Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, March 19, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/51/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8513206604
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Šebeň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8513206604.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Šebeňa a sudcov JUDr.
Milana Majerníka a JUDr. Mareka Kohúta, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35807598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom
Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36864421, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, IČO: 00166073, v konaní o náhradu

majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Stará
Ľubovňa č.k. 6C 241/2013 - 49 z 21.10.2014, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok súdu prvého stupňa.

N e p r i z n á v aúčastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu v predmetnej veci o zaplatenie náhrady škody a
nemajetkovej ujmy zamietol a náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

Ako dôvod uviedol, že Okresný súd Vranov nad Topľou uznesením č.k. 10C/809/2012 - 7 zo dňa
10.10.2012 spojil veci vedené pod sp. zn. 10C/809/2012, 10C/810/2012, 10C/811/2012, 10C/812/2012,
10C/813/2012, 10C/814/2012, 10C/815/2012, 10C/816/2012, 10C/817/2012, 10C/818/2012,
10C/819/2012, 10C/820/2012, 10C/821/2012 na spoločné konanie s tým, že budú vedené pod sp. zn.
10C/809/2012. Uznesením sp. zn. 7NcC/46/2012 zo dňa 18.10.2012 Krajský súd v Prešove vylúčil

sudcov Okresného súdu Vranov nad Topľou z prejednávania a rozhodovania veci a vec prikázal
Okresnému súdu Stará Ľubovňa. Okresný súd Stará Ľubovňa uznesením č.k. 6C/350/2012 - 40 zo dňa
29.10.2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 5.11.2013, vylúčil z predmetného konania veci spojené
uznesenímOkresného súdu Vranov nad Topľou č.k. 10C/809/2012 zodňa10.10.2012nasamostatné
konanie.ŽaloboudoručenouOkresnémusúduVranovnadTopľoudňa27.9.2012sažalobcadomáhalod
žalovanej zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 125,- eur a nemajetkovej ujmy vo výške 521,85
eur,ktorámubolaspôsobenátým,žeOkresnýsúdVranovnadTopľounerozhodolvzákonomstanovenej

lehote o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (veriteľ zo zmluvy o úvere č.8810100
dlžník X. M., nar. X.X.XXXX), resp. nezákonným rozhodnutím súdu, ktorého výsledkom bola, podľa jeho
názoru, prekážka veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi žalobcom ako oprávneným a dlžníkom
ako povinným. Po preskúmaní exekučného spisu súd prvého stupňa zistil, že súdu bola doručená
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 24.6.2010. Spolu s touto žiadosťou žalobca
ako oprávnený predložil aj exekučný titul, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti

Slovenská rozhodcovská, a.s., sp. zn. SR 00480/10. Súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora
uznesením č. k. 8Er/589/2010 zo dňa 2.12.2010 tak, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietol. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 19.1.2011. Omeškanie v trvaní 283 dní,tvrdené v žalobe, sa teda nezakladá na pravde. Žalobca sa taktiež domáhal náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch, pretože mal za to, že samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe nie je

dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Právo
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom a ak nie je možné túto ujmu uspokojiť inak. Z uvedeného vyplýva,
že nedodržanie zákonnej lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Aj tu

platí povinnosť preukázania nemajetkovej ujmy, pretože okolnosť nedodržania zákonnej lehoty bez
osvedčenia skutočností preukazujúcich dopad nesprávneho úradného postupu, jeho vplyvu, následkov
na navrhovateľa v rôznych oblastiach pôsobenia, nemá za následok automatický vznik nároku na
nemajetkovú ujmu. Konanie o náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je totiž
súdnym konaním, v ktorom platí zásada kontradiktórnosti a unesenia dôkazného bremena účastníkom
konania. Predpokladom na uplatnenie nemajetkovej ujmy v súlade s § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003

Z.z. je preukázanie následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a následkov, ktoré
vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Žalobca uviedol, že nezákonným zásahom vyvolaná
situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí,
ktoré mohol prijať. Žalobca však svoje tvrdenia nijakým spôsobom nekonkretizoval a ničím nepreukázal.
Súd nemôže žalobcovi priznať náhradu nemajetkovej ujmy na základe jeho abstraktných tvrdení, keď

nepreukázal a nekonkretizoval, aké podnikateľské postupy a aktivity boli ovplyvnené. Nemajetková ujma
nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej lehoty, ale aj od okolností jednotlivého
prípadu. Súd mal za to, že nedodržanie zákonnej lehoty preto na strane žalobcu nemohlo spôsobiť
neistotu alebo vznik akejkoľvek škody či nemajetkovej ujmy. Odhliadnuc od skutočnosti, že žalobca
nijako nepreukázal ani vznik skutočnej škody ani nemajetkovej ujmy, je nepravdepodobné, že by za

dobu omeškania s rozhodnutím o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došlo k tak
závažnej ujme, ako popisoval žalobca. Súd prvého stupňa mal ďalej za to, že žalobca nepreukázal
ani splnenie tretieho predpokladu zodpovednosti štátu za škodu, keď nepreukázal existenciu priamej
príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a uplatňovanou majetkovou a nemajetkovou
škodou. Poukazujúc na názor Ústavného súdu Slovenskej republiky, vyslovený v uznesení zo dňa

9.12.2010 pod sp. zn. II.ÚS545/2010, súd prvého stupňa vyslovil, že exekučný súd je oprávnený a
povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania
a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Je povinný dôsledne skúmať, či sú
splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie, a to v každom štádiu exekúcie, a v
prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného

titulu, musí na zistenie nezákonnosti exekúcie adekvátne procesne zareagovať. Je tak predovšetkým
povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiada o vydanie poverenia na vydanie
exekúcie, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ust. § 41 EP. Taktiež Krajský súd v Prešove v
konaní sp. zn. 1Co/121/2014 poukázal v odôvodnení rozsudku na to, že pri rozhodovaní o nárokoch
uplatnených žalobcom v tomto konaní je potrebné vychádzať aj z judikatúry Ústavného súdu SR, pričom

je potrebné použiť závery tohto ústavného orgánu aplikované v rozhodnutí IV.ÚS 606/2012, ktoré sa
týkalo sťažnosti žalobcu v obdobnej veci. V nej bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
podaná 15.8.2011, nasledovala výzva na predloženie rozhodcovskej zmluvy z 16.4.2012, ktorá bola
predložená 4.5.2012, a uznesením z 5.10.2012 bola žiadosť o udelenie poverenia zamietnutá. Ústavný
súd SR okrem iného zdôraznil, že aj niekoľkomesačná nečinnosť súdu nemusí zakladať porušenie práva

naprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov.Poukázalnato,žesťažovateľ(žalobca)podávalžiadosti
o udelenia poverenia hromadne, teda zaťažoval súd v rovnakom čase väčším počtom podaní, a preto
musel počítať s určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho
žiadosti bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom, čo je ústavne akceptovateľné. V danom prípade
bolo o žiadosti rozhodnuté hneď ďalší mesiac po doručení žiadosti. Žalobca skutočne podával v danom

obdobíviaceroexekučnýchnávrhov,ktorénáslednebolipostupovanésúduvpodobenávrhunaudelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, a po udelení takéhoto poverenia nasledovali ďalšie procesné návrhy,
napr.vpodobenávrhunazmenuexekútora.Tedaplatí,žežalobcamusívychádzaťzdanýchtechnických
a administratívnych možností súdu, ktorý má spracovať hromadné žiadosti a musí počítať aj s určitým
zdržaním. Žalobca teda v konaní nepreukázal nielen vznik majetkovej škody, ako ani vznik nemajetkovej

ujmy na jeho strane, nepreukázal ani len to, že zo strany exekučného súdu v exekučnom konaní išlo
o nesprávny úradný postup spočívajúci v ním uvádzaných zbytočných prieťahoch, nepreukázal taktiež
ani príčinnú súvislosť medzi prípadným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu a prípadne
žalobcovi vzniknutou či už majetkovou škodou alebo nemajetkovou ujmou, teda nepreukázal v tomtokonaní ani jednu z podmienok zakladajúcich v dotknutých prípadoch zodpovednosť žalovanej, preto súd
jeho žalobu zamietol

Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p..

Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca. Poukázal na to, že súd rozhodol v merite veci
na základe a s použitím inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z.z.. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval

hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednosti právneho vzťahu
pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti
a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie
na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v
nesprávnosti súdneho rozhodnutia. Súd bol pri svojom rozhodovaní jednoznačne viazaný ustanovením
§ 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z.z. a

nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v
znení zákona č. 412/2012 Z.z., pretože svojím rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity,
čo je neprípustné. Súd nemôže založiť odôvodnenie zániku nároku na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom nedôveryhodnosťou údajov. Platné právo nepozná zánik právneho
nároku takýmto spôsobom. Žalobca nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a tak mohol

niektoré skutočnosti len usudzovať, a to podľa sekundárnych prejavov, ktoré mali v realite. Preto aj
ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal, aby boli použité v ňom obsiahnuté listiny. Toto žiadal už pri
predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody u žalovaného. Súd nevysvetlil názor, že účastníkom
nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému
rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty

určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal
oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva
na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie
dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú
neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Európsky súd pre

ľudské práva opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy
konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, ako napr. rozsah nevybavenej agendy
a podobne. Nemožno pochopiť, ako môže mať na výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril
svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. Na základe toho navrhol, aby odvolací
súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok na neverejnom zasadnutí, v dôsledku čoho nebolo na
odvolacom pojednávaní priamo zopakované, či doplnené dokazovanie, vykonané súdom prvého stupňa.

Právnym dôsledkom takéhoto preskúmavania veci je viazanosť odvolacieho súdu skutkovým stavom
zisteným súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 1, 3, 4, 5 a § 214 ods. 2 O.s.p.). Nakoľko však rozsudok vo
vecisamejmusíbyťverejnevyhlásený,boltermínverejnéhovyhláseniarozsudkuuverejnenývzákonom
stanovenej lehote na úradnej tabuli súdu a na internete (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.). Pri preskúmavaní
napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol

oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom
odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.). Po takomto preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré
mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu v konečnom dôsledku nie je
opodstatnené.

V prvom rade je potrebné uviesť, že nie je dôvodná odvolacia námietka žalobcu, týkajúca sa aplikácie
ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov - ďalej len ZZŠ v znení účinnom od 1.1.2013 pri interpretácii
pojmu „nesprávny úradný postup“. Odvolateľ v

podanom odvolaní konštatoval, že v tomto prípade súd neprípustne „interpretoval“ zákon, že ho
novelizované ustanovenie „inšpirovalo“.V preskúmavanej veci v tomto odvolacom konaní bola podaná žaloba na náhradu škody a nemajetkovej
ujmy dňa 27.9.2012, teda predo dňom účinnosti novely zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci č. 412/2012 Z.z.. V súvislosti s touto novelizáciou neobsahuje zákon žiadne

prechodné ustanovenia. V dôsledku toho možno ustanovenia uvedené v tejto novelizácii aplikovať len
na konania začaté po dni 31.12.2012.

Prvostupňový súd však pri svojom rozhodovaní bol oprávnený a povinný vykladať pojem „nesprávny
úradný postup“, pričom nie je vylúčené, aby sa „inšpiroval“ novelizovaným znením zákona a prípustnou

formou a rozsahom vyložil pôvodné znenie tohto zákonom stanoveného pojmu.

Podľa § 9 ods. 1 ZZŠ v znení účinnom do 31.12.2012 sa za nesprávny úradný postup považovalo aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej
lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní, alebo iný
nezákonný zásah do práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb.

Podľa obsahu tohto pojmu mohlo ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu. „K nesprávnemu úradnému postupu môže dôjsť nielen pri úkonoch v rámci činnosti, pri
ktorej štátny orgán nerozhoduje, ale aj v rámci rozhodovacej činnosti. Nesprávnym úradným postupom
môže byť aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo

primeraných lehôt vhodného vydania (nie však vydanie rozhodnutia samo), lebo znaky nesprávneho
úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonávaná v
stanovenej lehote“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo24/2004 zo dňa 1.1.2011).

Z toho istého rozhodnutia Najvyššieho súdu SR je však možné zistiť, že pokiaľ „...orgány nepostupovali

v rozpore so záväznými právnymi predpismi vzťahujúcimi sa na ... konanie ..., ich konanie nevykazuje
znaky nesprávneho úradného postupu...“

Odvolací súd zastáva názor, že bez ohľadu na to, či konanie vo veci náhrady škody spôsobenej pri
výkone verejnej moci bolo začaté pred alebo po 1.1.2013, nie je možné považovať za nesprávny

úradný postup v zmysle tohto zákona nedodržanie lehoty 15-tich dní stanovenej v § 44 ods. 2 zákona
č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti - ďalej len Exekučný poriadok, pokiaľ
exekučný súd rozhodol o podanom návrhu na začatie exekúcie inak ako vydaním poverenia na
vykonanie exekúcie na § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Znamená to, že pokiaľ bol návrh na vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutý (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), zastavená exekúcia

podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku alebo bolo exekučné konanie zastavené podľa § 45 zákona č.
44/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, nejde o nesprávny úradný postup pre nevydanie rozhodnutia v
zákonom stanovenej lehote.

Nedodržanie zákonom stanovenej lehoty 15 dní uvedenej v § 44 ods. 1 Exekučného poriadku môže byť

nesprávnym úradným postupom len v prípade oneskoreného vyhovenia žiadosti exekútora exekučným
súdom. Aj v takom prípade by však muselo ísť „o zbytočný prieťah“.

V tejto súvislosti možno odkázať na závery Ústavného súdu SR uvedené v Náleze č. IV.ÚS 606/2012
zo dňa 14.12.2012. Ústavný súd tam, okrem iného, zdôraznil, že „... aj niekoľko mesačná nečinnosť

súdu nemusí zakladať práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“. Poukázal na to, že
žalobca podával žiadosti o udelenie poverenia hromadne, teda zaťažoval súd v rovnakom čase väčším
počtom podaní, a preto musel počítať s určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane súdu,
ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom, čo je ústavne
akceptovateľné.

Povinnosťou súdu je organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najrýchlejšie odstránil
stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so svojím návrhom na rozhodnutie súdu.

Rýchlosť a účinnosť súdneho konania je objektívne podmienená charakterom, právnou a faktickou

zložitosťou prejednávanej veci, legislatívnou úpravou súdneho procesu, správaním účastníkov konania
a v konečnom dôsledku objektívnou možnosťou súdu rozhodnúť vec včas pri zachovaní poradia veci
podľa dátumu ich nápadu na súd.Odvolací súd sa stotožňuje so záverom napadnutého rozsudku, že v žiadnej z vecí spojených na
spoločné konanie, tvoriacich predmet tohto odvolacieho konania, neboli splnené podmienky pre záver,
že v nich došlo „k zbytočným prieťahom“ spĺňajúcim podmienky nesprávneho úradného postupu.

V žiadnej z týchto spojených vecí nebola podaná sťažnosť na prieťahy predsedovi súdu a tento
nekonštatoval pri prešetrovaní, že došlo zo strany súdu k zbytočným prieťahom. Podobne v žiadnej
z týchto vecí disciplinárny súd pre zbytočné prieťahy nezistil, že by sa konajúci sudca dopustil
disciplinárneho previnenia. Takýto zbytočný prieťah v preskúmavanej veci nevyplýva ani z rozhodnutia
Európskeho súdu pre ľudské práva, ani z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej

republiky o ústavnej sťažnosti, v ktorej by bolo konštatované, že sa porušilo právo žalobcu na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Ak žalobca v žalobe uviedol, že v exekučnom konaní podával písomné žiadosti o informácie o stave
konania, kde namietal porušovanie svojich práv márnym uplynutím času a požadoval nielen oznámenie
informácie o aktuálnom stave konania, ale aj konkretizovanie prekážky, ktorá bráni rozhodnutiu súdu o

žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia, tieto nie je možné považovať za sťažnosti podľa §
62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z.z..

Podľa § 44 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok), exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento

návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu
(§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 41 ods. 2 písm. c/, d/ Exekučného poriadku v znení účinnom od 1.9.2005, podľa tohto zákona
možno vykonať exekúcie aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých
je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná
osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila, ako aj na podklade vykonateľných rozhodnutí

rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. S účinnosťou od 1.6.2011 sa to týka výslovne aj
rozhodnutí rozhodcovských súdov (zákon č. 102/2011 Z.z.). Pretože rozhodcovské komisie na riešenie
pracovných sporov od roku 1991 neexistujú a právo priznané rozhodnutím takejto komisie sa premlčalo
uplynutím 10 rokov (§ 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka), je treba ustanovenie § 41 ods. 2 písm. d/
Exekučného poriadku vykladať podľa medzinárodného práva, ktorým sme viazaní.

Je pravdou, že ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku stanovuje lehotu 15 dní na písomné
poverenie exekútora na vykonanie exekúcie, s výnimkou exekučného titulu podľa § 41 ods. 2 písm. c/,
d/ Exekučného poriadku. Táto legislatívna zmena bola zavedená do Exekučného poriadku zákonom č.
144/2010 Z.z., ktorý novelizoval (okrem iného) Exekučný poriadok a zakotvil s účinnosťou od 1.6.2010

spomínanú okolnosť, že lehota 15 dní na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí pre
rozhodnutia rozhodcovských komisií a od 1.6.2011 ani pre rozhodcovské rozsudky.

Ustálená súdna prax však umožňuje a usmerňuje súdy aj v smere materiálneho preskúmania okolností,
či neexistuje rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, pričom ak takýto rozpor

súd zistí, je oprávnený uznesením zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
pričom na takéto zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia nie je v Exekučnom poriadku stanovená
žiadna lehota.

Materiálny prieskum súladnosti exekučného titulu (i návrhu a žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie) so zákonom je potrebné vykladať aj v kontexte zákona č. 244/2002 Z.z., ktorý v zmysle §
45 ods. 1, 2 citovaného zákona umožňuje zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné
konanie, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/, teda ak
rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ (rozhodcovský rozsudok bolvydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania alebo rozhodcovský rozsudok
bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo
v inom rozhodcovskom konaní) alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského

konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Dôležitou okolnosťou je to, že exekučný súd je oprávnený na zastavenie výkonu
rozhodcovského rozsudku alebo exekučného konania aj bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov
podľa § 45 ods. 1 písm. b/, c/ zákona o rozhodcovskom konaní.

Aj keď to má pre konečné rozhodnutie v preskúmavanej veci len doplňujúci význam, je možné súhlasiť
s tým, že žalobca nepreukázal žiadnym spôsobom dôvody pre priznanie uplatnenej náhrady škody
a nemajetkovej ujmy. Ani jeden z tvrdených dôvodov žalobca ničím nepodložil a nepreukázal. Preto
nemožno akceptovať ako dôvod pre takéto priznanie to, že neskorým ukončením procedúry exekučným
súdom mohlo dôjsť k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným
alebo k insolvencii povinného, prípadne že táto situácia si vyžadovala kroky smerujúce k zabezpečeniu

vymožiteľnosti pohľadávky a príslušenstva, pretože samotná žaloba tieto okolnosti udáva len ako možné
riziká bez ich dostatočného podloženia a preukázania.

Jepotrebnézdôrazniť,ženebolapreukázanáanipríčinnásúvislosťmedzipostupomsúduprvéhostupňa
v predmetnej exekučnej veci (ktorý v zmysle vyššie uvedeného nie je možné považovať ani za prieťahy

v konaní) a eventuálnym vznikom škody alebo nemateriálnej ujmy.

Taktiež nijakým spôsobom žalobca nepreukázal údajný stav trvania právnej neistoty, ktorá mala byť
spôsobená tým, že súd prvého stupňa v exekučnom konaní nerozhodol v zákonom stanovenej 15 -
dňovej lehote na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Z týchto dôvodov odvolací súd v súlade s § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.

Potvrdený bol aj výrok o náhrade trov prvostupňového konania. Dotknutou osobou oprávnenou podať
odvolanie mohol byť len žalovaný, ktorý takéto odvolanie nepodal.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.,
podľa ktorého, žalobca ako neúspešný účastník nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a
žalovanému žiadne preukázateľné trovy spojené s odvolacím konaním nevznikli, preto táto náhrada
nebola priznaná žiadnemu z účastníkov.

Uvedené rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.