičanie peňazí na základe zmluvy o spotrebiteľskom
úvere bola ku dňu uzatvorenia zmluvy účastníkmi upravená osobitnými zákonnými ustanoveniami,

konkrétne § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 10 a 11 zákona č. 258/2001 Z.z.. Tieto
ustanovenia tvoria vo vzťahu k ustanoveniu § 39 Občianskeho zákonníka, ktoré súd prvého stupňa
v danej veci aplikoval, tzv. lex specialis a majú prednosť pred všeobecným predpisom, lex generalis,ktorýmje§39Občianskehozákonníka.Podľatýchtoustanoveníodplatazaposkytnutiespotrebiteľského
úveru nesmie prevýšiť výšku ustanovenú nariadením vlády /nariadenie č. 238/2008 Z.z./a v rozsahu, v
ktorom odporuje tomuto pravidlu je zmluva o spotrebiteľskom úvere neplatná, ak sa ten, kto je takouto

zmluvou dotknutý, neplatnosti dovolá. Maximálna výška odplaty za rovnaký spotrebiteľský úver, ako
bol poskytnutý na základe zmluvy odporcovi /výška úveru, doba splatnosti/ bola vyššia ako odplata
dojednaná účastníkmi v zmluve. Odplata dojednaná účastníkmi je teda v súlade s ustanoveniami
zákona, ktoré stanovovali maximálnu výšku danej odplaty. Okrem toho, dojednanú odplatu nemožno
porovnávať s úrokovými sadzbami bánk. Navrhovateľ ďalej nesúhlasil ani s vysloveným názorom súdu

prvého stupňa, že dohoda o odklade splátok bola odporcovi nanútená. Táto dohoda nebola podmienkou
ani predpokladom pre uzavretie samotnej zmluvy o revolvingovom úvere ani pre poskytnutie úveru.
Dlžník ju mohol ale nemusel uzatvoriť. Ide zároveň o individuálne dojednanie, a to nielen pokiaľ ide
o jej vznik, ale aj pokiaľ ide o výšku odplaty. Názor súdu prvého stupňa o neprijateľnosti odplaty
podľa tejto dohody odporuje aj ustanoveniu § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko odplata za
poskytnutie služby je cenou plnenia a preto nemôže byť v zmysle tejto generálnej klauzuly považovaná

za neprijateľnú podmienku. Samotný odklad neposkytuje navrhovateľ ako veriteľ automaticky, ale až
na podnet dlžníka. Odporca uvedenú službu nevyužil a preto mu odklad nebol poskytnutý, čo však
nezakladá jeho právo domáhať sa vrátenia odplaty za nevyužité služby. Odporca ďalej namietal záver
súdu prvého stupňa o tom, že úver poskytnutý odporcovi je bezúročný a bez poplatkov, nakoľko
zmluva neobsahuje náležitosti v zmysle § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z.. Súd podľa odporcu k

takémuto záveru dospel n základe nesprávneho výkladu tohto zákonného ustanovenia. Podľa odporcu
je podmienkou toho, aby bol úver považovaný za bezúročný a bez poplatkov to, že zmluva neobsahuje
náležitosti uvedené v § 4 ods. 2 písm. a), b), d) až j), k) a l) tohto zákona, teda všetky tieto náležitosti,
nie len niektorú z nich. Zmluva okrem toho obsahuje aj náležitosť - konečná splatnosť úveru, ktorej
absenciu vytýkal súd prvého stupňa. Táto je uvedená v Oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi,

ktoré tvorí súčasť zmluvy. Zmluva obsahuje aj ďalšiu potrebnú náležitosť, uvedenie počtu splátok úveru,
ich výšku a termíny splatnosti. Požiadavka súdu prvého stupňa na samostatné rozpisovanie výšky, počtu
a termínov splatnosti splátok úrokov, istiny nie je dôvodná, zákon to nevyžaduje. Takáto požiadavka
by mala okrem toho opodstatnenie len vtedy, ak by sa istina, úroky alebo poplatky uhrádzali v iných
termínoch splatnosti, v rôznych počtoch splátok a podobne. Rovnako je nesprávne aj posúdenie údaja

RPMN zo strany súdu prvého stupňa. Navrhovateľ doložil výpočet RPMN predmetného úveru, ktorý je
v súlade s tým, ako je tento údaj uvedený v zmluve uzatvorenej medzi účastníkmi. Z poukazom na
uvedené žiadal navrhovateľ, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a jeho návrhu na
začatie konania v celom rozsahu vyhovel, prípadne, aby odvolací súd tento rozsudok zrušil a vec vrátil
súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie.

Odporca sa k podanému odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

K odvolaniu navrhovateľa sa písomne vyjadril vedľajší účastník na strane odporcu. Uviedol, že vznáša
námietku premlčania každej splátky úveru, ktorej splatnosť nastala viac ako tri roky pred podaním
návrhu na začatie konania. Poukázal aj na to, že tzv. Zmluvné dojednania, ktoré tvoria prílohu zmluvy
o úvere by sa mohli stať súčasťou zmluvy len prostredníctvom transparentnej inkorporačnej doložky.

Netransparentná inkorporačná doložka by bola neprijateľnou zmluvnou podmienkou a o takú by išlo
najmä vtedy, ak by ju dodávateľ uviedol menším písmom ako zmluvné podmienky predstavujúce
podstatné zložky zmluvy. Poukázal aj na to, že Zmluvné dojednania odporca nepodpísal a preto pre
nedodržanie zákonom predpísanej formy nejde o platný právny úkon. Súhlasí aj so závermi súdu prvého
stupňa, že predmetná zmluva o úvere neobsahuje všetky obligatórne náležitosti podľa § 4 ods. 2

zákona č. 258/2001 Z.z. a preto je úver bezúročný a bez poplatkov. Tento následok má už neuvedenie
ktorejkoľvek obligatórnej náležitosti a nie len neuvedenie všetkých ako to uvádza navrhovateľ. Vzhľadom
na uvedené má podľa vedľajšieho účastníka navrhovateľ právo len na vrátenie istiny poskytnutých
finančných prostriedkov a táto už bola zo strany odporca zaplatená. Na základe uvedeného navrhol,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil a jemu priznal

náhradu vyčíslených trov odvolacieho konania za právne zastúpenie.

Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa je potrebné ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť.Odvolací súd podrobne preskúmal všetky námietky, ktoré boli v odvolaní navrhovateľom vznesené a v
plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa. Z tohto dôvodu si
odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle §

219 ods. 2 O.s.p. a k odvolacím námietkam navrhovateľa dodáva nasledovné:

V prejednávanej veci mal aj odvolací súd za preukázané, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá
zmluva o spotrebiteľskom úvere v zmysle ustanovenia § 2 písm. a) zákona č.258/2001 Z.z., predmetom
ktorej bolo dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov vo výške 1.500,- eur zo strany veriteľa-
navrhovateľa a povinnosť dlžníka-odporcu peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené
so spotrebiteľským úverom v sume 1.565,40 eur a to všetko v 36 mesačných splátkach po 85,15 eur.

Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa považuje dojednanú zmluvnú odmenu za poskytnutie
úveru vo výške 1.565,40 eur vo vzťahu k skutočne poskytnutej čiastke 1.277,05 eur /nie 1.500,- eur
v zmluve dojednaných/ za neprimerane vysokú a v rozpore s dobrými mravmi, pretože predstavuje
viac ako 100% z celkovo poskytnutej čiastky. Dohoda o výške úrokov /odmena za poskytnutie úveru
je v zmysle čl. 5 zmluvných dojednaní úrok z úveru/ je síce prejavom zmluvnej voľnosti účastníkov

zmluvy ale sa nesmie priečiť dobrým mravom, inak je podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatná.
Aj keď Občiansky zákonník neobsahuje legálnu definíciu pojmu dobré mravy, právne teória a ustálená
súdna prax pod pojmom dobré mravy rozumie pravidlá morálneho charakteru všeobecne platné v
demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a
vzájomné rešpektovanie, pričom tieto pravidlá ako súhrn určitých etických a kultúrnych noriem v

spoločnosti sú všeobecne uznávané a je daný všeobecný záujem na ich rešpektovaní. Dobré mravy
netvoria pevný a uzatvorený normatívny systém ale sú skôr merítkom etického hodnotenia konkrétnej
situácie a jej súladu so všeobecne uznávanými pravidlami slušnosti a poctivého konania /rozsudok
Nejvyššího soudu ČR sp. zn. 32 Odo 1022/2004 zo dňa 15. novembra 2005/. Dojednanie úrokov z úveru
pre občana - fyzickú osobu v miere viac ako 40 % ročne /úroky 1565,40 eur predstavujú 122,58 %

sumy poskytnutého úveru 1.277,05, čo je za dobu 3 rokov, kedy mal byť úver splatený 40,86 % ročne/,
ktorá miera významne prevyšuje priemernú mieru úrokov z úverov poskytovaných v danom období
obchodnýmibankamispotrebiteľom.Vdôsledkutohojedojednanieozmluvnejodmenezaúvervzmluve
účastníkov neplatné.

Ďalej odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa za absolútne neprijateľný považoval postup

navrhovateľa, ktorý si započítal na sumu vyplatenej istiny úveru odporcovi svoju odplatu za službu
v zmysle č. 8 ods. 8.1 písm. a/ Dohody o poskytnutí služby. Túto „službu“ navrhovateľ odporcovi
nanútil v predtlačených zmluvných dojednaniach, pričom z obsahu zmluvy nevyplýva, že mal odporca
možnosť toto dojednanie nejakým spôsobom zo zmluvy vylúčiť, a odplatu za túto službu si uplatnil
podľa ním pripraveného zmluvného dojednania hneď v čase uzavretia zmluvy bez ohľadu na to, či

odporca takúto „službu“ využije alebo nie. Zmluvné dojednanie, ktoré oprávňuje navrhovateľa na takúto
neprimerane vysokú zmluvnú odmenu, resp. odplatu za poskytnutie služby, splatnosť tejto odplaty
ihneď pri poskytnutí úveru a jednostranne započítanie tejto odplaty s pohľadávkou dlžníka na vyplatenie
schválených úverových prostriedkov považoval aj odvolací súd za neprijateľnú zmluvnú podmienku, a
teda neplatnú i v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, pretože je výrazne v neprospech odporcu

ako spotrebiteľa.

Odvolací súd taktiež zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že Zmluva o spotrebiteľskom
úvere neobsahuje všetky povinné náležitosti zmluvy v zmysle § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch, pretože v zmluve nie je uvedený minimálne údaj o konečnej splatnosti úveru
a preto v zmysle § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z. sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov.

Výklad ustanovenia § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z. predostretý v odvolaní navrhovateľom je podľa
názoru odvolacieho súdu úplne nesprávny, pretože sa míňa s cieľom daného ustanovenia, ktorým
bolo zabezpečiť zvýšenú ochranu spotrebiteľa pri poskytovaní spotrebiteľských úverov tak, aby podľa
povinných náležitostí zmluvy mohol spotrebiteľ posúdiť výhodnosť úveru, ktorý mu má byť poskytnutý.Na základe všetkého zhora uvedeného je potom správny aj záver súdu prvého stupňa o tom, že odporca
mal za povinnosť splatiť navrhovateľovi len sumu skutočne poskytnutej istiny úveru a keďže podľa
vykonaného dokazovania si už odporca túto povinnosť splnil je návrh navrhovateľa v celom rozsahu

nedôvodný a bolo potrebné ho zamietnuť.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods.
1 O.s.p.. Odporca bol v odvolacom konaní plne úspešný a preto má právo na náhradu trov odvolacieho
konania.Keďževšaksúdonáhradetrovkonaniarozhodujelennanávrhaodporcatakýtonávrhnepodal,
odvolací súd odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Pokiaľ ide o vedľajšieho účastníka

na strane odporcu, aj na tohto sa vzťahuje procesný úspech odporcu v odvolacom konaní a preto má
v zásade ako odporca právo na náhradu trov odvolacieho konania. Vedľajší účastník si túto aj uplatnil
a vyčíslil si k náhrade trovy odvolacieho konania za svoje právne zastúpenie. V zmysle uvedeného
ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. úspešnému účastníkovi konania patrí náhrada trov konania, ktoré
účelne vynaložil na uplatnenie alebo bránenie práva. Odvolací súd je toho názoru, že vedľajší účastník
konaniatrovynasvojeprávnezastúpenievodvolacomkonanínevynaložilúčelneapretomuichnáhrada

nepatrí. Vedľajší účastník vstúpil do tohto konania až v štádiu odvolacieho konania, kedy už napadnutým
rozsudkom súd prvého stupňa poskytol odporcovi ako spotrebiteľovi dostatočnú ochranu skúmajúc danú
vec vo svetle ustanovení o ochrane práv spotrebiteľa, čo viedlo k zamietnutiu návrhu navrhovateľa v
celom rozsahu. Vedľajší účastník ako právnická osoba založená za účelom ochrany práv spotrebiteľa
mohol sám na základe napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý mu bol spolu s návrhom na

začatie konania zaslaný na vedomie, dospieť k záveru, že ochrana práv spotrebiteľa bola v tomto konaní
zachovaná a nie je potrebné opätovne cestou zvoleného právneho zástupcu poukazovať na porušenie
právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa zo strany navrhovateľa ako dodávateľa, ktoré porušenia
už predmetom svojho posudzovania urobil súd prvého stupňa. Na základe týchto dôvodov odvolací
súd vedľajšiemu účastníkovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, keď tieto neboli z jeho strany

účelne vynaložené.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .