Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 27, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/497/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612210496
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 08. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5612210496.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Rapčanovej
a sudcov JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného splnomocneným
zástupcom Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Grösslingova č. 4, IČO: 36 864 421, proti
žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava,
Župné námestie č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 10C/192/2012-60 zo dňa 18. decembra 2013, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Liptovský Mikuláš rozsudkom č. k. 10C/192/2012-60 zo dňa 18. 12. 2013 žalobu zamietol.
Žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
Súd konštatoval, že žalobca sa voči žalovanému domáhal zaplatenia majetkovej škody vo výške 125
eur a nemajetkovej ujmy vo výške 935 eur, z dôvodu nesprávneho úradného postupu Okresného
súdu Liptovský Mikuláš ako exekučného súdu, pretože nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote.
Žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal základné atribúty vzniku
zodpovednostného právneho vzťahu zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom (tvrdeným v žalobe), ktorými sú nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. S poukazom na ust. § 9 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z. z. mal okresný súd za to, že žalobca nepreukázal nesprávny úradný postup exekučného
súdu (existenciu prieťahov v exekučnom konaní) ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Z vykonaného dokazovania mal súd
preukázané, že exekučný súd konal vo veci vednej pod sp. zn. 6Er/1070/2009 plynulo a bez zbytočných
prieťahov.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, v znení účinnom do 31. 05. 2010, súd preskúma žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak
súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí
exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so
zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Žalobca v konaní
nepreukázal svoje tvrdenie, že súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie s omeškaním viac ako 17 mesiacov, nakoľko žiadosť o udelenie poverenia bola
doručená súdu dňa 14. 12. 2009 a poverenie bolo súdnemu exekútorovi udelené dňa 20. 01. 2010.

Uviedol, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní
(rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/2002). Vzhľadom na to, že exekučným titulom v
uvedenom exekučnom konaní bol rozhodcovský rozsudok, rozhodovanie o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia, najmä z hľadiska posúdenia zákonnosti priznaného plnenia a vykonateľnosti
exekučného titulu, si vyžaduje osobitnú právnu úvahu, prihliadajúc ku skutočnosti, že sa jedná o
spotrebiteľský právny vzťah. Na uvedenú skutočnosť reagoval zákonodarca aj následnou právnou
úpravou ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď vylúčil aplikáciu ustanovenia o lehote na
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prípadoch, v ktorých je exekučným titulom rozhodcovský
rozsudok. Súd mal v konaní preukázané, že doba uplynutá od doručenia žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do vydania poverenia na vykonanie exekúcie, zohľadniac
najmä charakter exekučného titulu, aj vzhľadom na vykonané úkony smerujúce k posúdeniu zákonnosti
vedenej exekúcie (keď prílohou žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebol spis
príslušného rozhodcovského súdu, ani zmluva o úvere, ktorá bola následne exekučným súdom od
súdneho exekútora žiadaná), najmä zákonnosti priznaného plnenia a vykonateľnosti exekučného titulu,
nie je takej povahy a rozsahu, aby bolo možné konštatovať žalobcom tvrdené porušenie práva na
rozhodnutie v zákonom stanovenej dobe, v spojení s porušením jeho práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, zaručeného článkom 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie veci
v primeranom čase zaručeného článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd.
Žalobca v konaní nepreukázal ani výšku tvrdenej majetkovej škody v sume 125 eur. Nepreukázal
vynaloženie sumy 70 eur na správu vymáhanej pohľadávky, nekonkretizoval z čoho uvedená suma
pozostáva, kedy a akým spôsobom uvedený náklad vznikol. Rovnako netvrdil, ani nepreukázal, uvedené
skutočnosti vo vzťahu k uplatneným nákladom na udržiavanie a správu informačného systému a na
administratívne spracovanie textov urgencií, poštovné, telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním
či kontrolou stavu konania na exekučnom súde. Neoznačil a ani nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by
vykonanie uvedených úkonov preukazoval. Žalobca si uplatňuje právo na náhradu majetkovej škody
vo výške 125 eur paušálne, bez akejkoľvek konkretizácie a reálneho vyčíslenia nákladov v jednotlivých
veciach.
Žalobca taktiež nepreukázal skutočnosti tvrdené v žalobe ako dôvody pre náhradu nemajetkovej ujmy
vo výške 935 eur. Nepreukázal, že v dôsledku tvrdeného nesprávneho postupu exekučného súdu došlo
k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, resp. k insolvencii
povinného. Netvrdil, ani nepreukázal, aké konkrétne plánované podnikateľské aktivity a už vytvorené
podnikateľské plány zanikli, kedy a v akom rozsahu došlo k hospodárskej strate a akým spôsobom a
kedy došlo k ovplyvneniu jeho ďalších podnikateľských postupov v dôsledku tvrdeného nesprávneho
postupu exekučného súdu.
O trovách konania rozhodol súd podľa ust. § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.
s. p.“) v spojení s § 151 ods. 1 O. s. p. s tým, že žalovaný ako úspešný účastník si právo na náhradu
trov konania síce uplatnil, avšak tieto nevyčíslil v zákonom stanovenej lehote. Nakoľko tieto nevyplývajú
ani zo spisu žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu.
V odvolaní vytýkal súdu, že v konaní došlo k vadám - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom; rozhodoval vylúčený sudca; súd prvého stupňa nesprávne vec právne
posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav;
súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prejednal vec v neprítomnosti žalovaného
(správne malo byť uvedené žalobcu) a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2
O. s. p. preto, že sa žalobca bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil. Žalobca však riadne a
včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody (oznámil skutočnosti, pre ktoré sú všetci
sudcovia daného okresného súdu vylúčení z prejednávania a rozhodovania vo veci) a predložil súdu
listiny spájané s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a vec
prejednať v neprítomnosti žalobcu. Ak tak spravil, odňal mu tým právo na konanie pred súdom.
Ďalej žalobca uviedol, že uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd
o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd
nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach

žalobcu a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je tomu tak
aj preto (okrem dôvodov označených v návrhu), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou
rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach, tiež
s judikatúrou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva
na nestranný súd. Za takýchto okolností a s vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti
pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu
pre ľudské práva v Štrasburgu neobstojí, a že žalobca podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho
práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu, nebolo a nie je
prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval
vylúčený sudca.
Ďalej žalobca vytýkal súdu, že sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť
konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej
ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a viedol pojednávanie, na ktorom za
neprítomnosti žalobcu meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že žalobca trvá na osobnej
účasti právneho zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na
nestrannom súde.
Tiež namietal, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri rozhodovaní
vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom,
ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii
zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu možnosti konať
pred súdom.
V konkrétnostiach napr. žalobca uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že ním
namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové
úseky tomu nenasvedčujú. Je nepochybné, že žalobcom tvrdený nesprávny úradný postup bol v konaní
jednoznačne preukázaný. Súd bol bezdôvodne nečinný, spôsobil tak zbytočné prieťahy v konaní a
nerozhodol o návrhu žalobcu v zákonnej lehote. Rozhodnutie okresného súdu je nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov, nakoľko konajúci súd sa nevysporiadal so všetkými vytýkanými zložkami
nesprávneho úradného postupu.
Súd rozhodol bez toho, aby umožnil žalobcovi s cieľom ovplyvniť rozhodnutie všeobecného súdu,
vyjadriť sa k skutkovým a právnym otázkam veci. Žalobca ako strana konania nebol oboznámený s
obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal
možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení.
S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby žalobca žiadal, aby odvolací súd
zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom
rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.).

Preskúmaním veci dospel odvolací súd k záveru, že okresný súd vykonal vo veci dostatočné
dokazovanie, pričom so záverom z neho vyplývajúcim, tak skutkovým ako aj právnym, sa v plnom
rozsahu stotožnil. Prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie
danej veci, vec správne rozhodol a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil s poukazom na ust. § 157
ods. 2 O. s. p. V odôvodnení preskúmavaného rozsudku sa riadne zaoberal so všetkými otázkami, ktoré
boli pre jeho rozhodnutie z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej
veci sa zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným postupom prvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

V súvislosti so žalobcom namietanou otázkou nestrannosti a zákonnosti sudcu odvolací súd poukazuje
na to, že procesným prostriedkom k dosiahnutiu nápravy, pokiaľ sa účastník konania domnieva, že
sudca, ktorému bola vec pridelená na rozhodnutie, má pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich
zástupcom, je podanie námietky zaujatosti. Žalobca, kvalifikovane zastúpený advokátom, v priebehu
konania na výzvu súdu (zaslanej žalobcovi vzhľadom na skutočnosti uvedené v žalobnom návrhu)
uviedol, že námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O. s. p. nepodal (č. l. 11 spisu). Z obsahu spisu zároveň
vyplýva, že o skutočnostiach oznámených žalobcom v žalobnom návrhu, pre ktoré mala byť konajúca
sudkyňa z prejednávania a rozhodovania veci vylúčená, rozhodol Krajský súd v Žiline uznesením č. k.
7NcC/273/2013-19 zo dňa 18. 03. 2013, ktorým sudkyňu JUDr. Evu Uličnú, ktorá je zákonnou sudkyňou
v danej veci, nevylúčil z prejednávania a rozhodovania veci. Uznesenie krajského súdu bolo právnemu
zástupcovi žalobcu doručené dňa 11. 06. 2013 (č. l. 27).
Na zdôraznenie, vzhľadom na opakované námietky žalobcu, odvolací súd uvádza, že ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a nasl. O. s. p.) predstavujú výnimku z významnej ústavnej zásady,
že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 Ústavy SR). Vzhľadom na to možno
vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne
závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato
a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané
okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci ešte nezakladá bez ďalšieho dôvod pre
legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. Dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá
ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento
sudca vykonáva súdnictvo (viď napr. uznesenie NS SR z 31.05.2010 sp. zn. 3Nc/14/2010). Pre účely
preskúmavanej veci odvolací súd konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani
to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia žalobcu) svojim nesprávnym úradným
postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť žalovaného za spôsobenú škodu a nemajetkovú ujmu
v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Aplikačná prax Najvyššieho súdu SR pri zohľadnení tak subjektívneho,
ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti,
ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú
dávku odstupu. Preto samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu,
na ktorom sudca vykonával svoju funkciu, pričom tento nebol zákonným sudcom v exekučnej veci, v
ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, nezakladá pomer k veci.

K odvolaciemu dôvodu, že neboli splnené podmienky pre konanie podľa § 101 ods. 2 O. s. p. je potrebné
uviesť, že prvostupňový súd nariadil pojednávanie na deň 18. 12. 2013. Splnomocnený zástupca
žalobcu a žalobca prevzali predvolanie na dané pojednávanie dňa 05. 12. 2013 (č. l. 29 p. v. spisu), na
pojednávanie sa nedostavili. Žalobca prostredníctvom právneho zástupcu podaním zo dňa 12. 12. 2013
požiadal o zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu,
a to až do konečného ústavne konformného rozhodnutia o otázke nestrannosti a otázke zákonného
sudcu s poukazom na podanú sťažnosť na Ústavný súd SR. Okresný súd vec prejednal na pojednávaní
v neprítomnosti účastníkov konania a splnomocneného zástupcu žalobcu. Z odôvodnenia rozhodnutia
okresného súdu vyplýva, že súd neakceptoval žiadosť žalobcu a jeho právneho zástupcu o odročenie
nariadeného pojednávania z ním uvádzaných dôvodov a vec prejednal v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.
s. p. aj v neprítomností účastníkov, prihliadajúc na obsah spisu a vykonané dôkazy.

Je zrejmé, že žalobca a jeho splnomocnený zástupca, ktorí boli na pojednávanie riadne a včas
predvolaní, viac ako 5 dní pred termínom pojednávania (§ 115 ods. 2 O. s. p.) sa tohto nezúčastnili z
vlastného rozhodnutia. Dôvody uvedené žalobcom nebolo možné ani podľa odvolacieho súdu považovať
za dôležité dôvody pre odročenie v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p. Žalobca nepožiadal o odročenie
pojednávania z dôležitého dôvodu tvoriaceho prekážku na jeho strane brániacej mu v účasti na
pojednávaní (§ 119 ods. 1 až 3 O. s. p.), ale z dôvodu, že vo veci koná vylúčený sudca, o ktorej otázke
však už bolo nadriadeným súdom právoplatne rozhodnuté. Boli teda splnené všetky predpoklady na
prejednanie veci bez prítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s.
p. a pokiaľ okresný súd vec na pojednávaní dňa 18. 12. 2013 prejednal a o nej rozhodol, neodňal tým
žalobcovi možnosť konať pred súdom, nakoľko sa tejto možnosti sám zbavil tým, že sa na pojednávanie
nedostavil. Z uvedeného dôvodu neobstojí ani námietka žalobcu, že okresný súd vo veci rozhodol
bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa ku skutkovým a právnym otázkam veci, nakoľko neúčasťou na
pojednávaní si žalobca a jeho splnomocnený zástupca sami zmarili možnosť realizovať svoje procesné
oprávnenia, a to najmä možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a tvrdeniam

protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s. p., ako aj v zmysle ust. § 120 ods. 4 O.
s. p., ktoré sa realizujú spravidla na pojednávaní (vo vzťahu k prítomným účastníkom).

Z rovnakého dôvodu ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd i námietku žalobcu, že nebol oboznámený
s obsahom dôkazov a tvrdení, a že nemal možnosť sa k nim vyjadriť. Za situácie, keď boli v zmysle
ust. § 101 ods. 2 O. s. p. splnené všetky predpoklady na prejednanie veci bez prítomnosti žalobcu a
jeho právneho zástupcu, pokiaľ okresný súd na nariadenom pojednávaní dôkazy vykonal, neodňal tým
žalobcovi možnosť konať pred súdom. Pokiaľ ide o dokazovanie, okresný súd vykonal dokazovanie
navrhnuté samotným žalobcom prečítaním listín z príslušného exekučného spisu Okresného súdu
Liptovský Mikuláš sp. zn. 6Er/1070/2009, ktoré preto slúžili ako dôkaz v konaní.

Pokiaľ žalobca namietal, že nemal možnosť oboznámiť sa s vyjadrením žalovaného, súd poukazuje na
to, že vyjadrenie žalovaného v danej veci bolo okresnému súdu doručené dňa 16. 12. 2013, pričom
pojednávanie bolo nariadené na 18. 12. 2013. Nebolo teda v reálnych možnostiach súdu doručiť
vyjadrenie žalovaného žalobcovi, resp. jeho právnemu zástupcovi pred pojednávaním. V tejto súvislosti
však odvolací súd zároveň poukazuje na to, že v prípade dostavenia sa na pojednávanie by bol žalobca
v rámci pojednávania oboznámený s vyjadrením žalovaného, ktoré je zároveň rovnaké ako v mnohých
ďalších obdobných veciach týchto účastníkov, založených na obdobnom skutkovom základe (ako to
vyplýva zo samotného vyjadrenia žalovaného), z ktorého dôvodu nie je námietka žalobcu o neznalosti
vyjadrenia žalovaného a nemožnosti reagovať naň dôvodná.

Vzhľadom na uvedené má odvolací súd za to, že dokazovanie v danej veci bolo okresným
súdom vykonané náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim
kontradiktórnosti sporového konania. Okresný súd umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv,
a preto jeho postupom nedošlo k odňatiu práva žalobcu konať pred súdom.

Vo vzťahu k meritu veci žalobca v odvolaní tvrdil, že súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval,
že žalobcom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, čomu však v odôvodnení
prezentované časové úseky nenasvedčujú; súd bol bezdôvodne nečinný, spôsobil tak zbytočné prieťahy
v konaní a nerozhodol o návrhu žalobcu v zákonnej lehote.

V nadväznosti na uvedenú odvolaciu námietku odvolací súd poukazuje na to, že z odôvodnenia
napadnutého rozsudku nevyplýva, že by okresný súd konštatoval dodržanie lehoty na vydanie
rozhodnutia v exekučnom konaní. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že rozhodnutie
okresného súdu bolo založené na nepreukázaní nesprávneho úradného postupu exekučného súdu
spočívajúceho v existencii prieťahov v exekučnom konaní, keď tvrdenie žalobcu o tom, že súd o
žiadosti o udelenie poverenia rozhodol s omeškaním viac ako 17 mesiacov sa ukázalo ako nepravdivé
(omeškanie v danej veci predstavovalo 22 dní). Prvostupňový súd teda nekonštatoval, že by lehota na
vydanie poverenia v exekučnom konaní bola dodržaná, ale dospel k záveru, že nie je možné konštatovať
porušenie práva na rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote práve v spojení s porušením práva žalobcu
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Okresný súd pri svojom rozhodnutí zároveň vychádzal
i z ustálenej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR, v zmysle ktorej samotné nedodržanie zákonom
stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. Vzhľadom na uvedené mal za to, že
exekučný súd s prihliadnutím na osobitosť exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok, konal
plynulo a bez prieťahov, aj s poukazom na vykonané úkony exekučného súdu smerujúce k posúdeniu
zákonnosti vedenej exekúcie.
V tejto súvislosti odvolací súd, rovnako ako okresný súd, poukazuje na to, že so zreteľom na ustálenú
rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR (II. ÚS 471/2012, I. ÚS 86/2002, I. ÚS 70/2002, I. ÚS
16/2002, I. ÚS 63/2000) samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty nemožno automaticky
vyhodnotiť ako porušenie základného práva účastníka konania (na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov). Samotné nedodržanie zákonnej lehoty nemožno totiž vnímať izolovane, oddelene od
ostatných okolností, ktoré objektívne majú vplyv na jej plynutie a významnou mierou sa podieľajú na jej
predĺžení. Preto bolo nevyhnutné prihliadať na všetky podstatné okolnosti prípadu, ako to správne urobil
v tomto konaní aj okresný súd. Tento sa následne zaoberal aj ďalšími atribútmi zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom, t.j. vznikom škody a príčinnou súvislosťou medzi žalobcom
tvrdeným nesprávnym úradným postupom exekučného súdu a vznikom škody. Svoje rozhodnutie i v
tomto smere náležite odôvodnil, majúc zato, že žalobca nepreukázal ani vznik škody a nemajetkovej
ujmy, či príčinný vzťah medzi ním tvrdenou škodou a nesprávnym úradným postupom exekučného

súdu. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol podrobné argumenty vo vzťahu k uvedeným
skutočnostiam, s ktorými argumentmi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil a v podrobnostiach na
ne odkazuje.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu, vrátane výroku o trovách konania,
ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 224 ods.
1 O. s. p. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania
postupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil a ani z obsahu spisu nevyplýva, že by mu tieto boli
vznikli. Odvolací súd preto rozhodol, že žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.