Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 26, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/65/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612210669
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5612210669.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Amálie

Paulerovej a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa:
Pohotovosť s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený advokátskou
kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská
republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Liptovský
Mikuláš č. k. 10C/225/2012-61 zo dňa 30. apríla 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
uložiťodporcovipovinnosťzaplatiťnavrhovateľovimajetkovúškoduakoajnemajetkovúujmuspôsobenú
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Liptovský Mikuláš. Nesprávnosť
postupu mala spočívať v okolnosti, že v exekučnej veci (navrhovateľa ako oprávneného) vedenej
súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým pod sp. zn. Ex 4537/2009 exekučný súd rozhodol o
žiadosti oprávneného o udelenie poverenia jej zamietnutím a to nie v zákonnej 15-dňovej lehote, ale s

omeškaním viac než 416 dní. Konštatoval, že v čase rozhodovania prvostupňového súdu už uplynula
zákonná lehota na vybavenie žiadosti. žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
pred príslušným orgánom.
V merite veci vychádzal zo skutkového zistenia, že v exekučnej veci vedenej pod sp. zn. 3Er
551/2009 bola dňa 24.7.2009 exekučnému súdu predložená žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie a to ohľadne exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu č.k. SR
12932/08 zo dňa 12.5.2009. Výzvu exekučného súdu z 4.9.2009 o predloženie zmluvy o úvere č.

4241475 súdny exekútor dňa 15.9.2009 postúpil oprávnenému, ktorý 8.10.2009 požiadal o predĺženie
lehoty a dňa 2.12.2009 požadovanú listinu predložil. Na základe toho exekučný súd dňa 21.1.2010
vydal poverenie pre súdneho exekútora, následne uznesením zo dňa 12.2.2010 exekúciu zastavil
z dôvodu vád exekučného titulu priznávajúceho zákonom nedovolené plnenie. Odvolacie konanie
(ohľadne predmetného uznesenia o zastavení exekúcie) bolo zastavené z dôvodu späťvzatia odvolania
oprávneným.
Nadväzne (nakoľko došlo k vydaniu poverenia) je podľa súdu I. stupňa zjavné, že navrhovateľ

nepreukázal svoje základné tvrdenie, a to že exekučný súd zamietol žiadosť o vydanie poverenia.
V rámci právneho posúdenia okresný súd ďalej vymedzil nesprávny úradný postup ako porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonnej lehote a s poukazom na
závery rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR (I.ÚS 16/2002) konštatoval, že samotné nedodržaniezákonných lehôt automaticky neznamená prieťahy v konaní. V tejto spojitosti v okolnostiach súdenej
veci uviedol, že exekučný súd konal plynulo a bez zbytočných prieťahov, predovšetkým vzhľadom na
skutočnosť,žeprílohoužiadostioudeleniepoverenianebolrozhodcovskýspis,anizmluvaoúvere,ktorá

musela byť exekučným súdom vyžiadaná. Okrem toho posúdenie zákonnosti plnenia a vykonateľnosti
rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu, z dôvodu spotrebiteľského charakteru právneho
vzťahu medzi oprávneným a povinným vyžaduje osobitnú právnu úvahu, čomu nasvedčuje aj reakcia
zákonodarcu, ktorý vylúčil rozhodcovské rozsudky z aplikácie ustanovení o lehote na vydanie poverenia.

Z opísaných dôvodov dospel prvostupňový súd k záveru, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno
ohľadne existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu. Rovnako za nepreukázané
vyhodnotil i ďalšie podmienky/atribúty predmetného zodpovednostného vzťahu - vznik škody a príčinnú
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

O trovách konania rozhodol s poukazom na § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1,2 O.s.p. tak, že

procesne úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko tento si náhradu trov konania
neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa zrušenia napadnutého rozhodnutia a
vrátenia veci na nové prejednanie Poukázal na koncepciu spravodlivého súdneho konania zahŕňajúceho

právo na kontradiktórne konanie a v danej spojitosti súdu vytýkal, že navrhovateľ nebol oboznámený s
obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť vyjadriť sa k týmto dôkazom, ako i tvrdeniam odporcu a
nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Za takejto situácie došlo podľa odvolateľa
k degradácii zásady kontradiktórnosti konania.
Namietal, že súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď

ignoroval predloženú žiadosť o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. Vychádzal z mylného
skutkového stavu, bez oboznámenia sa s obsahom predloženej ústavnej sťažnosti a nesprávne
aplikoval § 101 ods. 2 O. s. p., v dôsledku čoho viedol pojednávanie, na ktorom za neprítomnosti
navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že navrhovateľ trvá na osobnej
účasti právneho zástupcu na pojednávaní. Zároveň však odvolateľ prvostupňovému súdu vytýka, že

nemohol rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Pokiaľ totiž podľa odvolateľa vnútroštátny súd dospel
(na základe dokazovania, ktorého obsah, rozsah si bez akéhokoľvek dôvodu určil sám) k záveru, že
existuje okolnosť brániaca vydať pre navrhovateľa pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom
informovaťúčastníkovkonaniavsporeaumožniťim,abysaktomukontradiktórnevyjadrili.Upozornil,že
okresný súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný

a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Osobitne zdôraznil, že pokiaľ odporca
nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu, mal súd rozhodnúť
o návrhu rozsudkom pre zmeškanie. Taktiež označil meritórne rozhodnutie za predčasné z dôvodu,
že konajúci súd nevyčkal právoplatnosť rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, proti
ktorému podáva odvolanie.

Navrhovateľ (opakovane) poukázal na svoje tvrdenia o tom, že konajúceho sudcu, bolo potrebné z
rozhodovania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na
vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto
sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané
v rozpore s ustálenou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je

v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR, Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania
práva na nestranný súd.
Vo vzťahu k vecnému posúdeniu uplatneného nároku odvolateľ vytýkal súdu prvého stupňa viacero
omylov, z ktorých „príkladmo“ uviedol konštatovanie súdu, že navrhovateľom namietané lehoty na
vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v odvolaní prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Za

významné považoval nie len skúmanie okamihu, kedy exekučný súd o vydaní poverenia rozhodol, ale
i momentu, kedy poverenie súdnemu exekútorovi doručil.
Podľa navrhovateľa okresný súd v spojitosti s uplatnenou majetkovou škodou ignoroval všetky
tvrdenia o jej vznik z titulu udržiavania a správy informačného systému, výdajov na administratívne
spracovanie textov urgencií, publikačných výdajov spojených s vyhotovením urgencií a poštovných a

telekomunikačnýchvýdajov.Vtejtočastipovažujerozhodnutiesúduzanepreskúmateľnéprenedostatok
dôvodov. Nie je totiž podľa odvolateľa z odôvodnenia rozsudku zrejmé, akou úvahou súd dospel
k jednoznačnému presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. Nakoľko je skutkový základ
danej veci jedinečný, považuje navrhovateľ za neakceptovateľný stav, keď súd svoje rozhodnutieodôvodní úplne rovnakými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach, v rámci ktorých vystupuje identický
navrhovateľ a odporca.
Odvolateľ tiež nesúhlasí s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti zapríčinil dlžník

- povinný. Dlžník totiž nemôže byť zaťažený plnením náhrady nákladov tam, kde tieto vznikli z iného
právneho titulu, než je výkon exekúcie pre nezaplatenie pohľadávky veriteľovi. Pravým právnym titulom
v danej veci je nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť.
Zopakoval, že nie je možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady z dôvodov nutnosti ochrany
osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií. V konaní pred súdom však navrhovateľ

hodlal prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil, predložiť dôkaz o výške
majetkovejškody,súdvšakdokazovanieneprípustneskrátillennadôkazyvykonávanéexoffoanepoučil
navrhovateľa podľa § 120 ods. 4 O.s.p. Navyše, množstvo dôkazov vzniklo po podaní žaloby, pretože
aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá.
V spojitosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou podľa odvolateľa súd vôbec nevysvetlil, prečo
nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Rozhodnutie prvostupňového súdu preto považuje navrhovateľ za vnútorne rozporné, nakoľko súd
na jednej strane zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote, pričom pre túto
nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadny objektívny udržateľný, ospravedlňujúci dôvod,
na druhej strane však porušenie práva nekonštatoval a svoje rozhodnutie nevysvetlil. Namiesto toho
súd analyzuje okolnosti, ktoré s vecou vôbec nesúvisia a tieto okolnosti vydal za odôvodnenie svojho

rozhodnutia

Odporca ostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený

účastník konania (§ 201 prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal
vec v rozsahu vymedzenom v ustanovení § 212 ods. 1,2 písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok
ako vecne správny podľa § 219 O.s.p. potvrdil.

Len vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je
právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada
kontradiktórnosti však predovšetkým pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom
realizácie procesných práv účastníkov súdneho konania je pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ
riadne a včas predvolaný a svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom pojednávaní - sa

o ich bezprostredné naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil
vykonávania dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu sa
vyjadriť a bol by poučený (aj) o predbežnom právnom posúdení (§ 118 ods. 2 O.s.p.). V tejto súvislosti
sú potom ďalšie tvrdenia i námietky navrhovateľa dotýkajúce sa odňatia práva konať pred súdom a
porušenia zásady kontradiktórnosti bezvýznamné.

Z obsahu spisu vyplýva, že vyjadrenie odporcu k veci bolo navrhovateľovi doručené spolu s predvolaním
na nariadené pojednávanie dňa 10.4.2014 (č.l. 38 spisu). Tým je vyvrátená zásadná odvolacia námietka
navrhovateľa, že sa nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam protistrany. Žiadna iná argumentácia (než
vyplývajúca z uvedeného písomného vyjadrenia) totiž zo strany odporcu v konaní prezentovaná nebola.
Okresný súd správne vyhodnotil navrhovateľom uplatnený dôvodu odročenia ako nie dôležitý (§

119 ods. 1 O.s.p.), ako to tiež zodpovedá ďalej rozoberaným záverom o neopodstatnenosti tvrdení
navrhovateľa o konaní „vylúčeného“ sudcu. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. (v spojení s § 119 O.s.p.)
umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania a nadväzne konať i v neprítomnosti
účastníkov konania. Odlišné chápanie predmetného ustanovenia by viedlo k jeho obsolentnosti a
zároveň k nežiadúcim prieťahom v konaní. Inými slovami, v prípade pojednávania bez prítomnosti

účastníka za podmienok predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom
(bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň nie je porušená zásada
kontradiktórnosti sporového konania.
Ustanovenie § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. predvída riešenie opísanej procesnej situácie (nesúhlas
súdu s uplatneným dôvodom požadovaného odročenia) oznámením účastníkovi (na jeho elektronickú

adresu), ako súd posúdil návrh na odročenie pojednávania. Okresný súd uvedený postup nevyužil,
uvedené však nie je vadou (§ 212 ods. 3 O.s.p.), ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci samej a v konkrétnostiach (neúčasť odporcu na pojednávaní, navrhovateľovi chronicky známaprotiargumentácia odporcu) posudzovaného prípadu nedosahuje intenzitu potrebnú pre konštatovanie
relevantného porušenia práva účastníka konania.
Identické závery platia i vo vzťahu k tvrdeniu navrhovateľa o predčasnosti meritórneho rozhodnutia z

dôvodu, že konajúci súd nevyčkal právoplatnosť rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania.
Nedôvodnosť predmetného procesného návrhu je aktuálne potvrdená už i rozhodnutím odvolacieho
súdu (10Co 67/2015).

Bezpredmetnou je námietka odvolateľa o neprípustnom konaní vylúčeného sudcu. Zodpovedá

totiž doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonná sudkyňa (správne) postupovala v
intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jej nevylúčení. Odvolateľ ani v posudzovanom
odvolaní neuviedol žiadne iné/ďalšie okolnosti, ktoré by mali zakladať jej vylúčenie, než tie, ktoré už boli
predmetom posúdenia nadriadeného súdu. Zároveň dotknutý záver o nevylúčení rešpektuje aktuálnu
rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo
201/2013 z 19.6.2013) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti.

Vo väzbe na uplatnené „vecné“ odvolacie námietky je potrebné zo strany odvolacieho súdu poukázať
na zodpovednosť navrhovateľa za obsahové vymedzenie jeho odvolania. Je pritom zjavné, že
(nepochybne aj z dôvodu predkladania enormného množstva typových podaní navrhovateľom na rôzne
súdy) hmotnoprávne odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnym dôvodom, na ktorom je založené

napadnuté rozhodnutie. Zo strany navrhovateľa ide zjavne len o púhu sumarizáciu odvolacích dôvodov
z množstva súdnych konaní, ktoré proti odporcovi vedie.
Nadväzne platí, že odvolací súd nemôže v sporovom/kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú
procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, resp.
preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených

námietok. Je preto výlučne na ťarchu odvolateľa, že vo vzťahu k nosným právnym dôvodom,
na ktorých okresný súd založil svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie - povaha rozhodcovského
rozsudku ako exekučného titulu v spotrebiteľských veciach vyžadujúca osobitné právne posúdenie,
neúplnosť žiadosti o vydanie poverenia a tým vyvolaná potreba úkonov zo strany exekučného -
odvolateľ nepredložil relevantnú, resp. akúkoľvek konkrétnu protiargumentáciu. Uvedené v spojitosti s

viazanosťou odvolacieho súdu konkrétnymi odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.) nevyhnutne vedie
ku konštatovaniu vecnej správnosti meritórneho výroku napadnutého rozsudku.
Zároveň je z uvedeného dôvodu v rozpore so skutočným obsahom odôvodnenia napadnutého
rozhodnutiaiodvolacianámietka,vzmyslektorejsúdsícezistil,žeonávrhuneborozhodnutévzákonom
stanovenej lehote, napriek tomu však pre túto nečinnosť nenašiel žiaden objektívne udržateľný

ospravedlňujúci dôvod.
Vo svetle týchto skutočností je nenáležitým tvrdenie navrhovateľa o neakceptovateľnosti takého
postupusúdu,ktorývytváraodôvodnenierozsudkuformulárovýmspôsobom,nerešpektujúcimjedinečné
skutkové okolnosti. Práve navrhovateľom predložené odvolanie je totiž svojou zmätočnosťou (napr.
namieta zároveň okolnosť, že súd nevykonal pojednávanie, ako aj okolnosť, že pojednávanie vykonané

bolo) ako aj odôvodneniu rozsudku nekorešpondujúcim obsahom (napr. zásadný nesúhlas odvolateľa
s tvrdením súdu, že náklady na správu pohľadávku zapríčinil dlžník, resp. so záverom okresného
súdu o dodržaní namietaných lehôt - takéto tvrdenia však súd nevyslovil) ilustráciou nesprávneho
šablónovitého/typového podávania odvolaní.

Nenáležitou je tiež požiadavka odvolateľa, že v prípade, ak sa odporca k návrhu nevyjadril, mal súd
rozhodnúťrozsudkomprezmeškanie.Jevýlučnevecouprocesnejautonómieodporcu,čisakpodanému
návrhu vyjadrí a nadväzne je vecou posúdenia listinných dôkazov konajúcim súdom, či predstavujú
podklad pre pozitívne rozhodnutie o uplatnenom nároku. Samotné nevyjadrenie sa odporcu nepochybne
bez ďalšieho neznamená povinnosť súdu rozhodnúť pre zmeškanie.

Neopodstatnenými sú tvrdenia odvolateľa, že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými
bolo vykonané dokazovanie) založené v exekučnom spise. Zo zápisnice o pojednávaní je zrejmé,
že dokazovanie bolo vykonané výlučne oboznámením obsahu exekučného spisu 3Er/551/2009, ktorý
dôkaz výslovne (č.l. 3 spisu) požadoval navrhovateľ. Inú skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z obsahu
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (č.l. 65 spisu).

Vo vzťahu k námietke, že dôležitým je nielen skúmanie okamihu, kedy exekučný súd o vydaní poverenia
rozhodol, ale i momentu, kedy poverenie súdnemu exekútorovi doručil, odvolací súd dodáva, že táto
úvaha neobsahuje žiadne konkrétne tvrdenia o porušení povinností exekučného súdu pri doručovanípoverenia. Predovšetkým však nezodpovedá tvrdeniam prezentovaným v návrhu (§ 205a O.s.p.), kde
navrhovateľ skutkový základ uplatneného nároku založil na zákonnej povinnosti exekučného súdu
rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia do 15 dní.

Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní uvádza, že „v odôvodnení prezentované časové úseky (bez bližšej
konkretizácie o ktoré časové úseky sa má jednať) nenasvedčujú“ konštatovaniu okresného súdu o
dodržaní namietaných lehôt, okrem vyššie uvedeného záveru (že napadnuté rozhodnutie takéto
konštatovanie neobsahuje) platí, že časové údaje tak, ako ich uvádza prvostupňový súd zodpovedajú
skutkovému stavu a vyplývajú z obsahu pripojeného exekučného spisu.

Nemožno z pohľadu odvolacieho súdu tiež nepoznamenať, že formulovanie odvolacích dôvodov
„príkladmo“ je z pohľadu rozhodovacej praxe odvolacieho súdu ojedinelým zjavom, predovšetkým s
ohľadom na zastúpenie navrhovateľa advokátom, t.j. osobou znalou práva

Za danej situácie, kedy nebol navrhovateľom preukázaný ani prvý z kumulatívnych predpokladov

zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup, sú z hľadiska procesnej ekonómie ďalšie
námietky odvolateľa smerujúce proti záverom okresného súdu k ďalším podmienkam predmetného
zodpovednostného vzťahu bezpredmetné.

Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené (v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. je krajský

súd viazaný konkrétnymi dôvodmi odvolania) a neboli zistené ani nedostatky v postupe okresného súdu,
na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil napadnutý rozsudok
ako vecne správny.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo
veci samej závislý, výrok o trovách prvostupňového konania.

O trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal. Odvolateľ -
navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si náhradu trov
aktuálnehoodvolaciehokonanianeuplatnil(§151ods.1O.s.p.)afaktickymuanižiadnetrovyvsúvislosti

s odvolacím konaním nevznikli.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné n i e j e .