Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, March 12, 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/1119/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6112223778
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6112223778.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej

a členov senátu Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci navrhovateľa
POHOTOVOSŤ,s.r.o.,sosídlomPribinova25,81109Bratislava,IČO:35807598,právnezastúpeného
Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36
864 421, proti odporcovi Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k.
7C/283/2012-141 zo dňa 30. 06. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrhy navrhovateľa (vedené pred Okresným súdom
Banská Bystrica pod sp. zn. 7C/283/2012, 7C/287/2012, 7C/289/2012, 7C/290/2012, 7C/294/2012,
7C/296/2012, 7C/297/2012 a 7C/300/2012), spojené na spoločné konanie pod sp. zn. 7C/283/2012
uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 7C/283/2012-67 zo dňa 30. 09. 2013, ktorými sa
navrhovateľ domáhal zaplatenia majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, všetko titulom zodpovednosti

štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, ktorá mu bola spôsobená
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Banská Bystrica.

V odôvodnení rozhodnutia okresný súd uviedol, že všetky exekučné konania tak, ako boli označované
navrhovateľom, začali na návrh, ktorý bol podaný pred 01. 09. 2005, a preto s odkazom na ust. § 238
ods. 1 Exekučného poriadku sa takto začaté konania dokončia podľa platného práva do 31. 08. 2005.
Zdôraznil, že v exekučných konaniach začatých do 31. 08. 2005, nebola v Exekučnom poriadku súdu

stanovená žiadna lehota pre rozhodnutie o zmene exekútora. Z uvedeného preto nevyhnutne vyplynulo,
že v exekučných konaniach začatých do 31. 08. 2005, t. j. vo všetkých exekučných konaniach, ktoré
posudzovalokresnýsúd, nebolazákonomstanovenálehotanavydanierozhodnutiaozmeneexekútora,
bez ohľadu na to, kedy bol návrh na zmenu doručený súdu. Okresný súd preto návrh ako bezdôvodný
zamietol, keďže nebolo preukázané tvrdené porušenie povinností na strane exekučného súdu ani v
jednom z exekučných konaní. Naviac poukázal na to, že vo všetkých vyššie uvedených exekučných
konaniach bola exekúcia zastavená z dôvodu neprípustnosti pre konštatovanie, že exekučný titul -

notárska zápisnica nebola spôsobilým exekučným titulom. K otázke navrhovateľom tvrdenej existencie
nedôvodných - zbytočných prieťahov v konaní, okresný súd poukázal na judikatúru Ústavného súdu
SR, podľa ktorej pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez
zbytočnýchprieťahovzaručenéhovčlánku48ods.2ÚstavySR,prihliadaÚstavnýsúdSRsícenalehoty,ktoré sú uvedené v zákone, ale ich nedodržiavanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného
základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci V tejto
súvislosti poukázal okresný súd aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR I. ÚS 70/02. Na záver okresný

súd zdôraznil, že navrhovateľ nepreukázal ani ďalšie predpoklady úspešnosti návrhu, konkrétne vznik
škodyapríčinnúsúvislosťmedzitvrdenýmporušenímpovinnostiavznikomškody.Aniznaleckýposudok
predložený navrhovateľom nepreukázal škodu a jej výšku vzniknutú v príčinnej súvislosti s konkrétnymi
exekučnými konaniami s tým, že navrhovateľ bližšie ani konkretizoval, akým spôsobom došlo konaním
súdu ku zániku jeho podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov, ani ako táto situácia ovplyvnila

jeho ďalšie podnikateľské postupy. Mal za to, že exekučný súd nekonal v neprimerane dlhej dobe.
Naopak, k vydaniu rozhodnutia o vyhlásení exekúcie za neprístupnú a k zastaveniu exekúcie z dôvodu
neplatnosti zmluvných dojednaní došlo v krátkej dobe ihneď po preverení relevantných skutočností.
Danú procesnú situáciu si zapríčinil samotný navrhovateľ, ktorý dojednania v zmluvách, na základe
ktorýchbolaexekučnýmtitulomnotárskazápisnica,sámsformulovalvosvojichzmluvnýchpodmienkach
spôsobom, ktorý spôsobil ich neprijateľnosť.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p..

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej 15 dňovej lehote (§ 204 ods. 1 veta prvá O. s. p.) odvolanie
navrhovateľ z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p., keď účastníkovi

konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (ust. § 205 ods. 2 písm. a) O. s. p.
v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p., súčasne v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221
ods. 1 O. s. p., keď rozhodoval vylúčený sudca, ako aj k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p.,
keď súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Namietal i to, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový

stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový
stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doposiaľ neboli uplatnené
a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Konkrétne
namietal, že okresný súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a jeho právneho zástupcu, napriek tomu, že

požiadalozrušeniepojednávaniaauviedoldôležitédôvodyapredložilsúdulistinyspájanésoznačenými
dôvodmi. Okresný súd nemohol podľa neho postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p., a ak tak urobil, odňal
mu tým právo na konanie pred súdom. Dôvodom pre prerušenie konania, ako aj skutočnosť, aby bolo
nariadené pojednávanie zrušené bola najmä okolnosť, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom
súdneho managmentu na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský

súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach
žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. V konaní
bolo preto možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad, pričom ústne pojednávanie
vo veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej procesnej situácie. V dôsledku
jeho neprítomnosti na pojednávaní, napriek tomu, že trval na osobnej účasti právneho zástupcu na

pojednávaní, sa navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Navrhovateľ sa teda nemal
možnosť vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie, v dôsledku čoho
došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu
možnosti konať pred súdom. Vzhľadom na tieto skutočnosti okresný súd rozhodol bez toho, aby mu

umožnil, s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu, vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam
veci. Naviac, navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,
nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na
podporu svojich protitvrdení.

Ďalšou odvolacou námietkou bolo, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania, preto okresný súd porušil právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces, ak vykonal
dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Dodal, že súd
vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je
zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.

K majetkovej škode navrhovateľ uviedol, že okresný súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len
škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá
vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Súd tým ignoroval všetky jeho tvrdeniao majetkovej škode, ktorá mu vznikla. V tejto časti považoval rozhodnutie súdu za nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov, keď z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel
jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. Naviac, okresnému

súdu vytýkal, že súd nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým
posudkom, z ktorého vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli navrhovateľom vynaložené v súvislosti so
správou a vedením pohľadávky.

K nemajetkovej ujme navrhovateľ uviedol, že súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo

nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov,
ako aj práv na prejednanie veci v primeranej lehote, ak súd sám zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v
zákonom stanovenom čase, a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne
udržateľný ospravedlňujúci dôvod.
K návrhu na prerušenie konania konštatoval, že okresný súd bol povinný pred samotným rozhodnutím
vo veci samej o jeho návrhu na prerušenie konania osobitne rozhodnúť. V tejto súvislosti poukázal na

rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co 174/2014. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného
súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) prejednal odvolanie viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania v zmysle ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p.
napadnutý rozsudok okresného súdu, ktorým okresný súd zamietol návrh navrhovateľa vo veci samej a
v súvisiacom výroku o náhrade trov konania podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil ako vecne správny.

Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Popreskúmaníveciodvolacísúdkonštatuje,žeokresnýsúdvykonaldokazovanievovecivdostatočnom
rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 O. s. p. a svoje rozhodnutie aj náležite
odôvodnil podľa § 157 ods. 2 O. s. p. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah

medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na
strane druhej. Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý súdny proces, nakoľko
v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak
okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného
súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2010).

Úvodom odvolací súd poukazuje na zodpovednosť navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho
odvolania v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími
dôvodmi (§ 212 ods. 1 O. s. p.). V tejto súvislosti je zjavné, že zrejme z dôvodu predkladania veľkého
množstva typových podaní navrhovateľom na súdy, hmotnoprávne a ani procesnoprávne odvolacie

dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté
rozhodnutie.

Podstatná časť odvolacích námietok navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval
nestranný sudca. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd nadriadený, rozhodol uzneseniami č.

k. 3NcC/31/2012-9 zo dňa 12.10.2012, 43NcC/456/2012-9 zo dňa 11.10.2012, 41NcC/424/2012-9
zo dňa 11.10.2012, 43NcC/437/2012-9 zo dňa 11.10.2012, 41NcC/443/2012-9 zo dňa 11.10.2012,
5NcC/2/2012-8 zo dňa 11.10.2012, 41NcC/455/2012-9 zo dňa 11.10.2012, že zákonná sudkyňa JUDr.
Ama Odalošová nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania vo veciach pod sp. zn. 7C/283/2012,
7C/287/2012, 7C/289/2012, 7C/290/2012, 7C/294/2012, 7C/296/2012, 7C/297/2012 a 7C/300/2012,

(spojených na spoločné konanie vedené pred Okresným súdom Banská Bystrica sp. zn. 7C/283/2012).
Od vydania týchto rozhodnutí, v ktorých nadriadený súd podrobne uviedol dôvody, pre ktoré zákonného
sudcu možno považovať za nestranného zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska, nedošlo ku žiadnym
novým skutočnostiam majúcim vplyv na nestrannosť zákonného sudcu. Napriek tomu sa odvolací súd
touto námietkou zaoberal, ak z Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že v prípade, ak rozhodoval

vo veci vylúčený sudca, ide o samostatný odvolací dôvod v zmysle § 221 ods. 1 písm. g) O. s. p. a
navrhovateľ tento dôvod v odvolaní uplatnil. Odvolací súd k tejto námietke uvádza nasledovné:Aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri zohľadnení tak subjektívneho,
ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti,
ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný, profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú

dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu,
na ktorom sudca vykonával aj svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, teda dôvod pre jeho
vylúčenie. Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad spravodlivého
procesu citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom
priliehavosť názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri

výkone rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči
súdu. Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len samá táto skutočnosť nemôže
byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a priori stáli vo svetle
spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom
zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká

osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je
pri výkone svojej funkcie nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa
svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov,
len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.).
Skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva

svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonnej sudkyne
JUDr. Amy Odalošovej z prejednávania a rozhodovania predmetných vecí, ktoré sú vedené pod sp. zn.
7C/283/2012. Už vyššie uvedenými uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 3NcC/31/2012-
9 zo dňa 12.10.2012, 43NcC/456/2012-9 zo dňa 11.10.2012, 41NcC/424/2012-9 zo dňa 11.10.2012,
43NcC/437/2012-9 zo dňa 11.10.2012, 41NcC/443/2012-9 zo dňa 11.10.2012, 5NcC/2/2012-8 zo dňa

11.10.2012, 41NcC/455/2012-9 zo dňa 11.10.2012, nebola zákonná sudkyňa JUDr. Ama Odalošová
vylúčená z prejednávania a rozhodovania vecí vedených na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp.
zn. 7C/283/2012, 7C/287/2012, 7C/289/2012, 7C/290/2012, 7C/294/2012, 7C/296/2012, 7C/297/2012
a 7C/300/2012, pretože nebola zákonnou sudkyňou v exekučnej veci, resp. v konaní exekučného súdu,
z ktorého postupu mala navrhovateľovi vzniknúť škoda. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na

rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo 727/2011, v ktorom bol vyslovený názor,
že sudcu vecne a miestne príslušného súdu nevylučuje z prejednávania a rozhodovania veci o náhradu
škody len tá skutočnosť, že postupom sudcu v inej veci mala byť navrhovateľovi spôsobená škoda
( viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 102/2013). Aj keď navrhovateľ podal sťažnosť
Ústavnému súdu Slovenskej republiky na porušovanie základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1

Ústavy SR, ako aj základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a ktorá sa mala týkať práve uznesení Krajského
súdu v Banskej Bystrici, ktoré sú uvedené vyššie, napriek tomu otázku, či vo veci rozhodoval vylúčený
sudca môže preskúmať súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom postupe na základe riadnych a
mimoriadnychopravnýchprostriedkov,tedanieústavnýsúdvkonaníosťažnostinavrhovateľa.Uvedené

vyplývaajzuzneseniaÚstavnéhosúduSRvskutkovoaprávnetotožnejveci, napr.sp.zn.I.ÚS89/2013
zo dňa 06. 02. 2013, resp. I ÚS 92/2013 zo dňa 13. 02. 2013, ktorými rozhodoval o sťažnosti obchodnej
spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. proti uzneseniam Krajského súdu v Banskej Bystrici, a ktorými
rozhodol tak, že návrh navrhovateľa odmietol pre nedostatok právomocí Ústavného súdu Slovenskej
republiky na ich prerokovanie a rozhodnutie. Iné dôvody, pre ktoré by mal byť sudca, ktorý vo veci

rozhodol,vylúčenýzprejednávaniaarozhodovaniaveci,akosúužposúdenéKrajskýmsúdomvBanskej
Bystrici ako súdom nadriadeným, navrhovateľ v odvolaní ani neuvádza. V predmetnej veci rozhodoval
zákonný a nestranný sudca, preto k vade konania tvrdenej navrhovateľom zo stany okresného súdu
nedošlo.

Neobstojí ani ďalšia námietka navrhovateľa, že rozhodnutím súdu vo veci samej bolo porušené jeho
právo na súdnu ochranu, osobitne jeho možnosť konať pred súdom, ak tento predbehol vydaním
meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania
o otázke nestrannosti sudcu. Navrhovateľ síce v odvolaní tvrdil, že proti rozhodnutiu o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania podal odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí žaloby

nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, avšak pred rozhodnutím
vo veci samej okresný súd skúmal, či sú splnené podmienky pre prerušenie konania na základe
návrhu navrhovateľa, ktorým sa navrhovateľ domáhal prerušenia konania do právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti navrhovateľa pre porušenie práva navrhovateľa na zákonnéhosudcu a na nestranný súd. O tomto návrhu okresný súd rozhodol tak, že návrh navrhovateľa na
prerušenie konania zamietol uznesením č. k. 7C/283/2012-88 zo dňa 19. 12. 2013 s odôvodnením, že
z obsahu návrhu navrhovateľa nezistil dôvody na prerušenie konania v súlade s § 109 ods. 1 písm.

b), ods. 2 písm. c) O. s. p., ak o námietke zaujatosti bolo rozhodnuté rozhodnutím súdu a rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť. Naviac konštatoval, že pripojená sťažnosť adresovaná Ústavnému súdu SR
je nedatovaná a absentuje akýkoľvek dôkaz o tom, že bola skutočne podaná, a že Ústavný súd SR o
nej koná. Okresný súd zistil, že Ústavný súd SR v obdobných sťažnostiach navrhovateľa rozhodoval a
rozhodol tak, že sťažnosti navrhovateľa odmietol pre nedostatok právomoci Ústavného súdu SR na ich

prerokovanie a rozhodnutie (I. ÚS 293/2013, II. ÚS 651/2013). Aj odvolací súd pred rozhodnutím vo veci
samej skúmal vecnú správnosť rozhodnutia okresného súdu, a to uznesenia sp. zn. 7C/283/2012 - 88 zo
dňa 19. 12. 2013, ktorým bol návrh navrhovateľa na prerušenie konania okresným súdom zamietnutý,
a keďže nezistil žiadne procesno-právne, ani hmotno-právne pochybenie okresného súdu, napadnuté
uzneseniepodľa§219ods.1O.s.p.potvrdilakovecnesprávne,atouznesenímKrajskéhosúduBanská
Bystrica sp. zn. 17Co/381/2014-105 zo dňa 8. apríla 2014. Opätovné rozhodnutie okresného súdu o

návrhu na prerušenie konania, ako aj o návrhu vo veci samej na pojednávaní dňa 30. 06. 2014 bolo aj
v súlade s požiadavkou hospodárnosti konania, ak okresný súd v odôvodnení rozhodnutia odkázal na
odôvodnenie už právoplatného rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania.

Odvolací súd ďalej nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť

oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu
kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými
zásadami (ustanoveniami) procesného predpisu. Predovšetkým účastník konania realizuje svoje
procesné práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný,
pričom o možnosť ich uplatnenia sa obral sám svojim postupom, a to bezdôvodnou neúčasťou

na súdnom pojednávaní. V prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok
predpokladaných zákonom, nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred súdom (uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň nie je porušená zásada
kontradiktórnosti sporového konania.

Podľa § 101 ods. 1, 2 O. s. p. účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä
tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a že dbajú na
pokyny súdu. Súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník
nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v
neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Procesný postup okresného súdu, ktorý prejednal vec na nariadenom pojednávaní dňa 30. 06. 2014
bez účasti navrhovateľa, považoval navrhovateľ za rozporný s vyššie uvedeným § 101 ods. 2 O. s.
p. majúci za následok odňatie možnosti konať pred súdom. O túto vadu konania ide vtedy, ak súd
postupoval v konaní tak, že znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré

mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. Takým procesným právom účastníka občianskeho súdneho
konania je aj právo majúce pôvod v samotnej Ústave Slovenskej republiky (čl. 48 ods. 2), aby vec bola
prejednaná v jeho prítomnosti. To ale neznamená, že by súd vôbec nemohol rozhodnúť v neprítomnosti
účastníka. Súd je ale vždy povinný takúto možnosť účastníkovi poskytnúť. Dôležitý dôvod, pre ktorý sa
účastník nemôže zúčastniť pojednávania a žiada z tohto dôvodu o jeho odročenie, musí byť závažný z

hľadísk objektívnych a subjektívnych. Súd pri žiadosti o odročenie pojednávania zisťuje, či účastníkom
tvrdený dôvod, pre ktorý sa nemôže zúčastniť pojednávania je dôležitý, neumožňujúci mu zúčastniť sa
pojednávania a či mohla byť prekážka predvídaná, prípadne odvrátená. Navrhovateľ však Okresnému
súdu Banská Bystrica doručil návrh na zrušenie nariadeného pojednávania len z dôvodu, že nesúhlasil
s rozhodnutím nadriadeného súdu o tom, či sú sudcovia Okresného súdu Banská Bystrica vylúčení

z prejednávania a rozhodovania veci. Netvrdil žiadny dôležitý dôvod, ktorý by mu bránil zúčastniť sa
pojednávanianariadenéhona30.06.2014,naktorémubolodoručenépredvolaniedňa07.05.2014(viď
doručenkanač.l.113spisu).Navrhovateľomtvrdenýdôvod,prektorýbynemalokresnýsúdpojednávať,
správne prvostupňový súd vyhodnotil ako nebrániaci pojednávaniu veci vzhľadom na to, že o námietke
zaujatosti proti sudcom Okresného súdu Banská Bystrica už v tom čase nadriadený súd právoplatne

rozhodol. Vzhľadom na tieto zistenia odvolací súd dospel k záveru, že postup okresného súdu, ktorý
prejednal a rozhodol vec v neprítomnosti navrhovateľa, bol v súlade s § 101 ods. 2 O. s. p. a nie je
možné ho hodnotiť ako nesprávny, t. j. taký, ktorým by sa navrhovateľovi odňala možnosť konať pred
súdom v zmysle § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p..Účasť na pojednávaní je právo, ktoré v prejednávanej veci navrhovateľom a jeho právnym zástupcom
nebolo využité. Súčasne v tejto veci neexistoval iný dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Iné

chápanie predmetného ustanovenia by viedlo k nežiaducim prieťahom v konaní, ktorých tvrdená
existencia je v konečnom dôsledku základom samotného nároku uplatňovaného navrhovateľom v
návrhu.

Navrhovateľ mal možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a

vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne konanie, najmä sa nedôvodne nezúčastnil pojednávania dňa
30.06.2014, ak bolo predvolanie navrhovateľovi doručené dňa 07.05.2014 a jeho právnemu zástupcovi,
teda s dostatočným predstihom. Navrhovateľ, ako i jeho právny zástupca mal dostatočný čas na prípravu
pojednávania a zároveň možnosť oboznámiť sa so všetkými listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v
spise, vrátane podaní odporcu. Vykonal dokazovanie oboznámením s podstatným obsahom znaleckého
posudku predloženého navrhovateľom.

V žiadnom prípade neobstojí ani ďalšie tvrdenie navrhovateľa, ak uvádza, že v danej veci nebolo
možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Uvedené je v úplnom rozpore s vyššie uvedenými
skutočnosťami, ak okresný súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas
predvolaný. Navrhovateľovi teda nebolo žiadnym postupom okresného súdu odňaté právo zúčastniť

sa verejného pojednávania, prípadne sa oboznámiť s obsahom spisu, listinnými dôkazmi, vyjadreniami
odporcu a podobne (viď aj ust. § 44 ods. 1 O. s. p.).

Z obsahu spisu a odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že dokazovanie bolo vykonané
výlučne oboznámením sa s exekučnými spismi Okresného súdu Banská Bystrica, a to sp.

zn. 2Er/1000/2004, 2Er/1436/2004, 2Er/1134/2004, 3Er/47/2004, 2Er/1829/2003, 3Er/969/2003,
3Er/446/2005, 3Er/1068/2005, ktoré ako jediný dôkaz výslovne žiadal aj navrhovateľ, a ktoré spisy
bol aj v rámci exekučného konania k dispozícii navrhovateľovi ako oprávnenému. Navrhovateľ práve
vychádzajúc z obsahu týchto exekučných spisov vychádzal aj pri podaní návrhu na náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy. Pokiaľ ide o vyjadrenie odporcu zo dňa 29. 05. 2013, ktoré bolo Okresnému

súdu Banská Bystrica doručené dňa 05. 06. 2013, bolo právnemu zástupcovi navrhovateľa doručené
dňa 21. 06. 2013 (viď doručenku z č. l. 66 spisu), pričom k verejnému vyhláseniu rozsudku došlo až
na pojednávaní dňa 30. 06. 2014. Navrhovateľ mal preto aj v tomto prípade dostatočný časový priestor
oboznámiť sa s argumentáciou protistrany a súčasne sa k nej i vyjadriť. Odvolací súd preto opätovne
zdôrazňuje, že v prípade, ak by navrhovateľ využil svoje vyššie uvedené práva, mal by možnosť

oboznámiť sa s vyššie uvedeným exekučným spisom, ako aj s písomným podaním odporcu, adekvátne
naň včas reagovať pred rozhodnutím vo veci samej. Okresný súd neporušil právo navrhovateľa na
kontradiktórny súdny proces.

I keď čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej v texte len

„dohovor“) zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť
dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené; tieto záležitosti preto musia byť primárne upravené
vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi súdmi. Ústava SR neupravuje prípustnosť dôkazov, ale
ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Takisto význam dôkazov
a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý

rozhoduje o merite návrhu - inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje
právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa
zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03).

Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich

tvrdení. Súd ale nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať
všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a záver o tom, ktoré z dôkazov
budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov
konania. Treba dodať, že aj podľa judikatúry ústavného súdu nepatrí do obsahu základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru právo účastníka

konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať
ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa
riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS
3/97, II. ÚS 251/03).Keďže odvolací súd má za to, že navrhovateľovi nebolo žiadnym spôsobom odňaté právo konať pred
súdom,resp.jehoprávonakontradiktórnysúdnyprocesasúčasnevovecirozhodolzákonnýanestranný

sudca, prejednal následne rozhodnutie okresného súdu vo veci samej.

Hmotno-právnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku navrhovateľa bolo nepreukázanie
nesprávneho úradného postupu ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ v danom prípade odôvodňoval nesprávny

úradný postup exekučného súdu nerozhodnutím o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom
stanovenej lehote. Okresný súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že v súdenej veci k
prieťahom nedošlo, nemal za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov pre vznik
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Konštatoval, že navrhovateľ
nepreukázal ani vznik škody a príčinnú súvislosť medzi tvrdeným porušením povinnosti a vznikom škody.

Právny záver okresného súdu spočívajúci v tom, že Exekučný poriadok v ust. § 44 ods. 6, v platnom
znení ku dňu 31. 08. 2005 (§ 238 ods. 1 Exekučného poriadku) neurčoval konajúcemu súdu lehotu, v
ktorej by mal exekučný súd rozhodnúť o zmene exekútora, a preto nie je možné konštatovať, že by
okresný súd nerozhodol v zákonnej 30 dňovej lehote, ak táto nebola daná, prípadne, že by spôsobil
svojim konaním akékoľvek prieťahy v exekučnom konaní, považuje za vecne správny.

Z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že v exekučných konaniach vedených pred Okresným
súdom Banská Bystrica pod sp. zn. 2Er/1000/2004, 2Er/1436/2004, 2Er/1134/2004, 3Er/47/2004,
2Er/1829/2003, 3Er/969/2003, 3Er/446/2005, 3Er/1068/2005, bola exekúcia okresným súdom
vyhlásená za neprípustnú a bola zastavená, v dôsledku ktorého rozhodnutia o zastavení exekúcie

odpadol predmet konania o návrhu na zmenu súdneho exekútora, preto bol návrh na zmenu exekútora
zamietnutý.

Odvolací súd zdôrazňuje, že exekučný súd bol nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť
exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s

vydávaním poverenia na vykonanie exekúcie, ale napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý
by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť aj bez
návrhu. Po podaní žiadosti o zmenu exekútora následne okresný súd vykonával v tejto veci úkony
nevyhnutné pre jej posúdenie a rozhodnutie, v dôsledku čoho nie je možné konštatovať, že by okresný
súd postupoval nesústredene a so zbytočnými prieťahmi, ako na to poukazoval navrhovateľ v písomne

podanom návrhu.

Iné je posúdenie, že ak k vydaniu rozhodnutí, ktorými bol návrh na zmenu exekútora zamietnutý (resp.
v exekučných konaniach 3Er 47/2004 a 3Er 446/2005 o ňom rozhodnuté nebolo), došlo po 2 až 3
mesiacoch od podania žiadosti, či konal okresný súd konal neprimerane dlho a spôsobil tým prieťahy v

konaní. Aj odvolací súd poznamenáva, že doba rozhodovania o návrhu na zmenu súdneho exekútora
v trvaní 2 až 3 mesiacov nie je neprimeraná, najmä s prihliadnutím na okolnosti daného prípadu,
keď tak okresnému ako aj odvolaciemu súdu je z jeho rozhodovacej činnosti známe, že navrhovateľ
podával žiadosti o udelenie poverení na vykonanie exekúcií, ako aj návrhy na zmenu súdneho exekútora
hromadne, teda v rovnakom čase zaťažil všeobecný súd väčším počtom podaní, vzhľadom na čo musel

počítať s určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane všeobecného súdu, ktoré spôsobilo, že
o jeho návrhu bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom. Je preto zrejmé, že vyššie uvedenú lehotu
je možné považovať za akceptovateľnú. Ústavný súd SR vo vyššie uvedenom rozhodnutí poukazuje
na svoju dovtedajšiu judikatúru, podľa ktorej nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne
za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, zaručeného

v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, resp. právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vyslovil, že ojedinelá nečinnosť súdu, hoci
aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama o sebe ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR (napr. I. ÚS 42/01). V
prejednávanom prípade nedošlo k žiadnym prieťahom v konaní zo strany exekučného súdu a vydanie

rozhodnutia o zmene súdneho exekútora po 2 až 3 mesiacoch od podania návrhu na jeho zmenu je v
súlade s právom navrhovateľa na spravodlivý súdny proces bez zbytočných prieťahov.Odvolací súd zdôrazňuje, že účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie aj v prípade
zmeny exekútora zostávajú zachované, a to bez ohľadu na skutočnosť, či došlo k zmene súdneho
exekútora a kedy k uvedenej zmene došlo.

Všeobecne v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný postup vymedziť tak,
že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. o
porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho
orgánu, alebo s ňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Pod

termín „postup“ možno subsumovať ako (činnosť) štátneho orgánu, tak aj jeho nekonanie (nečinnosť
alebo opomenutie), viď aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 24/2004. Zodpovednosť za
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom je v sústave práva
zaradená do občianskoprávneho zodpovednostného systému; ide o občianskoprávnu zodpovednosť
osobitného druhu upravenú samostatným zákonom. Ide o zodpovednosť objektívnu bez zreteľa na
zavinenie, nemožno sa jej zbaviť. Základnými predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti je jednak v

danej veci vytýkaný nesprávny úradný postup okresného súdu, existencia škody a príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Keďže predpokladom vzniku zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je súčasné, teda kumulatívne splnenie všetkých
troch základných predpokladov je zrejmé, že bez zistenia prvého predpokladu, a to nesprávneho
úradného postupu, nie je dôvodné skúmať existenciu vzniku škody ako majetkovej či nemajetkovej

ujmy, resp. príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Ak jeden z
predpokladov nevyhnutný pre vznik zodpovednosti za škodu, a to nesprávny úradný postup nebol v
konaní zistený, preukázaný, a naopak, vykonané dokazovanie preukázalo, že okresný súd v exekučnom
konaní postupoval plynulo a bez prieťahov, nedošlo k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorá by
prípadne mohla byť spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným

postupom. Okresný súd preto dôvodne aj s prioritou na hospodárnosť konania ďalšie predpoklady vzniku
zodpovednosti neskúmal.

Navrhovateľ však nijako nenapadol uvedené skutkové a právne závery okresného súdu, ktoré boli
hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia návrhu. Napriek tomu odvolací súd konštatuje, že okresný súd

vykonal v prejednávanej veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne
zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných
práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj
meritum veci. Po vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu
vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O. s. p.

aj správne a presvedčivo odôvodnil.

Nedôvodné je aj vytýkanie navrhovateľa okresnému súdu, že sa nezaoberal posúdením znaleckého
posudku predloženého v konaní, ak jeho tvrdenie je v úplnom rozpore s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia na str. 9 ods. 3, v ktorom okresný súd jednoznačne konštatuje, čo z predloženého

znaleckého posudku, z ktorého vyplýva, že okresný súd sa so znaleckým posudkom oboznámil a
konštatoval, že predložený znalecký posudok nepreukazuje škodu a jej výšku vzniknutú v príčinnej
súvislosti s konkrétnymi exekučnými konaniami.

Okresný súd správne poukázal na to, že exekučný súd sa musel predovšetkým zaoberať otázkou

prípustnosti exekúcie a nie návrhom na zmenu exekútora, ktorý návrh sa stal bezpredmetným po
zistení, že nariadená exekúcia je neprípustná. Nie je potom rozhodujúce, či a v akej lehote bolo
rozhodnutie o zamietnutí návrhu na zmenu exekútora, keď samotné exekučné konanie bolo zastavené
pre neprípustnosť spôsobenú na strane samotného oprávneného s tým, že až do poverenia vykonaním
exekúcie nového exekútora v zmysle § 44 ods. 9 Exekučného poriadku, ostáva v účinnosti poverenie

pôvodného exekútora, ktorý je nielen oprávnený, ale aj povinný vykonávať exekúcie v prospech
oprávneného.

Okresný súd sa správne v odôvodnení rozhodnutia zameral len na argumenty, ktoré sú z hľadiska
výsledku súdneho rozhodnutia považované za rozhodujúce, pretože všeobecný súd - prvostupňový súd,

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Okresný súd
stručne a jasne objasnil skutkový, ako i právny základ rozhodnutia, ktorý postačuje pre záver o tom, že
nárok navrhovateľa nie je dôvodný.Vzhľadom na tieto dôvody, ako aj dôvody, ktoré vo svojom rozhodnutí uviedol súd prvého stupňa, a ktoré
nebolo potrebné pre svoju presvedčivosť opätovne uvádzať v tomto rozhodnutí, odvolací súd podľa §

219 ods. 1 O. s. p. rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil, a to vrátane súvisiaceho
výroku o náhrade trov prvostupňového konania (§ 206 ods. 2 O. s. p.). Okresný súd pri rozhodovaní o
náhrade trov prvostupňového konania vychádzal správne z ust. § 142 ods. 1 O. s. p., teda podľa úspechu
v konaní a súčasne dôvodne aplikoval ust. § 151 O. s. p..

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení
s ust.§ 224 ods. 1 O. s. p., teda podľa úspechu v odvolacom konaní. Navrhovateľ nebol v odvolacom
konaní úspešný a odporca si napriek úspechu v odvolacom konaní náhradu trov odvolacieho konania
neuplatnil(§151ods.1O.s.p.),tietomuzospisunevyplývajú,pretoodvolacísúdodporcoviichnáhradu
nepriznal.

Rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.