Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, January 28, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 15Co/107/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114205669
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Ilčinová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8114205669.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Ilčinovej a členov senátu

JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD., v právnej veci žalobcu: PROFI CREDIT
Slovakia, s. r. o., IČO: 35 792 752, Pribinova 25, Bratislava, právne zastúpený Advokátskou kanceláriou
JUDr. Andrea Cviková, s. r. o. Kubániho 16, Bratislava, proti žalovanému: Z. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom
E. XXX, za účasti vedľajšieho účastníka: Združenie - Pomoc a ochrana spotrebiteľa „POS", IČO: 42
343 828, Námestie legionárov 5, Prešov, právne zastúpený JUDr. Jaroslavou Oravcovou, advokátkou
so sídlom vo Vranove nad Topľou, Dobrianskeho 1651, o zaplatenie 1 383,80 Eur s príslušenstvom, o
odvolaní žalobcu a vedľajšieho účastníka proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 25C 48/2014-93

zo dňa 11.9.2014, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo veci samej.

M e n í rozsudok vo výroku o trovách konania tak, že žalobca je povinný zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi
Združeniu - Pomoc a ochrana spotrebiteľa POS so sídlom v Prešove, Námestie legionárov 5, trovy
právneho zastúpenia vo výške 190,58 Eur na účet zástupcu JUDr. Jaroslavy Oravcovej v lehote 3 dní
od právoplatnosti tohto rozsudku a náhradu trov konania žalovanému nepriznáva.

Žiadny z účastníkov n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len súd prvého stupňa) žalobu zamietol. Náhradu
trov konania účastníkom nepriznal.

Rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 4 ods. 1-3, § 2 písm. a/, b/ zákona č. 258/2001 Z. z.

o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzavretia zmluvy (ďalej len ZoSÚ); § 39 Občianskeho
zákonníka.

Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že účastníci síce platne uzatvorili zmluvu o
spotrebiteľskom úvere, ale podľa názoru súdu zmluva neobsahuje obligatórnu náležitosť v súlade s §
4 ods. 2 písm. i) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Podľa tohto ustanovenia totiž v
zmluve musia byť rozlíšené splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, teda nepostačuje, ak je uvedená
len suma predstavujúca súhrn splátok, istiny, úrokov a iných poplatkov. Uvedený nedostatok spôsobuje
následok vyplývajúci z ustanovenia § 4 ods. 3 citovaného zákona, spočívajúci v tom, že spotrebiteľský

úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Znamená to, že teda žalovaný má žalobcovi vrátiť lenním poskytnutú sumu úveru, ktorá je podľa karty splátok už splatená, keďže žalobca skutočne poskytol
žalovanému sumu 1 381,09 Eur a zaplatené bolo 1 635,40 Eur.

Súd zároveň poukázal aj na to, že dohodnutý úrok je neprimerane vysoký, keďže prevyšuje priemerné

úroky poskytované v tom čase bankami za obdobné úvery, vo výške necelých 13 %. Naproti tomu,
dohodnutý úrok v úvere je takmer 70 %. Podľa súdu musí byť dohoda o výške úrokov v súlade s §
39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne
neplatný. O takýto stav pôjde vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytnutú peňažnými
ústavmi v čase uzavretia zmluvy, tak ako to bolo aj v tomto prípade.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.).

Žalobca bol v konaní neúspešný, súd mu teda náhradu trov konania nepriznal. Žalovanému trovy
konania nevznikli. Čo sa týka vedľajšieho účastníka, súd mal za to, že je právom občianskeho združenia
vstupovať do konaní na strane spotrebiteľa a dávať zaňho vyjadrenia, aj keď vzhľadom na novelu
Zákona o ochrane spotrebiteľa súd z úradnej moci skúma či už premlčanie, prípadne ďalšie zákonné
možnosti ochrany spotrebiteľa. Vo vzťahu k právnemu zastúpeniu mal však súd za to, že toto nie sú

účelne vynaložené trovy konania. Uviedol, že samotné občianske združenie má dostatočné vedomosti
a skúsenosti slúžiace na to, aby zastupovalo záujmy spotrebiteľa a tak napĺňalo účel svojej existencie.
Je taktiež právom združenia zastúpiť sa právnym zástupcom, avšak občianske združenie ako vedľajší
účastník si musí byť vedomé, že tieto náklady advokáta musí znášať z vlastných zdrojov, pretože v
opačnom prípade sa vytvára dojem účelovosti konania združenia, ktorého činnosť by spočívala len vo

vstupe do konania spolu so splnomocneným advokátom, s cieľom dosiahnutia odmeny. Súd mal za to,
že právne zastúpenie je odôvodnené len v mimoriadne náročných právnych veciach, čo táto právna vec
nebola. Z tohto dôvodu súd náhradu trov konania vedľajšiemu účastníkovi nepriznal.

Proti rozsudku, napádajúc jeho celý rozsah, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca.
Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe vyhovel. Nesúhlasil so záverom súdu

prvého stupňa o bezúročnosti úveru. Poukázal na to, že zmluva obsahuje určenie počtu splátok a tiež
dátum ich splatnosti v jednotlivých mesiacoch. Rozpisovanie splátky na istinu, úrok a iné poplatky nemá
podľa neho oporu v zákone. Vo vzťahu k výške úroku ako odplaty namietal, že otázka odplaty nemá byť
posudzovaná podľa dobrých mravov, ale podľa osobitnej právnej úpravy upravujúcej maximálnu výšku
odplaty, a to § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy a § 3 ods.

10 ZoSÚ.

V zákonom stanovenej lehote podal odvolanie proti rozsudku, čo do výroku o trovách konania, aj vedľajší
účastník.Snázoromsúduprvéhostupňaoneúčelnostitrovkonaniavynaloženýchvedľajšímúčastníkom
nesúhlasí. Mal za to, že práve jeho vstupom do konania na strane žalovaného a jeho aktívnym
vystupovaním a poukázaním na absolútne neplatné zmluvné podmienky zmluvy o revolvingovom úvere

dosiahol úspech v podobe zamietnutia žaloby.

Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu vedľajšieho účastníka navrhol napadnutý rozsudok v časti
nepriznania náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi potvrdiť.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal rozsudok v rozsahu suspenzívneho
(odkladného) účinku odvolania (§ 206 O.s.p.) v zamietavom výroku a vo výroku o trovách konania spolu

s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 212 O.s.p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania v súlade s § 214 ods. 1, 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok je vo výroku
o veci samej vecne správny a pokiaľ ide o výrok o trovách konania, nie sú splnené podmienky ani pre
potvrdenie, ani pre zrušenie napadnutého výroku. O odvolaní bolo rozhodnuté postupom podľa ust. §
214 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O.s.p., pričom miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia boli

oznámené na úradnej tabuli súdu najmenej päť dní pred vyhlásením.Žalobca ako odvolateľ tvrdí, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právnezáveryaaplikujekonkrétnuprávnunormunazistenýskutkovýstav.Nesprávneprávneposúdenie

je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny
(náležitý)právnypredpis,aleboaksíceaplikovalsprávnyprávnypredpis,nesprávnehoaleinterpretoval,
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Podľa právneho názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa na zistený skutkový stav použil správny
právny predpis, ktorý aj správne interpretoval, pričom zo skutkových záverov vyvodil správne právne

závery. Odvolací súd v podrobnostiach poukazuje na vecne správne právne závery súdu prvého stupňa
a len na ich doplnenie uvádza nasledovné:

Je nepochybné, že zmluva o revolvingovom úvere uzatvorená medzi účastníkmi dňa 28. 12. 2009 je
spotrebiteľskou zmluvou, nakoľko žalobca vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní
spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a
žalovaný je spotrebiteľ, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu

svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Z uvedeného je zrejmé, že na zmluvu
o úvere je nutné aplikovať ustanovenia, ktoré sa týkajú spotrebiteľských zmlúv, upravené jednak v
Občianskom zákonníku, jednak v zákone o spotrebiteľských úveroch číslo 258/2001 Z. z.

Podľa § 4 ods. 2 písm. i/ ZoSÚ, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitosti musí
obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

Podľa § 4 ods. 3 ZoSÚ, pri nesplnení podmienok podľa odseku 2 je zmluva o spotrebiteľskom úvere
platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe

a) poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo

b) dodaný tovar, alebo poskytnutá služba.

Ak však zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa odseku 2 písm. a), b), d) až j), k)

a l), poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.

Zákon o spotrebiteľských úveroch v § 4 presne definuje, aké náležitosti, okrem všeobecných (§ 43
Občianskehozákonníka),musíspotrebiteľskázmluvaobsahovať.Okreminého§4ods.2písm.i/zákona
uvádza,žezmluvaospotrebiteľskomúveremusíobsahovať výšku,početatermínysplátokistiny,úrokov
a iných poplatkov. Z uvedeného je zrejmé, že povinnými náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom úvere

podľa úpravy platnej v čase uzavretia zmluvy žalobcu a žalovaného boli aj výška, počet a termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov, pričom slová výška, počet a termíny splátok sa viaže ku každej z tam
uvedených zložiek spotrebiteľského úveru, teda tak k istine, ako aj k úrokom a iným poplatkom. Je teda
jednoznačné, že v každej zmluve musí byť vedená tak výška istiny, ako aj úrokov a iných poplatkov,
taktiež aj ich počet a termíny splátok. V danom prípade zmluva o revolvingovom úvere, ktorá bola

uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným (č.l. 6 spisu) obsahovala len výšku, počet a termíny splátok
istiny, a to v sume 62,90 Eur v počte 30 splátok s dátumom splatnosti na 16. deň v mesiaci. Čo sa však
týka výšky, počtu a termínu splátok úrokov, tento údaj v úverovej zmluve absentuje, je tam uvedená len
ročná úroková sadzba úveru, a to 68,87 %. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa
o absencii tejto náležitosti v zmluve, ktorú zákon o spotrebiteľských úveroch postihuje tým, že úver sa

považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 4 ods. 3 ZoSÚ).

Účelom právnej úpravy (§ 4 ods. 3 ZoSÚ) je bez akýchkoľvek pochybností aj poskytnutie ochrany
spotrebiteľovi. Ten má totiž právo byť informovaný o výške (sume) úrokov z úveru a poplatkoch. Žalobca
ako dodávateľ má preto zákonnú povinnosť v zmluve o spotrebiteľskom úvere uviesť údaj o výške úrokov
a poplatkov, a to priamo v zmluve so sankciou straty práva na úroky a poplatky v zmluve neuvedené

(§ 4 ods. 3 ZoSÚ). Informácia spotrebiteľa o úrokoch a poplatkoch má podstatný význam z dôvodu, žeprispieva k transparentnosti trhu a umožňuje spotrebiteľovi poznať rozsah svojho záväzku. Žalovaný
však túto možnosť nemal, keďže výška úroku a poplatkov nie je uvedená v zmluve o spotrebiteľskom
úvere (porov. tiež uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 245/2010).

Žalobca v odvolaní obhajoval úroky za poskytnutý úver s tým, že nie sú v rozpore s dobrými
mravmi poukazujúc na maximálnu výšku odplaty za spotrebiteľské úvery. Odvolací súd sa stotožňuje s
prvostupňovým súdom, že takmer 70 % úrok ročne (68,87%) je neprimerane vysoký, odporujúci dobrým
mravom.

Odvolací súd prisvedčuje konštatovaniu súdu prvého stupňa, že dohoda o výške úrokov musí byť v
súlade s § 39 Občianskeho zákonníka, teda sa nesmie priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon

absolútne neplatný.

Za dobré mravy možno považovať súhrn etických, všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad,
ktorých dodržiavanie je častokrát zabezpečované aj právnymi normami tak, aby každé konanie bolo v
súlade so všeobecnými mravnými a morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti.

Hoci maximálna výška úrokov (ako odplaty za užívanie požičanej finančnej čiastky) pri peňažných

pôžičkách, ani pri úveroch nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná a je ponechaná výlučne na
dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. O takýto stav pôjde spravidla vtedy, ak dohodnuté úroky
presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy (porov. rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 1MCdo 1/2009 zo dňa 31.7.2009).

V danom prípade sa prvostupňový súd správne zaoberal výškou dohodnutého úroku z úveru, ktorá činí

68,87 % ročne a porovnával ju s úrokmi poskytovanými peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy.

V predmetnej veci dohodnutý úrok z úveru presahoval úroky, za ktoré v tom čase (december 2009)
poskytovali peňažné ústavy úvery a ktoré sa pohybovali ročne vo výške 12,56 %. V danom prípade
zmluvný úrok predstavoval 68,87 % ročne, čo je rozdiel o 56,31 % vyšší ako bola priemerná úroková
miera z úverov poskytovaných v tomto období bankami, preto odvolací súd je toho názoru, že dohodnutý

úrok z úveru ročne 68,87 % spôsobil značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov tejto
úverovej zmluvy.

Keďže namietané nesprávne posúdenie veci dôvodné nebolo a súd prvého stupňa správne zistil
skutkový stav, odvolací súd rozsudok vo veci samej s osvojením si dôvodov ako správny potvrdil (§ 219
ods. 1, 2 O.s.p.).

Podľa § 93 ods. 2 O.s.p. ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť
konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu.

Podľa § 93 ods. 4 O.s.p. v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná
však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi
ich súd po uvážení všetkých okolností.

V predmetnej veci súd prvého stupňa správne aplikoval § 142 ods. 1 O.s.p., pretože zamietnutie návrhu
sa posudzuje ako plný úspech žalovaného. V dôsledku uvedených skutočností nárok na náhradu trov
konania patril žalovanému, ako aj vedľajšiemu účastníkovi, ktorý vystupoval na strane žalovaného. Vo
všeobecnosti síce platí, že nárok na náhradu trov konania má účastník konania voči účastníkovi konania,
avšak výnimku predstavuje nárok na náhradu trov konania, ktorý môže podľa § 142 O.s.p. uplatniť v

zmysle § 93 O.s.p. vedľajší účastník.Súd prvého stupňa síce pripustil, že vedľajšiemu účastníkovi nemožno odoprieť právo na jeho
zastúpenie v tomto konaní, avšak trovy vzniknuté vedľajšiemu účastníkovi nepovažoval za účelné
vynaložené. S uvedeným argumentom súdu prvého stupňa sa nemožno stotožniť. Aktivity vedľajšieho

účastníka evidentne súvisia s ochranou spotrebiteľa a aj v predmetnej veci je zjavné, že postup
vedľajšieho účastníka nebolo možné žiadnym spôsobom posúdiť ako neúčelný a nadbytočný. Z obsahu
spisu je zrejmé, že po tom, čo vedľajší účastník vstúpil do konania a vo vzťahu k žalobe podal
prostredníctvom svojho právneho zástupcu relevantné vyjadrenie, došlo k zamietnutiu žaloby.

Preto postupom podľa § 220 O.s.p. odvolací súd zmenil rozsudok vo výroku o trovách vedľajšieho

účastníka tak, že žalobcu zaviazal uhradiť vedľajšiemu účastníkovi trovy konania vo výške 190,58 Eur
a žalovanému náhradu trov konania nepriznal, pretože si ich neuplatnil. Tarifnou hodnotou bola v tomto
konaní žalovaná pohľadávka 1383,80 Eur. Priznané trovy konania pozostávajú z dvoch úkonov právnej
služby, a to príprava a prevzatie zastúpenia, písomné podanie týkajúce sa veci samej zo dňa 6.5.2014.
Podľa § 14 ods. 1 písm. a), b) vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. predstavuje odmena za jeden úkon
právnej služby sumu 71,37 Eur a režijný paušál 8,04 Eur (rok 2014). Za vyjadrenie zo dňa 13.8.2014

odvolací súd náhradu trov konania nepriznal, pretože išlo o konštatovanie tých istých okolností ako vo
vyjadrení zo dňa 6.5.2014, čo nepovažoval odvolací súd za účelné.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 224 ods. 1O.s.p. v spojení s § 142
ods. 2 O.s.p. a vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania so zreteľom na
čiastočný úspech účastníkov.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.