Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 24, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6CoPr/2/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812206973
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3812206973.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Ľubice Bajzovej a členiek JUDr.

Stanislavy Markovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci navrhovateľa: P. P., nar. XX.X.XXXX, bytom
P., M. E. X/X, právne zast. JUDr. Jaroslavom Hujíkom, advokátom so sídlom v Prievidzi, Hviezdoslavova
č. 3, proti odporcovi: DIGI SLOVAKIA, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Rőntgenova č. 26, IČO: 35701722,
zast. JUDr. U., nar. X.X.XXXX, bytom XXX XX MR. o zaplatenie 4.264,63 eur s prísl., na odvolanie
odporcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 9. septembra 2013, č.k. 12Cpr/3/2012-497,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej - vyhovujúcej časti a v časti náhrady trov konania p o

t v r d z u j e .

Odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 148,90
eur k rukám právneho zástupcu navrhovateľa do troch dní odo dňa jeho právoplatnosti.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa rozhodol tak, že konanie v časti o zaplatenie istiny vo
výške 315,38 eur s 9,5 % ročným úrokom z omeškania od 1.9.2011 do zaplatenia zastavil. Odporcu
zaviazal zaplatiť navrhovateľovi sumu 3.949,25 eur s 9,5 % ročným úrokom z omeškania od 1.9.2011
do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia a tiež k povinnosti zaplatiť navrhovateľovi k rukám
jeho právneho zástupcu náhradu trov konania vo výške 1.337,10 eur, pozostávajúcu z trov právneho
zastúpenia vo výške 1.081,60 eur a z ostatných trov vo výške 255,50 eur, do 3 dní od právoplatnosti

rozsudku.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ sa domáhal od odporcu zaplatenia sumy
4.264,63 eur s prísl. s odôvodnením, že bol zamestnaný u odporcu od 26.10. 2009 do 30.11. 2011 ako
servisný a montážny technik pre satelitnú a káblovú televíziu v jeho prevádzke v Prievidzi, pričom pri
výkone svojej práce u zamestnávateľa pri pracovných cestách so súhlasom odporcu používal vlastné
motorové vozidlo Mercedes A160 ev. č. PD XXXDG. Pri pracovných cestách v mesiacoch november
až december 2009 najazdil tak 2.640 km, v mesiacoch január až december 2010 najazdil 16.815 km

a v mesiacoch január až máj 2011 najazdil 3.849 km, teda spolu 23.304 km, opodstatnenosť ktorých
odjazdenýchkilometrovzostranyodporcuspochybnenánebola,avšakodporcamuvyplatilzaodjazdené
kilometre len náhradu za spotrebu PHM, pričom na jeho zákonný nárok na výplatu náhrady v súvislosti
s používaním vlastného motorového vozidla neprihliadal. Poukázal na ust. § 7 zákona č. 283/2002 Z.z.
o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov, vychádzajúc z ktorého mu prináleží nárok aj
na základnú náhradu, ktorá podľa opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej
republiky (ďalej len „MPSVaR SR“) č. 632/2008 Z.z., účinného od 1.1. 2009 je 0,183 eur za každýkilometer jazdy. Podľa prepočtu na celkový počet najazdených kilometrov a sadzbu základnej náhrady,
mu tak prináleží požadovaná suma 4.264,63 eur (t. j. 23.304 km x 0,183 eur/km), ktorú mu odporca
nevyplatil, preto podal na neho sťažnosť na Inšpektorát práce Trenčín, ktorým kontrolným orgánom bolo

zistené, že odporca, ako jeho zamestnávateľ, porušil ustanovenie § 34 vyššie citovaného zákona, a
to tým, že pri stanovení paušálnej náhrady neprihliadal na jeho zákonný nárok na vyplatenie zákonnej
náhradyvsúvislostispoužívanímvlastnéhomotorovéhovozidlapripracovnýchcestách.Odporcuvyzval
dňa 12.1. 2012 na zaplatenie nárokovanej sumy, na ktorú výzvu tento vôbec nereagoval. Keďže odporca
už od 1.9. 2011, t. j. od termínu, kedy o svojom porušení zákona o cestných náhradách vedel, mohol mu

dlžnú čiastku zaplatiť avšak to neurobil, požaduje od uvedeného dňa aj ročný úrok z omeškania vo výške
9,50 %. Proti súdom vydanému platobnému rozkazu pod č. k. 5Ro/123/2012-13 zo dňa 12.7. 2012 podal
v zákonnej lehote odporca odpor, v ktorom uviedol, že na presúvanie interných technikov k miestam
porúch a inštalácií, mali technici k dispozícii viaceré služobné autá. V prípade, že sa jednalo o urgentnú
situáciu mohli technici používať na presun svoje súkromné autá. Dňa 1.8. 2010 bola s navrhovateľom
uzatvorená Dohoda o použití súkromného motorového vozidla na služobné účely (ďalej len „Dohoda“).

Na základe tejto Dohody bola so súhlasom navrhovateľa stanovená paušalizovaná suma cestovných
náhrad a amortizácie v celkovej výške 150,- eur mesačne. V Dohode bola paušalizovaná výška aj kvôli
tomu, že odporca chcel zamedziť, aby zamestnanci zneužívali používanie súkromných áut na služobné
účely navyšovaním počtu najazdených kilometrov a pripočítavaním amortizácie a týmto spôsobom chcel
odporca zamestnancov prinútiť k primárnemu využívaniu služobných vozidiel. Zákon č. 283/2002 Z.z.

umožňuje paušalizáciu cestovných náhrad v rámci § 34. Navrhovateľ svojím konaním porušil Dohodu
a zároveň sústavne nerešpektoval pokyny zamestnávateľa, resp. osoby poverenej zamestnávateľom,
nechával si preplácať pohonné látky a cestovné náhrady aj za cestu z jeho bydliska do zamestnania, čo
sa nepovažuje za pracovnú cestu, umelo navyšoval počet kilometrov pri uskutočňovaných trasách. Mal
za to, že navrhovateľ nepreukázal hodnoverným a overiteľným spôsobom skutočnosť, že celkový počet

ním najazdených kilometrov bol najazdený na služobné účely, pretože nepredložil písomné cestovné
príkazy zamestnávateľa na vykonanie pracovných ciest a ani ďalšie dôkazy preukazujúce jeho nárok
za uvádzané obdobie, bez predloženia ktorých dokladov uplatňovaný nárok navrhovateľa nie je z jeho
strany preskúmateľný, preto ho považuje za nedôvodný a nepreukázaný.

V priebehu konania, písomným podaním z 12.2. 2013, v spojení s podaním do zápisnice súdu na

pojednávaní dňa 9.9. 2013, vzal navrhovateľ podaný návrh v časti istiny vo výške 315,38 eur aj so
zákonnými úrokmi z omeškania vo výške 9,5 % ročne od 1.9. 2011 do zaplatenia späť, v dôsledku čoho
súd prvého stupňa akceptujúc dispozičné právo navrhovateľa s predmetom sporu, konanie podľa § 96
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.“) v tejto časti zastavil.

Vykonaným dokazovaním súd prvého stupňa zistil, že navrhovateľ bol zamestnaný u odporcu od 26.10.

2009 do 30.11. 2011 ako servisný a montážny technik pre satelitnú a káblovú televíziu v jeho prevádzke
v Prievidzi. Pri výkone svojej práce u zamestnávateľa, pri pracovných cestách, so súhlasom odporcu,
používal vlastné motorové vozidlo Mercedes A160 ev. č. PD XXXDG. Z vyúčtovania PHM a kníh jázd za
sporné obdobie, proti obsahu ktorých písomností nemal odporca žiadne výhrady, bolo preukázané, že
navrhovateľ v súvislosti s výkonom práce pre odporcu vlastným motorovým vozidlom vykonal pracovné

cesty, pri ktorých najazdil v mesiaci november 2009 1.178,5 km, v decembri 2009 1.384,2 km, v januári
2010 1.000,6 km, vo februári 2010 1,179,2 km, v marci 2010 1.536 km, v apríli 2010 1.274,3 km, v
máji 2010 1.501,4 km, v júni 2010 1.674,9 km, v júli 2010 1.260,9 km, v auguste 2010 1.463 km, v
septembri 2010 1.262 km, v októbri 2010 1.151 km, v novembri 2010 903 km, v januári 2011 942 km, v
marci 2011 1.084 km, v apríli 2011 508 km a v mesiaci máj 2011 479 km. Pretože za mesiac december

2010 odporca neposkytol súdu do spisu žiadne podklady k overeniu správnosti výpočtu odjazdených
kilometrov, pri ich výpočte navrhovateľ vychádzal zo zoznamu inštalácií z decembra 2010 (č. l. 54), ktorý
zoznam si viedol sám v súlade s evidenciou vedenou odporcom. Na základe porovnania jednotlivých
inštalácií s nevyhnutným počtom prejdených kilometrov motorovým vozidlom z databázy Google map
za účelom návštevy zákazníkov do miesta inštalácií a následne späť do pobočky odporcu v Prievidzi,

si uplatnil voči odporcovi za mesiac december 2010 náhradu za 1.401,1 km. V mesiaci február 2011
požadoval navrhovateľ zaplatenia náhrady za použitie vlastného motorového vozidla v rozsahu 397,5
km. Skutočnosť, že taký počet kilometrov vlastným motorovým vozidlom na pracovné cesty pre odporcu
vykonal, preukazoval tým, že odporca mu za tento mesiac vo výplate v mesiaci marec 2011 zaplatil
sumu 52,- eur ako vyúčtovanie ním spotrebovaných PHM vlastným vozidlom. Tvrdil, že pri vtedajšej

cene benzínu 1,399 eur/liter a priemernej spotrebe 9,35 litra/100 km spotreboval 37,169 litrov a pri
uvedenej spotrebe prešiel vyššie uvádzaných 397,5 km. Pokiaľ ide o mesiace december 2010 a február2011, súd si osvojil vyššie uvedený výpočet navrhovateľa ním najazdených km, pretože odporca ako
bývalý zamestnávateľ navrhovateľa neposkytol súdu iné relevantné písomností, z ktorých by sa dal
počet najazdených km v týchto mesiacoch navrhovateľom zistiť. Spolu tak navrhovateľ v spornom

období pri pracovných cestách vlastným omv najazdil 21.580,6 km. Dňa 30.7. 2010 uzavreli účastníci
Dohodu o použití súkromného motorového vozidla podľa § 51 Občianskeho zákonníka s účinnosťou
od 1.8. 2010 do 31.7. 2011. Predmetom Dohody bolo používanie omv zamestnanca na služobné účely
pri vykonávaní práce zamestnanca. Podľa bodu 3 Dohody, zamestnanec mohol používať na služobné
účely pri výkone svojich pracovných povinností svoje omv. Podľa bodu 6 predmetnej Dohody, za

používanie omv na plnenie pracovných povinností zamestnanca, zamestnávateľ (odporca) sa zaviazal
uhradiť mu paušálne 150,- eur mesačne. Na obdobie od 31.7. 2010 do 31.7. 2012 vydal odporca ako
zamestnávateľ smernicu „Použitie motorového vozidla zamestnanca na pracovnú cestu“. Podľa bodu 3
tejto smernice, zamestnanci spoločnosti (odporcu) používajú na pracovné cesty prednostne motorové
vozidlá vo vlastníctve zamestnávateľa. Zamestnanci môžu po dohode so zamestnávateľom použiť na
pracovnú cestu aj motorové vozidlo, ktoré nie je vozidlom zamestnávateľa. Podmienky pracovnej cesty

určuje vždy zamestnávateľ, ktorý sa môže so zamestnancom dohodnúť, že zamestnanec pri pracovnej
ceste použije vlastné omv. Podľa bodu 4 Dohody, sa za pracovnú cestu vlastným omv nepovažuje
cesta z trvalého bydliska zamestnanca na pracovisko. V bode 5 sa uvádza, že zamestnávateľ má
právo určiť výšku náhrady za použitie omv, okrem cestného motorového vozidla zamestnávateľa,
zamestnancom na pracovnú cestu paušálnou sumou podľa § 34 zákona č. 283/2002 Z.z.. Pokiaľ

zamestnávateľ výšku náhrady za použitie vozidla neurčí paušálnou sumou podľa predchádzajúcej
vety, náhrada, ktorá sa poskytuje zamestnancovi pri použití omv na pracovnej ceste, je stanovená v
spoločnosti (odporcom) podľa § 7 zákona č. 283/2002 Z.z.. Podľa totožného bodu smernice, len ak
zamestnávateľ (odporca) neurčil náhradu paušálnou sumou, patrí zamestnancovi základná náhrada za
1 km jazdy a náhrada za spotrebované pohonné látky. Odporca bol o počte najazdených km počas

výkonu práce zo strany navrhovateľa písomne informovaný, obdržal každý mesiac od neho písomné
vyúčtovanie spotrebovaných PHM a počtu najazdených km (zahŕňajúcich aj cestu z miesta bydliska),
pričom k počtu najazdených km odporca nevzniesol žiadnu výhradu. Na pracovné cesty ho vysielal sám
odporca a priebežne ho kontroloval tým, že mal od neho k dispozícii písomné zápisy od každého jedného
klienta, ktorého navštívil za účelom poskytnutia služieb, servisu, montáže, vrátane uvedenia miesta

výkonu práce. Odporca navrhovateľovi cestovné náhrady (PHM) v spornom období platil na základe
jeho vyúčtovania spotreby PHM, ktorá spotreba vyčerpávala odporcom deklarovaný paušál náhrady.
Každý mesiac odporca robil samostatne vyúčtovanie, ktoré jeho zamestnávateľ akceptoval. Z výplatnej
pásky bolo zrejmé, akú sumu za ten ktorý mesiac za spotrebované PHM mu bola odporcom vyplatená.

Súd na zistený skutkový stav aplikoval ust. § 7, § 34 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách v

znení neskorších predpisov, Opatrenie Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky
(ďalej len „MPSVaR SR“) č. 632/2008 Z.z., účinného od 1.1. 2009, s odkazom na ktoré v odôvodnení
uviedol, že návrh navrhovateľa po jeho čiastočnom späťvzatí považuje za dôvodný a preto mu vyhovel.
V konaní mal za jednoznačne preukázané, že navrhovateľ bol bývalý zamestnanec odporcu, ktorý v
rámci plnenia si svojich pracovných úloh sa zúčastnil v spornom období aj pracovných ciest, ktoré

uskutočnil na základe dohody s odporcom, v prevažnej časti svojím osobným motorovým vozidlom (ďalej
"omv"). Nespochybnil existenciu tejto dohody, ani možnosť odporcu paušalizovať výšku cestovných
náhrad odporcom podľa citovaného ustanovenia § 34 zákona č. 283/2002 Z.z., uviedol však, že táto
paušalizácia musí byť v súlade s právnymi predpismi. Podľa jeho názoru podstata sporu nespočívala vo
vznesených pochybnostiach odporcu ohľadne počtu navrhovateľom najazdených km v spornom období

pri výkone práce, pretože o počte najazdených km počas výkonu práce bol odporca z jeho strany vždy
písomne informovaný, obdržal každý mesiac od neho písomné vyúčtovanie spotrebovaných PHM a
počtu najazdených km, pričom k počtu najazdených km odporca nikdy nevzniesol žiadnu výhradu. Na
pracovné cesty ho vysielal sám odporca a priebežne ho kontroloval tým, že mal od neho k dispozícii
písomné zápisy od každého jedného klienta, ktorého navštívil za účelom poskytnutia služieb, servisu,

montáže, vrátane uvedenia miesta výkonu práce. Aj napriek údajnej ústnej a neskôr písomne uzavretej
Dohode, v ktorej je uvedená paušálna náhrada určená odporcom, nepostupoval tento podľa § 34
zákona o cestovných náhradách, pretože pri výpočte paušálnej sumy nevychádzal z priemerných
podmienok rozhodujúcich na poskytovanie náhrad zamestnancom, napriek tomu, že odporca takúto
zákonnú povinnosť mal, a teda paušálnu sumu náhrad bol povinný upraviť tak, aby zodpovedala

priemerným podmienkam rozhodujúcim pre poskytnutie náhrad. Odporca pri výpočte paušálnej sumy
mal právnu povinnosť prihliadať riadne na všetky zákonné nároky navrhovateľa, ktorými okrem nárokuna náhradu za spotrebované PHM, bol aj nárok na náhradu za opotrebenie omv, ktorého nároku
sa navrhovateľ voči odporcovi nikdy nevzdal, a tento nárok ani nebol v paušálnej náhrade nijako
konkretizovaný. Z vykonaného dokazovania, zo samotných výpovedí účastníkov konania a z písomností

založenýchnimidospisu,malsúdjednoznačnezistené,žepovykonanýchpracovnýchcestách,odporca
následne preplácal navrhovateľovi náklady týkajúce sa skutočnej spotreby PHM. Zákonná možnosť
paušalizovať náhrady nedáva zamestnávateľovi právo ukracovať zamestnanca na týchto náhradách,
a samotná podstata paušalizácie spočíva len v zjednodušení preukazovania nárokov a ich likvidácie.
Podľa názoru súdu je nelogické až absurdné tvrdenie odporcu, že je to navrhovateľ, kto má preukazovať

s odstupom času, že najazdil taký počet km ako uvádza, keď odporca ním deklarovaný počet km v
minulosti nikdy nespochybnil, naopak akceptoval ho. Jeho výhrady k najazdeným km v spornom období
považoval súd za účelové v snahe vyhnúť sa svojej povinnosti zaplatiť navrhovateľovi zákonné cestovné
náhrady pri použití vlastného omv, na používanie ktorého pri pracovných cestách dal odporca súhlas.
Odporca navrhovateľovi náklady na PHM v spornom období na základe jeho vyúčtovania spotreby PHM
vyplatil, čím ani navrhovateľom odjazdené km pri pracovných cestách v spornom období jeho omv

nespochybnil, pričom pri cestovných náhradách na výplatu základnej náhrady v súvislosti s používaním
omv navrhovateľa zjavne neprihliadal, keďže vyúčtovanie pracovných ciest navrhovateľom pokrývalo
len spotrebu PHM ( čo okrem iného vyplýva aj z protokolu Inšpektorátu práce Trenčín). Základná
náhrada podľa právneho názoru súdu navrhovateľovi odporcom v spornom období podľa § 7 zákona
č. 283/2002 Z.z., zaplatená nebola, jej výška v rozhodnom období podľa Opatrenia MPSVaR SR č.

632/2008 Z.z. účinného od 1.1. 2009 predstavovala 0,183 eur za každý km jazdy, čo pri odjazdených
21.580,6 km navrhovateľom za žalované obdobie, predstavuje sumu 3.949,25 eur, a preto súd uložil
odporcovi povinnosť uvedenú sumu navrhovateľovi zaplatiť. Vzhľadom k tomu, že si odporca svoje
povinnosti riadne a včas nesplnil, dostal sa do omeškania a preto si navrhovateľ od odporcu dôvodne
uplatňoval aj zaplatenia úroku z omeškania v súlade s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3

nar. vl. č. 87/1995 Z.z. vo výške 9,5 % ročne zo sumy 3.949,25 eur od 1.9. 2011 (kedy sa odporca
prvýkrát dozvedel o nesprávne vyplácaných cestovných náhradách navrhovateľovi - list Inšpektorátu
práce Trenčín adresovaný navrhovateľovi z 25.8. 2011) do zaplatenia. Preto súd zaviazal odporcu
zaplatiť navrhovateľovi aj zákonné úroky z omeškania uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia. O
náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 146 ods. 2 veta prvá Občianskeho

súdneho poriadku. Základ nároku, navrhovateľom v spore uplatnený, bol v konaní preukázaný. Samotnú
výšku nároku z dôvodu absencie niektorých písomných dokladov zo strany odporcu bolo ťažké vypočítať
a až po doplnení dokazovania vo veci vzal navrhovateľ v časti ním podaný návrh na začatie konania
späť. Z týchto dôvodov priznal súd navrhovateľovi voči odporcovi plnú náhradu trov konania, ktoré mu v
spore vznikli. Navrhovateľove trovy pozostávali zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 255,50 eur

a z trov právneho zastúpenia podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. za štyri úkony právnej služby á 151,05 eur
vychádzajúc z hodnoty uplatneného nároku vo výške 4.264,63 eur (prevzatie a príprava zastupovania
dňa 18.4. 2012, vyhotovenie návrhu 19.4. 2012, písomné vyjadrenie k odporu 19.10. 2012, zastupovanie
na pojednávaní 7.1. 2013) a za tri úkony právnej služby á 141,09 eur vychádzajúc z hodnoty upraveného
nároku v konaní po jeho čiastočnom späťvzatí na sumu 3.949,25 eur podaním zo dňa 12.2. 2013

(zastupovanie na pojednávaní dňa 15.4. 2013, 20.5. 2013 a 9.9. 2013) + 3 x režijný paušál po 7,63 eur +
4 x režijný paušál po 7,81 eur, t. j. trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 1.081,60 eur. Navrhovateľ
si v konaní nesprávne uplatnil náhradu trov za 1 úkon právnej služby, za účasť na pojednávaní dňa 15.4.
2013 sumu 151,05 eur, pričom mu za tento úkon právnej služby po čiastočnom späťvzatí návrhu patrila
suma 141,09 eur, preto súd navrhovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia o sumu 9,96 eur skrátil.

O povinnosti odporcu zaplatiť trovy konania v celkovej výške 1.337,10 eur k rukám právneho zástupcu
navrhovateľa, rozhodol súd podľa § 149 ods. 1 O.s.p.

Rozsudok súdu prvého stupňa v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol odporca a žiadal v
prvej časti svojho odvolania o zmenu napadnutého rozsudku a to tak, že "žalobnému návrhu bude v
celom rozsahu vyhovené", prípadne žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie. Namietal nesprávnosť skutkových zistení a nesprávne právne posúdenie veci, čím
uplatnil dôvody odvolania uvedené v ust. § 205, ods.2 písm. d/ a f/ O.s.p.. Dôvodil, že svoje záväzky
voči navrhovateľovi považuje v celom rozsahu za vyrovnané, a to či už ide o spotrebu pohonných
hmôt, alebo samotnú amortizáciu vozidla, preto nárok ním uplatnený v tomto konaní, čo do dôvodu ani
výšky neuznáva. Poukázal na to, že dňa 01.08.2010 bola s navrhovateľom uzatvorená Dohoda o použití

súkromného motorového vozidla na služobné účely, na základe ktorej bola stanovená paušalizovaná
suma cestovných náhrad a amortizácie v celkovej výške 150,- eur mesačne, v ktorej dohode bolatáto výška paušalizovaná okrem iného aj kvôli tomu, že spoločnosť chcela zamedziť, aby zamestnanci
zneužívali používanie súkromných vozidiel na služobné účely navyšovaním počtu najazdených km
a pripočítavaním si amortizácie a tiež aby títo prednostne využívali služobné vozidlá, pretože sa

to ukázalo ako vyhovujúce a prospešné. Navrhovateľ mal k dispozícií tiež služobné vozidlo, ktoré
mohol na plnenie pracovných úloh využívať. Používanie vlastného motorového vozidla na pracovnú
cestu bolo upravené vnútornou smernicou. Zákon č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách v znení
neskorších predpisov umožňuje paušalizáciu cestovných náhrad v rámci ust. § 34, ktorá paušalizácia
je využívaná s cieľom zjednodušenia účtovania a vyplácania cestovných náhrad zamestnancom,

ktorým zamestnávateľ určuje zväčša rovnaké podmienky pracovnej cesty. V prípade navrhovateľa ide o
zamestnancov pracujúcich na pracovnej pozícií montážny a servisný technik, vykonávajúcich pracovné
cesty opakovane na základe písomného príkazu zamestnávateľa. Uviedol, že navrhovateľ svojím
konaním porušil uzatvorenú dohodu, nerešpektoval pokyny zamestnávateľa resp. osoby poverenej,
dával si preplácať pohonné látky a cestovné náhrady aj za cestu z jeho bydliska do zamestnania, čo
nemožno za pracovnú cestu považovať, čím si umelo navyšoval počet km. Poukázal tiež na ust. § 3 cit.

zákona, podľa ktorého zamestnávateľ vysielajúci zamestnanca na pracovnú cestu, písomne určí miesto
jeho nástupu, miesto výkonu práce, čas trvania, spôsob dopravy a miesto skončenia pracovnej cesty.
Podľa jeho názoru navrhovateľ nepreukázal hodnoverným spôsobom, že celkový ním uvádzaný počet
najazdených km 23.304 bol najazdený na služobné účely, nepredložil cestovné príkazy zamestnávateľa
na vykonanie pracovných ciest, ani ďalšie dôkazy preukazujúce jeho nárok za rozhodné obdobie,

bez ktorých dokladov je tento nepreskúmateľný, bezdôvodný a nepreukázaný. V rámci zachovania
právnej istoty už na pojednávaní dňa 20.05.2013 namietal uvádzanú spotrebu motorového vozidla,
ktorú uvádza navrhovateľ ako 9,35l/100km čo nie je reálne, ktorú výšku spotreby pracovníčka poverená
zamestnávateľom pri určovaní výšky náhrady za spotrebované pohonné hmoty nemohla objektívne
vyhodnotiť, z ktorého dôvodu pred začatím pojednávania uvedenú skutočnosť nenamietali, avšak po

dodatočnom šetrení vykonanom z ich strany zistili, že takáto priemerná spotreba pri type motorového
vozidla značky Mercedes typu A160, nie je reálna. Predložili tiež tabuľky s počtom km najazdených
na daných trasách podľa navrhovateľa v porovnaní s výstupmi z aplikácie Google Maps a uvádzali
zhodu, alebo nezhodu knihy jázd s montážnym denníkom. Prepočet najazdených km uskutočnených
navrhovateľom prostredníctvom aplikácie Google Maps bol veľmi nepresný a preukázateľne boli výstupy

ponúknuté aplikáciou odporcom pozmenené a trasy umelo predĺžené, čím vzniká rozdiel aj v prípadnej
náhrade za amortizáciu vozidla. Aj keď navrhovateľovi nárok na jej zaplatenie nevznikol z opatrnosti
poukázal aj na to, že súdom mu bola priznaná amortizácia vozidla za 21.580,60 km v sume 3.949,25
eur pričom trhová cena vozidla navrhovateľa sa pohybuje okolo sumy 2.000,- eur teda odporca mu
bol zaviazaný zaplatiť 197,46% trhovej ceny vozidla, čo považuje za neprimerané, od ktorej sumy

naviac neboli odpočítané záväzky navrhovateľa, ktoré má voči odporcovi za nevrátenie náradia a
nadhodnoteniepriemernejspotrebyosobnéhomotorovéhovozidlascieľomobohatiťsanaúkorodporcu.
Podľa jeho názoru, súd prvého stupňa nebral pri svojom rozhodovaní do úvahy dôkazy predložené
odporcom, z ktorých je zrejmá a dostatočne preukázaná nedôvodnosť priznaného nároku. V závere
odvolania žiada o zmenu napadnutého rozhodnutia v jeho vyhovujúcej časti a to tak, že návrh bude

zamietnutý v celom rozsahu, príp. žiada o zrušenie rozhodnutia v napadnutej časti a vrátenie veci súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie. Náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil.

Navrhovateľ vo svojom písomnom vyjadrení podanom prostredníctvom svojho právneho zástupcu
žiadal rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť a zaviazať odporcu nahradiť mu trovy
odvolacieho konania vo výške 148,90 eur , vzniknuté mu z titulu trov právneho zastúpenia. Podľa

jeho názoru prvostupňový súd vo veci rozhodol správne, vykonal rozsiahle dokazovanie, zohľadnil
všetky skutkové tvrdenia odporcu, tiež jeho právnu argumentáciu, s ktorou sa v konečnom dôsledku
nestotožnil. Odporca v odvolaní namieta rovnaké skutočnosti, ako v priebehu prvostupňového konania,
s ktorými sa súd už vysporiadal. Poukázal na to, že obdobný právny názor ako súd prvého stupňa,
zaujal aj Inšpektorát práce Trenčín, ktorého stanovisko zo dňa 25.08.2011, ako dôkaz predložil spolu

s návrhom. Postup odporcu pri uzatváraní dohody o paušálnych náhradách za pracovné cesty nebol v
súlade so zákonom, zvýhodňoval odporcu na úkor zákonných nárokov navrhovateľa, ako zamestnanca
napriek tomu, že pre neho vykonával prácu na cestách ním určených. Paušálna náhrada, ktorú mu
určil nebola výsledkom rovnoprávnej dohody vyjadrujúcej jeho zákonné nároky, ale zohľadňovala
len záujmy odporcu. Poukázal tiež na to, že zákonným nárokom zamestnanca pri použití vlastného

motorového vozidla pre zamestnávateľa sú dva nároky, a to nárok na náhradu za spotrebované pohonné
látky motorového vozidla a základná náhrada (§ 7 zákona č. 283/2002 Z.z.), ktorá základná náhradaprislúcha zamestnancovi v zmysle opatrenia MPSVAR SR č. 632/2008 Z.z. účinného od 01.01.2009
vo výške 0,183 eur za každý km jazdy, preto nemožno prisvedčiť odporcovi, že v paušálnej náhrade
boli zohľadnené jeho zákonné nároky, keď jeden z nich, mu vôbec pri jej stanovení nebol zohľadnený.

Na tomto nič nemení argumentácia odporcu, že predmetné cesty vykonával motorovým vozidlom,
ktorého hodnota bola podľa jeho názoru nižšia, než súhrn požadovaných cestovných náhrad. Žiaden
právny predpis nepodmieňuje vyplatenie cestovných náhrad výškou všeobecnej hodnoty motorového
vozidla, ktoré je na pracovnú cestu použité. Uviedol, že odporca mohol zakúpiť a poskytnúť mu svoje
motorové vozidlo a nebola by mu vznikla zákonná povinnosť, uhrádzať mu zákonné nároky za cestovné

náhrady. Názor odporcu, že mu vznikne takto bezdôvodné obohatenie, (t.j. ak by mu takáto základná
náhrada bola vyplatená vo výške vyššej, než je všeobecná hodnota motorového vozidla) nepovažuje za
správny. Poukázal na to, že on svoje motorové vozidlo musel udržiavať na svoje vlastné náklady v stave
spôsobilom na prevádzku, bolo potrebné zakupovať prevádzkové kvapaliny, okrem pohonných hmôt
tiež pneumatiky, servisovať motorové vozidlo, platiť povinné zmluvné poistenie, technické prehliadky,
čo všetko sú náklady, ktoré platil výlučne zo svojich prostriedkov, okrem toho hodnota motorového

vozidla nezodpovedá tomu, čo uvádza odporca, pretože on vozidlo zakúpil za 3.700,- eur a po jeho
zakúpení mal s ním ďalšie výdavky, teda jeho hodnota v žiadnom prípade nemohla byť nižšia, ako
priznaná náhrada. Pokiaľ odporca argumentuje, že nepreukázal overiteľným spôsobom najazdenie
uznaného počtu km na pracovných cestách, táto je nedôvodná, pretože zamestnávateľ od neho
denne odoberal výsledky jeho práce s tým, že mu odovzdával montážny denník, servisný protokol o

pripojení, zmluvy o pripojení užívateľa, z ktorých dokladov vyplýva rozsah pracovných ciest, mesačne
mu odovzdával knihu jázd realizovaných vlastným motorovým vozidlom, s dokladmi o vyúčtovaní
spotrebovaných pohonných látok, vrátane dokladov o ich zakúpení, prostredníctvom ktorých odporca
vykonával druhotnú kontrolu jeho pracovných ciest, pričom prvotná kontrola vyplývala z kontroly ním
zadaných pracovných úloh na pracovných cestách a ich porovnaní s obsahom montážneho denníka,

v ktorom boli zaznamenané všetky návštevy jednotlivých klientov vrátane miesta ich pobytu. Pokiaľ
sa odporca odvoláva na následnú kontrolu rozsahu najazdených km prostredníctvom aplikácie Google
Maps, táto je nepresná, orientačná, slúži len na plánovanie ciest, nemusí zodpovedať, ani nezodpovedá,
skutočne účelne najazdeným km na pracovnej ceste, pretože klienta je potrebné vyhľadať, odporca
mu nedal k dispozícií žiadne GPS, alebo iné zariadenie na vyhľadanie adries jednotlivých klientov,

napriek tomu ich vyhľadával najúčelnejšie, aby splnil úlohy mu uložené na začiatku pracovnej zmeny
zamestnávateľom. Stotožnil sa s právnym názorom súdu, že nemožno požadovať od neho preukázanie
iného, než do sporu zamestnávateľom akceptovaného počtu najazdených km na pracovné cesty, keďže
tento v minulosti zamestnávateľ nikdy nespochybňoval a začal ho spochybňovať až účelovo v priebehu
konania, v snahe vyhnúť sa plneniu navrhovateľovho zákonného nároku. Uviedol tiež, že podstata

tohto sporu je zapríčinená predovšetkým porušením zákonnej povinnosti odporcu voči zamestnancovi,
vyplývajúcej mu z § 34 a § 7 zákona č. 283/2002 Z.z. a preto nemožno podmieňovať priznanie ním
uplatňovaného nároku súčasnými požiadavkami odporcu na cestovné príkazy, iný počet najazdených
km, keď počas trvania pracovného pomeru a dokladovania pracovných ciest, sa tento z jeho strany s
vyššie uvedenými dokladmi, z ktorých vyplýval aj počet najazdených km, spotreba PHM stotožnil, tieto

akceptoval a nerozporoval.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a zistil, že rozsudok prvostupňového súdu v
napadnutej - vyhovujúcej časti, ako aj v súvisiacom výroku o náhrade trov konania, je potrebné podľa §
219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť ako vecne správny. Vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 214
ods. 2 O.s.p., podľa ktorého nie je potrebné nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu. Rozsudok súdu

prvého stupňa v jeho zostávajúcej časti nepreskúmaval, pretože vo vzťahu k nej suspenzívny účinok
nenastal, keďže odvolaním dotknutá nebola (§ 206 O.s.p.).

Rozsudok alebo uznesenie, ktorým sa končí konanie vo veci samej, možno v zmysle ust. § 205 ods. 2
O.s.p. odôvodniť len okolnosťami uvedenými pod písm. a) až f) citovaného zákonného ustanovenia.

Odporca vo svojom odvolaní uplatňuje dôvody na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. d), a f) O.s.p.

spočívajúce v tom, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávnych skutkových zistení a
nesprávneho právneho posúdenia veci, čo vidí v nesprávnom hodnotení vykonaných dôkazov a z toho
plynúcich nesprávnych skutkových a právnych záverov.Pokiaľ ide o dôvod odvolania spočívajúci v tom, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam, nie je pri ňom rozhodujúce, či súd vykonal všetky navrhnuté dôkazné
prostriedky alebo nie, rozhodujúce je iba to, že na základe tých, ktoré vykonal dospel k nesprávnym

skutkovým zisteniam. Dôvodom nesprávneho skutkového zistenia je nesprávne hodnotenie dôkazov z
hľadiska ustanovenia § 132 O.s.p., vychádzajúc z ktorého povinnosťou súdu je hodnotiť dôkazy podľa
svojej úvahy a to každý jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti; pričom starostlivo musí prihliadnuť
na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. (rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci), je daný podľa súdnej praxe v prípade mylnej aplikácie a výkladu

právnej normy na zistený skutkový stav alebo použitie právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec
nemožno použiť.

Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní odporcom
vznesené, dospel k záveru o neopodstatnenosti uplatnených odvolacích dôvodov a v plnom rozsahu sa
stotožnil so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa. Odvolacie námietky odporcu v dotknutej

časti,sú praktickytotožnésnámietkami,ktoréuplatnilpredsúdomprvéhostupňaatietonemohliprivodiť
zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by
mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Z uvedeného dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody
napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na ne v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. odkazuje.

Na doplnenie správnosti dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd dodáva nasledovné:

Účasť na spoločenskej práci v pracovnoprávnych, ale aj iných vzťahoch vzniká a realizuje sa za
rozličných okolností, ktoré niekedy vyžadujú od zamestnancov, častú zmenu miesta výkonu práce.
Zamestnávatelia na zabezpečenie svojich úloh vysielajú zamestnancov na pracovné cesty, z ktorých
dôvodov pri plnení pracovných úloh, alebo v priamej súvislosti s nimi vznikajú zamestnancom
výdavky, o.i. aj na dopravu, ktoré v zmysle Zákonníka práce, prípadne iných právnych predpisov, sú

zamestnávatelia povinní svojim zamestnancom uhrádzať. Pre uhrádzanie týchto výdavkov spojených s
pracovnou cestou sú stanovené pravidlá, ktoré sú obsiahnuté v zákone č. 283/2002 Z. z. o cestovných
náhradách v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o cestovných náhradách). Úprava cestovných
náhrad je významnou súčasťou pracovnoprávnych predpisov a nadväzuje na ust. § 145 ods. 1
Zákonníka práce, podľa ktorého zamestnávateľ poskytuje zamestnancovi za podmienok ustanovených

osobitným predpisom cestovné náhrady, ktoré mu vzniknú pri plnení pracovných povinností. Okrem toho
podľa ods. 2 citovaného paragrafu, poskytuje zamestnávateľ zamestnancovi náhrady za používanie
vlastného náradia, vlastného zariadenia a vlastných predmetov potrebných na výkon práce, ak ich
využíva s jeho súhlasom, čo v tomto prípade znamená používanie cestného motorového vozidla pri
pracovných cestách. Zákonník práce pojem „pracovná cesta“ nedefinuje, a preto pri jej vymedzení je

potrebnévychádzaťibazozákonaocestovnýchnáhradách.Pracovnoucestouzamestnancasarozumie
výkon práce v inom mieste, než je jeho pravidelné pracovisko. Spoločným znakom pracovnej cesty
je plnenie pracovných úloh, čím sa rozumie výkon pracovných povinností vyplývajúcich z pracovného
pomeru, ale aj iná činnosť vykonávaná na príkaz zamestnávateľa. Pre účely zákona o cestovných
náhradách je dôležité určenie miesta pravidelného pracoviska. V zmysle § 2 ods. 3 zákona o cestovných

náhradách miestom pravidelného pracoviska je miesto, dohodnuté so zamestnancom. Zákon priamo
neurčuje, čo je pravidelným pracoviskom. Toto miesto je vecou dohody medzi zamestnávateľom a
zamestnancom. Sú však povolania, ktoré si vyžadujú častú zmenu pracoviska. Ide napr. o revízorov,
inšpektorov, novinárov, vodičov z povolania, servisných technikov, montérov, zamestnancov spojov,
obchodníkov, pracovníkov vykonávajúcich inventúry, izbových maliarov. U týchto zamestnancov je

potom možné dohodnúť, že miestom pravidelného pracoviska bude miesto trvalého pobytu, alebo
prechodnéhopobytu.Aksaakopravidelnépracoviskodohodnemiestotrvaléhopobytu,každéopustenie
pobytu kvôli pracovným povinnostiam znamená, že zamestnanec má nárok na cestovné náhrady.
Ustanovenie § 3 ods. 2 zákona o cestovných náhradách umožňuje zamestnávateľovi pri takýchto
špecifických povolaniach určiť špecificky tiež podmienky pracovnej cesty.Náhrady za používanie cestných motorových vozidiel pri pracovných cestách, rieši ust. § 7 zákona o
cestovných náhradách.

Podľa § 7 zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov, ak sa

zamestnanec písomne dohodne so zamestnávateľom, že pri pracovnej ceste použije cestné motorové
vozidlo okrem cestného motorového vozidla poskytnutého zamestnávateľom, patrí mu základná
náhrada za každý 1 km jazdy a náhrada za spotrebované pohonné látky.

Z cit. zák. ust. teda vyplýva, že zamestnanec môže na pracovnú cestu môže použiť vozidlo
zamestnávateľa, a po dohode so zamestnávateľom aj vozidlo iné ako vozidlo zamestnávateľa, teda
vozidlo svoje. Zákon nevymedzuje ani typ a druh požitého cestného motorového vozidla. Môže to byť

jednostopové vozidlo a trojkolka, osobné cestné motorové vozidlo, nákladné vozidlo alebo autobus,
rozdielna je len výška základnej náhrady.

Základná náhrada podľa Opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky
(ďalej len „MPSVaR SR“) č. 632/2008 Z.z., účinného od 1.1. 2009 je 0,183 eur za každý kilometer jazdy.

Ak sú splnené podmienky na použitie cestného motorového vozidla pri pracovnej ceste, potom

zamestnancovi vznikajú nároky na a) sumu základnej náhrady a b) náhradu za pohonné látky. Suma
základnej náhrady patrí zamestnancovi za každý jeden kilometer, ktorý prejde na služobnej ceste
cestným motorovým vozidlom. Základná náhrada zohľadňuje nielen amortizáciu vozidla, ale tiež drobné
opravy a údržbu, náklady na pneumatiky, oleje, filtre, poplatok za umývanie, vodu do odstrekovača, teda
všetky výdavky spojené s prevádzkou vozidla. Jej výšku ani nárok na jej vyplatenie zákon nepodmieňuje

výškou nadobúdacej, či zostatkovej hodnoty použitého cestného motorového vozidla. Dojednanie
ďalších osobitných podmienok pre použitie vlastného motorového vozidla medzi zamestnancom a
zamestnávateľom nie je vylúčené, zákon pre takúto dohodu osobitnú formu nepredpisuje.

Ust. § 34 zákona o cestovných náhradách umožňuje cestovné náhrady aj paušalizovať. Pri výpočte
paušálu sa vychádza z priemerných podmienok rozhodujúcich na poskytovanie náhrad zamestnancovi,

alebo skupine zamestnancov. Ak sa zmenia podmienky, za ktorých sa paušál určil, je zamestnávateľ
povinný túto sumu preskúmať a upraviť, s prihliadnutím na zákonné nároky zamestnanca. Pri výpočte
paušálnej sumy je teda zamestnávateľ povinný prihliadať na zákonné nároky zamestnanca, ako aj na
jeho oprávnené nároky, teda z hľadiska preskúmateľnosti ich rešpektovania, ku každému určenému
paušálu sa vyžaduje podrobná kalkulácia cestovných náhrad, podľa ktorých bol paušál určený.

V preskúmavanej veci navrhovateľ uplatňuje nárok na zaplatenie základnej náhrady za počet km
najazdených pri výkone svojej pracovnej činnosti servisného a montážneho technika z dôvodu použitia
svojho motorového vozidla pri pracovných cestách so súhlasom odporcu, ako zamestnávateľa v období
od novembra 2009 do mája 2011.

Z obsahu spisového materiálu vyplynulo, že navrhovateľ bol zamestnaný u odporcu od 26.10. 2009 do

30.11.2011(tedavrozhodnomobdobí)akoservisnýamontážnytechnikpresatelitnúakáblovútelevíziu
vjehoprevádzkevPrievidzi.Vsúvislostisošpecifickýmvýkonomtejtosvojejprácebolzamestnávateľom
(odporcom) vysielaný na pracovné cesty, s tým, že s jeho súhlasom pri týchto pracovných cestách
používal vlastné motorové vozidlo Mercedes A160 ev. č. PD XXXDG. Uvedené skutočnosti nesporne
zakladajú zákonné nároky navrhovateľa na zaplatenie cestovných náhrad pozostávajúcich zo základnej

náhrady za každý 1 km jazdy a náhrady za spotrebované pohonné látky, vyplývajúcich mu z ust. § 7
zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov. Je pravdou, že odporca
využil zákonom mu danú možnosť, vyplývajúcu z ust. § 34 zákona o cestovných náhradách, tieto
navrhovateľovi určiť paušálne a to prostredníctvom s ním uzatvorenej Dohody o použití súkromného
motorového vozidla pri výkone jeho práce zo dňa 30.07.2010 vo výške 150,- eur mesačne. Avšak

na to, aby pri preskúmaní opodstatnenosti navrhovateľom uplatneného nároku, bolo možné z tejto
vychádzať, ako to žiadal v konaní odporca, absentuje základný predpoklad a to jej preskúmateľnosť. Zjej obsahu totiž nemožno zistiť, akým spôsobom a v akej výške a či vôbec táto zohľadňovala jednotlivé
zákonné nároky navrhovateľa prislúchajúce mu z hľadiska zákona o cestovných náhradách, pretože
neobsahuje nevyhnutnú podrobnú kalkuláciu cestovných náhrad, podľa ktorých bol paušál určený.

Existencia tohto zásadného nedostatku, s prihliadnutím k tomu, že výška tohto paušálu v jednotlivých
mesiacoch rozhodného obdobia pokrývala len náklady na pohonné hmoty spotrebované navrhovateľom
pri jeho pracovných cestách, vyúčtovanie ktorých odporcom bolo akceptované o čom svedčí skutočnosť,
že ich náhrada bola navrhovateľovi vyplácaná,( čím mal odporca ako zamestnávateľ nespochybniteľnú
vedomosť o tom, že ním určený paušál nepokrýva všetky zákonné nároky navrhovateľa, napriek čomu

jej výšku v súlade s povinnosťou danou mu ust. § 34 zákona o cestovných náhradách zodpovedajúcim
spôsobom neupravil), môže viesť len k jedinému možnému záveru, že jej uzatvorenie nesledovalo
účel, pre ktorý bola táto možnosť do zákona zavedená (t.j. zjednodušenie účtovania a vyplácania
cestovných náhrad pokrývajúcich však všetky zákonné nároky zamestnanca), ale dôvodne sa javí
ako uzatvorená v snahe obchádzať zákonnú povinnosť odporcu zaplatiť navrhovateľovi náhradu
všetkých jeho zákonných nárokov plynúcich mu z ust. § 7, ktoré konanie rozhodne nemôže požívať

právnu ochranu. Na tomto závere nič nemení tvrdenie odporcu, že uzatváranie takýchto dohôd malo
za cieľ predchádzať zneužívaniu používania vlastných vozidiel zamestnancami a navyšovaniu počtu
najazdených km a spotreby PHM, či ním tvrdenú skutočnosť, že navrhovateľ mal byť "problémovým
zamestnancom", pretože ak by to aj bolo pravdou, nezbavovalo ho to zákonnej povinnosti upraviť
paušálnu sumu náhrad tak, aby zodpovedala priemerným podmienkam rozhodujúcim na poskytnutie

náhrad, ktorú si preukázateľne nesplnil, čo v konečnom dôsledku po vykonanej kontrole, konštatoval
aj Inšpektorát bezpečnosti práce so sídlom v Trenčíne. Nesprávne sa teda za tohto stavu odporca
domnieva, že existencia paušalizácie cestovných náhrad (akejkoľvek, teda aj neprimeranej), v žiadnom
prípade nezakladá nárok navrhovateľa uplatňovať si základné náhrady v tomto konaní v súvislosti s
používaním vlastného omv na pracovné cesty.

Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že navrhovateľ pri pracovných cestách v súvislosti s výkonom
svojej pracovnej činnosti montážneho a servisného technika najazdil na vlastnom omv 21.580,6 km.
O počte najazdených km počas výkonu práce bol odporca z jeho strany vždy písomne informovaný,
ako uvádzal navrhovateľ (čo odporca nespochybnil) zamestnávateľ od neho denne odoberal výsledky
jeho práce s tým, že mu odovzdával montážny denník, servisný protokol o pripojení, zmluvy o pripojení

užívateľa, z ktorých dokladov vyplýva rozsah pracovných ciest, mesačne mu odovzdával knihu jázd
realizovaných vlastným motorovým vozidlom, s dokladmi o vyúčtovaní spotrebovaných pohonných
látok, vrátane dokladov o ich zakúpení, prostredníctvom ktorých odporca vykonával druhotnú kontrolu
jeho pracovných ciest, pričom prvotná kontrola vyplývala z kontroly ním zadaných pracovných úloh
na pracovných cestách a ich porovnaní s obsahom montážneho denníka, v ktorom boli zaznamenané

všetky návštevy jednotlivých klientov vrátane miesta ich pobytu, následne po ich kontrole príslušným
povereným pracovníkom preplácal navrhovateľovi náklady týkajúce sa skutočnej spotreby PHM a ním
vyčísleného počtu najazdených km. Na pracovné cesty ho vysielal odporca a priebežne ho kontroloval
tým, že mal od neho k dispozícii uvedené písomné podklady. Z uvedeného teda vyplýva, že odporca
priebežne v rozhodnom období nespochybňoval (o čom svedčia vyúčtované a preplácané náklady na

PHM), či už počet najazdených km, spotrebu omv, súhlas jeho ako zamestnávateľa s použitím vlastného
omv navrhovateľom na pracovné cesty, ich účel, vykonanie v súlade s príkazom zamestnávateľa,
či skutočnosť, že do počtu najazdených km zahrnul a následne si aj účtoval cestovné nároky
(náhradu PHM) z miesta bydliska (čo je podľa navrhovateľa do sídla zamestnávateľa cca 1 km). Tieto
skutočnosti môžu viesť k jedinému záveru, že akceptovaním navrhovateľom predloženého vyúčtovania

spotrebovaných PHM o čom svedčí vyplatenie ich náhrady, disponujúc všetkými relevantnými podkladmi
z ktorých toto vyúčtovanie priebežne v jednotlivých mesiacoch rozhodného obdobia vychádzalo,
odporca ako zamestnávateľ prejavil svoju autonómnu vôľu dohodnúť sa na osobitných podmienkach
výkonu pracovnej činnosti navrhovateľa, s poukazom na jej špecifický charakter, či už pokiaľ ide o
použitie súkromného omv na pracovné cesty, miesto jeho bydliska ako miesto začiatku a ukončenia

pracovnej cesty, a v konečnom dôsledku aj akceptovateľného počtu najazdených km s prihliadnutím
na špecifiká výkonu jeho práce, ktorá ako uvádza zahŕňa vyhľadávanie klienta, často opakovane návrat
do miesta jeho bydliska z dôvodu jeho neprítomnosti a pod., pričom za prax u odporcu obvyklú je
potrebné považovať nevypisovanie cestovných príkazov na každú jednu pracovnú cestu, čo vyplýva
zo skutočnosti, že napriek tomu, že ich odporca pre navrhovateľa v každom jednotlivom prípade

nevypisoval, odporca tieto cesty akceptoval, pokyn na ich uskutočnenie, či výkon práce v rámci nich v
rozhodnom období nenamietal, o čom svedčí tiež to, že ho na ďalšie pracovné cesty vysielal a náhradyza PHM v súvislosti s nimi mu preplácal. Zákon takéto individuálne dojednané podmienky vo vzťahu
ku konkrétnym zamestnancom nevylučuje, na čom nič nemení existencia internej smernice odporcu
upravujúcej používanie omv na pracovné cesty (naviac z hľadiska zákona v niektorých bodoch spornej).

Odvolacie námietky odporcu, ktorými spochybňuje svoj súhlas s použitím vlastného omv navrhovateľom
na vykonané pracovné cesty, počet najazdených km, uplatnené náhrady z miesta bydliska,
nevypisované cestovné príkazy v každom jednotlivom prípade, či skutočnosť, že vôbec bol ním na tieto
pracovné cesty vyslaný, nie sú za tohto stavu spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozhodnutia a
nemožno ich hodnotiť inak, ako účelové. Opodstatnenie by mali v prípade, ak by odporca predložené

vyúčtovanie z ním tvrdených dôvodov spochybnil a cestovné náhrady z tohto dôvodu odmietol
zamestnancovi v minulosti vyplatiť, o ktorý prípad však v preskúmavanej veci nejde. Bez právneho
významu je tvrdenie odporcu, že ním poverená pracovníčka nemala dostatočné znalosti preskúmať
správnosť navrhovateľom predloženého vyúčtovania, pretože bolo na odporcovi, aby sa správal v
súlade s klasickou rímskou zásadou " vigilantibus iura scripta sunt " (právo patrí bdelým, teda
tým, ktorí sa oň starajú) a pokiaľ takto nepostupoval, nemôže to ísť ex post na ťarchu výkonu

práv navrhovateľa. Vycházajúc z vyššie uvedeného, aj odporcom požadované preskúmanie počtu
najazdených km prostredníctvom aplikácie GoogleMaps, by bolo jednak v rozpore s princípom právnej
istoty, a jednak by toto z hľadiska špecifík výkonu pracovnej činnosti navrhovateľa nemohlo byť
považované za reálne odrážajúce a zahŕňajúce potrebu skutočne účelne najazdených km.

Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd tiež námietku odporcu spočívajúcu v tom, že súdom bola

navrhovateľovi priznaná amortizácia vozidla za 21.580,60 km v sume 3.949,25 eur, pričom trhová
cena vozidla navrhovateľa sa pohybuje okolo sumy 2.000,- eur, čím odporca mu bol zaviazaný zaplatiť
197,46%trhovejcenyvozidla,čopovažujezaneprimerané.Akoužbolouvedenévyššie,sumazákladnej
náhrady patrí zamestnancovi za každý jeden kilometer, ktorý prejde na služobnej ceste cestným
motorovým vozidlom, pričom základná náhrada zohľadňuje nielen amortizáciu vozidla, ako sa mylne

domnieva odporca, ale tiež drobné opravy a údržbu, náklady na pneumatiky, oleje, filtre, poplatok za
umývanie,vodudoodstrekovača,tedavšetkyvýdavkyspojenésprevádzkouvozidla.Jejvýškuaninárok
na jej vyplatenie, zákon nepodmieňuje výškou nadobúdacej, či zostatkovej hodnoty použitého cestného
motorového vozidla, z ktorého dôvodu je z hľadiska uplatneného nároku bez právneho významu výška
trhovej ceny vozidla navrhovateľa.

V konečnom dôsledku nedôvodne poukazuje odporca tiež na skutočnosť, že od priznanej náhrady,
neboli súdom odpočítané záväzky navrhovateľa, ktorej má voči odporcovi za nevrátenie náradia a
nadhodnoteniepriemernejspotrebyosobnéhomotorovéhovozidlascieľomobohatiťsanaúkorodporcu.
Predmetom konania a posúdenia súdom prvého stupňa bol nárok navrhovateľa na zaplatenie základnej
náhrady (nie náhrady za spotrebované PHM),

z hľadiska ktorého je rozhodujúce zistenie o počte najazdených km. Správnosť odporcom účtovanej
spotreby PHM sa viaže k nároku na náhradu PHM, ktorý však navrhovateľ v konaní neuplatňuje,
pretože tento nárok považuje jeho akceptovaním a následným finančným vyrovnaním, za uspokojený.
Pokiaľ sa odporca domnieva, že vo vzťahu k navrhovateľovi mu vznikol ním tvrdený nárok na vrátenie
časti vyplatenej náhrady za PHM, príp. kompenzáciu za nevrátenie náradie, mohol toto svoje právo

uplatniť prostredníctvom vzájomného návrhu proti navrhovateľovi aj v tomto konaní (§ 97 O.s.p.),
s povinnosťou splnenia všetkých náležitostí, ktoré pre perfektnosť návrhu na začatie konania zákon
ukladá (§ 79 O.s.p.), ktorý v prípade, ak by žiadal, aby mu bolo prisúdené viac, ako v konaní požaduje
navrhovateľ, bolo možné posúdiť tiež ako započítaciu námietku ( § 98 O.s.p.), samozrejme, ak by
súdom bola vyhodnotená ako na započítanie spôsobilá, čo však odporca neurobil, v dôsledku čoho

nebol dôvod opodstatnenosťou týchto nárokov odporcu vo vzťahu k navrhovateľovi sa zaoberať a tieto
ani preskúmavať.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného, keďže odporca si preukázateľné nesplnil svoju zákonnú povinnosť
vyplývajúcu mu z ust. § 7 zákona o cestovných náhradách a navrhovateľovi okrem nároku na náhradu
PHM, nevyplatil tiež sumu zodpovedajúcu zákonnej náhrade za počet odjazdených km na vykonaných

pracovných cestách vlastným omv, nemožno považovať napadnuté rozhodnutie ktorým súd prvéhostupňa na jej zaplatenie odporcu vo výške 3.949,25 eur ( počet odjazdených km x 0,183 eur) zaviazal za
iné, ako v celom rozsahu správne. Dôvodne tiež súd zaviazal odporcu na zaplatenie zákonného úroku
z omeškania vo výške 9,5% ročne od 1.9.2011 do zaplatenia aplikujúc ust. § 517, ods. 2 OZ a § 3 nar.vl.

č. 87/1995 Z.z.. Správnosť výšky úroku ani určený počiatok omeškania, odvolaním spochybnené neboli.

Vychádzajúc zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásady úspechu) v konaní súd prvého stupňa tiež
správne zaviazal odporcu aplikujúc ust. § 142,ods.1 O.s.p. k náhrade trov konania účelne vzniknutých
navrhovateľovi v súvislosti s uplatnením jeho práva v konaní, pozostávajúcich z náhrady za zaplatený
súdny poplatok a trov právneho zastúpenia, posúdiac tieto z hľadiska ich výšky a účelnosti podľa Vyhl.

č.655/2004 z.z.. Voči správnosti ich špecifikácie ani výšky, odvolacie námietky odporcu nesmerovali.

Záverom odvolací súd z hľadiska odporcom namietaného nesprávneho hodnotenia dôkazov súdom
prvého stupňa považuje za potrebné uviesť, že spravodlivosť musí byť vždy prítomná v procese, ktorým
sudca interpretuje a aplikuje právo, ako hodnotový systém, ktorý je spoločný pre všetky demokratické
právne poriadky. Úlohou súdu je teda rozhodnúť spravodlivo v súlade s rímsko-právnou zásadou ex
aequo et bono. S týmto cieľom nepochybne korešpondujúca, je aj zásada voľného hodnotenia dôkazov

(§132 O.s.p.), ktorá vychádza z ústavného princípu nezávislosti súdov (čl.46 Ústavy SR). Táto zásada
znamená, že záver, ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti
pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu.
Právna úprava neurčuje, ako má súd hodnotiť dôkazy z hľadiska ich pravdivosti, uvádza len, že súd
hodnotídôkazypodľavlastnejúvahy,čopredstavujeveľmizložitýmyšlienkovýprocessudcu.Hodnotiaca

úvaha však musí zodpovedať zásadám formálnej logiky a musí vychádzať zo zisteného skutkového
stavu. Týmto zásadám závery súdu prvého stupňa zodpovedajú. Rozhodnutie prvostupňového súdu
korešponduje so spravodlivým usporiadaním vzťahov medzi účastníkmi posudzovaného súdneho
konania, ktoré je základným prejavom materiálneho prístupu k ochrane ústavnosti (m. m. IV. ÚS 1/07,
IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, IV. ÚS 182/07) a zároveň aj kľúčovým imperatívom pre výklad a aplikáciu

právnych noriem uskutočňovanú všeobecným súdom.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu v napadnutej
časti, ako vecne správny za použitia § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté za použitia § 224, ods. 1 O.s.p. v spojitosti s § 142,
ods. 1, § 151, ods. 1 O.s.p. tak, že navrhovateľovi, ako úspešnému účastníkovi v odvolacom konaní

priznal ich náhradu vzniknutých mu z titulu trov právneho zastúpenia za 1 úkon á 141,09 (písomné
vyjadrenie k podanému odvolaniu § 13a ods.1 písm.c/ Vyhl.č.655/2004 z.z. "AT" ), 1 x rež. paušál á
7,81 eur (rok 2013 § 16 ods. 3 AT), na zaplatenie ktorých zaviazal odporcu.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .