Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 29, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/22/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4313224978
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Burik

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:4313224978.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Burika a

členov senátu JUDr. Jany Kotrčovej a JUDr. Ladislava Mejstríka, v právnej veci navrhovateľa: Wüstenrot
stavebná sporiteľňa, a.s., Bratislava, Grösslingova 77, IČO: 31 351 026, proti odporcom: v rade 1./ D.
E., nar. XX. XX. XXXX, bytom K. R., Y. XX/XX, v rade 2./ Q. E., nar. XX. XX. XXXX, bytom Q.. V. XX,
K., obaja toho času na neznámom mieste zastúpení opatrovníkom Mesto Liptovský Mikuláš, v konaní
o zaplatenie 1.431,58 Eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu
Liptovský Mikuláš, č. k. 4C/131/2014-115 zo dňa 21. októbra 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Odporcom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh zamietol a odporcom náhradu trov konania nepriznal.

Mal preukázané, že medzi navrhovateľom ako veriteľom a odporcom 1./, 2./ ako dlžníkmi bola uzavretá
Úverová zmluva, ktorá mala spotrebiteľský charakter, t.j. vzťahovali sa na ňu normy spotrebiteľského
práva. Skutočnosť, že slovenské súdy majú povinnosť prihliadať ex offo na existenciu nekalých
podmienok v spotrebiteľských zmluvách, vyplýva aj z judikatúry viacerých rozhodnutí Súdneho dvora
Európskej únie. Premlčacia doba je v zmysle ust. Občianskeho zákonníka trojročná, nakoľko pre dĺžku
premlčacej doby treba aplikovať ustanovenia Občianskeho práva, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie.
K vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru došlo listom zo dňa 29. 12. 2009, ktorým navrhovateľ

zosplatnil úver ku dňu 29. 12. 2009. Uvedený jednostranný právny úkon sa dostal do dispozitívnej sféry
odporcov 1./, 2./ dňa 04. 01. 2010, ku ktorému dňu začala plynúť trojročná premlčacia doba. Keďže
žaloba bola podaná na súd až dňa 11. 12. 2013, t.j. po uplynutí trojročnej premlčacej doby, súd žalobu
navrhovateľa ako nedôvodnú zamietol.

O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že odporcom 1./, 2./ ako úspešným
účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal, keďže títo si trovy konania neuplatnili žiadne.

Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ poukazujúc na
skutočnosť, že medzi ním a odporcami bola uzavretá zmluva o úvere, ktorá má charakter absolútneho

obchodu, a teda mali sa aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka. Následne aj premlčacia doba
nemala byť trojročná, ale štvorročná. Poukázal na rozhodnutia iných krajských súdov, ako i Najvyššieho
súdu Českej republiky. Uplatnený nárok nebolo možné považovať za premlčaný, rozsudok okresného
súdu je nepreskúmateľným, zmätočným a nepresvedčivým, pričom narúša vieru navrhovateľa v právnya demokratický štát. Rozsudok je v napadnutej časti nepreskúmateľný z dôvodu nedostatočného a
neurčitého odôvodnenia. Navrhovateľ uzavrel s odporcami novú dohodu o vysporiadaní pohľadávky,
ktorú odporcovia dodržiavali, pričom od jej uzavretia mala plynúť nová premlčacia doba. Poukázal na

ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a nemožnosť aplikácie tohto ustanovenia z
dôvodu, že by išlo o nepravú retroaktivitu. Súd nemohol prihliadať na námietku premlčania bez toho,
aby ju nevzniesol sám odporca. Navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

K podanému odvolaniu sa odporcovia nevyjadrili.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods.

2 O.s.p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O.s.p. tento rozsudok podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne
správny potvrdil.

Pokiaľišlooskutkovézistenia,vyhodnotenierozhodujúcichskutočnostíaprávneposúdenieveci,vtomto
smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto
prípade nie je potrebné opakovať (ust. § 219 ods. 2 O.s.p.), keďže ani zo strany odvolateľa neboli v

priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd prvého stupňa
v dôvodoch napadnutého rozhodnutia. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými
zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.
Okresnýsúdneporušilprávoúčastníkovkonanianaspravodlivýproces,nakoľkovhodnotenískutkových
zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich náležitým

spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil.

V prvom rade je nutné zdôrazniť, že zmluva o splátkovom úvere zo dňa 4.12.2006 bola uzavretá
medzi osobou (právnym predchodcom navrhovateľa), ktorá v rámci svojej podnikateľskej činnosti v čase
uzavretia zmluvy poskytovala (okrem iného aj) spotrebiteľské úvery a fyzickou osobou (odporcom),
ktorej bol poskytnutý úver na iný účel ako je výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Pre

posúdenie daného právneho vzťahu ako spotrebiteľského nemalo význam, že sa zmluva o úvere ako
tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka) spravuje výhradne ustanoveniami
Obchodného zákonníka. Ku dňu uzavretia zmluvy bola ochrana spotrebiteľa v zmysle § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka formulovaná užšie a definovala spotrebiteľskú zmluvu obmedzujúc sa na určité
typy zmlúv (zmluva o úvere pod túto definíciu nespadala). Ochrana spotrebiteľa v zmysle zákona

o spotrebiteľských úveroch však bola v tom čase jednoznačne súčasťou nášho právneho poriadku.
Uzavretý zmluvný vzťah je preto potrebné posudzovať v zmysle § 52 ods.1 Občianskeho zákonníka
ako spotrebiteľský vzťah. Aj keď ustanovenie § 261 ods. 6 Obchodného zákonníka výslovne uvádza,
že právne vzťahy z absolútnych obchodov sa spravujú Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu
a účastníkov, prostredníctvom ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka došlo k rozdeleniu

obchodno-právnych vzťahov aj na ďalšiu kategóriu, ktorú predstavujú vzťahy medzi podnikateľom (ako
dodávateľom) a spotrebiteľom. Slovenská súdna prax v súčasnej dobe zastáva názor, že právna úprava
chrániaca spotrebiteľa odôvodňuje aplikáciu ustanovenia (v duálnom režime, tak podľa Obchodného ako
ajObčianskehozákonníka),ktorébymohlobyťprespotrebiteľa(vurčitejkonkrétnejsituácii)výhodnejšie.
Aplikáciu občiansko-právnej premlčacej doby v absolútnych obchodno-právnych zmluvách majúcich

spotrebiteľský charakter odobril aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý rozhodoval o sťažnosti
podnikateľa poskytujúceho stavebné úvery (uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 19.6.2013, vydané
pod sp. zn. I. ÚS 402/2013).

V uvedenom kontexte zákonodarca reagoval novelizáciou ustanovenia § 52 ods.2 Občianskeho
zákonníka (posledná veta), podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,

vždy sa prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keby sa inak mali použiť normy
obchodného práva.

Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní uviedol, že uzavrel s odporcami novú dohodu o vysporiadaní pohľadávky,
ktorú odporcovia dodržiavali, pričom mala od jej uzavretia začať plynúť premlčacia doba, odvolací súd
poznamenáva, že túto skutočnosť oznámil navrhovateľ prvýkrát až v podanom odvolaní a nijakýmspôsobom nedoložil jej existenciu. Pokiaľ uvádza, že ju odporcovia dodržiavali, je to v ostrom rozpore
s jeho podaním - Vyjadrenie, Žiadosť o ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní zo dňa 9.10.2014,
v ktorom uviedol, že zo strany odporcov nedošlo ani k čiastočnej úhrade dlžnej sumy. Aj pokiaľ bola

predmetná dohoda uzavretá, nebola preukázaná jej existencia, a nie je preto možné akceptovať názor
navrhovateľa, že by mala plynúť nová premlčacia doba.

S účinnosťou od 1. mája 2014 bolo do zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa zákonom
č. 102/2014 Z.z. zavedené ustanovenie § 5b, podľa ktorého orgán rozhodujúci o nárokoch zo
spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku

predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo
zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by
inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.

Predmetným ustanovením § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa bola súdu zakotvená
povinnosť v konaniach, v ktorých je uplatnený nárok zo spotrebiteľskej zmluvy voči spotrebiteľovi,
prihliadať na premlčanie nároku ex offo - z úradnej povinnosti. Ide o výnimku z ustanovenia § 100

ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka (resp. § 388 ods. 1 Obchodného zákonníka), podľa ktorého
na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. V spotrebiteľských veciach aj bez toho, aby sa
spotrebiteľ dovolal premlčania voči nemu uplatneného nároku, má súd povinnosť skúmať, či nárok nie
je premlčaný a ak dospeje k záveru, že premlčaný je, musí na túto skutočnosť prihliadnuť a žalobcovi
nárok nepriznať. Nakoľko právna úprava § 100 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka (resp. §

388 ods. 1 Obchodného zákonníka (prihliadania súdu na premlčanie nároku)) je vo svojej podstate
procesnoprávnou normou (aj keď je uvedená v hmotnoprávnom predpise) a k § 5b zákona č. 250/2007
Z.z. o ochrane spotrebiteľa zákonodarca neprijal žiadne prechodné ustanovenie, je potrebné od 1. mája
2014 vo všetkých konaniach týkajúcich sa nárokov voči spotrebiteľom ex offo prihliadať na námietku
premlčania.

Predmetné zákonné ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa upravuje postup súdu
pri rozhodovaní o nárokoch zo spotrebiteľských zmlúv a súdu ukladá povinnosť ex offo prihliadať na
premlčanie aj bez námietky účastníka konania, a to vo všetkých veciach, v ktorých bolo začaté súdne
konanie a v čase účinnosti tohto ustanovenia nebolo vo veci ešte rozhodnuté. Keďže ustanovenie
upravuje postup súdu, nebolo zavedené ani osobitné prechodné ustanovenie, ktoré by účinky posúvalo

na veci rozhodované po účinnosti predmetnej právnej úpravy.

Aj v prípade, že by prvostupňový súd neaplikoval predmetnú úpravu, musel by odvolací súd v súlade s
§ 213 ods. 2 O.s.p. vyzvať účastníkov konania, aby sa vyjadrili k možnému použitiu ustanovenia § 5b
zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a aplikovať toto ustanovenie ex offo v odvolacom konaní.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 224 ods.

1 O.s.p.. V odvolacom konaní nebol úspešný navrhovateľ, úspešní boli odporcovia, ktorí si však náhradu
trov odvolacieho konania postupom podľa ust. § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnili, resp. ani im žiadne trovy
nevznikli, preto rozhodol krajský súd tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.