Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 26, 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/502/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6412213228
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danica Kočičková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6412213228.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Danice Kočičkovej a sudcov Mgr. Kataríny Katkovej a JUDr. Petra Kvietka, v právnej veci žalobcu
POHOTOVOSŤ,s.r.o.,sosídlomPribinova25,81109Bratislava,IČO:35807598,právnezastúpeného
AdvokátskoukanceláriouFridrichPaľko,s.r.o.,sosídlomGrösslingova4,81109Bratislava,IČO:36864
421, za ktorú koná advokát a konateľ doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti žalovanému Slovenskej
republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13,
813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 6C/146/2012-58 zo dňa 30. 01. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým rozsudkom Okresný súd Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) zamietol
žalobu žalobcu na zaplatenie majetkovej škody vo výške 175,- Eur a nemajetkovej ujmy
vo výške 165,96 Eur a zároveň zamietol i návrh žalobcu na prerušenie konania zo dňa 24. 01. 2014.
Žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že žalobca sa návrhom domáhal voči žalovanému
zaplatenia náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu (Okresného súdu Žiar nad Hronom), ktorý nerozhodol o jeho návrhoch na zmenu
súdneho exekútora do 30 dní od doručenia návrhu.

Okresný súd z pripojeného exekučného spisu exekučného súdu sp. zn. 14Er/343/2006 zistil, že v
exekučnej veci oprávneného (žalobcu) proti povinnému H. G. pre vymoženie sumy 6180 Sk s prísl.

s odkazom na exekučný titul - Notársku zápisnicu notára JUDr. Ondreja Ďuriača č. N 4931/2005,
NZ 45822/2005 zo dňa 02. 10. 2005, bolo exekučným súdom dňa 24. 02. 2006 vydané poverenie na
vykonanie exekúcie. zák. č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku (ďalej aj
„EP“). Oprávnený požiadal o zmenu súdneho exekútora písomným podaním doručeným exekučnému
súdu dňa 02. 11. 2009. Uznesením exekučného súdu č. k. 14Er/343/2006-18 zo dňa 02. 02. 2010 v
spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 15CoE/165/2010-30 zo dňa 13. 07. 2010
bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zastavená. Okresný súd uviedol, že nie je možné pripustiť

exekúciu na základe exekučnej notárskej zápisnice, a to práve s ohľadom na jej mimosúdny spôsob
vzniku, vtedy, ak by sa ňou mohli porušiť také princípy zákonnej alebo ústavnej hodnoty, na ktorých je
potrebné bezpodmienečne trvať (viď nález Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 5/2000 z 13. júla 2000). Podľa
názoru okresného súdu, ak by exekučný súd návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora vyhovela následne, po právoplatnosti uznesenia rozhodol o zastavení exekúcie, daný postup by bol v rozpore
so zásadou hospodárnosti konania, keďže jeho výsledok by bol identický s aplikovaným postupom
exekučného súdu. Rozhodnutím exekučného súdu o zastavení exekúcie odpadol predmet konania o

návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora. Následne okresný súd konštatoval, že nemal za
preukázaný nesprávny úradný postup (existenciu prieťahov v konaní) ako jeden z predpokladov pre
vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Na rozhodnutie o trovách konania okresný súd aplikoval ustanovenie § 142 ods. 1 zák. č. 99/1963 Zb.

Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“).

Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. Žiadal, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolanie
právne odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 205 ods. 2 s použitím § 221 ods. 1 O. s. p.

Konkrétne poukázal na to, že okresný súd vec prejednal v jeho neprítomnosti a v neprítomnosti
jeho právneho zástupcu, s odôvodnením, že sa bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavili. V
tejto súvislosti uviedol, že riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a
súdu predložil listiny spojené s označenými dôvodmi a preto okresný súd nemohol postupovať podľa
ustanovenia § 101 ods. 2 O. s. p., a tým mu odňať právo na konanie pred súdom. Ďalej uviedol, že v

žalobe upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená
systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Avšak na
túto okolnosť krajský súd neprihliadol. V jeho očiach a objektívne i v očiach verejnosti nemožno tohto
sudcu považovať za nestranného. Rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou
praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Keďže podal ústavnú sťažnosť

pre porušenie jeho práva na nestranný súd, nebolo prípustné, aby konanie pokračovalo pojednávaním,
v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. Konečné rozhodnutie vo veci neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí jeho
návrhu na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., proti ktorému legálne
pripustil odvolanie. Proti rozhodnutiu o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania preto podáva

odvolanie. V čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania. Okresný súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je
možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z
dôležitého dôvodu, pričom na pojednávaní v jeho neprítomnosti meritórne rozhodol, hoci on oznámil,
že trvá na osobnej účasti svojho právneho zástupcu na pojednávaní za podmienky, že bude vedené

nestranným sudcom na nestrannom súde. Ďalej uviedol, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam
žalovaného, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal, ani k dôkazom, ktoré súd vykonal. Tým
došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu
jeho možnosti konať pred súdom. Okrem toho namietal, že okresný súd sa dopustil viacerých omylov,
keď konštatoval, že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení

prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Aby okresný súd mohol konštatovať, že v príslušnom
exekučnom konaní sa nevyskytol nesprávny úradný postup, je potrebné zisťovať aj moment doručenia
riadneho poverenia (rozhodnutia o žiadosti na vydanie poverenia). Okresný súd rozhodol bez toho, aby
mu umožnil vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam. Nebol oboznámený s obsahom dôkazov a
prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu

svojich tvrdení. Podľa jeho názoru, v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom
spise a za stavu, kedy sa žalovaný vôbec nevyjadril k žalobe, mu mal okresný súd umožniť uplatňovať
svoje stanoviská k skutkovým ale aj k právnym otázkam v súvislosti nesprávnym úradným postupom a
výškou spôsobenej škody. Keď okresný súd zistil, že existuje okolnosť brániaca vydať pre neho pozitívne

rozhodnutie, mal vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov a umožniť im, aby sa kontradiktórne
vyjadrili. Okresný súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia
poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz v danom konaní
môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom k tomu, že vec sa týka nesprávneho
úradného postupu štátneho orgánu. Ak žalovaný nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné

vyjadrenie k žalobe v zmysle ustanovenia § 114 ods. 3 O. s. p., mal okresný súd rozhodnúť o žalobe
rozsudkom pre zmeškanie podľa ustanovenia § 153b O. s. p.. Skutkovým základom sa mal stať ním
(žalobcom) tvrdený skutkový stav. Namiesto toho súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový
základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám a následne vo veci meritórne rozhodol,ignorujúc ustanovenie § 153b O. s. p. Okresný súd zamietol žalobu v časti náhrady skutočnej škody z
dôvodu jej neodôvodnenosti. V odôvodnení rozhodnutia sa zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so
správou pohľadávky počas nečinnosti súdu, opisoval ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s

konaním dlžníka (povinného), pričom ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z
dôvoduudržiavaniaasprávyinformačnéhosystémua výdajovnaadministratívnespracovanietextov,na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, na poštovné a telekomunikačné výdaje (urgovanie a
kontrolastavukonanianaexekučnomsúde),pretojerozhodnutiesúdunepreskúmateľnéprenedostatok
dôvodov a je prejavom svojvôle súdu. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd

dospel k presvedčeniu o tom, že majetková škoda a nemajetková ujma nevznikla. Okresný súd nemal
byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný. V prípade, keď sú právne závery
v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii
súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba také rozhodnutie považovať za rozhodnutie, ktoré je v rozpore s
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (mutatis muntandis nález Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. I .ÚS 243/07 z 19. júna 2008). Okresný súd odôvodnil svoje negatívne

rozhodnutie úplne rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach, v
ktorých vystupujú totožní účastníci, avšak v ktorých bol rozdielny skutkový dej a teda aj skutkový základ.
Pri dodržiavaní jeho práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemožno ústavnoprávne akceptovať,
že okresný súd vytvára odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom. Nesúhlasí ani s tvrdením, že
náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník (povinný). V prípade, ak by došlo

k rozhodnutiu súdu o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na súdneho exekútora a boli
by časom transformované do podoby trov exekúcie. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny
úradný postup exekučného súdu, za ktorý dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Pri špecifikácii majetkovej
škody v žalobe výslovne uviedol, že vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy. Z dôvodu ochrany osobných
údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií nebolo možné korešpondenčne predložiť účtovné

doklady, resp. pracovné a obchodné zmluvy. Na pojednávaní chcel
predložiť dôkazy o výške majetkovej škody prostredníctvom znaleckého posudku. Okresný súd vykonal
dokazovanie ex offo, nepoučil ho podľa ustanovenia § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu, že chce
vyhlásiťrozhodnutievovecisamej.Množstvodôkazovvzniklopopodanínávrhu,ktorénemoholpredložiť
spolu s návrhom a nemohol ich predložiť ani neskôr, pretože nebol poučený a informovaný. Okresný

súd vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práva na prejednanie veci v
primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Okresný súd zistil, že o návrhu nebolo
rozhodnuté v zákonom stanovenom čase, a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel

žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody. V súvislosti s majetkovou ujmou analyzoval
okolnosti, ktoré s vecou vôbec nesúvisia. Jeho práva boli porušené prekročením zákonom stanovenej
lehoty, preto sú irelevantné úvahy okresného súdu o tom: 1/ aké spôsoby judikovania pohľadávky
si žalobca zvolil, 2/ o podstate a rozsahu podnikateľského rizika, 3/ o udržiavaní kontaktu súdneho
exekútora, ktorý nemôže byť činný, kým nezíska poverenie na vykonanie exekúcie od exekučného súdu.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia
§ 214 ods. 2 O. s. p. rozsudok okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil z

nasledovných dôvodov:

Podľa ustanovenia § 3 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení účinnom do 31. 12. 2012 (ďalej aj „zák. č. 514/2003 Z. z.“), štát zodpovedá za
podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem

tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c)
rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d)
nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa ustanovenia § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej
moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Z definície verejnej moci vyplýva, že sa jedná o takú moc, ktorá autoritatívne rozhoduje o právach
a povinnostiach subjektov, či už priamo alebo sprostredkovane. Subjekt, o ktorého právach alebo
povinnostiach rozhoduje orgán verejnej moci, nie je v rovnoprávnom postavení s týmto orgánom a
obsah rozhodnutia tohto orgánu nezávisí od vôle subjektu. Verejnú moc vykonáva štát predovšetkým
prostredníctvom orgánov moci zákonodarnej, výkonnej a súdnej a za určitých podmienok ju môže

vykonávať aj prostredníctvom ďalších subjektov, ktorými sú: a) územné samosprávne a správne celky, b)
záujmové, resp. profesijné (stavovské) samosprávy, c) verejnoprávne inštitúcie, d) fyzické osoby, ktorým
zákon zveril výkon verejnej moci (napr. činnosť notára alebo súdneho exekútora). Verejná moc teda
predstavuje vo svojej podstate určitý ucelený, presne organizovaný systém konkrétne (ústavou, príp.
zákonom) definovaných prvkov a vzťahov, ktorý je determinovaný vývojom spoločnosti.

Základným právnym prameňom aktuálnej úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci je Ústava Slovenskej republiky, ktorá v druhej hlave - základné práva a slobody, v siedmom
oddiele - právo na súdnu a inú právnu ochranu, v článku 46 ods. 3 priamo zakotvuje, že „každý
má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či
orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom“. Ďalším prameňom aktuálnej právnej

úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je tiež čl. 5 ods. 5 Dohovoru o
ochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd(týkajúcisaodškodneniazanezákonnépozbavenieosobnej
slobody), ale aj čl. 3 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (týkajúci
sa odškodnenia za justičný omyl) a zák. č. 514/2003 Z. z.

Aktuálna právna úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je koncipovaná
ako absolútna objektívna zodpovednosť. Na to, aby vznikla právna zodpovednosť za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, musia byť splnené určité zákonné podmienky, ktoré sa v právnej teórii i
praxi označujú ako predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu. Konkrétne sa jedná o existenciu
týchto predpokladov (podmienok): 1. porušenie právnej povinnosti (protiprávny úkon), prípadne právne

relevantná udalosť spôsobujúca škodu (škodná udalosť); 2. nepriaznivý následok protiprávneho
úkonu, resp. škodnej udalosti, ktorým je určitá škoda (ujma); 3. príčinná súvislosť (kauzálny nexus)
medzi porušením právnej povinnosti (protiprávnym úkonom), resp. právne relevantnou udalosťou
spôsobujúcou škodu (škodnou udalosťou) a nepriaznivým následkom, teda ujmou (škodou).

Prvým predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je
protiprávnosť, resp. nezákonnosť pri rozhodovaní alebo úradnom postupe orgánu verejnej moci.
Ide o činnosť orgánu verejnej moci, ktorá je v rozpore s objektívnym právom. Protiprávnosti, resp.
nezákonnosti sa orgán verejnej moci pri výkone verejnej moci môže dopustiť: a/ nezákonným
rozhodnutím, b/ nesprávnym úradným postupom , c/ rozhodnutím o zatknutí, zadržaním alebo iným

pozbavením osobnej slobody (za podmienok uvedených v § 7 zák. č. 514/2003 Z. z.), d/
rozhodnutím o treste, ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe (za podmienok uvedených v §
18 zák. č. 514/2003 Z. z.).

Ďalším predpokladom zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je vznik škody, ktorá

sa prejavila u poškodeného vo forme majetkovej ujmy (t. j. vo forme skutočnej škody, ušlého zisku) alebo
vo forme nemajetkovej ujmy.

Posledným predpokladom zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je príčinná
súvislosť (kauzálny nexus) medzi protiprávnosťou (nezákonnosťou) pri rozhodovaní alebo úradnom

postupe orgánu verejnej moci a vznikom škody. O uvedenú príčinnú súvislosť pôjde vtedy, ak
škoda vznikla v dôsledku (ako priamy následok) nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho
úradného postupu, inak povedané, ak nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup a
škoda sú vo vzájomnom pomere príčiny a následku, pričom musí byť nesporné, že ak by nedošlo
k nezákonnému rozhodnutiu, resp. nesprávnemu úradnému postupu, nedošlo by ani k vzniku škody.

Príčinou škody môže byť len taká okolnosť, bez existencie ktorej by škodný následok nevznikol. Pretože
zákonná úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je koncipovaná ako
objektívna zodpovednosť, resp. presnejšia ako absolútna objektívna zodpovednosť, od poškodeného
sa pre úspešné uplatnenie nároku tejto zodpovednosti vyžaduje preukázanie len vyššie uvedenýchzákonných predpokladov tejto zodpovednosti. Nie je teda zaťažený povinnosťou preukazovať i
zavinenie zodpovedného subjektu, ako by to bolo v prípade, ak by zákonná úprava zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci bola založená na subjektívnom princípe - na zavinení

zodpovedného subjektu (t. j. ak by sa jednalo o subjektívnu zodpovednosť).

Jedným, osobitne vymedzeným zákonným dôvodom vzniku zodpovednosti štátu za škodu je
zodpovednosť za nesprávny úradný postup. Za nesprávny úradný postup možno vo všeobecnosti
považovať porušovanie pravidiel, ktoré sú predpísané právnymi normami pre činnosť príslušných

orgánov verejnej moci, ktorá je v rozpore so zákonom, resp. s jeho konkrétnym ustanovením. Ide teda
o stav, kedy príslušný orgán verejnej moci pri svojej činnosti porušuje svoje povinnosti, ktoré pre neho
ustanovuje právny predpis. Nesprávnym úradným postupom je každý postup orgánu verejnej moci, ktorý
pri výkone verejnej moci postupuje v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi alebo v
rozpore so zásadami výkonu verejnej moci a základnými právnymi princípmi. Aktuálna právna úprava v
ustanovení § 9 zák. č. 514/2003 Z. z. uvádza v demonštratívnom výpočte prípady, ktoré sa považujú za

nesprávny úradný postup. Konkrétne ide o porušenie povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom ustanovenej lehote, o nečinnosť, o zbytočné prieťahy v konaní, alebo o iný nezákonný zásah
do práv a do právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb.

Vzhľadom na širokú škálu rozličnosti a náročnosti jednotlivých vecí, ktoré sú prejednávané či už v

rámci občianskoprávneho konania , trestného konania alebo správneho konania, nie je objektívne
možné (až na určité výnimky) určiť konkrétnu lehotu, v ktorej mal alebo musel orgán verejnej moci
(spravidla súd) rozhodnúť. Východiskom pri skúmaní otázky „včasnosti rozhodnutia“, resp. „prieťahov
konaní“ je potom najmä čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s príslušnými ustanoveniami jednotlivých procesných

predpisov (napr. § 6 O. s. p.). Hľadisko včasnosti rozhodnutia, v ktorom sa realizuje zásada rýchlosti
konania, ktorá je eminentnou podmienkou subjektívneho práva účastníka konania na rozhodnutie veci
bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote, je síce veľmi dôležité hľadisko, ale nejde o absolútne
hľadisko,ktorébydominovalonadďalšímirelevantnýmipožiadavkami,ktorésúspojenésrozhodovaním
(napr. nad povinnosťou súdu vychádzať pri rozhodnutí zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci,

najmä v prípadoch, keď sú napr. v civilnom konaní niektoré skutočnosti medzi účastníkmi sporné).
Za porušenie zásady rýchlosti konania, ktorá je vo svojom dôsledku nesprávnym úradným postupom,
je možno preto považovať len taký postup súdu v konaní, kedy doba jeho priebehu nezodpovedá
zložitosti, skutkovej a právnej náročnosti prejednávanej veci, a keď dĺžka konania spočíva v príčinách
vychádzajúcich z pôsobenia súdu v prejednávanej veci. Štát však nemôže zodpovedať za

prieťahy v konaní, ktoré sú spôsobené nedostatkom súčinnosti alebo dokonca zámerným pôsobením
zo strany účastníkov konania, alebo ak sú vyvolané inými okolnosťami, ktoré nemajú pôvod v povahe
súdov a v ich inštitucionálnom a organizačnom vybavení. Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že s
ohľadom na konkrétne okolnosti môže byť za nesprávny úradný postup považovaná akákoľvek činnosť
verejnej moci, ktorá je spojená s výkonom verejnej moci, ak pri jej vykonávaní alebo v súvislosťou s ňou

došlo k porušeniu pravidiel predpísaných právnymi normami pre jej výkon alebo k porušeniu poriadku,
ktorý je určený povahou alebo funkciou konkrétneho postupu. Zároveň je však potrebné zdôrazniť, že
podmienkou na aplikáciu ustanovenia § 9 zák. č. 514/2003 Z. z. je to, aby štát (prostredníctvom svojich
orgánov alebo iných orgánov verejnej moci) vystupoval ako nositeľ verejnej moci pri jej uplatňovaní.
Pre úplnosť je potrebné konštatovať, že i v prípade tejto zodpovednosti - zodpovednosti štátu za škodu

spôsobenú nesprávnym úradným postupom sa vyžaduje existencia všeobecných predpokladov škody
a to vznik škody a príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi nesprávny úradným postupom a vznikom
škody. Oprávneným subjektom nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
môže byť každá (teda fyzická i právnická) osoba, ktorej bola spôsobená škoda v priamej príčinnej
súvislosti s nesprávnym úradným postupom.

Súčasná právna úprava (§ 15 až § 16 zák. č. 514/2003 Z. z.) ako podmienku uplatniteľnosti nároku
na súde obligatórne vyžaduje v prípade náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, v prípade náhrady škody spôsobenej nesprávnym

úradným postupom, predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Obligatórnosť predbežného
prerokovania nároku spočíva v tom, že podľa ustanovenia § 16 ods. 1, s použitím § 15 ods. 1 zák. č.
514/2003 Z. z. sa poškodený môže (úspešne) domáhať uplatnenia nároku (alebo jeho neuspokojenej
časti) na súde len v prípade, ak príslušný orgán neuspokojí jeho nárok na náhradu škody (alebo jehočasť) do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku. Z
daného vyplýva, že predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody predstavuje zákonom stanovenú
podmienku procesného charakteru pre to, aby tento nárok mohol byť prejednaný v občianskom

súdnom konaní. Pri určovaní príslušných orgánov na predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody zák. č. 514/2003 Z. z. explicitne odkazuje na konkrétne orgány, ktoré sú v jednotlivých
zodpovednostných vzťahoch oprávnené konať za štát (§ 4) . Vo veciach náhrady škody, ktorá bola
spôsobená orgánom verejnej moci podľa ustanovenia § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. koná v
mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky v prípade, ak škoda vznikla v občianskom

súdnom konaní nezákonným rozhodnutím resp. nesprávnym úradným postupom. Ak príslušný orgán
neuspokojil nárok poškodeného na náhradu škody (alebo jeho časť), poškodený sa po uplynutí šiestich
mesiacov odo dňa ako oprávnený orgán prijal jeho žiadosť (t. j. odo dňa keď mu bola fakticky doručená),
môže domáhať uspokojenia nároku (alebo jeho neuspokojenej časti) na súde (§ 16 ods. 1 zák. č.
514/2003 Z. z.). Táto šesťmesačná lehota má význam v tom, že až po jej uplynutí je nárok poškodeného
splatný.

Vzhľadom na uplatnené odvolacie námietky žalobcu je v prvom rade potrebné zdôrazniť, že odvolací
súd je viazaný konkrétnymi odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O. s. p.). V danom prípade je
zrejmé, že nepochybne aj z dôvodu predkladania enormného množstva typových odvolaní žalobcom na
rôzne súdy, odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami

uvedenými v odôvodnení rozsudku okresného súdu. Ide len o zhrnutie rozličných dôvodov reagujúcich
na rôzne dôvody zamietnutia žalôb okresnými súdmi SR v obdobných veciach.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že okresný súd predvolal účastníkov konania na termín pojednávania
riadne a včas.

Právny zástupca žalobcu doručil súdu návrh „na zrušenie“ nariadeného pojednávania zo dňa 24. 01.
2014 z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu. Poukázal na to, že podal
sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky pre porušenie jeho práva na zákonného sudcu a práva
na nestranný súd, ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia

sudcu povereného prejednávaním veci, pričom navrhol, aby okresný súd prerušil súdne konanie a to do
právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o jeho ústavnej sťažnosti.
Na pojednávaní okresný súd rozhodol o návrhu žalobcu na prerušenie konania tak, že návrh žalobcu na
prerušenie konania až do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej
sťažnosti pre porušenie práva žalobcu na zákonného sudcu a nestranný súd zamietol a následne

rozhodol vo veci samej. Odvolací súd v tejto súvislosti konštatuje, že v danom prípade neboli splnené
obligatórne ani fakultatívne podmienky pre prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 1, 2
O. s. p., preto okresný súd postupoval správne, keď návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol.
Skutočnosť, že okresný súd na pojednávaní rozhodol o zamietnutí návrhu na prerušenie konania a
následne rozhodol vo veci samej (vzhľadom na neodôvodnenosť návrhu na prerušenie konania a vecnú

správnosť rozhodnutia okresného súdu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania) nemožno v žiadnom
prípade hodnotiť (s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti konania) ako procesný postup okresného
súdu, ktorý by založil vadu konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Odvolací súd poukazuje na to, že v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka, za podmienok

predpokladaných zákonom, nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred súdom a zároveň nie
je porušená ani zásada kontradiktórnosti sporového konania, pretože ustanovenie § 101 ods. 2 O. s.
p. umožňuje súdu konať v dôvodných prípadoch v neprítomnosti účastníkov konania. Aj v prípade, ak
účastník požiada z dôležitých dôvodov o odročenie pojednávania, ale súd mu neoznámi, či jeho žiadosti
vyhovuje, alebo nevyhovuje, je účastník povinný sa na pojednávanie dostaviť.

Pokiaľ okresný súd vec na pojednávaní prejednal a vo veci samej rozhodol, neodňal tým žalobcovi
možnosť konať pred súdom, nakoľko sa tejto možnosti sám zbavil tým, že sa na pojednávanie
nedostavil, hoci bol na pojednávanie včas predvolaný (viac ako 5 dní pred termínom pojednávania)
podľa ustanovenia § 115 ods. 2 O. s. p.. Odvolací súd je toho názoru, že dôvody uvádzané žalobcom

nebolo možné považovať za dôležité dôvody pre odročenie pojednávania podľa ustanovenia § 101 ods.
2 O. s. p., a preto žalobca a jeho právny zástupca si sami zmarili možnosť zrealizovať na pojednávaní
svoje procesné oprávnenia (napr. navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a k tvrdeniam
protistrany). Súčasne v tejto veci neexistoval iný dôležitý dôvod na odročenie pojednávania.Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že okresný súd disponoval spisovým materiálom dostatočne
preukazujúcim skutkový stav veci. Žalobca v žalobe označil konkrétne dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení, pričom z ním označených dôkazov okresný súd vychádzal, keď si pripojil konkrétny exekučný

spis, oboznámil sa s jeho obsahom, preto neobstojí námietka žalobcu, že nemal možnosť sa vyjadriť k
dôkazom a k tvrdeniam žalovaného, s poukazom i na to, že mu bolo doručené vyjadrenie žalovaného
k žalobe, ku ktorému sa nevyjadril.

Vzhľadom na hore uvedené odvolací súd konštatuje, že okresný súd postupoval správne (v súlade s

ustanovením § 101 ods. 2 O. s. p.), keď prejednal vec v neprítomnosti účastníkov, pretože boli naplnené
všetky zákonné podmienky aj pre vyhlásenie meritórneho rozhodnutia, čomu nebránila ani skutočnosť,
že žalobca podal návrh na prerušenie konania, o ktorom okresný súd na pojednávaní rozhodol (ako už
bolo vyššie uvedené), rešpektujúc zásadu hospodárnosti konania a teda okresný súd svojím postupom
neznemožnil realizáciu procesných práv navrhovateľa, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva, t.
j. neodňal mu možnosť konať pred súdom.

Pokiaľ žalobca spochybňoval v konaní zákonného sudcu s poukazom na ustanovenie § 15
ods. 1 O. s. p., odvolací súd zdôrazňuje, že o vylúčení zákonného sudcu už rozhodoval Krajský súd v
Banskej Bystrici uznesením č. k. 14NcC/98/2012-8 zo dňa 10. 10. 2012, ktorým nebola z prejednávania
a rozhodovania vo veci vylúčená zákonná sudkyňa H.. H. O., pretože u nej neboli zistené okolnosti, ktoré

by ju z prejednávania a rozhodovania veci vylučovali.

Odvolací súd takisto nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali nestrannosť zákonného sudcu.
Sudcu je možné vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len
zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť vec v súlade so zákonom,

objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého
sudcu existujú okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez
ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje napríklad na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil názor, že dôvod
na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej

žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31. mája 2010). Dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez
ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia navrhovateľa) svojím
nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť žalovanej za majetkovú a
nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. (viď napr. uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 201/2013 z 19. júna 2013, sp. zn. 3Cdo 202/2013
z 12. septembra 2013).

Odvolací súd konštatuje, že odvolacie námietky žalobcu sa nedotýkajú hmotnoprávnych dôvodov, pre
ktoré okresný súd návrh zamietol. Hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia žaloby bolo nepreukázanie

nesprávneho úradného postupu ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Odvolací súd zdôrazňuje, že v exekučných konaniach, ktoré sa začali do 31. 08. 2005 (podľa
ustanovenia § 36 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. Exekučného poriadku - ďalej aj „EP“ exekučné konanie sa

začína dňom, v ktorom bol exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie), ak oprávnený požiada
exekučnýsúdozmenuexekútora,exekučnýsúdažpovyjadrenísúdneho exekútorarozhodneožiadosti
oprávneného. Ak mu vyhovie, vykonaním exekúcie poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec
mu písomne postúpi (§ 44 ods. 6 EP účinného k 31. 08. 2005) s tým, že Exekučný poriadok neustanovil
lehotu na rozhodnutie exekučného súdu o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora.

Novelou Exekučného poriadku (zák. č. 341/2005 Z. z.) síce došlo k zmene postupu pri rozhodovaní
o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora, pretože exekučný súd o návrhu oprávneného
na zmenu súdneho exekútora, ktorý nemusí byť odôvodnený, má rozhodnúť do 30 dní (bez zistenia
vyjadrenia pôvodného súdneho exekútora k zmene osoby súdneho exekútora), avšak tento procesný

postup platí jedine v exekučných konaniach, ktoré sa začali od 01. 09. 2005, vychádzajúc z
intertemporálneho ustanovenia § 238 ods. 1, 2 EP.K okolnostiam daného prípadu odvolací súd uvádza, že z jeho rozhodovacej činnosti je mu známe,
že žalobca podával návrhy na zmenu súdneho exekútora hromadne, teda v rovnakom čase zaťažil
exekučný súd väčším počtom podaní a tak v dôsledku jeho subjektívneho konania došlo k rozhodnutiu

exekučného súdu s určitým časovým odstupom, ktoré bolo ovplyvnené aj tým, že exekučný
súd náležitým spôsobom preskúmal návrhy na zmenu súdneho exekútora (dôvody), zisťoval názor
pôvodného súdneho exekútora k zmene v osobe súdneho exekútora (v exekučných konaniach začatých
do31.08.2005),pričomvexekučnýchkonaniachzačatýchod01.09.2005exekučnýsúdsícenezisťoval
názor pôvodného súdneho exekútora k zmene v osobe súdneho exekútora vychádzajúc zo zásady,

že súdneho exekútora určuje oprávnený, avšak bolo potrebné vykonať iné procesné úkony (napr.
vyzvať pôvodného súdneho exekútora na predloženie spisu, na vyúčtovanie trov). V prípadoch, keď
exekúcia bola zastavená, nebol dôvod rozhodnúť o zmene súdneho exekútora a to z titulu efektívnosti
a hospodárnosti konania.

Podľa odvolacieho súdu, nakoľko v prípade podania návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora

účinkypôvodnéhonávrhuoprávnenéhonavykonanieexekúciezostávajúzachované,pretoniejemožné
stotožniťsastvrdenímžalobcu,ženastraneexekučnéhosúdudošlok nesprávnemuúradnémupostupu
tým, že nerozhodol v zákonnej lehote o zmene súdneho exekútora s poukazom na to, že samotné
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty nemožno automaticky vyhodnotiť ako porušenie základného
práva účastníka - na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (viď uznesenie Ústavného súdu SR

č. k. IV. ÚS 606/2012-20 zo dňa 14. 12. 2012).

Nakoľko žalobca v súdnom konaní nepreukázal: a) existenciu nesprávneho úradného postupu, b) vznik
škody, c) príčinnú súvislosť (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody,
preto navrhovateľovi nevzniklo právo na náhradu škody ani nemajetkovej ujmy.

Odvolací súd potom rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa ustanovenia § 219 ods.
1, 2 O. s. p. potvrdil vrátane výroku o trovách prvostupňového konania, pretože okresný súd náležite
aplikoval zásadu úspechu v spore podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O. s. p.

Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 224 ods. 1, v
spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.. Žalobca bol v odvolacom konaní neúspešný, preto mu nevzniklo právo
na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, preto mu podľa vyššie
uvedených ustanovení vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Trovy odvolacieho konania
si však do doby rozhodnutia odvolacieho súdu neuplatnil (§ 151 ods. 1 O. s. p.) a ich vznik nemá odvolací

súd preukázaný ani zo spisu, a preto mu odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.