Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 25, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/183/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113204409
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2113204409.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a sudcov

Mgr. Dušana Čima a JUDr. Jána Mihala v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava,
Pribinova 25, zastúpenej splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava, Grösslingova 4, proti
žalovanej: Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o 620 eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného
súdu Trnava z 13. februára 2014 č. k. 8C/36/2013 - 34 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa na žalovanej
domáhala zaplatenia majetkovej škody 125 eur a nemajetkovej ujmy 495 eur (okrem náhrady trov
konania) a II. žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej (o žalobe založenej
na tvrdenom nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Senica v exekučnom konaní vedenom
takýmto súdom pod sp. zn. 11Er/542/2010 s následným vyvodzovaním z toho zodpovednosti štátu)
odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1 písm. d/ a ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a/, § 9 ods. 1 a 4, § 15 ods. 1, § 16 ods.
1 a 4, § 17 ods. 1 a 2 a § 19 ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej tiež len „zodpovednostný zákon“); § 41 ods.
2 písm. c/ a d/ a § 44 ods. 2 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /
Exekučného poriadku/ v znení platnom a účinnom od 1.6.2010 do 31.5.2011) a §115a ods. 2 a § 156
ods. 1 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. /1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); vecne
potom predovšetkým tým, že vo vyššie označenom konaní senického okresného súdu nešlo konštatovať
nesprávny úradný postup súdu, keď tento nemohlo založiť čiastočné zamietnutie žiadosti exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v kombinácii s udelením poverenia v zostávajúcej časti, keď

pre rozhodnutie o čiastočnom zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia zákonná lehota neexistuje a
vydanie poverenia v zostávajúcej časti po uplynutí 15-dňovej lehoty od podania žiadosti automaticky
neznamená zbytočné prieťahy v konaní, ktoré by mohol konštatovať iba Ústavný súd Slovenskej
republiky alebo Európsky súd pre ľudské práva. Žalobkyňa navyše neuniesla ani dôkazné bremeno
na preukázanie skutočnej škody a žalobe tak nešlo vyhovieť ani z tohto dôvodu, argumentoval tiež
okresný súd, ktorý tiež odmietol námietku premlčania žalobou uplatnených práv (vznesenú žalovanou)
ako nedôvodnú a napokon rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne len paušálnym odkazom na

§ 142 ods. 1 O. s. p. a vecne úspechom žalovanej, ktorá náhradu nepožadovala a ani nepreukázala,
že by jej v tomto konaní trovy vôbec vznikli.Proti tomuto rozsudku podala v celom rozsahu včas odvolanie iba žalobkyňa a navrhla ho zrušiť a
vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala, že postupom súdu prvého stupňa jej bola
odňatá možnosť konať pred súdom, ďalej že okresný súd vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil

správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a tiež, že neúplne zistil
skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Súd
prvého stupňa podľa nej rozhodol v merite veci na základe (a s použitím) „inšpirácie“ novou právnou
úpravou (obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení zákona č. 412/2012
Z. z.), hoci interpretácia hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti aj založenia

zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadku až po vzniku právnej skutočnosti aj po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného
právneho vzťahu, nie je možná. Uplatnením opačného názoru de iure aj de facto došlo k aplikácii
princípu priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súdu prvého stupňa tiež vytkla, že vôbec nevysvetlil,
prečo zastáva názor, že účastníkovi nevznikol stav právnej neistoty. Súdu podľa nej neprislúcha ani
polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami, má aplikovať platné právo a

akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť
meritórne rozhodnutie, pričom úvahami tomuto odporujúcimi sa tiež úplne neguje doposiaľ vytvorená
a stabilizovaná judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ktorá je základom štandardu ochrany
základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie
veci v primeranom čase). Zodpovednosť štátu podľa takejto judikatúry vzniká aj vtedy, ak súdy konajú

náležite,avšakdĺžkukonaniaovplyvňujú„mimosúdne“faktory,napr.rozsahnevybavenejsúdnejagendy,
keď je to najmä štát, ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k právu na prerokovanie veci
v primeranej lehote.

Žalovaná odvolací návrh nepodala.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania celú vec
(pretožebezohľadunafaktornapadnutiarozsudkuakocelkuodrozhodnutiavovecisamejbolozávislým
i rozhodnutie o trovách konania) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (pretože tu síce
šlo o prejednanie /aj/ veci samej, popri tom však nie o prípad, v ktorom by bolo nutným prejednávanie

veci na pojednávaní odvolacieho súdu, nakoľko súd prvého stupňa síce rozhodol podľa § 115a O. s. p.
bez nariadenia pojednávania, no nevznikla tu potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania, nešlo tu
o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a potrebu pojednávania si nevynucoval
ani žiaden dôležitý verejný záujem), keďže dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba navzdory
námietkam žalobkyne považovať za vecne správny, súd prvého stupňa zistil skutkový stav v miere

postačujúcej pre rozhodnutie a vec aj principiálne správne posúdil po právnej stránke.

Predovšetkým totiž odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvého
stupňa na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej argumentácia - vyplýva

z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých okresným súdom dostatočne jasne a
i objektívne presvedčivo (samozrejme bez ambície presvedčiť kohokoľvek, najmä nie niekoho s celkom
jednoznačným záujmom na inom výsledku konania) by tak zásadne postačovalo (opäť s už vyššie
spomenutou výnimkou) i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O.
s. p.), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vysporiadať sa i s tzv.

odvolacími námietkami a preto, ale aj pre celkovú úplnosť (najmä v časti týkajúcej sa povinnosti dodržať
zákonom ustanovenú lehotu na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie) nad rámec už uvedeného
súdom prvého stupňa dopĺňa (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) nasledovné :

Prakticky všetky námietky, urobené súčasťou odvolania proti rozsudku v prejednávanej veci, nemohli

obstáť pre ich absolútnu nepatričnosť a na časť z nich nešlo ani dosť dobre reagovať pre ich len
najvšeobecnejšie možné uplatnenie. Pri tom síce voči úvahám odvolávajúcej sa žalobkyne zásadne
nešlo nič namietať (a ani s nimi polemizovať), práve prílišná všeobecnosť výhrad a nemožnosť ich
vztiahnutia aj na prípad v tejto konkrétnej veci však bránili konštatovaniu, žeby súd prvého stupňa pri
svojom rozhodovaní či tomuto predchádzajúcom postupe naozaj konal v rozpore s požiadavkami na

spravodlivé súdne konanie. Nepatričnými boli pritom najmä námietky týkajúce sa údajného nenáležitého
použitia novelizovaného znenia ustanovenia § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona, kde žalobkyni pre
zjavne paušálne uplatnenie rovnakých odvolacích dôvodov ako v takmer všetkých ostatných tunajšiemu
súdu známych druhovo totožných konaniach za účasti rovnakých účastníčok, muselo uniknúť, že súdprvéhostupňavtejtoveciustanovením§9ods.2zodpovednostnéhozákonavznenízákonač.412/2012
Z. z. vôbec neargumentoval (v tejto súv. por. i str. 7 - 11 písomného vyhotovenia rozsudku, § 9 ods.
2 zodpovednostného zákona v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2012 aj po takomto čase

a tiež čl. I bod 8 a čl. II zákona č. 412/2012 Z. z.). Pokiaľ šlo o ostatné výhrady, namietané úvahy
o nevysvetlení názoru, podľa ktorého účastníkom (zrejme exekučného konania, tvoriaceho podklad
nárokov uplatňovaných v prejednávanej veci) nevznikol stav právnej neistoty, neboli v prejednávanej
veci relevantnými (ako bude uvedené i neskôr). Aj povinnosť (štátov všeobecne i Slovenskej republiky
osobitne) garantovať právo účastníkov súdnych konaní na spravodlivé súdne konanie a v jeho rámci tiež

právo na rozhodnutie v primeranej lehote tu nepochybne je, žalobkyni však zrejme uniklo, že podmienky
realizácie takýchto práv na vnútroštátnej úrovni určujú práve zákony a z tých práve ten pre rozhodnutie
v prejednávanej veci kľúčový spôsobom podsúvaným odvolateľkou vyložiť nešlo.

Podľa § 44 ods. 2 E. p. (v znení rozhodnom aj pre exekučné konanie tvoriace základ pre nárok
uplatnený žalobou v prejednávanej veci, teda ešte pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 102/2011

Z. z. a všetkých po ňom nasledujúcich novelizácií E. p.) súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu,
táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti

alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Z práve odcitovaného ustanovenia musí byť každému celkom zjavné to, že zákonodarca v procese
rozhodovania sa exekučného súdu o tom, či súdnym exekútorom požadované poverenie na vykonanie

exekúcie tomuto udelí, alebo nie, ustanovil lehotu 15 dní od doručenia žiadosti výlučne pre prípady
nezistenia rozporu žiadosti, návrhu ani exekučného titulu so zákonom a následného udelenia poverenia
(predstavujúceho logický následok nedostatku zistenia zákonom definovaného rozporu). V opačnom
prípade,tedavtedy,aksarozporsozákonomzistí(žalobkynizprejednávanejvecijepritomzaisteznámy
tenzávertunajšiehosúduzinýchdruhovototožnýchvecí,podľaktoréhonezistenierozporusamusítýkať

všetkých troch v zákone uvedených písomností, preskúmavaných v procese rozhodovania o udelení,
resp. neudelení poverenia a naopak zistenie postačuje už i u jednej z nich), lehota ustanovená nie je.
Spomínaný odchylný prístup je tu evidentne najmä preto, že protikladom poverenia (ktoré formálne ani
nemá charakter rozhodnutia súdu a nemožno proti nemu brojiť ani žiadnym opravným prostriedkom)
je uznesenie (rozhodnutie) s možnosťou jeho vydania spravidla až po obstaraní si súdom spoľahlivého

podkladu pre potvrdenie záveru o prípadnom rozpore či už žiadosti, návrhu alebo exekučného titulu
(nezriedka inak všetkých troch takýchto listín či prinajmenšom dvoch z nich) so zákonom. Obstaranie
toho, čo v konkrétnej veci má za takýto podklad poslúžiť (a čím v čase doručenia mu žiadosti o
poverenie obvykle exekučný súd ešte nedisponuje) a i jeho náležité vyhodnotenie si vyžaduje určitý
čas a z pohľadu časového aspektu súhrnu takýchto aktivít lehotu 15 dní zjavne nemožno považovať za

postačujúcu (čo je mimo akúkoľvek pochybnosť tiež dôvod, pre ktorý sa zákonodarca jej uzákoneniu v
tomto prípade vyhol a to, či tak urobil s vedomím možných obštrukcií pri získavaní exekučným súdom
požadovaných listín, alebo bez takéhoto vedomia, je bez právneho významu). Kým teda predbežný
záver o nedostatku dôvodov z čohokoľvek usudzovať na rozpor (nesúlad) exekučného titulu, návrhu na
začatie exekučného konania alebo žiadosti exekútora o poverenie velí s udelením poverenia neotáľať

a zákonom ustanovená lehota je tu práve za takýmto účelom, opačný predbežný záver je potrebné
si verifikovať alebo prinajmenšom argumentačne solídne vypodložiť a práve preto nemožno vydanie
uznesenia zamietajúceho žiadosť o poverenie „uponáhľať“. Zaiste by sa síce dalo namietať, že ak súd
lehotu na udelenie poverenia nedodrží, ostane mu (v záujme predídenia prípadnej dôvodnej sťažnosti
na prieťahy a ďalším na to nadväzujúcim nárokom) už len druhá zákonom predpokladaná možnosť

(rozhodnúť zamietnutím žiadosti o poverenie), v tomto smere však rozhodujúcim môže byť len to, či tzv.
exekučný spis súdu v čase plynutia lehoty na udelenie poverenia obsahoval podklady pre pozitívne aj
negatívne vybavenie žiadosti, akým spôsobom exekučný súd so žiadosťou naložil a či výsledok jeho
postupu bol neskôr účinne spochybnený.

S prihliadnutím k istej špecifičnosti prejednávanej veci (v ktorej malo tvrdený nesprávny úradný postup
založiť len čiastočné zamietnutie žiadosti o poverenie v kombinácii so „zvyškovým“ udelením poverenia,
ku ktorému však došlo až súbežne (s rozdielom iba 1 dňa) s čiastočným zamietnutím žiadosti a takto až
po uplynutí lehoty uvedenej v § 44 ods. 2 E. p.) je pritom vyššie podané závery žiadúce doplniť i tak, akoto tunajší súd urobil už v skoršej veci rovnakých účastníčok, prejednanej ním pod sp. zn. 10Co/80/2014
(a to konkrétne vo vzťahu k veci prejednanej a rozhodnutej Okresným súdom Trnava pod sp. zn.
8C/170/2013, pôvodne vedenej Krajským súdom v Trnave pod sp. zn. 10Co/180/2014 a spolu s ďalšími

piatimi vecami spojenej uznesením tunajšieho odvolacieho súdu z 29. júla 2014 č. k. 10Co/80/2014-55,
10 Co/180/2014, 10Co/182/2014, 10Co/ 238/2014, 10Co/267/2014 a 10Co/274/2014 na spoločné
odvolacie konanie už aj skončené pod spisovou značkou prvej z takýchto vecí), teda v tom smere,
že nedodržanie zákonnej lehoty na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie za nesprávny úradný
postup nemožno považovať vtedy, ak výsledkom predbežnej úvahy exekučného súdu o súladnosti

návrhu, žiadosti alebo titulu so zákonom je podozrenie o čo i len čiastočnom nesúlade niektorej (alebo
aj viacerých) z nich. V takýchto prípadoch je totiž nutné zvážiť i 1. riziká a práva potenciálne porušiteľné
dodržaním lehoty za každú cenu na jednej strane a jej nedodržaním na strane druhej, 2. to, že
zákonodarca k uzákoneniu viacerých lehôt na úkony súdov pristúpil bez dostatku praktickej vedomosti
o tom, čo všetko je pre rozhodnutie sa súdu správne potrebné vedieť (zistiť) a 3. (do tretice) tiež to, že
nie vždy je rozpor návrhu na vykonanie exekúcie, žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

či exekučného titulu so zákonom tak zjavný, aby ho šlo identifikovať a aj ustáliť už v 15-dňovej lehote od
doručenia žiadosti súdu a aby zároveň v prípadoch len čiastočného nesúladu šlo v rovnakom časovom
horizonte odlíšiť i časti nesúladom trpiace od tých, ktoré naopak takto postihnuté nie sú. To priamo
súvisí s nevyhnutnosťou trvania tiež na tom, aby sa a/ prípadné zamietnutie žiadosti o poverenie týkalo
všetkého, čo by mohlo viesť k vykonaniu exekúcie v rozpore so zákonom, b/ minimalizoval (či ešte lepšie

celkom eliminoval) jav udeľovania poverení na vykonanie takých exekúcií, ktoré bude potrebné následne
zastavovať z iných dôvodov než preto, že sa pre taký postup rozhodol sám oprávnený a c/ postup
exekučného súdu pri zistení čiastočného nesúladu niektorého z podkladov na vykonanie exekúcie so
zákonom obmedzil na jedno uznesenie zamietajúce žiadosť o poverenie (pokrývajúce všetky nedostatky
návrhu, žiadosti alebo exekučného titulu) a na tzv. zvyškové poverenie. Z ostatného práve uvedeného

logicky musí vyplynúť aj to, že pri nemožnosti udelenia poverenia tak, aby zodpovedalo celej požiadavke
vyjadrenej v návrhu, resp. celému obsahu exekučného titulu, nemôže byť nesprávnym postupom to, že
k udeleniu poverenia dôjde až potom, čo súd ustáli rozsah, v ktorom je udelenie poverenia vylúčené
a takto k udeleniu tzv. zvyškového poverenia pristúpi až súbežne so zamietnutím žiadosti tam, kde by
opak znamenal porušenie hierarchicky vyššie ležiaceho (závažnejšieho) právom chráneného záujmu

(než akým je právo obdržať výsledok rozhodovacej činnosti súdu v lehote určenej súdom iným orgánom
verejnej moci).

Aj v prejednávanej veci preto muselo byť rozhodujúcim to, že v exekučnom konaní Okresného súdu
Senica jeho sp. zn. 11Er/542/2010 exekučný súd prvého stupňa na žiadosť súdneho exekútora o

poverenie, došlú mu 15. júla 2010 síce zareagoval „až“ poverením zo 14. decembra 2010, k udeleniu
takéhotopovereniavšakdošlotakmersúbežnesuznesenímz13.decembra2010č.k.11Er/542/2010-9,
EX 7093/2010, ktorým bola žiadosť súdneho exekútora v časti zmenkového úroku 0,25% denne zo sumy
932 eur od 17. júna 2009 do zaplatenia zamietnutá a takéto rozhodnutie (rozumej uznesenie čiastočne
zamietajúce žiadosť o poverenie) sa pre nedostatok odvolania oprávnenej (totožnej so žalobkyňou

z prejednávanej veci) a takto aj pre jej zjavné uspokojenie sa s poskytnutými dôvodmi nemožnosti
vykonania exekúcie v celom požadovanom rozsahu, nadobudlo právoplatnosť (19. januára 2011, v tejto
súv. por. predovšetkým č. l. 1, 9 a 11 pripojeného exekučného spisu).

Súd prvého stupňa tak predovšetkým správne posúdil otázku existencie (či presnejšie neexistencie)

prvého z atribútov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorým je v
tomto prípade postup súdu považovateľný za nesprávny úradný postup. Ak už tento atribút chýbal,
bezpredmetné bolo zaoberanie sa prípadnou existenciou tých ďalších, pretože by to na bezzákladnosti
žaloby o náhradu škody a nemajetkovej ujmy z takéhoto dôvodu nemohlo nič zmeniť.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 2 O. s. p. ako vecne
správny potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o trovách konania, odôvodneného síce stručnejšie (bez
citácie použitého ustanovenia procesného práva, zakotvujúceho zásadu zodpovednosti účastníkov za
výsledok tzv. sporového konania), aj v tomto prípade však ako po vecnej, tak i po právnej stránke náležite
(kde inak i pre prípad vzniku trov žalovanej platilo, že účastníčka sa procesného práva na náhradu

vzdala najneskôr nepodaním odvolania proti rozsudku, ktorým jej požiadavka na náhradu trov konania
akceptovaná nebola - čím v tu diskutovanej súvislosti treba samozrejme rozumieť nepodanie odvolania
výlučne v časti trov konania).V takto skončenom odvolacom konaní bola plne úspešná žalovaná (žalobkyňa s odvolaním neuspela
vôbec) a bola to tak ona, komu podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. vzniklo aj právo na náhradu trov
odvolacieho konania. Žalovaná však nepodala návrh na priznanie jej náhrady trov ani v tomto prípade

(hociideonutnúprocesnúpodmienkupodľa§151ods.1O.s.p.)aaksaanizospisuvznikžiadnychtrov
konania tejto účastníčky v odvolacom konaní nepodával, rozhodnúť šlo aj tu iba nepriznaním náhrady.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.