Uznesenie ,
Potvrdené, Prvostupňové nenapadnuté opravnými… Judgement was issued on Thursday, December 21, 2011

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 15CoE/72/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8810210814
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 12. 2011

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Ilčinová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2011:8810210814.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného Rapid Life životná poisťovňa, a. s., so sídlom
Košice 040 71, Garbiarska 2, IČO: 31 690 904, právne zastúpeného Advokátska kancelária JUDr.
DANIEL BLYSŤAN, s. r. o., so sídlom Košice 040 01, Rastislavova 68, IČO: 47 231 785 proti povinnej:
H. N., nar. XX. XX. XXXX, bytom Y. XXX, XXX XX Y., občianka SR, o vymoženie 21,45 Eur s
príslušenstvom, vedenej pred súdnym exekútorom JUDr. Mgr. Andrejom Dembickým, Exekútorský úrad

Košice, Werferova 1, 040 11 Košice, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Vranov
nad Topľou, č. k. 3Er 1136/2010-21 zo dňa 29. 04. 2011, zhodou hlasov všetkých členov senátu takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

N á h r a d u t r o v odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „prvostupňový súd“) napadnutým uznesením zamietol žiadosť

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že „sústredil súdny prieskum na bod 1. časti XV. Všeobecných
poistných podmienok, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy a v ktorých je upravená rozhodcovská
doložka, podľa ktorej poisťovňa a poistník sa dohodli, že všetky vzájomné spory a sporné nároky z
poisteniasarozhodnúvrozhodcovskomkonanípredrozhodcovskýmsúdom.Podľabodu2.prvej,druhej
vety pokiaľ poisťovňa nepoverí osobitnú právnickú osobu zriadením alebo výberom špecializovaného
stáleho rozhodcovského súdu, resp. nezriadi stály rozhodcovský súd, bude rozhodcovský súd vytvorený

podľa potreby od prípadu k prípadu troma fyzickými osobami poverenými na výkon rozhodcu zo strany
poisťovne. Svoj výslovný, bezvýhradný a neodvolateľný súhlas s týmto vyjadruje poistník podpisom
týchto všeobecných poistných podmienok.“

Ďalej v rozhodnutí uviedol, že „preskúmal predmetnú žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 exekučného
poriadku, pričom zistil nasledovný stav: oprávnený ako dodávateľ a povinný ako spotrebiteľ uzavreli

poistnúzmluvu.Tátozmluvamápovahuspotrebiteľskejzmluvyspoukazomnaznenie§52ods.1anasl.
Občianskeho zákonníka. Je potrebné uviesť, že súd posúdil predmetný právny vzťah ako spotrebiteľský
aj s ohľadom na predmet činnosti dodávateľa na výpise z OR, ako aj vzhľadom k tomu, že súdu je z.
rozhodovacej činnosti známe, že oprávnený v obdobných prípadoch vystupuje opätovne. Z okolností
utvárania zmluvy a najmä s ohľadom na povahu strán zmluvy je zrejmé že oprávnený pri uzatváraní
zmluvy konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril s povinnou ako fyzickou osobou

nepodnikateľom. Na základe uvedeného mal súd jednoznačne preukázané, že ide o spotrebiteľskú
zmluvu a na právny vzťah medzi účastníkmi je nutné aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskehozákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzku
bez ohľadu na dohodu strán.“

V rozhodnutí ďalej poukázal na to, že „v posudzovanej veci sa oprávnený domáha návrhom na

vykonanie exekúcie vymoženia dlžnej sumy s príslušenstvom na podklade exekučného titulu, ktorým
je rozhodcovský rozsudok. Rozhodcovská doložka je súčasťou obsahu Všeobecných poistných
podmienok formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa
v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Podľa názoru súdu je však
dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle

§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. O neprijateľnú podmienku ide aj vtedy, ak síce
spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by
podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený
podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť
rozhodcovskému konaniu. Svoj názor súd opiera o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom
nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti,

a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho
aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Aj v predmetnom prípade povinná nemala
možnosť podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvnil", nakoľko jej súčasťou sú aj
všeobecné poistné podmienky. Povaha zmluvy je teda adhézna. Teda spotrebiteľ ju mohol prijať
buď ako celok, resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky) bol dodávateľom vopred pripravený.

Len veľmi ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so
sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Výkladovým pravidlom pre posudzovanie povahy
neprimeranej zmluvnej podmienky, ale na základe zásady nepriameho účinku aj aplikovateľným právom
sú ustanovenia smernice (93/13/LS), a to najmä citované ustanovenia, ktoré sú dostatočne presné a
zrozumiteľné. Použitie ustanovení smernice sa opiera o nepriamy účinok práva KU na právne poriadky

členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti konformného výkladu. Nejde teda o priame dosiahnutie
výsledku riadnym implementovaním smernice, ale o nepriame dosiahnutie výsledku stanoveného
smernicou výkladom prostredníctvom rozhodnutia vnútroštátneho súdu a nie vnútroštátneho právneho
aktu implementujúceho smernicu. Keďže zmyslom, cieľom a účelom právnych noriem týkajúcich sa
ochrany spotrebiteľa je poskytnúť spotrebiteľom minimálne takú úroveň ochrany, aká je stanovená

smernicou 93/13/KILS. tak aj vnútroštátny súd je povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice a
vnútroštátneho práva tak. aby bol dosiahnutý výsledok stanovený predmetnou smernicou. Svoj názor
o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky súd opiera aj o stanovisko Súdneho dvora
(KS) vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné (Györfi bod
40, v ktorom Súdny dvor konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej medzi

spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/ES), ktorá nebola individuálne dohodnutá a
ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu. v obvode ktorého sa nachádza
sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť z hľadiska smernice 93/13/
EHS kvalifikovaná ako nekalá. Teda podľa stanoviska Súdneho dvora spĺňa v zmysle smernice všetky
podmienky „nekalosti" už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je

všeobecný súd v obvode ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie všeobecný zákonný súd spotrebiteľa.
V rozhodovanej veci na základe dodávateľom vopred stanoveného obsahu rozhodcovskej doložky
nielenže nerozhodoval všeobecný súd. ale rozhodoval rozhodca zvolený oprávneným. Oprávnený
poistné zmluvy uzatvára rovnako v rámci svojej podnikateľskej činnosti, pričom za prejednanie veci v
rozhodcovskomkonanízaplatilrozhodcovskémusúdupoplatok.Záujmomzriaďovateľarozhodcovského

súdu teda zrejme bude, aby bol tento ustanovený na rozhodovanie v čo najväčšom množstve
prípadov, za prejednanie ktorých bude prislúchať odmena. Uvedená okolnosť môže mať vplyv na
jeho rozhodovanie. Rozhodcovský súd ako z predmetného rozhodcovského rozsudku vyplýva síce
neopomenul aplikovanie príslušných kogentných vnútroštátnych a európskych noriem týkajúcich sa
ochrany spotrebiteľa, no podľa názoru súdu ich neaplikoval správne, fakticky nerovný stav medzi

dodávateľom a spotrebiteľom, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstve), že spotrebiteľ
o svojich právach nevie alebo má ťažkosti s ich uplatnením, bol v tomto prípade ešte viac prehĺbený.
Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich
dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odoprela ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a
nasl. Občianskeho zákonníka a tiež smernice 93/13/EHS. Teda na základe uvedeného súd dospel k

názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou
podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný a táto je v rozpore príslušnými ustanoveniami najmä § 52
a nasl. Občianskeho zákonníka ako aj v rozpore s ustanoveniami smernice 93/13/EHS. Na základeuvedeného súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol a rozhodol tak ako je uvedené
vo výrokovej časti tohto uznesenia.“

Oprávnený v odvolaní navrhol, aby odvolací súd zrušil uznesenie prvostupňového súdu a vec vrátil súdu

prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie.

V odvolaní uviedol, že bez nariadenia pojednávania a bez akéhokoľvek dokazovania prvostupňový
exekučný súd po preskúmaní rozhodcovskej doložky dojednanej medzi oprávneným a povinnou
dospel k záveru, že rozhodcovská doložka cit.: „bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský
rozsudok mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre exekútora.
Rozhodcovská doložka v predmet nej veci, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul, znemožňuje

voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, nakoľko v zmysle tejto rozhodcovskej
doložky je na konanie príslušný súd dodatočne určený oprávneným. Rozhodcovskú doložku si pritom
spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými
podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok buď odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým všeobecným
obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu.“

V odvolaní potom poukázal na to, že arbitrážny rozsudok zo dňa 8. 3. 2010 spĺňa všetky podmienky
materiálnej vykonateľnosti. Prvostupňový súd však dospel k záveru o materiálnej nevykonateľnosti
arbitrážneho rozsudku a o jeho rozpornosti so zákonom. V súvislosti s týmto ešte uviedol, že tieto
závery nie sú dostatočne právne podložené najmä preto, že okolnosti, ktoré slúžili prvostupňovému súdu
ako podklad záveru o materiálnej nevykonateľnosti exekučného titulu jeho materiálnu nevykonateľnosť

nemôžuzakladať,nakoľkosnimiprávnaúpravaaaniprávnateórianepočítajúakosdôvodmimateriálnej
nevykonateľnosti exekučného titulu. Záver súdu prvého stupňa o materiálnej nevykonateľnosti
arbitrážneho rozsudku a následne aj o existencii neodstrániteľnej prekážky brániacej vo vykonaní
exekúcie, ktorý bol podkladom napadnutého rozhodnutia, preto nie je správny a ani zákonný.
Nezákonným a nesprávnym je preto aj napadnuté uznesenie Okresného súdu Vranov nad Topľou. Tieto

okolnosti navyše nezakladajú podľa oprávneného ani dôvody neprípustnosti exekúcie, nakoľko však
súd tieto okolnosti ani nehodnotil ako dôvody neprípustnosti exekúcie, nebude sa oprávnený ani nimi
zaoberať. Navyše tieto okolnosti v predmetnom konaní ani neexistujú, resp. ich existencia nemá podklad
v skutkovom stave.

Exekučný súd vyslovil materiálnu nevykonateľnosť exekučného titulu, avšak neuviedol, z akého dôvodu

považuje exekučný titul za rozporný so zákonom, resp., s ktorým zákonom nie je exekučný titul v súlade.
Pokiaľ exekučný súd konštatoval, že predmetný exekučný titul je v rozpore so zákonom, bol povinný
uviesť, s ktorým konkrétnym právnym predpisom nie je exekučný titul v súlade.

Vytýka prvostupňovému súdu jeho závery, ktoré nemajú žiadnu oporu v skutkovom stave konkrétneho
prípadu a ani v právnom poriadku SR a navyše, že exekučný súd nie je ani oprávnený tieto okolnosti

v exekučnom konaní skúmať, keďže tým zasahuje do zásady záväznosti právoplatných rozhodnutí bez
opory v zákone. Poukazuje ďalej na to, že arbitrážny rozsudok má v súlade s ust. § 35 v spojení s
ust. § 51 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní a ust. § 159 O. s. p. účinky právoplatného rozsudku.
Právoplatný rozhodcovský rozsudok môže byť zrušený výlučne postupom podľa § 40 a nasl. zákona
o rozhodcovskom konaní. Rozhodcovský rozsudok, pokiaľ nebol zrušený v osobitnom inštančnom

postupe predvídanom ust. § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, je riadnym, právoplatným a
vykonateľným exekučným titulom, ale je najmä záväzný pre všetky orgány vrátane exekučného súdu.
Ide o rozhodnutie vydané príslušným orgánom, ktoré bráni postupu podľa § 135 ods. 2 O. s. p. a súčasne
ide o rozhodnutie, z ktorého má všeobecný súd v zásade vychádzať, a tvorí prekážku litispendencie
resp. rei iudicatae.

V odvolaní okrem toho uvádza, že exekučný súd nie je súdom konajúcim vo veci zrušenia
rozhodcovského rozsudku a nemá ani oprávnenie preskúmať arbitrážny rozsudok z hľadiska uvedeného
v § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní. Poukazuje na absenciu slovenskej odbornej literatúry
k problematike rozhodcovského rozsudku a v tejto súvislosti predstavuje stanovisko českej odbornejverejnosti. ,,Inštitút zrušenia rozhodcovského nálezu súdom., nie je žiadnym (riadnym ani mimoriadnym)
opravným prostriedkom proti rozhodcovskému nálezu. S opravným prostriedkom, či už riadnym
alebo mimoriadnym, býva totiž inštitút zrušenia rozhodcovského nálezu veľmi často a celkom mylne

zamieňaný... Účelom inštitútu zrušenia rozhodcovského nálezu súdom je umožniť ešte v inom súdnom
konaní prieskum toho, či boli splnené základné podmienky pre prejednanie a rozhodnutie veci pred
rozhodcami..." (Bélohlávek. A: Zákon o rozhodčím ŕízení a výkonu rozhodčích nálezu. Komentár. 1.
vydaní. Praha: C. H. Beck, 2004 s. 231).

„Všeobecný súd nedisponuje žiadnym oprávnením preskúmavať rozhodcovské nálezy či uznesenia

rozhodcov, t. j. preskúmavať tieto rozhodnutia po stránke vecnej, resp. právnej. " (Ružička, K.: Odvolaní
v rozhodčím řízení ? Právni praxe v podnikaní. 2000. č. 4, s. 11 a nasl.).

„Ak existuje zásadná sloboda, pokiaľ ide o nadväzovanie právnych vzťahov, ktorá je a musí byť v
každej demokratickej spoločnosti garantovaná, musí tomu zodpovedať tiež sloboda, pokiaľ ide o spôsob
riešenia sporov z týchto vzťahov vyplývajúcich a iba tam, kde zvláštna vôľa strán ohľadom spôsobu
riešenia takýchto sporov neexistuje, je potrebné vychádzať minimálne z fikcie záujmu strán na tom,

že sa podrobia právomoci všeobecných súdov pri riešení týchto sporov. Je teda úplne nemysliteľné,
aby existovala možnosť v podstate akéhokoľvek zásahu moci verejnej do tejto vôle strán a zmluvnej
autonómie ohľadom spôsobu riešenia sporu s tým, že by neexistovali veľmi striktné, reštriktívne a
zásadné pravidlá pre prípadné zrušenie rozhodcovského nálezu vydaného v konaní pred rozhodcami.
Je teda úplne logické, že tieto dôvody sú obmedzené práve na prípady, kedy buď neexistuje vôľa strán

podrobiť sa právomoci rozhodcov, alebo takýto prejav nebol vykonaný spôsobom v rámci príslušných
právnych pravidiel... " (Bělohlávek, A. J. : Rozhodčí řízení, ordre public a trestní právo. Komentár. 1.
vydaní. Praha: C. H. Beck 2008, s. 194, a nasl.).

Prezentuje zároveň rozhodnutia ESD C 241/98, C 243/98, kde podľa jeho tvrdenia predmetné
rozhodnutie upravuje prípady, kedy je v spotrebiteľskej zmluve dohodnutá zmluvná podmienka, ktorá

nebola individuálne dojednaná a táto stanovuje výlučnú miestnu príslušnosť súdu podľa bydliska
resp. sídla dodávateľa. V danom prípade nebola žiadna takáto podmienka medzi účastníkmi konania
dohodnutá. Rozhodcovská doložka bola dohodnutá individuálne, a nebola vôbec dohodnutá výlučná
miestna príslušnosť na rozhodovanie sporov. Takýto záver súdu nemá žiadnu oporu v skutkovom
stave. Taktiež sa v tomto rozhodnutí konštatovalo právo súdu predbežne posúdiť nečestnosť zmluvnej

podmienky po podaní žaloby, teda v štádiu začatia konania, ale bez toho, aby vo veci už existovalo
právoplatné a vykonateľné (teda záväzné) rozhodnutie. V žiadnom prípade teda v tomto rozhodnutí
nebolo konštatované právo súdu konajúceho o exekúcii posudzovať nečestnosť zmluvnej podmienky
za situácie, keď o nej už bolo právoplatne, a teda aj záväzne rozhodnuté iným orgánom. Použitie
rozhodnutia ESD Oceano Grupo Editoriál v tejto veci preto nemá žiadne opodstatnenie.

V odvolaní tiež uvádza, že „použitie smernice Rady 93/13EHS sa opiera o nepriamy účinok práva EU
na právne poriadky členských štátov, ktorý spočíva v povinnosti konformného výkladu.“

Ďalej v odvolaní poukazuje na to, že rozhodcovská doložka uvedená v časti XV. VPP jednoznačne
dohodnutá ako individuálna zmluvná podmienka v zmysle ust. § 53 OZ ako taká vylučuje, aby bola
považovaná za neprijateľnú a neplatnú podmienku.

Uvádza tiež, že zo znenia Všeobecných poistných podmienok, ako aj osobitných zmluvných dojednaní
je úplne zrejmé, že v tomto prípade išlo medzi účastníkmi o jednoznačné individuálne dojednanie
rozhodcovskej doložky, keďže povinná podľa vlastnej vôle mohla a nemusela osobitne podpísať
rozhodcovskú doložku uvedenú v osobitných zmluvných dojednaniach. Pokiaľ by povinná rozhodcovskú
doložku nepodpísala, nemalo by to žiaden vplyv na zvyšok VPP a teda na poistný vzťah. V prípade, ak

by osobitné dojednania nepodpísala, malo by to jediný následok - tieto osobitné dojednania by sa nestali
súčasťou poistnej zmluvy, teda povinná by nevyslovila súhlas s rozhodcovskou doložkou a nepristúpila
by tak ku XV. časti VPP, pričom táto skutočnosť nemala vplyv na zvyšok jeho poistného vzťahu. Povinná
ale tieto osobitné dojednania podpísala, teda sama prejavila vôľu rozhodcovskú doložku uzavrieť.Vytýka prvostupňovému súdu, že sa týmito okolnosťami nezaoberal a opomenul ju aj spomenúť vo
svojom rozhodnutí, a teda, že rozhodoval na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu a v
dôsledku toho vec nesprávne aj právne posúdil.

Vo svojom odvolaní ďalej poukazuje na rozhodnutia odvolacích súdov Krajského súdu v Košiciach č .k.
2Co 225/2010-143, č. k. 2CoE 500/2010-78, č. k. 4Co 145/2010-38 a Krajského súdu v Banskej Bystrici
č. k. 14CoE 172/2010-51.

Krajský súd v Prešove ako odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 212 O. s. p., bez nariadenia
pojednávania (§ 214 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

Nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že oprávnený s povinnou uzavreli poistnú zmluvu, pričom v
tomto právnom vzťahu povinná vystupovala ako fyzická osoba, ktorá zabezpečovala svoje potreby, teda
ako spotrebiteľ. Oprávnený pri poskytovaní poistenia vystupoval v rámci svojej podnikateľskej činnosti,
teda ako dodávateľ. Poistná zmluva, uzavretá medzi účastníkmi je preto spotrebiteľskou zmluvou a ide
o štandardnú formulárovú spotrebiteľskú zmluvu (§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení ku dňu

uzavretia zmluvy - 30. 05. 2007, § 23a zákona č. 634/1992 Z. z. o ochrane spotrebiteľa - ,,Prvý zákon
o ochrane spotrebiteľa“).

Podľa oprávneného zo znenia Všeobecných poistných podmienok vyplýva, že medzi účastníkmi išlo
o individuálne dojednanie rozhodcovskej doložky a preto súdna kontrola je nedôvodná. Tiež uviedol,
že pokiaľ by povinná rozhodcovskú doložku nepodpísala, nemalo by to žiadny vplyv na zvyšok

Všeobecných poistných podmienok a teda na poistný vzťah.

Odvolací súd je toho názoru, že predmetná rozhodcovská doložka nebola individuálne vyjednaná, (viď
odôvodnenie nižšie). Napriek tomu odvolací súd nemohol nebrať do úvahy dôležité skutočnosti, ktoré aj
pri prípadnom, individuálnom vyjednaní nevylučovali súdnu kontrolu rozhodcovskej doložky.

Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len neprijateľná podmienka (2).
Ustanovenieodseku1sanevzťahujenapredmetplneniaalebocenuplnenia(§53ods.1,2Občianskeho
zákonníka v znení platnom ku dňu uzavretia zmluvy 30. 05. 2007).

Porovnajúc súčasné znenie výnimiek zo súdnej kontroly je zrejmé, že zákonodarca postupne
precizoval právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok (porov. K. Csach, Štandardné zmluvy,

str. 166 ,,nekonečný príbeh transpozície smernice 93/13/EHS). Tak sa novelou Občianskeho zákonníka
s účinnosťou od 01. 01. 2008 rozšírili výnimky zo súdnej kontroly aj na podmienky, ktoré boli individuálne
dojednané (§ 53 ods. 1 in fine OZ v platnom znení.

Je zrejmé, že v čase uzavretia zmluvy sa výnimka zo súdnej kontroly nekalých podmienok týkala
predmetu plnenia a ceny plnenia, nie teda individuálne vyjednaných podmienok. Z uvedeného je preto

právne bezvýznamná odvolacia námietka, že si povinná rozhodcovskú doložku osobitne vyjednala.

Zákonite sa síce vynárajú otázniky o eurokonformnom výklade smernice a ako keby sa žiadal výklad v
zmyslesmerniceavylúčenie zosúdnejkontrolyzmluvnej podmienky,ktorábolaindividuálnevyjednaná.

V tomto smere odvolací súd rešpektujúc práve eurokonformný výklad smernice nemohol nebrať zreteľ
na čl. 8 smernice, podľa ktorého „Členské štáty môžu prijať alebo si ponechať najprísnejšie opatreniakompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s cieľom zabezpečenia maximálneho
stupňa ochrany spotrebiteľa.“

Mohlo by sa zdať, že uvedené ustanovenie nemôže byť vykladané tak extenzívne, že by sa neprípustne

rozširovala súdna kontrola aj na výnimky, s ktorými počíta smernica (hlavný predmet plnenia, cena a
individuálne vyjednané podmienky). V tomto smere však odvolací súd poukazuje na rozsudok súdneho
dvora Európskej únie vo veci C-484/08 Caja de Ahorros y Monte de Piedad de Madrid, v ktorom súdny
dvorriešilprávevýkladvýnimkyzosmernicetýkajúcejsacenyplnenia.Cenaplneniajepritomvýsledkom
individuálneho jednania. Súdny dvor judikoval, že

„Článok 4 ods. 2 a článok 8 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v

spotrebiteľských zmluvách sa musia vykladať v tom zmysle, že nebránia takej vnútroštátnej právnej
úprave, akou je právna úprava dotknutá vo veci samej, ktorá umožňuje súdne preskúmanie nekalej
povahy zmluvných podmienok týkajúcich sa definície hlavného predmetu zmluvy alebo primeranosti
medzi cenou a odmenou na jednej strane a službami či tovarmi poskytnutými v protihodnote na strane
druhej, aj keď sú tieto podmienky formulované jasne a zrozumiteľne.“

„Článok 2 ES, článok 3 ods. 1 písm. g) ES a článok 4 ods. 1 ES nebránia takému výkladu článku
4 ods. 2 a článku 8 smernice 93/13, podľa ktorého členské štáty môžu prijať vnútroštátnu právnu
úpravu umožňujúcu súdne preskúmanie nekalej povahy zmluvných podmienok týkajúcich sa definície
hlavného predmetu zmluvy alebo primeranosti medzi cenou a odmenou na jednej strane a službami či
tovarmi poskytnutými v protihodnote na strane druhej, aj keď sú tieto podmienky formulované jasne a

zrozumiteľne.“

Odvolací súd z uvedených dôvodov rešpektujúc eurokonformný výklad smernice podrobil súdnej
kontrole aj rozhodcovskú doložku. Pritom tak, ako už vyššie spomína, nepovažuje rozhodcovskú
doložku za nedojednanú v režime štandardných formulárových podmienok alebo inými slovami
povedané, nepovažuje ju za spotrebiteľom individuálne vyjednanú.

V tomto smere je odvolacia námietka oprávneného nedôvodná. Zo spisu vyplýva, že rozhodcovská
doložka je zakotvená vo Všeobecných poistných podmienkach, a to v ich XV. časti - „Rozhodcovské
konanie“.

Osobitné vyjednanie sa má sledovať z pohľadu ochrany spotrebiteľa, to znamená, že spotrebiteľ si z
určitých dôvodov osobitne vymieňuje nejakú klauzulu, lebo má preňho nejaký osobitný význam.

Spôsob, akým bola zmluva spotrebiteľovi - povinnej predložená, nie je o individuálne vyjednanom
rozhodcovskom konaní, ale o nevhodnom predkladaní zmluvných podmienok, vo vzťahu ku ktorým
oprávnený sledoval ich vylúčenie spod režimu súdnej kontroly tzv. neprijateľných zmluvných podmienok.
Takýto postup dodávateľa predstavuje nekalú obchodnú praktiku (porov. § 8 ods. 4 neskôr prijatého
zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa).

Oprávnenýnepreukázalosobitnévyjednanie,resp.žebysipovinnávymieňovalarozhodcovskékonanie.
Pre porovnanie dáva odvolací súd do pozornosti ust. § 90 ods. 3 zák. č. 492/2009 Z. z. o platobných
službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého oprávnený má možnosť nájsť
modus vivendi, ak chce docieliť arbitrážny proces pre prípad sporu so spotrebiteľom (pred ponukou
rozhodcovskej zmluvy banka vysvetlí a poučí spotrebiteľa o význame rozhodcovského inštitútu) a keď

tomu tak rozumie, tak akceptovať prípadný návrh arbitrážneho konania.

Inštitút individuálne dohodnutej podmienky je treba vykladať v súlade s cieľom smernice, podľa ktorej sa
podmienka nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebolschopný ovplyvniť podstatu podmienky v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou (čl.
3 ods. 2 smernice).

Spotrebiteľ, ak si niečo želá, minimálne sa predpokladá, že vie, prečo chce nejaký vzťah individuálne

vyjednať. Doložka je formulovaná v rámci štandardnej formulárovej zmluvy a neodôvodňuje záver, že
oprávnený preukázal osobitné vyjednanie. Naopak, ide zjavne o sofistikované docielenie stavu, ktorý
má formálne indikovať vyňatie rozhodcovskej doložky z režimu súdnej kontroly. Takéto správanie sa
dodávateľa odvolací súd hodnotí ako nekalú obchodnú praktiku v zmysle cieľov Smernice 2005/29
„o nekalých obchodných praktikách“, čl. 5 a nasl.. Len sotva by odvolací súd uveril, že dodávateľ

poistnej služby už vopred predvídal, že spotrebiteľ si bude vyžadovať rozhodcovské konanie, a preto
rozhodcovskú doložku už predformuloval do všeobecných obchodných podmienok.

Odvolací súd považoval za nevierohodnú odvolaciu námietku o individuálnom vyjednávaní (vyžadovaní,
podmieňovaní) rozhodcovskej doložky zo strany spotrebiteľa, o pravidlách postupu ktorého, zdá sa,
nemá ani tušenia. Oprávnený nemôže očakávať od súdu len akési „formálne“ odklepnutie exekúcie.
Exekučné konanie je konanie, v ktorom sa má poskytnúť spravodlivá ochrana práv, a to aj práv

povinného v zmysle tak judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (Oceano Grupo Editorial, Asturcom,
Mostaza Claro, Pannon), ako aj v zmysle primárneho práva EÚ Charty základných práv Európskej
únie, ktorá predpokladá vysoký stupeň politiky ochrany spotrebiteľa (čl. 38), a to všetko v záujme vyššej
kvality života a ochrany hospodárskych záujmov spotrebiteľov (čl. 169 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie). V predmetnej veci napr. trovy rozhodcu prevyšujú niekoľkonásobne vymáhanú istinu pohľadávky

(pohľadávka 21,45 Eur, trovy spojené s rozhodcovským konaním 230 Eur). Už len táto skutočnosť
indikuje neprimeranosti spochybneného arbitrážneho procesu.

O tom, že spotrebiteľ je slabšou zmluvnou stranou, či už z dôvodu informovanosti alebo slabšej
vyjednávacej pozície judikoval vo viacerých svojich rozhodnutiach súdny dvor (porov. rozsudok súdneho
dvora MOSTAZA CLARO, bod. 25). Na spotrebiteľa pri typových zmluvách dopadá ochranný režim

zákazu neprijateľných zmluvných podmienok. O takýto prípad ide aj v predmetnej právnej veci.

Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením zo strany prvostupňového súdu, že v predmetnej zmluve ide
o neprijateľnú rozhodcovskú doložku, podľa ktorej spotrebiteľ nemá na výber a je nútený podrobiť sa
výlučne rozhodcovskému konaniu. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ OZ bolo do Občianskeho zákonníka
zapracované až od 1. 1. 2008, t.j. po uzavretí zmluvy. Rozhodcovskú doložku dohodnutú za daných

okolností však považuje odvolací súd za neprijateľnú zmluvnú podmienku podľa generálnej klauzuly
upravenej v § 53 ods. 1 OZ (arg. slovo najmä v § 53 ods. 4 OZ). Rozhodcovská doložka spôsobuje
značný nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa.

Oprávnený v odvolaní namieta, že arbitrážny rozsudok sp. zn. 2C/783/2009, ktorý je exekučným titulom,
spĺňa všetky podmienky jeho materiálnej vykonateľnosti.

K tejto odvolacej námietke oprávneného odvolací súd uvádza, že materiálna právoplatnosť je síce
veľmi dôležitou vlastnosťou súdneho rozhodnutia, pretože súvisí s dôležitým princípom právnej istoty
vyplývajúcim z právoplatne rozhodnutej veci (res iudicata). Treba však povedať aj to, že sám zákon
počíta s prelomením materiálnej právoplatnosti rozhodnutia štátneho orgánu. Napríklad súd nie je
viazaný podľa § 135 ods. 1 O. s. p. rozhodnutím priestupkového orgánu v blokovom konaní, ďalej pri

mimoriadnych opravných prostriedkoch a pod..

Zákonodarca výslovne upravil prelomenie materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v § 45
Zákona o rozhodcovskom konaní a aj v tejto otázke odvolací súd odkazuje na prvostupňové rozhodnutie.
Nie je akceptovateľný názor, že exekučné súdy by tak mohli postupovať vždy. Postup prvostupňového
súdu bol založený na existencii zákonného ustanovenia, ktoré dokonca bez návrhu ukladá povinnosť

súdu zastaviť exekučné konanie z dôvodov relevantných v základnom konaní (§ 45 ods. 2 Zákona
o rozhodcovskom konaní). Je treba zdôrazniť, že Európska únia vzhľadom na význam ochranyspotrebiteľa v záujme vyššej kvality života ľudí podporuje v rozhodcovských veciach zbavenie účinku
rozhodcovského rozsudku v záujme dosiahnutia ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami,
a to aj keď spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní nenamietal rozhodcovskú doložku (rozsudok Súdneho

dvora Oceano grupo editorial) a môže tak urobiť aj exekučný súd, ktorému to umožňuje práve
ustanovenie § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní (ASTURCOM, tiež uznesenie POHOTOVOSŤ/
Korčkovská C 76/10).

Pokiaľ sa týka ďalšej odvolacej námietky oprávneného, že exekučný súd mal vo veci vykonávať
dokazovanie, v súvislosti s čím poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. III. ÚS 60/04,

k tomu odvolací súd poznamenáva, že predmetné rozhodnutie Ústavného súdu SR vychádzalo z iných
okolností. Oprávnenému, ako účastníkovi konania nebola v exekučnom konaní odňatá možnosť konať
pred súdom, lebo v prípade, ak nejde o obligatórne nariadenie pojednávania, môže súd rozhodnúť
na základe listinných dôkazov. Postupom exekučného súdu, ktorý rozhodol len na základe listinných
dôkazov, nebola oprávnenému odňatá možnosť konať pred súdom.

Vzhľadom na uzavretie zmluvy pred tým, ako došlo k rozšíreniu neprijateľných podmienok v tzv. čiernom

zozname v § 53 ods. 4 OZ, odvolací súd v súvislosti s odvolacími námietkami poznamenáva ďalšie
relevantné skutočnosti.

Smernica Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len ,,smernica“)
vychádza nie z minimálneho okruhu nekalých klauzúl, ktoré sa majú transponovať, ale zo vzorového
okruhu. V konečnom dôsledku sa okruh neprijateľných podmienok v § 53 ods. 4 OZ upravil postupne

viacerými novelami až po uplynutí transpozičnej lehoty (napr. neprimeraná sankcia pod písm. k/ bola
upravená až novelou vykonanou zákonom č. 568/2007 Z. z. s účinnosťou od 01. 01. 2008, kým hlavná
transpozícia bola vykonaná zákonom č. 150/2004 Z. z. účinným od 01. 04. 2004.

Členské štáty si mohli vybrať, do akej miery prevezmú smernicou odporúčané nekalé klauzuly.
Zároveň sa však umožnilo členským štátom prekročiť rámec smernice, čo umožnilo upraviť okruh

neprijateľných podmienok aj prísnejšie ako odporúča smernica ,,Členské štáty môžu prijať alebo si
ponechať najprísnejšie opatrenia kompatibilné so zmluvou v oblasti obsiahnutej touto smernicou s
cieľom zabezpečenia maximálneho stupňa ochrany spotrebiteľa“, čl. 8 smernice.

Kým smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský zákonodarca upravil režim
súdnejkontrolyneprijateľnýchpodmienokvspotrebiteľskýchzmluváchnazákladeindikatívnehovýpočtu

neprijateľných podmienok (arg. slovo ,,najmä“ v § 53 ods. 4 OZ). To znamená, že súdu nič nebráni
judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv. generálnej klauzuly v §
53 ods. 1 OZ, a teda nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice alebo okruhu v
Občianskom zákonníku. Nemožno napríklad vylúčiť, že súd so zreteľom na ostatné zmluvné podmienky
(čl. 4 ods. 1 smernice) posúdi rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú bez ohľadu na jej znenie, teda že

neobstojí žiadna rozhodcovská doložka a priestor pre rozhodcovské konanie bude len pri individuálne
vyjednanej rozhodcovskej zmluve zo strany spotrebiteľa.. Pre porovnanie podľa rakúskej právnej úpravy
predstavuje formulárová rozhodcovská doložka neprípustnú časť zmluvy bez ohľadu na jej formuláciu.
Rakúsko má v spotrebiteľskej zmluve v zásade zakázanú rozhodcovskú doložku (§ 6 ods. 2 bod 7 spolk.
zák. č. 140/1979 (viď tiež odôvodnenie k § 617 rakúskeho procesného kódexu, spolkový zákonník I č.

7/2006, publikácia Dr. Paula Oberhammera ,,Entwurf eines neuen Schiedsverfahrensrecht“).

Za neprijateľnú podmienku sa považuje podmienka, ktorá 1. je obsiahnutá v štandardnej formulárovej
zmluve, 2. spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, 3. nerovnováha musí byť
v neprospech spotrebiteľa.

A tomuto postupu teda judikovaniu nad rámec smernice a čierneho zoznamu neprijateľných podmienok

(§ 53 ods. 4 OZ) zodpovedá aj uznesenie prvostupňového súdu, ktorý posúdil rozhodcovskú doložkuako neprijateľnú z dôvodu nepriaznivejšieho procesného poriadku rozhodcu oproti Občianskemu
súdnemu poriadku (lehota na odpor len 5 dní, neprimeraná výška trov konania).

Môže sa vyskytnúť otázka, či by vôbec povinného napadla takáto myšlienka namietať neprijateľnosť

rozhodcovskej doložky pre nepriaznivejší procesný poriadok. Tú odvolací súd poukazuje na nutnosť
objektívneho posúdenia rozhodcovskej doložky a nie je rozhodujúca vôľa účastníka zmluvného vzťahu.
Neprijateľná rozhodcovská doložka je absolútne neplatná (§ 53 ods. 5 OZ) .

V rámci podmienok uvedených v čiernom zozname (§ 53 ods. 4 OZ) najviac problémovej doložke
zodpovedá de lege lata podmienka pod písm. r/ ,,...vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky
od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní“.

Na margo smernice odvolací súd poukazuje už na vyššie spomenutý názor, že ide o vzorový zoznam, a
preto aj keby odporúčanie pod písm. q/ smernica neobsahovala, vlastne by to nemalo praktický význam
a dopad pre slovenského zákonodarcu, ktorý mohol upraviť okruh neprijateľných podmienok ľubovoľne.
Ak je nerozhodujúce, či vzorový zoznam vôbec obsahuje klauzulu o rozhodcovskej doložke, rovnako
je irelevantné, ak zoznam obsahuje určité znenie týkajúce sa rozhodcovskej doložky. V konečnom

dôsledku slovenský zákonodarca ani neprevzal znenie smernice pod bodom q/ prílohy v jej znení.

Odvolací súd zároveň upozorňuje, že slovenský preklad smernice v časti prílohy pod bodom q/ je
nesprávny. Z hore uvedených dôvodov je síce nie až tak dôležité presne znenie, ale pre poriadok
odvolací súd na to upozorňuje a pre porovnanie uvádza znenie vo viacerých jazykoch (CILFIT):

„excluding or hindering the consumer's right to take legal action or exercise any other legal remedy,

particularly by requiring the consumer to take disputes exclusively to arbitration not covered by legal
provisions [...];

neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať
akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené
právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou [...];

zbavení spotřebitele práva podat žalobu nebo použít jiný opravný prostředek, zejména požadovat na
spotřebiteli,abypředkládalsporyvýlučněrozhodčímusoudu,nakterýsenevztahujíustanoveníprávních
předpisů [...];

demVerbraucherdieMöglichkeit,RechtsbehelfebeiGerichteinzulegenodersonstigeBeschwerdemittel
zu ergreifen, genommen oder erschwert wird, und zwar insbesondere dadurch, daß er ausschließlich auf

ein nicht unter die rechtlichen Bestimmungen fallenden Schiedsgerichtsverfahren verwiesen wird [...];

de supprimer ou d'entraver l'exercice d'actions en justice ou des voies de recours par le consommateur,
notamment en obligeant le consommateur a saisir exclusivement une juridiction d'arbitrage non couverte
par des dispositions légales [...];

wyłączenielubograniczenieprawakonsumentadowystąpieniazpowództwemlubskorzystaniazinnego

środka zabezpieczającego, zwłaszcza zaś żądanie od konsumenta poddania sporów wyłącznie pod
arbitraż nieobjęty przepisami prawa [...]."

Porovnanie ukazuje, že slovenská verzia je zavádzajúca. Podľa slovenskej verzie sa zdá, ako keby sa
atribút „neupravenosti právnymi predpismi“ vzťahoval k sporom (čo je mimochodom pomerne zvláštna
predstava). Všetky ostatné verzie jednoznačne ukazujú, že atribút „neupravenosti právnymi predpismi“

sa týka rozhodcovského konania. To znamená, že zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, abyspory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a
kde rozhodcovia pravdepodobne nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo (Juraj Gyarfas, http://
www.lexforum.sk/247).

Znenie smernice má význam pre postup súdu pri výklade a aplikácii generálnej klauzuly, pretože už len
tým, že tvorca smernice osobitne v prílohe poukázal na niektoré klauzuly, nepochybne tak urobil preto,
že majú vysokú potenciu spôsobiť v praxi značnú nerovnováhu. Tým, že je v rámci prílohy smernice
spomínaná aj arbitráž, je treba mať na pozore v aplikačnej praxi súdov arbitráž, čo prvostupňový súd
ani najmenej nepodcenil.

Na margo dôvodovej správy k § 53 ods. 4 písm. r/ OZ odvolací súd považuje za potrebné ozrejmiť, že v

dôvodovej správe sa uvádza, že ,,spotrebiteľ môže svoje práva uplatňovať nie iba v zmysle dojednanej
rozhodcovskej doložky, ale ak sa tak rozhodne, aj v občianskoprávnom konaní a zmluvná podmienka,
ktorá by mu v tom bránila, bude v zmysle navrhovaného ustanovenia považovaná za neprijateľnú“.

Doložku nie je možné akceptovať, ak vyžadovala od spotrebiteľa podrobiť sa arbitráži. Teda ustanovenie
§ 53 ods. 4 písm. r/ OZ nie je len o možnosti výberu medzi štátny a súkromným súdom, ale o dôsledkoch,

či doložka nenúti podrobiť sa arbitráži.

Odvolací súd z vlastnej činnosti doposiaľ nezaregistroval, že by nejaký spotrebiteľ vyvolal konanie
pred rozhodcom a pokiaľ sa tak predsa len niekde stalo, ide s pravdepodobnosťou hraničiacou s
istotou o výnimočný prípad. Odvolací súd zastáva názor, že možnosť voľby pre spotrebiteľa je len
iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské žaloby podávajú veritelia. Naopak, ak niektorý

spotrebiteľ výnimočne uplatňuje svoje práva, tak využíva štátny súd. Odvolací súd pritom nepochybuje,
že by niektorý spotrebiteľ, ktorý sa rozhodne osobitne vyjednať rozhodcovskú zmluvu, že by aj reálne
rozhodcovské konanie využil, pretože inak by jeho „sólo“ vyjednávanie nedávalo zmysel.

Poskytovanie spravodlivosti musí mať svoje principiálne limity a musí to platiť aj pre súkromnoprávnu
sféru arbitrov. Ide o rozhodovanie o právach a právom chránených záujmoch osôb, ktoré môže výrazne

zasiahnuť do života ľudí a ak sa majú akceptovať pri poskytovaní spravodlivosti súkromnoprávne
prvky, tak len s jednoznačnými garanciami vylučujúcimi pochybnosti o férovom arbitrážnom konaní
vrátane rozhodcovskej zmluvy. Doložky nemôžu predstavovať mechanizmy, za účelom čo najskoršieho
privodenia exekúcie.

Oprávnený v odvolaní ďalej vytkol, že exekučný súd nemôže vyhodnocovať zmluvné podmienky a

vyjadril obavu z porušenia ústavných práv.

K tejto odvolacej námietke už odvolací súd zaujal názor a judikatúra súdneho dvora podporuje
zakročenie súdu vrátane exekučného súdu proti neprijateľným podmienkam v spotrebiteľských
zmluvách (ASTURCOM, OĚANO GRUPO EDITORIAL, MOSTAZA CLARO a iné). Proces pred
rozhodcom je procesom súkromnoprávnym a niet dôvod neaplikovať princípy súkromného práva, ak

zákon o rozhodcovskom konaní priamo ukladá súdu zastaviť exekučné konanie pre rozpor vymáhaného
plnenia s dobrými mravmi (porov. IV. ÚS 5/2011, IV. ÚS 60/2011, uznesenie KS v Prešove vo veci 6CoE
60/2011).

Zákon explicitne nekonfrontuje navzájom inštitút dobrých mravov a inštitút neprijateľnej zmluvnej
podmienky. Odvolací súd nezaznamenal ani v judikatúre pomenovanie týchto inštitútov súkromného

práva. Každopádne na to, aby sa skonštatovala blízkosť týchto inštitútov z hľadiska ich významu a
zákonom sledovaného cieľa ratio legis, netreba použiť ani zložité výkladové metódy.Pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ
fundamentálneho hodnotového poriadku, aj takto sa dajú definovať dobré mravy, ak tomuto kritériu
zmluvná podmienka nevyhovuje, prieči sa dobrým mravom.

Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech
spotrebiteľa, je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, ktorý
vzťah teória u prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti
o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. Zároveň týmto vzniká základ pre

docielenie skutočnej, rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj
bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej
podmienky. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská doložka a
dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými mravmi (IV. ÚS 60/2011).

Prvostupňový súd sa s istotou a najmä presvedčivým spôsobom vyrovnal s otázkou rozhodcovskej
doložky ako neprijateľnej podmienky a svoje rozhodnutie v tomto smere aj náležite zdôvodnil. Odvolací

súdnenašielžiadnyrelevantnýdôvodnato,abyzvrátiljudikovanieneprijateľnostirozhodcovskejdoložky
z dôvodu pre spotrebiteľa nevýhodnejších ustanovení procesného poriadku arbitra oproti pravidlám
zakotveným v Občianskom súdnom poriadku, ktorý je viac v podvedomí bežných spotrebiteľov ako
rokovací poriadok arbitrážneho súdu, najmä ak každý takýto súkromný súd má svoj vlastný rokovací
poriadok.

Prvostupňový súd rozhodol správne a so spresnením a doplnením dôvodov v súvislosti s odvolacími
námietkami odvolací súd potvrdil uznesenie prvostupňového súdu ako správne s osvojením si dôvodov
uvedených v napadnutom uznesení (§ 219 ods. 1, 2 O. s. p.).

Odvolací súd len na margo princípov, ktorých sa oprávnený dovoláva, poukazuje na predbežné
opatrenie Okresného súdu Trenčín, ktorým bolo oprávnenému zakázané používať rozhodcovskú

doložku (viď uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 28. 01. 2010, č. k. 19Co/352/2009-682,
uznesenie Okresného súdu Trenčín zo dňa 2.11. 2009 č. k. 11C/91/2009-572.

Na margo odvolacej námietky o porušení ústavných práv odvolací súd poznamenáva, že nemožno
očakávať právnu istotu a legitímne očakávania tam, kde bolo porušené právo, ako sa to stalo aj v
prípade predmetnej poistnej zmluvy. Vo veciach sťažnosti oprávneného odvolací súd poznamenáva,

že ich ústavný súd vo viacerých prípadoch odmietol (porov. III. ÚS 188/2010, IV. ÚS 30/2010, IV. ÚS
286/2010, II. ÚS 417/2010 a ďalšie na stránke ústavného súdu).

Otrováchodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľa§224ods.1O.s.p.vspojenísustanovením
§ 142 ods. 1 O. s. p., keďže oprávnený v odvolacom konaní úspech nemal a úspešnému povinnému
v jeho priebehu žiadne trovy nevznikli.

Predmetné uznesenie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0. (ust. §
3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení novely
vykonanej zákonom č. 33/2011 Z. z. účinným od 01. 05. 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.