Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 9, 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/127/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112240508
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8112240508.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu JUDr.
Gabriely Világiovej a JUDr. Jany Burešovej v Prešove v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., Grösllingova 4, Bratislava,
proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie
13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Prešov č. k. 7C/162/2012-44 zo dňa 27.03.2014 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku o zamietnutí návrhu a v súvisiacom
výroku o trovách konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh.

Veci vedené pôvodne na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 17C/381/2012, 17C/382/2012,
17C/383/2012, 17C/386/2012, 17C/387/2012, 17C/388/2012, 17C/389/2012 a 17C/390/2012 vylúčil na
samostatné konanie.

Náhradu trov konania účastníkom nepriznal.

Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. §§ 3 ods. 1 písm. d), ods. 2; 4 ods. 1 písm. a) bod 1; 9
ods. 1, 2; 15 ods. 1; 16 ods. 1; 17 ods. 1, 2; 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, §§ 41 ods. 2 písm. i); 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, pričom konštatoval, že žalobca podal žalobu o náhradu škody za nesprávny úradný postup,
v ktorých si uplatňoval náhradu majetkovej škody, ako aj náhradu nemajetkovej ujmy, majúc za to, že
konaním exekučného súdu došlo k relevantným prieťahom v konaní, keď súd rozhodol o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po zákonom stanovenej lehote 15 dní. Podľa jeho názoru
tak došlo k prieťahom v konaní, na základe toho si uplatňuje náhradu majetkovej škody, ako aj náhradu
nemajetkovej ujmy.

Citujúc ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. súd prvého stupňa ďalej konštatoval, že za nesprávny
úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon, alebo vydať
rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánov verejnej moci pri výkone verejnej moci,
zbytočné prieťahy v konaní, alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických
alebo právnických osôb. V praxi sa vychádza z toho, že ide o prípady vzniku škôd, ktoré boli vyvolané
inou činnosťou orgánov verejnej moci, než rozhodnutím.

Nesprávnym úradným postupom je tak činnosť, spojená s výkonom právomoci orgánu verejnej moci,
ak pri nej, alebo v dôsledku dôjde k porušeniu pravidiel, predpísaných právnou normou, pre konanie
orgánu verejnej moci, alebo k porušeniu poriadku, určeného povahou a funkciou postupu. Uvedené
ustanovenie zakladá objektívnu zodpovednosť štátu ( bez ohľadu na zavinenie), ktorá predpokladá
splnenie súčasne troch podmienok, a to nesprávny úradný postup príslušného orgánu verejnej moci,
vznik škody poškodenému a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.
Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sa neviaže na vydanie
rozhodnutia v predpísanom konaní a s rozhodovaním buď vôbec nemusí súvisieť, alebo naopak ide
o taký postup v konaní, smerujúci síce k vydaniu rozhodnutia, ktorý sa však bezprostredne v obsahu
rozhodnutia neodrazí.

Úradný postup nie je možné spravidla upraviť natoľko detailne, aby pokrýval všetky predpísané dielčie
kroky, ktoré je potrebné v rámci výkonu právomoci uskutočniť. Správnosť úradného postupu musí byť
hodnotená i hľadiskom účelu, ku ktorému dosiahnutiu postup orgánu verejnej moci smeruje.

Žalobca odvodzoval svoj nárok na zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z nesprávneho
úradného postupu, ktorého sa mal dopustiť Okresný súd Humenné, keď nerozhodol o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote.

Súd prvého stupňa skonštatoval, že ohľadne prípadného prieťahu v konaní sa neviedlo žiadne
disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní, nerozhodoval Ústavný súd SR, či
Európsky súd pre ľudské práva. Je potrebné zdôrazniť, že aj samotný žalobca uviedol v žalobe, že do
exekučných spisov dával žiadosti na prieťahy v konaní. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo
nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v Článku 48 ods. 2
Ústavy SR je kompetentný preskúmať len Ústavný súd Slovenskej republiky, prípadne predseda súdu.

V konaní o uplatnenom nároku na náhradu škody titulom nesprávneho úradného postupu nie je tento
oprávnený posudzovať konajúci súd. V rámci exekučného konania má súd právo preskúmať dôkazy
aj bez návrhu účastníkov, ako aj ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku,
nekalú povahu rozhodcovskej doložky, či priebeh samotného rozhodcovského konania. Exekučný
poriadok určuje lehotu na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie na vydanie iného rozhodnutia
o žiadosti na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V prípade, ak má súd za to, že nie je
zákonný dôvod na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietne. Takéto rozhodnutie nemožno považovať za jednoduché, pre ktoré by bola určená 15
dňová lehota. Pre rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zákonná lehota neexistuje, teda nemožno konštatovať, že v prejednávanej veci nebola dodržaná lehota
na vydanie rozhodnutia, keďže zákon v čase podania návrhu na súd lehotu neurčoval. Zo skutkových
okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je zrejmé,
že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úpravu, najmä s
ohľadom na to, že sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv.

Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, aby počas trvania exekučného konania bol v neistote a
hrozila mu akákoľvek škoda. Rovnako súdu nepreukázal, že doba od doručenia žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia o jeho zamietnutí viedla k strate jeho legitímnych
očakávaní, že nastane zákonom predpokladaný stav a vyvolala riziko ohrozujúce konečné vymoženie
pohľadávky.

Nepochybne o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdneho exekútora bolo v
exekučnom konaní rozhodnuté.

Aplikované ustanovenia Exekučného poriadku stanovujú lehotu pre exekučný súd iba na rozhodnutie
súdu o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Na rozhodnutie súdu
o zamietnutí takejto žiadosti neexistuje zákonom stanovená lehota 15 dní. V prípade ak má súd za to,
že nie je zákonný dôvod na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zamietne. Takéto rozhodnutie nemožno považovať za jednoduché, pre ktoré by
bola určená 15 dňová lehota. Pre rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zákonná lehote neexistuje.

V danom prípade nemožno súhlasiť s názorom žalobcu, že nebola dodržaná zákonom stanovená lehota,
nakoľko v exekučných konaniach, čo mal súd prvého stupňa za preukázané z pripojených exekučných
spisov Okresného súdu Humenné sp. zn. 21Er/330/2009 a sp. zn. 12Er/1995/2009, exekučný súd
preskúmaval materiálnu správnosť predložených rozhodcovských rozsudkov Stáleho rozhodcovského
súdu.

V exekučných konaniach rozhodoval súd o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
v časti úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne z dlžných súm. Ak sa rozhodovalo o zamietnutí žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti, exekučný súd nemal zo zákona
stanovenú lehotu 15 dní. 15-dňová lehota sa týka iba postupu exekučného súdu pri vydávaní poverenia
na vykonanie exekúcie. Navyše lehoty, ktoré uvádza žalobca v žalobe, z ktorých si následne
pri prieťahoch v konaní počítal náhradu nemajetkovej ujmy, nekorešponduje so zisteným skutkovým
stavom, ktorý vyplýva z pripojených exekučných spisov.

V prípade, ak súd rozhodoval o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie v časti, nemal stanovenú lehotu zákonom pre takéto rozhodnutie. Následne po právoplatnosti
rozhodnutia rozhodol o návrhu oprávneného o vydanie poverenia vo zvyšnej časti. Preto nemožno
konanie exekučného súdu hodnotiť ako konanie, v ktorom by dochádzalo k prieťahom v konaní.

Pokiaľ ide o uplatnený nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, žalobca napriek
poučeniu súdu podľa § 120 ods. 4 O.s.p., žiadnym spôsobom nepreukázal ich vznik. Účastníci konania
majú procesnú dôkaznú povinnosť, t.j. povinnosť uviesť dôkaz, na preukázanie svojich tvrdení. Žalobcovi
sa nepodarilo vôbec preukázať, aby mu v súvislosti s postupom Okresného súdu Humenné v uvedených
exekučných veciach vznikla akákoľvek škoda či ujma.

Žalobca si uplatnil nárok na náhradu nákladov spojených so správou a vymáhaním pohľadávky bez
toho, aby tieto položky bližšie špecifikoval. Žalobca svoje tvrdenia o vzniku škody v žalobe všeobecne
popísal, nijako nezdokladoval, určenie výšky majetkovej škody v žalobe nie je dôkazom o jej vzniku.

V časti uplatnenia náhrady nemajetkovej ujmy dospel súd prvého stupňa k záveru, že v prejednávanej
veci by stačilo iba prípadné konštatovanie porušenia práva a nie sú dôvody na priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch, s prihliadnutím na vyššie uvedené dôvody.

Samotné vedenie exekučného konania bez ohľadu na jeho dĺžku, nie je objektívnou prekážkou na
udržiavanie kontaktu oprávneného, resp. exekútora s povinným, nie je ani dôvodom k insolventnosti
povinného, pretože spravidla dôvodom neplnenia dlhu povinného je jeho insolventnosť ešte v čase pred
rozhodnutím v základnom konaní. Tieto všeobecne známe riziká sú i rizikom každého podnikateľského
subjektu.

Samotnú situáciu vyvolal aj sám žalobca tým, že uprednostnil rozhodcovský súd (súkromnoprávny
orgán) pred všeobecným súdom, ktorý by nepochybne pri rozhodovaní vychádzal zo zákona o ochrane
spotrebiteľa a ustálenej súdnej praxe.

Žalobca nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom,
ktorého sa mal dopustiť Okresný súd Humenné v príslušných exekučných veciach.

Z týchto dôvodov mal súd prvého stupňa za to, že nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, nedošlo
k vzniku škody a žalobca ani nepreukázal príčinnú súvislosť.

Preto súd prvého stupňa vyhodnotil žalobu žalobcu v celom rozsahu za nedôvodnú a v celom rozsahu
ju zamietol.

O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku konštatujúc, že v tomto konaní bol žalobca v celom rozsahu neúspešný, žalovanému trovy
konania nevznikli, preto súd ich náhradu účastníkom nepriznal.

Súd prvého stupňa zároveň konštatoval, že s poukazom na to, že zo strany Okresného súdu Humenné
boli súdu doručené zo všetkých žiadaných exekučných spisov iba exekučné spisy povinných J. O. sp. zn.

12 Er 995/2009 a H. H. sp. zn. 21 Er 33O/2009 postupom podľa § 112 Občianskeho súdneho poriadku
zvyšné žaloby žalobcu vylúčil na samostatné konanie, kde po pripojení a oboznámení sa s príslušnými
exekučnými spismi bude následne vo veci rozhodnuté.

Proti tomuto rozsudku, a to proti výroku o zamietnutí návrhu podal v zákonom stanovenej lehote
odvolanie žalobca. V odvolaní uviedol, že postupom súdu prvého stupňa sa účastníkovi konania odňala
možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec tým, že nepoužil správne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a neúplne zistil skutkový stav, pretože
nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností. Napadnuté rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvého stupňa rozhodol vo veci na základe
„inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Nie je
možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného
právneho vzťahu. Ak súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii,
dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia. Súd
prvého stupňa bol jednoznačne viazaný ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom prijatím
zákona č. 412/2012 z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Svojim rozhodnutím súd prvého stupňa
de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity. Súd prvého stupňa nevysvetlil, prečo zastáva
názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona
nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného
práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia
na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho
výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len exekučného
súdu. Súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má
aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom,, na
ktorom nemožno zakladať meritórne rozhodnutie. Svojimi úvahami súd neguje doposiaľ vytvorenú
a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá je základom štandardu ochrany
základných práv v Európe. Nie je zrejmé, aký môže mať dopad na výsledok konania skutočnosť, že súd
vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. Ide o prejav nesústredenej činnosti
súdu, kedy súd vyhodnocoval aj také skutočnosti. ktoré s predmetom nesúvisia.

Na základe uvedeného žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Krajský súd v Prešove ( ďalej len odvolací súd ) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods. 1
zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov ( ďalej len O. s.
p. ), vzhľadom na včas podané odvolanie ( § 204 ods. 1 O.s. p. ), preskúmal rozsudok v jeho napadnutej
časti ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O. s. p. a bez
nariadenia pojednávania v súlade s ust.§ 214 ods. 1, 2 O. s. p. s tým, že miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku zverejnil na úradnej tabuli súdu dňa 24.09.2014 zistil, že odvolanie žalobcu nie
je dôvodné.

Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, správne aplikoval právne predpisy a správne vo
veci aj rozhodol. Ani po podaní odvolania odvolací súd nezistil, aby prvostupňový súd konal a rozhodol
nesprávne. Odvolací súd sa stotožňuje s presvedčivými a správnymi závermi napadnutého rozhodnutia
súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu odkazuje ( § 219 ods. 2 O. s. p. ).

Štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom
(§ 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a
o zmene niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov).

Vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1 koná v mene štátu

a) Ministerstvo spravodlivosti SR ak
1/ škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu,
2/ škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,
3/ škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu ( § 4 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z. ).

Štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa
považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní
alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za
nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady SR pri výkone jej
pôsobnosti podľa článku 86 písm. a/ a d/ Ústavy SR a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej
republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa článku 119 písm. b/ Ústavy SR ( § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z. z. ).

Pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo
v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy,
žiadosti o prešetrenie vybavovania sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v
disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré
má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým
Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov ( § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. ).

Nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním
alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo
rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné
prerokovanie nároku ( ďalej „žiadosť“ ) s príslušným orgánom podľa § 4 a § 11 ( § 15 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z. z. ).

Zo žiadosti musí byť zrejmé, kto náhradu škody žiada, ktorej veci sa týka, z ktorého nároku na náhradu
škody sa domáha, akým spôsobom škoda vznikla a čoho sa poškodený domáha. V žiadosti a pri
uplatnení nároku na náhradu škody na súde je poškodený povinný uviesť požadovanú výšku náhrady
škody a označiť orgán verejnej moci, ktorý mu škodu spôsobil (§ 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. ).

Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak ( § 17 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z. z. ).

V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak (§ 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. ).

Právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je
podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia,
plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia ( oznámenia ) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo
zrušené právoplatné rozhodnutie (§ 19 ods. 1 cit. zákona).

Odvolací súd jednoznačne konštatuje, že súd prvého stupňa v predmetnej veci sa dôsledne riadil vyššie
uvedeným, preto vo veci aj správne rozhodol. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého
stupňa ako aj k odvolacím dôvodom odvolací súd uvádza, že je potrebné súhlasiť s odvolacou námietkou
žalobcu v tom, že ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. nie je možné aplikovať na právne
vzťahy, pri ktorých malo dôjsť k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania pred účinnosťou
tohto ustanovenia, lebo by išlo o retroaktivitu pri aplikácii právneho predpisu. Uvedené ustanovenie
bolo do zákona č. 514/2003 Z. z. zavedené zákonom č. 412/2012 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2013.

Je ho preto možné aplikovať len na právne vzťahy upravené síce zákonom č. 514/2003 Z. z ., ale len
tie, ktoré vznikli od 01.01.2013. Toto však nevylučuje, aby súd prvého stupňa nemohol v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviesť významné okolnosti uvedené aj v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Pri
posudzovaní a hodnotení otázky nesprávneho úradného postupu však prvostupňový súd jednoznačne
vychádzal z ust. § 9 ods. 1 cit. zákona, účinného v čase, keď mal deklarovaný zodpovednostný vzťah
medzi účastníkmi konania vzniknúť, a to v exekučnom konaní uvedenom jednak v návrhu na začatie
konania, ako aj v odôvodnení rozhodnutia prvostupňového súdu.

Odvolací súd ustálil, že v predmetnom konaní špecifikovaných exekučných veciach vedených Okresným
súdom Humenné nedošlo k sťažnostiam na prieťahy v konaní, k disciplinárnemu postihu sudcu v
tejto súvislosti alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva alebo
Ústavného súdu SR, kedy by prieťahy v konaní boli konštatované. Podľa ust. § 44 ods. 2 zákona
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) je súd povinný
preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Iba ak nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, pritom táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul, ktorým je
notárska zápisnica alebo rozhodnutie rozhodcovských súdov. Z uvedeného teda vyplýva, že zákonná
15-dňová lehota je určená na poverenie exekútora, a to iba v prípadoch, ak exekučným titulom okrem
iného, nie je rozhodcovský rozsudok.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/146/2011, podľa ktorého
pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského
súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na
základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor
prejednať rozhodcovský súd a v takomto prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení
otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, exekučný
súd nie je viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť
žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44
ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený
výkon rozhodnutia neprípustný.

Vzhľadom na uvedené je dôležité uviesť, že ak vznikne neodstrániteľný nedostatok v procesných
podmienkach alebo odstrániteľný nedostatok, ktorý aj po úkonoch exekútora, prípadne exekučného súdu
zostal neodstránený, príslušný súd ( § 45 Exekučného poriadku ) žiadosť o vydanie poverenia zamietne a
nadväzne na to zastaví exekučné konanie. Ako bolo vyššie uvedené, 15-dňová lehota na vyporiadanie sa
súdu so žiadosťou súdneho exekútora o udelenie poverenia neplatí v exekučných konaniach, v ktorých
exekučným titulom je okrem iných rozhodcovský rozsudok. Dôvodom ustanovenia tejto výnimky, ktorá
bola do zákona zavedená s účinnosťou od 01.06.2010 a vzťahuje sa i na exekučné konania začaté pred
účinnosťou zákona č. 144/2010 Z. z., je potreba preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti
exekúcie preskúmavaním písomností, ktoré nie sú prílohou návrhu na vykonanie exekúcie ( napr. zmluva
zakladajúca hmotnoprávny vzťah medzi oprávneným a povinným, rozhodcovská zmluva alebo doložka ).

Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že súd prvého stupňa správne ustálil, že žalobca v predmetnom
konaní neuniesol dôkazné bremeno pri preukázaní predpokladov vzniku nároku na náhradu škody, t.
j. existenciu nesprávneho úradného postupu, škodu a príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom a vzniknutou škodou. Neboli preukázané ani žiadne dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy,
ktorú žalobca v návrhu na začatie konania žiadal. Žalobcom nebol preukázaný ani jeden z dôvodov
pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. Neobstojí preto argumentácia odvolateľa o vzniku jeho
právnej neistoty, ak exekučným titulom mal byť rozhodcovský rozsudok vydaný bez splnenia zákonných
podmienok.

Z uvedených dôvodov preto súd prvého stupňa správne vyhodnotil, že žalobca nepreukázal existenciu
zákonných podmienok na priznanie mu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy.

Na základe uvedeného, preto odvolací súd považuje rozhodnutie súdu prvého stupňa v jeho
preskúmavanej časti za vecne správne a preto bolo postupom podľa § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku v napadnutej časti a v súvisiacom výroku o trovách konania potvrdené.

O trovách odvolacieho konania nebolo rozhodnuté, a to v súlade s ust. § 224 ods. 1 O. s. p. za použitia
ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a § 151 ods. 1 O. s. p. Aj keď v odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, tento
nepodal návrh na náhradu trov odvolacieho konania. Neúspešný žalobca takýto návrh tiež nepodal,
ale ani vzhľadom na výsledok odvolacieho konania by mu nárok na náhradu trov konania nemohol byť
priznaný. Preto odvolací súd o trovách odvolacieho konania nerozhodoval, nakoľko nebol podaný zo
strany žiadneho účastníka konania návrh na rozhodnutie o trovách odvolacieho konania. Keďže ide o
návrhové konanie, súd bez takéhoto návrhu o trovách odvolacieho konania sám nemohol rozhodovať.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.