Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, March 19, 2015

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 17Cpr/7/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3114219960
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Kačmár

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2015:3114219960.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín v právnej veci navrhovateľa: Trenčianska vodohospodárska spoločnosť, a.s., so

sídlom v Trenčíne, ul. 1. mája 11, IČO: 36306410, zastúpený zástupcom: Advokátska kancelária JUDr.
Danica Birošová, s.r.o. so sídlom v Trenčíne, ul. Piaristická 46, proti odporcovi: K.. C. Q., bytom M., ul.
F. XXX/X, zastúpený Mgr. Matejom Múdrym, advokátom so sídlom v Trenčíne, Nám. Sv. Anny 361/20,
o zaplatenie 744 eur s príslušenstvom, sudcom JUDr. Erikom Kačmárom, takto

r o z h o d o l :

I. Súd návrh z a m i e t a .

II. Navrhovateľ j e p o v i n n ý nahradiť odporcovi trovy konania, vo výške 223,32 eur, ktoré pozostávajú
zo zaplateného súdneho poplatku v sume 44,50 eur a z trov právneho zastúpenia v sume 178,82 eur.

o d ô v o d n e n i e :

Dňa 03.09.2014 bol Okresnému súdu Trenčín doručený návrh, ktorým sa navrhovateľ proti odporcovi

domáha, aby súd rozhodol o splnení povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 744 eur spolu
s úrokom z omeškania. Zároveň si uplatnil aj právo na náhradu trov konania. Tento návrh odôvodnil
tým, že ako zamestnávateľ s odporcom ako jeho zamestnancom skončil pracovný pomer dohodou
dňa 31.05.2014. V tejto dohode odporca uznal svoj dlh v celkovej výške 744 eur, ktorý vznikol z
právneho dôvodu dohody o podmienkach účasti na skúške odbornej spôsobilosti na prevádzkovanie
verejných vodovodov zo dňa 28.06.2011. Nakoľko si odporca svoju povinnosť, vyplývajúcu z Dohody
o skončení pracovného pomeru nesplnil, bola mu zaslaná výzva na úhradu záväzku do 29.07.2014 na
účet navrhovateľa.

Na základe návrhu navrhovateľa súd dňa 09.10.2014 vydal platobný rozkaz, proti ktorému podal
odporca riadny odpor. V ňom uviedol, že podľa ustáleného názoru právnej praxe treba skúšku odbornej
spôsobilosti posudzovať ako prehlbovanie kvalifikácie zamestnanca. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ
uzatvoril Dohodu o podmienkach účasti na skúške odbornej starostlivosti na prevádzkovanie verejných
vodovodov v rozpore s ustanovením § 155 ods.5 Zákonníka práce, keďže náklady vo výške 744 eur na
získanieosvedčenianespĺňajúpodmienkupodľa§155ods.5zákonníkapráce,jetátodohodaneplatným
právnym úkonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Preto aj uznanie dlhu v Dohode o skončení

pracovného pomeru zo dňa 28.05.2014 je neplatným právnym úkonom.

Na pojednávaní právny zástupca navrhovateľa uviedol, že sa odvoláva na skutočnosti, ktoré sú uvedené
v písomnom vyhotovení návrhu. Ďalej uviedol, že sa nemohlo jednať o prehlbovanie kvalifikácie,
pretože to odporuje § 6 a § 6a zákona č. 442/2002 Z.z. o verejných vodovodoch a verejných
kanalizáciách a vyhlášky č. 124/2003 Z.z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o odbornej spôsobilostina prevádzkovanie verejných vodovodov a verejných kanalizácií. Po vykonaní predmetnej skúšky
nedochádzalo iba k prehlbovaniu kvalifikácie, ale aj k získaniu vyššieho odbornejšieho kvalifikačného
stupňa s možnosťou následného lepšieho zamestnaneckého statusu. Získaním osvedčenia získal

odporca možnosti vystupovať aj ako zodpovedný zástupca navrhovateľa podľa živnostenského zákona.
Navrhovateľ bol povinný udržiavať a zvyšovať odbornú úroveň svojich zamestnancov, teda prehlbovať
ich odbornú spôsobilosť, ale pod zvyšovanie odpornej spôsobilosti jednoznačne patrí získanie odbornej
spôsobilosti. Pre zvyšovanie odbornej spôsobilosti nie je potrebný limit § 155 ods.5 Zákonníka práce.

Právny zástupca odporcu na pojednávaní uviedol, že sa pridržiava skutočností uvádzaných v odpore

proti platobnému rozkazu. Poukázal na to, že na tunajšom súde prebiehalo konanie vedené pod sp.zn.
21Cpr/2/2014, v ktorom súd ustálil, že v rámci identickej dohody uzatvorenej v rovnaký deň, avšak
s iným odporcom, išlo o prehlbovanie kvalifikácie a nie o jej zvyšovanie. Takisto poukazuje na to, že
predmetná dohoda nebola označená ako Dohoda o zvyšovaní kvalifikácie, ale ako akási nepomenovaná
zmluva uzavretá podľa § 18 Zákonníka práce. V uvedenom ustanovení zákon nepripúšťa uzatvorenie
iných typov zmlúv, ako sú uvedené v samotnom Zákonníku prácu, resp. v iných pracovnoprávnych

predpisoch.Takistopoukázalnabod4,článok2Dohody,vktoromsauvádza,žezamestnanecjepovinný
vrátiť, alebo uhradiť zamestnávateľovi náklady, ak dôjde k skončeniu pracovného pomeru do 3 rokov
po získaní odbornej spôsobilosti. V danom prípade bola odborná spôsobilosť získaná dňa 11.07.2011
a k skončeniu pracovného pomeru došlo k 31.05.2014, teda v lehote 3 rokov ostalo iba 41 dní, čo pri
prepočte zo sumy 744 eur znamená sumu 27,86 eur. Preto, ak by aj súd ustálil, že by sa mohlo jednať

o platnú dohodu o zvyšovaní kvalifikácie, poukazuje na ustanovenie § 155 ods. 3 Zákonníka práce, v
zmysle ktorého je zamestnanec povinný vrátiť iba pomernú časť nákladov. K uznaniu dlhu v Dohode o
skončení pracovného pomeru uviedol, že toto uznanie bolo podmienkou uzatvorenia dohody o skončení
pracovného pomeru zo strany navrhovateľa. Uznanie dlhu je len dôkazným prostriedkom o existencii
dlhu, pričom odporca spochybňuje samotnú existenciu dlhu, pretože táto dohoda je neplatným právnym

úkonom. Ak by aj súd akceptoval toto uznanie dlhu, podľa judikatúry súdov Slovenskej republiky uznanie
dlhu nie je možné v pracovnoprávnych vzťahoch.

Za účelom rozhodnutia o návrhu navrhovateľa súd nariadil pojednávanie, na ktorom vykonal
dokazovanie oboznámením listinných dôkazov, a to: Dohodou o podmienkach účasti na skúške,
Dohodou o skončení pracovného pomeru, výzvou na úhradu záväzku zo dňa 18.07.2014, rozsudkom

Okresného súdu Trenčín sp. zn. 21Cpr/2/2014 a pracovnou zmluvou. Na základe takto vykonaného
dokazovania súd zistil pre rozhodnutie súdu podstatný skutkový stav, na základe ktorého, po aplikácii
citovaných ustanovení právnych predpisov, vec aj právne posúdil.

Odporca bol zamestnancom navrhovateľa v období od 15.08.2005 do 31.05.2014, pričom pracoval ako
technický pracovník (od 01.04.2007 sa zmenil názov jeho pracovnej pozície na technický pracovník

dopravy). Dňa 28.06.2011 uzavreli účastníci Dohodu o podmienkach účasti na skúške odbornej
spôsobilosti na prevádzkovanie verejných vodovodov podľa § 18 Zákonníka práce. Žalobca ako
zamestnávateľsazaviazalumožniťžalovanémuzískaťosvedčenieodbornejspôsobilostivtomtoodbore
od osvedčovateľa, a to Slovenskej technickej univerzity v Bratislave absolvovaním skúšky odbornej
spôsobilosti v termíne 11.07.2011 a zároveň sa zaviazal uhradiť náklady s tým súvisiace v celkovej

výške 744 eur. Odporca ako zamestnanec sa okrem iného zaviazal po získaní odbornej spôsobilosti
zotrvať u žalobcu v pracovnom pomere tri roky. Dňa 28.05.2014 účastníci uzavreli dohodu o skončení
pracovného pomeru bez uvedenia dôvodu, na základe ktorej skončil pracovný pomer 31.05.2014. V tejto
dohode odporca uviedol, že uznáva, že ku dňu skončenia pracovného pomeru zamestnávateľovi dlhuje
z právneho dôvodu dohody o podmienkach účasti na skúške odbornej spôsobilosti zo dňa 28.06.2011

sumu 744 eur.

Podľa § 153 Zákonníka práce, v znení účinnom do 31.08.2011, ďalej len „Zákonník práce“,
zamestnávateľ sa stará o prehlbovanie kvalifikácie zamestnancov alebo o jej zvyšovanie.
Zamestnávateľ prerokuje so zástupcami zamestnancov opatrenia zamerané na starostlivosť o
kvalifikáciu zamestnancov, jej prehlbovanie a zvyšovanie.Podľa§155ods.1 Zákonníkaprácezamestnávateľmôžesozamestnancomuzatvoriťdohodu,ktorousa
zamestnávateľ zaväzuje umožniť zamestnancovi zvýšenie kvalifikácie poskytovaním pracovného voľna,
náhrady mzdy a úhrady ďalších nákladov spojených so štúdiom, a zamestnanec sa zaväzuje zotrvať po

skončení štúdia u zamestnávateľa určitý čas v pracovnom pomere alebo mu uhradiť náklady spojené
so štúdiom, a to aj vtedy, keď zamestnanec skončí pracovný pomer pred skončením štúdia. Dohoda sa
musí uzatvoriť písomne, inak je neplatná.

Podľa § 155 ods. 2 Zákonníka práce dohoda podľa odseku 1 musí obsahovať a) druh kvalifikácie a
spôsob jej zvýšenia, b) študijný odbor a označenie školy, c) dobu, po ktorú sa zamestnanec zaväzuje

zotrvať u zamestnávateľa v pracovnom pomere, d) druhy nákladov a ich celkovú sumu, ktorú bude
zamestnanec povinný uhradiť zamestnávateľovi, ak nesplní svoj záväzok zotrvať u neho v pracovnom
pomere počas dohodnutej doby.

Podľa § 155 ods. 3 Zákonníka práce celková dohodnutá doba zotrvania v pracovnom pomere nesmie
prekročiť päť rokov. Najvyššia suma úhrady vynaložených nákladov nesmie prekročiť tri štvrtiny celkovej
sumyvynaloženýchnákladov.Akzamestnanecsplnísvojzáväzokibasčasti,povinnosťnahradiťnáklady

sa pomerne zníži.

Podľa § 155 ods. 5 Zákonníka práce zamestnávateľ môže so zamestnancom uzatvoriť dohodu podľa
odseku 2 aj pri prehlbovaní kvalifikácie, ak predpokladané náklady dosahujú aspoň 3 319,39 eura.
Zamestnávateľ, ktorý zamestnáva menej ako 20 zamestnancov, môže so zamestnancom uzatvoriť
dohodu podľa odseku 2 aj pri prehlbovaní kvalifikácie, ak predpokladané náklady dosahujú aspoň 1

659,70 eura. V týchto prípadoch nemožno zamestnancovi uložiť povinnosť prehlbovať si kvalifikáciu.

Podľa § 18 Zákonníka práce zmluva podľa tohto zákona alebo iných pracovnoprávnych predpisov je
uzatvorená, len čo sa účastníci dohodli na jej obsahu.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Podľa právnej teórie, ale aj ustálenej judikatúry všeobecných súdov zvýšenie kvalifikácie je spravidla
charakterizované nadobudnutím vyššieho stupňa vzdelania (napr. po získaní stredoškolského vzdelania
zamestnanec úspešným absolvovaním štúdia na vysokej škole nadobudne vysokoškolské vzdelanie),
vďaka ktorému zamestnanec splní právnym predpisom ustanovené predpoklady alebo požiadavky
nevyhnutné na riadny výkon práce. V prípade prehĺbenia kvalifikácie aspekt nadobudnutia vyššieho

stupňa vzdelania obvykle chýba. V praktickej rovine ide v zásade iba o zdokonalenie výkonu už
dohodnutejpráceformouzískaniašpecifickýchvedomostíalebozručnostínazákladeužnadobudnutého
stupňa vzdelania absolvovaním napríklad nadstavbového štúdia, špecializovaných skúšok a pod., bez
toho, aby sa stupeň nadobudnutého vzdelania menil.

Ako vyplýva zo samotného znenia § 155 ods. 1 Zákonníka práce v prípade zvyšovania kvalifikácie ide

o absolvovanie určitého štúdia. Vyplýva to priamo z jeho dikcie (zamestnanec sa zaväzuje zotrvať po
skončení štúdia u zamestnávateľa alebo mu uhradiť náklady spojené so štúdiom) a nepriamo aj tým, že
na základe dohody podľa tohto ustanovenia Zákonníka práce, poskytuje zamestnávateľ zamestnancovi
pracovné voľno, teda umožňuje mu, aby sa zúčastňoval štúdia v pracovnom čase. V prejednávanom
prípade odporca neabsolvoval štúdium, ale vykonal skúšku. Nie sú teda naplnené znaky zvyšovania

kvalifikácie. Teda u odporcu išlo o prehlbovanie kvalifikácie.

Súd Dohodu o podmienkach účasti na skúške odbornej spôsobilosti na prevádzkovanie verejných
vodovodov posúdil podľa jej obsahu a aj z vyššie uvedených hľadísk a zistil, že sa jedná o dohodu
podľa § 155 ods. 5 Zákonníka práce, v zmysle ktorej môže zamestnávateľ so zamestnancom pri
prehlbovaní kvalifikácie uzatvoriť dohodu, ktorou sa zamestnávateľ zaväzuje umožniť zamestnancovi

prehĺbenie kvalifikácie a zamestnanec sa zaväzuje zotrvať po prehĺbení kvalifikácie u zamestnávateľaurčitý čas v pracovnom pomere alebo mu uhradiť náklady spojené s prehĺbením kvalifikácie, a to aj
vtedy, keď zamestnanec skončí pracovný pomer pred prehĺbením kvalifikácie. Takúto dohodu je však
možné uzavrieť, iba ak predpokladané náklady na prehĺbenie kvalifikácie dosahujú aspoň minimálne

sumy uvedené v § 155 ods. 5 Zákonníka práce. Preto mohol navrhovateľ uzavrieť s odporcom písomnú
dohodu podľa § 155 ods. 5 Zákonníka práce, so záväzkom zamestnanca zotrvať určenú dobu v
pracovnom pomere, pod sankciou zaplatenia nákladov súvisiacich s prehlbovaním kvalifikácie, len v tom
prípade, ak tieto náklady dosiahnu aspoň sumy 3.319,39 eur, resp. 1.659,70 eur. V danom prípade boli
náklady iba v sume 744 eur. Navrhovateľ zrejme pre túto skutočnosť neuzavrel s odporcom výslovne

dohodu o prehlbovaní kvalifikácie, ale inak nazvanú dohodu podľa § 18 Zákonníka práce. Argumentácia
navrhovateľa poukazovaním na právnu úpravu obsiahnutú v § 6 a § 6a zákona č. 442/2002 Z.z.
o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách a vo vyhláške Ministerstva pôdohospodárstva
Slovenskej republiky č. 124/2003 Z.z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o odbornej spôsobilosti na
prevádzkovanie verejných vodovodov a verejných kanalizácií, je v danom prípade irelevantná. Tieto
predpisy neupravujú práva a povinnosti účastníkov pracovnoprávnych vzťahov ani nie sú relevantné pre

záver súdu o tom, či sa v danom prípade jednalo o prehlbovanie kvalifikácie. Navrhovateľ, resp. jeho
právny zástupca takisto neuviedol, resp. nevedel uviesť, z akého dôvodu nebola uzatvorená dohoda
podľa § 155 ods. 1 Zákonníka práce. U odporcu takisto nedošlo po získaní predmetného osvedčenia
k zmene druhu práce. Túto skutočnosť navrhovateľ ani netvrdil a právny zástupca navrhovateľa sa k
tejto otázke nevedel vyjadriť. Pritom zmenu druhu práce, resp. zmenu pracovnej pozície bolo potrebné

v zmysle predloženej pracovnej zmluvy dohodnúť písomne. Listinný dôkaz preukazujúci túto skutočnosť
navrhovateľ ani neoznačil. Zhrnúc vyššie uvedené, tvrdenie navrhovateľa o tom, že u odporcu sa malo
jednať o zvyšovanie kvalifikácie súd vyhodnotil ako účelové tvrdenie, ktoré produkoval vzhľadom k
procesnej obrane odporcu. Nasvedčuje tomu to, že túto skutočnosť navrhovateľ netvrdil ani v samotnom
návrhu, predmetná dohoda nie je označená ako dohoda podľa § 155 ods. 1 Zákonníka práce, ale ako

dohoda podľa § 18 Zákonníka práce, jej obsah nezodpovedá dohode podľa § 155 ods. 1 Zákonníka
práce a po získaní osvedčenia nedošlo v pracovnom pomeru odporcu k zmene druhu jeho práce.
Z týchto dôvodov súd nevykonal dokazovanie, ktoré navrhol navrhovateľ, a to vypočutie svedkyne
Ing. Denisy Beníčkovej, generálnej riaditeľky navrhovateľa. Vypočutie tejto svedkyne navrhol samotný
navrhovateľ, avšak sám nevedel uviesť, či u odporcu vôbec došlo k zmene pracovnej pozície v dôsledku

vykonania skúšky. Absentuje teda jeho riadne tvrdenie o určitej skutočnosti, ktorá má byť preukázaná z
navrhovaného dôkazu. Navyše ako je konštatované, k zmene druhu práce mohlo dôjsť v danom prípade
iba na základe písomnej dohody, a nie fakticky. Teda túto skutočnosť mohol preukazovať iba listinný
dôkaz, ktorý navrhovateľ neoznačil.

Súd vzhľadom na vyššie uvedené teda posudzoval uzavretú dohodu aj v zmysle § 18 Zákonníka práce,

nakoľko podľa tohto ustanovenia Zákonníka práce bola aj uzatvorená. Pritom konštatuje nasledovné:

V pracovnoprávnych vzťahoch je možné uzatvárať len také zmluvy, ktoré sú upravené v
pracovnoprávnych predpisoch. Ustanovenie § 18 Zákonníka práce má kogentný charakter, pričom
tento záver je možné vyvodiť z jeho obsahu. Rovnaký záver je ustálený aj v rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov. V pracovnom práve teda platí, že nie je možné v pracovnoprávnych vzťahoch

uzatvárať zmluvy nepomenované. Z obsahu Dohody o podmienkach účasti na skúške odbornej
spôsobilosti na prevádzkovanie verejných vodovodov je možné vyvodiť, že táto zmluva bola uzavretá v
súvislosti s pracovným pomerom odporcu u navrhovateľa. Pokiaľ teda táto zmluva bola uzavretá v rámci
pracovného pomeru a v súvislosti s ním, je nutné ju posudzovať podľa ustanovení Zákonníka práce.
Preto ak nie je táto dohoda platná ako dohoda uzavretá podľa a v súlade s § 155 ods.5 Zákonníka práce,

nemôže byť platná ani ako nepomenovaná zmluva.

Ku skutočnosti, že odporca písomne uznal v Dohode o skončení pracovného pomeru, že ku dňu
skončenia pracovného pomeru u zamestnávateľa mu dlhuje z právneho dôvodu dohody o podmienkach
účastinaskúškeodbornejspôsobilostinaprevádzkovanieverejnýchkanalizáciizodňa28.06.2011sumu
744 eur, súd uvádza nasledovné:

Tento právny úkon odporcu by sa podľa jeho obsahu mohol posudzovať ako uznanie dlhu podľa §
558 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom k tomu, že v danom prípade ide o spor, resp. uplatnenéprávo z pracovnoprávneho vzťahu, súd posudzoval tento právny úkon podľa ustanovení Zákonníka
práce. Uznanie dlhu je jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi, ktorý zakladá
vyvrátiteľnú právnu domnienku, že v čase uznania dlh dlžníka existoval. Ide pritom o jeden z viacerých

zabezpečovacíchprostriedkov,ktorésúupravenévprvejhlave8.častiObčianskehozákonníka.Uznanie
dlhu nie je samostatným zaväzovacím dôvodom, titulom.

Subsidiárna pôsobnosť Občianskeho zákonníka vo vzťahu k všeobecnej 1. časti Zákonníka práce je
zakotvené v § 1 ods. 4 Zákonníka práce v tomto znení: „Ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak,
vzťahujú sa na tieto právne vzťahy všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka". Táto subsidiárna

pôsobnosť Občianskeho zákonníka znamená, že to čo Zákonník práce neupravil špeciálne v prvej
všeobecnej časti, t.j. v § 1 až § 40, sa spravuje všeobecnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka,
t.j. ustanoveniami §§ 1 až 122 Občianskeho zákonníka. Inštitút uznania dlhu je obsiahnutý v prvej
hlave 8. časti Občianskeho zákonníka, t.j. v úprave záväzkového práva, na ktoré ustanovenia sa
subsidiárna pôsobnosť Občianskeho zákonníka nevzťahuje. Ustanovenie § 1 ods. 4 Zákonníka práce do
účinnosti novely uskutočnenej zákonom č. 460/2008 Z.z., ktorá nastala dňa 01.01.2009, malo pôvodne

iné znenie, a to: „Ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahuje sa na tieto právne vzťahy
Občiansky zákonník.“ To znamená, že subsidiarita Občianskeho zákonníka bola pôvodne koncipovaná
širšie a na právne vzťahy podľa prvej časti Zákonníka práce sa podporne vzťahovali všetky ustanovenia
Občianskehozákonníka.Odúčinnostiuvedenejnovelytomutakužnie.NovelouZákonníkapráce(zák.č.
257/2011 Z.z.) je s účinnosťou od 01.09.2011 až doposiaľ znenie § 1 ods. 4 Zákonníka práce takéto: „Ak

tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 všeobecné
ustanovenia Občianskeho zákonníka.“ Touto novelou sa spresnilo, že na individuálne pracovnoprávne
vzťahy v súvislosti s výkonom závislej práce fyzických osôb pre právnické osoby alebo fyzické osoby a
kolektívne pracovnoprávne vzťahy sa použijú všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka.

Zákonník práce teda neumožňuje rozšírenie okruhu druhov zabezpečovacích prostriedkov nad rámec

tých, ktoré sú taxatívne vymenované v ustanovení § 20 Zákonníka práce. V pracovnoprávnych vzťahoch
teda nemožno pohľadávku veriteľa zabezpečiť iným spôsobom, a to ani na základe vzájomnej dohody
zmluvných strán. V danom prípade teda na základe uznania dlhu, ktoré v dôsledku uvedených
skutočností, nie je platné podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Preto povinnosť odporcu na zaplatenie
žalovanej sumy nie je možné vyvodiť ani z tohto právneho úkonu.

Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol.

Súd záverom považuje za potrebné uviesť aj to, že ak by aj išlo v danom prípade o platné uzatvorenie
Dohody o zvyšovaní kvalifikácie, je dôvodný argument právneho zástupcu odporcu, že zamestnávateľ
by mal právo iba na pomernú časť nákladov na zvyšovanie kvalifikácie a nie na všetky. Vyplýva to,
zo znenia § 155 ods.3 Zákonníka práce, podľa ktorého ak zamestnanec splní svoj záväzok (zotrvať

u zamestnávateľa v pracovnom pomere) iba sčasti, povinnosť nahradiť náklady sa pomerne zníži. V
danom prípade pracovný pomer skončil necelé dva mesiace pred uplynutím troch rokov od získania
osvedčenia odbornej spôsobilosti. V danom prípade, by tak navrhovateľ mal právo iba na nepatrnú časť
zo žalovanej sumy. Takisto súd bez vplyvu na samotné rozhodnutie o návrhu navrhovateľa uvádza, že v
konaní, ktoré prebiehalo na tunajšom súde pod sp.zn. 21Cpr/2/2014 súd vyhodnotil rovnakú dohodu o

podmienkach účasti na skúške odbornej starostlivosti na prevádzkovanie verejných vodovodov (týkala
sa iného zamestnanca navrhovateľa) ako neplatnú (pre jej rozpor so zákonom), pričom navrhovateľ sa
proti tomuto rozhodnutiu neodvolal. Jeho argumentácia o nesprávnosti tohto rozhodnutia sa tak javí ako
účelová a rozporná s jeho vlastným konaním.

Podľa§142ods.1Občianskehosúdnehoporiadkuúčastníkovi,ktorýmalvoveciplnýúspech,súdprizná

náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci
úspech nemal.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Odporca bol v
konaní plne úspešný, pretože súd návrh navrhovateľa voči nemu v plnom rozsahu zamietol. Preto uložil
navrhovateľovi povinnosť nahradiť odporcovi účelné trovy konania. Súd pri rozhodovaní o náhrade trovkonania prihliadal aj na § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, avšak dôvody hodné osobitného
zreteľa v tomto konaní podľa názoru súdu nie sú dané.

Trovy konania odporcu pozostávajú z trov jeho právneho zastúpenia a zo zaplateného súdneho poplatku

za podaný odpor proti platobnému rozkazu v sume 44,50 eur. Odporca si trovy právneho zastúpenia
vyčíslil v zákonnej lehote troch pracovných dní od vyhlásenia rozsudku, a to podaním zo dňa 23.03.2015.
Tieto pozostávajú z odmeny za tri úkony právnej služby a to: príprava a prevzatie právneho zastúpenia
odporcu zo dňa 22.10.2014, písomné podanie vo veci samej na súd - odpor zo dňa 20.10.2014 a účasť
na pojednávaní konanom dňa 19.03.2015.

Za každý z vyššie uvedených úkonov právnej služby patrí právnemu zástupcovi odporcu podľa § 10

ods.1, § 13a ods.1 písm. a/, c/, d/ vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004
Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, ďalej len „vyhláška“,
odmena vo výške 51,45 eur. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby súd určil
podľa § 10 ods.1 vyhlášky vychádzajúc z tarifnej hodnoty sporu vo výške 744 eur. Ku každému z
týchto úkonov mu patrí podľa § 16 ods.3 vyhlášky aj režijný paušál - náhrada výdavkov na miestne

telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške 1/100 výpočtového základu pre príslušný rok,
v ktorom bol úkon právnej služby poskytnutý. Výpočtový základ v roku 2014 bol vo výške 804 eur a v
roku 2015 bol vo výške 839 eur. Celkovú výšku odmeny spolu s režijnými paušálmi súd určil v sume
178,82 eur.

V zmysle § 149 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku je navrhovateľ povinný nahradiť trovy konania

zo zákona na účet právneho zástupcu odporcu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho

doručenia cestou Okresného súdu Trenčín na Krajský súd v Trenčíne.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 O.s.p.) uviesť,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto

rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ

domáha.(§ 205 ods.1 O.s.p.)

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že :

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p.,

b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozdujúcich skutočností,

d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené /§ 205a/,

f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.