Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, February 26, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Cob/57/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8513200761
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8513200761.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov

senátu JUDr. Milana Šebeňa a JUDr. Mareka Kohúta v právnej veci žalobcu: EURO-BUILDING, a.s.,
Podunajská 23, 821 06 Bratislava, IČO: 35 683 066, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr.
Cimrák s.r.o., Štefánikova 7, 949 01 Nitra, IČO: 36 868 876, proti žalovanej: Obec Lomnička, 065 03
Lomnička 66, IČO: 00 330 027, zastúpenej splnomocneným zástupcom JUDr. I. J., bytom B. XX, XXX
XX D. L. E., o zaplatenie úrokov z omeškania, o odvolaní žalovanej obce proti rozsudku Okresného
súdu Stará Ľubovňa č.k. 3Cb/20/2013-32 zo dňa 28.5.2013 v spojení s dopĺňacím rozsudkom č.k.
3Cb/20/2013-87 zo dňa 14.5.2014, zhodou hlasov členov senátu takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudoksúduprvéhostupňazodňa28.5.2013č.k.3Cb/20/2013-32zodňa28.5.2013v
spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. 3Cb/20/2013-87 zo dňa 14.5.2014 v napadnutej časti, t.j. vo výroku,
ktorým bolo žalobe o zaplatenie úrokov z omeškania vyhovené, ako aj vo výroku o náhrade trov konania.

Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu Advokátska kancelária JUDr.
Cimrák s.r.o. trovy odvolacieho konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 3.065,78
eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z
omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy 294.587,59 eur od 15.9.2011 do 18. 12. 2012 do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku. Súčasne uložil žalovanému aj povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania

pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 176,75 eur a z trov právneho zastúpenia vo
výške 4.887,65 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že žalobca sa v konaní pôvodne domáhal zaplatenia ceny diela
vyúčtovaného faktúrou č. 200100268 na sumu 294.587,59 eur splatnou 14.9.2011 a uplatňoval si aj
úroky z omeškania od splatnosti faktúry až do jej zaplatenia. Pôvodná žaloba sa viedla na súde pod
sp. zn. 3Cb/1/2012. Žalobca žalobu o zaplatenie istiny zobral späť po tom, čo mu žalovaný zaplatil dňa
19.12.2012 uplatňovanú pohľadávku na istine. Súd uznesením zvyšok žalobného návrhu týkajúceho sa

uplatňovaných úrokov z omeškania za čas od 15.9.2011 do 19.12.2012 vylúčil na samostatné konanie.
V ňom dospel k záveru, že žalovaný sa dostal do omeškania s úhradou predmetnej faktúry, preto pri
aplikácii § 365, § 369 ods. 1, 2 Obch. zák. i § 3 ods. 1 Nar. vl. č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2009
má žalobca nárok na zaplatenie aj uplatňovaných úrokov z omeškania s tým, že tento úrok z omeškania
patrí do dňa predchádzajúcemu dňu, v ktorom došlo k zaplateniu dlžnej istiny, t.j. do 18.12.2012. Z
tohto dôvodu súd zaviazal žalovaného na úhradu úrokov z omeškania vo výške 9,5 % ročne zo sumy294.587,59 eur od 15.9.2011 do 18.12.2012. Ďalej súd prvého stupňa v dôvodoch rozhodnutia uvádza,
že „v prevyšujúcej časti žalobný návrh zamietol“.

Výrok o náhrade trov konania súd odôvodnil aplikáciou ust. § 146 ods. 2 O.s.p. vo vzťahu k tej

časti konania, ktoré skončilo zastavením konania pre späťvzatie žaloby a vo zvyšnej časti zdôraznil, že
žalobca si uplatňoval aj trovy, ktoré mu vznikli v nadväznosti na zmarené pojednávanie dňa 4.12.2012.
Túto náhradu však nebolo možné žalobcovi priznať, pretože sa jeho právny zástupca tohto pojednávania
nezúčastnil. Náhradu iných trov žalobca nežiadal, zo spisu nevyplýva, že by mu nejaké ďalšie trovy
vznikli, preto o nich súd ani nerozhodoval.

Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalovaný. Nesúhlasí s rozhodnutím súdu prvého stupňa.

Namieta priznanie úrokov z omeškania i priznanie náhrady trov konania. Zdôrazňuje to, že sa žalovaný
dostal do platobnej neschopnosti nebolo jeho zavinením, ale bolo to v súvislosti so zastavením transferu
financií zo schválených grantov EÚ. Žalovaná obec bola jednoznačne závislá na vyrokovaní grantov
z eurofondov, aby mala možnosť dofinancovať dohodnuté stavebné akcie. Pri rozhodovaní o náhrade
trov konania kladie dôraz na osobitný zreteľ, ktorý spočíva v samotnej veci, v objektívnej platobnej

neschopnosti žalovanej obce, preto domáha sa aplikácie ust. § 150 O.s.p.. Žiada, aby odvolací súd
rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil, nárok na uplatňované úroky z omeškania zamietol a nepriznal
žalobcovi náhradu trov konania.

Žalobca vo vyjadrení k podanému odvolaniu poukázal na to, že úrok z omeškania má plniť
zabezpečovaciu, kompenzačnú aj sankčnú funkciu. Veriteľ využíva svoje zákonné možnosti na

reparáciu ujmy spôsobenej dlžníkom a dočasnú nemožnosť disponovať peňažnými prostriedkami v
dôsledku neplnenia povinností dlžníka. Nárok na úroky z omeškania vzniká bez ohľadu na to, čo
spôsobilo omeškanie. Ide o objektívnu zodpovednosť. Nesúhlasí ani s aplikáciou ust. § 150 O.s.p. pre
rozhodnutie o náhrade trov konania. Navrhuje rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť a uplatňuje si aj
náhradu trov odvolacieho konania.

Krajský súd v Prešove ako súd odvolací uznesením 2Cob/65/2013-85 zo dňa 16.4.2014 vrátil vec
súdu prvého stupňa za účelom rozhodnutia o celom predmete konania. Dopĺňacím rozsudkom
3Cb/20/2013-87 zo dňa 14.5.2014 prvostupňový súd doplnil výrokovú časť svojho rozsudku
3Cb/20/2013-32 zo dňa 28.5.2013 o výrok, ktorým v prevyšujúcej časti žalobu o zaplatenie úrokov z
omeškania za deň 19.12.2012 zamietol. Tento výrok rozsudku žiaden z účastníkov konania odvolaním

nenapadol.

Odvolací súd na prejednanie podaného odvolania nariadil pojednávanie v zmysle § 214 ods. 1 písm.
a) O.s.p.. V rámci realizovaných odvolacích pojednávaní dal účastníkom okrem iného priestor aj na
vyjadrenie k možným použitiam ust. § 266 ods. 1, 2, 3 Obch. zák. i ust. § 3 Obč. zák. a § 265
Obch. zák.. Posledného z nariadených pojednávaní (26.2.2015) sa žalovaná obec i ňou splnomocnený

zástupca nezúčastnili, hoci zástupcovi bolo doručené predvolanie ešte 21.1.2015. Žalovaná obec
neoznámila odvolaciemu súdu ani prípadné nové skutočnosti, ku ktorým by došlo po predchádzajúcich
pojednávaniach vo veci (resp. po predchádzajúcom vrátení veci súdu prvého stupňa na rozhodnutie o
celom predmete konania.

Odvolací súd aj na základe výsledkov odvolacích pojednávaní preskúmal napadnutej časti rozsudok

v spojení s dopĺňacím rozsudkom, i konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z
ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p.. Bol teda viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania, nad rámec
ktorých nebol oprávnený ani povinný rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmavať. Výnimkou by boli
len prípadné vady konania, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Po takomto
prieskume odvolací súd dospel k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody nie sú spôsobilé privodiť

zmenu, či zrušenie napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa.Opätovne treba poukázať na to, že výrok, ktorým bol v prevyšujúcej časti zamietnutý žalobný návrh na
zaplatenie úrokov z omeškania, nebol napadnutý odvolaním. Preto nadobudol právoplatnosť a nebolo
oprávnením ani povinnosťou odvolacieho súdu tento výrok preskúmavať (§159 ods.1,2, § 206 ods.2

O.s.p.).

Tak ako sa to konštatuje v dôvodoch prvostupňového rozhodnutia, konanie o zaplatenie istiny bolo
zastavené právoplatným uznesením súdu. Následne v tzv. vylúčenom konaní súd rozhodoval už len o
uplatnených úrokoch z omeškania, pričom ani odvolacie dôvody neobsahujú výhrady o tom, že by sa vo
vzťahu k fakturovanej predmetnej istine nebol odporca dostal do omeškania dňom, ako to je uvedené v

dôvodoch rozhodnutia súdu prvého stupňa, neobsahujú výhrady ani proti tomu, že istina bola zaplatená
19.12.2012.

Žalovaná obec nespochybňovala to, že v nadväznosti na zmluvou založený vzťah sa obec dostala
do omeškania s plnením peňažného záväzku. Jej obrana je založená len na tom, že sa do takéhoto
stavu omeškania s plnením peňažného záväzku dostala nezavinene, pretože neboli jej včas poskytnuté
prostriedky z eurofondov, z ktorých sa predmetná akcia financovala.

Nesporným je to, že na predmetný právny vzťah sa majú aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka.
Predmetom tohto konania sú nároky zo zmluvy uzavretej samosprávnou územnou jednotkou s
podnikateľským subjektom, tak ako to má na zreteli ust. § 261 ods. 2 Obch. zák.. V podanom odvolaní sa
nenamieta to, že ide o právny vzťah, na ktorý sa majú aplikovať ustanovenia o zmluve o dielo v zmysle
ust. § 536 a nasl. Obch. zák.. Bez akýchkoľvek pochybností aj s odkazom na zmluvné ustanovenia na

nároky súvisiace s omeškaním peňažného záväzku sa majú aplikovať ustanovenia § 365 a § 369 ods.
1, 2 Obch. zák., ktoré citoval v dôvodoch rozhodnutia prvostupňový súd.

Aj keď obec (tak ako je už uvedené vyššie) nenamietala, že sa dostala do omeškania, odvolací súd
venovala pozornosť aj zmluvne dohodnutým podmienkam splatnosti nárokov zo zmluvy a aj výkladu do
písomnej zmluvy zapracovaného prejavu vôle strán o splatnosti peňažných nárokov zhotoviteľa diela

v súlade s interpretačnými pravidlami danými ust. § 266 ods.1,2,3 Obch. zák.. Z čl. X.10.5 Zmluvy o
dielo č.17022010 vyplynul údaj o splatnosti faktúry „...... min.90 dní od jej doručenia“. Takýto údaj o
splatnosti nárokov zhotoviteľa navrhla žalovaná obec v listinách, ktoré sa týkali verejného obstarávania
(Oznámenie o vyhlásení verejného obstarávania - čl.III.1.2 - v spise na č.l. 54 pv, Listina k Užšej súťaži
- súťažných podkladoch - časť E.2 - v spise na č.l. 59 pv alebo aj v časti I. Všeobecné informácie 4.1

o zdroji finančných prostriedkov). Údaj o tam uvedených lehotách splatnosti sa dostal aj do vyššie
spomenutéhočlánkuuzatváranejzmluvyodieloajednotlivéfakturovanécenyžalovanáobecpostupnev
takejto dohodnutej lehote splatnosti aj plnila. Vychádzajúc z tohto, že takto formulovaný termín splatnosti
bol použitý najskôr žalovanou obcou, i z následnej praxe strán, ani odvolací sú nemal pochybnosti, že
zhotoviteľ diela mal s objednávateľom dohodnutú splatnosť „minimálne 90 dní od doručenia faktúry“. Po

uplynutí 90 dní (aj s aplikáciou ust. § 340 Obch. zák.) od doručenia faktúry sa dostal objednávateľ diela
do omeškania s plnením ceny diela.

Z ust. § 369 ods. 1 Obch. zákonníka vyplýva, že povinnosť platiť úroky z omeškania vzniká pri omeškaní
so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti. Nárok na úroky z omeškania vzniká bez ohľadu na
to, čo spôsobilo omeškanie. Ide o objektívnu zodpovednosť. Jediným relevantným liberačným dôvodom

je, ak ho dlžník preukáže, že omeškanie dlžníka so splnením svojho záväzku je v dôsledku omeškania
veriteľa.

Povinnosť dlžníka platiť úroky z omeškania nastáva priamo zo zákona (ex lege) a to bez ohľadu na
zavinenie.Zmluvnéstranysiúrokzomeškanianemusiadohodnúťvzmluveanároknaúrokzomeškania
vznikne aj v tomto prípade priamo zo zákona.V prípade omeškania s plnením peňažného záväzku sa preto mení obsah záväzku tak, že dlžníkovi
pribudne povinnosť plniť popri peňažnému dlhu aj úroky z omeškania a veriteľovi pribudne oprávnenie
požadovať od dlžníka popri plnení peňažného dlhu aj úroky z omeškania.

Zmluvné strany si môžu postih za omeškanie s plnením peňažného záväzku vo forme úrokov z
omeškania v konkrétnom prípade vylúčiť dohodou.

Podľa názoru odvolacieho súdu k takejto dohode môže dôjsť, Obchodný zákonník to nevylučuje, ale
dohoda veriteľa s dlžníkom o tom, že sa vzdáva svojho práva na úroky z omeškania musí mať písomnú
formu tak, ako to ustanovuje § 574 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Takúto dohodu však odporca v písomnej forme súdu nepredložil. Ním tvrdená iniciatíva vo vzťahu k

navrhovateľovi (či jeho právnemu zástupcovi) smerujúca k takémuto vzdaniu sa nároku na úroky z
omeškania bola neúspešná.

Podľa ust. § 265 Obch. zák. - výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku,
nepožíva právnu ochranu.

Zásady poctivého obchodného styku sú výrazom konkretizácie všeobecnejších morálnych zásad či

noriem vyjadrených v pojme dobré mravy. Tvoria ucelený súbor zásad správania, ktorých dodržiavanie
v obchodnom styku tento styk kvalifikuje ako poctivý.

V obchodných vzťahoch je právna úprava prísnejšia a zákonodarca tak robí v záujme právnej istoty v
obchodných vzťahoch.

V predmetnej veci žalovaná obec namietala, že uplatnenie si práva na úroky z omeškania zo strany

veriteľa je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, keďže veriteľ - žalobca vedel, že
spôsobilosť obce plniť svoje záväzky objednávateľa diela je podmienená poskytnutím prostriedkov z
eurofondov. Odvolateľ pritom nespochybňuje v odvolaní, že sa s plnením peňažného záväzku dostal do
omeškania. V konaní sa netvrdí vyššie uvedený jediný relevantný liberačný dôvod, t.j. že by omeškanie
dlžníka bolo dôsledkom omeškania veriteľa.

Dlžník - žalovaný v dôsledku porušenia svojej zmluvnej povinnosti sa usiluje sankčnej povinnosti zaplatiť
úroky z omeškania zbaviť, s poukazom na to, že ide o výkon práva v rozpore so zásadami poctivého
obchodného styku, pričom sám riadnym a včasným neplnením záväzkov porušil jednu zo základných
zásad poctivého obchodného styku. V tomto prípade by ust. § 265 Obch. zák. nebolo prostriedkom
právnej ochrany, ale by sa stalo prostriedkom výrazne narušujúcim právnu istotu účastníkov obchodných

záväzkových vzťahov.

Z uvedeného vyplýva, že právny názor, z ktorého vychádzal súd prvého stupňa je správny. Správne
preto prvostupňový súd vyhovel návrhu navrhovateľa na priznanie uplatňovaných úrokov z omeškania.

Pri viazanosti dôvodmi podaného odvolania neostávalo odvolaciemu súdu nič iné len v tejto časti
rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorou bolo vyhovené návrhu na zaplatenie uplatnených úrokov z

omeškania podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdiť.

Aj pre rozhodnutie o uplatňovaných nárokoch na náhradu trov konania prvostupňový súd správne
vychádzal zo skutočností uvedených v ustanovení § 146 ods. 2 i ust. § 142 ods. 1 O.s.p.. Bez
akýchkoľvek pochybností došlo k zaplateniu istiny uplatňovanej v konaní až po podaní žalobného
návrhu. Späťvzatie návrhu v časti uplatňovanej istiny teda bolo dôsledkom správania sa odporcu

po podaní návrhu, čo je situácia, akú má na mysli ust. § 146 ods. 2 veta druhá O.s.p.. Vo zvyškužalobného návrhu týkajúcom sa uplatňovaných úrokov z omeškania bol navrhovateľ v celom rozsahu
úspešný. V tejto časti je teda dôvodným priznanie nároku na náhradu trov konania v zmysle ust.
§ 142 ods. 3 O.s.p. (neúspech žalobcu je len v nepatrnej časti týkajúcej sa zamietavého výroku

pojatého do dopĺňacieho rozsudku). Odvolateľ ani v tejto časti, ktorá sa týka vyčíslenia priznávaného
nároku na náhradu trov konania neuplatňuje konkrétne odvolacie dôvody, ktoré by spochybňovali výšku
vyčíslených trov konania. Obrana je založená len na argumentácii spočívajúcej v dôvodoch hodných
osobitného zreteľa, ktorých základ by mal spočívať v etnickom zložení žalovanej obce, v účele, na ktorý
plnenie poskytnuté žalobcom následne bolo v obci využívané a v neposlednom rade na tom, že plnenie

úrokov z omeškania i trov konania by mohlo ohroziť aj ďalšie plnenie povinností orgánu samosprávy.

Podľa § 150 ods. 1 O.s.p., ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu
trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolností či účastník, ktorému sa
priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočností a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí,
akúčastníkkonanianemoholtietoskutočnostiadôkazyuplatniť.Účelomustanovenia§150ods.1O.s.p.
je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením

moderačného absolučného práva. Toto ustanovenie je výrazom skutočností, že tam, kde zákon nemôže
byť natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom
v medziach stanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže
dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by vyplynul z použitia všeobecných
zásadnáhradytrovkonania.Zákonvšakvyžadujeprerealizáciutohtosudcovskéhomoderačnéhopráva,

aby v danom prípade išlo o výnimočné okolností a dôvody hodné osobitného zreteľa. Ustanovenie §
150 ods. 1 O.s.p. však nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady
rozhodovania o trovách konania, nepriznať náhradu trov úspešnému účastníkovi konania. Významné
z hľadiska aplikácie § 150 sú rovnako okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nároku, postoj
účastníkov v priebehu konania, ale i ďalšie skutočností.

V predmetnej veci je nepochybným to, že vzhľadom na zmluvnú úpravu splatností jednotlivých nárokov
na zaplatenie ceny diela sa obec - žalovaný dostal do omeškania s plnením týchto záväzkov. Nároky,
ktoré boli uplatnené v tomto konaní, boli na jednej strane žalovaným plnené na istine v priebehu tohto
súdneho konania (po podaní žaloby) a nároky na úrokoch z omeškania boli žalobcovi (až na úroky
z omeškania za deň 19.12.2012) žalobcovi rozhodnutím súdu prisúdené. Žalobca sa dôvodne teda v

súdnom konaní domáhal uplatnenia týchto nárokov, s čím mu vznikli aj výdavky a ich nepriznanie by bolo
vo vzťahu k nemu neprimeranou tvrdosťou. Pri rozhodovaní a úvahách podľa § 150 je totiž treba mať na
zreteli nielen pomery toho, kto by mal zaplatiť trovy konania, ale je nutné tiež prihliadať aj na to, ako by
sa takéto rozhodnutie dotklo majetkových pomerov oprávneného účastníka konania. Len argumentácia
odporcu poukazujúca na etnické zloženie obce, na charakter a účel zariadenia, ktoré plnením zo strany

žalobcu sa obci dostalo, i poukaz na to, akým spôsobom sa toto zariadenie využíva a pre akú zložku
obyvateľstva, nemôžu len samo o sebe v tomto smere privodiť záver o výnimočnom použití ustanovení §
150 ods. 1 O.s.p.. Odvolateľ napokon ani nepreukázal také majetkové pomery, ktoré by mohol odvolací
súd čo i len posudzovať v zmysle uplatnených odvolacích dôvodov. Nejde pri tom o všeobecné známe
skutočností, ktoré by nemali byť predmetom dokazovania (§ 121 O.s.p.). Ak žalobca mal nárok na

priznanie náhrady trov konania v zmysle ust. § 146 ods. 2 veta druhá O.s.p. i v zmysle ust. § 142 ods.
3 O.s.p. a účastníkmi (najmä žalovaným) produkované skutočností nesvedčia možnosti aplikácie ust. §
150 ods. 1 O.s.p., odvolací súd aj v tejto časti rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorou sa rozhodlo o
náhrade trov konania, podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

V odvolacom konaní bol úspešný žalobca. Ten uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania

pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia . Pri aplikácii ust. § 142 ods. 1, § 151 ods. 1 O.s.p. a § 224
ods. 1 O.s.p. odvolací súd mu priznal uplatňovanú náhradu trov odvolacieho konania za nasledujúce
úkony právnej služby :

- písomné vyjadrenia k podanému odvolaniu z 27.8.2013

- písomné vyjadrenia na výzvu odvolacieho súdu z 13.3.2014

- zastúpenie na odvolacom pojednávaní dňa 20.3.2014- zastúpenie na odvolacom pojednávaní dňa 26.2.2015

Za uvedené úkony patrí zastupujúcemu advokátovi tarifná odmena podľa § 10 ods.1, § 13a ods.1 písm.
a), b) vyhl.č.655/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov po 492,93 eur. Podľa § 16 ods.3 cit. Vyhl. Treba

k ním pripočítať náhradu hotových výdavkov za úkon v roku 2013 7,81 eur, za úkony v roku 2014 po
8,04 eur a za úkon v roku 2015 8,39 eur.

Spolu to je 2.004,- eur, po pripočítaní DPH t.j.400,8 eur - 2.404,80 eur.

Pri účasti na pojednávaní dňa 20.3.2014 má zastupujúci advokát aj nárok na náhradu cestovných
nákladov (§ 16 ods.4 cit. vyhl., § 7 ods.2,4,5 zák.č. 283/2002 Z.z., Opatrenie MPSVaR č.632/2008
Z.z.). Advokátska koncipientka právneho zástupcu žalobcu cestovala na pojednávanie z miesta menej

vzdialeného od konajúceho súdu ako je sídlo kancelárie zástupcu. Preto bola účtovaná náhrada za
celkom najazdených kilometrov 582 (291 * 2- vd čl.l. 80 spisu) s použitím motorového vozidla AUDI A 3
s priemernou spotrebou benzínu 8,2 l/100 km a s cenou 1,431 eur za liter. Pri paušálnej náhrade podľa
označeného opatrenia vo výške 0,183 eur/km a uvedenej spotrebe pohonných hmôt na cestovných
nákladoch možno priznať žalobcovi sumu 174,60 eur.

Okrem toho podľa § 17 ods.4 cit. vyhl. patrí advokátovi náhrada za stratu času pri cestách tam a späť
za celkom 16 začatých polhodín po 13,40 eur, so zvýšením o DPH vo výške po 2,68 eur, t.j. celkom
257,28 eur.

Pri účasti na pojednávaní dňa 26.2.2015 má zastupujúci advokát aj nárok na náhradu cestovných
nákladov. (§ 16 ods.4 cit. vyhl., § 7 ods.2,4,5 zák. č. 283/2002 Z.z., Opatrenie MPSVaR č.632/2008

Z.z.). Advokátska koncipientka právneho zástupcu žalobcu cestovala na pojednávanie z miesta sídla
kancelárie zástupcu. Preto bola účtovaná náhrada za celkom najazdených kilometrov 668 km s použitím
motorového vozidla TOYOTA RAV4 2,0 M/T 4 WD s priemernou spotrebou paliva 7,3 l/100 km a s cenou
1,385 eur za liter. Pri paušálnej náhrade podľa označeného opatrenia vo výške 0,183 eur/km a uvedenej
spotrebe pohonných hmôt na cestovných nákladoch možno priznať žalobcovi sumu 189,78 eur. Keďže

v ten istý deň sa zástupca žalobcu zúčastnil i pojednávania na Okresnom súde Prešov pod sp.zn.
21Cb/125/2014 účtoval si na týchto nákladoch polovicu jemu vzniknutých nákladov, t.j. sumu 94,89 eur

Okrem toho podľa § 17 ods.4 cit. vyhl. patrí advokátovi náhrada za stratu času pri cestách tam a späť za
celkom 16 začatých polhodín po 13,98 eur, so zvýšením o DPH vo výške po 2,79 eur, t.j. celkom 268,42
eur. Aj v tomto prípade účtovanej z vyššie uvedeného dôvodu vo výške 1, t.j. vo výške 134,21 eur.

Celkom na náhrade trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní preto odvolací súd priznal žalobcovi
sumu 3.065,78 eur.

Uvedené rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004
Z.z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.