Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, December 30, 2013

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 3CoE/272/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3809205646
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Janík
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2013:3809205646.2

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom Pribinova
25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom Pribinova 25,
Bratislava a advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO:
36 864 421, proti povinnému: B. Q., bytom J. X/X, J., o vymoženie 889,19 Eur s príslušenstvom, na
odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza, č.k. 16Er/794/2009-40 zo dňa 25.

septembra 2012, takto dňa 30.decembra 2013

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom
na § 57 ods. 2, § 58 ods. 1 Ex. por., § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní, § 53 ods. 1 a 5, § 54 Občianskeho zákonníka, ako aj smernicu Rady č. 93/13/EHS zo

dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Uviedol, že oprávnený sa
návrhom spísaným do zápisnice dňa 07.05.2009 domáhal vykonania exekúcie proti povinnému pre
vymoženie 889,19 Eur s príslušenstvom, na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský
rozsudok, sp. zn. SR 12870/08 zo dňa 16.01.2009, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 23.02.2009 a
vykonateľnosť dňa 26.02.2009. Poverenie na vykonanie bolo súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi
Krutémuudelenédňa11.06.2009.Exekučnýsúdpreskúmal,činiejedanýniektorýzdôvodovzastavenia

exekúcie. Vychádzal pritom aj z právneho názoru obsiahnutého v uznesení Ústavného súdu SR
z 09.12.2010 sp. zn. II ÚS 545/2010-15. Opätovne preskúmal exekučný titul, žiadosť o udelenie
poverenia, návrh na vykonanie exekúcie, predloženú zmluvu o úvere a vzal do úvahy rozhodovaciu
činnosť nadriadených súdov v exekučných veciach, kde je povinným spotrebiteľ a dospel k záveru,
že exekúciu je potrebné zastaviť v celom rozsahu. Právny vzťah medzi účastníkmi konania založený

zmluvou označenou ako zmluva o úvere zo dňa 28.06.2008 považoval jednoznačne za spotrebiteľskú
zmluvu v zmysle § 52 ods. 1 Obč. zák.. Oprávnený a povinný uzavreli zmluvu o úvere, ktorá má
charakter zmluvy spotrebiteľskej. Zo zmluvy nevyplýva, že by ju povinný uzatvoril v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Súčasťou zmluvy sú aj Všeobecné podmienky
poskytnutia úveru, v ktorých sa nachádza rozhodcovská doložka (bod 17). Rozhodcovská doložka
nebola osobitne dojednaná. Dlžník ju nemohol ovplyvniť, pretože je inkorporovaná do obchodných

podmienok - v prípade, ak chcel zmluvu o úvere uzavrieť, musel ju akceptovať. Rozhodcovskú doložku
v zmluve uzavretej medzi dodávateľom a spotrebiteľom, na podklade ktorej veriteľ - dodávateľ iniciuje
voči spotrebiteľovi rozhodcovské konania a ktorá nebola dojednaná individuálne, súd prvého stupňa
považoval za neprijateľnú (nekalú) podmienku v spotrebiteľskej zmluve a z toho dôvodu za absolútne
neplatnú. Z dôvodu absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky nemôže byť na podklade takejto
doložky vydaný rozhodcovský rozsudok spôsobilým exekučným titulom. Z uvedených dôvodov, použijúceurokonformný výklad ustanovení na ochranu spotrebiteľa, interpretačné pravidlo podľa ustanovenia §
54 Občianskeho zákonníka, rešpektujúc ustálenú judikatúru súdov vyššieho stupňa, súd prvého stupňa
v súlade s § 44 ods. 2 Ex. por. s poukazom na ust. § 45 ods. 1, 2 zákona o rozhodcovskom konaní ex

offo v plnom rozsahu zastavil pre rozpor exekučného titulu so zákonom.

Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený s poukazom na § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.,
§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. d/ a e/ O.s.p., § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p
a z dôvodu, že nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležite dokazovanie. Alternatívne
mu navrhol, aby odvolací súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru

Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky.
Tvrdil, že všeobecný súd nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou § 45 ods. 2 zákona č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné
preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu
neprináleží, čím prekročil mieru možného rozhodovania o zákonom vymedzenom okruhu spoločenských
vzťahov a porušil tak fundamentálnemu zásadu právneho štátu - zásadu legality. Všeobecný súd, ktorý

koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému
komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť
vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený.
Exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení
tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v

žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Extenzívna interpretácia § 44 ods. 2 Ex.
por. tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom
veriteľa na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality,
princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. Poukázal na nález Ústavného
súdu SR, sp.zn. I. ÚS 331/09 zo dňa 11.11.2010. Povinnosťou všeobecných súdov v situácii, keď

právny predpis dovoľuje dvojaký výklad je vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným.
Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských
súdov iba v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku, teda iba v rámci konania zvláštneho,
uskutočňovaného na základe zákona, ktorý by bol na úpravu rozhodovania sporov rozhodcovskými
súdmi a úpravu uznania a výkonu tuzemských a cudzích rozhodcovských rozhodnutí v Slovenskej

republike prijatý. Rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako, ako je viazaný
rozsudkom všeobecného súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie,
ktoré je exekučným titulom. Tvrdí, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone
rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto
rozhodnutia len na návrh účastníka konania. Exekučný súd vydal rozhodnutie bez aplikácie relevantnej

právnej normy, bez vykonania ústavne súladnej interpretácie aplikovaných právnych noriem a bez
vykonaniadokazovania,čímporušilprávooprávnenéhonasúdnuochranu.Súdnekonanieneprebiehalo
v duchu práva na spravodlivý súdny proces a osobitne s dodržaním zásady rovnosti zbraní. Došlo
k vylúčeniu akejkoľvek možnosti podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným
uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak bola porušená zásada

dvojinštančnosti súdneho konania. Exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o
rozhodcovskom konaní oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je
v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Ak by
odvolací súd napriek vyššie uvedenej argumentácii usúdil, že exekučný súd je oprávnený skúmať
platnosť rozhodcovskej doložky, oprávnený tvrdí, že táto je platná. Mal za to, že účastníkom zmluvy

je daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd, alebo na riadny súd. Nie je možné sa
stotožniť s názorom, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné, resp. že by
samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a už
vôbec nie nerovnováhu kvalifikovanú - značnú. Oprávnený nesúhlasí ani s právnym posúdením zmluvy
o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere, v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Predmetná

zmluva obsahuje podstatné náležitosti zmluvy ustanovené v § 497 Obch. zákonníka s odkazom na
§ 269 ods. 1 Obch. zákonníka, ktoré je svojou povahou ustanovením kogentným, teda v predmetnej
zmluve o úvere nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. ročná percentuálna miera
nákladov tak, ako to nesprávne uvádza v odôvodnení súd prvého stupňa. Nakoľko predmetom úverov
poskytovaných zo strany oprávneného klientom sú peňažné prostriedky, teda nie tovar alebo služba,

zmluvy o úvere zo strany oprávneného nemôžu obsahovať viaceré náležitosti vyžadované zákonom
o spotrebiteľských úveroch pre zmluvu o spotrebiteľskom úvere. K tvrdeniam súdu prvého stupňa oneprimerane vysokých úrokoch z omeškania, oprávnený uviedol, že tento úrok má sankčný charakter a
dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú
v zmluve. Povinný si svoju povinnosť nesplnil, čo mal preukázané v rámci vykonaného dokazovania, tak

rozhodcovský súd, v rámci rozhodcovského konania, ako aj prvostupňový súd pri skúmaní žiadosti o
udelenie poverenia súdnemu exekútorovi. Dohodnutá výška úrokov 0,25% denne nie je neprimeraná a
niejevrozporesozásadamipoctivéhoobchodnéhostyku,atoajvzhľadomnaskutočnosť,žeoprávnený
poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru, vzhľadom na
podmienky, za ktorých poskytol úver povinnému a s ohľadom na ďalšie obchodné riziko oprávneného.

Poukázal na skutočnosť, že ani zo zákona, ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť
pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany
dohodnúť. Následne oprávnený poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 2Obdo 26/2004
zo dňa 22.09.2005 a 2Obdo 28/2004 zo dňa 22.09.2005, kde sa daný súd zaoberal
otázkou úrokov z omeškania a skúmal ich z hľadiska otázky dobrých mravov, pričom v závere zdôraznil,
že nie je možné odvolávať sa zo strany odporcov na dobré mravy, keďže každý odporca v čase, keď

bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka, mal možnosť zvážiť, či uzatvorí zmluvu o úvere
za podmienok tam uvedených, či je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere
zaväzuje a musel si byť vedomý následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku, t.j.
platiť úroky z omeškania v dojednanej výške. Pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov z
omeškania zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a

včas splní. Povinný si však svoju povinnosť nesplnil a oprávnený sa domnieva, že za porušenie svojej
povinnosti by mal znášať vopred dohodnutú sankciu, s ktorou pri uzatváraní záväzkovo - právneho
vzťahu súhlasil. Oprávnený má za to, že v zmysle § 499 Obchodného zákonníka si mohol dojednať
odplatu-príslušnýpoplatok pozostávajúciv1/3zdohodnutéhoúrokuav2/3znákladovnavypracovanie
a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. K poplatku za zasielanie

upomienok uviedol, že v zmysle bodu 4 VPPÚ, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, sa
povinná zaviazala uhradiť oprávnenému za každú zaslanú upomienku v prípade porušenia zmluvných
podmienok sumu 1,99 eur, ako paušálnu náhradu nákladov a administratívy s tým spojenej. Súd prvého
stupňa poverenie na vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu
na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Podľa § 44 ods. 2 Ex.por. môže súd vykonať

revízny postup vo vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených ústavne konformnou interpretáciou
§45zákonaorozhodcovskomkonaní,dbajúcnaexistenciu§40anasl.zákonaorozhodcovskomkonaní
len v spojení s revíziou práve podaného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorého je prílohou. Ak exekučný
súd uskutočňuje revíziu exekučného titulu po tomto čase, koná v rozpore s princípom právnej istoty a
princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, čím taktiež porušuje základné

práva účastníkov exekučného konania (najmä právo na súdnu ochranu, na spravodlivý súdny proces,
vlastniť majetok a právo na pokojné užívanie majetku). Rozhodnutie súdu prvého stupňa o vyhlásení
exekúcie za neprípustnú považuje za nezákonné.

Spoluspodanímodvolaniaoprávnenýpodalnávrhnaprerušeniekonanianazáklade §109ods.1písm.
c/O.s.p.apodanieprejudiciálnychotázokSúdnemudvoruEÚnazákladečlánku267Zmluvyofungovaní

Európskej únie. Poukázal na viaceré nejasnosti právneho základu a jeho interpretácie Súdnym dvorom
Európskej únie a všeobecným súdom rozhodujúcim v exekučnom konaní, ktoré slúži na uspokojovanie
pohľadávok veriteľov. Oprávnený považuje za správne a dôležité, aby odvolací exekučný súd konanie
podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky, a to či sa má ustanovenie písm. q/

Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na
základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov, v prípade zápornej odpovede,
či je možné písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 vykladať tak, že mu neodporuje
uzavretie predmetnej rozhodcovskej doložky, ktorú citoval a či je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných

práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne
ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči
spotrebiteľovi.

Podľa § 251 ods. 4 veta prvá O.s.p., na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného
predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak.Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Podľa § 36 ods. 5 Ex. por., ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť,

nemožnoodpustiťzmeškanielehôtaposkončeníexekučnéhokonanianemožnopodaťnávrhnaobnovu
exekučného konania.

Citované ustanovenie § 36 ods. 5 Ex.por. reaguje na výnimku z pravidla o neprerušiteľnosti exekučného
konania, ktorá je obsahom právnej úpravy v § 14 ods. 5 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a
reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Podľa citovaného ustanovenia začatie
konkurzného konania má, okrem iného, aj za následok, že na majetok patriaci dlžníkovi nemožno začať

konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie; už začaté konania o výkon rozhodnutia alebo
exekučnékonaniasaprerušujú.Tosúajúčinkyzačatiareštrukturalizačnéhokonaniapodľa§114zákona
č. 7/2005 Z.z. Z toho vyplýva, že na súdnu exekúciu netreba aplikovať § 47 cit. zákona, ktorý prerušenie
konaní spája s vyhlásením konkurzu. Dôsledkom vyhlásenia konkurzu je aj to, že už začaté konania
o výkon rozhodnutia alebo exekučné konania sa dňom vyhlásenia konkurzu zastavujú. Ak v konaní o

výkon rozhodnutia alebo v exekučnom konaní už došlo k speňaženiu majetku podliehajúceho konkurzu,
avšakvýťažokeštenebolvyplatenýoprávnenému,výťažoksastávasúčasťoupríslušnejpodstatyatrovy
konania sú pohľadávkou proti príslušnej podstate; ak je oprávneným veriteľ zabezpečenej pohľadávky,
výťažok sa vyplatí veriteľovi zabezpečenej pohľadávky do výšky jeho zabezpečenej pohľadávky, akoby
konkurz nebol vyhlásený.

Nad rámec uvedeného je potrebné uviesť, že zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku,
ako subsidiárneho právneho predpisu k Ex.por. nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie
a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu
Európskej únie len na návrh účastníka konania, avšak predpokladom takéhoto procesného postupu nie
je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikujú ustanovenia zákona platného v Slovenskej

republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem. Predpokladom povinnosti zahájiť
konanie o predbežnej otázke, týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva, je v zmysle ustálenej judikatúry
Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva je pre riešenie daného
prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je
vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.

Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva, teda musí mať bezprostredný súvis so
sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej.
Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a
irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúci spor a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá

reálny základ v prejednávanom spore.

Odvolací súd pre zdôraznenie vecnej správnosti svojho rozhodnutia v časti výroku, ktorým návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol, napriek ustanoveniu § 36 ods. 5 Ex.por. videl za
nevyhnutné zaoberať sa otázkami, ktoré oprávnený v predmetnom návrhu na prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu považoval za

prejudiciálne.

Prvá otázka je, či sa má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa
05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých
okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky
prostredníctvom rozhodcovských súdov. Uvedená otázka nemá základ v prejednávanom spore a,

ako taká, nie je spôsobilá ovplyvniť jeho výsledok. Súd prvého stupňa v napadnutom uznesení
neodôvodňoval zákaz rozhodcovského konania vo všeobecnosti a pre každý prípad, to ani nie je možné,
nakoľko zákonodarca uznáva rozhodcovský rozsudok za exekučný titul v zmysle ustanovenia § 41 ods.
2 písm. d/ Ex.por. Preskúmaním predmetnej zmluvy o úvere zo dňa 28.06.2008, ktorej neoddeliteľnou
súčasťou boli aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru v nadväznosti na predmetný rozhodcovský

rozsudok (exekučný titul) mal súd prvého stupňa za to, že rozhodcovská doložka na podkladektorej v spore medzi účastníkmi rozhodol rozhodcovský súd, nebola osobitne dojednaná. Zákon však
nevylučuje, aby v spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská doložka,
to znamená, že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom konaní nie je vylúčené.

Tento právny názor vychádza z ustálenej praxe odvolacieho súdu vysloveného vo viacerých svojich
rozhodnutiach, ako aj z viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. uznesenie
Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 6Cdo 1/2012 zo dňa 21.03.2012). Nakoľko je uvedená otázka doložená
viacerýmirozhodnutiamikrajskéhosúdu,akoajNajvyššiehosúdu,nemázákladvprejednávanomspore.

Druhou otázkou je, či je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie
presne formulovanej rozhodcovskej doložky, ktorú využíva vo všeobecných zmluvných dojednaniach
oprávnený. V tejto odvolací súd uvádza, že Smernica Rady 93/13/EHS v článku 3 uvádza, že zmluvná
podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke
dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy,
ku škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré

sa môžu považovať za nekalé (čl. 3 ods. 3 Smernice Rady 93/13/EHS). Spotrebiteľskú zmluvu
v zmysle uvedeného do Občianskeho zákonníka zaviedla jeho novela zákonom č. 150/2004 Z.z.
Bola tak implementovaná predmetná smernica Rady č. 93/13/EHS o neprimeraných podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách. Neprijateľné podmienky sú vymedzené v § 53 ods. 4 Občianskeho
zákonníka v platnom znení, pričom súd môže postupovať aj podľa generálnej klauzuly v § 53 ods. 1

Občianskeho zákonníka, to znamená nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice
alebo okruhu v Občianskom zákonníku. Exekúcia vedená na základe neprijateľnej rozhodcovskej
doložky je neprípustná a exekučný súd na to prihliada už v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie
poverenia a následne v rámci rozhodovania o zastavení exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 a 2 Ex.por.

Treťou otázkou, ktorá mala byť podľa oprávneného Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v

súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc
vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci
Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C 240/98 až C 244/98) uviedol, že systém ochrany zavedený

Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom
nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti
a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom
bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo
dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným

účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje
prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice, teda zabránenie
tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou a na prispenie k splneniu cieľa
stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k
ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov

alebo dodávateľov. Ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia
posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd
dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky
relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle
práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Ex.por. alebo

zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Ex.por., obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči
spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k
záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že
postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa
voči spotrebiteľovi a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv

EÚ o ochrane vlastníckeho práva, a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý
proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej
konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru
EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne
v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnostipredkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo
konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho
dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu

o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa "problémy", ktoré už problémami v dôsledku
existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie
zrozumiteľné) je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné
v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa
s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Vzhľadom na vyššie uvedené, dospel odvolací súd k záveru, že v preskúmavanej exekučnej veci nie je
potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou (otázkami), týkajúcimi sa výkladu úniového práva na Súdny
dvor EÚ, a preto návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Následne odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa §
214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné, ako vecne správne
potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Súd prvého stupňa postupoval správne, keď ustálil, že v danom prípade ide o spotrebiteľský vzťah.
Spotrebiteľské právo totiž patrí k najviac sa rozvíjajúcim oblastiam práva, ktorého základnou funkciou
je ochrana spotrebiteľa ako slabšej strany. Pri právnej úprave spotrebiteľských zmlúv sa vychádza zo
zásadyochranyspotrebiteľaakotzv.slabšejzmluvnejstrany,aneprípustnostizneužívaniamonopolného
postavenia dodávateľov ako tzv. silnej zmluvnej strany. Postavenie slabšej zmluvnej strany vyplýva zo

skutočnosti, že nemá možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy vopred pripravenej dodávateľom.
Nevyhnutné je preto aspoň rámcovo vymedziť, ktoré podmienky v spotrebiteľských zmluvách sa
považujú za neprijateľné, pričom dôsledkom toho je, že sú neplatné.

Výpočet neprijateľných podmienok (ustanovení v zmluvách) uvedený v § 53 ods. 4 Obč. zákonníka
v znení účinnom ku dňu uzavretiu predmetnej zmluvy o úvere nie je taxatívny, a preto sa môže

spotrebiteľ domáhať ochrany aj pred inými, než tam uvedenými podmienkami, ktoré je možné považovať
za neprijateľné a ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa. To je akási všeobecná (generálna) klauzula, podľa ktorej sa predovšetkým
bude posudzovať určitá podmienka, či môže byť neprijateľná.

V posudzovanej exekučnej veci sa v zmysle vyššie uvedeného vymáha plnenie zo spotrebiteľskej

zmluvy, kde súd prvého stupňa poverením č. 5307 060354 zo dňa 11.06.2009 poveril súdneho exekútora
JUDr. Rudolfa Krutého vykonaním exekúcie na vymoženie 889,19 Eur s príslušenstvom, na podklade
rozhodcovského rozsudku, sp. zn. SR 12870/08 zo dňa 16.01.2009, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa
23.02.2009 a vykonateľnosť dňa 26.02.2009.

Poverenie na vykonanie exekúcie však samo o sebe ešte neznamená, že súdny exekútor pohľadávku

reálne vymôže. Exekučný súd je totiž v exekučnom konaní zo zákona oprávnený a povinný preskúmať
rozhodcovský rozsudok z hľadísk vymedzených v § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní. Toto zákonné ustanovenie umožňuje exekučnému súdu preskúmať aj materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku. Ak zistí naplnenie niektorého z dôvodov uvedených v § 45 zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, je povinný exekučné konanie zastaviť bez ohľadu na to,

v akom štádiu sa exekučné konanie nachádza. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu
exekútorovi, vydanie upovedomenia o začatí exekučného konania, či vydanie exekučného príkazu a
samotné uskutočňovanie exekúcie jednotlivými spôsobmi uvedenými v § 63 Ex. por. sú z tohto pohľadu
právne irelevantné. Ustanovením § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní tak nie je
vylúčená možnosť exekučného súdu zastaviť exekúciu za splnenia predpokladov uvedených v § 57 Ex.

por. S poukazom na uvedené, odvolací súd vzhľadom na námietku oprávneného uzaviera, že aj po
preskúmavaní žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a
exekučného titulu podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Ex. por. so zákonom a poverení súdneho exekútorapo tomto preskúmavaní, má exekučný súd právo, a aj povinnosť exekúciu zastaviť, ak sú na to splnené
podmienky.

Pokiaľ vo veci vydal rozhodcovský rozsudok rozhodca, konajúci na základe rozhodcovskej doložky,

ktorej dojednanie je neprimeranou podmienkou, súd prvého stupňa v konečnom dôsledku správne
exekúciu zastavil, a preto odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.,
ako vecne správne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.