Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 26, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/569/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214294
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5712214294.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte v zložení z predsedníčky senátu JUDr. Amálie

Paulerovej a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa
- POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného
Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421,
proti odporcovi - Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava,
Župné nám. 13, o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 9C/197/2012-88 zo dňa 9.4.2014 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ dňa 27.9.2012 domáhal od
odporcu náhrady majetkovej škody v sume 859,95 eur a nemajetkovej ujmy v sume 171,99 eur titulom
tvrdeného nesprávneho úradného postupu orgánu štátu, čoho sa mal dopustiť Okresný súd Martin v
pozícii exekučného súdu v exekučnej veci vedenej podľa sp.zn. súdneho exekútora Ex 11572/2011.
Navrhovateľ tvrdil v návrhu, že okresný súd rozhodol o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie až dňa 6.9.2011 (konanie začalo dňa 21.6.2011), a to rozhodnutím o zamietnutí

žiadosti o udelenie poverenia, stalo sa tak po uplynutí zákonom stanovenej doby, s omeškaním viac
ako 77 dní. Navyše nesprávneho úradného postupu sa exekučný súd dopustil i tým, že nelegálnym
postupom v rozpore s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku komplexne preskúmal exekučný
titul, nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie jeho práva (navrhovateľa) na zaplatenie dlhu
časti istiny, a to bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup (on disponoval exekučným
titulom), čím formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi
navrhovateľom ako oprávneným a dlžníkom ako povinným odvíjajúceho svoju podstatu od uzatvorenej

zmluvy o úvere. Exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu sp. zn. SR 03488/11, vykonateľný
9.6.2011 založil prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Ide o neodstrániteľnú vadu konania, na ktorú
je súd povinný prihliadať ex offo, navyše podľa platnej právnej úpravy je rozsudok rozhodcovského
súdu rovnocenným exekučným titulom s rozsudkom vydaným všeobecným súdom v občianskom
súdnom konaní. Opísaný postup exekučného súdu hodnotil navrhovateľ ako nesprávny a v rozpore s
ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Pritom podľa jeho názoru neexistuje okolnosť, ktorá by
umožňovala exekučnému súdu v dotknutej exekučnej veci postupovať nesústredene a so zbytočnými

prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd
pristúpil až po veľmi dlhej dobe a rovnako tak neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala vytvoriť stav
zakladajúci reálnu nevymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej. Z
dôvodu tohto nesprávneho úradného postupu uplatnil si navrhovateľ náhradu majetkovej škody vo výške859,95 eur, podľa neho predstavujúcu náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná
právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi
zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úvere.

Nesprávnym úradným postupom došlo k zmareniu jeho legitímnych očakávaní, že správnym a
zákonným postupom súdu dôjde k vymoženiu pohľadávky. On mohol vďaka skorému rozhodnutiu
exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich
k zvýšeniu úspechu mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a jej príslušenstva,

pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. Postup exekučného súdu zamedzil
mu správať sa so starostlivosťou riadneho hospodára. Akokoľvek, náhradu nemajetkovej ujmy vníma
ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných nárokov a základných práv,
pritom potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie
vzťahov a dosiahnutia adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a
princípovprávnehoštátu.Akoprimeranúnáhradunemajetkovejujmyzavnútornézásahydospoločnosti,

ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu legitímnych
očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v právo a v
spravodlivé riešenie veci a zamedzenie vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie, považoval sumu
171,99 eur, t.j. 20% z uplatňovanej istiny s príslušenstvom (hodnoty majetkového práva postihnutého
procesnou deformáciou).

Prioritne okresný súd konštatoval splnenie zákonnej podmienky pre konanie o návrhu navrhovateľa -
podanie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody u príslušného štátneho orgánu,
vychádzal pritom z prezentovaného názoru Krajského súdu v Žiline v obdobných konaniach vyslovený
v rozhodnutiach, ktorými krajský súd rozhodoval o odvolaniach navrhovateľa proti rozhodnutiam

okresnéhosúdu,ktorýmkonanieprenepredloženierovnopisužiadostiopredbežnéprerokovanienároku
na náhradu škody, zastavil.

Okresný súd pri právnom posúdení veci vychádzal z ustanovení § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. a/, § 5
ods. 1, § 6 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1,2,3,5, § 19 ods. 1 Zákona

č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení účinnom do 31.12.2012.

Okresný súd vykonaným dokazovaním, najmä oboznámením sa s obsahom spisu okresného súdu
sp. zn. 17Er/2722/2011 (Ex 11572/11) zistil, že navrhovateľ v pozícii oprávneného na Exekútorskom

úrade JUDr. Rudolfa Krutého, súdneho exekútora so sídlom v K. dňa 21.6.2011 spísal návrh na
vykonanie exekúcie proti povinnému - dlžníkovi na vymoženie pohľadávky priznanej rozsudkom Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom, obchodnou spoločnosťou Slovenská rozhodcovská
a.s., IČO: 35 922 761 so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, zo dňa 18.5.2011, sp. zn.
SR 03488/11. Súdny exekútor požiadal súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie žiadosťou

doručenou dňa 16.8.2011. Uznesením zo dňa 18.8.2011 č.k. 17Er/2722/2011-11 súd žiadosť exekútora
zamietol. Uznesením zo dňa 14.11.2011 č.k. 17Er/2722/2011-14 súd exekučné konanie zastavil.

Vykonaným dokazovaním nemal súd preukázané navrhovateľom tvrdené omeškanie exekučného súdu
pri posudzovaní žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia. Práve naopak, o žiadosti súdneho

exekútora exekučný súd rozhodol v 15 dňovej lehote (zamietnutím žiadosti). K nesprávnemu úradnému
postupu nemohlo dôjsť ani v dôsledku zamietnutia žiadosti exekútora o vydanie poverenia (rozhodnutím
exekučného súdu), ako následok rozhodovania. Navrhovateľ nenapadol rozhodnutie exekučného súdu
odvolaním - neprodukoval dôkaz, že by k zrušeniu predmetného rozhodnutia došlo na základe iného
opravného prostriedku a ak navrhovateľ chcel predložiť znalecký posudok, ktorý by reagoval na daný

postup z pohľadu medzinárodného práva, najmä Európskeho práva a smernice Rady 93/13 EHS, mal
tak urobiť v exekučnom konaní v rámci odvolacieho konania a nie v aktuálnom konaní. V aktuálne
prebiehajúcom konaní totiž opätovné preskúmavanie postupu exekučného súdu a výsledku úvah
súdu (pri zamietnutí žiadosti súdneho exekútora a následnom zastavení exekučného konania) by
znamenalo neprípustné porušenie zásady dvojinštančnosti súdneho konania a prieskum právoplatného

rozhodnutia mimo rámca mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak teda navrhovateľ bol nespokojný
s rozhodnutím súdu o zamietnutí žiadosti exekútora na vydanie poverenia (vystupoval v exekučnom
konaní v pozícii oprávneného), mal sa snažiť o dosiahnutie zrušenia takéhoto pre neho nevýhodného
rozhodnutia všetkými dostupnými právnymi prostriedkami. Voči predmetnému uzneseniu bolo totižprípustné odvolanie, čo oprávnený (navrhovateľ) v exekučnom konaní nevyužil. Preto dôkazný návrh
na predloženie znaleckého posudku sa súdu javil byť neúčelný a vzhľadom na preukázaný skutkový
stav veci irelevantný pre právne posúdenie nároku navrhovateľa. Navyše z vyjadrenia navrhovateľa

pre súd nevyplývalo, v akom časovom horizonte mieni takýto znalecký posudok predložiť a teda či
by vyčkávaním na predloženie takého dôkazu neboli v konaní spôsobené zbytočné prieťahy, ktoré
navrhovateľ súčasne opakovane v súdnych konaniach súdu vyčíta.

Okresný súd záverom konštatoval nedôvodnosť návrhu, nakoľko neboli splnené predpoklady

vyžadované zákonom č. 514/2003 Z.z. pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody a nemajetkovej
ujmy. V konaní nebola preukázaná ani existencia nezákonného rozhodnutia, ani existencia nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu, ktorým by navrhovateľovi mohla vzniknúť tvrdená škoda a
nemajetková ujma.

Pri rozhodovaní o náhrade trov konania okresný súd aplikoval § 142 ods. 1 O.s.p., vychádzal z princípu

úspechu/neúspechu účastníkov v konaní, pričom konštatoval úspech odporcu, ktorému vznikol nárok na
náhradu trov od neúspešnej procesnej strany - navrhovateľa, odporca náhradu trov konania nevyčíslil a
ani z obsahu spisu nevyplynulo, žeby mu boli nejaké trovy vznikli. Z týchto dôvodov odporcovi náhradu
trov konania okresný súd nepriznal.

Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Domáhal sa zrušenia
rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že postupom súdu mu bola
odňatá možnosť ako účastníkovi konania konať pred súdom, vo veci rozhodoval vylúčený sudca, súd
nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenia právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav, nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.

V osobitostiach vytýkal, že súd postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. vec prejednal v jeho neprítomnosti
zdôvodňujúc, že sa bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil. Odvolateľ poukazoval na to, že
podal súdu návrh na zrušenie pojednávania, o zrušenie pojednávania požiadal riadne a včas, uviedol
dôležité dôvody a predložil súdu listiny spojené s označenými dôvodmi. Súd nemohol vec prejednať v

jeho neprítomnosti, a ak tak postupoval, odňal mu tým právo zúčastniť sa konania pred súdom. Napokon
súd jeho žiadosť o zrušenie pojednávania (o čo požiadal z dôležitého dôvodu) ignoroval, vychádzajúc z
mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom dôkazov.
On uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach
nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z

konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie
sudcu, nič nemení na tom, že v očiach odvolateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu
považovať za nestranného. Je tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v návrhu), že rozhodnutie
krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a
právne totožných veciach. Tento jeho právny názor potvrdzujú i rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne,

Nitre, Prešove v skutkovo a právne zhodných veciach, v ktorých boli vylúčení všetci sudcovia okresného
súdu. Odvolateľ na podporu svojej odvolacej argumentácie (vo vzťahu k princípu zachovania práva na
nestranný súd, rozhodovanie veci zákonným sudcom) poukazoval na rozhodovaciu prax Ústavného
súdu SR v rozhodnutiach IV.ÚS 345/09, I. ÚS 27/98, III. ÚS 16/2000).

Za takýchto okolností a s vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s
rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu, neobstojí; že on ( odvolateľ ) podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na
nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu; - nebolo a nie je prípustné,
aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený

sudca.
Konečné/meritórne rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania
do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na
prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Z
tohto dôvodu podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie, pričom

v čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania. Dôsledok správania súdu, kedy predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia
účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannostisudcu, zakladajú porušenie práva odvolateľa na súdnu ochranu, osobitne maria jeho možnosť konať
pred súdom. Meritórne rozhodnutie súdu je prinajmenšom predčasné.

Napokon on (odvolateľ) nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť vyjadriť sa
ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo
k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho
možnosti konať pred súdom.

Súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že ním (odvolateľom) namietané lehoty na vydanie
rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Podľa
jeho názoru na splnenie zákonnej lehoty, resp. na konanie bez zbytočných prieťahov, a na konanie bez
neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu je dôležité skúmať nielen samotný moment kedy exekučný
súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi.
Súd porušil jeho právo na kontradiktórne konanie, v ktorom strany musia mať možnosť nielen predložiť

dôkazy, nevyhnutné na podporu úspešnosti svojej žaloby, ale zároveň sa oboznámiť so všetkými
predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie.
Súd rozhodol bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci. Ako strana
konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a
prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Súd vykonal

dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje
sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité
to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Táto zásada nie je obmedzená
ani druhom súdneho procesu a je zaručená aj v občianskoprávnom procese a procese pred Ústavným

súdom. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný
a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť
len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného
postupu štátneho orgánu.

Odvolateľ poznamenal, že ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k
návrhu v zmysle ustanovenia § 114 ods. 3 O.s.p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie
podľa § 153b O.s.p. (tým že súd meritórne rozhodol, označené ustanovenie ignoroval). Skutkovým
základom sa mal stať ním (navrhovateľom) tvrdený skutkový stav.

Odporca písomné vyjadrenie k odvolaniu nepredložil.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal účastník (§ 201
prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v rozsahu danom
v ustanovení § 212 ods. 1 O.s.p., viazaný rozsahom i dôvodmi odvolania a aplikáciou postupu podľa

§ 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 a § 214 ods. 2 O.s.p. rozsudok okresného súdu potvrdil
podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. pre vecnú správnosť.

Krajský súd vyhodnotil odvolanie navrhovateľa za nedôvodné.

Preskúmaním spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci zistil riadne skutkový
stav, vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu. Pri vykonaní dôkazov vychádzal i z procesných
návrhov navrhovateľa na vykonanie dokazovania ním označených priamo v návrhu na začatie konania.
Dôkazy vyhodnotil v celom rozsahu v súlade s ustanovením § 132 i nasl. O.s.p. a vec správne právne aj
posúdil. Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil i s písomným odôvodnením napadnutého rozhodnutia,

a len na zvýraznenie správnosti záveru súdu prvého stupňa považuje za svoju povinnosť vyjadriť sa k
odvolacím argumentáciám tak procesného charakteru, ako aj k odvolacím argumentáciám charakteru
hmotnoprávneho vznesené navrhovateľom v odvolaní.

Za rozporuplné vyhodnotil krajský súd odvolací argument navrhovateľa, ktorým namieta nestrannosť

súdu a zaujatosť sudcu prejednávajúceho aktuálnu právnu vec. Je jednoznačné v konaní, že zákonná
sudkyňa, ktorej vec bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie, na č.l. 13 spisu uvádza, že sa zaujatá
necíti, a to ani pre pomer k veci, ani pre pomer k účastníkom konania alebo k ich zástupcom.Navrhovateľ vo svojom odvolaní podanom proti uzneseniu Okresného súdu Martin č.k. 9C/197/2012-
37 zo dňa 5.8.2013 (súd uložil navrhovateľovi zaplatiť súdny poplatok v sume 66 eur za vznesenú
námietku zaujatosti) ako odvolací dôvod uvádza, že on súdu námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 1

O.s.p. nepodal. Naviac zákonná sudkyňa na č.l. 58 -59 spisu opakovane poukazuje na to, že sa necíti
byť zaujatá, ani pre pomer k účastníkom, ani pre pomer k ich zástupcom a ani pre pomer k samotnej
veci. Uvedené skutočnosti viedli odvolací súd k záveru (na č.l. 76 - 77 ), že nedošlo k vzneseniu námietky
zaujatosti zo strany účastníka konania podľa § 15a O.s.p., ani k oznámeniu relevantných skutočností
zo strany sudcu podľa § 15 O.s.p., a za popísanej situácie krajský súd (v postavení nadriadeného

súdu) rešpektujúc právne dôsledku článku 2 ods. 2 Ústavy SR nie je v otázke zaujatosti zákonného
sudcu oprávnený konať a rozhodovať. Práve okolnosť - navrhovateľom tvrdený dôvod, že on námietku
zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O.s.p. nepodal - bola i dôvodom zrušenia uznesenia okresného súdu č.k.
9C/197/2012 - 37 zo dňa 5.8.2013 uznesením KS Žilina 6 Co11/2014- 73 zo dňa 13. februára 2014.

Neexistuje teda rozhodnutie, ktorým by zákonná sudkyňa JUDr. Mária Ilgová mala byť vylúčená z

prejednania a rozhodovania veci, a naviac námietka navrhovateľa v odvolacom konaní vytýkajúca
nedodržanie princípu zákonného sudcu nemá svoj právny základ v danom štádiu rozhodovania o jeho
odvolaní. Z pohľadu tejto procesnej situácie mal súd prvého stupňa splnené všetky podmienky, aby vec
v neprítomnosti účastníkov prejednal postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p..

Podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľ mal súdom prvého stupňa vytvorený procesný priestor
na to, aby na meritórnom pojednávaní argumentoval, prezentoval svoje stanoviská, či už k rozsahu
vykonaného dokazovania, ako aj k vyjadreniu druhej procesnej strany (takéto vyjadrenie súd
oboznamoval na pojednávaní dňa 9.4.2014), navyše vecné otázky, ktoré odporca v písomnom vyjadrení
uvádza sú navrhovateľovi známe z obsahu ďalších (tisíce ) súdnych konaní, ktoré založil v prípade

obdobných nárokov u jednotlivých súdov v rámci Slovenskej republiky. Bolo na navrhovateľovi, či
súdom umožnený procesný priestor: zúčastniť sa pojednávania, argumentovať priamo na pojednávaní,
navrhovať dôkazy, vyjadriť sa k vykonaným dôkazom; využije alebo nie. Bez právneho významu je
odvolací argument navrhovateľa vytýkajúci súdu prvého stupňa, že v meritórnom rozhodnutí rozhodoval
aj o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., keďže okresný súd

v napadnutom rozsudku o takomto procesnom návrhu navrhovateľa nerozhodoval a ani nemal dôvod,
keďže navrhovateľ takýto procesný návrh u okresného súdu neuplatnil.

Súd prvého stupňa bol dôsledný i v dôkaznom konaní. Skutkové okolnosti podstatné pre ustálenie
existencie/neexistencie základu právneho nároku zisťoval z obsahu pripojeného exekučného spisu

17Er/2722/2011 (sp.zn. súdneho exekútora Ex 11572/11), skutkové zistenia súdu prvého stupňa
korešpondujú s existujúcou procesnou situáciou v predmetnom spise. V dôvodoch rozhodnutia okresný
súd dáva účastníkom konania relevantné odpovede na všetky skutkové i právne významné otázky,
z ktorých vychádzal, uviedol ktoré ustanovenia súvisiacich právnych predpisov na posudzovanú vec
aplikoval.

Vykonané dokazovanie preukázalo, že v posudzovanej exekučnej veci exekučný súd o žiadosti súdneho
exekútora (zamietnutím žiadosti) rozhodol v lehote 15 dní. K omeškaniu súdu s rozhodnutím o tejto
žiadosti nedošlo, skutkové tvrdenia navrhovateľa uvedené v návrhu na začatie konania sa preukázali
ako tvrdenia nepravdivé.

Pokiaľ ide o vecnú stránku rozhodovania (zamietnutie žiadosti súdneho exekútora) vzhľadom na
spotrebiteľský charakter právneho vzťahu založeného zmluvou o úvere, z ktorého právneho vzťahu
vyvodil navrhovateľ v rozhodcovskom konaní i svoje nároky priznané mu rozhodcovským súdom bol v
celom rozsahu v súlade s Európskou judikatúrou, ale aj s rozhodovacou praxou Ústavného súdu SR
postup exekučného súdu, keď zo zákona (ex offo) podrobil prieskumu exekučný titul (rozhodcovský

rozsudok) a po konštatovaní, že priznáva zákonom nedovolené plnenie, zamietol žiadosť súdneho
exekútora na základe takéhoto exekučného titulu. V podstate navrhovateľ (v pozícii oprávneného v
exekučnom konaní) tento záver exekučného súdu v dotknutom exekučnom konaní nespochybňoval, ale
akceptoval, odvolanie proti uzneseniu totiž nepodal. Po právoplatnosti uznesenia o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia následné zastavenie exekúcie akceptuje procesný postup ustanovenia § 45 ods.

3 Exekučného poriadku. Záver súdu, že ku dňu jeho rozhodovania neexistuje rozhodnutie nezákonné,
resp. ktoré by bolo zrušené, má svoj vecnoprávny ako aj zákonný rámec.Okresný súd rozsah dokazovania neustálil svojvoľne a sám, ale vychádzal z dôkazov, ktoré navrhovateľ
priamo v návrhu na začatie konania uviedol. Vychádzal prioritne z obsahu exekučného spisu ako
rozhodujúceho dôkazu. Údaje, ktoré súd prvého stupňa uvádza v písomnom odôvodnení rozhodnutia

vychádzajú z pravdivých a relevantných procesných postupov exekučného súdu v exekučnom konaní.

Záver súdu prvého stupňa o nesplnení zákonných podmienok zodpovednostného vzťahu má svoje
opodstatnenie. Keďže nebola splnená prioritná základná podmienka zodpovednostného vzťahu
- existencia nesprávneho úradného postupu, skúmanie ďalších zložiek (zákonných podmienok)

zodpovednostného vzťahu bolo nadbytočné.

Nebol dôvod, aby okresný súd pri rozhodovaní o návrhu aplikoval postup podľa § 114 ods. 3 O.s.p.
a vydal rozsudok pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p., keďže v súdenej veci odporca písomné
vyjadrenie k návrhu navrhovateľa predložil. Uvedené písomné vyjadrenie odporcu súd na pojednávaní
aj oboznamoval, navyše žalovaný nárok navrhovateľa bol výsledkom vykonaného dokazovania

preukázaný ako neopodstatnený.

Ďalšie odvolacie argumentácie odvolateľa nemali pri právnom posúdení veci podstatný význam.

V súvisiacom výroku o náhrade trov prvostupňového konania rozhodnutie súdu prvého stupňa má oporu

v aplikovanom ustanovení § 142 ods. 1 O.s.p.

O trovách tohto odvolacieho konania krajský súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods.
l O.s.p. tak, že účastníkom (žiadnemu z nich) ich náhradu nepriznal. Navrhovateľ v odvolacom konaní
úspešný nebol, bolo by jeho povinnosťou nahradiť trovy úspešnej procesnej strane - odporcovi, odporca

sivšaktietotrovyneuplatnilaanizobsahuspisunevyplynulo,žebymubolivzniklivsúvislostispodaným
odvolaním navrhovateľa nejaké trovy.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné n i e j e .