Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 25, 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8CoP/377/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7513212599
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hrabovecká

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7513212599.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvKošiciachvsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.MariannyHraboveckejačleniek

senátu JUDr. Diany Solčányovej a JUDr. Ludviky Bodnárovej v právnej veci žalobcu A. T. nar. X.X.XXXX
bývajúceho v I. na S. XX proti žalovanej M. B., U.. S. nar. X.X.XXXX bývajúcej v Ď. XXX zastúpenej
splnomocnenou zástupkyňou B.. I. S. nar. X.X.XXXX bývajúcej v I. na L. XX v konaní o úhradu plnenia
vyživovacej povinnosti za iného vo výške 5.920 Eur a úrokov z omeškania, o odvolaní žalovanej proti
rozsudku Okresného súdu Košice - okolie z 28.2.2014 č.k. 16C 246/2013-68 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom z 28.2.2014 č.k. 16C 246/2013-68 rozhodol, že žalovaná je povinná

zaplatiť žalobcovi sumu 5.920 Eur s 5,5 %-ným úrokom z omeškania ročne od 5.8.2013 do zaplatenia
a nahradiť trovy konania v sume 355 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná s odôvodnením, že súd prvého
stupňa riadiac sa nesprávnym právnym názorom neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhované dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a ani v súvislosti s rozsahom uplatneného nároku nezistil
skutkový stav dostatočne a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Zdôraznila, že konajúci súd sa vôbec nezaoberal vyhodnotením tej zásadnej skutočnosti, že žalobca

bol nielenže uzrozumený s tým, že maloletý R. nie je jeho biologickým dieťaťom, ale výslovne trval
na tom, že chce byť zapísaný v matrike ako otec dieťaťa. Pôvodne nemala v úmysle zapísať žalobcu
ako otca dieťaťa, v podstate nechcela zapísať otca dieťaťa vôbec a súhlasila s tým iba za podmienky,
že dieťa bude mať jej priezvisko „S.“ a žalobca napriek tejto podmienke trval na zápise otcovstva.
Právny úkon smerujúci k určeniu otcovstva bol zo strany žalobcu urobený slobodne a vážne, určite
a zrozumiteľne, výlučne na základe jeho slobodného rozhodnutia a uváženia. Napriek tomu, že toto
konanie žalobcu je určujúcim pre posúdenie oprávnenosti žalovaných nárokov, súd túto skutočnosť

iba konštatoval, vôbec sa nezaoberal dôvodmi a spôsobom, ako a prečo k tomu došlo, v odôvodnení
rozsudku túto skutočnosť iba zbežne spomenul, ako keby nemala vôbec žiadny vplyv na rozhodovanie,
pričom ide o skutočnosť dôležitú z hľadiska určenia jej povinnosti na náhradu vyplateného výživného,
keďže sa nejedná o klasický prípad plnenia výživného za iného, ako to má na mysli zákonodarca.
Konštatovanie súdu, že vyživovacia povinnosť sa po úspešnom zapretí otcovstva žalobcom koncentruje
umatky,vtomtokonkrétnomprípadenemáoporuvzákoneatentozáversúduniejepodporenýžiadnymi
presvedčivými a racionálnymi argumentmi, ani žiadnou citáciou konkrétneho ustanovenia zákona, zktorého by tento záver nesporne vyplýval. Bolo by to za určitých okolností prípustné v prípade vedomého
klamstva za účelom určenia otcovstva iným, než skutočným biologickým otcom dieťaťa. Počas spolužitia
so žalovaným sa rovnakým dielom podieľala na vedení domácnosti, výkonom osobnej starostlivosti

o dieťa, o rodinu aj zárobkovou činnosťou v zamestnaniach, pričom túto starostlivosť a veľkosť tejto
účasti nie je možné merať výškou jej príjmu a príjmu žalobcu, nie je možné matematicky vypočítať, kto
sa akou mierou podieľal na chode domácnosti a starostlivosti o dieťa. Vo svetle uvedeného je taktiež
irelevantné, kto fyzicky platil hypotekárny úver. Závery a dôvody rozhodnutia v tomto zmysle sa priečia
logickému uvažovaniu. Keď dvaja ľudia spolu žijú na základe svojho slobodného rozhodnutia s tým

úmyslom, že budú tvoriť rodinu, a po nejakom čase z nejakých dôvodov tento úmysel zmenia, pričom
z hľadiska tohto konkrétneho prípadu je nepodstatné, aké boli tieto dôvody, je absolútne nelogické
zaviazať ktorúkoľvek stranu na vrátenie všetkých prostriedkov vynaložených na spoločnú domácnosť
počas spolužitia. Vo svetle dobrovoľnosti žalobcu na uznanie otcovstva k maloletému R. je nelogické
žiadať od nej, ktorá sa rovnakým dielom podieľala na výchove a výžive dieťaťa, prostriedky vynaložené
na výživné. Po odchode zo spoločnej domácnosti v máji 2009 nežiadala od žalobcu žiadne výživné,

žalobca dobrovoľne začal platiť ním určené výživné 130 Eur mesačne a žalobca bol ten, kto podal
návrh na úpravu styku s maloletým dieťaťom a určenie výživného. Sama neiniciovala ani jednu žalobu
týkajúcu sa výživného, jediný návrh, ktorý podala voči žalobcovi sa týkal udelenia súhlasu na podanie
žiadosti o zmenu priezviska dieťa, keďže žalobca s týmto nesúhlasil napriek tomu, že dieťa nemalo
jeho priezvisko. Vytkla konajúcemu súdu, ktorý v odôvodnení rozsudku konštatoval a považoval za

preukázané, že vo výpovedi na pojednávaní 10.5.2011 vyjadrila ochotu vrátiť žalobcovi výživné, ktoré
zaplatil na maloletého R. a jej námietku, že sa v žiadnom prípade nejednalo o prísľub a vyjadrenie ochoty
vrátiť žalobcovi výživné vôbec nevzal do úvahy a vyhodnotil tento výrok ako jednoznačne presvedčivý a
nepopierateľný dôkaz, pričom ide o výrok vytrhnutý z kontextu celého konania, ktoré prebiehalo v roku
2011 pred iným konajúcim sudcom a teda nemôže byť takým podkladom pre rozhodovanie v inej veci

a v inom čase, na ktorý je možné postaviť rozhodnutie. Ide o jasný prípad arbitrárnosti vyhodnocovania
dôkazov a neobjektívnosti súdu. Gramatickým výkladom slovného spojenia, ktorým údajne vyjadrila
ochotu vrátiť žalobcovi sumu vyplatenú na výživnom, môže každý nestranne objektívne zistiť, že nešlo o
žiadny prísľub ani ochotu, mohlo sa jednať a zrejme sa aj jednalo o nevhodné prejavené emócie. Vytkla
konajúcemu súdu, že sa nezaoberal ani skutočnosťou, na ktorú poukázala už vo vyjadrení k žalobe, že

žalobca bez jej vedomia a súhlasu ako zákonnej zástupkyne maloletého R. v júni 2011 zrušil poistnú
zmluvu pre prípad úrazu alebo smrti spojenú so sporením, ktorá bola uzavretá v prospech maloletého
R. po jeho narodení. Týmto konaním žalobcu nastal stav, kedy maloletý nebol poistený a zákonný
zástupca nebol o tom upovedomený a zároveň zo strany žalobcu sa jednalo o neoprávnené nakladanie
s majetkom dieťaťa. Vyjadrila názor, že konanie žalobcu v tejto veci je v rozpore s dobrými mravmi. Nie

je pravdou tvrdenie žalobcu, že podala návrh na exekúciu pre vymoženie dlžného výživného ihneď, keď
prestal uhrádzať výživné, pretože žalobca prestal platiť výživné v apríli 2012 a návrh na exekúciu podala
až v auguste 2012, pričom bezprostredným dôvodom k podaniu tohto návrhu bolo vyššie popísané
neoprávnené konanie žalobcu. Vyjadrila názor, že aplikácia § 79 ods. 1 Zákona o rodine na zistený
skutkovýstavjezjavnenesprávna.Arbitrárnosťazjavnáneodôvodnenosťrozhodnutiajedanározporom

v súvislosti právnych argumentov a skutkových okolností prípadu s pravidlami formálnej logiky a
absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom veci. Tiež uviedla, že odôvodnenie napadnutého rozsudku sa obmedzilo na konštatovanie
skutkového stavu tak, ako je to v odôvodnení rozsudku opísané, pričom súd mal za preukázané a
silou nesporného dôkazu podložené skutočnosti, ktoré z dokazovania tak, ako ich vykonal súd, vôbec

nevyplynuli. Vyjadrila názor, že v rozhodnutí súdu musia byť uvedené presvedčivé a dostatočné dôvody,
na ktorých je založené, pretože právo účastníka a povinnosť súdu na náležité odôvodnenie súdneho
rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti činnosti súdu. Je evidentné, že rozsah tejto povinnosti
súdu sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností veci. Ak však ide o
argumenty, ktoré sú pre rozhodnutie súdu rozhodujúce, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tieto

argumenty. Takéto odpovede v odôvodnení napadnutého rozsudku jednoznačne absentujú. Nepovažuje
za bezvýznamnú skutočnosť, že rozsudok bol doručený jej zástupkyni 118 dní po jeho vyhlásení a
aj v prípade, že by predseda súdu na základe žiadosti sudcu predĺžil lehotu na písomné vyhotovenie
rozsudku, nie je reálny predpoklad takej dlhej lehoty. Hoci táto okolnosť zdanlivo nesúvisí s meritom
veci, je to taká objektívna skutočnosť, ktorá dôvodne vzbudzuje pochybnosti o nesprávnosti sudcu.

Nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, musí sa ako taký aj objektívne javiť. Objektívny aspekt
nestrannosti sudcu je založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch
sudcu. Okrem toho v zmysle mnohých stanovísk Ústavného súdu ani zložitosť sporu nezbavuje sudcu
ústavnej zodpovednosti za prieťahy v konaní zapríčinené nesprávnou organizáciou práce, nečinnosťoubez relevantného právneho dôvodu alebo inými nedostatkami v činnosti súdu. Navrhla, aby odvolací súd
vec preskúmal, podľa § 213 ods. 3 a 5 O.s.p. dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakoval a v prípade
potreby doplnil a na základe toho rozhodol tak, že žalobu v celom rozsahu zamieta a žalobca je povinný

zaplatiť jej trovy odvolacieho konania vo výške zaplateného súdneho poplatku.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že trvá na podanej žalobe v celom rozsahu.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods.
2 citovaného zákonného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa §
212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.
a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych
zákonných ustanovení Zákona o rodine a zákonne rozhodol o návrhu, ktorým sa žalobca domáhal

úhrady plnenia vyživovacej povinnosti za iného. Súd prvého stupňa vykonal všetky dôkazy významné
pre rozhodnutie, v súlade s § 132 O.s.p. vyhodnotil dôkazy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy
v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo, vrátane
toho, čo uviedli účastníci, v dôsledku čoho je odôvodnenie rozsudku jasné, výstižné a preskúmateľné.
So záverom súdu prvého stupňa sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje, pretože logicky vyplýva z

vecne správnych úvah súdu prvého stupňa a zo zistených skutkových okolností posúdených v kontexte
so všetkými relevantnými skutočnosťami vo vzťahu k predmetu konania. Konajúci súd sa vysporiadal
s námietkami žalovanej uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili jej obranu už v priebehu konania na
súde prvého stupňa a žalovaná ani v priebehu odvolacieho konania nepreukázala žiadne relevantné
skutočnosti majúce za následok iné rozhodnutie o návrhu žalobcu na úhradu plnenia vyživovacej

povinnosti za iného. Odvolací súd poznamenáva, že právna úprava obsiahnutá v ust. § 79 Zákona o
rodine je svojím charakterom špeciálna, keďže ide o osobitný rodinno-právny inštitút a má prednosť
pred všeobecnými ustanoveniami, nota bene pri aplikácii právnej zásady lege specialis derogate lex
generalis možno vyvodiť, že ak sú naplnené podmienky pre použitie zvláštnej úpravy, musí sa táto
aplikovať a nemožno použiť úpravu všeobecnú. Z aplikačných pravidiel vychádza tiež záver, že na

plnenie vyživovacej povinnosti za iného nemožno aplikovať právnu úpravu bezdôvodného obohatenia,
t.j. ustanovenia Občianskeho zákonníka. Na prípady, v ktorých ide o plnenie vyživovacej povinnosti
za iného, sa vzťahuje osobitné ustanovenie § 79 Zákona o rodine z ktorého vyplýva, že ten, kto za
iného plnil jeho vyživovaciu povinnosť, môže požadovať úhradu plnenia od povinného, ktorý ju môže
splniť dobrovoľne. Ak sa tak nestane, rozhodne o tejto povinnosti súd na návrh. Spravidla muž, ktorý

s úspechom zaprel otcovstvo k dieťaťu, môže sa domáhať náhrady nákladov vynaložených na dieťa
aj proti matke, a to za predpokladu, že druhý rodič dieťaťa nie je v čase rozhodovania známy. Pre
rozsah tejto náhrady nie je však určujúce len to, čo tento muž na výživu dieťaťa vynaložil, ale aj
schopnosť a možnosť matky zabezpečovať výživu dieťaťa, ako na to správne poukazoval súd prvého
stupňa. Ustanovenie § 79 Zákona o rodine platí aj v prípadoch, ak orgán sociálnoprávnej ochrany

detí, ktorý poskytol príspevok na výživu, uplatňuje do výšky poskytnutého príspevku nárok, ktorý naň
prešiel podľa § 79 Zákona o rodine, ako aj v prípadoch podľa § 80 Zákona o rodine. V prípadoch
podľa ust. § 79 Zákona o rodine sa právo na úhradu premlčuje v trojročnej premlčacej dobe. Vo
vzťahu k odvolacím námietkam žalovanej odvolací súd dodáva, že súd prvého stupňa zistil všetky
dôležité okolnosti majúce význam pre rozhodnutie vo veci samej, uviedol, ktoré skutočnosti považoval

za preukázané a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, zistené skutkové okolnosti dôležité
pre rozhodnutie hodnotil vlastnou úvahou (neznamená ľubovôľu) najmä z hľadiska ich hodnovernosti a
pravdivosti a s výsledkami hodnotenia dôkazov, ktoré sú súčasťou odôvodnenia rozsudku súdu prvého
stupňa sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje, pretože vychádzajú zo zisteného skutkového
stavu veci, zodpovedajú zásadám logiky a nie sú v rozpore so zákonom. Postupom konajúceho súdu

nebola žalovanej odňatá možnosť konať pred súdom a nebolo porušené jej právo na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd, pretože z preskúmavaného spisu vyplýva, že súd prvého
stupňa poskytol žalovanej reálnu a dostatočnú možnosť na uplatnenie jej procesných práv v občianskomsúdnom konaní a konajúci súd, ktorý postupoval v súlade so zákonom, neodňal žalovanej procesné
práva, ktoré jej právny poriadok priznáva. Neobstojí ani odvolacia námietka žalovanej, že postupom
súdu prvého stupňa jej bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že rozsudok súdu prvého stupňa,

z ktorého nie je možné preskúmať dôvody rozhodnutia vo vzťahu k dôvodom pre uloženie povinnosti
na úhradu plnenia vyživovacej povinnosti za iného je nepreskúmateľný, pretože rozsudok súdu prvého
stupňa spĺňa základné obsahové náležitosti, zrozumiteľnosť, určitosť a jasnosť a je logickým a právnym
vyústením doterajšieho priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní boli zachované formálne a
obsahové náležitosti s dôrazom na prvky vykonateľnosti, zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a v súlade

s jeho skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k výroku. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje,
že odlišný názor účastníka vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov a úvahám súdu uvedených v odôvodnení
rozsudku nečiní rozsudok nepreskúmateľným. Rovnako neobstojí odvolacia námietka žalovanej, že
žalobca vedel, že nie je biologickým otcom maloletého R. a slobodne sa rozhodol uznať otcovstvo k
tomuto dieťaťu, pretože žalovaná rovnako vedela, že žalobca nie je biologickým otcom dieťaťa a napriek
tomu prijímala plnenia na výživu dieťaťa od žalobcu, ako to vyplýva z jej tvrdení v iných konaniach, kedy

argumentovala s tým, že žalobca nie je biologickým otcom maloletého R. a dokonca vyjadrila ochotu
vrátiť žalobcovi výživné (plnenie vynaložené z titulu plnenia vyživovacej povinnosti k dieťaťu), nota bene
uznalanárokžalobcunavrátenievýživnéhoajebezprávnehovýznamu,žetakurobilavkonaniach,ktoré
mali žalobcu vylúčiť zo starostlivosti (styk) o dieťa. Z tohto uhla pohľadu je v rozpore s dobrými mravmi
skôr postoj žalovanej smerujúci k vylúčeniu žalobcu ako otca so zákonom chráneného práva na výchovu

dieťaťa rovnako, ako je návrh na výkon rozhodnutia o výživnom napriek tomu, že nepochybne vedela,
že žalobca nie je biologickým otcom maloletého R. a bránila mu v naplnení otcovských práv, pričom
žalobca preukázateľne mal vážny záujem zastávať rolu otca a zapretie otcovstva je navyše dôsledok
konania žalovanej, ktorá bránila žalobcovi v realizácii jeho rodičovských práv. Z týchto dôvodov odvolací
súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. a na zdôraznenie

správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody podľa § 219 ods. 2 O.s.p..

Podľa§224ods.1O.s.p.ustanoveniaotrováchkonaniapredsúdomprvéhostupňaplatiaipreodvolacie
konanie.

Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Odvolací súd nepriznal žalovanej právo na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 224 ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p., pretože bola v odvolacom konaní neúspešná a o trovách odvolacieho
konania úspešného žalobcu odvolací súd nerozhodoval, pretože si žalobca neuplatnil právo na ich
náhradu (§ 151 ods. 1, § 224 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie senát prijal v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.