Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, March 12, 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/572/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7210229134
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 03. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Soga
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7210229134.2

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobcu E. M., L.Ú. Y. K. XXX, zastúpeného advokátom JUDr.
Petrom Harakálym, Advokátska kancelária Kováčska 28, Košice, proti žalovanej Slovenskej republike,
zastúpenej Sociálnou poisťovňou Bratislava, ul. 29. augusta č. 8, o 10.686,49 eur s prísl., o odvolaní
žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 8.6.2011, č.k. 36C/152/2010-83
takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa preskúmavaným rozsudkom žalobe pokiaľ ide o istinu vyhovel a uložil žalovanému
zaplatiť žalobcovi 10.686,49 eur s úrokom z omeškania vo výške 8% z dlžnej sumy ročne od XX.X.XXXX
do zaplatenia. Žalobu ohľadom úrokov z omeškania v prevyšujúcej časti zamietol. Uložil žalovanému
zaplatiť žalobcovi trovy prvostupňového konania 1.333,68 eur na účet advokáta JUDr. Petra Harakályho.

Na základe vykonaného dokazovania vzal za preukázané, že pokiaľ ide o nárok žalobcu z titulu istiny a
úroku z omeškania od XX.X.XXXX do zaplatenia, je žaloba dôvodná, a preto v tejto časti žalobe vyhovel
a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 10.686,49 eur s úrokom z omeškania od XX.X.XXXX vo výške
8 %. Pokiaľ ide o úrok v prevyšujúcej časti, t.j. pred dňom XX.X.XXXX žalobu zamietol, keďže mal za
to, že žalovaný sa dostal do omeškania počnúc dňom XX.X.XXXX, pričom vychádzal z ustanovenia

Občianskeho zákonníka a zák. 514/2003, pričom z tohto zákona vyplýva, že žalobu mohol žalobca podať
po uplynutí 6 mesiacov od doručenia návrhu na predbežné prerokovanie nároku. Vzhľadom k tomu, že
žalovanej podľa § 563 Obč. zákonníka vznikla povinnosť nahradiť žalobcovi škodu v prvý deň potom, čo
žalobca požiadal žalovanú o náhradu škody a z obsahu dokazovania súd zistil, že prvým dňom potom,
čo žalobca požiadal žalovanú o nahradenie škody bol deň XX.X.XXXX, pretože návrh na predbežné
prerokovanie nároku bol žalovanej doručený dňa XX.X.XXXX. Žalovaná sa teda do omeškania dostala

dňom XX.X.XXXX. Pokiaľ ide o výšku úrokov, súd prvého stupňa mal za to, že žalobcovi patrí úrok z
omeškania vo výške 9%, avšak vzhľadom k tomu, že žalobca žaloval iba 8 %, nemohol súd prekročiť
rámec jeho žaloby. Pokiaľ si žalobca uplatnil úroky z omeškania počínajúc 4. dňom od právoplatnosti
rozhodnutia konajúceho súdu, mal súd prvého stupňa za to, že táto časť žaloby je nedôvodná, preto v
tejto časti žalobu zamietol.

O trovách konania rozhodol s poukazom na ust. § 142 ods. 3 O.s.p., pričom trovy pozostávajú z odmeny
advokáta za 4 úkony právnej pomoci po 270,54 eur (prevzatie zastupovania, spísanie žaloby, písomné
podanie zo dňa 14.3.2011 a účasť na pojednávaní dňa 8.6.2011, 2 x režijný paušál po 7,21 eur a 2 x
po 7,41 eur, 3 x daň z pridanej hodnoty vo výške 20% z hodnoty úkonov a režijných paušálov, spolu
1.333,68 eur.

Proti tomuto rozsudku sa včas odvolal žalobca aj žalovaná.Žalobca podal odvolanie podľa § 205 O.s.p., pričom má za to, že súd prvého stupňa vo veci nesprávne
rozhodol na základe toho, že vec nesprávne právne posúdil a nesprávne zistil skutkový stav.

Žalobca napáda zamietavý výrok rozsudku súdu prvého stupňa v tej časti, kde v prevyšujúcej časti
súd žalobu zamietol a nesprávnosť vidí v tom, že návrhom na predbežné prejednanie návrhu vo veci
nesprávnehopostupuporušiteľa,akoajvpodanejžalobe siuplatnil8%úrokzomeškaniaodtretiehodňa
po právoplatnosti rozsudku až do jeho zaplatenia. Má za to, že žalovaný mal plniť presne podľa dispozícii
meritórneho rozhodnutia prvostupňového i druhostupňového súdu, a to bez akejkoľvek výzvy na plnenie.

Poukázal aj na korešpondenciu s organizačnou zložkou Sociálnej poisťovne, pobočka Žilina, ktorá
opakovane odmietla plnenie, čo vyjadrila listom zo dňa 8.10.2008 a listom organizačnej zložky zo dňa
20.3.2008. Na základe podaného odôvodnenia žalobca sa nestotožňuje s rozhodnutím prvostupňového
súdu, že úroky z omeškania majú byť priznané až odo dňa predloženia návrhu na dohodovacie konanie
XX.X.XXXX. Pokiaľ prvostupňový súd rozhodol o omeškaní žalovanej od XX.X.XXXX vo veci rozhodol
nesprávne. Pretože žalobca doloženými listinami preukázal nezákonný postup vzniku škody, príčinnú

súvislosť i zavinenie, ktoré je v rozopre s čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky. Navrhol, aby odvolací súd
rozhodnutie súdu prvého stupňa v zamietavej časti zmenil a rozhodol o priznaní úrokov z omeškania
odo dňa XX.X.XXXX až do zaplatenia. Žalobca si uplatnil aj trovy odvolacieho konania za jeden úkon
právnej služby.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podala včas odvolanie aj žalovaná. Namietala, že súd prvého stupňa
pochybil, keď odôvodnenie rozsudku, v danom prípade oprel hlavne o ust. § 259 ods. 4 (správne ods.
1) zák. č. 461/2003 Z.z. Vychádzal pritom z toho, že žalovaná nie je a nikdy ani nebola nositeľom
povinností zaplatiť trovy konania priznané žalobcovi v konaní 19C/643/2002, vedenom na Okresnom
súdevKošiciachvspojenísrozsudkomKrajskéhosúduvKošiciachvkonaní4Co/155/2006.Mázato,že

právna úprava zodpovednosti za škodu pri pracovnom úraze a chorobe z povolania tak v súčasnosti, ako
aj v Zákonníku práce platnom a účinnom v predchádzajúcom období bola konštruovaná ako objektívna
zodpovednosť a svedčila výlučne zamestnávateľovi, u ktorého zamestnanec utrpel pracovný úraz alebo
naposledy pracoval u neho pred zistením choroby z povolenia v pracovnom pomere za podmienok, z
ktorých vzniká choroba z povolania.

Podľa právnej úpravy platnej do 31.12.2003 bola konštrukcia zodpovednosti za škodu pri pracovných
úrazoch a chorobách z povolania upravená ustanoveniami Zákonníka práce zhodne. V nich boli
upravené hmotnoprávne predpoklady vzniku zodpovednosti zamestnávateľa, ako aj predpoklady
zbavenia sa zodpovednosti, predpoklady vzniku nárokov na jednotlivé dielčie finančné náhrady, ktoré bol

povinný zodpovedný zamestnávateľ plniť k rukám postihnutého zamestnanca ako odškodné. Sociálna
poisťovňa vstúpila do týchto právnych vzťahov medzi zamestnávateľa a zamestnancov od 1.4.2002
ako právny nástupca pôvodného vykonávateľa poistenia zodpovednosti zamestnávateľa za škodu
pri pracovnom úraze a chorobe z povolania, ktoré bolo do právneho poriadku zadelené 26.11.1993.
Uviedla, že podľa § 205d ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľovi zodpovednému za pracovný úraz

žalobcu, ktorým bol Váhostav a.s. v konkurze, t.č. Považská stavebná spoločnosť a.s. v konkurze,
so sídlom Hlinská 40, Žilina vzniklo zákonné poistenie pre prípad jeho zodpovednosti za škodu pri
pracovnom úraze alebo chorobe z povolania. V čase vzniku pracovného úrazu žalobcu toto zákonné
poistenie vykonávala Slovenská poisťovňa, ktorá uhradila k rukám žalobcu tieto dielčie nároky na
náhradu škody a to náhradu za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti, náhradu za bolesť,

sťaženie spoločenského uplatnenia a náhradu za stratu zárobku pri uznaní invalidity od vzniku tohto
nároku a to mesiaca novembra XXXX. Právne vzťahy poisteného zamestnávateľa a jeho právneho
predchodcu upravovala vyhl. č. 280/1993, ktorou sa ustanovujú bližšie podmienky a sadzby poistného
zákonného poistenia zamestnávateľa pre prípad zodpovednosti za škodu pri pracovnom úraze a
chorobe z povolania. Podľa § 2 ods. 1 vyhlášky mal poistený právo, aby poisťovňa za neho nahradila

v rozsahu a vo výške podľa osobitných predpisov poškodeným uplatnené a preukázané nároky na
náhradu škody na zdraví spôsobenej pracovným úrazom, alebo chorobou z povolania. Po prevzatí
tohto zákonného poistenia právnym predchodcom Sociálnej poisťovne boli vyplatené za poisteného
zamestnávateľa žalobcovi náhrady za obdobia od G. XXXX G. G. XXXX. Z titulu náhrady za stratu
na zárobku pri uznaní invalidity podľa príslušných ustanovení aktuálne platného Zákonníka práce.

Sociálna poisťovňa postupovala v súlade s § 3,10 ods. 1, 44a a nasl. zák. č. 274/1994 Z.z. o Sociálnej
poisťovni. Podľa § 44a ods. 2 citovaného zákona v znení platnom od 1.4.2002 do 31.12.2003, kedy bol
zákon o Sociálnej poisťovni zrušený mal zamestnávateľ právo, aby pri vzniku poistnej udalosti Sociálna
poisťovňa za ňho hradila preukázané nároky na náhradu škody na zdraví spôsobenej pracovnýmúrazom, ku ktorému došlo počas trvania poistenia zodpovednosti za škodu a chorobu z povolania,
ktorá bola po prvý raz preukázaná počas poistenia zodpovednosti za škodu. Plnenie za poisteného
zamestnávateľa právny predchodca a Sociálna poisťovňa vykonávala výlučne v súlade s aktuálnou

hmotnoprávnou úpravou Zákonníka práce. Predmetom úpravy bolo právo poisteného zamestnávateľa,
ktorý je v pracovnom vzťahu so zákonom určenou inštitúciou, aby za neho hradila nároky z titulu
náhrady škody pri pracovnom úraze a chorobe z povolania. Žalobca nemá právo žiadať priznanie
trov predchádzajúceho konania ako istiny, keď ani právny predchodca, ani Sociálna poisťovňa neboli
s ním v právnom vzťahu. Uvádzaná dikcia oboch ustanovení vyhlášky a zákona o sociálnom poistení

predstavuje hmotnoprávnu úpravu nárokov poisteného zamestnávateľa voči Slovenskej poisťovni a
neskôr voči Sociálnej poisťovni. Trovy konania sú ale inštitútom procesným. Preto na tento prípadný
nárok zákonodarca pamätal osobitne. Podľa § 5 vyhlášky poisťovňa uhradí trovy súdneho konania
alebo mimosúdneho prerokovania vynaložené poisteným zamestnávateľom v súvislosti s udalosťou,
ktorá by mohla byť dôvodom vzniku práva na plnenie poisťovne len vtedy, ak sa vopred písomne
zaviaže ich uhradiť. Odvolateľ má za to, že v spisovej dokumentácii tejto poistnej udalosti zodpovedného

zamestnávateľa sa takáto dohoda nenachádza. Sociálna poisťovňa je toho právneho názoru, že pre
účely tohto konania je potrebné vychádzať práve z citovanej vyhlášky. Vyhláška nebola zrušená od
1.7.2001, ako to uvádza súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku. Účinnosť zrušenia tejto vyhlášky
bola posunutá k 31.3.2002 z dôvodu, že od 1.4.2002 nadobudol účinnosť nový Zákonník práce a
od tohto dňa začala vykonávať toto zákonné poistenie Sociálna poisťovňa. Vyhláška bola zrušená

zákonom 242/2001 Z.z. a zákonom č. 385/2001 Z.z., ktoré menili a dopĺňali zákon o Sociálnej poisťovni
k 31.3.2003. Z uvedeného vyplýva, že v čase podania žaloby žalobcom o náhradu škody do konania
19C/643/2002 platila vyhláška. Predpokladom vzniku nároku na náhradu trov súdneho konania zo
sporov o náhradu škody z poškodenia zdravia pri pracovnom úraze alebo chorobe z povolania bola
nielen písomná dohoda, ale tieto trovy museli byť vynaložené a to poisteným zamestnávateľom. Úpravu

ustanovenia o tom, že táto povinnosť vznikne poisťovni len vtedy, ak sa vopred písomne zaviaže
uhradiť ich, je nutné vyložiť tak, že jej iniciátorom na uzavretie takejto dohody mohol byť len poistený
zamestnávateľ a to bez zbytočného odkladu potom, čo sa o podanej žalobe dozvedel. Z uvedených
skutočností nemožno vyvodiť iný záver ako ten, že žalobca v konaní nie je aktívne legitimovaný na jej
podanie.

Ďalej nesúhlasí so záverom súdu prvého stupňa, že Sociálna poisťovňa mala hradiť trovy konania
podľa § 44g ods. 1 zákona o Sociálnej poisťovni. Uviedla, že v čase vzniku pracovného úrazu a v
čase podania žaloby do konania 19C/643/2002 na Okresnom súde Košice II uvedený zákon ešte

neplatil a v čase právoplatného skončenia tohto sporu tento zákon už neplatil. Podľa zákona o Sociálnej
poisťovni táto vykonávala zákonom stanovené povinnosti od 1.4.2002 do 31.12.2003 tak, že hradila za
poistených zamestnávateľov k rukám poškodených jednotlivé dielčie nároky na náhradu škody podľa
príslušných ustanovení zákona č. 311/2001 Zákonníka práce, ktoré im vznikli v tomto období, alebo
sa stali splatnými v tomto období. V prípade nárokov, ktoré neboli premlčané plnila za poisteného

zamestnávateľa odškodnenie podľa Zákonníka práce. Citovaný § 44a ods. 2 zákona o Sociálnej
poisťovni je hmotnoprávnym nárokom, nie poškodeného zamestnanca, ale poisteného zamestnávateľa.
Procesný inštitút trov konania bol upravený osobitne v § 44g zákona o Sociálnej poisťovni, na ktorý
poukazuje aj prvostupňový súd v napadnutom rozsudku. Nesúhlasila s názorom súdu prvého stupňa,
že obsah vyhlášky bol v rozpore so zákonom o sociálnom poistení. K rovnakým podmienkam na vznik

práva na platenie trov konania, ako upravovala vyhláška, pribudla za spojkou alebo veta o tom, že „súd
rozhodol o nárokoch, ktoré nebolo možné uhradiť bez súdneho konania“. Ak by sa aj na tento prípad §
44g zákona o Sociálnej poisťovni vzťahoval, čo Sociálna poisťovňa popiera, musel by sa súd zaoberať
vyhodnotenímajďalšíchpodmienokprenastúpeniepovinnostiplatiťtrovykonaniaSociálnoupoisťovňou
k rukám žalobcu. Tieto podmienky sú obdobné ako v § 5 vyhlášky a to, že trovy súdneho konania

alebo mimosúdneho prerokovania vynaloží poistený zamestnávateľ. Aj táto dikcia vedie k záveru, že
poškodený v zmysle zákona o Sociálnej poisťovni nemá žiadne priame právne nároky voči Sociálnej
poisťovni z titulu náhrady škody a už vôbec nie z titulu trov konania. Sociálna poisťovňa ako subjekt
verejného práva vo vzťahu k poškodenému nikdy nemôže mať dlžnícke postavenie ako to ustálil súd
prvého stupňa pri odôvodňovaní úrokov z omeškania.

Ďalej konštatoval, že trovy konania sú procesným inštitútom zákonodarcom zámerne trovy civilného
sporového konania z titulu náhrady škody v Zákone o sociálnom poistení účinnom od 1.1.2004 neupravil,
pretože ak civilná žaloba o náhradu škody proti zodpovednému zamestnávateľovi bola podaná v časeúčinnosti vyhlášky alebo v čase účinnosti zákona o sociálnom poistení boli nároky zamestnávateľa
na úhradu trov konania upravené v týchto právnych predpisoch. Jediné trovy konania, ktoré priznala
Sociálna poisťovňa sú vymedzené v § 203 ods. 2 tretej časti zákona o sociálnom poistení, t.j. konanie

vo veci sociálneho poistenia. Je to však právna úprava, ktorá sa vzťahuje na nároky z pracovných
úrazov a chorôb z povolania, ktoré vznikli alebo boli zistené po 1.1.2004. Sociálna poisťovňa zákonom o
sociálnom poistení regulovaným spôsobom zhromažďuje verejné prostriedky a regulovaným spôsobom
ich rozdeľuje v rámci svojej rozhodovacej právomoci pri jednotlivých dávkach sociálneho poistenia.
Pravidlá hospodárenia sú vymedzené v § 157 zákona o sociálnom poistení. Základný fond úrazového

poistenia v § 164 ods. 1 zákona o sociálnom poistení taxatívne vymedzuje na aké účely je možné
použiť prostriedky zhromaždené do tohto fondu podľa § 64 ods. 2. Jediná úprava, ktorá sa vzťahuje k
trovám konania je uvedená v § 164 ods. 3 písm. d/ zákona o sociálnom poistení podľa ktorého Sociálna
poisťovňa uhrádza zo správneho fondu trovy konania podľa § 203 Zákona o sociálnom poistení, t.j.
podľa zákona lex specialis, keď sama rozhoduje v dávkovom, či nedávkovom konaní. Plnenie, ktoré
bolo žalobcovi poskytnuté zo základného fondu úrazového poistenia podľa vyššie uvedených rozsudkov

je plnením zákonného poslania Sociálnej poisťovne podľa § 259 ods. 1 zákona o sociálnom poistení a
teda nemôže mať sankčnú povahu, ako tomu bolo pri náhrade škody za ktorú zodpovedajú zodpovední
zamestnávatelia a ktorú boli povinní hradiť aj po zavedení zákonného poistenia. Napadnutý rozsudok
postavil Sociálnu poisťovňu do dlžníckeho postavenia. Podľa procesnej teórie práva má povinnosť trovy
civilného sporu konania uhradiť ten, kto právo porušil alebo ohrozil.

Na základe uvedeného navrhla rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa
na nové konanie.

Krajský súd na základe podaného odvolania vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.

2 O.s.p.) podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním,
ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že rozsudok je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a
nedostatok dôvodov. Z obsahu žaloby vyplýva, že žalobca sa domáha zaplatenia 10.686,49 eur z titulu
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ktorý spôsobil pri výkone
štátnej správy. Podľa názoru žalobcu došlo k nesprávnemu úradnému postupu tak, že žalovaná ako

orgán verejnej moci zo zákona zabezpečuje poistenie zamestnávateľa zo zodpovednosti za škodu
spôsobenú pracovným úrazom, nezaplatila žalobcovi náhradu trov konania priznaných mu v konaní o
náhradu škody z pracovného úrazu rozsudkom Okresného súdu Košice II z 2.2.2006 č.k. 19C/643/2002
v spojení s opravným uznesením z 10.4.2006 č.l. 125 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa
18.3.2008 č.k. 4Co/155/2006-164, ktoré nadobudli právoplatnosť dňa 26.5.2008.

Súd prvého stupňa návrhu vyhovel a rozhodnutie odôvodnil tým, že žalovaná bola zriadená ako
verejnoprávnainštitúcianavýkonsociálnehopoisteniavzmysle§259ods.4zák.č.461/2003Z.z.amala
o nároku na náhradu škody spôsobenú pracovným úrazom konať podľa zákona č. 274/94 Z.z. pretože
išlo o nárok, ktorý vznikol do 1.4.2004 a súdne konanie nebolo do tohto dňa skončené. V danom prípade

však súd rozhodol o nárokoch, ktoré nebolo možné uhradiť bez súdneho rozhodnutia. Bolo povinnosťou
žalovaného podľa § 44g zaplatiť žalobcovi okrem škody na zdraví aj náhradu trov konania priznaných
mu súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 19C/643/2002 a tým, že žalovaná žalobcovi náhradu trov tohto
konania neuhradila súd skonštatoval, že mu spôsobila škodu v zmysle § 420 OZ, za ktorú žalobcovi
zodpovedá podľa § 3 ods. 1, § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. a preto návrhu vyhovel.

Z odôvodnenia rozsudku však nie je zrejmé ako sa súd prvého stupňa vysporiadal s tou skutočnosťou,
že o trovách konania bolo právoplatne rozhodnuté, toto rozhodnutie nebolo zrušené a stalo sa
vykonateľným. Vecnú správnosť rozhodnutia o trovách konania, ako i procesný postup, ktorý mu
predchádzal bolo možné preskúmavať len v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku vo veci

základného konania, teda konania na všeobecnom súde pod sp. zn. 19C/643/2002. Toto rozhodnutie
nebolo ani v takomto konaní zrušené preto platí, že je rozhodnutím zákonným, vykonateľným a
záväzným pre účastníkov konania, ale aj pre všetky orgány štátu. Preto v zmysle tohto rozhodnutia
bola Sociálna poisťovňa povinná postupovať, ak tak neurobila mohol sa žalobca domáhať plnenia a
uspokojenia svojich nárokov podaním návrhu na exekúciu. Z uvedeného dôvodu je potom záver súdu

prvého stupňa o dôvodnosti návrhu na náhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu pochybný.
Ak totiž Sociálna poisťovňa neplnila, čo jej uložilo právoplatné rozhodnutie a bola nečinná, bolo vecou
žalobcu, aby sa na súde domáhal odstránenia tohto stavu. Za tejto situácie, keďže ohľadom nárokov
žalobcu existuje právoplatné rozhodnutie súdu prvého stupňa aj odvolacieho súdu, tieto rozhodnutianeboli zrušené a pokiaľ v zmysle zákona existuje povinný subjekt, ktorý má nároky plniť, nemôže
prichádzať do úvahy také rozhodnutie, ktorým by sa rozhodlo opätovne o tom istom nároku. Za tejto
situácie bolo povinnosťou súdu prvého stupňa zvažovať, či v danom prípade nejde o res iudicata. V

žiadnom prípade však nemôže ísť o nárok, ktorý by bolo možné subsumovať pod ustanovenia zákona
o zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup žalovanej tak, ako to odôvodnil súd prvého stupňa.

Za takejto situácie neboli splnené podmienky ani pre potvrdenie ani pre zmenu napadnutého rozsudku,
keďže súd prvého stupňa sa v dôvodoch rozsudku nevyporiadal vôbec s obranou žalovanej v tom smere

v tom smere, že žalovaná nemá hmotnoprávnu pasívnu legitimáciu a preto odvolací súd podľa § 221
ods. 1 písm. f O.s.p. rozsudok zrušil a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Úlohou súdu prvého stupňa je vyporiadať sa so všetkými skutočnosťami tvrdenými účastníkmi konania,
rozsudok odôvodniť v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. tak, aby z odôvodnenia bolo zrejmé ako sa súd
prvého stupňa vyporiadal s celou obranou žalobcu.

V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa o všetkých trovách konania.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.