Uznesenie Judgement was issued on Monday, January 19, 2015

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 2Er/1024/2008

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6108213668
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 01. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Adriána Magdolenová
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2015:6108213668.3

Uznesenie

OkresnýsúdBanskáBystricavoveciexekúcieoprávneného:INKASOPohľadávok,spol.sr.o.,sosídlom
Jiráskova 12, 984 01 Lučenec, IČO: 36 039 039, právne zast. JUDr. Róbertom Gombalom, advokátom,
so sídlom Dr. Herza 12, 984 01 Lučenec, proti povinnému: R. V., O.. XX. XX. XXXX, V. P. H. XX/XX,
XXX XX F., Š. D. F., na vymoženie úroku z omeškania a trov exekúcie, vykonávanej súdnym exekútorom
Mgr. Štefanom Marčekom, Exekútorský úrad Lučenec, so sídlom Jiráskova 12, 984 01 Lučenec, pod

sp. zn. EX 1829/08, takto

r o z h o d o l :

Súd exekúciu zastavuje.

Oprávnený je povinný nahradiť povinnému trovy konania vo výške 103,12 Eur v lehote do 3 dní od
právoplatnosti tohto uznesenia.

Oprávnený je povinný uhradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 39,83 Eur v lehote do 3
dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

Súd oprávnenému náhradu trov exekúcie nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Oprávnený podal prostredníctvom právneho zástupcu návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému na
vymoženie úroku z omeškania vo výške 17,6 % ročne zo sumy 33,19 Eur od 01. 11. 1996 do 30. 04.
1997, trov predchádzajúceho konania vo výške 24,56 Eur a trov exekúcie a to na základe exekučného
titulu - právoplatného a vykonateľného platobného rozkazu Okresného súdu v Banskej Bystrici č.k. 1Ro
5328/97 zo dňa 01. 10. 1997.

Poverením č. 5601 * 026311 zo dňa 31. 07. 2008 Okresný súd Banská Bystrica poveril vykonaním
exekúcie súdneho exekútora Mgr. Štefana Marčeka, Exekútorský úrad Lučenec, so sídlom Jiráskova
12, 984 01 Lučenec, ktorý ju vedie pod spisovou značkou EX 1829/08.

Podaním, ktoré bolo súdnym exekútorom postúpené tunajšiemu súdu dňa 27. 11. 2013, vzniesol povinný
námietky proti exekúcii.

O podaných námietkach právoplatne rozhodol tunajší súd uznesením č.k. 2Er/1024/2008-24 zo dňa 10.
06. 2014, pričom námietkam povinného vzneseným proti exekúcii v plnom rozsahu vyhovel.Podľa § 57 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len "Exekučný poriadok") exekúciu môže súd
zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.

Podľa § 50 ods. 5 Exekučného poriadku ak je rozhodnutie, ktorým sa námietkam vyhovelo, právoplatné,
súd exekúciu zastaví. Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.

Nakoľko uznesenie č.k. 2Er/1024/2008-24 zo dňa 10. 06. 2014, ktorým súd vyhovel námietkam
povinného, nadobudlo právoplatnosť dňom 10. 07. 2014, súd exekúciu v súlade s vyššie citovanými
ustanoveniami Exekučného poriadku zastavil.

Podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom,

kto a v akej výške platí trovy exekúcie.

Súdny exekútor si uplatnil trovy exekúcie spolu vo výške 39,83 Eur /z toho odmena 33,19 Eur + 20 %
DPH z odmeny, t.j. 6,64 Eur/.

Podľa § 196 Exekučného poriadku za výkon exekučnej činnosti patrí súdnemu exekútorovi odmena,
náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty

podľaosobitnéhozákona,zvyšujesajehoodmenaanáhradyurčenépodľatohtozákonaodaňzpridanej
hodnoty.

Podľa § 200 ods. 1 vety prvej Exekučného poriadku trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada
hotových výdavkov a náhrada za stratu času.

Podľa § 197 ods. 1 Exekučného poriadku náklady podľa § 196 uhrádza povinný.

Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd
mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.

Pod "zavinením" oprávneného v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 203 ods. 1
Exekučného poriadku, treba rozumieť také porušenie procesných predpisov zo strany oprávneného,
ktoré má za následok buď neodôvodnený vznik trov exekúcie, alebo také jeho konanie (úkony), ktoré by

spôsobilo zastavenie exekúcie. Pre záver o zavinení oprávneného treba zistiť, či oprávnený pri náležitej
opatrnosti mohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie.

Vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený navrhol vykonanie exekúcie na vymoženie premlčaného práva,
má súd za to, že procesne zavinil, že sa exekučné konanie muselo zastaviť, a preto v súlade s citovaným
ustanovením § 203 ods. 1 Exekučného poriadku uložil oprávnenému povinnosť uhradiť exekútorovi trovy

exekúcie.

Podľa § 14 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v
znení neskorších predpisov (ďalej len "vyhláška") ak súdny exekútor je vylúčený z vykonávania exekúcie
alebo ak súd exekúciu zastaví, odmena súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti sa určuje
paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti najmenej 33,19 eura.

Podľa § 14 ods. 2 vyhlášky paušálna suma za každý jednotlivý úkon exekučnej činnosti je 3,32 eura.

Úkony exekučnej činnosti, ktoré sa odmeňujú paušálnou sumou upravuje § 15 vyhlášky.Podľa § 22 vyhlášky súdnemu exekútorovi patrí popri odmene aj náhrada hotových výdavkov účelne
vynaložených v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti, táto náhrada zahŕňa najmä cestovné
náhrady, poštovné a telekomunikačné výdavky, znalecké náhrady a poplatky. Cestovné náhrady sa

poskytujú podľa osobitného predpisu.

Súdny exekútor postupoval v súlade s Exekučným poriadkom a vyhláškou, keď si vyúčtoval odmenu v
minimálnej výške 33,19 Eur (súdny exekútor preukázateľne vykonal napr. úkony: získanie poverenia na
vykonanie exekúcie, doručenie upovedomenia o začatí exekúcie).

Po preštudovaní špecifikácie trov exekúcie predloženej súdnym exekútorom a obsahu exekučného
spisu súd konštatuje, že trovy si súdny exekútor vyčíslil v súlade s príslušnými ustanoveniami vyhlášky

a Exekučného poriadku a preto uložil oprávnenému povinnosť uhradiť súdnemu exekútorovi trovy
exekúcie v takej výške, v akej si ich súdny exekútor uplatnil.

Podľa§251ods.4OSP,navýkonrozhodnutiaaexekučnékonaniepodľaosobitnéhopredpisusapoužijú
ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však
vždy uznesením.

Podľa § 146 ods. 2 OSP, ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný
uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je
povinný uhradiť trovy konania odporca.

Súd ďalej rozhodoval aj o návrhu povinného na priznanie trov konania podaný v rámci námietok dňa
09. 09. 2009. Exekučný poriadok nerieši náhradu trov konania medzi účastníkmi konania, teda medzi

oprávneným a povinným, ale v § 200 ods. 1 uvádza len toľko, že oprávnený a exekútor majú nárok na
náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku. Citované zákonné ustanovenia bolo doplnené
o tretiu vetu, ktorá sa týka náhrady trov povinného v prípade úspešne vznesených námietok, toto
ustanovenie však bolo do Exekučného poriadku zaradené až s účinnosťou od 01. 11. 2013, pričom sa v
zmysle prechodného ustanovenia § 243b ods. 1 Exekučného poriadku exekučné konania začaté pred

1. novembrom 2013 dokončia podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013. Keďže sa predmetné
exekučné konanie začalo dňa 16. 07. 2008 doručením návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie
súdnemu exekútorovi, musí sa dokončiť podľa predpisov platných do 31. 10. 2013, a teda ustanovenie
o náhrade trov povinného nie je možné na daný prípad aplikovať.

Súd má však napriek tomu za to, že aj povinný má nárok na náhradu účelne vynaložených trov.

Krajský súd v Banskej Bystrici v uznesení č. k. 14CoE/184/2012-194 zo dňa 25. 09. 2012, uviedol, že
Exekučný poriadok v zásade predpokladá, že v konaní vzniknú dôvodne vynaložené a účelné trovy
exekúcie predovšetkým oprávnenému a súdnemu exekútorovi, no i rozhodnutie o trovách exekúcie
musí zodpovedať všeobecnej zásade spravodlivosti súdneho konania ako jednej z nosných zásad
akéhokoľvek (teda aj exekučného) konania. Aj pri rozhodovaní o trovách exekúcie je preto nevyhnutné

vychádzať z konkrétnych okolností danej veci a zohľadniť všetky osobitosti relevantné z hľadiska
rozhodovania o trovách exekúcie. V ustanovení § 200 ods. 2 Exekučného poriadku je vo všeobecnosti
zakotvená zásada, že v prípade, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej
výške platí trovy exekúcie. Odvolací súd sa priklonil k názoru, že nárok na náhradu trov exekúcie podľa
zákona vzniká oprávnenému a súdnemu exekútorovi, a za naplnenia hypotézy uvedenej v ustanovení

§ 203 Exekučného poriadku, aj povinnému. Ustanovenie § 203 Exekučného poriadku upravuje náhradu
trov exekúcie v prípade, ak dôjde k zastaveniu exekúcie. Ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením
oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie (odsek 1). Povinný má nárok
na náhradu trov exekúcie výlučne vtedy, ak dôjde k zastaveniu exekúcie z dôvodu, ktorý procesne zavinil
oprávnený. Súd už vyššie skonštatoval, že zastavenie exekúcie zavinil oprávnený a povinný tak bol

nútený v exekučnom konaní brániť sa voči nezákonnej exekúcii, a to účinne podanými námietkami,
ktoré súd už skorším uznesením vyhodnotil ako opodstatnené a vyhovel im. Keďže žiadne z ustanovení
Exekučného poriadku možnosť priznať náhradu trov exekúcie aj povinnému priamo nevylučuje, je potommožné prijať záver, že pokiaľ bola vedená oprávneným voči povinnému exekúcia neoprávnene, je v
súlade so zásadou spravodlivosti, aby bola aj povinnému priznaná náhrada trov potrebných a účelne
vynaložených na účinnú obranu voči nezákonnej exekúcii. Za takto účelne vynaložené trovy exekúcie

je určite možné považovať trovy právneho zastúpenia povinného nevyhnutné k tomu, aby sa povinný
úspešne svojho práva na obranu voči exekúcii domohol. Pri rozhodovaní o trovách exekúcie je podľa
právneho názoru krajského súdu nutné vychádzať z ustanovenia § 251 ods. 4 O. s. p., v zmysle
ktorého sa na exekučné konanie podľa osobitného predpisu (Exekučného poriadku) použijú ustanovenia
predchádzajúcich častí Občianskeho súdneho poriadku, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak.

Obdobný právny názor vyslovil Krajský súd v Banskej Bystrici aj v uzneseniach č. k. 2CoE/87/2012-48
zo dňa 29. 02. 2012 a 1CoE/566/2011 zo dňa 30. 11. 2011.

Súd preto aplikoval na rozhodnutie o trovách povinného ustanovenie § 146 ods. 2 OSP a zaviazal
oprávneného, ako účastníka, ktorý zavinil zastavenie konania, aby povinnému jeho trovy nahradil.
Povinnýsivkonaníuplatniltrovyprávnehozastúpenia,ktoréprávnyzástupcapovinnéhovyčíslilvsúlade
s ustanovením § 10 vyhlášky MS SR č. 655/2004 o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb, keď vychádzal z tarifnej hodnoty veci vo výške 291,74 Eur, pričom výška odmeny za
jeden úkon právnej služby predstavuje sumu 23,24 Eur, ktorú právny zástupca znížil na polovicu v súlade
s ustanovením § 14 ods. 2 písm. f) citovanej vyhlášky účinnej v čase vykonania úkonov na polovicu, teda
na sumu 11,61 Eur za jeden úkon právnej služby. Súd preto priznal povinnému náhradu trov právneho
zastúpenia za 2 úkony právnej služby - prevzatie a príprava zastúpenia a podanie námietok proti začatiu

exekúcie (2 x 11,61 Eur) a režijný paušál za každý úkon (2 x 6,95 Eur) a 66,00 Eur za zaplatený súdny
poplatok za podanie námietok, t.j. dohromady vo výške 103,12 Eur ktoré oprávnený uhradí povinnému.

Nakoľkooprávnený,ktorýsiuplatniltrovyexekučnéhokonaniavnávrhunavykonanieexekúcie,vkonaní
úspech nemal, súd mu v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia ich náhradu nepriznal.

Pri rozhodovaní súd aplikoval aj ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 659/2007 Z.z., podľa ktorého peňažné

sumy v slovenskej mene uvedené v rozhodnutí (aj prevzaté do tohto rozhodnutia) sa odo dňa zavedenia
eura, t.j. od 01. 01. 2009, považujú za peňažné sumy v eurách, a to v prepočte a so zaokrúhlením podľa
konverzného kurzu, tohto zákona a ďalších pravidiel pre prechod na euro.

Podľa § 169 ods. 1 vety druhej zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len "OSP") ak súd rozhodol o vykonateľnosti uznesenia až po jeho právoplatnosti (§

171 ods. 3), uvedie dôvody, pre ktoré viazal vykonateľnosť až na právoplatnosť rozhodnutia.

Z dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu vyplýva, že účelom novelizácie tohto zákonného ustanovenia
bolo docieliť čo najskoršie rozhodnutie vo veci samej a tým dosiahnuť oveľa rýchlejšiu ochranu
porušených subjektívnych práv. Keďže v danom prípade bola exekúcia zastavená (proces konania už
neprebieha), niet žiadneho dôvodu preto, aby nebola vykonateľnosť rozhodnutia viazaná až na jeho

právoplatnosť.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu je prípustné podať odvolanie do 15 dní od doručenia uznesenia Okresný
súd Banská Bystrica písomne v troch vyhotoveniach (§ 202 ods. 2 OSP). Odvolaniu podanému proti
rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca,

ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie,
predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu (§ 374 ods. 4 OSP).

V odvolaní musí byť uvedené, ktorému súdu je určené, kto ho podáva, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (ako má odvolací súd rozhodnúť). Odvolanie treba predložiťs potrebným počtom rovnopisov a príloh tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník
dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa.

Odvolanie podľa § 205 ods. 2 OSP možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú podľa § 205a OSP pri
odvolaní proti uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak

a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo

obsadenia súdu,

b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej,

c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,

d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého

stupňa.