Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Pripúštajúce spätvzatie návrhu… Judgement was issued on Thursday, February 25, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 13Cob/252/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5613208566
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Štolcová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5613208566.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Štolcovej

a členov senátu JUDr. Márie Dubcovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: ES-STAV s.r.o.,
so sídlom A. Pénteka 387/9, 982 01 Tornaľa, IČO: 36 688 916, zastúpeného právnym zástupcom Mgr.
Mariánom Jankovičom, advokátom, so sídlom C. XXX/X, XXX XX Q., proti žalovanému: MVE Abovce,
s.r.o., so sídlom Bajzova 1, 821 08 Bratislava, IČO: 31 700 748 (pôvodne pod obchodným menom ARMI
TRADING, s.r.o., so sídlom Priemyselná zóna 527, 031 04 Liptovský Mikuláš), zastúpenému právnym
zástupcom JUDr. Ladislavom Jonášom, advokátom, so sídlom C. X., XXX XX C., v konaní o zaplatenie
6.512 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš

č.k. 9Cb/190/2013-173 zo dňa 8.1.2014 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Liptovský
Mikuláš č.k. 9Cb/190/2013-224 zo dňa 16.5.2014, takto

r o z h o d o l :

P r i p ú š ť a späťvzatie žaloby žalobcom v podaní zo dňa 05.03.2014 v časti o zaplatenie 501,20
Eur, rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/190/2013-173 zo dňa 8.1.2014 v spojení s
opravným uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/190/2013-224 zo dňa 16.5.2014 v
časti o zaplatenie 501,20 Eur z r u š u j e a konanie o zaplatenie 501,20 Eur z a s t a v u j e .

Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/190/2013-173 zo dňa 8.1.2014 v spojení s
opravným uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/190/2013-224 zo dňa 16.5.2014 v
napadnutom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 6.010,80 Eur v lehote do troch dní od
právoplatnosti rozsudku p o t v r d z u j e .

Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/190/2013-173 zo dňa 8.1.2014 v spojení s
opravným uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/190/2013-224 zo dňa 16.5.2014 v
napadnutom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 8,75% ročne

zo sumy 3.705 Eur od 16.11.2012 do 21.11.2012, zo sumy 14.501,20 Eur od 01.12.2012 do 31.12.2012,
zo sumy 9.501 Eur od 1.1.2013 do 30.1.2013, zo sumy 6.501,20 Eur od 31.1.2013 do 27.3.2013, zo
sumy 3.501,20 Eur od 28.3.2013 do 23.4.2013, zo sumy 501,20 Eur od 24.4.2013 do zaplatenia a zo
sumy 6.010,80 Eur od 19.9.2012 do zaplatenia, z r u š u j e a v r a c i a vec súdu prvého stupňa
v tejto časti na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 6.512 Eur s
úrokmi z omeškania 8,75% ročne zo sumy 3.705 Eur od 16.11.2012 do 21.11.2012, zo sumy 14.501,20

Eur od 1.12.2012 do 31.12.2012, zo sumy 9.501 Eur od 1.1.2013 do 30.1.2013, zo sumy 6.501,20 Eur
od 31.1.2013 do 27.3.2013, zo sumy 3.501,20 Eur od 28.3.2013 do 23.4.2013, zo sumy 501,20 Eur
od 24.4.2013 do zaplatenia a zo sumy 6.010,80 Eur od 19.9.2012 do zaplatenia, v lehote do troch dní
od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti úrokov z omeškania 8,75% ročne zo sumy 15.705 Eurod 16.8.2012 do 13.9.2012, zo sumy 3.705 Eur od 14.9.2012 do 15.11.2012, zo sumy 15.796,20 Eur
od 31.8.2012 do 21.11.2012, zo sumy 14.501,20 Eur od 22.11.2012 do 30.11.2012 žalobu zamietol.
Ďalej vyslovil, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Okresný

súd aplikoval ust. § 536 ods. 1, 3, § 548 ods. 1, § 554 ods. 1, § 562 ods. 1, 2, 3, § 428 ods. 2, § 266
ods. 1, 2, 3, § 369 ods. 1, § 768k ods. 2 Obchodného zákonníka, § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995
Zb., § 516 ods. 1, 2, § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že účastníci sú podnikatelia -
spoločnosti s ručením obmedzeným podľa § 2 ods. 2 písm. a) Obchodného zákonníka. Medzi účastníkmi
nebolo sporné, že v ústnej forme uzavreli zmluvu o dielo. Žalobca bol v právnom postavení zhotoviteľa a

žalovaný bol v právnom postavení objednávateľa. Po oboznámení sa s cenovou ponukou na cenu
práce pracovných strojov a materiálu bez dopravy (č.l. 66) si objednávateľ (žalovaný) objednal práce
podľa predloženej cenovej ponuky objednávkou zo dňa 15.6.2012 (č.l. 8) s tým, že rozsah a spôsob
prác bude koordinovať za objednávateľa pán E. K. Predmetom plnenia boli zemné a terénne práce na
malej vodnej elektrárni Abovce. Podľa cenníka, t.j. jednotkových cien a vykonaných prác dokladovaných
záznamami o prevádzkach vozidla nákladnej dopravy si uplatnil žalobca cenu diela vystavovaním faktúr

č. 120703 zo dňa 1.8.2012 splatnej 15.8.2012 na sumu 15.705 Eur, faktúry č. 120801 zo dňa 16.8.2012
splatnej 30.8.2012 na sumu 15.796,20 Eur, faktúry č. 120802 zo dňa 4.9.2012 splatnej 18.9.2012 na
sumu 6.010,80 Eur.

Ďalej nebolo sporné, že obchodná spoločnosť HYDROPOWER s.r.o., so sídlom Priemyselná zóna 527,

031 04 Liptovský Mikuláš, IČO: 36 363 847, písomne listom zo dňa 30.5.2013 oznámila, že zmluvou
o postúpení pohľadávok postúpila svoju pohľadávku voči žalobcovi v sume 12.000 Eur v prospech
žalovaného, a týmto postúpením pohľadávky sa žalovaný stal veriteľom žalobcu vo výške 12.000 Eur.
Rovnako nebolo sporné, že k 13.9.2012 došlo k započítaniu vzájomných pohľadávok (č.l. 12) a o túto
sumu sa znížila pohľadávka žalobcu proti žalovanému na sumu 3.705 Eur. Následne žalovaný čiastočne

plnil 5.000 Eur dňa 21.11.2012, čím došlo k úplnému zániku pohľadávky z faktúry č. 120703. Suma 1.295
Eur z čiastky 5.000 Eur, zaplatenej 21.11.2012, bola použitá na čiastočné plnenie ďalšej pohľadávky
žalobcu, vyúčtovanej faktúrou č. 120801 vo výške 15.796,20 Eur. Následne žalovaný čiastočne plnil
31.12.2012 vo výške 5.000 Eur, 30.1.2013 vo výške 3.000 Eur, 27.3.2013 vo výške 3.000 Eur a dňa
23.4.2013 vo výške 3.000 Eur, čím došlo k čiastočnému plneniu pohľadávky z faktúry č. 120801, z ktorej

ostala neuhradená suma 501,20 Eur. Posledná pohľadávka vyúčtovaná faktúrou č. 120802 na sumu
6.010,80 Eur nebola plnená ani len čiastočne. Okresný súd konštatoval, že časť plnenia a výška plnenia
nebola medzi účastníkmi sporná.

Okresný súd skonštatoval, že účastníci uzavreli dňa 8.11.2012 „Dohodu o vysporiadaní neuhradených

faktúr“, ktorá bola podpísaná povereným zamestnancom žalobcu N. K. a za žalovaného Ing. F. K.. Medzi
účastníkmi nebolo sporné, že dohoda sa uzatvárala v kancelárskych priestoroch sídla žalobcu, pri jej
uzatváraní bola prítomná konateľka žalobcu, ktorá vyhotovovala písomné znenie dohody o vysporiadaní
neuhradených faktúr. Vo vzťahu k predmetnej dohode žalobca tvrdil, že vystavenie stornofaktúry č.
120802 (bod 3) a prekopanie koryta na náklady žalobcu vo výške 1.680 Eur (bod 4) vykoná žalobca iba

pod podmienkou, že žalovaný pohľadávku 15.705 Eur (1) zaplatí do 15.11.2012 a pohľadávku 15.796,20
Eur (2) do 30.11.2012, tak okresný súd uzavrel, že z písomného vyhotovenia dohody o vysporiadaní
neuhradených faktúr nevyplývalo žiadne podmienené plnenie. Žalobca vysvetľoval uzavretie dohody
tým, že bol v tiesni a potreboval, aby mu boli zaplatené jeho pohľadávky, aby mohol uhrádzať svoje
záväzky. Na rozdiel od žalobcu žalovaný tvrdil, že dohoda o vysporiadaní neuhradených faktúr bola

uzavretá, aby boli vysporiadané vzťahy z obchodno-záväzkového vzťahu (zmluvy o dielo) medzi
žalobcom a žalovaným, keďže žalobca neplnil v celom rozsahu plnenia, ktorého zaplatenia sa domáhal
vystavenými faktúrami, žalobca spôsobil žalovanému škodu poškodením hrádze a plnenia žalobcu boli
vadné. Preto sa dohodli, že žalovaný zaplatí žalobcovi iba prvé dve faktúry (časť ceny diela) do určenej
doby. Žalobca vystaví stornofaktúry č. 120802 (3) a prekope koryto rieky, čím vykoná práce v hodnote

podľa cenovej ponuky vo výške 1.680 Eur na vlastné náklady (žalobcu). Podľa názoru žalovaného bolo
nelogické, ak má žalobca za to, že plnil riadne, aby sa zaviazal, že nežiada odplatu v plnej výške,
a naviac, na svoje náklady bude vykonávať ďalšie práce pre žalovaného (vo vzťahoch upravených
Obchodným zákonníkom podľa § 267 ods. 2 neplatia ustanovenia § 49 Občianskeho zákonníka).

Okresný súd uzavrel, že tvrdenia žalovaného nebolo možné jednoznačne preukázať z písomného
vyhotovenia dohody o vysporiadaní neuhradených faktúr. Žiadne výhrady k rozsahu, kvalite a
škode tam uvedené neboli. Bolo konštatované prvostupňovým súdom, že výpovede účastníkov konania
a aj svedkov boli úplne protichodné. Kým svedok N. K. potvrdzoval tvrdenia konateľky žalobcu, svedokZ. G. potvrdzoval tvrdenia konateľa žalovaného. Svedok N. K. má blízky vzťah ku konateľke žalobcu
a je jej manželom, svedkyňa K. O. je bývalá pracovníčka žalobcu. Svedok Ing. Z. G. je v súčasnosti
spoločníkom žalovaného, teda má tiež osobný záujem na priaznivom výsledku súdneho sporu pre

žalovaného, rovnako ako svedok N. K. pre žalobcu.

Preto okresný súd skúmal písomný úkon účastníkov podľa jeho obsahu zohľadňujúc výklad prejavu
vôle strán dohody podľa § 266 Obchodného zákonníka. Zvýraznil, že každá zo strán tvrdila iný úmysel,
ktorý sledovali uzavretím tejto dohody. Okresný súd vyslovil, že ich úmysly boli tak protichodné, že

nebolo možné aplikovať § 266 ods. 1 Obchodného zákonníka. Preto postupoval podľa § 266 ods. 2 a 3
Obchodného zákonníka a vykladal prejav vôle podľa významu, ktorý by mu spravidla prikladala osoba
v postavení osoby, ktorej bol prejav vôle určený, zohľadňujúc všetky okolnosti súvisiace s uzavretím
dohody.

Okresný súd vylúčil, že dohoda účastníkov konania je dohodou o urovnaní podľa § 585 Občianskeho

zákonníka, lebo dohodou o urovnaní účastníci upravia práva medzi nimi sporné alebo pochybné, na
základe takejto dohody vzniká nový záväzkový vzťah, ktorý je odlišný od pôvodného záväzku. Takouto
dohodou si účastníci záväzkového vzťahu odstraňujú spornosť alebo pochybnosť vzájomných práv a
povinností tým, že vzájomné práva znova upravia a nahradia doterajší záväzok novým záväzkom. Z
obsahu dohody nevyplývalo, že sa ňou riešia sporné alebo pochybné práva.

Podľa okresného súdu, svojím obsahom je dohoda účastníkov dohodou o zmene záväzku podľa § 516
Občianskeho zákonníka. Okresný súd poukázal na to, že pri kumulatívnej obnove dochádza k zmene
obsahu existujúceho záväzku. Dohoda o zmene záväzku sa uzaviera medzi veriteľom a dlžníkom a
spôsobuje zmenu obsahu pôvodného záväzkového vzťahu (zo zmluvy o dielo), ale nie jeho zánik. Teda

sa nemení právny dôvod vzniku záväzku. K pôvodnej právnej skutočnosti, z ktorej vznikol záväzok,
pristupuje ďalšia právna skutočnosť, ktorou zmluvné strany menia svoje vzájomné práva a povinnosti.
Body 1 a 2 dohody o vysporiadaní neuhradených faktúr boli podľa okresného súdu svojím obsahom a
aj podľa výkladových pravidiel § 266 ods. 2 a 3 Obchodného zákonníka zmenou splatnosti pohľadávok
titulom ceny diela, keď pôvodná pohľadávka 15.705 Eur (1) splatná 15.8.2012 sa stala splatnou

15.11.2012 a pôvodná pohľadávka 15.796,20 Eur (2) splatná 30.8.2012, sa stala splatná 30.11.2012.

Bod 3 dohody o vysporiadaní neuhradených faktúr bol podľa okresného súdu pre svoju neurčitosť
neplatný, lebo sa nedá zistiť obsah tejto časti záväzku pre jeho neurčitosť tak, aby ho bolo možné
podradiť pod konkrétnu právnu normu. K bodu 3/ „Na faktúru č. 120802 bude vystavená stornofaktúra“

okresný súd uviedol, že faktúra nie je zaväzujúci právny dôvod, tým je právo alebo povinnosť vyplývajúca
z obchodno-záväzkového vzťahu, a preto nie je možné toto ustanovenie zmluvy vykladať ako vzdanie sa
práva žalobcu na zaplatenie ceny diela. Okresný súd poukázal na to, že výraz stornofaktúra Obchodný
zákonník a ani iný neupravuje. Tiež vyjadruje, že v budúcnosti „bude“ vystavená stornofaktúra. Z
takéhoto vyjadrenia pre jeho neurčitosť nebolo možné určiť (vyvodiť) právo dlžníka (žalovaného)

úspešne sa domáhať zániku povinnosti plniť svoj záväzok titulom zaplatenia ceny diela 6.010,80 Eur
(3). Okresný súd považoval za potrebné uviesť, že v kontexte všetkých okolností súvisiacich s prejavom
vôle má vyjadrený obsah tohto bodu také vecné nedostatky, že ich nie je možné preklenúť ani výkladom.

V bode 4 dohody sa žalobca ako zhotoviteľ zaviazal prekopať koryto 10 x 100 m z cenovej ponuky v

hodnote 1.680 Eur na vlastné náklady, bez určenia doby plnenia. Okresný súd mal za zrejmé a pre účely
súdneho konania dostačujúce, že ku dňu rozhodovania žalovaný netvrdil právo na zaplatenie 1.680 Eur
a ani to žiadnym relevantným spôsobom nepoužil ako svoju obranu proti pohľadávkam žalobcu (§ 97
O.s.p.). Okresný súd k vyššie uvedeným záverom dospel aplikujúc predovšetkým interpretačné pravidlá
podľa § 266 ods. 2 a 3 Obchodného zákonníka.

Čo sa týka celej dohody účastníkov, podľa okresného súdu výkladom je možné zisťovať obsah právneho
úkonu, ale nie je možné výkladom prejav vôle doplňovať. Preto prvostupňový súd rozhodol tak, že
žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi istinu 6.512 Eur titulom ceny diela (faktúra č. 120801 - zostatok
po čiastočných úhradách 501,20 Eur a faktúra č. 120802 6.010,80 Eur). Zároveň žalobcovi priznal právo

na úroky z omeškania zohľadňujúc zmenu v obsahu záväzku v časti splatnosti s tým, že omeškanie
vzniklo až k 16.11.2012, 1.12.2012 a 19.9.2012, preto určil úrok z omeškania vo výške 8,75% ročne.
Uložil žalovanému povinnosť zaplatiť okrem istiny pohľadávky aj úroky z omeškania, počnúc prvým
dňom omeškania až do ich zaplatenia, tak ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku. Vo zvyšnej častiúrokov z omeškania súd žalobu zamietol. Ďalej vyslovil, že o trovách konania rozhodne podľa § 151
ods. 3 O.s.p. až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Proti tomuto rozsudku, a to proti výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 6.512 Eur s
príslušenstvom, v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu.
Žalovaný namietal, že prvostupňový súd nesprávne vec právne posúdil, pretože existujú skutočnosti
a dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred prvostupňovým súdom, ktoré žalovaný bez svojej viny nemohol
označiť alebo predložiť do rozhodnutia prvostupňového súdu. V prvom rade žalovaný namietal, že

prvostupňový súd nesprávne aplikoval na zistený skutkový stav veci ust. § 37 Občianskeho zákonníka
a ust. § 266 Obchodného zákonníka, neprihliadol, resp. nesprávne aplikoval ust. § 35 ods. 1 a
2 Občianskeho zákonníka a ust. § 267 ods. 1 a § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka. Pri svojom
rozhodovaní taktiež aplikoval právne predpisy ústavne diskonformným výkladom. Z obsahu dohody
o vysporiadaní neuhradených faktúr, ktorú účastníci uzatvorili dňa 08.11.2012 tak, ako správne zistil
prvostupňový súd, podľa názoru žalovaného jednoznačne a nepochybne vyplývala vôľa strán smerujúca

k tomu, že žalovaný nebude musieť plniť cenu za dielo v časti sumy 6.010,80 Eur, ktorej uhradenie
v čase uzatvorenia dohody o vysporiadaní bolo voči žalovanému už uplatnené faktúrou č. 120802.
Žalovaný mal za to, že v obchodnej praxi je úplne bežné, že záväzky sa „odpúšťajú“ formou vystavenia
„dobropisu“ alebo „storna“ alebo „stornofaktúry“, prípadne vystavením iného účtovne relevantného
dokladu. Stornofaktúra predstavuje dokument, ktorý mení pôvodnú faktúru tak, že zrušuje vystavenú

faktúru, pričom osobitne a jednoznačne sa na ňu vzťahuje. Ide o bežný účtovný a obchodný dokument
vystavenýveriteľomvprospechdlžníkaznejúcinafinančnúčiastkudlžnúpredávajúcim,napr.vdôsledku
reklamácie, vrátenia tovaru, opravy chýb pri fakturácii a pod.. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na ust.
§ 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka a mal za to, že nie je podstatné, ak bola vyjadrená vôľa pomocou
pojmu „storno“, ktorý Občiansky zákonník (prípadne iný predpis) nepozná; rozhodné je, že jeho význam

je bežne dostupný. Ďalej poukázal na zásadu slobody podnikania a zmluvnej voľnosti, keď žiaden
právny predpis nevylučuje dohodu, ktorou sa účastníci dohodnú či už na odpustení záväzku alebo na
upustení od jeho uplatňovania. Podľa žalobcu je rozpoznateľné, že žalobca sa so žalovaným dohodol
na tom, že žalovaný nemusí zaplatiť sumu uplatnenú žalobcom vo faktúre č. 120802. Z uvedeného
preto nie je možné tolerovať formalistický postup prvostupňového súdu. Podľa žalovaného povinnosť

súdov vyhľadávať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte alebo
v texte dohody strán, ale povinnosť zisťovať a formulovať, čo je konkrétnym právom aj tam, kde ide
o interpretáciu abstraktných noriem a právnych zásad. Podľa názoru žalovaného predmetnú dohodu
bolo potrebné vykladať v zmysle jej obsahu, účelu a vôle strán, z ktorých bolo zrejmé, že žalovaný sa
zaviazal voči žalobcovi konať, a to tak, že zaplatí určitú časť ceny za dielo do 15.11.2012 a inú určitú

časť ceny za dielo do 30.11.2012 a žalobca sa zaviazal voči žalovanému zdržať sa konania tým, že
nebude voči žalovanému uplatňovať svoje právo na plnenie časti ceny za dielo, a to tak, že dodatočne
vykoná určitú časť diela. Zo zisteného skutkového stavu bolo zrejmé, že ani jeden z
účastníkov do času rozhodnutia prvostupňového súdu napadnutým rozsudkom svoj záväzok z dohody
o vysporiadaní nesplnil, a preto žiaden z účastníkov konania nebol v čase napadnutého rozsudku

oprávnený domáhať sa od druhého účastníka splnenia záväzkov z dohody o vysporiadaní.
Pokiaľ žalobca nesplnil svoje záväzky z dohody o vysporiadaní, nemohol vzniknúť jeho hmotno-právny
nárok na plnenie dlžných súm zo strany žalovaného. Zároveň žalovaný poukázal na novú skutočnosť,
ktorá v čase rozhodnutia prvostupňového súdu vo veci samej neexistovala, preto ju žalovaný bez svojej
viny nemohol označiť, resp. predložiť, a to, že dňa 23.01.2014 uhradil v prospech žalobcu 501,20 Eur

s príslušenstvom (400,70 Eur ako úroky z omeškania) titulom dohody o vysporiadaní, čím v plnom
rozsahu splnil svoj záväzok z predmetnej dohody. Vzhľadom k tomu vznikla povinnosť žalobcu zdržať
sa uplatňovania si svojho práva na zaplatenie ceny za dielo uplatnenej na základe faktúry č. 120802
voči žalovanému, respektíve žalovaný si voči žalobcovi uplatnil ako obranu pohľadávku na plnenie
titulom povinnosti žalobcu voči žalovanému vystaviť stornofaktúru na zaplatenie sumy rovnajúcej sa

sume uplatnenej žalobcom. Žalovaný si zároveň uplatnil náhradu trov odvolacieho konania. Navrhol,
aby krajský súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

K doručenému odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, prostredníctvom právneho zástupcu.
S dôvodmi podaného odvolania nesúhlasil. Žalobca považoval za nesporné, čo nikto v konaní

nespochybňoval, že účastníci konania dňa 08.11.2012 uzatvorili dohodu o vysporiadaní neuhradených
faktúr (ďalej len „dohoda“). Interpretácia obsahu tejto dohody zo strany žalobcu a zo strany žalovaného
bola v konaní pred okresným súdom diametrálne odlišná. Žalobca bol však toho názoru, že ak k
úhrade faktúr uvedených pod bodom 1 a pod bodom 2 dohody nedošlo v lehotách uvedených v tejtodohode, dokonca k úplnému vyplateniu týchto faktúr nedošlo ani v priebehu konania pred
prvostupňovým súdom, tak žalobca nebol viazaný bodom 3 a bodom 4 uvedenej dohody. Uvedená
skutočnosť, že účelom dohody bolo dosiahnuť zaplatenie faktúr v dohodnutej lehote splatnosti v zmysle

dohody, bola preukázaná výsluchom p. K., p. K. ako i výsluchom svedkyne K. O.. Pokiaľ žalovaný
tvrdil, že cieľom dohody bolo, aby žalovaný nemusel plniť cenu za dielo v časti 6.010,80 Eur, ktorá bola
fakturovaná faktúrou č. 128102, ktorú skutočnosť odôvodňoval tým, že dielo malo vady, tak žalobca
poukázal na to, že tieto vady prvýkrát predostrel žalobcovi žalovaný až na pojednávaní pred Okresným
súdom vLiptovskomMikulášianijakýmspôsobomichvočižalobcovipredzačatímsúdnehokonania

neuplatnil. Žalobca považoval toto uplatňovanie vád za účelové. Zo strany žalobcu boli v súdnom
konaní vznesené voči tomuto námietky už i vzhľadom na dôkazy, ktoré žalovaný v týchto súvislostiach
predkladal. Podstatným faktom však bolo, že žalovaný práce od žalobcu prevzal, podpísal výkazy
preukazujúce vykonanie prác, avšak faktúry neuhradil riadne a včas, vady včas a riadne nenamietal a
ani faktúry, čo sa týka výšky fakturovaných súm nijakým spôsobom nespochybnil. Žalobca sa nestotožnil
s tvrdením žalovaného v odvolaní, že ani jeden z účastníkov do času rozhodnutia prvostupňového súdu

svoj záväzok z dohody o vysporiadaní nesplnil. Podľa žalobcu bol to práve žalovaný, ktorý nesplnil svoj
záväzokzdohody,ktorýmujednoznačnevyplývalzbodu2dohody,kdesazaviazal,žefaktúruč.128101
v sume 15.796,20 Eur s DPH uhradí do 30.11.2012, pričom poslednú splátku v sume 501,20 Eur uhradil
až v čase po vyhlásení rozsudku, teda žalobca nebol ďalej povinný plniť svoj záväzok uvedený v bodoch
3, 4 dohody. Ani dodatočné zaplatenie sumy 501,20 Eur nezakladá povinnosť žalobcu plniť bod 3 a

bod 4 dohody. Považoval za nelogické odôvodnenie odvolania žalovaného, že bez svojej viny nemohol
označiť, resp. predložiť novú skutočnosť, pričom táto skutočnosť spočívala v tom, že dňa 23.01.2014
uhradilvprospechžalobcusumu501,20Eurspríslušenstvom,ztoho400,70Eurakoúrokyzomeškania.
Sumu vo výške 501,20 Eur mohol žalovaný uhradiť kedykoľvek v priebehu konania. V tomto prípade sa
nejedná o novú, objektívnu skutočnosť, ale o peňažné plnenie zo strany žalovaného, ktoré je žalobca

povinný prijať. Z odvolania žalovaného ďalej nevyplýva ako dospel k výpočtu úrokov z omeškania vo
výške 400,70 Eur, ktoré uhradil žalobcovi po vyhlásení rozsudku, keďže táto suma nezodpovedá lehote
splatnosti faktúr, lehote jednotlivých splátok a omeškaniu jednotlivých splátok uvedených vo výroku
rozsudku súdu. Nie je jasné žalobcovi, čo sledoval žalovaný uhradením sumy 501,20 Eur po vynesení
rozsudku prvostupňovým súdom. Ďalej poukázal na to, že aplikácia ust. § 325 Obchodného zákonníka

v danom prípade nie je namieste. Žalobca sa v plnom rozsahu stotožnil s prvostupňovým rozsudkom
a jeho odôvodnením. Žiadal po zohľadnení platieb uskutočnených žalovaným po vyhlásení rozsudku,
potvrdiť rozsudok Okresného súdu v Liptovskom Mikuláši, s priznaním náhrady trov odvolacieho
konania.

Žalobca v podaní zo dňa 05.03.2014 uskutočnil dispozitívny úkon - čiastočné späťvzatie návrhu na
začatie konania podľa ust. § 96 a ust. § 208 O.s.p.. V dôvodoch čiastočného späťvzatia žaloby uviedol,
že žalovaný dňa 23.01.2014 uhradil žalobcovi sumu 501,20 Eur s príslušenstvom (400,70 Eur ako úroky
z omeškania), ktorá suma nezodpovedá lehote splatnosti faktúr, lehote jednotlivých splátok a omeškania
jednotlivýchsplátok.Nakoľkožalovanýuskutočnilúhraduakovýpočetúrokovzomeškania,rozdielmedzi

sumou 400,70 Eur a sumou 315,36 Eur, t.j. sumu 85,34 Eur žiadal započítať na úroky z omeškania
vo výške 8,75% zo sumy 6.010,80 Eur od 19.9.2012 do zaplatenia, ktorých kapitalizovaná výška ku
dňu 24.01.2014 predstavuje sumu 708,95 Eur. S poukazom na ust. § 208 O.s.p. žalobca zobral svoju
žalobu čiastočne späť, a to v časti istiny vo výške 501,20 Eur a v časti úrokov z omeškania vo výške
8,75% ročne zo sumy 3.705 Eur od 16.11.2012 do 21.11.2012, zo sumy 14.501,20 Eur od 1.12.2012

do 31.12.2012, zo sumy 9.501 Eur od 1.1.2013 do 30.01.2013, zo sumy 6.501,20 Eur od 31.1.2013
do 27.3.2013, zo sumy 3.501,20 Eur od 28.3.2013 do 23.4.2013, zo sumy 501,20 Eur od 24.4.2013 do
zaplateniaavčastiúrokovzomeškaniavkapitalizovanejhodnote85,34Eur,počítanýchzistiny6.010,80
Eur pri výške úrokov z omeškania 8,75 % ročne od 19.9.2012 do zaplatenia. Žiadal, aby odvolací súd
platby uskutočnené žalovaným žalobcovi zohľadnil v rozhodnutí, ktorý výrok bude znieť v tom smere,

že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 6,010,80 Eur, kapitalizované úroky z omeškania vo
výške 623,61 Eur a úroky z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 6.010,80 Eur od 25.01.2014 do
zaplatenia, trovy konania vzniknuté pred prvostupňovým súdom v celkovej výške 2.160,19 Eur a trovy
právneho zastúpenia vzniknuté v odvolacom konaní.

Krajský súd výzvou zo dňa 27.03.2014 vyzval žalovaného, aby sa podľa ust. § 208 O.s.p. v lehote 10
dní písomne vyjadril, či súhlasí s čiastočným späťvzatím žaloby žalobcom v podaní zo dňa 05.03.2014.Žalovaný v podaní zo dňa 8. apríla 2014 na výzvu krajského súdu oznámil, že uznáva administratívnu
chybu pri výpočte úrokov z omeškania týkajúcich sa istiny a považoval za nesporné, že nadmernou
úhradoumuvznikolpreplatoknaúrokochzomeškaniavovýške85,34Eur.Napriekuvedenémuodmietol

zápočet preplatku na úrokoch z omeškania vo výške 85,34 Eur proti žalobcom uplatnenému nároku na
úroky z omeškania týkajúce sa istiny 6.010,80 Eur, nakoľko tento žalobcom uplatnený nárok považoval
za neoprávnený. Vzhľadom na uvedené nesúhlasil s čiastočným späťvzatím žaloby žalobcom v časti
úrokov z omeškania v kapitalizovanej hodnote 85,34 Eur počítaných z istiny 6.010,80 Eur pri výške
úrokov z omeškania 8,75 % ročne od 19.09.2012 do zaplatenia, nakoľko tento nárok považoval za

sporný a neoprávnený. Súhlasil s čiastočným späťvzatím žaloby žalobcom v časti istiny
501,20 Eur a v časti úrokov z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 3.705 Eur od 16.11.2012 do
21.11.2012, zo sumy 14.501,20 Eur od 01.12.2012 do 31.12.2012, zo sumy 9.501 Eur od 01.01.2013 do
30.01.2013, zo sumy 6.501,20 Eur od 31.01.2013 do 27.03.2013, zo sumy 3.501,20 Eur od 28.3.2013
do 23.04.2013, zo sumy 501,20 Eur od 24.04.2013 do zaplatenia (24.01.2014). Ďalej poukázal na to,
že s právnym posúdením žalobcu vykonaným v písomnom vyjadrení súhlasí, keď žalobca interpretuje

dohodu účastníkov o vysporiadaní neuhradených faktúr zásadne rozširujúco. Vo vzťahu k trovám
odvolaciehokonaniauplatnenýmžalobcommalzato,žečiastočnéspäťvzatienávrhunazačatiekonania
a vyjadrenie k odvolaniu je jedným úkonom právnej služby, a preto si žalobca nesprávne uplatnil náhradu
trov odvolacieho konania. V prípade, ak by sa okresný súd s týmto posúdením nestotožnil, tak si uplatnil
náhradu trov odvolacieho konania aj za úkon vyjadrenia sa k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu, ako aj za

úkon vyjadrenia sa k späťvzatiu žaloby. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhol, aby odvolací
súd po vykonaní potrebných procesných úkonov napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vrátil vec
na ďalšie konanie.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) postupom bez nariadenia pojednávania

podľa § 214 ods. 2 O.s.p. vzhľadom k dispozitívnemu úkonu žalobcu, a to späťvzatia žaloby v časti o
zaplatenie 501,20 Eur a súhlasu žalovaného v tejto časti podľa ust. § 208 O.s.p. pripustil späťvzatie
žaloby v časti o zaplatenie 501,20 Eur, rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš v tejto časti zrušil a
konanie o zaplatenie 501,20 Eur zastavil. Rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku o povinnosti
žalovaného zaplatiť sumu 6.010,80 Eur bol potvrdený ako vo výroku vecne správne rozhodnutie podľa

ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p.. Rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného
zaplatiť žalobcovi príslušenstvo, a to úrok z omeškania 8,75% ročne zo sumy 3.705 Eur od 16.11.2012
do 21.11.2012, zo sumy 14.501,20 Eur od 1.12.2012 do 31.12.2012, zo sumy 9.501 Eur od 1.1.2013
do 30.1.2013, zo sumy 6.501,20 Eur od 31.1.2013 do 27.3.2013, zo sumy 3.501,20 Eur od 28.3.2013
do 23.4.2013, zo sumy 501,20 Eur od 24.4.2013 do zaplatenia a zo sumy 6.010,80 Eur od 19.9.2012

do zaplatenia bol zrušený podľa ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. a v tejto časti bola vec vrátená súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.

K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia ústneho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k.

13Cob/252/2014-230 zo dňa 12.02.2015 a doručovanie upovedomenia o termíne vyhlásenia rozsudku
žalobcovi a žalovanému prostredníctvom ich právnych zástupcov s tým, že podľa ust. § 156 ods. 1, 3
O.s.p. bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené na úradnej tabuli krajského súdu
v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle uvedeného uznesenia krajského súdu dňa
17.02.2015,nazákladečohobolisplnenépodmienkykverejnémuvyhláseniurozsudkuKrajskýmsúdom

v Žiline, v spojení s ust. § 211 ods. 2 O.s.p..

Vo vzťahu k prvému výroku, ktorým krajský súd pripustil späťvzatie žaloby v časti 501,20 Eur, rozsudok
Okresného súdu Liptovský Mikuláš v tejto časti zrušil a konanie v tejto časti zastavil, sa poukazuje na
ust. § 208 O.s.p., podľa ktorého ak je návrh na začatie konania vzatý späť, keď už rozhodol súd prvého

stupňa, ale jeho rozhodnutie nie je dosiaľ právoplatné, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia.
Súd späťvzatie nepripustí, ak druhý účastník s tým nesúhlasí. Ak späťvzatie pripustí, odvolací súd zruší
rozhodnutiesúduprvéhostupňaakonaniezastaví.Zdôvodupodanéhoodvolaniažalovanýmvzákonnej
lehote proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 9Cb/190/2013-173 zo dňa 8.1.2014 proti
výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 6.512 Eur s príslušenstvom, a to s úrokmi z omeškania

8,75 % ročne zo sumy 3.705 Eur od 16.11.2012 do 21.11.2012, zo sumy 14.501,20 Eur od 1.12.2012
do 31.12.2012, zo sumy 9.501 Eur od 1.1.2013 do 30.1.2013, zo sumy 6.501,20 Eur od 31.1.2013 do
27.3.2013, zo sumy 3.501,20 Eur od 28.3.2013 do 23.4.2013, zo sumy 501,20 Eur od 24.4.2013 do
zaplatenia a zo sumy 6.010,80 Eur od 19.9.2012 do zaplatenia, rozhodnutie prvostupňového súdu vtejto časti nenadobudlo právoplatnosť. Bolo preto možné v tejto časti neprávoplatného rozhodnutia so
žalobou disponovať, t.j. vziať ju v tejto časti späť a za súhlasu žalovaného tak pripustiť takéto späťvzatie
arozsudokvspäťvzatejčastižalobyzrušiťakonaniezastaviť,akojeuvedenévovýrokutohtouznesenia.

Bolo zrejmé, že žalobca zobral žalobu späť v časti o zaplatenie 501,20 Eur, vo vzťahu ku ktorému
späťvzatiu žalovaný v podaní zo dňa 8. apríla 2014 vyjadril jasný súhlas, keď uviedol „súhlasíme s
čiastočným späťvzatím návrhu žalobcu na začatie konania v časti istiny vo výške 501,20 Eur“. Vzhľadom
k týmto jasným prejavom vôle žalobcu a žalovaného rozhodol krajský súd o pripustení späťvzatia žaloby
v časti o zaplatenie 501,20 Eur, rozhodnutie okresného súdu v tejto časti zrušil a konanie o zaplatenie

501,20 Eur zastavil.

Podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Krajský súd uvádza, že za aplikácie ust. § 212 ods. 1 O.s.p., § 205 ods. 3 O.s.p. posudzoval rozsudok
okresného súdu v napadnutom výroku len v medziach odvolacích dôvodov žalovaného, obsiahnutých v

písomne podanom odvolaní zo dňa 28. januára 2014, za viazanosti skutkovým stavom tak, ako ho zistil
súd prvého stupňa (§ 213 ods. 1 O.s.p.).

V súvislosti s podaným opravným prostriedkom žalovaného odvolací súd považuje za potrebné uviesť,
že rozsah prieskumu vykonaného v rámci odvolacieho konania je zásadne daný odvolaním, podľa

ktorého je odvolací súd viazaný návrhom odvolateľa, ktorý zahrňuje v sebe jednak kvalitatívnu, ako i
kvantitatívnu stránku a sám odvolateľ si spravidla sám určuje rozsah, ako má byť napadnuté rozhodnutie
odvolacím súdom preskúmané a dôvody, z ktorých má byť preskúmané.

Z vyššie uvedeného záveru preto krajský súd posudzoval rozsudok okresného súdu v napadnutom

výroku len v medziach odvolacích dôvodov žalovaného, obsiahnutých v písomne podanom odvolaní
zo dňa 28. januára 2014, za viazanosti skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa (§
213 ods. 1 O.s.p.). Bolo zrejmé, že predmetom prieskumu odvolacieho súdu, po čiastočnom späťvzatí
žaloby žalobcom a jasného súhlasu žalovaného s týmto späťvzatím v časti o zaplatenie 501,20 Eur, bol
žalovaným napadnutý výrok o povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 6.010,80 Eur spolu s príslušenstvom,

a to úrokmi z omeškania.

Základným odvolacím argumentom zo strany žalovaného bolo, že okresný súd síce správne zistil, že
účastníci uzatvorili dňa 8.11.2012 Dohodu o vysporiadaní neuhradených faktúr, avšak túto nesprávne
právne posúdil.

Podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa ust. § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

Krajský súd vo vzťahu k svojmu druhému výroku, ktorým došlo k potvrdeniu rozsudku okresného
súdu v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 6.010,20 Eur, uvádza, že

základom jeho rozhodnutia je aplikácia ust. § 219 ods. 2 O.s.p., keďže sa v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením rozsudku okresného súdu, viažucim sa k tejto napadnutej časti a v podrobnostiach
odkazuje na dôvody rozhodnutia, viažuce sa k tejto časti. K úplnosti sa dodáva, že pokiaľ sa krajský
súd v plnom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozsudkom okresného súdu a aplikuje ust. § 219 ods. 2
O.s.p., tak nie je potrebné, ani žiaduce, aby v odôvodnení rozhodnutia krajského súdu boli zopakované

tie skutkové a právne závery, ktoré už odzneli v odôvodnení napadnutého rozhodnutia okresného súdu.
Je postačujúce, pokiaľ sám odkáže na toto odôvodnenie a len k zvýrazneniu správnosti napadnutého
rozhodnutia je potrebné uviesť okolnosti zdôrazňujúce správnosť prvostupňového rozhodnutia. Takýto
postup krajského súdu je v súlade aj s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09, podľa
ktorého ...„Odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať

izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok
(II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného
posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho
súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania“. Ajpodľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 170/2005 vyplýva, že ...„ak v odvolacom konaní
súd potvrdí rozhodnutie súdu prvého stupňa, v zásade sa môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia
nižšieho súdu“.

Krajský súd prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v postupe
súdu prvého stupňa žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v časti týkajúcej
sa uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 6.010,80 Eur, v celom rozsahu sa po
skutkovejaprávnejstránkestotožňujesdôvodmitýkajúcimisaodvolanímnapadnutéhovýrokurozsudku

prvostupňového súdu, v ktorom súd prvého stupňa dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky
relevantného charakteru.

Len na zdôraznenie správnosti napadnutého výroku rozsudku okresného súdu krajský súd uvádza
nasledovné.

Podľa ust. § 120 ods. 3 O.s.p., ak nejde o veci uvedené v odseku 2, súd si môže osvojiť skutkové zistenia
založené na zhodnom tvrdení účastníkov.

Krajský súd poukazuje na vyššie citované zákonné ustanovenie, ktoré v danej sporovej veci bolo
okresným súdom dôsledne aplikované vo vzťahu k zisteniu založenia záväzkového vzťahu, a to zmluvy

o dielo medzi účastníkmi, vykonania diela zo strany žalobcu ako zhotoviteľa a jeho prevzatia žalovaným
ako objednávateľom. Nesporným zostalo, že žalobca cenu vykonaného diela vyúčtoval faktúrou č.
120703 zo dňa 01.08.2012 splatnou 15.08.2012 na sumu 15.705 Eur, faktúrou č. 120801 zo dňa
16.08.2012splatnou30.08.2012nasumu15.796,20Eur,faktúrouč.120802zodňa04.09.2012splatnou
18.09.2012 na sumu 6.010,80 Eur. Rovnako nebolo sporné, že dňa 13.9.2012 došlo k započítaniu

vzájomných pohľadávok, v dôsledku ktorého sa znížila pohľadávka žalobcu proti žalovanému na sumu
3.705 Eur, a dňa 21.11.2012 žalovaný plnil sumu 5.000 Eur, čím došlo k úplnému zániku pohľadávky
z faktúry č. 120703. Ďalšia platba žalovaného v sume 1.295 Eur z čiastky 5.000 Eur zaplatenej dňa
21.11.2012 bola použitá na čiastočné plnenie pohľadávky žalobcu, vyúčtovanej faktúrou č. 120801 vo
výške15.796,20Eur.Žalovanýďalejzaplatildňa31.12.2012sumu5.000Eur,dňa30.1.2013sumu3.000

Eur, dňa 27.3.2013 sumu 3.000 Eur a dňa 23.4.2013 sumu 3.000 Eur, čím došlo k čiastočnému plneniu
pohľadávky žalobcu z faktúry č. 120801, z ktorej ostala neuhradená suma 501,20 Eur. Pohľadávka
vyúčtovaná faktúrou č. 120802 na sumu 6.010,80 Eur nebola plnená ani len čiastočne. Tak ako okresný
súd, i krajský súd z týchto medzi účastníkmi nesporných tvrdení vychádzal a tieto si ako zhodné osvojil
za aplikácie ust. § 120 ods. 2 v spojení s ust. § 153 ods. 1 O.s.p..

V konaní nebolo medzi účastníkmi sporné uzatvorenie právneho úkonu Dohody o vysporiadaní
neuhradených faktúr zo dňa 8.11.2012 (č.l. 102 spisu, ďalej len „dohoda“), podľa ktorej:
1. Faktúra č. 120703 o sume 15.705 Eur s DPH bude uhradená do 15.11.2012,
2. Faktúra č. 120801 o sume 15.796,20 Eur s DPH bude uhradená do 30.11.2012,

3. Na faktúru č. 120802 bude vystavená stornofaktúra,
4. Prekopanie koryta (bridlice) 10 x 100 m z Cenovej ponuky v hodnote 1.680 Eur firma ES-STAV s.r.o.
vykoná práce na vlastné náklady, avšak z vykonaného dokazovania, výsluchom účastníkov, svedkov,
bolo okresným súdom nepochybne zistené, že došlo k odlišnému vnímaniu a k inému úmyslu konajúcich
osôb pri uzatváraní predmetnej dohody, keď žalobca vysvetľoval uzavretie dohody tým, že bol v tiesni

a potreboval, aby mu boli zaplatené jeho splatné pohľadávky, aby mohol uhrádzať svoje záväzky a
žalovaný tvrdil, že dohoda o vysporiadaní neuhradených faktúr bola uzavretá, aby boli vysporiadané
vzťahy z obchodno-záväzkového vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, keďže žalobca neplnil v celom
rozsahu plnenia, ktorého zaplatenia sa domáhal vystavenými faktúrami, spôsobil žalovanému škodu
poškodením hrádze a ako aj plnenia boli vadné.

K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci okresným súdom, krajský súd považuje primárne
za potrebné poukázať na to, že záväzkový vzťah, z ktorého žalobca uplatňoval svoj nárok a žalovaný
poskytoval svoje tvrdenia v rámci obrany vo väzbe na následne uzavretý právny úkon dohody spadá pod
režim Obchodného zákonníka, keďže išlo o vzťah medzi podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti (§

261 ods. 1 Obchodného zákonníka). Úprava právnych úkonov je obsiahnutá v Občianskom zákonníku
v ust. § 34 až § 51, pričom ako to vyplýva už zo samotného nadpisu druhého dielu, tretej časti
Obchodného zákonníka, ten obsahuje iba niektoré ustanovenia o právnych úkonoch, ktoré dopĺňajú
všeobecnú úpravu s platnosťou pre obchodné záväzkové vzťahy. Ide o ust. §§ 266 až 268, ktoré sú vzmysle ust. § 263 ods. 1 Obchodného zákonníka ustanoveniami kogentnými, od ktorých sa nemožno
odchýliť a ktoré riešia predovšetkým otázku výkladu prejavu vôle konajúcich osôb, pričom za rozhodujúci
pokladá ich úmysel. Výklad právneho úkonu dohody bolo preto potrebné uskutočniť primárne podľa

úpravy hmotného práva - Obchodného zákonníka, keďže Obchodný zákonník v ustanovení § 266 sám
stanovuje pre výklad právnych úkonov výkladové pravidlá, ktorými dopĺňa základné pravidlo uvedené
v ustanovení § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Tým je výklad právneho úkonu podľa vôle toho, kto
právny úkon urobil. Najskôr tak musí byť v zmysle § 266 Obchodného zákonníka zistený úmysel toho,
kto konal, v danom prípade účastníkov konania. Pokiaľ ho nie je možné zistiť, alebo sa zmluvné strany v

sledovanom úmysle právneho úkonu rozchádzajú, potom je nutné vychádzať z významu, aký by bežný
podnikateľ prejavenej vôli prikladal.

Z nepochybného zistenia odlišného vnímania a protichodného úmyslu konajúcich osôb pri uzatváraní
predmetnej dohody, správne prvostupňový súd pristúpil preto k výkladu tohto písomného úkonu
účastníkov, t.j. výkladu prejavu vôle postupom podľa ust. § 266 ods. 2 a 3 Obchodného zákonníka.

V zhode so záverom prvostupňového súdu i krajský súd vníma a hodnotí dojednanie účastníkov v
bode 1. a 2. dohody ako platné dojednanie podľa ust. § 516 Občianskeho zákonníka, ktorým účastníci
zmenili (posunuli) dátum splatnosti pohľadávky žalobcu z faktúry č. 120703 pôvodne splatnej dňa
15.08.2012 na deň 15.11.2012 a pohľadávky z faktúry č. 120801 pôvodne splatnej dňa 30.08.2012, ktorá

sa stala splatnou dňa 30.11.2012. K tomuto záveru okresného súdu žalovaný žiadne odvolacie dôvody
nevzniesol, a preto za viazanosti ust. § 212 ods.1 O.s.p. táto časť dohody netvorila predmet prieskumu
odvolacieho súdu.

K namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu bodu 3. dohody krajský súd uvádza, že z prejavu

vôle musí nepochybne vyplývať, že ide o dosiahnutie určitého právneho účinku podľa obsahu úkonu
a musí teda byť zrejmé, k akému cieľu vecne prejavená vôľa smeruje. Teda, ak dojednaním v bode 3.
dohody v znení „Na faktúru č. 120802 bude vystavená stornofaktúra“ malo dôjsť k zloženiu záväzku,
tak zákonite takéto dojednanie muselo mať zákonom požadované náležitosti, ktoré sú vyžadované
k platnému právnemu úkonu, vyplývajúce z ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého

právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. Z predmetného
dojednania nebolo ani výkladom možné dospieť k určitému záväzku (povinnosti), určitého subjektu a
určenia plnenia. Táto neurčitosť bola zrejmá i z vnímania tohto dojednania samotným žalovaným, ktorý
aj v odvolaní na jednej strane tvrdil, že z bodu 3. dohody vyplývala nepochybná vôľa strán smerujúca k
tomu, že nebude musieť plniť cenu za dielo v časti sumy 6.010,80 Eur (strana 2 odvolania) a súčasne ju

vnímalakozáväzokžalobcuzdržaťsakonania,smerujúcehokuplatneniuprávanazaplateniecenydiela
(strana4odvolania),čosúdvaodlišnéinštitúty.Stotožňujesaodvolacísúdsposúdenímprvostupňového
súdu, že výkladom dojednania v bode 3 dohody nebolo možné dospieť k záveru, že obsahuje dohodu o
vzdanísaprávažalobcunazaplateniecenydielavzmysleust.§574ods.1Občianskehozákonníkaaani
dohodu o zrušení záväzku podľa ust. § 572 ods. 2 Občianskeho zákonníka s náležitosťami vyplývajúcimi

z ust. § 572 ods. 3 Občianskeho zákonníka a dodáva, že v bode 3. dohody nebola prejavená vôľa
s náležitosťami právneho úkonu, ktorý nedostatok nebolo možné odstrániť výkladom podľa ust. § 266
Obchodného zákonníka.

Odvolací súd uvádza, že sankcia neplatnosti právneho úkonu vyjadrená v ust. § 37 ods. 1 Občianskeho

zákonníka sa viaže k náležitostiam prejavu vôle. Prejav vôle je neurčitý, ak je neurčitý jeho obsah.
To znamená vtedy, ak sa konajúcemu nepodarilo obsah vôle jednoznačným spôsobom určiť. Prejav
vôle je nezrozumiteľný, ak sa konajúcemu nepodarilo dosiahnuť či už vadným slovným alebo iným
sprostredkovaným spôsobom jasného vyjadrenia tejto vôle. Záver o neurčitosti alebo nezrozumiteľnosti
právneho úkonu predpokladá, že jeho výkladom nie je možné dospieť k nepochybnému poznaniu,

čo chcel účastník prejaviť. Účinky právneho úkonu sa posudzujú v čase, kedy došlo k prejavu vôle
konajúceho a následné zmeny sú možné len zákonným spôsobom, nie však zmenou výkladu prejavu
vôle (analogicky rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 109/2004). Krajský súd dodáva, že ak
je predmetom sporu právny úkon predložený v písomnej forme a pre ktorého platnosť sa písomná
forma vyžaduje (ako je to v prípade ust. § 574 a § 572 Občianskeho zákonníka), musí byť určitosť

prejavu vôle daná obsahom listiny, na ktorý je tento prejav vôle zaznamenaný. Nestačí, že účastníkom
právneho vzťahu je jasné, čo je predmetom zmluvy, čo v danom prípade však preukázané nebolo, ak
to priamo nevyplýva z jej textu. Určitosť písomného prejavu vôle je objektívnou kategóriou a takýto
prejav vôle by nemal vzbudzovať dôvodné pochybnosti o jeho obsahu, ani v prípade osôb, ktoré niesú účastníkmi daného zmluvného vzťahu. Súhlasí krajský súd s odvolateľom, že zo slobody účastníkov
zakladať záväzkovo-právne vzťahy vyplýva aj ich sloboda zakladať nové právne vzťahy, resp. existujúce
právne vzťahy meniť, pokiaľ ide o obsah. Zo znenia bodu 3. dohody vo väzbe na odlišne prezentovaný

úmysel strán pri jej uzatváraní však nebolo možné zistiť jasnú a určitú vôľu strán, ako aj k čomu táto
smerovala. Neboli tak splnené zákonom požadované náležitosti pre platnosť bodu 3. dohody.

Čo sa týka bodu 4. dohody v znení na „Prekopanie koryta (bridlice) 10 x 100m z Cenovej ponuky v
hodnote 1.680,00 Eur firma ES-STAV s.r.o. vykoná práce na vlastné náklady“, v zhode s prvostupňovým

súdom krajský súd uvádza, že v danom prípade nebola určená doba plnenia k momentu rozhodovania
prvostupňového súdu, žalovaný netvrdil právo na zaplatenie 1.680 Eur a ani toto žiadnym relevantným
spôsobom nepoužil v rámci svojej procesnej obrany pred prvostupňový súdom.

Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní uviedol, že vzhľadom na úhradu sumy 501,20 Eur s príslušenstvom
titulom dohody o vysporiadaní splnil svoj záväzok z dohody, a tým vznikla povinnosť žalobcu zdržať

sa uplatňovania svojho práva na zaplatenie za dielo, uplatneného faktúrou č. 120802 voči žalovanému,
resp. uviedol, že voči žalobcovi uplatňuje ako obranu pohľadávku na plnenie titulom povinnosti žalobcu
voči žalovanému vystaviť stornofaktúru na zaplatenie sumy rovnajúcej sa sume uplatnenej žalobcom,
tak v tejto súvislosti krajský súd poukazuje na ust. § 216 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého ustanovenia § 92
ods. 1 a 4, § 97 a § 98 pre odvolacie konanie neplatia. Práve pre nemožnosť použitia týchto ustanovení

nebolo možné na obranu žalovaného uvádzanú v odvolacom konaní prihliadať a touto sa zaoberať.

Z týchto len doplnených záverov bol preto rozsudok okresného súdu v napadnutom výroku o povinnosti
žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 6.010,80 Eur potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa ust.
§ 219 ods. 1 O.s.p., pričom v podrobnostiach sa za aplikácie ust. § 219 ods. 2 O.s.p. odkazuje na

odôvodnenie prvostupňového súdu viažuce sa k tejto napadnutej časti.

Čo sa týka výroku rozsudku okresného súdu o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi úrok z
omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 3.705 Eur od 16.11.2012 do 21.11.2012, zo sumy 14.501,20
Eur od 1.12.2012 do 31.12.2012, zo sumy 9.501 Eur od 1.1.2013 do 30.1.2013, zo sumy 6.501,20 Eur

od 31.1.2013 do 27.3.2013, zo sumy 3.501,20 Eur od 28.3.2013 do 23.4.2013, zo sumy 501,20 Eur od
24.4.2013 do zaplatenia a zo sumy 6.010,80 Eur od 19.9.2012 do zaplatenia, tento bol zrušený podľa
ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. a v tejto časti vec bola podľa ust. § 221 ods. 2 O.s.p. vrátená súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie. Z obsahu spisu bolo zrejmé, že po rozhodnutí prvostupňového súdu
vo veci samej žalobca v podaní zo dňa 05.03.2014 zobral žalobu späť i v časti o zaplatenie úrokov z

omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 3.705 Eur od 16.11.2012 do 21.11.2012, zo sumy 14.501,20
Eur od 1.12.2012 do 31.12.2012, zo sumy 9.501 Eur od 1.1.2013 do 30.1.2013, zo sumy 6.501,20 Eur
od 31.1.2013 do 27.3.2013, zo sumy 3.501,20 Eur od 28.3.2013 do 23.4.2013, zo sumy 501,20 Eur
od 24.4.2013 do zaplatenia a zo sumy 6.010,80 Eur od 19.9.2012 do zaplatenia a v časti úrokov z
omeškania v kapitalizovanej hodnote 85,34 Eur, počítaných z istiny 6.010,80 Eur pri výške úrokov z

omeškania 8,75% ročne od 19.09.2012 do zaplatenia, nakoľko zo strany žalovaného došlo po vyhlásení
rozsudku prvostupňového súdu k dobrovoľnej úhrade sumy 501,20 Eur ako istiny a sumy 400,70 Eur
ako úrokov z omeškania, konkrétne ktoré finančné prostriedky podľa tvrdenia žalobcu boli pripísané na
jeho účet dňa 24.01.2014. Sám žalobca však v čiastočnom späťvzatí žaloby uviedol, že z odvolania
žalovaného nebolo zrejmé, ako žalovaný dospel k výpočtu úrokov z omeškania vo výške 400,70 Eur,

ktoré uhradil žalobcovi po vyhlásení rozsudku. Táto skutočnosť nebola preukázaná ani z výpisov z účtov
doložených žalobcom na č.l. 209, 210 spisu. Z vyjadrenia právneho zástupcu žalovaného, konkrétne na
č.l. 219 spisu vyplývalo, že uznal administratívnu chybu pri výpočte úrokov z omeškania týkajúcich sa
istiny, keď ich žalobca vypočítal správne vo výške 315,36 Eur ku dňu 24.01.2014, pričom mal však za
to, že nadmernou úhradou mu vznikol preplatok na úrokoch z omeškania vo výške 85,34 Eur. Súčasne

odmietal zápočet preplatku a nesúhlasil s čiastočným späťvzatím návrhu žalobcu na začatie konania
v časti úrokov z omeškania v kapitalizovanej hodnote 85,34 Eur, počítaných z istiny 6.010,80 Eur pri
výške úrokov z omeškania 8,75% ročne od 19.09.2012 do zaplatenia, nakoľko tento nárok považoval za
sporný. Vzhľadom na uvedené rozporné vyjadrenia žalobcu a žalovaného, nejednoznačnú identifikáciu
platby žalovaného v sume 400,70 Eur, ktorá bola pripísaná na účet žalobcu dňa 24.01.2014, čiastočný

súhlas žalovaného a čiastočný nesúhlas, odvolací súd pre odstránenie akýchkoľvek pochybností
rozsudok vo vyššie uvedenom napadnutom výroku týkajúcom sa príslušenstva zrušil.V rámci nového konania o tejto časti nároku prvostupňový súd vykoná dokazovanie a v prípade potreby
bude povinnosťou žalobcu okresnému súdu predložiť podrobný výpočet, jeho spôsob, z ktorého bude
nepochybne zrejmý uplatnený nárok na zaplatenie príslušenstva so zohľadnením platieb zo strany

žalovaného, rovnako žalovaný sa k svojmu nesúhlasu vyjadrí, označí a ozrejmí vykonanú platbu na
úroky z omeškania.

Ak sa o trovách konania rozhoduje v konečnom rozhodnutí a prvostupňový súd si vyhradil rozhodnutie
o náhrade trov prvostupňového konania na samostatné rozhodnutie postupom podľa ust. § 151 ods.

3 O.s.p., rozhodne aj o trovách súvisiacich s týmto vyvolaným konaním z titulu podania odvolania
žalovaného, čo zodpovedá aj zneniu ust. § 224 ods. 3 O.s.p..

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.