Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 26, 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/652/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6412213416
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danica Kočičková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6412213416.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Danice Kočičkovej a sudcov Mgr. Kataríny Katkovej a JUDr. Petra Kvietka, v právnej veci žalobcu
POHOTOVOSŤ,s.r.o.,sosídlomPribinova25,81109Bratislava,IČO:35807598,právnezastúpeného
Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864
421, za ktorú koná advokát a konateľ doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti žalovanému Slovenskej
republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13,
813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 6C/176/2012-67 zo dňa 27. 05. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Odvolaním napadnutým rozsudkom Okresný súd Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) zamietol
žalobužalobcuazároveňzamietolinávrhžalobcunaprerušeniekonaniazodňa23.05.2014.Onáhrade
trov konania rozhodol tak, že žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva.
Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal voči žalovanému
zaplatenia sumy vo výške 125,- Eur z titulu náhrady majetkovej škody a sumy vo výške 275,- Eur z

titulu nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu (Okresného súdu
Žiar nad Hronom), ktorý nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom
stanovenej lehote.
Okresný súd mal preukázané, že žalobca pred podaním návrhu požiadal žalovaného o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom žalovaný neuspokojil žalobcom uplatňovaný nárok na
náhradu škody.
Z exekučného spisu exekučného súdu sp. zn. 4Er/645/2010 okresný súd zistil, že na základe žiadosti

súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v exekučnej
veci oprávneného (žalobcu) proti povinnému M.I. pre vymoženie sumy 227,71 Eur s prísl. s odkazom
na exekučný titul - rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 00016/10 zo
dňa 02. 03. 2010 (doručenej exekučnému súdu dňa 24. 06. 2010) bolo exekučným súdom dňa 09.
07. 2010 vydané poverenie na vykonanie exekúcie podľa ustanovenia § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995
Z. z. Exekučného poriadku (ďalej aj „EP“), teda v lehote 15 dní od doručenia žiadosti, preto podľa
okresnéhosúduvdanejvecinebolisplnenéhmotno-právnepodmienkyprezodpovednosťštátuzaškodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci.
Na rozhodnutie o trovách konania okresný súd aplikoval ustanovenie § 142 ods. 1 zák. č. 99/1963 Zb.
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“).Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. Žiadal, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolanie
právne odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 205 ods. 2 s použitím § 221 ods. 1 O. s. p..

Konkrétne poukázal na to, že okresný súd vec prejednal v jeho neprítomnosti a v neprítomnosti
jeho právneho zástupcu, s odôvodnením, že sa bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavili. V
tejto súvislosti uviedol, že riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a
súdu predložil listiny spojené s označenými dôvodmi a preto okresný súd nemohol postupovať podľa
ustanovenia § 101 ods. 2 O. s. p., a tým mu odňať právo na konanie pred súdom. Ďalej uviedol, že

návrhu na začatie konania upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému
bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z
konania vylúčiť. Avšak na túto okolnosť krajský súd neprihliadol. V jeho očiach a objektívne i v očiach
verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Rozhodnutie krajského súdu je v rozpore
s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach.
Keďže podal ústavnú sťažnosť pre porušenie jeho práva na nestranný súd, nebolo prípustné, aby

konanie pokračovalo pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. Konečné
rozhodnutie vo veci neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí
rozhodol aj o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 2 písm.
c) O. s. p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Proti rozhodnutiu o zamietnutí jeho návrhu na
prerušenie konania preto podáva odvolanie. V čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo

právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Okresný súd sa nedostatočne
oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie
(odročenie)nariadenéhopojednávaniazdôležitéhodôvodu,pričomnapojednávanívjehoneprítomnosti
meritórnerozhodol,hocionoznámil,žetrvánaosobnejúčastisvojhoprávnehozástupcunapojednávaní
za podmienky, že bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde. Ďalej uviedol, že nemal

možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal, ani
k dôkazom, ktoré súd vykonal. Tým došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho
práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. Okrem toho namietal,
že okresný súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že ním namietané lehoty na vydanie
rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Aby

okresný súd mohol konštatovať, že v príslušnom exekučnom konaní sa nevyskytol nesprávny úradný
postup, je potrebné zisťovať aj moment doručenia riadneho poverenia (rozhodnutia o žiadosti na
vydanie poverenia). Okresný súd rozhodol bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa k skutkovým a právnym
otázkam. Nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom
a prednesom vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Podľa jeho názoru, v danej veci

nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Bolo potrebné vo veci vykonať dokazovanie
navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise a za stavu, kedy sa žalovaný vôbec
nevyjadril k návrhu, mu mal okresný súd umožniť uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým ale aj k
právnym otázkam v súvislosti nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej škody. Keď okresný
súd zistil, že existuje okolnosť brániaca vydať pre neho pozitívne rozhodnutie, mal vo všeobecnosti o tom

informovať účastníkov a umožniť im, aby sa kontradiktórne vyjadrili. Okresný súd vykonal dokazovanie
listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny
založené v exekučnom spise. Za dôkaz v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom
spise a to vzhľadom k tomu, že vec sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. Ak
žalovaný nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k návrhu v zmysle ustanovenia §

114 ods. 3 O. s. p., mal okresný súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa ustanovenia
§ 153b O. s. p.. Skutkovým základom sa mal stať ním (žalobcom) tvrdený skutkový stav. Namiesto toho
súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil
sám a následne vo veci meritórne rozhodol, ignorujúc ustanovenie § 153b O. s. p..

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia
§ 214 ods. 2 O. s. p. rozsudok okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil z
nasledovných dôvodov:

Podľa ustanovenia § 3 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení účinnom do 31. 12. 2012 (ďalej aj „zák. č. 514/2003 Z. z.“), štát zodpovedá za
podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem
tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím,b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o
treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.
Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa ustanovenia § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej
moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,

právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Z definície verejnej moci vyplýva, že sa jedná o takú moc, ktorá autoritatívne rozhoduje o právach
a povinnostiach subjektov, či už priamo alebo sprostredkovane. Subjekt, o ktorého právach alebo
povinnostiach rozhoduje orgán verejnej moci, nie je v rovnoprávnom postavení s týmto orgánom a

obsah rozhodnutia tohto orgánu nezávisí od vôle subjektu. Verejnú moc vykonáva štát predovšetkým
prostredníctvom orgánov moci zákonodarnej, výkonnej a súdnej a za určitých podmienok ju môže
vykonávať aj prostredníctvom ďalších subjektov, ktorými sú: a) územné samosprávne a správne celky, b)
záujmové, resp. profesijné (stavovské) samosprávy, c) verejnoprávne inštitúcie, d) fyzické osoby, ktorým
zákon zveril výkon verejnej moci (napr. činnosť notára alebo súdneho exekútora). Verejná moc teda

predstavuje vo svojej podstate určitý ucelený, presne organizovaný systém konkrétne (ústavou, príp.
zákonom) definovaných prvkov a vzťahov, ktorý je determinovaný vývojom spoločnosti.

Základným právnym prameňom aktuálnej úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci je Ústava Slovenskej republiky, ktorá v druhej hlave - základné práva a slobody, v siedmom

oddiele - právo na súdnu a inú právnu ochranu, v článku 46 ods. 3 priamo zakotvuje, že „každý
má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či
orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom“. Ďalším prameňom aktuálnej právnej
úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je tiež čl. 5 ods. 5 Dohovoru o
ochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd(týkajúcisaodškodneniazanezákonnépozbavenieosobnej

slobody), ale aj čl. 3 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (týkajúci
sa odškodnenia za justičný omyl) a zák. č. 514/2003 Z. z..

Aktuálna právna úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je koncipovaná
ako absolútna objektívna zodpovednosť. Na to, aby vznikla právna zodpovednosť za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci, musia byť splnené určité zákonné podmienky, ktoré sa v právnej teórii i
praxi označujú ako predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu. Konkrétne sa jedná o existenciu
týchto predpokladov (podmienok): 1. porušenie právnej povinnosti (protiprávny úkon), prípadne právne
relevantná udalosť spôsobujúca škodu (škodná udalosť); 2. nepriaznivý následok protiprávneho
úkonu, resp. škodnej udalosti, ktorým je určitá škoda (ujma); 3. príčinná súvislosť (kauzálny nexus)

medzi porušením právnej povinnosti (protiprávnym úkonom), resp. právne relevantnou udalosťou
spôsobujúcou škodu (škodnou udalosťou) a nepriaznivým následkom, teda ujmou (škodou).
Prvým predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je
protiprávnosť, resp. nezákonnosť pri rozhodovaní alebo úradnom postupe orgánu verejnej moci.
Ide o činnosť orgánu verejnej moci, ktorá je v rozpore s objektívnym právom. Protiprávnosti, resp.

nezákonnosti sa orgán verejnej moci pri výkone verejnej moci môže dopustiť: a/ nezákonným
rozhodnutím, b/ nesprávnym úradným postupom , c/ rozhodnutím o zatknutí, zadržaním alebo iným
pozbavením osobnej slobody (za podmienok uvedených v § 7 zák. č. 514/2003 Z. z.), d/ rozhodnutím
o treste, ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe (za podmienok uvedených v § 18 zák. č.
514/2003 Z. z.).

Ďalším predpokladom zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je vznik škody, ktorá
sa prejavila u poškodeného vo forme majetkovej ujmy (t. j. vo forme skutočnej škody, ušlého zisku) alebo
vo forme nemajetkovej ujmy.
Posledným predpokladom zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je príčinná
súvislosť (kauzálny nexus) medzi protiprávnosťou (nezákonnosťou) pri rozhodovaní alebo úradnom

postupe orgánu verejnej moci a vznikom škody. O uvedenú príčinnú súvislosť pôjde vtedy, ak
škoda vznikla v dôsledku (ako priamy následok) nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho
úradného postupu, inak povedané, ak nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup a
škoda sú vo vzájomnom pomere príčiny a následku, pričom musí byť nesporné, že ak by nedošlok nezákonnému rozhodnutiu, resp. nesprávnemu úradnému postupu, nedošlo by ani k vzniku škody.
Príčinou škody môže byť len taká okolnosť, bez existencie ktorej by škodný následok nevznikol. Pretože
zákonná úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je koncipovaná ako

objektívna zodpovednosť, resp. presnejšia ako absolútna objektívna zodpovednosť, od poškodeného
sa pre úspešné uplatnenie nároku tejto zodpovednosti vyžaduje preukázanie len vyššie uvedených
zákonných predpokladov tejto zodpovednosti. Nie je teda zaťažený povinnosťou preukazovať i
zavinenie zodpovedného subjektu, ako by to bolo v prípade, ak by zákonná úprava zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci bola založená na subjektívnom princípe - na zavinení

zodpovedného subjektu (t. j. ak by sa jednalo o subjektívnu zodpovednosť).

Jedným, osobitne vymedzeným zákonným dôvodom vzniku zodpovednosti štátu za škodu je
zodpovednosť za nesprávny úradný postup. Za nesprávny úradný postup možno vo všeobecnosti
považovať porušovanie pravidiel, ktoré sú predpísané právnymi normami pre činnosť príslušných
orgánov verejnej moci, ktorá je v rozpore so zákonom, resp. s jeho konkrétnym ustanovením. Ide teda

o stav, kedy príslušný orgán verejnej moci pri svojej činnosti porušuje svoje povinnosti, ktoré pre neho
ustanovuje právny predpis. Nesprávnym úradným postupom je každý postup orgánu verejnej moci, ktorý
pri výkone verejnej moci postupuje v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi alebo v
rozpore so zásadami výkonu verejnej moci a základnými právnymi princípmi. Aktuálna právna úprava v
ustanovení § 9 zák. č. 514/2003 Z. z. uvádza v demonštratívnom výpočte prípady, ktoré sa považujú za

nesprávny úradný postup. Konkrétne ide o porušenie povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom ustanovenej lehote, o nečinnosť, o zbytočné prieťahy v konaní, alebo o iný nezákonný zásah
do práv a do právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb.
Vzhľadom na širokú škálu rozličnosti a náročnosti jednotlivých vecí, ktoré sú prejednávané či už v
rámci občianskoprávneho konania , trestného konania alebo správneho konania, nie je objektívne

možné (až na určité výnimky) určiť konkrétnu lehotu, v ktorej mal alebo musel orgán verejnej moci
(spravidla súd) rozhodnúť. Východiskom pri skúmaní otázky „včasnosti rozhodnutia“, resp. „prieťahov
konaní“ je potom najmä čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s príslušnými ustanoveniami jednotlivých procesných
predpisov (napr. § 6 O. s. p.). Hľadisko včasnosti rozhodnutia, v ktorom sa realizuje zásada rýchlosti

konania, ktorá je eminentnou podmienkou subjektívneho práva účastníka konania na rozhodnutie veci
bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote, je síce veľmi dôležité hľadisko, ale nejde o absolútne
hľadisko,ktorébydominovalonadďalšímirelevantnýmipožiadavkami,ktorésúspojenésrozhodovaním
(napr. nad povinnosťou súdu vychádzať pri rozhodnutí zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci,
najmä v prípadoch, keď sú napr. v civilnom konaní niektoré skutočnosti medzi účastníkmi sporné).

Za porušenie zásady rýchlosti konania, ktorá je vo svojom dôsledku nesprávnym úradným postupom,
je možno preto považovať len taký postup súdu v konaní, kedy doba jeho priebehu nezodpovedá
zložitosti, skutkovej a právnej náročnosti prejednávanej veci, a keď dĺžka konania spočíva v príčinách
vychádzajúcich z pôsobenia súdu v prejednávanej veci. Štát však nemôže zodpovedať za prieťahy v
konaní, ktoré sú spôsobené nedostatkom súčinnosti alebo dokonca zámerným pôsobením zo strany

účastníkov konania, alebo ak sú vyvolané inými okolnosťami, ktoré nemajú pôvod v povahe súdov a
v ich inštitucionálnom a organizačnom vybavení. Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že s ohľadom
na konkrétne okolnosti môže byť za nesprávny úradný postup považovaná akákoľvek činnosť verejnej
moci, ktorá je spojená s výkonom verejnej moci, ak pri jej vykonávaní alebo v súvislosťou s ňou
došlo k porušeniu pravidiel predpísaných právnymi normami pre jej výkon alebo k porušeniu poriadku,

ktorý je určený povahou alebo funkciou konkrétneho postupu. Zároveň je však potrebné zdôrazniť, že
podmienkou na aplikáciu ustanovenia § 9 zák. č. 514/2003 Z. z. je to, aby štát (prostredníctvom svojich
orgánov alebo iných orgánov verejnej moci) vystupoval ako nositeľ verejnej moci pri jej uplatňovaní.
Pre úplnosť je potrebné konštatovať, že i v prípade tejto zodpovednosti - zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom sa vyžaduje existencia všeobecných predpokladov škody

a to vznik škody a príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi nesprávny úradným postupom a vznikom
škody. Oprávneným subjektom nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
môže byť každá (teda fyzická i právnická) osoba, ktorej bola spôsobená škoda v priamej príčinnej
súvislosti s nesprávnym úradným postupom.

Súčasná právna úprava (§ 15 až § 16 zák. č. 514/2003 Z. z.) ako podmienku uplatniteľnosti nároku
na súde obligatórne vyžaduje v prípade náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, v prípade náhrady škody spôsobenej nesprávnymúradným postupom, predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Obligatórnosť predbežného
prerokovania nároku spočíva v tom, že podľa ustanovenia § 16 ods. 1, s použitím § 15 ods. 1 zák. č.
514/2003 Z. z. sa poškodený môže (úspešne) domáhať uplatnenia nároku (alebo jeho neuspokojenej

časti) na súde len v prípade, ak príslušný orgán neuspokojí jeho nárok na náhradu škody (alebo jeho
časť) do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku. Z
daného vyplýva, že predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody predstavuje zákonom stanovenú
podmienku procesného charakteru pre to, aby tento nárok mohol byť prejednaný v občianskom
súdnom konaní. Pri určovaní príslušných orgánov na predbežné prerokovanie nároku na náhradu

škody zák. č. 514/2003 Z. z. explicitne odkazuje na konkrétne orgány, ktoré sú v jednotlivých
zodpovednostných vzťahoch oprávnené konať za štát (§ 4) . Vo veciach náhrady škody, ktorá bola
spôsobená orgánom verejnej moci podľa ustanovenia § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. koná v
mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky v prípade, ak škoda vznikla v občianskom
súdnom konaní nezákonným rozhodnutím resp. nesprávnym úradným postupom. Ak príslušný orgán
neuspokojil nárok poškodeného na náhradu škody (alebo jeho časť), poškodený sa po uplynutí šiestich

mesiacov odo dňa ako oprávnený orgán prijal jeho žiadosť (t. j. odo dňa keď mu bola fakticky doručená),
môže domáhať uspokojenia nároku (alebo jeho neuspokojenej časti) na súde (§ 16 ods. 1 zák. č.
514/2003 Z. z.). Táto šesťmesačná lehota má význam v tom, že až po jej uplynutí je nárok poškodeného
splatný.

Vzhľadom na uplatnené odvolacie námietky žalobcu je v prvom rade potrebné zdôrazniť, že odvolací
súd je viazaný konkrétnymi odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O. s. p.). V danom prípade je zrejmé,
že nepochybne aj z dôvodu predkladania enormného množstva typových odvolaní žalobcom na rôzne
súdy, odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami uvedenými v
odôvodnení rozsudku okresného súdu. Ide len o zhrnutie rozličných dôvodov reagujúcich na rôzne

dôvody zamietnutia návrhov na začatie konania okresnými súdmi SR v obdobných veciach.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že okresný súd predvolal účastníkov konania na termín pojednávania
riadne a včas.
Právny zástupca žalobcu doručil súdu návrh „na zrušenie“ nariadeného pojednávania zo dňa 23. 05.

2014 z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu. Poukázal na to, že podal
sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky pre porušenie jeho práva na zákonného sudcu a práva
na nestranný súd, ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia
sudcu povereného prejednávaním veci, pričom navrhol, aby okresný súd prerušil súdne konanie a to do
právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o jeho ústavnej sťažnosti.

Na pojednávaní okresný súd rozhodol o návrhu žalobcu na prerušenie konania tak, že návrh žalobcu na
prerušenie konania až do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej
sťažnosti pre porušenie práva žalobcu na zákonného sudcu a nestranný súd zamietol a následne
rozhodol vo veci samej. Odvolací súd v tejto súvislosti konštatuje, že v danom prípade neboli splnené
obligatórne ani fakultatívne podmienky pre prerušenie konania podľa ustanovenia § 109 ods. 1, 2

O. s. p., preto okresný súd postupoval správne, keď návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol.
Skutočnosť, že okresný súd na pojednávaní rozhodol o zamietnutí návrhu na prerušenie konania a
následne rozhodol vo veci samej (vzhľadom na neodôvodnenosť návrhu na prerušenie konania a vecnú
správnosť rozhodnutia okresného súdu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania) nemožno v žiadnom
prípade hodnotiť (s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti konania) ako procesný postup okresného

súdu, ktorý by založil vadu konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Odvolací súd poukazuje na to, že v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka, za podmienok
predpokladaných zákonom, nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred súdom a zároveň nie
je porušená ani zásada kontradiktórnosti sporového konania, pretože ustanovenie § 101 ods. 2 O. s.

p. umožňuje súdu konať v dôvodných prípadoch v neprítomnosti účastníkov konania. Aj v prípade, ak
účastník požiada z dôležitých dôvodov o odročenie pojednávania, ale súd mu neoznámi, či jeho žiadosti
vyhovuje, alebo nevyhovuje, je účastník povinný sa na pojednávanie dostaviť.
Pokiaľ okresný súd vec na pojednávaní prejednal a vo veci samej rozhodol, neodňal tým žalobcovi
možnosť konať pred súdom, nakoľko sa tejto možnosti sám zbavil tým, že sa na pojednávanie

nedostavil, hoci bol na pojednávanie včas predvolaný (viac ako 5 dní pred termínom pojednávania)
podľa ustanovenia § 115 ods. 2 O. s. p.. Odvolací súd je toho názoru, že dôvody uvádzané žalobcom
nebolo možné považovať za dôležité dôvody pre odročenie pojednávania podľa ustanovenia § 101 ods.
2 O. s. p., a preto žalobca a jeho právny zástupca si sami zmarili možnosť zrealizovať na pojednávanísvoje procesné oprávnenia (napr. navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a k tvrdeniam
protistrany). Súčasne v tejto veci neexistoval iný dôležitý dôvod na odročenie pojednávania.
Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že okresný súd disponoval spisovým materiálom dostatočne

preukazujúcim skutkový stav veci. Žalobca v žalobe označil konkrétne dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení, pričom z ním označených dôkazov okresný súd vychádzal, keď si pripojil konkrétny exekučný
spis, oboznámil sa s jeho obsahom, preto neobstojí námietka žalobcu, že nemal možnosť sa vyjadriť k
dôkazom a k tvrdeniam žalovaného, s poukazom i na to, že mu bolo doručené vyjadrenie žalovaného
k žalobe, ku ktorému sa nevyjadril.

Vzhľadom na hore uvedené odvolací súd konštatuje, že okresný súd postupoval správne (v súlade s
ustanovením § 101 ods. 2 O. s. p.), keď prejednal vec v neprítomnosti účastníkov, pretože boli naplnené
všetky zákonné podmienky aj pre vyhlásenie meritórneho rozhodnutia, čomu nebránila ani skutočnosť,
že žalobca podal návrh na prerušenie konania, o ktorom okresný súd na pojednávaní rozhodol (ako už
bolo vyššie uvedené), rešpektujúc zásadu hospodárnosti konania a teda okresný súd svojím postupom
neznemožnil realizáciu procesných práv navrhovateľa, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva, t.

j. neodňal mu možnosť konať pred súdom.

Pokiaľžalobcaspochybňovalvkonanízákonnéhosudcuspoukazomnaustanovenie§15ods.1O.s.p.,
odvolací súd zdôrazňuje, že o vylúčení zákonného sudcu už rozhodoval Krajský súd v Banskej Bystrici
uznesením č. k. 14NcC/107/2012-8 zo dňa 08. 10. 2012, ktorým nebola z prejednávania a rozhodovania

vo veci vylúčená zákonná sudkyňa O.. O. T., pretože u nej neboli zistené okolnosti, ktoré by ju z
prejednávania a rozhodovania veci vylučovali. Odvolací súd takisto nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by
spochybňovali nestrannosť zákonného sudcu. Sudcu je možné vylúčiť z prejednávania a rozhodovania
pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne
bránia rozhodnúť vec v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny

názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu existujú okolnosti vylučujúce ho z prejednávania
a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a
nezaujatého rozhodovania. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje napríklad na to, že Najvyšší súd
Slovenskej republiky vyslovil názor, že dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá sama skutočnosť, že sudca
má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo

(viď napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31. mája 2010).
Dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne
(podľatvrdeniažalobcu)svojímnesprávnymúradnýmpostupomvinejprávnejvecizaložilzodpovednosť
žalovanej za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. (viď napr. uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 201/2013 z 19. júna 2013, sp. zn. 3Cdo 202/2013

z 12. septembra 2013).

Odvolací súd konštatuje, že odvolacie námietky žalobcu sa nedotýkajú hmotnoprávnych dôvodov,
pre ktoré okresný súd žalobu zamietol. Hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia návrhu bolo
nepreukázanie nesprávneho úradného postupu ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti

za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Žalobca odôvodňoval nesprávny úradný postup
exekučného súdu nedodržaním zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia.

Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca v návrhu na začatie konania označil konkrétne dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení. Z týchto dôkazov okresný súd vychádzal pri rozhodovaní, pričom si pripojil

konkrétny exekučný spis a oboznámil sa s jeho obsahom.

Odvolací súd uvádza, že exekučný súd pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu
exekútorovi je povinný skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie.
Je predovšetkým povinný skúmať, či exekučný titul podľa ustanovenia § 41 EP má všetky zákonné

atribúty a či nie je v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 EP). V prípade, ak exekučným titulom je
rozhodcovské rozhodnutie (rozhodcovský rozsudok), je nevyhnutné vychádzať okrem Exekučného
poriadku aj zo zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších právnych predpisov.

Už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je

exekučný súd, konajúci o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku v zmysle
§ 44 ods. 2 EP oprávnený aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými
stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená
na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy (doložky), je oprávnený vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúcez príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou zmluvou viazaná (viď
uznesenie Najvyššieho súdu SR z 10. októbra 2012 sp. zn. 6 Cdo 105/2011, R 66/2013).

Z ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR vyplýva, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo
nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na
konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa troch základných kritérií: zložitosť
veci, správanie účastníka a postup súdu (II. ÚS 79/97, I.ÚS 70/98).

Samotné nedodržanie zákonom ustanovenej lehoty exekučným súdom na rozhodnutie o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie sa nepovažuje za porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 471/2012).

Z obsahu pripojeného exekučného spisu sp. zn. 4Er/645/2010 vyplýva, že žiadosť súdneho exekútora o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola doručená exekučnému súdu dňa 24. 06. 2010, pričom
dňa 09. 07. 2010 exekučný súd písomne poveril súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu, t.j. exekučný
súd rozhodol za 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora.

Nakoľko žalobca v súdnom konaní nepreukázal: a) existenciu nesprávneho úradného postupu, b) vznik

škody, c) príčinnú súvislosť (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody,
preto žalobcovi nevzniklo právo na náhradu škody ani nemajetkovej ujmy.

Odvolací súd potom rozsudok okresného súdu ako vecne správny podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O.
s. p. potvrdil vrátane výroku o trovách prvostupňového konania, pretože okresný súd náležite aplikoval

zásadu úspechu v spore podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O. s. p..

Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 224 ods. 1, v
spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. Žalobca bol v odvolacom konaní neúspešný, preto mu nevzniklo právo na
náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, preto mu podľa vyššie

uvedených ustanovení vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Trovy odvolacieho konania
si však do doby rozhodnutia odvolacieho súdu neuplatnil (§ 151 ods. 1 O. s. p.) a ich vznik nemá odvolací
súd preukázaný ani zo spisu, a preto mu odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.