Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, December 5, 2013

Súd: Okresný súd Prievidza
Spisová značka: 16C/245/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812219650
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 12. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Schromová

ECLI: ECLI:SK:OSPD:2013:3812219650.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prievidza sudkyňou JUDr. Jarmilou Schromovou v právnej veci navrhovateľa:

POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova ul. č. 25, IČO: 35807598, zastúpeného
Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava, Gröslingova č. 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská
republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, o náhradu majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, vo všetkých konaniach spojených do veci 16C 245/2012, takto

r o z h o d o l :

Návrh navrhovateľa uplatnený v konaní 16C 245/2012 v celom rozsahu zamieta.
Návrh navrhovateľa uplatnený v konaní 16C 151/2012 v celom rozsahu zamieta.
Návrh navrhovateľa uplatnený v konaní 16C 152/2012 v celom rozsahu zamieta.

Návrh navrhovateľa uplatnený v konaní 16C 170/2012 v celom rozsahu zamieta.
Návrh navrhovateľa uplatnený v konaní 16C 180/2012 v celom rozsahu zamieta.
Návrh navrhovateľa uplatnený v konaní 16C 194/2012 v celom rozsahu zamieta.
Návrh navrhovateľa uplatnený v konaní 16C 207/2012 v celom rozsahu zamieta.
Návrh navrhovateľa uplatnený v konaní 16C 229/2012 v celom rozsahu zamieta.
Návrh navrhovateľa uplatnený v konaní 16C 230/2012 v celom rozsahu zamieta.
Návrh navrhovateľa uplatnený v konaní 16C 232/2012 v celom rozsahu zamieta.

Návrh navrhovateľa uplatnený v konaní 16C 235/2012 v celom rozsahu zamieta.
Návrh navrhovateľa uplatnený v konaní 16C 244/2012 v celom rozsahu zamieta.
Návrh navrhovateľa uplatnený v konaní 16C 253/2012 v celom rozsahu zamieta.
Návrh navrhovateľa uplatnený v konaní 16C 270/2012 v celom rozsahu zamieta.

Odporcovi náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ si návrhmi podanými na súd dňa 27.9.2012 uplatnil voči odporcovi právo na zaplatenie
rôznych súm z titulu majetkovej škody a z titulu nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym

úradným postupom Okresného súdu Prievidza, pretože tento nerozhodol o jeho návrhu na zmenu
súdneho exekútora v konkrétnom exekučnom konaní v zákonom stanovenej lehote, alebo v dôsledku
nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Prievidza, pretože tento nerozhodol o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonnej lehote, a to buď vydaním poverenia na
vykonanie exekúcie po zákonnej lehote, alebo rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie po zákonnej lehote.

Vo veciach zapísaných pod spis. zn. 16C 245/2012 a 16C 194/2012 /navrhovateľom označené návrhy
značkou NZP / poukázal jednotlivo v každom návrhu na existenciu exekučného konania, ktoré začalo na
jeho návrh voči konkrétnym povinným, pričom exekučné konania vedel označiť len spisovou značkou
súdneho exekútora. Ako oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie a legitímne očakával, že súdmu poskytne súdnu ochranu a rozhodne o žiadosti súdneho exekútora o udelení poverenia na vykonanie
exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie
rozhodcovského súdu. Vec pritom nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala

takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať podstatný vplyv na posúdenie a rozhodnutie
súdu. Napriek tomu súd rozhodol o žiadosti o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie rozhodnutím
o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, a to po zákonnej lehote. Navrhovateľ pritom v jednotlivých
konaniach vyvinul enormné úsilie, aby docielil vecný posun v exekučnom konaní, keď vo viacerých a
právne porovnateľných stagnujúcich exekučných konaniach podával opakovane žiadosti o informáciu

o stave konania, a to podaniami zo dňa 2.7. 2009, zo dňa 23.9. 2009, zo dňa 13.11.2009, zo
dňa 25.2.2010, dňa 30.8.2010 spísal sťažnosť a podnet na preskúmanie zákonnosti postupu súdu
- prieťahy v konaní, rovnako dňa 23.11.2010 spísal a podal sťažnosť na prieťahy v konaní, a to v
nadväznosti na nesprávny procesný postup, pričom jasne a zreteľne vo vyjadrených skutkových a
právnychargumentoch,judikatúryacitovanejprávnejdoktrínyžiadal,abydošlokprijatiuazabezpečeniu
vykonania opatrení na odstránenie nedostatkov v podobe okamžitého vydania rozhodnutí o žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ďalej dňa 25.5.2011 opätovne
spísal a podal sťažnosť na prieťahy v konaní , pričom explicitne upozornil na fakt, že v dôsledku
zbytočných prieťahov vzniká a zväčšuje sa na jeho strane škoda spočívajúca v nemožnosti výkonu
práva priznaného exekučným titulom, v oslabení vymožiteľnosti pohľadávky, poklese bonity dlžníka a
nebezpečenstve, že sa dlžník bude zbavovať svojho majetku. Postup exekučného súdu hodnotí ako

nesprávny a v rozpore so zákonom, v predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala
exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia
o udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Nečinnosť okresného
súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také
úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa navrhovateľ v predmetnej veci

počas súdneho konania nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods. 2
Ústavy SR. Navrhovateľ sa dozvedel o všetkých okolnostiach priebehu skutkového deja, ktorý vyústil
do spôsobenej škody po doručení upovedomenia o začatí exekúcie. Majetková škoda teda
predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou uskutočňovanou vo veci
správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. V tomto období na správu pohľadávky
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému vynaložil sumu
70,- eur, na udržanie a správu informačného systému 40,- eur, ďalej na administratívne spracovanie
textov urgencií súdu, na publikačné výdaje spojené s urgenciami, na poštovné a telekomunikačné výdaje
spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania vynaložil sumu 15,- eur. Celkom v období medzi

podaním žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej vynaložil márne
sumu 125,- eur v každom namietanom exekučnom konaní. Ďalej navrhovateľ vo svojich návrhoch
uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na
rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej dobe nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný

postup okresného súdu je takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené
so zásahom do výkonu majetkových práv navrhovateľa, pričom neskorým ukončením procedúry
rozhodnutia o návrhu na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom nastalo riziko
zániku povinného, riziko zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a riziko insolvencie
povinného. Navrhovateľ mohol vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu včas a efektívne a účinne

uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zabezpečeniu vymožiteľnosti pohľadávky s príslušenstvom,
pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola zamietnutá a preto
bolo potrebné uskutočniť náhradu exekučného titulu. Na podporu nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy ďalej uviedol dôvody: neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy
spôsobilého reštituovať vniknutú situáciu, vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv

žalobcu vyvolal u členov riadiacich orgánov spoločnosti navrhovateľa a majiteľov pocity frustrácie,
úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti,ďalej bol spôsobený
zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít navrhovateľa, strata zisku z realizovaného obchodu
vyvolala hospodársku stratu, nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské
postupy navrhovateľa a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Pri

určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa
ktorej pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený
prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 660,- eur, čo predstavuje alikvótnym pomerom sumu 55,- eur
za každý začatý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu. Pokiaľ v zmysle zákonného postupupísomne žiadal odporcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, odporca na jeho
žiadosť pozitívne nereagoval. V konaní č. 16C 245/2012 si okrem majetkovej škody vo výške 125,- eur
uplatnil nemajetkovú ujmu 459,16 eur, v konaní č. 16C 194/2012 si okrem majetkovej škody vo výške

125,- eur uplatnil nemajetkovú ujmu 376,18 eur.

Vo veciach zapísaných pod spis. zn. 16C 151/2012, 16C 152/2012, 16C 170/2012, 16C 270/2012 /
navrhovateľom označené návrhy značkou ZE /navrhovateľ poukázal jednotlivo v každom návrhu

na existenciu exekučného konania, ktoré začalo na jeho návrh voči konkrétnym povinným, pričom
exekučné konania vedel označiť len spisovou značkou súdneho exekútora. Ako oprávnený podal
exekučnému súdu návrh na zmenu súdneho exekútora a legitímne očakával, že súd mu poskytne súdnu
ochranu a v zákonnej lehote rozhodne o zmene exekútora. V exekučnom konaní je pritom povinnosť
súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu exekútora do 30 dní od doručenia tohto návrhu. Vec
pritom nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala takú spoluprácu s účastníkmi

konania, ktorá by mohla mať podstatný vplyv na posúdenie a rozhodnutie súdu. Navrhovateľovi bolo
doručené uznesenie o zmene súdneho exekútora po uplynutí zákonnej lehoty na rozhodnutie, pričom
do tejto doby sa nachádzal v stave právnej neistoty. Toto obdobie musel navrhovateľ prekrývať svojou
aktivitou cielenou na udržanie bonity pohľadávky a jej zabezpečenia usmerňovaním exekútora a ďalších
účastných orgánov, čo predpokladalo aktívnu systémovú správu pohľadávky navrhovateľom. Majetková

škoda teda predstavuje náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s činnosťou uskutočňovanou
vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu
na zmenu exekútora a rozhodnutím o ňom. V tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom
pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému vynaložil sumu 70,- eur, na
udržanie a správu informačného systému 40,- eur a na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným

súdnym exekútorom sumu 50,- eur, ďalej na administratívne spracovanie textov urgencií súdu, na
publikačné výdaje spojené s urgenciami, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním
a kontrolou stavu konania vynaložil sumu 15,- eur. Celkom v období medzi podaním návrhu na zmenu
exekútora a rozhodnutím o ňom vynaložil márne sumu 175,- eur. Ďalej navrhovateľ vo svojich návrhoch
uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia práva na

rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej dobe nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný
postup okresného súdu je takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so
zásahom do výkonu majetkových práv navrhovateľa, pričom neskorým ukončením procedúry zmeny
súdneho exekútora exekučným súdom nastalo riziko zániku povinného, riziko zmarenia účelu konania

pre stratu kontaktu s povinným a riziko insolvencie povinného. Ďalej nezákonným zásahom boli
vyvolané u členov riadiacich orgánov spoločnosti navrhovateľa a majiteľov pocity frustrácie, úzkosti,
nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, ďalej bol spôsobený zánik ďalších
plánovaných podnikateľských aktivít navrhovateľa, strata zisku z realizovaného obchodu vyvolala
hospodársku stratu, nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy

navrhovateľa a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Pri určovaní
primeranej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej
pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní je spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi
vzťahuje satisfakcia vo výške 663,88 eur, čo predstavuje alikvótnym pomerom sumu 55,32 eur
za každý začatý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu. Pokiaľ v zmysle zákonného postupu

písomne žiadal odporcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, odporca na jeho
žiadosť pozitívne nereagoval. V konaní č. 16C 151/2012 si okrem majetkovej škody vo výške 175,- eur
uplatnil nemajetkovú ujmu 497,88 eur, v konaní č. 16C 152/2012 si okrem majetkovej škody vo výške
175,- eur uplatnil nemajetkovú ujmu 221,28 eur, v konaní č. 16C 170/2012 si okrem majetkovej škody
vo výške 175,- eur uplatnil nemajetkovú ujmu 110,64 eur, v konaní č. 16C 270/2012 si okrem majetkovej

škody vo výške 175,- eur uplatnil nemajetkovú ujmu 497,88 eur.

Vo veciach zapísaných pod spis. zn. 16C 180/2012, 16C 207/2012, 16C 229/2012, 16C 230/2012, 16C
232/2012, 16C 235/2012, 16C 244/2012, 16C 253/2012, /navrhovateľom označené návrhy značkou
ISTINA RS / navrhovateľ poukázal jednotlivo v každom návrhu na existenciu exekučného konania,

ktoré začalo na jeho návrh voči konkrétnym povinným, pričom exekučné konania vedel označiť len
spisovou značkou súdneho exekútora. Ako oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie a
očakával, že mu súd poskytne súdnu ochranu a rozhodne o žiadosti súdneho exekútora o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti ak je exekučným titulomvykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu. Vec pritom nevykazovala prvky nadmernej právnej
zložitosti a nevyžadovala takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať podstatný vplyv
na posúdenie a rozhodnutie súdu. Napriek tomu súd rozhodol o žiadosti o udelenia poverenia na

vykonanie exekúcie rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, a to po zákonnej lehote.
Nesprávny úradný postup vidí v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote a vo vykonaní
úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok. Exekučný súd postupom podľa § 44 ods.
2 Exekučného poriadku spôsobom odporujúcim zákonu si založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej
zrealizoval úplný judiciálny proces, v ktorom zisťoval a posúdil skutkový a právny stav vo veci samej

na základe uzatvorenej zmluvy o úvere. Postavil sa tak do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné
preskúmanie exekučného titulu spôsobom, ktorý mu ako exekučnému súdu neprináleží a teda prekročil
mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu vzťahov, ktoré môže posudzovať.
Exekučný súd nie je ani legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému
rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonávať právo
pre veriteľa. Exekučný súd pritom nie je súdom, ktorý by konal o zrušení tuzemského rozhodcovského

rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe. Exekučný súd teda
svojim nelegálnym postupom vykonal opätovné posúdenie práva navrhovateľa na zaplatenie dlhu v
časti istiny, a to bez splnenia zákonných podmienok na takýto postup, formálne vyvolal stav, ktorý
založil prekážku veci rozhodnutej v právnom vzťahu medzi žalobcom ako oprávneným a dlžníkom ako
povinným odvíjajúceho svoju podstatu od uzatvorenej, vyššie označenej zmluvy o úvere. Navrhovateľ

ako oprávnený nemôže následne iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu
svojho práva na zaplatenie istiny s príslušenstvom, pretože existenciou rozsudku rozhodcovského
súdu je vytvorená prekážka veci právoplatne rozhodnutej. Postup exekučného súdu hodnotí ako
nesústredený avrozporesozákonom,vpredmetnomprípadeneexistujeokolnosť,ktorábyumožňovala
exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia

o udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Nečinnosť okresného
súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také
úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa navrhovateľ v predmetnej veci
počas súdneho konania nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods. 2
Ústavy SR. Navrhovateľovi teda vznikla majetková škoda, ktorú si uplatnil v tomto konaní, a to v

dôsledku nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, vo výške istiny s príslušenstvom, ktorá
bola uplatňovaná v exekučnom konaní, ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím
všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní. Ďalej si uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenie práva na súdnu ochranu je nedostačujúce.
Navrhovateľ mohol vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu včas a efektívne a účinne uskutočniť

rad iných krokov smerujúcich k zabezpečeniu vymožiteľnosti pohľadávky s príslušenstvom, pretože by
vedel, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola zamietnutá. Na podporu nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy ďalej uviedol dôvody: neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho
prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať vniknutú situáciu, vyvolaný zásah do zákonných nárokov
a základných práv žalobcu vyvolal u členov riadiacich orgánov spoločnosti navrhovateľa a majiteľov

pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti,
ďalej bol spôsobený zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít navrhovateľa, strata zisku z
realizovanéhoobchoduvyvolalahospodárskustratu,nezákonnýmzásahomvyvolanásituáciaovplyvnila
ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré
mohol prijať. Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy si uplatňoval v každom konaní

nemajetkovú ujmu v sume 20% z uplatňovanej istiny s príslušenstvom, teda z hodnoty majetkového
práva postihnutého procesnou deformáciou. V konaní č. 16C 180/2012 si okrem majetkovej škody vo
výške 2454,81 eur uplatnil nemajetkovú ujmu 490,96 eur, v konaní č. 16C 207/2012 si okrem majetkovej
škody vo výške 2699,16 eur uplatnil nemajetkovú ujmu 539,83 eur, v konaní č. 16C 229/2012 si okrem
majetkovej škody vo výške 3255,73 eur uplatnil nemajetkovú ujmu 651,15 eur, v konaní č. 16C 230/2012

si okrem majetkovej škody vo výške 3195,80 eur uplatnil nemajetkovú ujmu 639,16 eur, v konaní č.
16C 232/2012 si okrem majetkovej škody vo výške 1367,78 eur uplatnil nemajetkovú ujmu 273,56
eur, v konaní č. 16C 235/2012 si okrem majetkovej škody vo výške 2830,66 eur uplatnil nemajetkovú
ujmu 566,13 eur, v konaní č. 16C 244/2012 si okrem majetkovej škody vo výške 2916,09 eur uplatnil
nemajetkovú ujmu 583,22 eur, v konaní č. 16C 253/2012 si okrem majetkovej škody vo výške 6435,13

eur uplatnil nemajetkovú ujmu 1287,03 eur.

Okresný súd Prievidza uznesením č.k. 16C 245/2012-9 z 25.10.2012 spojil na spoločné konanie veci
vedené pod spis. zn. 16C 245/2012, 16C 244/2012, 16C 151/2012, 16C 152/2012, 16C 270/2012, 16C235/2012, 16C 232/2012, 16C 230/2012, 16C 229/2012, 16C 207/2012, 16C 194/2012, 16C 170/2012,
16C 253/2012, 16C 180/2012 do spoločného konania, ktoré sa bude viesť pod spis. zn. 16C 245/2012,
uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 5.11.2012.

V dôsledku vznesenej námietky zaujatosti navrhovateľom už v návrhu na začatie konania voči všetkým
sudcom tunajšieho súdu súd predložil spis na rozhodnutie o námietke zaujatosti sudcov OS Prievidza
Krajskému súdu v Trenčíne. Uznesením Krajského súdu v Trenčíne spis. zn. 4NcC 661/2012-23 z
30.10.2012 bolo rozhodnuté, že sudkyňa JUDr. Jarmila Schromová nie je vylúčená z prejedávania a

rozhodovania veci, vedenej na súde pod spis. zn. 16C 245/2012.

Odporca písomnýmvyjadrenímz18.3.2013zaujalspoločné stanovisko kvšetkýmdoručenýmnávrhom
vo veciach spojených do spoločného konania. Poukázal na zmätočnosť podania - návrhu na začatie
konania. Uviedol, že navrhovateľ prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné
bremeno znáša sám. Je nepravdivé a klamlivé tvrdenie, že navrhovateľ nemá vedomosť o spisových

značkách uvádzaných exekučných konaniach, pretože v týchto konaniach bol účastníkom konania.
Neoznačenie spisových značiek exekučných konaní bolo jedným z dôvodov, pre ktoré aj Ústavný
súd SR odmietol sťažnosti navrhovateľa na porušenie jeho ústavných práv nečinnosťou exekučného
súdu. Nie je zrejmý ďalej ani titul nároku na náhradu škody, pretože namieta nezákonné konanie v
podobe nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora, namieta nesprávny úradný postup v

podobe prieťahov, ďalej uvádza aj rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, čo sa dá vysvetliť ako namietanie nezákonného rozhodnutia. Nie je teda zrejmé, či uplatňuje
nárok z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodov prieťahov, z dôvodu rozhodnutia o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Nie vo
všetkých konaniach uvádza navrhovateľ kroky, ktoré podnikol na odstránenie prieťahov v konaní,

pričom žiadosť o informáciu o stave konania nie je možné považovať za riadny prostriedok, ktorý
by smeroval k zabráneniu tvrdených prieťahov, neuvádza, či podal sťažnosť na zbytočné prieťahy
predsedovi okresného súdu, resp. ústavnú sťažnosť. Všeobecný súd pritom v konaní o náhradu škody
nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, pretože túto právomoc má iba predseda súdu
alebo Ústavný súd SR. Ďalej odporca namietal, že dňa 23.4.2012 boli doručené odporcovi prvé žiadosti

o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, v ktorých boli obsiahnuté aj žiadosti vo veciach,
ktoré sú predmetom tohto konania. Návrhy na súd pritom navrhovateľ podal už dňa 27.9. 2012, teda
pred uplynutím 6- mesačnej lehoty v zmysle § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“). Ide preto o predčasne uplatnený nárok na súde. Navrhovateľ pritom

napriek opakovaným výzvam na doplnenie žiadosti tieto nedoplnil, neuviedol dátumy, kedy sa dozvedel
o škode, nepriložil doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú škodu, neuviedol, či boli podávané
sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy, ústavné sťažnosti a nedoplnil doklady preukazujúce ohrozenie
práv zánikom povinného, jeho insolvenciou, stratou kontaktu s povinným a podobne. Odporca preto
ako orgán príslušný na predbežné prerokovanie podaných žiadostí nepovažuje nárok navrhovateľa za

predbežne prerokovaný.
Odporca ďalej v písomnom vyjadrení uvádza stanovisko k tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu
vo veciach nerozhodnutia o návrhu na zmenu exekútora v zákonnej lehote. S poukazom na § 44
ods. 9 Exekučného poriadku má exekučný súd povinnosť v rozhodnutí o zmene exekútora poveriť
exekútora, ktorého navrhne oprávnený a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora,

ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Pokiaľ aj v niektorých prípadoch mohol exekučný
súd rozhodnúť o návrhoch na zmenu súdneho exekútora po uplynutí zákonom stanovenej 30-dňovej
lehoty od doručenia takéhoto návrhu, bolo to spôsobené predovšetkým tým, že pôvodný súdny exekútor
neposkytol exekučného súdu plnú súčinnosť. Navrhovateľ mohol podať účinný prostriedok nápravy
a podať predsedovi súdu. Vzhľadom na povahu úkonu, zákonom stanovenú lehotu, lehotu, v ktorej

sa rozhodlo, nečinnosť navrhovateľa i nevyhnutnosť vykonať pred, resp. súčasne s rozhodnutím i iné
úkony - výzva na vyjadrenie pôvodnému exekútorovi, vyjadrenie pôvodného exekútora a vyčíslenie
jeho trov, doručenie exekučného spisu a jeho zaslanie novému exekútorovi a rozhodnutie o trovách
pôvodného exekútora, nie je možné nerozhodnutie o návrhu na zmenu exekútora v lehote stanovenej
zákonom považovať za zbytočné prieťahy, a teda za nesprávny úradný postup. Pôvodný súdny exekútor

pritom vykonáva úkony exekučného konania až do času rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora,
preto v súvislosti s nerozhodnutím v lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody. Čo sa
týka namietaného rozhodnutia o poverení exekútora po 15-dňovej lehote, súdna prax už dávnejšie
ukázala, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou, aby mohli súdy objektívne posúdiťzákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok. S
poukazom na príslušné zákonné ustanovenia preto 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatí
pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom titule vo veciach, v ktorých bola žiadosť o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podaná po 1.6.2011. I prípadné nedodržanie zákonom
stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. Zo skutkových okolností, ktoré sa
týkajú rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je zrejmé, že skúmanie
vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu najmä s ohľadom na
to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv. Pokiaľ mal

ďalej nesprávny úradný postup spočívať v zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, tento postup nemôže byť nesprávnym úradným postupom na účely zákona č. 514/2003 Z.z.
a nemôže ísť ani o škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Pre úspešné uplatnenie nároku na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím okrem iného je nevyhnutné, aby nezákonnosť
rozhodnutia bola konštatovaná príslušným orgánom, čo v danom prípade nebolo splnené. Z dikcie §
44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v

podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia a táto sa týka len prípadu, keď súd poverí exekútora
vykonaním exekúcie. Nie je možné logicky predpokladať, že by bol zámer zákonodarcu určiť 15-
dňovú lehotu na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, keďže ide o zložitý
proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného
titulu. K tvrdenej existencii prieťahov v konaniach poukázal ďalej odporca na znenie § 9 ods. 2

zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1. 2013. Odporca v tejto súvislosti nepreukázal
podanie sťažnosti na prieťahy, existenciu právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní,
právoplatného rozhodnutia ESĽP, či právoplatného rozhodnutia ÚS SR, ktorými by bolo konštatované
porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Otázku, či bolo alebo nebolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, je pritom kompetentný preskúmať len Ústavný

súd SR. Odporca ďalej vzniesol námietku premlčania v súvislosti s nesprávnym úradným postupom
keď uviedol, že pri každom uplatnenom nároku / žaloby označené ako istina RS/, pri ktorom došlo k
uplynutiu 15-dňovej lehoty od doručenia žiadosti o udelenie poverenia pred dňom 23.4.2009 /t.j. tri
roky pred dňom kedy boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku/, pri každom nároku/
žaloby označené ako ZE/ pri ktorom došlo k uplynutiu 30-dňovej lehoty od doručenia návrhu na zmenu

exekútora pred dňom 23.4.2009, pri každom uplatnenom nároku/ žaloby označené ako NP/ pri ktorom
došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pred 23.4.2009, pri
každom uplatnenom nároku/ žaloby označené ako NZP/ pri ktorom došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty
od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pred 23.4.2009,
vznáša námietku premlčania.

K otázke vyčíslenia škody ďalej odporca poukázal na to, že navrhovateľ nepreukázal existenciu škody
a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické. V návrhoch neuvádza, či predmetné
vecné náklady predstavujú skutočnú škodu alebo ušlý zisk. Na preukázanie vzniku škody by musel
navrhovateľ produkovať dôkazy preukazujúce škodu pri každej individuálnej pohľadávke. Navrhovateľ
ako poskytovateľ spotrebiteľských úverov musí nevyhnutne využívať informačný systém, ktorý využíva

pre všetky pohľadávky, nielen tie, ktoré boli predmetom exekúcie. Požadovať preto paušálnu sumu
za udržanie informačného systému je nesprávne a účelové. Od povinnosti riadne preukázať vznik
a výšku škody navrhovateľa neodbremeňuje množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení
a preukázaní, ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva či dôverných informácií, teda
skutočnosti,ktorýmiexemplárnenesplneniedôkaznejpovinnostiodôvodňuje.Kuplatnenejnemajetkovej

ujme poukázal odporca na to, že vychádzať z paušálnej sumy 660,- eur alebo 663,88 eur v
jednotlivých veciach je nesprávnou úvahou, pretože i Ústavný súd SR vychádza vždy z okolností
jednotlivého prípadu, predovšetkým z významu sporu pre žalobcu. Navrhovateľ ďalej nevyužil možnosť
podania sťažnosti predsedovi súdu, keď predseda súdu nemal možnosť zjednať prípadnú nápravu.
Nie je možné ďalej prihliadať na tvrdené „frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery“ členov riadiacich

orgánov spoločnosti, pretože nároky uplatňuje právnická osoba a nie fyzické osoby, ktoré sa na
činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, pretože im priamo nevzniká žiadna škoda.
Nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu úradnému postupu
dôjsť, a to i s poukazom na podnikateľskú činnosť navrhovateľa. Navrhovateľ a jeho praktiky sú
vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie /k uvedenému odporca

pripojil k návrhu list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/
RM/kb D (2010)/ 1360/, súdy konštatovali porušenie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve
podnikateľská činnosť navrhovateľa podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých
úrovniach štátnej moci. Navrhovateľ je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky,zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Odporca preto považuje konanie
navrhovateľa v rozpore s dobrými mravmi. Pokiaľ si uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže
škoda mala vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej činnosti, pričom aj súdna

moc musí pozornejšie skúmať práve podania navrhovateľa, a to návrhy na vykonanie exekúcie, súdy
musia obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo nevydajú a podobne, s čím je spojená
vyššia časová náročnosť vykonania procesného úkonu súdom. S poukazom na charakteristiku príčinnej
súvislosti medzi existenciou nesprávneho úradného postupu a vznikom škody alebo nemajetkovej
ujmy, odporca uviedol, že navrhovateľovi žiadna škoda postupom okresného súdu nevznikla. Z dôvodu

nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok pre priznanie náhrady škody v zmysle
zákona č. 514/2003 Z.z., považuje odporca návrhy za neopodstatnené a žiada ich zamietnuť. Zároveň
uplatnil aj nárok na náhradu trov konania.

Navrhovateľ pred vykonaním prvého pojednávania vo veci samej doručil súdu dňa 29.11.2013 návrh
na zrušenie pojednávania spolu s návrhom na prerušenie konania. Návrh zdôvodnil tým, že podal na

Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosť voči rozhodnutiu Krajského súdu v Trenčíne, ktorým bolo
rozhodnuté, že sudcovia Okresného súdu Prievidza nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania
veci a dôsledkom tejto sťažnosti bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu
povereného prejednávaním veci. O návrhu navrhovateľa na prerušenie konania súd rozhodol na
pojednávaní dňa 5.12.2013, a to uznesením č.k. 16C/ 245/ 2012- 76 tak, že tento návrh v celom rozsahu

zamietol. Súd preskúmal návrh navrhovateľa na prerušenie konania, pričom dospel k záveru, že návrh
nie je dôvodný, a to z dôvodov uvedených v citovanom rozhodnutí.

Navrhovateľ sa na pojednávanie napriek riadne a včas doručenému predvolaniu nedostavil, svoju
neúčasť neospravedlnil, a to napriek zaslanému oznámeniu zo strany súdu zo dňa 2.12.2013

prostredníctvom e mailu, že súd jeho žiadosť o zrušenie pojednávania neakceptuje a o návrhu na
prerušenie konania rozhodne na pojednávaní. Nedostavil sa ani odporca, ktorý svoju neúčasť písomne
ospravedlnil v podaní z 4.12.2013 z dôvodu hospodárnosti konania.

Súd preto vo veci konal v neprítomnosti účastníkov konania podľa § 101 ods. 1 O.s.p. a vykonal

dokazovanie oboznámením listinných dôkazov a exekučných spisov, prípadne fotokópiami pripojených
exekučných spisov, uvedených nižšie, oboznámením písomných vyjadrení účastníkov konania ako aj
oboznámením obsahu ostatného spisového materiálu a zistil nasledovný skutkový a právny stav:

Vo veciach, v ktorých podľa navrhovateľa súd neskoro rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie, a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia / žaloby označené
NZP/ súd zistil nasledovné :

V súvislosti s návrhom v konaní pod spis. zn. 16C 245/2012 z ftc. pripojeného spisu 9Er 2510/2011,
oprávnený (navrhovateľ), povinná M., č.k. Ex 8301/11 súd zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie bola súdu doručená 3.8.2011. Súd uznesením č.k. 9Er 2510/2011-10 z 12.9.2011
žiadosť súdneho exekútora v celom rozsahu zamietol z dôvodu neplatnej rozhodcovskej doložky,
uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 6.10.2011, následne súd uznesením 9Er 2510/2011-12 z
17.10.2011 exekučné konanie v celom rozsahu zastavil, uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť
8.11.2011.

V súvislosti s návrhom v konaní 16C 194/2012, z pripojeného spisu 9Er 2952/11 oprávnený
(navrhovateľ), povinný C., č.k. Ex 12676/11 súd zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie bola súdu doručená 12.9.2011, pričom o uvedenej žiadosti rozhodol súd uznesením č.k. 9Er
2952/11- 10 z 20.9.2011 tak, že žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého v celom rozsahu

zamietol z dôvodu neplatnej rozhodcovskej doložky, uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť
12.10.2011. Následne súd uznesením č.k. 9Er 2952/2011-12 z 24.10.2011 exekučné konanie zastavil,
uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 29.11.2011.

Vo veciach v ktorých podľa navrhovateľa súd neskoro rozhodol o zmene exekútora / žaloby označené

ZE/ súd zistil nasledovné :

V súvislosti s návrhom v konaní č. 16C 151/2012 z pripojeného spisu OS Prievidza č.k. 16Er 826/2007,
oprávnený ( navrhovateľ), povinný M. T. (Ex 1136/07) súd zistil, že návrh na zmenu exekútora vuvedenej exekučnej veci bol doručený súdu 15.10.2009. Podaním z 22.10.2009 súd vyzval súdneho
exekútora JUDr. Striešku na predloženie exekučného spisu spolu s vyjadrením, či si uplatňuje trovy
exekučného konania. V liste doručenom súdu 3.11.2009 súdny exekútor požiadal o predĺženie lehoty

10 dní na lehotu 30 dní na predloženie spisu s prihliadnutím na celkový počet spisov. Podaním
doručeným súdu 24.5.2010 požiadal oprávnený o informáciu o stave konania v súvislosti s podaným
návrhom o zmenu exekútora. Následne tunajší súd uznesením č.k. 16Er 826/2007-13 z 7.7.2010 návrhu
oprávneného o zmenu exekútora vyhovel a vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr.
Krutého. Uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 12.7.2010, nový exekútor prevzal exekučný

spis 12.7.2010, exekúcia nie je dodnes skončená.

V súvislosti s podaným návrhom v konaní 16C 152/2012 z pripojeného spisu tun. súdu č.k. 16Er
100/2007 oprávnený (navrhovateľ), povinná I. Y., Ex 55/07, súd zistil, že návrh na zmenu exekútora
oprávnený doručil súdu 15.10.2009. Podaním z 22.10.2009 súd vyzval súdneho exekútora JUDr.
Striešku na predloženie exekučného spisu spolu s vyjadrením, či si uplatňuje trovy exekučného konania.

V liste doručenom súdu 3.11.2009 súdny exekútor požiadal o predĺženie lehoty 10 dní na lehotu 30
dní na predloženie spisu s prihliadnutím na celkový počet spisov. Následne tunajší súd uznesením
č.k. 16Er 100/2007-18 z 9.2.2010 návrhu oprávneného o zmenu exekútora vyhovel a vykonaním
exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr. Krutého, zároveň rozhodol i o trovách pôvodného exekútora.
Uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 16.3.2010 a v časti o trovách 1.4.2010. Exekučný spis

bol doručený novému súdnemu exekútorovi 15.4.2010.

V súvislosti s návrhom v konaní 16C 170/2012 z pripojeného spisu tun. súdu č.k. 9Er 2700/2006
oprávnený (navrhovateľ), povinná C. Y., Ex 3521/06, súd zistil, že návrh na zmenu exekútora bol
doručený súdu 15.10.2009. Podaním z 2.11.2009 súd vyzval súdneho exekútora JUDr. Striešku na

predloženie exekučného spisu spolu s vyjadrením, či si uplatňuje trovy exekučného konania. V liste
doručenom súdu 7.12.2009 súdny exekútor požiadal o predĺženie lehoty 10 dní na lehotu 30 dní .
Následne súdny exekútor doručil exekučný spis tunajšiemu súdu 11.12.2009. Následne tunajší súd
uznesením č.k. 9Er 2700/2006-15 z 4.1.2010 rozhodol tak, že návrhu oprávneného o zmenu exekútora
v celom rozsahu vyhovel, novému exekútorovi JUDr. Krutému bol exekučný spis doručený 8.1.2010,

exekúcia nie je dodnes skončená.

V súvislosti s návrhom v konaní 16C 270/2012 z pripojeného spisu tun. súdu č.k. 16Er 2887/2006
oprávnený (navrhovateľ), povinný B. W., Ex 3819/06, súd zistil, že návrh oprávneného o zmenu
exekútora bol doručený tun. súdu 15.10.2009. Podaním z 22.10.2009 súd vyzval súdneho exekútora

JUDr. Striešku na predloženie exekučného spisu spolu s vyjadrením, či si uplatňuje trovy exekučného
konania. V liste doručenom súdu 3.11.2009 súdny exekútor požiadal o predĺženie lehoty 10 dní na lehotu
30 dní na predloženie spisu. Podaním doručeným súdu 24.5.2010 požiadal oprávnený o informáciu o
stave konania v súvislosti s podaným návrhom o zmenu exekútora. Následne tunajší súd uznesením č.k.
16Er 2887/2006-18 z 7.7.2010 návrhu oprávneného o zmenu exekútora vyhovel a vykonaním exekúcie

poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého. Uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť
16.9.2010, nový exekútor prevzal exekučný spis 12.7.2010, exekúcia nie je dodnes skončená.

Vo veciach, v ktorých podľa navrhovateľa súd neskoro rozhodol o vydaní poverenia na vykonanie

exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia zamietol / žaloby označené ISTINA RS/ súd zistil nasledovné :

V súvislosti s návrhom v konaní 16C 180/2012 z ftc. pripojeného spisu 9Er 1690/2010 oprávnený
(navrhovateľ), povinná M. L., č.k. Ex 6163/10, súd zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie bola doručená tun. súdu 24.6.2010. Písomným podaním z 10.9.2010 súd vyzval súdneho

exekútora na doloženie zmluvy o úvere ako i všetkých neoddeliteľných súčastí k zmluve. V liste
doručenom súdu 11.10.2010 oprávnený oznámil súdu, že zasiela zmluvu o úvere. Následne súd
uznesením č.k. 9Er 1690/2010-14 z 12.11.2010 žiadosť o udelenie poverenia čiastočne zamietol, a to
v rozsahu ako je uvedené vo výroku uvedeného rozhodnutia a zároveň vydal poverenie z 12.11.2010,
ktorým poveril súdneho exekútora JUDr. Krutého na vymoženie istiny 223,08 eur. Proti citovanému

uzneseniu podal odvolanie oprávnený, ktoré následne vzal späť a Krajský súd v Trenčíne uznesením
č.k. 2CoE 293/2012-36 z 11.10.2012 odvolacieho konanie zastavil. Následne tunajší súd uznesením
č.k. 9Er 1690/2010-44 zo dňa 16.4.2013 exekúciu v celom rozsahu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu
zastavil, proti ktorému rozhodnutiu sa oprávnený odvolal v podaní z 3.5.2013.V súvislosti s návrhom v konaní 16C 207/2012 z pripojeného spisu tun. súdu 9Er 2315/2011, oprávnený
(navrhovateľ), povinná J. I., č.k. Ex 7294/11 súd zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie bola súdu doručená 19.7.2011. Súd uznesením č.k. 9Er 2315/2011 - 10 z 1.8.2011 žiadosť
súdneho exekútora v celom rozsahu zamietol z dôvodu neplatnej rozhodcovskej doložky, uvedené
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 26.8.2011. Následne súd uznesením 9Er 2315/2011-11 z 9.9.2011
exekučné konanie v celom rozsahu zastavil, uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 30.9.2011.

V súvislosti s návrhom podaným v konaní 16C 229/2012 z pripojeného spisu tun. súdu 9Er 2699/2011
oprávnený (navrhovateľ), povinný T. M., č.k. Ex 11499/11, súd zistil, že žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie bola doručená súdu 18.8.2011. Súd uznesením č.k. 9Er 2699/2011-10 z
6.9.2011 žiadosť súdneho exekútora v celom rozsahu zamietol z dôvodu neplatnej rozhodcovskej
doložky, uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 14.10.2011. Následne súd uznesením 9Er
2699/2011-11z17.10.2011exekučnékonanievcelomrozsahuzastavil,uvedenérozhodnutienadobudlo

právoplatnosť 24.12.2011.

V súvislosti s podaným návrhom v konaní 16C 230/2012 z pripojeného spisu tun. súdu 9Er 826/2011
oprávnený (navrhovateľ), povinná Z. L., č.k. Ex 4300/2011, súd zistil, že žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie bola doručená súdu 21.3.2011. Súd uznesením č.k. 9Er 826/2011-10 z 6.4.2011

žiadosť súdneho exekútora v celom rozsahu zamietol z dôvodu neplatnej rozhodcovskej doložky,
uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 19.5.2011. Následne súd uznesením 9Er 826/2011-12 z
14.6.2011 exekučné konanie v celom rozsahu zastavil, uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť
7.7.2011.

V súvislosti s podaným návrhom v konaní 16C 232/2012 z pripojeného spisu tun. súdu 9Er 107/2011
oprávnený (navrhovateľ), povinný Y. C., Ex 18480/2010, súd zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie bola doručená súdu 20.1.2011. Súd uznesením č.k. 9Er 107/2011-10 z 27.1.2011
žiadosť súdneho exekútora v celom rozsahu zamietol z dôvodu neplatnej rozhodcovskej doložky,
uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 11.3.2011. Následne súd uznesením 9Er 18480/2011-12

z 16.5.2011 exekučné konanie v celom rozsahu zastavil, uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť
25.6.2011.

V súvislosti s podaným návrhom v konaní 16C 235/2012 z pripojeného spisu tun. súdu 9Er 1844/2011
oprávnený (navrhovateľ), povinný C. K., Ex 6683/11 súd zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie bola doručená súdu 9.6.2011. Súd uznesením č.k. 9Er 1844/2011-10 z 30.6.2011
žiadosť súdneho exekútora v celom rozsahu zamietol z dôvodu neplatnej rozhodcovskej doložky,
uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 27.7.2011. Následne súd uznesením 9Er 1844/2011-12
z 1.8.2011 exekučné konanie v celom rozsahu zastavil, uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť
26.8.2011.

V súvislosti s návrhom v konaní 16C 244/2012 z pripojeného spisu tun. súdu 9Er 3478/2010 oprávnený
(navrhovateľ), povinný M. Z., Ex 16986/10, súd zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie bola doručená súdu 23.12.2010. Súd uznesením č.k. 9Er 3478/2010-10 z 10.1.2011 žiadosť
súdneho exekútora v celom rozsahu zamietol z dôvodu neprijateľných zmluvných podmienok v súvislosti

so zmenkou, na základe ktorej bol vydaný rozhodcovský rozsudok v rozpore so zákonom, uvedené
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 2.2.2011. Následne bolo exekučné konanie v celom rozsahu
zastavené uznesením 9Er 3478/2010-11 z 21.2.2011, uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť
17.3.2011.

V súvislosti s podaným návrhom v konaní 16C 253/2012 z pripojenej fotokópie spisu tun. súdu 9Er
2506/2011, oprávnený (navrhovateľ), povinný M. P., Ex 8267/11, súd zistil, že žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie bola doručená súdu 3.8.2011. Súd uznesením č.k. 9Er 2506/2011-10
z 12.9.2011 žiadosť súdneho exekútora v celom rozsahu zamietol z dôvodu neplatnej rozhodcovskej
doložky, proti cit. rozhodnutiu podal odvolanie oprávnený. Následne súd uznesením 9Er 2506/2011-30 z

13.8.2012 exekučné konanie v celom rozsahu zastavil z dôvodu úmrtia povinného, uvedené rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť 4.9.2012. V podaní doručenom súdu 20.12.2012 oprávnený oznámil, že netrvá
na podanom odvolaní z dôvodu úmrtia povinného. Následne Krajský súd v Trenčíne uznesením 11CoE
12/2013-47 z 2.4.2013 odvolacie konanie zastavil.Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení do 31.12.2012, štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1. Zákona č. 514/2003 Z.z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená

orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon
neustanovuje inak.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie

povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote,
nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný
nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom od 31.12.2012, právo na náhradu škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo
jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia

práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Vychádzajúc zo skutkových zistení v prejednávanej veci a citovaných ustanovení zákona, považoval súd

návrhnavrhovateľavovšetkýchveciachzanedôvodný,ato zviacerýchdôvodov.Vovšetkých podaných
návrhoch sa navrhovateľ domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Prievidza v jednotlivých exekučných konaniach. Pokiaľ ide o
odporcom namietané nedostatky návrhov na začatie konania, súd konštatuje, že návrhy navrhovateľa
v zmysle § 79 ods. 1 O.s.p. majú všetky náležitosti návrhu na začatie konania, pričom neoznačenie

spisových značiek exekučných konaní, v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo
strany exekučného súdu, nie je podľa názoru súdu takou vadou návrhu, ktorá by bránila súdu vo
veci ďalej konať, i keď súd plne prisvedčuje argumentácii odporcu, že navrhovateľ by mal jasným
spôsobom identifikovať súdne konanie, v ktorom mu mala byť spôsobená škoda, o to zvlášť, že v
namietanom súdnom konaní bol účastníkom konania. V zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.

nárok na náhradu škody spôsobenej aj nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne
prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným
orgánom. Navrhovateľ v prejednávanej veci v návrhoch poskytol súdu len tvrdenie, že v každej veci
podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku, na ktorú odporca nereagoval pozitívne. Pokiaľ navrhol
vykonať dôkaz, a to vyžiadať od odporcu príslušný spis, ktorý sa týka podanej žiadosti o prerokovanie

nároku, súd tento dôkaz nevykonal, keďže odporca vo svojom vyjadrení zo dňa 18.3.2013 nepoprel,
že navrhovateľ mu takéto žiadosti predložil, pričom prvé žiadosti mu boli doručené dňa 23.4.2012.
Z vyjadrenia odporcu tiež vyplynulo, že navrhovateľ mu neposkytol ani napriek opakovaným výzvam
v rámci predbežného prerokovania požadovanú súčinnosť, potrebnú pre prerokovanie jeho nároku,
čím bol proces predbežného prerokovania fakticky zmarený. Keďže požadované údaje k žiadosti o

predbežnéprerokovanienavrhovateľnedoplnil,nepovažujeMSSRakoorgánpríslušnýna prerokovanie
žiadosti nárok navrhovateľa za predbežne prerokovaný. Za tohto stavu, keď navrhovateľ tvrdil, že
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku podal a odporca potvrdil, že navrhovateľ takéto žiadosti na
ministerstvo doručil, súd uzavrel, že žiadosti o predbežné prerokovanie navrhovateľom boli podanév deň 23.4.2012 až 25.9.2012, nárok bol uplatnený na základe žiadostí o predbežné prerokovanie
nároku, a to vo všetkých predmetných konaniach a s ohľadom na skutočnosť, že nárok navrhovateľa
uspokojený nebol v lehote do šiestich mesiacov odo dňa prijatia všetkých žiadostí, súd považoval

podmienku predbežného prerokovania nároku za splnenú. Súd nevidel v podaní predmetných návrhov
pred uplynutím šesťmesačnej lehoty prekážku v súdnych konaniach o nárokoch navrhovateľa, pretože
uvedená šesťmesačná lehota uplynula dňa 23.10.2012 a v nasledujúcich dňoch a je zrejmé, že k
uspokojeniu nároku navrhovateľa nedošlo. Vychádzajúc z právnej úpravy § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1
citovaného zákona platného do 31.12.2012 nemožno i v takomto prípade uprieť navrhovateľovi právo

obrátiť sa na súd s nárokom na náhradu škody. Zákon podľa tejto úpravy nespájal s nedostatkami
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku a neposkytnutím následnej súčinnosti žiadateľa dôsledok
zániku nároku na náhradu škody.

Podľa právnej úpravy platnej v čase tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdu a vzniku
škody sa za nesprávny úradný postup považuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť

úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri
výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom
chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody pritom má len
ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda. V zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. musia byť pre
naplnenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci

splnené všeobecné podmienky, a to nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup, vznik
škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a
vzniknutou škodou. Navrhovateľ ani v jednom uplatňovanom nároku nepreukázal splnenie ani jedného
zo zákonných predpokladov zodpovednostného právneho vzťahu. Takmer vo všetkých návrhoch
navrhovateľ nesprávny úradný postup Okresného súdu Prievidza vidí v bezdôvodnej nečinnosti

exekučného súdu, ktorý nerozhodol o konkrétnom podaní v zákonnej lehote, konal nesústredene a so
zbytočnými prieťahmi, resp. vydal nesprávne rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia.
V prvom rade súd udáva, že navrhovateľ mal možnosť domáhať sa ochrany svojho práva na súdnu
ochranu, práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov využitím inštitútu ústavnej sťažnosti v
súlade s § 127 ods. 1 Ústavy SR. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, je kompetentný preskúmať len ústavný súd, ktorý ju
v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu najmä z pohľadu troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a
postup súdu. Súdne a tým i exekučné konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhradu
škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti, resp.

predsedasúdunapodkladesťažnostinaprieťahy.Opačnývýkladbyznamenal,žebyexistovaloniekoľko
orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska
vzniku zbytočných prieťahov. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu
z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy
by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu

inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v
prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa - krajské súdy, NS SR. V prípade, ak by sa
zbytočných prieťahov dopustil, napr. NS SR, poškodený subjekt by sa mal obrátiť na okresný súd,
aby konštatoval, že jeho nadriadený orgán sa dopustil zbytočných prieťahov. Postup súdu vyššieho

stupňa by bol v takomto prípade preskúmavaný súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a
len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní je oprávnený Ústavný súd SR.
Uvedené uvádza aj dôvodová správa k novele zákona č. 514/2003 Z.z. vykonaná zákonom č. 412/2012
Z.z. s účinnosťou od 1.1.2013. I keď súd v predmetnom konaní vzhľadom na tvrdený okamih
spôsobenia škody, postupuje podľa znenia zákona účinného do 31.12.2012 zastáva názor, že v

zmysle § 9 ods. 1citovaného zákona, je dôležité pri skúmaní existencie nesprávneho úradného postupu
a porušenia povinnosti urobiť určitý úkon v ustanovenej lehote, pri skúmaní nečinnosti orgánu verejnej
mociaskúmanízbytočnýchprieťahovvkonaníaleboinéhozásahuvychádzaťzhoreuvedenýchzáverov,
pretože i samotná súdna prax v tejto oblasti vyvolala potrebu uviesť výslovne do právnej úpravy
možnosť vychádzať v takýchto konaniach o náhradu škody len z výsledkov vybavenia sťažnosti na

prieťahy konaní, prípadne žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného
rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní v tomto smere, právoplatného rozhodnutia ES pre ľudské
práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo
z právoplatného rozhodnutia ÚS SR o ústavnej sťažnosti, ktorým ÚS SR konštatoval, že sa porušiloprávonaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov(viďznenie§ 9citovanéhozákonasúčinnosťouod
1.1.2013). Uvedené je dôležité nielen z pohľadu kompetencie príslušného orgánu posudzovať prieťahy
konaní, resp. porušenia ústavného práva, ale i z pohľadu splnenia si všeobecnej preventívnej povinnosti

podľa § 415 Občianskeho zákonníka, keďže si navrhovateľ nepočínal tak, aby nedošlo ku škode na
majetku (napríklad vo veci Nálezu ÚS SR III. ÚS 69/2011 z 3.5. 2011 ústavný súd konštatoval, že
účastník konania, ktorý počas tvrdenej nečinnosti súdu neprejaví navonok svoju nespokojnosť s jeho
postupom, postupuje v rozpore so zásadou vigilantibus iura /každý nech si stráži svoje práva/, čo
možnopripísaťibanaťarchuúčastníka).Ikeďpredmetomkonaniaonárokochnavrhovateľajeskúmanie

nesprávneho úradného postupu súdu a s tým vzniknutú majetkovú škodu alebo nemajetkovú ujmu, súd
považuje za správne poukazovať i na rozhodnutia ÚS SR, pretože v konaniach pred ústavným súdom,
kdesaposudzujeporušenieprávanaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahovsavpodstateskúmajú
a vyhodnocujú tie isté okolnosti, ako je zákonná lehota na rozhodnutie, ostatné okolnosti prípadu, úkony
súdu, úkony účastníka konania, zložitosť veci a podobne. Preto súd poukazuje napríklad na rozhodnutie
ÚS SR napr. vo veci I.ÚS 16/02, kde sa okrem iného konštatuje, že pri posúdení či došlo alebo nedošlo

k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ústavný súd prihliada síce na lehoty,
ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie
uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci.
I keď v danej veci išlo o nedodržanie lehoty na rozhodnutie vo veci samej, ústavný súd prihliadol na
jednotlivéúkonysúdu,osobitosťkonania,navyhotovenierozsudku,ktorýobsahovalpodrobnúskutkovú,

právnu analýzu súdenej veci vrátane odvolania sa na príslušnú judikatúru NS SR, ÚS SR a podobne.

V tejto súvislosti súd udáva, že i keď v niektorých exekučných konaniach nebol urobený úkon alebo
vydané rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote /§ 9 ods. 1 citovaného zákona/, nemožno
bez zohľadnenia ďalších okolností veci konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu. I

keď by takýto nesprávny úradný postup súdu bol daný, navrhovateľ vôbec nepreukázal vznik škody
alebo nemajetkovej ujmy priamo vyvolanej týmto nesprávnym úradným postupom. Je potrebné
vo všeobecnosti uviesť, že v niektorých exekučných konaniach bola dĺžka konania ovplyvnená
aj správaním navrhovateľa a súdneho exekútora, ktorí na opakované výzvy súdu nereagovali,
dokonca súdny exekútor odmietol vyzvať oprávneného postupom podľa § 40 Exekučného poriadku na

predloženie súdom žiadaných písomností. Takýto postoj je prejavom nedostatočného záujmu účastníka
konania o odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa účastník mohol nachádzať a rozhodnutie súdu
bolo preto ovplyvnené aj procesnou pasivitou oprávneného, teda v tomto konaní navrhovateľa /viď napr.
Nález ÚS SR I.ÚS 41/02 z 25.6.2003/.

V prvom rade preto súd skúmal, či navrhovateľ podal v predmetných exekučných konaniach sťažnosť
predsedovi súdu na prieťahy v konaní v snahe docieliť urýchlené rozhodnutie vo veci. Bolo zistené,
že vo vyššie uvedených exekučných veciach navrhovateľ podal sťažnosť len vo veci 9Er 1690/2010 v
podaní z 23.11.2010, ktorá sťažnosť bola predsedom súdu uzavretá ako neopodstatnená, odpoveď pod
Spr 1333/10 v liste zo dňa 7.12.2010. Rovnako nemal súd preukázané, že by navrhovateľ uplatnil svoje

právo podaním sťažnosti Ústavnému súdu SR pre porušenie základného práva na súdnu ochranu,
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, práva na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote, práva vlastniť majetok a práva na ochranu majetku a podobne. Pokiaľ sa navrhovateľ na Ústavný
súd s takýmito sťažnosťami obrátil, boli tieto sťažnosti odmietnuté z dôvodu nedostatku zákonom
predpísaných náležitostí podania sťažovateľa, ako bolo neuvedenie spisových značiek, pod ktorými

sa namietané konania viedli, nedoručenie písomných podkladov - príloh a podobne. Okrem iného
Ústavný súd SR vo viacerých rozhodnutiach konštatoval, že ústavný súd nemôže nahradzovať úkony
právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať
nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie /len príkladmo napr. II.ÚS 211/2012 z
3.7.2012,IV.ÚS374/2012z9.8.2012/.Jetedazrejmé,ženavrhovateľ vpredmetnýchkonaniachneurobil

žiadne úkony, ktoré by viedli k snahe docieliť urýchlené konanie vo veci. V niektorých veciach podal
oprávnený žiadosť o informáciu o stave konania namiesto toho, aby reagoval na výzvu súdu predložiť
žiadané listiny.

Ďalej súd pre všetky prejednávané veci udáva, že navrhovateľ uplatňuje svoj nárok na náhradu škody

s poukazom na exekučné konania, v ktorých navrhol vykonať exekúciu alebo viedol exekúciu na svoj
návrh na podklade exekučného titulu, a to vo väčšine prípadov rozhodcovského rozsudku, ktorý bol v
mnohých súdnych rozhodnutiach prvostupňových ako i odvolacích súdov a nakoniec i súdu NS SR /
napríklad uznesenie NS SR 3Cdo 146/2011 z 13.10. 2011/ vyhodnotený ako nezákonný exekučnýtitul, tzv. nulitné rozhodnutie, ktoré nikdy účinky vykonateľného rozhodnutia nemalo, nikdy platne
nepriznalo navrhovateľovi žiadne plnenie práve z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky, ktorú má
navrhovateľ vo všetkých úverových zmluvách upravenú identicky. V takýchto exekučných konaniach s

prihliadnutím na oprávneným predkladané exekučné tituly preto nemohol vzniknúť nesprávny úradný
postup, v príčinnej súvislosti s ktorým by navrhovateľovi mohla vzniknúť škoda alebo nemajetková
ujma. Pokiaľ tvrdí navrhovateľ, že v období nečinnosti súdu mu vznikla škoda ako náklady
na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov, na udržanie a správu
informačného systému, administráciu listín a komunikáciu s pôvodným súdnym exekútorom, ďalej

na administratívne spracovanie textov urgencií súdu, na publikačné výdaje spojené s urgenciami
na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania, toto svoje
tvrdenie ničím nepreukázal. Je zrejmé, že pokiaľ navrhovateľ spravuje svoje vymáhané pohľadávky v
informačnom systéme, náklady na tento systém si musí pokryť sám, tieto náklady nemôžu byť zvýšené
v dôsledku prípadného oneskoreného rozhodnutia súdu. Ani prípadné podanie žiadosti o informáciu o
stavekonania,podaniesťažnosti,ktorépodávalvoväčšineprípadovakohromadnéžiadostioinformáciu

o stave konania a sťažnosti bez uvedenia čísiel súdnych exekučných spisov, nemohlo vyvolať u
navrhovateľa náklady v každej jednotlivej veci tak, ako tvrdí. Preto tvrdenie navrhovateľa o možnej
škode je len hypotetické, účelové a ničím nepodložené o to viac, že informačný systém navrhovateľa
neposkytuje zrejme navrhovateľovi ani základnú informáciu pre súd, a to číslo exekučného konania,
pod ktorým sa na súde namietané exekučné konanie viedlo.

V podaných návrhoch /označené navrhovateľom „NZP“/, v ktorých navrhovateľ namietal nesprávny
úradnýpostup exekučnéhosúduprirozhodovaníožiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúcie,
svoje nároky oprel o tvrdenie, že súdy rozhodli o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia po zákonnej
lehote, pričom v dobe bezdôvodnej nečinnosti súdu mu vznikla škoda a nemajetková ujma.

Keďže v danom prípade vo vyššie uvedených preskúmavaných exekučných veciach, v súvislosti s
návrhmi označenými navrhovateľom NZP, nedošlo k uplynutiu 15 dňovej lehoty od doručenia žiadosti
o udelenie poverenia pred dňom 23.4.2009, keďže sa jedná o exekučné veci z roku 2011, súd
sa vznesenou námietkou premlčania zo strany odporcu nezaoberal, keďže nebola vznesená pre

preskúmavané exekučné veci.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného do 31.5.2010 súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo

exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2010 do 31.5.2011 platila uvedená právna
úprava s tým, že lehota na vydanie poverenia neplatila ak išlo o exekučný titul podľa § 41 ods.
2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku. S účinnosťou od 1.6.2011 do citovaného ustanovenia bola
zavedená len úprava ohľadom exekučných titulov podľa zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v
platnom znení. Novela Exekučného poriadku vykonaná zákonom č. 144/2010 Z.z. teda s účinnosťou

od 1.6.2010 vypustila zákonnú 15-dňovú lehotu na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi pokiaľ
ide o exekučné tituly podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku. V zmysle § 41 ods. 2
písm. d/ Exekučného poriadku platného do 31.5.2011 exekučným titulom sú i vykonateľné rozhodnutia
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Podľa dôvodovej správy k tejto novele vyplýva, že
účelom vypustenia zákonnej lehoty bola skutočnosť, že lehota bola výraznou prekážkou na to, aby súdy

mohli objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie pokiaľ išlo o notárske zápisnice a rozhodcovské rozsudky,
zvlášť keď išlo o vymoženie plnenia zo spotrebiteľskej zmluvy. Uvedená novela neobsahovala žiadne
prechodné ustanovenia, preto vzhľadom na to, že išlo o novelu procesných ustanovení Exekučného
poriadku, vzťahuje sa na všetky exekučné konania, v ktorých nebolo rozhodnuté o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie k tomuto dátumu. Následne novelou Exekučného poriadku č.

102/2011 Z.z. s účinnosťou od 1.6.2011 bol §41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku doplnený aj o
exekučný titul - rozhodcovský rozsudok. Uvedená novela procesného charakteru neobsahovala žiadne
prechodné ustanovenia, preto sa vzťahuje na všetky konania, v ktorých súd k 1.6.2011 nerozhodol o
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.V zmysle uvedenej jednoznačnej právnej úpravy po 1.6.2011 neexistovala v exekučnom konaní žiadna
zákonná lehota na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pokiaľ išlo o rozhodcovské rozsudky. Súd

však zastáva názor, že i pred 1.6.2011 sa súdnou praxou rozhodcovské rozsudky považovali za
exekučné tituly podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, zodpovedala tomu aj argumentácia
odvolacích súdov a nakoniec i dôvodové správy k horeuvedeným zákonom, ktoré novelizovali
Exekučný poriadok. Súd prisvedčuje správnosti argumentácie odporcu, že ak sa do zákonnej formulácie
exekučného titulu vložili slová „rozhodnutí rozhodcovských súdov“, išlo len o explicitnejšie ujasnenie

litery zákona, aby sa predišlo mylným interpretáciám tohto ustanovenia. V tomto smere je argumentácia
navrhovateľa spočívajúca v tom, že rozhodcovské rozsudky do 1.6.2011 nebolo možné považovať za
exekučné tituly podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, a teda sa na ne nevzťahovalo vyňatie
lehoty na vydanie poverenia, účelová. Navrhovateľ ani v exekučných konaniach nikdy nespochybňoval
začlenenie rozhodcovského rozsudku pod citované ustanovenie Exekučného poriadku. Podľa názoru
súdu vychádzajúc z výslovného znenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v ktoromkoľvek znení,

prípadná 15-dňová lehota sa vzťahovala vždy len na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
prípadeaksúdnezistilrozporžiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúcie,návrhunavykonanie
exekúcieaexekučnéhotitulusozákonom.Následnesaosobitneupravujesituáciu,keďsúdtakýtorozpor
zistí a je povinný nie udeliť poverenie ale rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Keby bol zámer zákonodarcu pod zákonnú 15-dňovú lehotu vsunúť obe procesné

situácie, nebola by osobitne upravovaná situácia pri zistení rozporu napríklad exekučného titulu so
zákonom. Uvedené má i logické opodstatnenie, pretože pri skúmaní exekučného titulu ide o zložitejší
proces posudzovania zákonnosti priznaného plnenia, a to i v rozhodcovskom rozsudku. Pokiaľ teda
navrhovateľ považuje za nesprávny úradný postup nečinnosť Okresného súdu Prievidza v exekučných
konaniach, v ktorých súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po zákonnej 15

-dňovej lehote, je toto tvrdenie nepravdivé, pretože na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia zákon
lehotu neupravuje. Súd sa však v každom namietanom exekučnom konaní zaoberal primeranosťou
lehoty, v ktorej o žiadosti o udelenie poverenia rozhodoval.

Pokiaľideomajetkovúškodu,ktorúnavrhovateľvtejtosúvislostiuplatňujeatátomápredstavovaťúčelne

vynaložené náklady spojené so správou a vymáhaním pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo
medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia a rozhodnutia o nej, pričom malo ísť o náklady na správu
prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca, na udržanie a správu informačného systému a na
administratívnespracovanietextovurgencií,publikačnévýdaje,poštovnéatelekomunikačnéapodobne,
považujesúdajtentodruhýzodpovednostnýprvokzaneopodstatnený.Vovšetkýchkonaniachuplatňuje

navrhovateľ paušálne sumu 125,- eur ako hmotnú materiálnu škodu. Zároveň uplatňuje nemajetkovú
ujmu v peniazoch z rovnakých dôvodov ako v konaniach, kde namietal oneskorené rozhodnutie súdu o
zmene súdneho exekútora, pretože márnym uplynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania
navrhovateľa, že dôjde k vymoženiu pohľadávky, ďalej k vyvolaniu rizík, že dôjde k zániku povinného,
k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, k insolvencii povinného a najmä vďaka

skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote mohol včas a účinne uskutočniť rad iných
krokov smerujúcich k zabezpečeniu vymožiteľnosti jeho pohľadávky a príslušenstva, pretože by vedel,
že žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá a je potrené uskutočniť náhradu exekučného titulu.

V tejto súvislosti súd udáva, že navrhovateľ ani v jednom konaní nepreukázal nesprávny úradný

postup súdu pri posudzovaní a rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
nepreukázal existenciu škody alebo nemajetkovej ujmy, ktorá by bola v priamej príčinnej súvislosti s
tvrdeným nesprávnym úradným postupom. Tak ako súd konštatoval vyššie v exekučných konaniach,
v ktorých súd zamietal žiadosť o udelenie poverenia z dôvodu rozporu exekučného titulu predloženého
navrhovateľom ako oprávneným so zákonom, v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súdu

neplynula lehota na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, pretože táto plynie len
pri udelení poverenia. Pokiaľ medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia a zamietnutím žiadosti
o udelenie poverenia v niektorých konaniach ubehla aj dlhšia doba, súd ju hodnotí ako primeranú a
zodpovedajúcu zložitosti posúdenia exekučného titulu, ďalej ovplyvnenú nespoluprácou oprávneného
ako účastníka exekučného konania so súdom. Vo všeobecnosti súd udáva, že NS SR sa otázkou

majetkovej ujmy, ktorá mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu v exekučnom konaní
zaoberal napríklad vo veci 3Cdo 134/2003, rozsudok z 27.11.2003. Okrem iného NS SR konštatoval,
že charakter majetkovej ujmy má aj zníženie hodnoty pohľadávky veriteľa, ktoré nastalo v časovej a
vecnej súvislosti so zmarením možnosti uspokojenia jeho pohľadávky v konaní o výkon rozhodnutia /v danej veci predajom dlžníkovej nehnuteľnosti/, ak k zmareniu predaja a poklesu hodnoty jeho
pohľadávky došlo v dôsledku nesprávneho úradného postupu. V dôvodoch rozhodnutia NS SR uvádza,
že reálna hodnota pohľadávky, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným súdnym rozhodnutím,

nezávisí len od samotnej sumy, ale od celého súboru okolností vplývajúcich na možnosť uspokojiť
vymáhanú pohľadávku, v neposlednom rade od solventnosti dlžníka a možnosti uspokojenia pohľadávky
z jeho majetku. Inú hodnotu má súdom priznané plnenie, ktoré veriteľ môže vymôcť bez problémov od
bonitného dlžníka a inú hodnotu, ak dlžník má nepatrný alebo žiadny majetok. V zmysle týchto tvrdení
aj podľa názoru súdu v predmetných veciach vznik majetkovej ujmy prichádza do úvahy len vtedy, ak by

oprávnený o zodpovedajúcu peňažnú čiastku neprišiel pri zachovaní predpísaného úradného postupu.
Výšku majetkovej ujmy nemožno v žiadnom prípade stotožňovať s výškou pohľadávky, pre ktorú bol
výkon rozhodnutia nariadený. Majetkovú ujmu spravidla nezakladá samotný nesprávny úradný postup,
lebo škoda a zodpovednosť štátu za ňu je daná až vtedy, ak sa právo veriteľa proti dlžníkovi stalo
nevymožiteľným v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom a je pritom vylúčené, že by ho
bolo možné uspokojiť inak.

V prejednávaných veciach navrhovateľ ako oprávnený v exekučnom konaní navrhol vykonať exekúciu
na podklade exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok vydaný na základe neplatnej
rozhodcovskej doložky, čo bolo dôvodom zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia, resp. súd posúdil
plnenie priznané v rozhodcovskom rozsudku ako v rozpore so zákonom podľa § 45 ods. 1,2 zákona

č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní/. K zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia došlo preto
výlučne z dôvodov na strane oprávneného. Skutočnosť, že oprávnený si dal „prisúdiť“ plnenia zo zmlúv
o úvere rozhodcovskému súdu a tento vydal nezákonný exekučný titul, pretože na uvedené nemal
žiadne oprávnenie v dôsledku neplatnej rozhodcovskej doložky, išlo o nulitné právne akty, ktoré nikdy
nemohli byť podkladom pre vykonanie exekúcie. Túto skutočnosť nemôže teraz navrhovateľ využiť

vo svoj prospech a tvrdiť, že keby súd zamietol jeho žiadosť o udelenie poverenia ihneď v 15-dňovej
lehote, mohol uskutočniť kroky a nahradiť exekučný titul. Bol to práve dôsledný postup exekučného
súdu, ktorý vo veľkom množstve exekučných konaní zamedzil vymoženiu pohľadávky oprávneného na
základe takéhoto exekučného titulu, pričom k vymoženiu takejto pohľadávky nikdy nemohlo dôjsť. Právo
veriteľa sa preto nestalo nevymožiteľným v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom súdu,

ale v príčinnej súvislosti s tým, že oprávnený v rozpore s viacerými zákonnými ustanoveniami navrhoval
vykonať exekúciu na podklade nespôsobilých exekučných titulov, a to napriek tomu, že by mal právo
poznať, keďže vo všetkých konaniach bol právne zastúpený advokátskou kanceláriou. Súd v konaniach
uvedených nižšie jednotlivo rozoberá exekučné konania, v ktorých navrhovateľ namieta v tejto súvislosti
nesprávny úradný postup.

Vo veci pod spis. zn. 16C 245/2012 (vec sa týka konania 9Er 2510/11 povinná M.) navrhovateľ tvrdí,
že konanie začalo 10.12.2009, pričom súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia až dňa 16.8.2010,
pričom k rozhodnutiu došlo po uplynutí zákonom stanovenej lehoty a súd bol v omeškané viac ako 249
dní. Tieto skutkové tvrdenia navrhovateľa sú nepravdivé. Z ftc. pripojeného spisu 9Er 2510/2011 súd

zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená 3.8.2011, pričom
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola zamietnutá z dôvodu neplatnej rozhodcovskej
doložky uznesením z 12.9.2011. Z uvedeného je potom zrejmé, že súd síce vo veci nerozhodol v
lehote 15 dní od doručenia žiadosti o udelenie poverenia, avšak z vyššie uvedených dôvodov sa
v danom prípade 15-dňová lehota na rozhodnutie o udelení poverenia nevzťahovala. Podľa názoru

súdu, vychádzajúc z vyššie uvedených zistení, po doručení žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie súd ani nemohol pre veľké množstvo napadnutých exekučných vecí, t.j. žiadostí o udelenie
poverenia len zo strany oprávneného, vydať poverenie v lehote 15 dní, pretože bolo potrebné zisťovať,
či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom, pričom v uvedenej exekučnej veci bolo súdom rozhodnuté
približne do 6 týždňov od doručenia žiadosti o udelenie poverenia. Na základe všetkého uvedeného súd

zastáva názor, že v uvedenom exekučnom konaní sa súd nedopustil nesprávneho úradného postupu.
V tej súvislosti súd udáva, že oprávnený sa proti citovanému rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti ani
neodvolal, exekučné konanie bolo v celom rozsahu uznesením z 17.10.2011 zastavené.

Vo veci pod spis. zn. 16C 194/2012 (vec sa týka konania 9Er 2952/11 povinný C. Z. ) navrhovateľ tvrdí,

že konanie začalo 28.4.2010, pričom súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia až dňa 18.11.2010,
pričom k rozhodnutiu došlo po uplynutí zákonom stanovenej lehoty a súd bol v omeškané viac ako 204
dní. Tieto skutkové tvrdenia navrhovateľa sú nepravdivé. Z pripojeného spisu 9Er 2952/11 súd zistil, že
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená 12.9.2011, pričom žiadosť oudelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola zamietnutá z dôvodu neplatnej rozhodcovskej doložky
uznesením z 20.9.2011. Z uvedeného je potom zrejmé, že súd o žiadosti rozhodol v lehote 15 dní od
doručenia žiadosti o udelenie poverenia, i keď sa z vyššie uvedených dôvodov v danom prípade 15-

dňoválehotanarozhodnutieoudelenípoverenianevzťahovala.Pretosúdzastávanázor,ževuvedenom
exekučnom konaní sa súd nedopustil nesprávneho úradného postupu. V tej súvislosti súd tiež dodáva,
že oprávnený sa proti citovanému rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti ani neodvolal, exekučné konanie
bolo v celom rozsahu uznesením z 24.10.2011 zastavené.

Pre prehľadnosť odôvodnenia rozsudku súd osobitne zdôvodňuje nároky navrhovateľa vychádzajúce
z jeho tvrdenia o nerozhodnutí o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom ustanovenej lehote
(navrhovateľom označené návrhy ako „ZE“).

Keďže v danom prípade vo vyššie uvedených preskúmavaných exekučných veciach nedošlo k uplynutiu
30 dňovej lehoty od doručenia návrhu na zmenu exekútora pred dňom 23.4.2009, keďže vo všetkých

preskúmavaných exekučných veciach bol návrh o zmenu exekútora doručený súdu až 15.10.2009,
súd sa vznesenou námietkou premlčania zo strany odporcu nezaoberal, keďže nebola vznesená pre
preskúmavané exekučné veci, v súvislosti s návrhmi označenými navrhovateľom ZE.

Podľa § 44 ods. 7 Exekučného poriadku v znení novely č. 341/2005 Z.z. s účinnosťou od 1.9.2005

oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na
príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od
doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku v znení novely č. 341/2005 Z.z. s účinnosťou od 1.9.2005

súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 7 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora,
ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý
bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie
exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako by došlo
k zastaveniu exekúcie.

V zmysle prechodných ustanovení k uvedenej novele podľa § 238 ods. 1, 2 Exekučného poriadku sa
konania začaté pred 1.septembrom 2005 dokončia podľa práva platného do 31.8.2005, ak odsek 2
neustanovuje inak. V odseku 2/ sú taxatívne vymedzené ustanovenia, ktoré sa použijú aj na konania
začaté pred 1.9.2005, medzi ktorými § 44 ods. 7/ a § 44 ods. 8/ nie je. Uvedená úprava platila v

Exekučnom poriadku aj po novele vykonanej zákonom č. 585/2006 Z.z. účinnej od 1.12.2006, ktorým
bol do § 44 vsunutý nový odsek 7/, pričom doterajšie odseky § 44 ods. 7/ a 8/ sa len prečíslovali na
§ 44 ods. 8/ a 9/.
Vo veci pod spis. zn. 16C 151/2012 (vec sa týka konania 16Er 826/07-povinný Milan Ivenz) navrhovateľ
tvrdil, že spísal 10.8.2009 návrh na zmenu exekútora, pričom mu bolo doručené uznesenie exekučného

súdu o zmene súdneho exekútora z 7.7.2010 a celkové omeškania exekučného súdu s rozhodnutím
o zmene exekútora trvalo viac ako 272 dní. Zo spisu 16Er 826/07 vyplýva, že oprávnený doručil súdu
návrh na zmenu exekútora dňa 15.10.2009, súd vyzval podaním z 22.10.2009 súdneho exekútora na
predloženie exekučného spisu. V liste doručenom súdu 3.11.2009 súdny exekútor požiadal o predĺženie
lehoty. Následne tun. súd rozhodnutím z 7.7.2010 návrhu oprávneného o zmenu exekútora vyhovel.

Vzhľadom na uvedené i napriek tomu, že v danej veci súd rozhodol o zmene exekútora po uplynutí
zákonnej lehoty, podľa názoru súdu nemožno v tejto skutočnosti vidieť taký nesprávny úradný postup
súdu, ktorým by bola navrhovateľovi spôsobená škoda, resp. nemajetková ujma. Pre objektívne dôvody
súd nemohol dodržať zákonnú lehotu, pretože pri rozhodnutí vo veci potrebuje súčinnosť pôvodného
súdneho exekútora, o ktorého trovách súd pri zmene exekútora rozhoduje. Exekučný súd je povinný

spolu s uznesením o zmene exekútora postúpiť aj exekučný spis, pričom súd musí pri priznávaní trov
exekútora podrobne preskúmať uplatnené trovy pôvodného súdneho exekútora. Zo spisu tiež vyplýva,
že exekučné konanie ani po zmene exekútora nie je ukončené, t.j. navrhovateľova pohľadávka je
stále nevymožená. Situácia navrhovateľa sa teda nezmenila, a preto nemožno hovoriť o tom, že by
v súvislosti s nerozhodnutím súdu o zmene exekútora v zákonom stanovenej lehote došlo ku škode

na strane navrhovateľa. Nebolo tiež preukázané, že v prípade rozhodnutia súdu o zmene súdneho
exekútora v zákonnej lehote 30 dní, by došlo k účinnému vymoženiu pohľadávky oprávneného resp.
že navrhovateľovi by tvrdené náklady na správu pohľadávky informačného systému administráciu listín
nevznikli. Zmena osoby súdneho exekútora je len čiastkový procesný úkon, ktorý na vymožiteľnosťpohľadávky nemá vplyv. Nesprávny úradný postup by musel byť takou podstatnou príčinou, ktorá by
spôsobila škodu, čo v danom prípade nie je možné konštatovať. Len pre úplnosť súd konštatuje, že
pôvodne poverený súdny exekútor mohol vykonávať všetky úkony exekučného konania až do času

rozhodnutia súdu o zmene súdneho exekútora, alebo do rozhodnutia súdu o zastavení exekúcie. V
súvislosti s nevydaním rozhodnutia o zmene exekútora v zákonnej lehote, nemohlo preto dôjsť k vzniku
žiadnej materiálnej škody. Tvrdenia navrhovateľa, že mu vznikla majetková škoda v sume 175, -eur a
nemajetková ujma 497,88 eur sú ničím nepodložené a účelové.

Vo veci pod spis. zn. 16C 152/2012 (vec sa týka konania 16Er 100/2007 povinná I. navrhovateľ tvrdil, že
spísal 10.8.2009 návrh na zmenu súdneho exekútora, pričom mu bolo doručené uznesenie exekučného
súdu o zmene súdneho exekútora z 9.2.2010 a celkové omeškanie exekučného súdu s rozhodnutím
o zmene exekútora trvalo viac ako 124 dní. Tieto skutkové tvrdenia navrhovateľa sú nepravdivé. Zo
spisu OS Prievidza 16Er 100/07 vyplýva, že oprávnený doručil súdu návrh na zmenu exekútora dňa
15.10.2009, súd vyzval podaním z 22.10.2009 súdneho exekútora na predloženie exekučného spisu.

V liste doručenom súdu 3.11.2009 súdny exekútor požiadal o predĺženie lehoty. Následne tun. súd
rozhodnutím z 7.7.2010 návrhu oprávneného o zmenu exekútora vyhovel. Vzhľadom na uvedené i
napriek tomu, že v danej veci súd rozhodol o zmene exekútora po uplynutí zákonnej lehoty, podľa
názoru súdu nemožno v tejto skutočnosti vidieť taký nesprávny úradný postup súdu, ktorým by bola
navrhovateľovi spôsobená škoda, resp. nemajetková ujma, a to z dôvodov, ktoré súd podrobne uviedol

v odôvodnení v predchádzajúcom odseku v súvislosti s konaním 16C 151/2012.

Vo veci pod spis. zn. 16C 170/2012 (vec sa týka konania 9Er 2700/06-povinná C. navrhovateľ tvrdil,
že spísal dňa 10.8.2009 návrh na zmenu súdneho exekútora, pričom mu bolo doručené uznesenie
exekučného súdu o zmene súdneho exekútora z 4.1.2010 a celkové omeškania exekučného súdu

s rozhodnutím o zmene exekútora trvalo viac ako 88 dní. Tieto skutkové tvrdenia navrhovateľa
sú nepravdivé. Zo spisu OS Prievidza 9Er 2700/06 vyplýva, že oprávnený doručil súdu návrh na
zmenu exekútora dňa 15.10.2009, súd vyzval podaním z 2.11.2009 súdneho exekútora na predloženie
exekučného spisu. V liste doručenom súdu 7.12.2009 súdny exekútor požiadal o predĺženie lehoty.
Spis doručil súdu 11.12.2009. Následne tun. súd rozhodnutím z 4.1.2010 návrhu oprávneného o zmenu

exekútora vyhovel. Vzhľadom na uvedené i napriek tomu, že v danej veci súd rozhodol o zmene
exekútora po uplynutí zákonnej lehoty, podľa názoru súdu nemožno v tejto skutočnosti vidieť taký
nesprávny úradný postup súdu, ktorým by bola navrhovateľovi spôsobená škoda, resp. nemajetková
ujma, a to z dôvodov, ktoré súd podrobne uviedol vyššie v odôvodnení v súvislosti s konaním 16C
151/2012.

Vo veci pod spis. zn. 16C 270/12 (vec sa týka konania 16Er 2887/2006- povinný B. navrhovateľ tvrdil,
že spísal dňa 10.8.2009 návrh na zmenu súdneho exekútora, pričom mu bolo doručené uznesenie
exekučného súdu o zmene súdneho exekútora z 7.7.2010 a celkové omeškanie exekučného súdu
s rozhodnutím o zmene exekútora trvalo viac ako 272 dní. Tieto skutkové tvrdenia navrhovateľa

sú nepravdivé. Zo spisu OS Prievidza 16Er 2887/06 vyplýva, že oprávnený doručil súdu návrh na
zmenu exekútora dňa 15.10.2009, súd vyzval podaním z 22.10.2009 súdneho exekútora na predloženie
exekučného spisu. V liste doručenom súdu 3.11.2009 súdny exekútor požiadal o predĺženie lehoty.
Následne tun. súd rozhodnutím z 7.7.2010 návrhu oprávneného o zmenu exekútora vyhovel. Vzhľadom
na uvedené i napriek tomu, že v danej veci súd rozhodol o zmene exekútora po uplynutí zákonnej lehoty,

podľa názoru súdu nemožno v tejto skutočnosti vidieť taký nesprávny úradný postup súdu, ktorým by
bola navrhovateľovi spôsobená škoda, resp. nemajetková ujma, a to z dôvodov, ktoré súd podrobne
uviedol vyššie v odôvodnení v súvislosti s konaním 16C 151/2012.

Vo veciach podaných návrhov navrhovateľa /označených v návrhu ako „ISTINA RS“/ namietal

navrhovateľ nesprávny úradný postup súdu, ktorý mal spočívať jednak v rozhodnutí o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po zákonnej lehote, a to zamietnutím žiadosti o udelenie
poverenia z dôvodu neuznania rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. Tvrdil, že exekučný
súdzasahujúcdoskutkovýchaprávnychtvrdeníobsiahnutýchvrozhodcovskomrozsudkusapostavildo
pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu, pričom nebol ani legitímne

schopný k vykonávaniu takýchto úkonov. Súd vytvoril stav reálnej nevymožiteľnosti istiny a príslušenstva
založením prekážky veci rozhodnutej. Na jednej strane existuje relevantný exekučný titul - rozsudok
rozhodcovského súdu, ktorý už nie je možné zrušiť a je z pohľadu exekučného súdu materiálne
nevykonateľný a na druhej strane nie je možné iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnuochranu na zaplatenie istiny s príslušenstvom, pretože existenciou rozsudku rozhodcovského súdu je
vytvorená prekážka veci rozhodnutej.

Keďže v danom prípade vo vyššie uvedených preskúmavaných exekučných veciach, v súvislosti s
návrhmi označenými navrhovateľom ISTINA RS nedošlo k uplynutiu 15 dňovej lehoty od doručenia
žiadosti o udelenie poverenia pred dňom 23.4.2009, keďže všetky exekučné konania začali v rokoch
2010, resp. 2011, súd sa vznesenou námietkou premlčania zo strany odporcu nezaoberal, keďže nebola
vznesená pre preskúmavané exekučné veci.

Podľa § 45 ods. 1,2 zákona o rozhodcovskom konaní /zákon č. 244/2002 Z.z./ súd príslušný na výkon
rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému
bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie
zastaví okrem iného i z dôvodu ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania
na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo
exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm.
b/ alebo c/.

Vychádzajúc zo skutkových tvrdení navrhovateľa v jednotlivých konaniach tak ako súd uviedol vyššie
a bližšie odôvodní v nasledujúcom texte, s poukazom na citované ustanovenia zákona č. 244/2002
Z.z. o rozhodcovskom konaní v spojitosti s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd nepovažoval návrhy
navrhovateľ za dôvodné. V tejto súvislosti súd dáva do pozornosti výklad pojmu nesprávneho úradného
postupu, ktorý uviedol NS SR vo svojom rozsudku 4Cdo 24/2004, uverejnený pod publikačným

č. Rc 23/2011, podľa ktorého pojem nesprávny úradný postup nemá legálnu definíciu, v súlade
s rozhodovacou praxou súdov ho možno vymedziť ako porušenie právnou normou ustanoveného
predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už
súvisí s rozhodovacou činnosti štátneho orgánu alebo s ňou nesúvisí, nenašiel svoj bezprostredný výraz
vo vydanom rozhodnutí. Z uvedeného teda vyplýva, že postup súdu zahrňujúci právne posúdenie veci,

skutočnosť, že súd je oprávnený v exekučnom konaní preskúmavať exekučný titul, na tento účel zistiť
skutkový stav, vybrať, aplikovať zvolený právny predpis na skutkový stav, ktorý následne nájde výraz vo
vydanom rozhodnutí, nemožno považovať za nesprávny úradný postup na účely zákona č. 514/2003
Z.z. a zodpovednosť štátu za takýto nesprávny úradný postup je vylúčená. Už vôbec neprichádza do
úvahy zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, pretože ani jedno rozhodnutie

z tohto druhu nebolo zrušené pre nezákonnosť. Navrhovateľ sa však svojho práva na náhradu škody
z titulu nezákonného rozhodnutia ani nedovoláva. Oprávnenie a zároveň povinnosť exekučného súdu
skúmať exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu pred udelením poverenia vyplýva nielen z
horecitovaných zákonných ustanovení, ale i z takmer jednotnej a dlhodobej súdnej praxe, podporovanej
i rozsudkami Súdneho dvora Európskej únie, a to najmä vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL

proti Cristina Rodríguez Nogueira /C-40/08/, ktorý rozhodol pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislosti
so spotrebiteľskými zmluvami o otázke právomoci vnútroštátneho súdu v tom zmysle, že súd môže
ex offo preskúmať nekalú povahu rozhodcovskej doložky v prípade právoplatného rozhodcovského
rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne
procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade

prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva
vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. Súd len príkladmo
dáva do pozornosti ďalej i uznesenie NS SR sp.zn. 3Cdo 146/2011 zo dňa 13.10. 2011, uverejnené
pod Rc 46/2012, kde právna veta znie: „Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za
exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať,

či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu
rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol
vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s
právomocouprejednaťdanýspor,niejeexekučnýsúdviazanýtým,akotútootázkuvyriešilrozhodcovský
súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej
okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný“. V zmysle uvedeného
rozhodnutia je správnosť postupu exekučného súdu, ktorý „vstupuje“ do rozsudku rozhodcovského súdu
a posudzuje platné uzavretie rozhodcovskej doložky potvrdená, pričom súd udáva, že i pred vydanímtohto uznesenia NS SR bola súdna prax v exekučných konaniach v tomto smere takmer jednotne
ustálená. Súd však uvádza, že NS SR v citovanom rozhodnutí uvádza i záver, že keby súd akceptoval
vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc, išlo by o akceptáciu rozhodnutia

nevykonateľného, majúceho účinky paaktu. Preto je podľa názoru súdu nesprávny názor navrhovateľa,
že vydaný rozhodcovský rozsudok tvorí prekážku veci rozhodnutej, pretože rozhodcovský rozsudok
ako tzv. paakt, nikdy nemal účinky právoplatného a vykonateľného rozsudku /viď i ÚS IV. 78/2011/.
Právna teória definuje tzv. ničotný akt /paakt/ i v tých prípadoch, keď vydal akt niekto, kto k tomu
nemal právomoc. Ničotný akt nemá účinky právneho aktu, môže však mať účinky obdobné ako neplatný

právny úkon, t.z. môže zakladať záväzok toho, kto ničotný akt vydal k náhrade škody voči tomu, kto
bol v dobrej viere, že ide o právny akt štátneho orgánu. Na podporu toho záveru súd poukazuje na
§ 106 ods. 1 O.s.p., v ktorom je upravený postup súdu na prejednanie veci aj vtedy, ak sa zistí, že
vec nemôže byť podľa práva SR podrobená rozhodcovskej zmluve, alebo že rozhodcovská zmluva je
neplatná. Pokiaľ teda rozhodcovská zmluva alebo doložka je neplatná, nebráni to veriteľovi uplatňovať
svoje právo na súde bez hrozby prekážky veci rozsúdenej v prípade vydania rozhodcovskom rozsudku /

v opačnom prípade by sa pripustil stav, že „hocikto“, kto nemal akékoľvek oprávnenie a rozhodol vec
rozhodcovským rozsudkom, pričom na takýto rozsudok by sa hľadelo ako právoplatné a vykonateľné
rozhodnutie,sícenepoužiteľnépreexekučnékonania,avšak platnezaväzujúce kurčitémuplneniu,čoje
neprípustné/.NSSRpripustilmožnosťexekučného súduskúmaťmateriálnusprávnosťrozhodcovského
rozsudku z hľadísk uvedených v § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a následne

exekúciu zastaviť ďalej aj v uznesení sp. zn. 5Cdo 291/2010 z 29.3. 2011. I z rozhodovacej činnosti
ÚS SR - uznesenie IV.ÚS 60/2011 zo dňa 3.3. 2011, v ktorom Ústavný súd SR odmietol sťažnosť práve
navrhovateľa v súvislosti postupom OS Prievidza vo veci 16Er/2085/2009, v ktorom bola žiadosť o
udelenie poverenia zamietnutá, keď uviedol, že pokiaľ je podmienka existencie vnútroštátneho práva
prikazujúceho za určitých okolností prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci

rozhodovania o návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku splnená /§ § 45 zákona o rozhodcovskom
konaní/, potom postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského
právneho poriadku, je legitímny.

V zmysle uvedeného sú potom tvrdenia navrhovateľa o nesprávnom úradnom postupe súdu vo

všetkých uplatnených nárokoch neopodstatnené, preto navrhovateľovi nemohla za žiadnych okolností
vzniknúť tvrdená materiálna škoda, resp. nemateriálna ujma. Pokiaľ exekučný súd dôsledne a precízne
posudzoval platnosť rozhodcovskej zmluvy, resp. rozhodcovskej doložky a vyvodil právny záver, že
táto rozhodcovská doložka je neplatná, rozhodcovský súd nemal teda oprávnenie vec prejednať a
rozhodnúť rozsudkom, bol tento jeho postup tak ako súd vysvetlil vyššie legitímny. Uvedené platí i pre

prípady, keď súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia z dôvodu neplatnosti dohody o vyplnení zmenky,
na základe ktorej rozhodcovský súd priznal plnenie v rozhodcovskom rozsudku. Pokiaľ navrhovateľ
predkladal na vykonanie exekúcie exekučný titul, ktorý jeho pričinením bol vydaný orgánom, ktorý na to
nemal oprávnenie /rozhodcovské doložky si oprávnený vopred pripravil vo Všeobecných obchodných
podmienkach k zmluve o úvere/, alebo z dôvodu prisúdenia plnenia v rozpore so zákonom, nemôže

sa teraz odvolávať na nemožnosť ďalšieho uplatnenia svojho práva zo zmlúv o úvere pred súdom v
dôsledku veci rozsúdenej. Tento stav zapríčinil jedine oprávnený a pokiaľ mu vznikla škoda alebo
nemajetková ujma, zodpovedá si za ňu sám. Okrem toho je potrebné zdôrazniť, že exekučné súdy
oprávnenému/navrhovateľovi/zamietaližiadosťoudeleniepoverenianavykonanieexekúcienazáklade
predkladaných rozhodcovských rozsudkov už od roku 2009, preto nemohol odôvodnene očakávať aj

v nasledujúcich rokoch, že súd bude na základe obdobných exekučných titulov exekúciu pripúšťať a
vydávať poverenia na vykonanie exekúcie. Oprávnený pritom neustále predkladal tieto exekučné tituly
na vykonanie exekúcie napriek už dlhšiu dobu ustálenej súdnej praxi. Pre úplnosť sa však súd zaoberá
v každom jednotlivom konaní tvrdeniami navrhovateľa o nečinnosti súdu.

Vo veci pod spis. zn. 16C 180/2012 (vec sa týka konania 9Er 1690/10 - povinná M.) navrhovateľ tvrdí,
že konanie začalo dňa 27.4.2010, pričom súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia až 30.1.2011,
pričom k rozhodnutiu došlo po uplynutí zákonom stanovenej lehoty a súd bol v omeškaní viac ako 278
dní. Tieto skutkové tvrdenia navrhovateľa sú nepravdivé. Zo spisu OS Prievidza 9Er 1690/10 súd zistil,
že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená 24.6.2010. Písomným

podaním z 10.9.2010 súd vyzval súdneho exekútora na doloženie zmluvy o úvere ako i všetkých
neoddeliteľných súčastí k zmluve. V liste doručenom súdu 11.10.2010 oprávnený oznámil súdu, že
zasielazmluvuoúvere.Následnesúduznesenímč.k.9Er1690/2010-14z12.11.2010žiadosťoudelenie
poverenia čiastočne zamietol, a to v rozsahu ako je uvedené vo výroku uvedeného rozhodnutia azároveň vydal poverenie z 12.11.2010, ktorým poveril súdneho exekútora JUDr. Krutého na vymoženie
istiny 223,08 eur. Proti citovanému uzneseniu podal odvolanie oprávnený, ktoré následne vzal späť a
Krajský súd v Trenčíne uznesením č.k. 2CoE 293/2012-36 z 11.10.2012 odvolacieho konanie zastavil.

Následne tunajší súd uznesením č.k. 9Er 1690/2010-44 zo dňa 16.4.2013 exekúciu v celom rozsahu
vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil, proti ktorému rozhodnutiu sa oprávnený odvolal v podaní z
3.5.2013. Nie je teda pravda, že súd bol bezdôvodne nečinný, pretože o žiadosti o udelenie poverenia
rozhodol krátko po tom, čo oprávnený doručil súdu zmluvu o úvere. Tak, ako súd vysvetlil vyššie,
doba na rozhodnutie o zamietnutie žiadosti v prípade, keď súd zistil nesúlad exekučného titulu so

zákonom, neplynula, pričom súd rozhodnutie vzhľadom na potrebu posudzovať povahu prisúdeného
plnenia v rozhodcovskom rozsudku, posudzovať platnosť rozhodcovskej doložky a túto vyhodnotiť
aj z pohľadu ochrany spotrebiteľa, považuje v danom prípade za primeranú so záverom, že súd
postupoval aj vzhľadom na veľké množstvo exekučných konaní vyvolaných navrhovateľom s osobitnou
rýchlosťou. Okrem toho, že súd nezistil v namietanom exekučnom konaní žiadny nesprávny úradný
postup, navrhovateľ ani nepreukázal existenciu akejkoľvek škody, ktorá by bola v príčinnej súvislosti

s tvrdeným nesprávnym úradným postupom. Exekučné konanie bolo následne zastavené. Majetková
škoda vyčíslená navrhovateľom v rozsahu istiny a príslušenstva, teda plnenia, ktoré navrhol vymôcť
v exekučnom konaní, v žiadnom prípade nevznikla v dôsledku postupu súdu, keď exekučný súd tak
ako vysvetlil súd vyššie, v súlade so zákonom a rozhodovacou praxou mohol a aj skúmal materiálnu
vykonateľnosť rozsudku rozhodcovského súdu v súlade s § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní. Za

nevymožiteľnosť pohľadávky v danom exekučnom konaní si zodpovedá výlučne oprávnený, ktorý v
dôsledku zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia zavinil zastavenie exekučného konania.

Vo veci pod spis. zn. 16C 207/2012 (vec sa týka konania 9Er 2315/11 - povinná Zlatica Hanusová)
navrhovateľ tvrdí, že konanie začalo 13.5.2011, pričom súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia

až 19.8.2011, pričom k rozhodnutiu došlo po uplynutí zákonom stanovenej lehoty a súd bol v omeškaní
viac ako 98 dní. Tieto skutkové tvrdenia navrhovateľa sú nepravdivé. Zo spisu OS Prievidza 9Er 2315/11
súd zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená 19.7.2011. Súd
uznesením č.k. 9Er 2315/2011 - 10 z 1.8.2011 žiadosť súdneho exekútora v celom rozsahu zamietol
z dôvodu neplatnej rozhodcovskej doložky, uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 26.8.2011.

Následne súd uznesením 9Er 2315/2011-11 z 9.9.2011 exekučné konanie v celom rozsahu zastavil,
uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 30.9.2011. Nie je teda pravda, že súd bol bezdôvodne
nečinný, pretože o žiadosti o udelenie poverenia rozhodol v lehote 15 dní. Tak, ako súd vysvetlil vyššie,
doba na rozhodnutie o zamietnutie žiadosti v prípade, keď súd zistil nesúlad exekučného titulu so
zákonom, neplynula, pričom súd rozhodnutie vzhľadom na potrebu posudzovať povahu prisúdeného

plnenia v rozhodcovskom rozsudku, posudzovať platnosť rozhodcovskej doložky a túto vyhodnotiť
aj z pohľadu ochrany spotrebiteľa, považuje v danom prípade za primeranú so záverom, že súd
postupoval aj vzhľadom na veľké množstvo exekučných konaní vyvolaných navrhovateľom s osobitnou
rýchlosťou. Okrem toho, že súd nezistil v namietanom exekučnom konaní žiadny nesprávny úradný
postup, navrhovateľ ani nepreukázal existenciu akejkoľvek škody, ktorá by bola v príčinnej súvislosti s

tvrdeným nesprávnym úradným postupom. Exekučné konanie bolo následne zastavené. V ostatnom sa
súd pridržiava dôvodov, ktoré súd podrobne uviedol vyššie v odôvodnení v súvislosti s konaním 16C
180/2012 .

V súvislosti s návrhom podaným v konaní 16C 229/2012 (vec sa týka konania 9Er 2699/11 - povinný

T. navrhovateľ tvrdí, že konanie začalo 20.6.2011, pričom súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia
až 19.9.2011, pričom k rozhodnutiu došlo po uplynutí zákonom stanovenej lehoty a súd bol v omeškaní
viac ako 91 dní. Tieto skutkové tvrdenia navrhovateľa sú nepravdivé. Zo spisu OS Prievidza 9Er 2699/11
súd zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola doručená súdu 18.8.2011.
Súd uznesením č.k. 9Er 2699/2011-10 z 6.9.2011 žiadosť súdneho exekútora v celom rozsahu

zamietol z dôvodu neplatnej rozhodcovskej doložky, uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť
14.10.2011. Následne súd uznesením 9Er 2699/2011-11 z 17.10.2011 exekučné konanie v celom
rozsahu zastavil, uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 24.12.2011. Nie je teda pravda, že súd
bol bezdôvodne nečinný, pretože o žiadosti o udelenie poverenia rozhodol krátko po uplynutí lehoty
15 dní od doručenia žiadosti. Tak, ako súd vysvetlil vyššie, doba na rozhodnutie o zamietnutie žiadosti

v prípade, keď súd zistil nesúlad exekučného titulu so zákonom, neplynula, pričom súd rozhodnutie
vzhľadom na potrebu posudzovať povahu prisúdeného plnenia v rozhodcovskom rozsudku, posudzovať
platnosť rozhodcovskej doložky a túto vyhodnotiť aj z pohľadu ochrany spotrebiteľa, považuje v danom
prípade za primeranú so záverom, že súd postupoval aj vzhľadom na veľké množstvo exekučnýchkonaní vyvolaných navrhovateľom s osobitnou rýchlosťou. Okrem toho, že súd nezistil v namietanom
exekučnom konaní žiadny nesprávny úradný postup, navrhovateľ ani nepreukázal existenciu akejkoľvek
škody,ktorábybolavpríčinnejsúvislostistvrdenýmnesprávnymúradnýmpostupom.Exekučnékonanie

bolo následne zastavené. V ostatnom sa súd pridržiava dôvodov, ktoré súd podrobne uviedol vyššie v
odôvodnení v súvislosti s konaním 16C 180/2012 .

Vo veci pod spis. značkou 16C 230/2012 (vec sa týka konania 9Er 826/11 - povinná Z. L.) navrhovateľ
tvrdí, že konanie začalo 2.3.2011, pričom súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia až 3.5.2011,

pričom k rozhodnutiu došlo po uplynutí zákonom stanovenej lehoty a súd bol v omeškaní viac ako
62 dní. Tieto skutkové tvrdenia navrhovateľa sú nepravdivé. Zo spisu OS Prievidza 9Er 826/11 súd
zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola doručená súdu 21.3.2011. Súd
uznesením č.k. 9Er 826/2011-10 z 6.4.2011 žiadosť súdneho exekútora v celom rozsahu zamietol z
dôvodu neplatnej rozhodcovskej doložky, uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 19.5.2011.
Následne súd uznesením 9Er 826/2011-12 z 14.6.2011 exekučné konanie v celom rozsahu zastavil,

uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 7.7.2011. Nie je teda pravda, že súd bol bezdôvodne
nečinný, pretože o žiadosti o udelenie poverenia rozhodol na 16 deň po doručení žiadosti. Tak, ako
súd vysvetlil vyššie, doba na rozhodnutie o zamietnutie žiadosti v prípade, keď súd zistil nesúlad
exekučného titulu so zákonom, neplynula, pričom súd rozhodnutie vzhľadom na potrebu posudzovať
povahu prisúdeného plnenia v rozhodcovskom rozsudku, posudzovať platnosť rozhodcovskej doložky a

túto vyhodnotiť aj z pohľadu ochrany spotrebiteľa, považuje v danom prípade za primeranú so záverom,
že súd postupoval aj vzhľadom na veľké množstvo exekučných konaní vyvolaných navrhovateľom s
osobitnou rýchlosťou. Okrem toho, že súd nezistil v namietanom exekučnom konaní žiadny nesprávny
úradný postup, navrhovateľ ani nepreukázal existenciu akejkoľvek škody, ktorá by bola v príčinnej
súvislosti s tvrdeným nesprávnym úradným postupom. Exekučné konanie bolo následne zastavené. V

ostatnom sa súd pridržiava dôvodov, ktoré súd podrobne uviedol vyššie v odôvodnení v súvislosti s
konaním 16C 180/2012 .

Vo veci pod spis. zn. 16C 232/2012 (vec sa týka konania 9Er 107/2011- povinný Y. C.) navrhovateľ
tvrdí, že konanie začalo 14.12.2010, pričom súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia až 21.2.2011,

pričom k rozhodnutiu došlo po uplynutí zákonom stanovenej lehoty a súd bol v omeškaní viac ako
69 dní. Tieto skutkové tvrdenia navrhovateľa sú nepravdivé. Zo spisu OS Prievidza 9Er 107/11 súd
zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola doručená súdu 20.1.2011. Súd
uznesením č.k. 9Er 107/2011-10 z 27.1.2011 žiadosť súdneho exekútora v celom rozsahu zamietol
z dôvodu neplatnej rozhodcovskej doložky, uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 11.3.2011.

Následne súd uznesením 9Er 18480/2011-12 z 16.5.2011 exekučné konanie v celom rozsahu zastavil,
uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 25.6.2011. Nie je teda pravda, že súd bol bezdôvodne
nečinný, pretože o žiadosti o udelenie poverenia rozhodol v lehote 15 dní. Tak, ako súd vysvetlil vyššie,
doba na rozhodnutie o zamietnutie žiadosti v prípade, keď súd zistil nesúlad exekučného titulu so
zákonom, neplynula, pričom súd rozhodnutie vzhľadom na potrebu posudzovať povahu prisúdeného

plnenia v rozhodcovskom rozsudku, posudzovať platnosť rozhodcovskej doložky a túto vyhodnotiť
aj z pohľadu ochrany spotrebiteľa, považuje v danom prípade za primeranú so záverom, že súd
postupoval aj vzhľadom na veľké množstvo exekučných konaní vyvolaných navrhovateľom s osobitnou
rýchlosťou. Okrem toho, že súd nezistil v namietanom exekučnom konaní žiadny nesprávny úradný
postup, navrhovateľ ani nepreukázal existenciu akejkoľvek škody, ktorá by bola v príčinnej súvislosti s

tvrdeným nesprávnym úradným postupom. Exekučné konanie bolo následne zastavené. V ostatnom sa
súd pridržiava dôvodov, ktoré súd podrobne uviedol vyššie v odôvodnení v súvislosti s konaním 16C
180/2012 .

Vo veci pod spis. zn. 16C 235/2012 (vec sa týka konania 9Er 1844/2011- povinný C.) navrhovateľ tvrdí,

že konanie začalo 27.4.2011, pričom k rozhodnutiu došlo po uplynutí zákonom stanovenej lehoty a
súd bol v omeškaní viac ako 85 dní. Tieto skutkové tvrdenia navrhovateľa sú nepravdivé. Zo spisu
OS Prievidza 9Er 1844/11 súd zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola
doručená súdu 9.6.2011. Súd uznesením č.k. 9Er 1844/2011-10 z 30.6.2011 žiadosť súdneho exekútora
v celom rozsahu zamietol z dôvodu neplatnej rozhodcovskej doložky, uvedené rozhodnutie nadobudlo

právoplatnosť 27.7.2011. Následne súd uznesením 9Er 1844/2011-12 z 1.8.2011 exekučné konanie v
celom rozsahu zastavil, uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 26.8.2011. Nie je teda pravda, že
súd bol bezdôvodne nečinný, pretože o žiadosti o udelenie poverenia rozhodol krátko po uplynutí lehoty
15 dní od doručenia žiadosti. Tak, ako súd vysvetlil vyššie, doba na rozhodnutie o zamietnutie žiadostiv prípade, keď súd zistil nesúlad exekučného titulu so zákonom, neplynula, pričom súd rozhodnutie
vzhľadom na potrebu posudzovať povahu prisúdeného plnenia v rozhodcovskom rozsudku, posudzovať
platnosť rozhodcovskej doložky a túto vyhodnotiť aj z pohľadu ochrany spotrebiteľa, považuje v danom

prípade za primeranú so záverom, že súd postupoval aj vzhľadom na veľké množstvo exekučných
konaní vyvolaných navrhovateľom s osobitnou rýchlosťou. Okrem toho, že súd nezistil v namietanom
exekučnom konaní žiadny nesprávny úradný postup, navrhovateľ ani nepreukázal existenciu akejkoľvek
škody,ktorábybolavpríčinnejsúvislostistvrdenýmnesprávnymúradnýmpostupom.Exekučnékonanie
bolo následne zastavené. V ostatnom sa súd pridržiava dôvodov, ktoré súd podrobne uviedol vyššie v

odôvodnení v súvislosti s konaním 16C 180/2012 .

Vo veci pod spis. zn. 16C 244/2012 (vec sa týka konania 9Er 3478/2010- povinný M. navrhovateľ tvrdí,
že konanie začalo 18.11.2010, pričom súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia až 17.2.2011, pričom
k rozhodnutiu došlo po uplynutí zákonom stanovenej lehoty a súd bol v omeškaní viac ako 91 dní. Tieto
skutkové tvrdenia navrhovateľa sú nepravdivé. Zo spisu OS Prievidza 9Er 3478/10 súd zistil, že žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola doručená súdu 23.12.2010. Súd uznesením č.k. 9Er
3478/2010-10z10.1.2011žiadosťsúdnehoexekútoravcelomrozsahuzamietolzdôvoduneprijateľných
zmluvných podmienok v súvislosti so zmenkou, na základe ktorej bol vydaný rozhodcovský rozsudok v
rozpore so zákonom, uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 2.2.2011. Následne bolo exekučné
konanie v celom rozsahu zastavené uznesením 9Er 3478/2010-11 z 21.2.2011, uvedené rozhodnutie

nadobudlo právoplatnosť 17.3.2011. Nie je teda pravda, že súd bol bezdôvodne nečinný, pretože o
žiadosti o udelenie poverenia rozhodol krátko po uplynutí lehoty 15 dní od doručenia žiadosti. Tak,
ako súd vysvetlil vyššie, doba na rozhodnutie o zamietnutie žiadosti v prípade, keď súd zistil nesúlad
exekučného titulu so zákonom, neplynula, pričom súd rozhodnutie vzhľadom na potrebu posudzovať
povahu prisúdeného plnenia v rozhodcovskom rozsudku, posudzovať platnosť rozhodcovskej doložky a

túto vyhodnotiť aj z pohľadu ochrany spotrebiteľa, považuje v danom prípade za primeranú so záverom,
že súd postupoval aj vzhľadom na veľké množstvo exekučných konaní vyvolaných navrhovateľom s
osobitnou rýchlosťou. Okrem toho, že súd nezistil v namietanom exekučnom konaní žiadny nesprávny
úradný postup, navrhovateľ ani nepreukázal existenciu akejkoľvek škody, ktorá by bola v príčinnej
súvislosti s tvrdeným nesprávnym úradným postupom. Exekučné konanie bolo následne zastavené. V

ostatnom sa súd pridržiava dôvodov, ktoré súd podrobne uviedol vyššie v odôvodnení v súvislosti s
konaním 16C 180/2012 .

Vo veci pod spis. zn. 16C 253/2012 /vec sa týka konania 9Er 2506/2011- povinný M. P./ navrhovateľ
tvrdí, že konanie začalo 25.6.2009, pričom súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia až 16.8.2010,

pričom k rozhodnutiu došlo po uplynutí zákonom stanovenej lehoty a súd bol v omeškaní viac ako 417
dní.Tietoskutkovétvrdenianavrhovateľasúnepravdivé.ZospisuOSPrievidza9Er2506/11súdzistil,že
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola doručená súdu 3.8.2011. Súd uznesením č.k.
9Er 2506/2011-10 z 12.9.2011 žiadosť súdneho exekútora v celom rozsahu zamietol z dôvodu neplatnej
rozhodcovskej doložky, proti cit. rozhodnutiu podal odvolanie oprávnený. Následne súd uznesením 9Er

2506/2011-30 z 13.8.2012 exekučné konanie v celom rozsahu zastavil z dôvodu úmrtia povinného,
uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 4.9.2012. V podaní doručenom súdu 20.12.2012
oprávnený oznámil, že netrvá na podanom odvolaní z dôvodu úmrtia povinného. Následne Krajský súd
v Trenčíne uznesením 11CoE 12/2013-47 z 2.4.2013 odvolacie konanie zastavil. Nie je teda pravda, že
súd bol bezdôvodne nečinný, pretože o žiadosti o udelenie poverenia rozhodol krátko po uplynutí lehoty

15 dní od doručenia žiadosti. Tak, ako súd vysvetlil vyššie, doba na rozhodnutie o zamietnutie žiadosti
v prípade, keď súd zistil nesúlad exekučného titulu so zákonom, neplynula, pričom súd rozhodnutie
vzhľadom na potrebu posudzovať povahu prisúdeného plnenia v rozhodcovskom rozsudku, posudzovať
platnosť rozhodcovskej doložky a túto vyhodnotiť aj z pohľadu ochrany spotrebiteľa, považuje v danom
prípade za primeranú so záverom, že súd postupoval aj vzhľadom na veľké množstvo exekučných

konaní vyvolaných navrhovateľom s osobitnou rýchlosťou. Okrem toho, že súd nezistil v namietanom
exekučnom konaní žiadny nesprávny úradný postup, navrhovateľ ani nepreukázal existenciu akejkoľvek
škody,ktorábybolavpríčinnejsúvislostistvrdenýmnesprávnymúradnýmpostupom.Exekučnékonanie
bolo následne zastavené. V ostatnom sa súd pridržiava dôvodov, ktoré súd podrobne uviedol vyššie v
odôvodnení v súvislosti s konaním 16C 180/2012 .

Vychádzajúc potom z vyššie uvedeného súd všetky návrhy navrhovateľa považoval za nedôvodné, a
preto ich zamietol. Pre úplnosť súd dodáva, že navrhovateľ pri uplatnení a vyčíslení škody vychádza len
z hypotetických úvah o vecných nákladoch, pričom na preukázanie vzniku škody v každej jednotlivej vecineprodukoval žiadne dôkazy. Na výzvu súdu naopak reagoval tak, že „nebude predkladať dôkazy na
protiprávnu výzvu súdu“. Od tejto dôkaznej povinnosti navrhovateľa neodbremeňuje ani veľké množstvo
podaných žalôb, ani ťažkosti pri vyčíslení a preukázaní škody a podobne. K nárokom navrhovateľa na

nemajetkovú ujmu súd s poukazom na § 17 ods. 2,3 zákona č. 514/2003 Z.z. uvádza, že podstatnú
časť svojich nárokov navrhovateľ zdôvodnil na základe nepravdivých tvrdení o počte dní omeškania
súdu s rozhodovaním v konkrétnej veci, preto jeho tvrdenia o „pocitoch členov riadiacich orgánov
spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery“ sú až absurdné. Navrhovateľ je pritom
obchodnou spoločnosťou, ktorá viac rokov poskytovala fyzickým osobám úvery v rozpore s pravidlami

naochranuspotrebiteľa.Vdôsledkučinnostinavrhovateľaakosprávnepoukázalajodporca,bolipraktiky
navrhovateľa aj predmetom záujmu Európskej komisie a navrhovateľ je vnímaný ako spoločnosť s
negatívnou povesťou využívajúcu neprijateľné podmienky.

V zmysle uvedeného potom tvrdenia navrhovateľa o nesprávnom úradnom postupe súdu v uvedených
exekučných veciach nie sú opodstatnené a navrhovateľovi nemohla za žiadnych okolností vzniknúť

tvrdená materiálna škoda, resp. nemateriálna ujma. Pokiaľ exekučný súd dôsledne a precízne
posudzoval rozhodcovský rozsudok a v snahe posúdiť platnosť rozhodcovskej zmluvy požadoval od
navrhovateľa predloženie úverovej zmluvy, bol tento jeho postup tak, ako súd vysvetlil vyššie, legitímny.
Na základe všetkých uvedených skutočností súd dospel k záveru, že návrhy navrhovateľa vo všetkých
uvedených veciach nebol podaný dôvodne, a preto ich v celom rozsahu zamietol.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods.1 Občianskeho súdneho poriadku. Odporca mal v
konaní plný úspech, preto mu vznikol nárok na náhradu trov konania a tento nárok si v konaní aj uplatnil.
Súd mu však náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že v konaní mu žiadne trovy nevznikli, keďže
ich vznik žiadnym spôsobom nepreukázal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd
v Trenčíne prostredníctvom tunajšieho súdu vo dvoch vyhotoveniach. Odvolanie musí obsahovať
označenie účastníkov konania, voči ktorému rozsudku smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie
napáda, v čom odvolateľ vidí nesprávnosť rozhodnutia alebo postupu súdu, čoho sa odvolaním

domáha, musí byť podpísané a datované. Odvolanie možno odôvodniť len z dôvodov podľa § 205
ods.2 O.s.p..