Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, April 30, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/190/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5812206301
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. František Potocký
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5812206301.2

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., so
sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika, zastúpená
Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, IČO: 00 166 073, v konaní
o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Námestovo

č. k. 9C/63/2012-31 zo dňa 29. novembra 2013, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu z r u š u j ea vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom č. k. 9C/63/2012-31 zo dňa 29.11.2013 okresný súd žalobu zamietol (výrok I.)
a žalovanej náhradu trov konania nepriznal (výrok II.).

Rozhodnutie odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania, spisu Okresného súdu Námestovo sp. zn.

4Er/5/2009 jednoznačne vyplýva, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia v danej veci
bola doručená súdu dňa 12.01.2009, pričom súd o žiadosti rozhodol vydaním poverenia na vykonanie
exekúcie už dňa 15.01.2009, t. j. v zákonom stanovenej 15-dňovej lehote. Na základe uvedeného je
zrejmé, že žalobca nepreukázal ním tvrdené porušenie povinnosti súdu rozhodnúť o žiadosti u udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote, a teda, že by došlo k nesprávnemu
úradnémupostupuOkresnéhosúduNámestovovdanejveci,existenciaktoréhojejednouzozákladných

podmienok pre zodpovednosť štátu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Vzhľadom na absenciu žalobcom
tvrdeného nesprávneho postupu súdu vo veci Okresného súdu Námestovo sp. zn. 4Er/5/2009 potom
súd návrh žalobcu ako nedôvodný zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“),
podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné
uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Úspešným účastníkom

konania bola žalovaná, preto by jej patrilo právo na náhradu trov konania. Žalovaná si však náhradu
trov konania neuplatnila, keď zo spisu zároveň nevyplýva, že by žalovanej v súvislosti s predmetným
konaním nejaké trovy boli vznikli, preto jej náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca a žiadal, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zrušil a vrátil okresnému súdu na opätovné prejednanie.

Namietal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 O. s. p.: 1/ účastníkovi konania sa postupom
súduodňalamožnosťkonaťpredsúdom,2/rozhodovalvylúčenýsudca,3/súdprvéhostupňanesprávne

vec právne posúdil, 4/ neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, 5/ na
základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, 6/ doteraz zistený skutkovýstav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a 7/
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

V bližších dôvodoch uviedol, že ako strana konania nebol pred vynesením rozsudku oboznámený

s písomným vyjadrením odporcu k žalobe a toto mu bolo doručené až so samotným rozsudkom
vo veci samej. Takýto procesný postup nepredstavuje len porušenie základného práva žalobcu na
kontradiktórny súdny proces, ale aj priame porušenie ust. § 114 ods. 2 O. s. p., osobitne to platí za
situácie, keď súd vo veci neuskutočnil ústne pojednávanie s prítomnými účastníkmi konania. Porušením
kontradiktórnosti konania trpí zásadne tam, kde navyše vo vyjadrení k žalobe žalovaný vzniesol

námietku premlčania a na túto námietku nedal súd žalobcovi možnosť akokoľvek pred vyhlásením
rozsudku reagovať.

Žalobca ako strana konania nebol pred vynesením rozsudku oboznámený so súdom vykonanými
listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom spise a k vykonanému dokazovaniu nemal možnosť vyjadriť
sa. Nebol teda oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a
tvrdeniamvyjadriťasámnemalmožnosťnavrhnúťdôkazynapodporusvojichtvrdení.Podľakonštantnej

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, nemôže vnútroštátny súd založiť svoje
rozhodnutie na skutočnostiach, o ktorých strana vystupujúca v konaní nevedela. Ďalej tvrdil, že v
danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, čím bolo porušené právo žalobcu
na kontradiktórny súdny proces. Súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia
akéhokoľvek dôvodu určil sám. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia

rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či šlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v
danom konaní môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise, a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka
nesprávneho úradného postupu štátu.

V ďalšom poukázal na ust. § 15 O. s. p.. a teda , že žalobca uskutočnil podanie, ktorým upovedomil
súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie

a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených
skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach
verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. V tejto súvislosti poukézal na rozhodovaciu
prax Krajských súdov v Trnave, Nitre a Prešove a na judikatúru Ústavného súdu SR a Európskeho súdu
pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností, s vedomím, že

názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov,
Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu neobstojí a žalobca podal
ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, nebolo a nie je prípustné, aby konanie
pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodol vylúčený sudca. V konaní
bolo možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Ústne pojednávanie vo veci odklad

pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej procesnej situácie.

Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené podľa § 202 O. s. p., bez nariadenia

odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom rozsahu a z
dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) ako aj dôvodov podľa § 212 ods. 3 O. s. p. a po
preskúmaní rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1, 2 O. s.
p.) z nasledovných dôvodov:

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.

Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež
zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj
dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom
vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ust. § 212 ods. 2

O. s. p. vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Na vadykonania pred súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci( § 212 ods. 3 O. s. p.).

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej

veci sa zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným postupom prvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
zanásledoknesprávnerozhodnutievoveci,predovšetkýmčinedošlopostupomsúdukodňatiumožnosti
niektorému z účastníkov konať alebo či súd vykonal dokazovanie spôsobom vyplývajúcim z príslušných
ustanovení O. s. p.

V preskúmavanej veci odvolací súd zistil, že konanie pred súdom prvého stupňa keď v zmysle ust.

§ 115a ods. 2 O. s. p. vo veci nenariadil pojednávanie, bolo postihnuté vadou uvedenou v § 221 ods.
1 písm. f/ O. s. p. spočívajúcou v odňatí možnosti účastníka konať pred súdom a zároveň vykonal
dokazovanie v rozpore s ust. § 122 a § 123 O. s. p.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožní účastníkovi konania
realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia

a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí však ísť o znemožnenie realizácie
konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v
dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený. Väčšina procesných oprávnení a povinností účastníka
v občianskom súdnom konaní sa realizuje na pojednávaní, kde je účastníkovi umožnené predkladať
návrhy,navrhovaťapredkladaťdôkazy,vyjadrovaťsakvykonanémudokazovaniu,ktvrdeniuprotistrany,

právo záverečnej reči a podobne.

Odvolacia námietka žalobcu, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, je
teda dôvodná. Okresný súd tým, že rozhodol bez nariadenia pojednávania, zaťažil konanie vadou, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a na túto vadu je krajský súd povinný prihliadať
z úradnej povinnosti.

Ust. § 115a O. s. p. umožňuje súdu rozhodnúť vo veci bez nariadenia pojednávania v drobných sporoch.
Je nepochybné, že súdená vec, vzhľadom na predmet konania, ktorý nepresahuje sumu 1.000 eur,
je považovaná za drobný spor (§ 200ea O. s. p.). Nie vždy, ale rozhodnutie veci bez nariadenia
pojednávania prichádza do úvahy.

Citované ustanovenie bolo zaradené do Občianskeho súdneho poriadku v súvislosti so snahou zrýchliť

a zefektívniť konanie, keď bola súdu daná možnosť, nie povinnosť, rozhodovať aj bez nariadenia
pojednávania za splnenia zákonom stanovených podmienok.

Základom pre rozhodnutie súdu v takomto prípade sú zhodné (nespochybnené) listinné dôkazy
predložené účastníkmi konania, na základe ktorých súd rozhodne, po oboznámení sa s nimi, bez toho,
aby sa nimi vykonávalo dokazovanie v zmysle § 120 a nasl. O. s. p. Akákoľvek pochybnosť o týchto

dôkazoch predpokladá spornosť nároku, čoho dôsledkom nepochybne musí byť jeho odstránenie tým,
že súd umožní účastníkom sa k týmto vyjadriť .Je preto vylúčené aby rozhodnutie bolo založené na
listine, ktorú účastníci nepredložili, nemali vedomosť o tom, že túto súd v konaní posudzoval a nemali
sa k nej možnosť vyjadriť.

Z napadnutého rozsudku pritom vyplýva, že okresný súd vykonal dokazovanie, a to oboznámením sa s

exekučnýmspisomsp.zn.4Er/5/2009asvojerozhodnutiezaložilibanaskutočnostiachzistenýchztohto
spisu. Takto vykonané dokazovanie je v rozpore so zásadami vykonania dokazovania stanovenými ust.
§ 122anasl.O.s.p. anemoholpotomsúdvychádzaťzobsahuexekučnéhospisu,ktorýnebolsúčasťou
listínpredloženýchžalobcomspoluspodanímžalobyvovecisamejazároveňnebolaniobsahompodaní
žalovanej (ktorá sa vo veci ani nevyjadrila a nijako nespochybnila skutkové tvrdenia uvedené v žalobe).Skutkové zistenia, z ktorých súd vychádzal pri rozhodnutí vo veci samej, boli získané spôsobom v
rozpore so základnými zásadami uvedenými v Občianskom súdnom poriadku, pričom týmto došlo k
porušeniu čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky , podľa ktorého „každý má právo, aby sa jeho

vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku
všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom“,
ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ak súd alebo iný orgán
koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky( „Každý sa
môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky“) inak ako v rozsahu
a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu alebo inú právnu
ochranu. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 ústavy nespočíva len v
tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho
obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Každé
konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením ústavou zaručeného

práva na súdnu alebo inú právnu ochranu“ (I. ÚS 26/94).

Preskúmaním spisu bolo preukázané, že okresný súd konanie zaťažil vadou, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci a týmto postupom okresného súdu bola žalobcovi odňatá
možnosť konať pred súdom a preto z uvedených dôvodov krajský súd napadnutý rozsudok okresného
súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Povinnosťou okresného súdu bude vo veci nariadiť pojednávanie a po vykonaní dokazovania postupom
súladným s príslušnými ustanoveniami O. s. p., vo veci opätovne rozhodnúť. Súčasne okresný súd
zároveň rozhodne aj o trovách odvolacieho a prvostupňového konania.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .