Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, March 25, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/57/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8513207352
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Šebeň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8513207352.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Šebeňa a členov senátu

JUDr. Milana Majerníka, JUDr. Mareka Kohúta, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s. r. o. , so
sídlom Pribinova 25, Bratislava 811 09, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava 811 09, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská
republika-MinisterstvospravodlivostiSlovenskejrepubliky,sosídlomBratislava81311,Župnénámestie
13, IČO: 00166073, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Stará Ľubovňa zo dňa 24.4.2014 pod č. k. 2C/194/2013-67, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok súdu prvého stupňa.

N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom zamietol a žalovanej právo na náhradu trov konania
nepriznal.

V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou zo dňa 27.9.2012 domáhal náhrady škody
a nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu (Okresného súdu
Vranov nad Topľou), ktorý rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie oneskorene,

po uplynutí zákonnej 15 dňovej lehoty a nerozhodol v
primeranom čase a bez zbytočných prieťahov. Predmetom tohto konania je vec, ktorá pôvodne
napadla na Okresný súd Vranov nad Topľou pod sp. zn. 5C/572/2012. Uvedená vec sa týkala
exekučnéhokonaniavedenéhonaOkresnomsúdeVranovnadTopľoupodsp.zn.12Er/360/2009voveci
oprávneného - Pohotovosť s.r.o. proti povinnému F. V. pre vymoženie 1.076,82 eur s príslušenstvom.
Súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý podal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa
6.4.2009 na základe exekučného titulu rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu sp.zn.

SR 11386/08 zo dňa 14.11.2008, pričom išlo o nárok vyplývajúci zo zmluvy o úvere. Po doručení
žiadosti si exekučný súd vyžiadal rozhodcovský spis a poverenie bolo vydané dňa 21.5.2009. Po citácii
ustanovení čl. 46 ods.3 a čl. 48 ods.2 Ústavy SR, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1,2, § 15
ods. 1, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1 až 3, § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 44 ods. 1,2, § 41 ods.2 písm. c) a d), § 243 ods.1 zákona č.
233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) súd prvého stupňa
konštatoval, že žalobca nesplnil dôkaznú povinnosť, cieľom ktorej je unesenie dôkazného bremena,

ktorým sa rozumie zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a
vykonaných dôkazov. Uviedol, že v exekučnom konaní, v ktorom malo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu žalobca nepreukázal nesprávny úradný postup spočívajúci v existencii prieťahov v konaní.
Otázku,čivkonkrétnomprípadeboloaleboneboloporušenéprávonaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov, garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je kompetentný preskúmať Ústavný
súd. Ustanovenie § 9 ods. 2 zákona 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je účinné od 01.01.2013,

avšak i keď žaloba bola vo veci podaná v r. 2012 a k nesprávnemu úradnému postupu súdu v
exekučnom konaní malo dôjsť v roku 2009, predmetné ustanovenie dopĺňa a vykladá ustanovenie
§ 9 ods. 1 predmetného zákona, preto je ho možno aplikovať aj pri uplatnenom nároku na náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom pred 01.01.2013. O namietaných prieťahoch v
konaní sa neviedlo konanie pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, neviedlo sa disciplinárne

konanie, nebolo vydané právoplatné rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva. Prvostupňový
súd mal za to, že nemožno všeobecne rozhodnutie súdu po zákonom stanovenej lehote posudzovať
bez ďalšieho ako nesprávny úradný postup súdu. Osobitne v exekučných konaniach pri posudzovaní
návrhovnavykonanieexekúcienapodkladeexekučnýchtitulovrozhodcovskýchrozsudkovanotárskych
zápisníc sa javí 15-dňová lehota na vydanie poverenia výraznou prekážkou pre objektívne posúdenie
zákonnosti exekúcie. Prvostupňový súd uzavrel, že žalobca nepreukázal existenciu nesprávneho

úradného postupu. Ďalej prvostupňový súd konštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ani
pri preukázaní vzniku škody. Žalobca nepreukázal vynaloženie uplatnených nákladov na správu a
vymáhanie pohľadávky, pričom nestačí samotné tvrdenie žalobcu o tom, že mu vznikli náklady, ktoré
vyčíslil bez predloženia dôkazu o ich vynaložení. Pri nemajetkovej ujme nepreukázal, že mu v dôsledku
nesprávneho úradného postupu súdu došlo k ohrozeniu legitímnych očakávaní, žeby došlo k zániku

povinného, zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, insolvencii povinného, ide iba
o hypotetické uvažovanie žalobcu, bez preukázania konkrétneho zásahu do jeho sféry. Žalobca už
vôbec nepreukázal výšku uplatnenej náhrady škody, tak majetkovej škody ako aj nemajetkovej ujmy.
Prvostupňový súd mal za to, že žalobca nepreukázal základ nároku, čiže vznik škody. Napokon
žalobca nepreukázal ani

príčinnú súvislosť medzi prípadným nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou, keď
nepreukázal existenciu atribútov, a to nesprávny úradný postup a vznik škody. Preto z dôvodu
nepreukázania základných zákonných podmienok pre priznanie nároku za náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom súd prvého stupňa žalobu zamietol. O trovách konania súd rozhodol
podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v zmysle ktorého účastník ktorý má úspech vo veci má právo na náhradu

trov konania. Žalovaná si náhradu trov konania uplatnila avšak ich nevyčíslila, pričom z obsahu spisu
nevyplýva, aby jej nejaké trovy vznikli, preto jej súd právo na náhradu trov konania nepriznal.

Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca. Poukázal na to, že súd rozhodol v merite veci
na základe a s použitím inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003

Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednosti právneho vzťahu
pomocouhmotnéhopráva,ktorésastalosúčasťouprávnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostia
potom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávnehovzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutiena
takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti

súdneho rozhodnutia. Súd bol pri svojom rozhodovaní jednoznačne viazaný ustanovením § 9 ods.
1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol
interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona
č. 412/2012 Z.z., pretože svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.
Súd nevysvetlil názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy

do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu
sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto
legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je
z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Súdu neprislúcha
polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a

akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť
meritórne rozhodnutie. Európsky súd pre ľudské práva opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktoryakonapr.rozsahnevybavenejagendyapodobne.Nemožnopochopiť,akomôžemaťnavýsledok
konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom.

Na základe toho navrhol, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.

Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok na neverejnom zasadnutí, v dôsledku čoho nebolo na
odvolacom pojednávaní priamo zopakované, či doplnené dokazovanie

vykonané súdom prvého stupňa. Právnym dôsledkom takéhoto preskúmavania veci je viazanosť
odvolacieho súdu v skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 1, 3,4,5 a § 214 ods.
2 O.s.p.). Nakoľko však rozsudok vo veci samej musí byť verejne
vyhlásený, bol termín verejného vyhlásenia rozsudku uverejnený v zákonom stanovenej
lehote na úradnej tabuli súdu a na internete (§ 156 ods.1, 3 O.s.p.). Pri preskúmavaní napadnutého

rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento
rozsudokpreskúmavaťzinýchdôvodov,nežktorébolivýslovneuvedenévpodanomodvolaní.Výnimkou
by mohli byť len vady konania, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods.
1,3 O. s. p.). Po takomto preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo,
dospel odvolací súd k závoru, že odvolanie žalobcu v konečnom dôsledku nie je opodstatnené.

Žalobca v odvolaní namieta predovšetkým to, že zákonné ustanovenie § 9 ods. 2 z.č. 514/2003 Z.z.,§
9 ods. 2 z.č. 514/2003 Z.z., ktoré podrobne upravuje podmienky, na základe ktorých možno usúdiť na
vznik nesprávneho úradného postupu v podobe prieťahov v konaní, nie je možné aplikovať na právne
vzťahy, pri ktorých malo dôjsť k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania pred účinnosťou
tohto zákonného ustanovenia (§ 9 ods. 2 z.č. 514/2003 Z.z.), pretože by išlo o retroaktivitu pri aplikácii

právneho predpisu. Toto ustanovenie zák.č. 514/2003 Z.z. bolo zavedené do tohto zákona zákonom č.
412/2012 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2013, preto je toto zákonné ustanovenie priamo aplikovateľné len na
zodpovednostné právne vzťahy upravené zák.č. 514/2003 Z.z. len tie, ktoré vznikli od 1.1.2013.

Prvostupňový súd v tejto súvislosti v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že ustanovenie § 9 ods. 2

zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobnú pri výkone verejnej moci (ďalej len „ZZŠ“)
je účinné od 1.1.2013, avšak i keď žaloba bola vo veci podaná v roku 2012, k nesprávnemu úradnému
postupu zo strany súdu malo dôjsť v roku 2009. Predmetné ustanovenie „dopĺňa aj vykladá ustanovenie
§ 9 ods.1 predmetného zákona“, preto je možno naň poukázať aj pri uplatnenom nároku na náhradu
škody spôsobnej nesprávnym úradným postupom pred 1.1.2013.

Samotný odvolateľ v poddanom odvolaní konštatoval, že v tomto prípade súd neprípustne „interpretoval“
zákon, že ho novelizované ustanovenie „inšpirovalo“.

V preskúmavanej veci bola podaná žaloba na náhradu škody a nemajetkovej ujmy dňa 27.9.2012, teda

predo dňom účinnosti novely zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci č.
412/2012 Z. z.. V súvislosti s touto novelizáciou neobsahuje zákon žiadne prechodné ustanovenia. V
dôsledku toho možno ustanovenia uvedené v tejto novelizácie aplikovať len na konania začaté po dni
31.12.2012.

Prvostupňový súd však pri svojom rozhodovaní bol oprávnený a povinný vykladať pojem „nesprávny
úradný postup“, pričom nie je vylúčené, aby sa „inšpiroval“
novelizovaným znením zákona prípustnou formou a rozsahom vyložil pôvodné znenie tohto zákonom
stanoveného pojmu.

Podľa § 9 ods. 1 ZZŠ v znení účinnom do 31.12.2012, sa za nesprávny úradný postup považovalo aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej
lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní, alebo iný nezákonný zásah do práv, a právom
chránených záujmov fyzických a právnických osôb.

Podľa obsahu tohto pojmu mohlo ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu. „K nesprávnemu úradnému postupu môže dôjsť nielen pri úkonoch v rámci činnosti, pri
ktorej štátny orgán nerozhoduje, ale aj v rámci rozhodovacej činnosti. Nesprávnym úradným postupom
môže byť aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo

primeraných lehôt vhodného vydania (nie však vydanie rozhodnutia samo), lebo znaky nesprávneho
úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonávaná v
stanovenej lehote“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR spisovej značky 4Cdo24/2004 zo dňa 1.1.2011).Z toho istého rozhodnutia najvyššieho súdu je však možné zistiť, že pokiaľ „...orgány nepostupovali v
rozpore so záväznými právnymi predpismi vzťahujúcimi sa na ... konanie ..., ich konanie nevykazuje
znaky nesprávneho úradného postupu...“

V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že v predmetnej veci nedošlo k sťažnostiam na prieťahy v
konaní, k disciplinárnemu postihu sudcu v tejto súvislosti alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia
Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý by prieťahy v
konaní konštatoval.

V prejednávanej veci odvolací súd zo spisového materiálu zistil, že v pôvodnej exekučnej veci
12Er/360/2009 Okresného súdu Vranov nad Topľou podal súdny exekútor žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie dňa 6.4.2009. Exekučný súd vydal poverenie pre súdneho exekútora dňa
21.5.2009. Nedodržanie zákonom stanovenej lehoty 15 dní uvedenej v § 44 ods. 1 Exekučného poriadku
môže byť nesprávnym úradným postupom len v prípade, že ide o „o zbytočný prieťah“ oneskoreného

vyhovenia žiadosti exekútora exekučným súdom.

V tejto súvislosti možno odkázať na závery Ústavného súdu SR uvedené v náleze IV.ÚS 606/2012 zo
dňa 14.12.2012. Ústavný súd tam, okrem iného, zdôraznil, že „... aj niekoľko mesačná nečinnosť súdu
nemusí zakladať práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“. Poukázal na to, že žalobca

podával žiadosti o udelenie poverenia
hromadne, teda zaťažoval súd v rovnakom čase väčším počtom podaní, a preto musel počítať s určitým
technicko-administratívnymzdržanímnastranesúdu,ktoréspôsobilo,žeojehožiadostibolorozhodnuté
s určitým časovým odstupom, čo je ústavne akceptovateľné.

Je pravdou, že ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku stanovuje lehotu 15 dní na písomné
poverenie exekútora na vykonanie exekúcie, s výnimkou exekučného titulu podľa § 41 ods. 2 písm.
c/, d/ Exekučného poriadku. Táto legislatívna zmena bola zavedená do exekučného poriadku
zákonom č. 144/2010 Z. z., ktorý novelizoval (okrem iného) Exekučný poriadok a zakotvil s účinnosťou
od 1.6.2010 spomínanú okolnosť, že lehota 15 dní na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí

pre rozhodnutia rozhodcovských komisií a od 1.6.2011 ani pre rozhodcovské rozsudky.

Rýchlosť a účinnosť súdneho konania je objektívne podmienená charakterom, právnou a faktickou
zložitosťou prejednávanej veci, legislatívnou úpravou súdneho procesu, správaním účastníkov konania
a v konečnom dôsledku objektívnou možnosťou súdu rozhodnúť vec včas pri zachovaní poradia veci

podľa dátumu ich nápadu na súd.

Povinnosťou súdu je organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najrýchlejšie odstránil
stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so svojím návrhom na rozhodnutie súdu.

Pokiaľ ide o tzv. polemizovanie o vhodnosti dĺžky konaní zákonnými lehotami, je potrebné konštatovať,
že táto otázka je bez právneho významu, pretože rozhodujúcou okolnosťou, o ktorú sa súd oprel pri
zamietnutí žaloby žalobcu v predmetnej veci, je nepreukázanie základných okolností rozhodujúcich pre
priznanie nárokov na náhradu škody a nemajetkovej ujmy v zmysle vyššie uvedeného.

Odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvého stupňa uvedenými v odôvodnení jeho rozhodnutia,
že žalobca neuniesol dôkazné bremeno pri preukázaní vzniku škody, nakoľko nepredložil na súde
relevantné dôkazy dokumentujúce skutočnú výšku tejto škody. Žalobca nepreukázal žiadnym spôsobom
dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy, o ktorej tvrdil v žalobe. Ani jeden z dôvodov pre priznanie
nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobca ničím nepodložil a nepreukázal, a preto nemožno akceptovať

ako dôvod pre takéto priznanie to, že neskorým ukončením procedúry exekučným súdom, mohlo dôjsť
k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným alebo k insolvencii
povinného, prípadne, že táto situácia si vyžadovala kroky smerujúce k zabezpečeniu vymožiteľnosti
pohľadávky a príslušenstva, pretože samotná žaloba tieto okolnosti udáva len ako možné riziká bez ich
dostatočného podloženia a preukázania.

Nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi postupom súdu prvého stupňa v predmetnej exekučnej
veci (ktorý v zmysle vyššie uvedeného nie je možné považovať ani za prieťahy v konaní) a eventuálnym
vznikom škody alebo nemateriálnej ujmy.Taktiež nijakým spôsobom žalobca nepreukázal údajný stav trvania právnej neistoty, ktorá mala byť
spôsobená tým, že súd prvého stupňa v exekučných konaniach nerozhodol v zákonom stanovenej 15

-dňovej lehote na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne správne a ako také ho odvolací súd postupom podľa § 219
ods. 1 O.s.p. potvrdzuje. Žalobca nepreukázal splnenie žiadnej podmienky náhrady škody a vzniknutej
nemajetkovej ujmy.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení
s § 151 ods. 1 O.s.p. a § 224 ods. 1 O.s.p.. Neúspešnému žalobcovi náhrada trov odvolacieho konania
nepatrí a úspešnej žalovanej odvolacie trovy nevznikli a ani náhradu trov nepožadovala, preto odvolací
súd náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004
Z. z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.