Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, July 30, 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24CoE/209/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2309217271
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2309217271.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, proti povinnému: U. F., nar. XX.X.XXXX, bytom X., M. XXX/XX, pre vymoženie 661,25
Eur s príslušenstvom a trov exekúcie, vykonávanej súdnym exekútorom: JUDr. Rudolf Krutý, so sídlom
Bratislava, Záhradnícka 62, pod č. k. EX 9164/09, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného

súdu Galanta zo dňa 12.11.2012 č.k. 25Er/802/2009-17, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením prvostupňový súd výrokom I. zastavil exekúciu vedenú súdnym exekútorom

JUDr. Rudolfom Krutým pod sp. zn. EX 9164/2009, výrokom II. súdnemu exekútorovi náhradu trov
exekúcie nepriznal.

Rozhodnutie súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 41 ods. 2 písm. d), § 57 ods. 2 a 3, § 58 ods. 1, §
196, § 197 ods. 1, § 200 ods. 1 a 2, § 203 ods. 1, 2 a 3 Exekučného poriadku ako i § 45 ods. 1, 2, 3 zák.
č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, ust. § 25 ods. 1, 2 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských

úveroch,§1ods.1,§2písm.a/ab/,§3zák.č.258/2001Z.z.ospotrebiteľskýchúveroch,§3ods.1,§52
ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, ods. 4 písm. r), ods. 5, § 54 ods. 1, 2, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
nariadeniami vlády SR č. 586/2008 Z.z. a č. 87/1995 Z.z., ale i Smernicou rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o
nekalýchpodmienkachvspotrebiteľskýchzmluvácharozsudkamiSúdnehodvora(ES)voveciC-240/98
z 27.6.2000 Oceáno Grupo Editorial SA proti Roció Murciano Quintero, vo veci C-168/2005 z 26. 10.
2006 Elisa Mariá Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL, vo veci C-243/2008 z 4.6.2009 Pannon

GSM Zrt proti Erzsébet Sustikné Györfi a vo veci C-40/2008 Asturcom Telecomunicaciones SL proti
Cristina Rodriguez Noguieria.

Vecne prvostupňový súd argumentoval tým, že Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré sú
súčasťou formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v
prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu je aj rozhodcovská doložka - bod

17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, tak ako to vyplýva z odôvodnenia rozhodcovského
rozsudku. Podľa názoru súdu je však dojednanie rozhodcovskej doložky uvedenej v bode 17.
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., (všetky spory, ktoré
vzniknú z tejto zmluvy vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené pred Stálym
rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom v Bratislave),
ktoré tvoria súčasť Zmluvy o úvere v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle

§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Táto doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť sispôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. Rozhodcovská doložka
umožňujúca dodávateľovi výber rozhodcovského konania nenapĺňa záujem na ochrane spotrebiteľa.
Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobne nevyjednal a nemal na výber, vzhľadom na jej splynutie

s ostatnými štandardnými podmienkami. Mal len možnosť zmluvu ako celok odmietnuť, alebo podrobiť
sa všetkým úverovým podmienkam, a teda aj tomu, že prípadný spor sa bude riešiť v rozhodcovskom
konaní. Podľa prvostupňového súdu, už len tieto skutočnosti možno považovať za dostačujúce na
záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky vzhľadom na zásadný dopad tejto zmluvnej podmienky na
vzťahymedzidodávateľomaspotrebiteľom.TaktoformulovanádoložkaSpôsobujeznačnúnerovnováhu

v právach a povinnostiach zmluvných strán, a preto je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka
neplatná. Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a
núti spotrebiteľa sa podrobiť výlučne rozhodcovskému konaniu. Neprijateľná rozhodcovská doložka sa
prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom. Akékoľvek
plnenie priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, je
plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Na základe vyššie uvedeného prvostupňový súd dospel k

záveru, že exekúciu je potrebné zastaviť v celom rozsahu. O náhrade trov exekúcie súdneho exekútora
súd rozhodol tak, že tieto exekútorovi nepriznal, pretože súdny exekútor si ich napriek výzvam súdu
neuplatnil.

Proti tomuto uzneseniu v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia

odvolanie oprávnený, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil
a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Ako dôvody odvolania uviedol, že súd rozhodol
nad rámec zverenej právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b) O.s.p.), že sa nepodal návrh na začatie konania,
hoci podľa zákona bol potrebný (§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. e) O.s.p.), že
súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení

s § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p.), že súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité
dokazovanie, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.).

K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p. argumentoval tým, že súd nesprávnou

a ústavne nesúladnou interpretáciou sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné
preskúmavanie exekučného titulu. Exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce
k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná
nemožnosť vykonať právo pre veriteľa vmanévrovaním veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul
zrušený. K takémuto postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného

titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Súd je pritom limitovaný ust. § 40 v spojení
s § 43 ZoRK. Exekučný súd ale nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. ZoRK a nekoná teda o
zrušení rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci. V rámci princípu právnej istoty
nemôže všeobecný súd dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom
rozhodcovského rozsudku na právne postavenie dlžníka tam, kde neexistujú a to preto, že z vôle

zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase tam, kde to platné právo zaraďuje. Ochranu práva,
na ktorú existovala § 40 a nasl. ZoRK vymedzená procesná cesta, nie je možné využiť dodatočne
po tom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia
exekučným súdom. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opraveného
procesu indikovaného ust. § 40 a nasl. ZoRK revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné

práva spojené s právom na súdnu ochranu a s právom na spravodlivý súdny proces. Povinnosťou
všeobecných súdov v situácii, keď právny predpis povoľuje dvojitý výklad jeden ústavne konformný
a jeden ústavne nekonformný vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Odvolateľ
ďalej zdôraznil aj problém plynutia času s tým, že § 41 ZoRK stanovuje lehotu, v ktorej účastník
konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku s cieľom zabezpečiť právnu istotu.

Právna úprava, ktoré umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí,
je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľná, pretože je v rozpore s princípom právnej istoty a
ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Zákonodarca priznal všeobecným súdom
právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušenie
rozhodcovského rozsudku. Všeobecný súd už nebol povinný zaoberať sa skúmaním či príslušné

deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané s právnymi predpismi. Exekučný súd
musí s rozhodcovským rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom
prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup. Rozsudkom
rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako ako je viazaný rozsudkom všeobecnéhosúdu. V štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora nie
je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť, teda skutkové a právne závery rozsudku
všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť,

či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.

Ak sa súd nestotožní s interpretáciou obsiahnutou v úvodnej argumentácii odvolania, oprávnený žiadal,
aby súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR
návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá

Ústavy SR a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov
práva v právny poriadok. Z rozhodnutia ÚS SR sp. zn. II.ÚS 269/09 zdôraznil, že ak účastník konania
podnieti, aby všeobecný súd podal návrh ústavnému súdu na preskúmanie súladu aplikovanej normy s
ústavou, má súd možnosť buď vykonať ústavne konformný výklad právnej normy alebo vysvetliť, prečo
považuje bez ďalšieho právnu normu za ústavne súladnú alebo sa stotožní s návrhom účastníka a podá
vec ústavnému súdu.

K odvolaciemu dôvodu, že v danej veci sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona
bol potrebný, odvolateľ uviedol, že súd interpretoval a aplikoval označené ustanovenie tak, ako keby
upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky
bližšie špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) ZoRK. Ust. § 45 ods. 2 ZoRK ale explicitne

upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku
rozhodcovského súdu. Vyslovil názor, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu exekučného konania
realizovaného na základe takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka.

K odvolaciemu dôvodu, že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom

odvolateľargumentovaltým,žesúdignorovalvšetkyprocesnézásadysúdnehorozhodovaniavprávnom
štáte spojené s exekučnom vecou. Predovšetkým súd porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia
konania na návrh, rovnosť účastníkov, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho
konania. Poukázal na ust. čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, v ktorých je zakotvený všeobecný zákaz diskriminácie a tvrdil, že tento

zákaz je nutné aplikovať i na výkon a ochranu práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý súdny
proces, práva vlastniť majetok ako aj na výkon a ochranu práva na pokojné užívanie majetku. V
danom prípade exekučný súd zaobchádzal odlišne s povinným na jednej strane a oprávneným na
strane druhej. Oprávnený mal pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním
zaobchádzané odlišne, pričom v okolnostiach daného prípadu nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti,

ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Tieto odlišnosti v
zaobchádzaní odvolateľ videl v tom, že súd nevypočul oprávneného, neoboznámil oprávneného so
stanoviskami, tvrdeniami a dôkazmi. Exekučný súd použil dôvod iného postavenia v súvislosti s
postavením oprávneného ako podnikateľského subjektu a pre toto jeho iné postavenie ho vylúčil z
možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá mu právom patrí z titulu platnej zmluvy o

úvere. Postupom exekučného súdu došlo i k porušeniu zásady rovnosti zbraní, zásady kontradiktórnosti
súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. V súvislosti s ústavnou
potrebou aplikácie relevantných právnych noriem oprávnený poukázal na to, že exekučný súd založil a
odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa
práva a preto sa ňou exekučný súd nemohol riadiť resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce

závery formujúce konečné rozhodnutie. Smernica totiž nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie a
nemá ani priamy účinok. Za neprípustné a nemožné označil tiež, ak súd svoje rozhodnutie založil na
viacerých rozhodnutiach Súdneho dvora EÚ, ktoré nemajú všeobecnú záväznosť, keďže ich adresátom
nebol členský štát. Porušením princípu rovnosti zbraní bol oprávnený uvedený exekučným súdom do
takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných osôb

v porovnateľnom postavení. Odvolateľ namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia,
argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu, nemal možnosť ovplyvniť
prípravu obsahu jeho rozhodnutia. Súdne konanie tak neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý proces
a osobitne s dodržaním zásady o rovnosti zbraní. Právo na kontradiktórne konanie v sebe zahŕňa
nielen možnosť predložiť dôkazy, ale zároveň aj oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi

alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Oprávnený pritom nebol
oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach.
Nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a
nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov a tvrdení. Exekučný súd napadnutýmrozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a
úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu
dvojinštančnosti súdneho konania, čo je v podmienkach právneho štátu neprípustné a porušuje právo

na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces.

K dôvodu odvolania, že súd nedostatočne zistil skutkový stav, odvolateľ argumentoval tým, že súd
v napadnutom uznesení viackrát konštatuje skutočnosti ako by vykonal dokazovanie, pričom ale
dokazovanie nevykonával a k záverom dospel len na základe domnienok bez reálneho zistenia

skutočného stavu. Ak by sa i postup súdu považoval za vykonávanie dokazovania, toto dokazovanie
nebolo vykonané zákonným spôsobom, keďže účastníci nemali možnosť sa k vykonaným dôkazom
vyjadriť a navrhnúť ďalšie dokazovanie. Postupom súdu tak bola účastníkom odňatá možnosť konať
pred súdom.

Ako posledný odvolací dôvod oprávnený uviedol, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci. V tejto súvislosti argumentoval tým, že aj v prípade, ak by sa akceptoval
názor súdu, že mu patrí istá revízna právomoc, táto právomoc by nebola bez obmedzení, keďže
právoplatný rozhodcovský rozsudok je záväzný pre účastníkov a všetky orgány a o rovnakej veci sa
nemôže pojednávať znova. Rozsah oprávneného prieskumu exekučného súdu vymedzuje odvolateľom
cit. ust. § 45 ZoRK, v ktorom nie je obsiahnuté oprávnenie preskúmavať rozhodcovské rozhodnutie. S

poukazom na § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK zdôraznil, že súd nie je oprávnený skúmať súlad rozhodcovskej
doložky s dobrými mravmi, ale iba či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými
mravmi. Ak by odvolací súd napriek tomu usúdil, že exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť
rozhodcovskej doložky, oprávnený tvrdil, že táto je platná s poukazom na ust. § 53 ods. 1, 4 písm. r)
Občianskeho zákonníka, keďže doložka nestanovuje, že spory budú riešené výlučne v rozhodcovskom

konaní, účastníkom zmluvy bola daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský alebo riadny súd.
Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale reálnu a skutočnú a preto nejde o neprijateľnú podmienku.
Nie je možné sa pritom stotožniť s názorom, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu
nevýhodné, resp. že by samo osebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán. Oprávnený vyslovil nesúhlas i s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o

spotrebnom úvere v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch a to napriek tomu, že prvostupňový
súd v preskúmavanom uznesení výslovne skonštatoval, že v danom prípade sa nejedná o zmluvu o
spotrebiteľskom úvere. Uviedol, že zmluva o úvere je absolútny obchod, na ktorú je nevyhnutné vždy
aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka. Zmluva pritom obsahuje všetky podstatné náležitosti
úverovej zmluvy v zmysle § 497 Obchodného zákonníka a preto v nej nemusela byť ako podstatná

náležitosť dohodnutá okrem iného aj ročná percentuálna miera nákladov, ako to podľa odvolateľa
aj nesprávne uvádza v odôvodnení prvostupňový súd (hoci takúto argumentáciu prvostupňový súd
nepoužil). S poukazom na ust. § 2 písm. b) a § 4 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch uzavrel, že
oprávnený neposkytuje klientom spotrebiteľské úvery na základe Zákona o spotrebiteľských úveroch. V
ďalšom odvolateľ poukázal na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania a poplatkov v

súvislosti s poskytnutým úverom, hoci prvostupňový súd v odôvodnení preskúmavaného uznesenia sa
touto otázkou vôbec nezaoberá. V závere odvolateľ zdôraznil, že otázku, či exekučný titul bol vydaný
v súlade s právnym predpisom exekučný súd rieši v zmysle § 44 ods. 2 EP pred vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie, pričom revízny prístup vo vzťahu k exekučnému titulu v zmysle § 45 a § 40 a
nasl. ZoRK môže vykonať len s revíziou práve podaného návrhu na vykonanie exekúcie. Ak uskutočňuje

revíziu exekučného titulu neskôr, koná v rozpore s princípom právnej istoty a princípom dôvery všetkých
subjektov práva v právny poriadok. V ďalšom zdôraznil, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený
z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku ako
exekučného titulu. Ak by súd považoval ust. § 57 ods. 1 písm. g) resp. ods. 2 alebo § 58 ods. 1
Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 ZoRK za vzájomne si odporujúce v zmysle zásady lex posterior

derogat legi priori, je potrebné aplikovať neskoršie právo, ktoré predstavujú ustanovenia ZoRK. Napokon
odvolateľ zdôraznil, že od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia nenastali žiadne nové
právne, ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene predchádzajúceho postoja súdu. Vzhľadom
na to považuje rozhodnutie súdu o vyhlásení exekúcie za neprípustnú za nezákonné.

Oprávnený podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu aj návrh na prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EU, pričom doplnil právnu argumentáciu
k podanému odvolaniu. K odvolaciemu dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia zdôraznil, že napadli priamu aplikáciu smerníc Európskej únie arozhodnutí Súdneho dvora EÚ všeobecným súdom a žiadal, aby sa súd zaoberal aj rozhodnutiami a tými
odôvodneniami Súdneho dvora EÚ, ktoré sú v prospech tvrdení oprávneného. Zdôraznil, že smernica
nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pričom právo členského štátu po uplynutí transpozičnej

lehoty musí byť v súlade s ustanoveniami smernice. Ak potom bola smernica prebratá do Slovenského
právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Samotná smernica
teda nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu nemožno proti nemu odvolávať. Podľa
odvolateľa prvostupňový súd sa s vyššie uvedenou judikatúrou Súdneho dvora EÚ nevysporiadal a
nezdôvodnil prečo priamo aplikoval ustanovenia Smernice 93/13/EHS.

Podľa odvolateľa tvrdenie súdu, že Smernica rady 93/13/EHS považuje riešenie sporov zo
spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za neprimerané, je nepreukázanou domnienkou súdu,
ktorý sa naviac neodvoláva na žiadne presné a jasné znenie smernice. V tejto súvislosti poukázal
na znenia smernice v písm. q) ods. 1 prílohy v rôznych jazykových verziách, pričom uzavrel, že z
nich vyplýva, že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne

akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú
povinní aplikovať príslušné hmotné právo. Podľa odvolateľa súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými
pravidlamiuvedenýmivpredmetnejsmernicianijakonezdôvodnilprečopovažujerozhodcovskúdoložku
za neprijateľnú podmienku zmluvy o úvere. Je toho názoru, že v danom prípade je nutné požiadať
o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor EÚ. S poukazom

na rozhodnutia rôznych súdov i odbornú literatúru zdôraznil, že prejudiciálnu otázku môže podať
ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním prebieha, bez
ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná
príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv
komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu

úniového práva a následnej aplikácii všeobecnými súdmi Slovenskej republiky. Odvolateľ je teda toho
názoru, že v danom prípade je potrebné požiadať súdny dvor EÚ o výklad čl. 17 a čl. 47 Charty
základných práv EÚ a to v súvislosti s výkladom pojmu „neprijateľná zmluvná podmienka“ v kontexte
Smernice rady 93/13/EHS. S poukazom na uvedené potom oprávnený žiadal, aby súd na základe § 109
ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ rozhodol nasledovne:

„Konanie sa prerušuje podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie sa na základe
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predkladajú prejudicálne otázky v nasledujúcom znení:
1. Má sa ust. písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci

spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?
2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ust. písm. q) ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky
spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred

stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo

však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu?
3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv a EÚ také rozhodnutie vnútroštátnej súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS

zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“

Povinný odvolací návrh nepodal, k odvolaniu oprávneného sa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§

204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p. a § 37 ods. 1 Exekučného
poriadku - ďalej len EP), proti rozhodnutiu proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 202 ods. 2
O.s.p. a § 45 ods. 3 zák. č. 244/2002 Z.z.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom adôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214
ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné a napadnuté uznesenie súdu
prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť.

Odvolací súd v prvom rade skúmal, či súd bol oprávnený zaoberať sa (ne)platnosťou predmetnej zmluvy
o úvere, keďže vo veci už vydal poverenie, čím uznal exekučný titul za súladný.

V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

V zmysle § 44 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase
vydania rozhodcovského rozsudku (ďalej len ZORK), tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal
právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných
predpisov. Takýmto predpisom je Exekučný poriadok.

V zmysle § 35 ZORK doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 má
pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.

V zmysle § 45 ods. 1 písm. c) ZORK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu
podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon

rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak
rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia
súd výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie zastaví aj bez návrhu, ak zistí v
rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c). V zmysle ods. 3 tohto ustanovenia

proti rozhodnutiu súdu podľa ods. 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.

Účinky právoplatného rozsudku v občianskom súdnom konaní nie sú upravené. Teória však rozoznáva
dvojaké účinky právoplatnosti tzv. formálne a materiálne. Formálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje,
že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že riadne opravné

prostriedky už nemajú odkladný (suspenzívny účinok). Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje,
že medzi účastníkmi, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku, o ktorom
nemožno znovu konať a ktorý je záväzný pre účastníkov a voči všetkým orgánom.

Kým formálna právoplatnosť je vždy bezvýnimočná, teda rozhodnutie buď je alebo nie je napadnuteľné

riadnymi opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje omnoho väčšou flexibilitou. V
právnom poriadku tak existujú rozhodnutia, ktoré síce sú v zásade materiálne právoplatné, ale pre určité
okruhy právnych vzťahov sa na ne hľadí akoby materiálne právoplatné neboli. Napríklad v § 7 Trestného
poriadku, v § 21 ods. 2 Zákona o rodine alebo v § 135 ods. 1 O.s.p. Uvedené normy svedčia o tom, že
materiálna právoplatnosť rozhodnutí nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov existujú z nej výnimky.

Určenie týchto dôvodov a rozsahu, v akom sa na účinky materiálnej právoplatnosti nemá prihliadať, patrí
zákonu, teda zákonodarcovi a súdu nepatrí skúmať vhodnosť či nevhodnosť zákonodarcom zvoleného
riešenia pokiaľ nie je v rozpore s Ústavou SR, ústavnými zákonmi alebo medzinárodnými zmluvami,
ktoré boli ratifikované a vyhlásené v súlade so zákonom (čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 144 ods. 1 Ústavy
SR).

Osobitnú výnimku účinkov materiálnej právoplatnosti možno vyvodiť teleologickou redukciou ust. §
159 O.s.p. vo vzťahu k mimoriadnym opravným prostriedkom. Zákon totiž výslovne nerieši viazanosť
súdu rozhodujúceho o mimoriadnom opravnom prostriedku proti právoplatnému rozhodnutiu týmto
právoplatným rozhodnutím. Ak by sa však ust. § 159 O.s.p. v týchto prípadoch aplikovalo doslovne,

potom by bolo prakticky vylúčené akékoľvek preskúmanie právoplatných rozhodnutí mimoriadnymi
opravnými prostriedkami. Takýto výklad by priamo znemožnil uplatnenie mimoriadnych opravných
prostriedkov a tým by vylúčil použitie ustanovení o dovolaní alebo o obnove konania v občianskom
súdnom konaní. Takéto dôsledky by ale viedli k zjavnej absurdite.Vzhľadom na už cit. ust. 35 ZORK sa vyššie uvedený výklad v plnom rozsahu vzťahuje aj na
rozhodcovský rozsudok, ktorý nadobudol účinky právoplatného rozsudku súdu. I z účinkov materiálnej

právoplatnosti rozhodcovského rozsudku tak existujú výnimky, rovnako ako z účinkov materiálnej
právoplatnosti súdnych rozhodnutí. Typickým prejavom takejto výnimky je ust. § 40 ZORK o žalobe na
zrušenie rozhodcovského rozsudku. Pokiaľ by totiž bolo ust. § 35 ZORK vykladané doslovne, potom by
súd v konaní o tejto žalobe nemohol rozhodcovský rozsudok vôbec preskúmať, pretože by ním bol v
zmysle § 35 ZORK v spojení s § 159 O.s.p. viazaný. Takýto výklad by však bol zjavne proti zreteľne

vyjadrenej vôli zákonodarcu, ktorý v § 40 ZORK zakotvil oprávnenie súdu takýto rozhodcovský rozsudok
preskúmať v uvedenom rozsahu. Z uvedeného dôvodu je preto potrebné i ust. § 35 ZORK v spojení s §
159 O.s.p. redukovať tak, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského rozsudku
nie je viazaný súd, ktorý tento rozhodcovský rozsudok preskúmava na základe žaloby podľa § 40 ZORK.

Vo vyššie uvedenom zmysle treba vykladať aj ust. cit. § 45 ZORK. Toto ustanovenie v sebe zakotvuje

osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu. V zmysle vyššie uvedených
výkladov účinkov materiálnej právoplatnosti by však toto ustanovenie úplne stratilo svoj význam, ktorý
mu dal zákonodarca zreteľným vyjadrením v jeho texte a to umožniť exekučnému súdu odmietnuť
exekučnú právnu ochranu nároku priznanému rozhodcovským rozsudkom, ktorý vykazuje niektorú z
vád uvedených v § 45 ZORK. Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle §

35 ZORK je tak potrebné na účely § 45 ZORK vylúčiť vo vzťahu k exekučnému titulu. Exekučný súd je
teda pri postupe podľa § 45 ZORK oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, ako by materiálne
právoplatný nebol - nie je ním teda viazaný v zmysle § 159 O.s.p. a môže ho preskúmavať z hľadísk
vyjadrených v § 45 ZORK aj čo do jeho materiálnej správnosti. Môže teda skúmať, či sú tu dôvody na
zastavenie uvedené v § 57 Exekučného poriadku, či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo b)

ZORK, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré
je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Ust. § 45 ZORK potom
treba považovať za to zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho skúmanie.

Toto skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok

nebol teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Tomuto záveru
napokon prisvedčuje i doslovné znenie ust. § 35 ZORK, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku
obmedzuje len na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu
bezvýhradne viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku, čo je pochopiteľné
i vzhľadom na to, že rozhodcovský súd je súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je

súkromnoprávnym konaním. Je preto nezlučiteľné s povahou právneho štátu, aby boli súkromnoprávne
orgány mocensky postavené plnohodnotne na roveň orgánov disponujúcim verejnou mocou (v
tomto smere odvolací súd poukazuje na argumenty v návrhu na zjednotenie výkladu adresovanému
občianskoprávnemu kolégiu Najvyššieho súdu SR z januára 2009 č. 34842/2009-10). Zákonodarca vo
vyššie citovanom ust. § 44 ods. 2 veta tretia Exekučného poriadku zvýraznil zodpovednosť exekučného

súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie keď uviedol, že ak súd zistí rozpor žiadosti alebo
návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne.

Podľa Zákona o rozhodcovskom konaní ak bolo zistené, že povinný bol zaviazaný k plneniu, ktoré

je právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, tak exekučný súd konanie zastaví a podľa
Exekučného poriadku, ak súd zistí rozpor exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie uznesením zamietne a až následne konanie zastaví. Zákonná úprava teda dáva
exekučnému súdu právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie
uložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené a či zároveň nie je v rozpore s dobrými mravmi.

Uvedené posudzuje exekučný súd ako predbežnú otázku už predtým ako vydá poverenie súdnemu
exekútorovi na vykonanie exekúcie. Neexistuje žiadny rozumný argument proti súdnemu prieskumu
rozhodcovského rozsudku podľa § 45 ZORK už v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia.
Ak sú totiž v štádiu podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie splnené podmienky
pre zastavenie exekúcie, tak potom by vyvstalo ako nelogické, aby exekučný súd napriek tomu vydal

poverenie a až následne exekúciu zastavil. Rovnako nesprávnym by bol postup podľa ktorého by
súd „vynechal“ rozhodnutie o žiadosti exekútora o udelenie poverenia a pristúpil priamo k zastaveniu
exekučného konania podľa § 45 ZORK. Na druhej strane, aj po udelení poverenia exekútorovi na
vykonanie exekúcie napriek existencii dôvodov na zastavenie exekučného konania, resp. na zamietnutiežiadosti o jej udelenie sa nezbavuje súd povinnosti zastaviť exekučné konanie aj v neskoršom štádiu
konania. Súd totiž musí počas celej doby vykonávania exekúcie dbať na to, aby sa exekúcia vykonávala
v súlade so zákonom.

Naviac vyššie uvedený výklad príslušných ustanovení ZORK je i eurokonformný. Súdny dvor už v rade
prípadov (napríklad vo veci C-240/98 až C-244/98 Océano Group Editorial a Salvat Editores, vo veci
C-168/05 Mostaza Cláro, vec C-243/08 Pannon GSM a vec C-40/08 Asturcom Telekomunicaciones),
uzavrel, že systém ochrany zavedený smernicou 93/13/EHS vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ

sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení pokiaľ ide o
vyjednávaciu silu ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky
pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Vzhľadom
na predmetné nerovné postavenie jednej zo zmluvných strán, čl. 6 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje,
že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ako to vyplýva z judikatúry, ide o kogentné
ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a

povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť.
S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany, ktorú chce smernica č. 93/13/EHS dosiahnuť, Súdny dvor
viackrát zdôraznil že tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom resp. dodávateľom môže
byť kompenzovaný iba pozitívnym vonkajším zásahom. Vo svetle týchto zásad Súdny dvoj stanovil, že
vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky. Smernica č. 93/13/EHS

sa má teda vykladať v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného
rozhodcovského rozsudku je povinný aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť sankcie obsiahnutej v
zmluve o úvere uzavretej medzi poskytovateľom úveru a spotrebiteľom. Ak súd rozhodne, že sankcia
predstavuje nekalú zmluvnú podmienku, je jeho povinnosťou zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol touto
podmienkou viazaný.

Aktuálne obdobný záver prijal Súdny dvor EÚ dňa 16. 11. 2010 vo veci C-76/2010 Pohotovosť s.r.o.
proti G. O. kde uzavrel, že Smernica Rady 93/13/EHS ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o
návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti spotrebiteľa,
povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere so spotrebiteľom,

ak tento súd má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a podľa
vnútroštátnych procesných pravidiel môže uvedený súd vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných
konaní na základe vnútroštátneho práva.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd uzatvára, že exekučný súd je oprávnený i

povinný a to už v štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
ale i neskôr ex offo - z úradnej povinnosti skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje povinného na
plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Bolo preto dôvodným pristúpiť k preskúmaniu týchto otázok, pričom prvostupňový súd správne súd

sústredil prvoradú pozornosť na preskúmanie rozhodcovskej doložky.

Zo zmluvy o úvere pripojenej v spise bolo zistené, že oprávnený ako veriteľ a povinný ako dlžník
uzavreli dňa 27.8.2008 zmluvu o úvere, ktorou sa oprávnený zaviazal, že poskytne v prospech
povinného peňažné prostriedky a povinný sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky v dohodnutých

splátkach vrátiť, zaplatiť úroky a splniť ostatné povinnosti podľa zmluvy o úvere. Podľa obsahu zmluvy
neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere sú Všeobecné podmienky poskytnutia úveru. Z článku 17.
týchto podmienok vyplýva, že zmluvné strany dojednali rozhodcovskú doložku, v zmysle ktorej všetky
spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené a)
pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom v

Bratislave, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; b) pred príslušným súdom
Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa Občianskeho súdneho
poriadku. Zmluvné strany zároveň dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky. To
neplatí, ak pred začatím žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd.

Z formy a obsahu zmluvy je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač formulára
mal oprávnený už vopred pripravenú a dopisoval do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa povinného,
pričom povinný obsah tejto zmluvy najmä v časti všeobecných podmienok žiadnym podstatnýmspôsobomnemoholovplyvniťanineovplyvnil.Rozhodcovskádoložkatedanespornenebolaindividuálne
dojednaná.

Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992
Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.6.2007. Dňa 1.7.2007
nadobudol účinnosť nový Zákon o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z.z., ktorý v pôvodnom znení
účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy v § 3 ods. 3 zakotvil, že každý spotrebiteľ má právo
na ochranu pred neprijateľnými podmienkami spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté

podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka alebo aj všetky iné zmluvy, ktorých
charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah
zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa
Občianskeho zákonníka, sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Toto znenie bolo
účinné až do novelizácie zák. č. 397/2008 Z.z. s účinnosťou od 1.11.2008.

Keďže oprávnený je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, oprávnený pri uzatvorení predmetnej zmluvy vystupoval
v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy a je i veriteľom v zmysle § 2 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom v
čase uzavretia zmluvy. Vzhľadom na to, že povinný pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonal

v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ho v zmysle
§ 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa.

V predmetnej veci sa nejedná o spotrebiteľský úver v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch, pretože nie sú naplnené zákonné znaky spotrebiteľského úveru vyplývajúce z citovaného

ustanovenia § 2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch, ako aj ďalšie predpoklady vyžadované
touto osobitnou právnou normou na podriadenie tohto právneho vzťahu právnemu režimu uvedeného
zákona. Dlžník totiž v predmetnej zmluve vyhlásil, že finančné prostriedky sú mu poskytnuté na
výkon zamestnania, čo verifikoval aj svojim podpisom. Aj keď sa nejedná o spotrebiteľský úver, ide o
spotrebiteľský vzťah a to vzhľadom na zákonné kritériá obsiahnuté v § 52 ods. 1, 3 a 4 Občianskeho

zákonníka v znení do 31.12.2010, nakoľko lex generalis spotrebiteľa definuje odlišne od ustanovenia §
2 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch. Samotné zaškrtnutie políčka, že dlžníkovi sa poskytuje
úver „na výkon zamestnania“ nezakladá obchodnoprávny vzťah a to najmä vtedy, ak v zmluve vôbec nie
je konkrétne uvedené, na aký účel sa má zmluva v rámci aktivít v zamestnaní použiť, čo je pri absolútne
obchodných vzťahoch viac než neštandardné.

V prípade pochybnosti o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu, má dôkazné bremeno na preukázanie
nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ (veriteľ - oprávnený). Pochybnosti musí odstrániť
spôsobom známym pre dôkazné konanie - aj nespotrebiteľský charakter zmluvy musí byť preukázaný
bezpečne spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti. Bezpečným preukázaním nemôže byť

len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy (poskytnutí úveru) na účely zamestnania jednoduchým krížikom,
ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aká je to činnosť a aký konkrétny súvis s ňou či s predmetom
činnosti odberateľa vôbec uzavretie príslušnej zmluvy má. Oprávnený nepredložil súdu o tom žiadny
dôkaz, aby preukázal účelové využitie poskytnutého úveru, pričom pokiaľ veriteľ viaže úver na určitý
účel, reálne poskytnutie peňažných (úverových) prostriedkov zo zmluvy musí byť podmienené až

preukázaním účelu zo strany dlžníka veriteľovi, teda oprávnený musí takýmto dokladom disponovať.
Účelovosť poskytnutia úveru v danom prípade nebola preukázaná.

Vzmysle§53ods.1Občianskehozákonníkavzneníúčinnomod1.1.2008spotrebiteľskézmluvynesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán v neprospech spotrebiteľa („ďalej len neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o predmet
plnenia, cenu plnenia, alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Podľa ods. 2
tohto ustanovenia za individuálne dojednané zmluvné podmienky sa nepovažujú také, s ktorými mal
spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Podľa
ods. 3 tohto ustanovenia ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi

dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. V ods. 4 potom zákonodarca
demonštratívne vymenúva ustanovenia v spotrebiteľskej zmluve, ktoré sú neprijateľnými podmienkami.
Výpočet táto novelizácia doplnila o písm. r) v zmysle ktorého za neprijateľné podmienky uvedené v
spotrebiteľskej zmluve sa považujú ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskejdoložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Podľa ods.
5 tohto ustanovenia neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Podľa
dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu cieľom úpravy je umožniť spotrebiteľovi rozhodnúť sa, kde

uplatní svoje právo.

Z cit. ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že nie každá zmluvná podmienka, ktorá
vyvoláva nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán zo spotrebiteľskej zmluvy je neprijateľná.
Neprijateľnou sa stáva vtedy, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných

strán v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany.

Podľa § 54 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu
odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich
práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie (ods. 1). V
pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší (ods.

2).

V danom prípade vo všeobecných podmienkach k uzavretej zmluve o úvere zmluvné strany dojednali
rozhodcovskú doložku v zmysle ktorej všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o
jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným

spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom v Bratislave, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na rozhodcovskom súde; b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na súde podľa Občianskeho súdneho poriadku. Zmluvné strany zároveň dohodli, že
pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť
za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky. To neplatí, ak pred začatím žaloby na súde bola

podaná žaloba na rozhodcovský súd.

Podľa v spotrebiteľskej zmluve obsiahnutej nevýhradnej rozhodcovskej doložky výber či spor bude
riešený štátnym alebo rozhodcovským súdom, je vždy na žalobcovi a žalovaná strana je potom
povinná sa tomuto výberu podrobiť. Keďže predmetná rozhodcovská doložka bola zmluvnými stranami

dojednaná v rámci formulárového tlačiva zmluvných dojednaní je nesporné, že nebola dojednaná
individuálne.

Článok 1 písm. q) prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľskýchzmluvách,ktorápredstavujeinterpretačnépravidlo,zaneprijateľnúzmluvnúpodmienku

odporúča aj „zmluvnú podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva
podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby
riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup
k dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi
zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“. Smernica ako právny akt orgánov Európskej únie

na rozdiel od Nariadenia pritom nemá priamu právnu záväznosť, ale všeobecne sa vyžaduje, aby výklad
vnútroštátneho práva bol eurokonformný, teda aby vykladal vnútroštátne normy vo svetle európskych
smerníc a to i v tom období, keď ich zásady neboli ešte do vnútroštátnych noriem inkorporované.

ESĽP v rozsudku z 27.6.2000 vo veci navrhovateľa Océano Grupo Editorial SA nariadil, že národný súd

je povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu
než uvedená smernica (93/13/EHS o neprimeraných nečestných podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách) interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu smernice. Požiadavka
o výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad, ktorý by na jeho vlastný návrh
nepovolil jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej podmienky.

Kým smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský zákonodarca upravil režim
súdnejkontrolyneprijateľnýchpodmienokvspotrebiteľskýchzmluváchnazákladeindikatívnehovýpočtu
neprijateľných podmienok (viď slovo „najmä“ v 53 ods. 4 OZ). To znamená, že súdu nič nebráni judikovať
neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv. generálnej klauzuly v § 53 ods. 1

OZ a teda nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice alebo okruhu uvedeného v
Občianskom zákonníku.Cit. § 53 ods. 4 písm. r) OZ je potrebné vykladať tak, že rozhodcovskú doložku nie je možné akceptovať,
ak by vyžadovala od spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Ust. § 53 ods. 4 písm. r) OZ nie
jeomožnostivýberumedzištátnymasúkromnýmsúdom,alepredovšetkýmodôsledkoch,ktorézakladá

a teda, či doložka nenúti spotrebiteľa podrobiť sa arbitráži. O doložku, ktorá vyžaduje, aby spotrebiteľ
riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide teda aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť
vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto doložky začalo rozhodcovské
konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený nezvratne podrobiť sa rozhodcovskému konaniu.
Odvolací súd zastáva názor, že pokiaľ ide o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú doložku, možnosť voľby pre

spotrebiteľa je len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské žaloby podávajú veritelia a
to na vybraný rozhodcovský súd.

Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán rozhodcom
ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. Ako veľakrát i v tomto
prípadejerozhodcovskázmluvavyjadrenáibavpodoberozhodcovskejdoložky,ktorásplývasostatnými

zmluvnými podmienkami v zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je ale význam
rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach,
právom chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný
záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale
vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho bez

vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským
súdom je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej
veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje. Okrem toho táto doložka nebola
dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu.
Predmetná rozhodcovská doložka ktorá má založiť legitimitu pre exekučný titul znemožňuje voľbu

spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte predtým podal žalobu
na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a vzhľadom na jej
splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami vo formulárovej zmluve ani nemal na výber. Mohol
len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým jej ustanoveniam, teda aj rozhodcovskému
konaniu pred súdom resp. rozhodcom vybraným dodávateľom, ak ho vyvolal dodávateľ a zbaviť sa tak

možnosti riešiť spor pred nezávislým štátnym súdom. To je zrejme v praxi i najčastejšia situácia, pretože
práve dodávateľ sa snaží získať exekučný titul.

Odvolací súd nespochybňuje právne stanovisko oprávneného, že zákon nevylučuje, aby aj v
spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská doložka. Podstatnou

z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka
nebola so spotrebiteľom vopred individuálne dojednaná a spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah
predloženej formulárovej zmluvy vo všeobecných podmienkach ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných
dojednaní vylúčiť. Rozhodcovská doložka nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou, ako to
namieta oprávnený. Veriteľ podaním návrhu v rozhodcovskom konaní uskutočnil výber predpokladaný

v dojednanej zmluve. Po tomto výbere už povinný nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie
konania, resp. brániť sa pred všeobecným súdom, čím došlo k porušeniu Ústavou SR garantovaného
práva každého na spravodlivý proces pred nezávislým a nestranným súdom.

V obdobnej veci ÚS SR v rozhodnutí IV.ÚS 55/2011 z 24.2.2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd vyslovil

názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu
štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná
a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom,
resp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 52 a nasl. OZ za
použitia ich výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno považovať za

svojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv sťažovateľa
nedošlo.

Vo svetle vyššie uvedenej argumentácie odvolací súd je toho názoru, že zmluvná podmienka dojednaná
účastníkmi v podobe rozhodcovskej doložky, podľa ktorej právo výberu či prípadný budúci spor prejedná

štátny alebo rozhodcovský súd je na žalobcovi, pričom v prípade realizovaného výberu zo strany
dodávateľa núti spotrebiteľa sa tomuto výberu podrobiť, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a je teda neprijateľnou zmluvnou podmienkou,na ktorú musí súd v ktoromkoľvek štádiu konania z úradnej povinnosti (ex offo) prihliadať, pričom musí
zabezpečiť, aby spotrebiteľ takouto neprijateľnou podmienkou nebol viazaný.

Keďže predmetná rozhodcovská doložka s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou, v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka je neplatná a keďže potom
medzi zmluvnými stranami nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle § 3 a nasledujúcich
zák. č. 244/2002 Z.z., nebola ani založená právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a
rozhodnúť. Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol predložený ako exekučný titul je preto právne

neúčinný nulitný ničotný, neschopný vyvolať právne následky - materiálne nevykonateľný. Exekučný
titul je teda v rozpore so zákonom, v dôsledku čoho boli splnené podmienky § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku pre zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
V neskoršom štádiu exekúcie po vydaní poverenia, je to dôvod na zastavenie exekučného konania
súdom aj bez návrhu v zmysle § 45 ods. 2 ZoRK podľa § 45 ods. 1 písm. b/, v spojení s § 40 ods.
1 písm. a/ analogicky. Rozhodcovský rozsudok bol totiž vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom

rozhodcovského konania, keďže absentuje platná rozhodcovská zmluva.

Obdobne NS SR v rozsudku 3Cdo 146/2011 uzavrel, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie
exekúcie za exekučný titul označil rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a
zároveňpovinnýskúmať,čirozhodcovskékonanieprebehlonazákladeuzavretejrozhodcovskejzmluvy.

Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom
prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť
súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2
Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom, na ktorú u je nútený
výkon rozhodnutia neprípustný.

Odvolací súd upriamuje pozornosť tiež na rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo/1/2012 zo dňa 21.03.2012,
kde súd uzavrel, že oprávneniu súdom exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v
súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou nebránia ustanovenia Zákona o
rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2, § 40 ods. 1 písm. c). Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne

účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v
nich premieta klasická rímska právna zásada „vigilantibusiura scripta sund“ (práva patria bdelým).
Tento princíp ale v spotrebiteľských veciach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv
spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ nevyužije
možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení Zákona o

rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo
platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere je konštatovať rozpor
rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť exekučného titulu.
Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

S prihliadnutím na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania, bolo potom už nadbytočným
zaoberať sa ďalším obsahom zmluvy o úvere a prípadnou neprijateľnosťou ďalších zmluvných
podmienok.

S poukazom na vyššie uvedené bolo potom dôvodným, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa

ako vo výroku vecne správne, s použitím ust. § 219 O.s.p. potvrdil.

Odvolací súd pritom nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že by vyhovel
návrhu oprávneného a požiadal Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho
a sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné

právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267
Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)
otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má
povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie máprávomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady
ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie

a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej

otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne,
t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že
všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na
rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a rovnako predpokladom
takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje

ustanoveniezákona Slovenskejrepubliky,doktoréhobolitransportovanéúniovéprávnenormy,aleboak
sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Dotknutý súd má iba možnosť položiť Súdnemu
dvoru otázku týkajúcu sa výkladu normy práva Únie (fakultatívne konanie o predbežnej otázke), ak to
považuje a potrebné pre rozhodnutie sporu, o ktorom koná a to i bez ohľadu na to, či to účastníci konania
vo veci samej navrhli alebo nie. Avšak súd proti rozhodnutiu ktorého už nie je možné podať opravný

prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je v zásade povinný položiť takúto otázku Súdnemu dvoru, ale
s výnimkou prípadov, ak v danej oblasti už existuje judikatúra a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú
skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte éclairé), alebo ak sa správny spôsob
výkladu dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte clairé). Takisto aj súd proti rozhodnutiam
ktorého je prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny) môže sám rozhodnúť o správnom výklade

práva Únie a použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak usudzuje, že judikatúra Súdneho dvora
mu poskytuje dostatok informácií.

Ak však ide o otázku platnosti aktu Únie, vnútroštátny súd vždy musí položiť prejudiciálnu otázku
Súdnemu dvoru, ak má pochybnosti o platnosti takéhoto aktu (obligatórne konanie o predbežnej otázke).

V zmysle záverov Európskeho súdneho dvora vo veci ESD-C-302/2004 Európsky súdny dvor nemá
právomoc na zodpovedanie prejudiciálnej otázky vtedy, ak okolnosti skutkového stavu v merite veci
predchádzajú vstupu k EÚ. Slovenská republika vstúpila do EÚ dňom 1.5.2004 a keďže k uzavretiu
záväzkového vzťahu, z ktorého sa odvodzuje vymáhaný nárok, došlo v januári 2006, z tohto hľadiska

by bola daná právomoc ESD na zodpovedanie prejudiciálnej otázky v danej veci.

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva
je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho
práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.

Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii
súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke
hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať
bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje
po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne

neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí
mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že
táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa povinného Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či sa

má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov.
Uvedenú otázku považuje odvolací súd za čisto akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom
spore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Rozhodujúce súdy totiž nevyslovili právny názor

o zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní en bloc, keď naopak bolo
skúmané, či rozhodcovská doložka bola alebo nebola zo spotrebiteľom individuálne dojednaná. Potom
dospeli k záveru, že keďže rozhodcovská doložka nebola so spotrebiteľom dojednaná individuálne a
núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcoupodmienkou. K rovnakému záveru dospel i odvolací súd, ktorý navyše už vyššie výslovne uviedol, že
nespochybňuje názor odvolateľa o tom, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne
so spotrebiteľkou dojednaná rozhodcovská doložka, teda že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v

rozhodcovskom konaní nie je vylúčené. Uvedený názor je v súlade s konštantnou rozhodovacou praxou i
Najvyššieho súdu SR (napr. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 a pod.). Z uvedených
dôvodov je teda prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako akademickú, nemajúcu
základ v prejednávanom spore.

Druhou otázkou sa odvolateľ snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu
neodporuje uzatvorenie presne formulovanej alternatívnej - nevýhradnej rozhodcovskej doložky, ktorú
využíva vo všeobecných zmluvných dojednaniach oprávnený. Uvedené otázka však nie je z hľadiska
správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného súdu zásadná a prejednávaný spor
po stránke právnej nedeterminuje. Smernica Rady 93/13/EHS totiž v článku 3 uvádza, že zmluvná

podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery
spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku
škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu
považovať za nekalé. Logickým a gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť
k záveru, že Smernica v jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré

podmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady
pre posudzovanie zmluvných podmienok sú však upravené priamo v článku 3 tejto Smernice, ktorý bol
transponovaný do právneho poriadku Slovenskej republiky novelou OZ zákonom č. 150/2004 Z.z. a
nachádza svoje vyjadrenie v znení § 53 ods. 1 OZ. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný
súd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom

dohodnutá individuálne a zároveň pôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán
vzniknutýchnazákladezmluvykuškodespotrebiteľa,budejupovažovaťzaneprijateľnú,atobezohľadu
na to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k
tejto Smernici, resp. v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v
§ 53 ods. 4 OZ. Preto aj v prípade, ak dojednanie rozhodcovskej doložky používanej oprávneným vo

všeobecných podmienkach by nebolo neprijateľnou zmluvnou podmienkou priamo podľa písm. q) ods.
1 prílohy Smernice, nič to nemení na správnosti záveru exekučného súdu, že rozhodcovská doložka,
ktorá nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, pôsobí značnú nerovnováhu v neprospech práv
spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou tak, ako na to už odvolací
súd poukázal vo vyšších častiach tohto rozhodnutia. Preto aj druhá otázka formulovaná odvolateľom

nie je pre rozhodnutie prejednávaného sporu relevantnou, keď prejednávaný spor po stránke právnej
nepredurčuje. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo
výlučnejkompetenciivnútroštátnehosúdu,alezabezpečiťjednotnývýkladkomunitárnehopráva,kčomu
druhá otázka odvolateľa nesmeruje.

Treťou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v
súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc
vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05)
a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém
ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo

dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a
predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu
k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky
predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice,
teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k

splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok
prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo
strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého
vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátnysúd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá
existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte
vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských

zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu)
posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so
spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere
považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou
uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom

ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho
dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia
posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd
dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky
relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle
práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom,
že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť.

Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny
súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím

zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v
rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s
článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý
uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby
predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie

potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte
clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ.

Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade
existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh

oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Odvolací súd zamietol aj návrh oprávneného na prerušenie predmetného konania v zmysle § 109 ods. 1
písm. b) O.s.p. s tým, že by mal podať Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 veta
prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor

s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.

V zmysle § 109 ods. 1 písm. b) veta druhá O.s.p. súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci
dospel k záveru, že všeobecne záväzný predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom
alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh

Ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Vzmysle§44ods.2vetaprváadruháExekučnéhoporiadkusúdpreskúmažiadosťoudeleniepoverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného

titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu,
táto lehota neplatí ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d).

Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Cit. ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zakladá zodpovednosť exekučného súdu za vykonanie
poverenia na vykonanie exekúcie, pretože vydanie musí byť výsledkom náležitého preskúmania jednak
exekučného titulu, jednak žiadosti o vydanie poverenia a návrhu na vykonanie exekúcie a to z hľadiska
ich súladu so zákonom - teda zákonmi všeobecne a to práve za účelom ochrany práv na exekúcii
zúčastnených osôb a to zo strany nezávislého a nestranného súdu. V zverení takejto právomoci súdu

odvolací súd nevidí žiaden rozpor alebo nesúlad § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku
s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR. Opätovné preskúmanie prípustnosti exekúcie, proti čomu odvolateľ
namieta, pritom umožňuje nielen § 44 ods. 2, ale ust. § 57 ods. 1 písm. g) v spojení s § 58 ods. 1
Exekučného poriadku. Keďže odvolací súd nedospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis(v danom prípade konkrétne § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku), ktorý sa týka danej
veci, je v rozpore s Ústavou, neboli ani splnené podmienky, aby konanie podľa návrhu oprávneného v
zmysle § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil a postúpil Ústavnému súdu návrh na zaujatie stanoviska.

Súd preto i tento návrh oprávneného na prerušenie daného konania zamietol.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.