Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 29, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/38/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2611210871
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2611210871.2

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: Home Credit Slovakia, a. s., Piešťany, Teplická
7434/147, proti žalovanému: O. G., nar. X. J. XXXX, bytom G., K. XX, o 5.113,36 eur s príslušenstvom
a iné, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Senica z 15. marca 2012 č. k. 3C
152/2011-42 a dopĺňaciemu rozsudku rovnakého súdu z 28. novembra 2012 č. k. 3C 152/2011-74
(správne „3C/152/2011-76") takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej, týkajúcej sa
zmluvnej pokuty ako náhrady ušlého úroku a v časti trov konania a dopĺňací rozsudok v celom rozsahu
r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Vo zvyšku odvolanie o d m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napádaným rozsudkom (tým pôvodným, ďalej tiež len „pôvodný rozsudok“) súd prvého stupňa I.
žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni 2.854,46 eur s 0,024% denným úrokom z omeškania od
25. marca 2009 do zaplatenia a náhradu trov konania vo výške 35,68 eur, všetko v splátkach po 60 eur
mesačne vždy do 15. dňa toho ktorého mesiaca vopred, počnúc mesiacom po právoplatnosti rozsudku
tak, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia a II. vo zvyšku
(čo do sumy 2.258,90 eur s príslušenstvom) žalobu zamietol. Dopĺňacím rozsudkom potom vyhlásil
zmluvnú pokutu podľa Hlavy 7 § 6 Úverových zmluvných podmienok žalobkyne za neprijateľnú zmluvnú
podmienku. Rozhodnutie pôvodným rozsudkom (pred jeho doplnením) bolo odôvodnené právne ust. §
2 písm. a/ a b/ zákona č. 258/2001 Z. z. (o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona SNR
č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších zmien a doplnení, účinného v čase
uzavretia zmluvy) a § 52, § 53 ods. 1, ods. 4 písm. k/ a ods. 5 a § 517 ods. 2 O. z. (Občianskeho zákonníka
č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení). Vecne mal (súd prvého stupňa) nad rámec uznania
nároku žalovaným (s odkazom na § 153a ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v
znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „O. s. p.“) za to, že výška zmluvnej pokuty za predčasnú
splatnosť úveru vo výške ušlého úroku, čiže čiastky, na ktorú by žalobkyni vznikol nárok v prípade
riadneho splácania úveru, sa javí ako neprijateľná podmienka a v súlade s požiadavkou zákonnosti
rozhodnutia mohlo sa prihliadať na uznanie len v časti zákonu neodporujúcej. Rozhodnutie o trovách
konania bolo potom odôvodnené právne len paušálnym odkazom na ust. § 142 ods. 2 O. s. p. a vecne
prevažným čistým úspechom žalobkyne v rozsahu 11,64% (55,82% úspechu - 44,18% neúspechu,
predstavovaného menšinovým úspechom žalovaného) a trovami žalobkyne len na súdnom poplatku
(306,50 eur, z ktorých 11,64% činilo 35,68 eur); dopĺňací rozsudok potom odôvodnený právne ust. § 153
ods. 4 a § 166 O. s. p. a vecne potrebou zadosťučinenia povinnosti uvádzať aj vo výrokoch rozsudkov
vydávaných v prospech spotrebiteľa, resp. v neprospech jeho procesného súpera a založených na
závere o neprijateľnosti a neplatnosti zmluvnej podmienky aj podmienku, o ktorú tu ide (tu inak bez
zmienky, že k doplneniu pôvodného rozsudku došlo až na základe pokynu odvolacieho súdu).

Proti tomuto rozsudku (ešte pred jeho doplnením zhora) podala včas odvolanie len žalobkyňa, podľa
obsahu podania napádajúca i tento rozsudok v celom rozsahu a to s návrhom na jeho zmenu plným
vyhovením žalobe, namietajúc predovšetkým nesprávnym právnym posúdením veci (odvolací dôvod
podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.). Súd prvého stupňa podľa nej pochybil už skúmaním hmotnoprávnych
predpokladov uznania, keďže žalovaný dlh uznal v plnej výške. I dopĺňací rozsudok je podľa nej
rozhodnutím založeným na nesprávnom právnom posúdení veci a treba ho zrušiť (tu bez potreby i
možnosti jeho náhrady akýmkoľvek iným rozhodnutím), nakoľko v prípade rozhodovania rozsudkom pre
uznanie ide len o procesný rozsudok, pre ktorého vydanie je rozhodujúci výlučne uznávací prejav, súd
teda ani nemá možnosť skúmania skutkového stavu ani zisťovania, či tu nie je rozpor uznania s právnymi
predpismi a povaha konania skončiteľného zmierom vydanie rozsudku pre uznanie pripúšťa.

Žalovaný navrhol oba rozsudky potvrdiť v podstate pre názor o účelovosti argumentácie žalobkyne.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ a b/ O. s. p. vec v medziach odvolania
žalobkyne (čiže prakticky v celom rozsahu, vynímajúc z toho len čiastkové rozhodnutie pôvodným
rozsudkom, ktorým došlo k vyhoveniu žalobe a ktoré by bol subjektívne oprávnený odvolaním napadnúť
len žalovaný, pričom ak tak neurobil, v časti, o ktorej je tu reč, bolo jediným možným rozhodnutím
odvolacieho súdu odmietnutie odvolania; popri tom však 1. žalobkyňa napadla aj tzv. zvyškové
zamietnutie žaloby ako celok; 2. čiastkový výrok pôvodného rozsudku o trovách konania bol závislým na
čo i len čiastočne napadnutom rozhodnutí vo veci a 3. v časti určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky
šlo o špecifický prípad možnosti rozhodnutia v tzv. sporovom konaní o niečom aj bez návrhu a zároveň
o prípad vzájomnej závislosti aj medzi týmto rozhodnutím a rozhodnutím zamietajúcim - tu len čiastočne
- žalobu) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania, keď s prihliadnutím k dôvodne vznesenej
námietke nesprávneho právneho posúdenia (nech aj spočívajúceho v inom, než o čom sa snažila
presvedčiť žalobkyňa) súd prvého stupňa zaťažil konanie pred ním i jeho výsledok (napádaný rozsudok
i dopĺňací rozsudok k nemu) hneď dvoma podobami postupu odnímajúceho účastníkom reálnu možnosť
konať pred súdom.

Predovšetkým sa však žiada (k procesnej stránke veci) zopakovať, čo tunajší súd uzavrel už
vo svojej skoršej rozhodovacej praxi, na ktorej ani tu nevznikol dôvod nič meniť (napr. vo veci
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10Co/362/2010, inak vo veci Okresného súdu Dunajská Streda
sp. zn. 8C/40/2010), teda to, že z úpravy ustanoveniami § 153 ods. 3 a 4 O. s. p. už k času
rozhodovania pôvodným rozsudkom (v marci 2012), ako aj k času rozhodovania odvolacieho súdu týmto
jeho (práve odôvodňovaným) uznesením vyplýva, že už skôr existujúca možnosť súdu v rozsudku,
týkajúcom sa sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj bez návrhu vysloviť, že určitá podmienka používaná
v spotrebiteľských zmluvách dodávateľom je neprijateľná (podľa § 153 ods. 3 zákona, účinného už od
15. októbra 2008, v tejto súv. por. tiež čl. I bod 72 a čl. IX zákona č. 384/2008 Z. z.) bola nahradená
povinnosťou vydať takéto rozhodnutie vtedy, ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej
zmluve alebo všeobecných obchodných podmienkach za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takejto
podmienky a súčasne nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takejto podmienky alebo mu na základe
takejto podmienky súd uložil povinnosť vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu
alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie (ustanovenie § 153 ods. 4 O. s. p., účinné od 1. marca
2010, tu por. tiež čl. II bod 1 a čl. IV zákona č. 575/2009 Z. z.).

Takáto úprava je procesným vyjadrením obdobnej úpravy nachádzajúcej sa od 1. marca 2010 v
ustanovení § 53a O. z. (teda v tzv. hmotnom práve, tu do tretice por. aj čl. I bod 3 ostatného spomínaného
zákona, novelizujúceho okrem O. s. p. aj O. z.), pričom jej špecifikom je, že na jej základe súd i v tzv.
sporovom konaní (zásadne ovládanom dispozičným princípom), hoc aj len v takom, kde má základná
požiadavka žalobcu pôvod v spotrebiteľskej zmluve, môže dotvoriť jeho predmet (konania) tým, že
aj bez výslovného návrhu niektorého účastníka konania (vyjadreného buď v žalobe alebo vzájomnej
žalobe) určí neplatnosť zmluvnej podmienky s poukazom na jej neprijateľnosť. Nie je rozhodné, či
žalobu v takejto veci podal dodávateľ, spotrebiteľ alebo príslušné združenie, ale len to, že výsledky
vykonaného dokazovania smerujú k rozhodnutiu v neprospech dodávateľa alebo naopak v prospech
spotrebiteľa preto, že niektorá podmienka alebo aj viaceré takéto podmienky v spotrebiteľskej zmluve
sú neprijateľné. Takéto určenie (neprijateľnosti a neplatnosti) je tu potom zjavne pre spotrebiteľa
za účelom jeho zvýšenej ochrany zaručovanej i na nadnárodnej úrovni (ustanovením povinnosti na
porušenie noriem spotrebiteľského práva reagovať aj bez výslovného návrhu spotrebiteľa) a tiež v smere
eliminovania rizika výskytu neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách (v tejto súv. por.

najmä povinnosť dodávateľa zdržať sa používania podmienky určenej za neprijateľnú i vo vzťahoch
s ostatnými spotrebiteľmi podľa § 53a ods. 1 O. z.), na druhej strane však i na ochranu dodávateľa
takýmto určením dotknutého (ako ustanovením možnosti brojiť aj proti výroku o určení neprijateľnosti
a neplatnosti podmienky, ktorý by tu nebyť úpravy z ust. § 153 ods. 4 O. s. p. byť nemusel, tak i
ustanovením prípustnosti dovolania v takýchto prípadoch a umožnením tak osobe rozhodnutím dotknutej
toto napadnúť i za pomoci mimoriadneho opravného prostriedku).

Spochybňovanie oprávnenia (resp. i povinnosti) súdu rozhodnúť aj bez návrhu o neprijateľnosti (a tiež
neplatnosti) zmluvnej podmienky preto nebolo namieste. Rozhodujúci význam tu pritom nemalo, že súd
prvého stupňa v tejto konkrétnej veci sa naň kladenej povinnosti nezhostil celkom korektne a do výroku
dopĺňacieho rozsudku nezaniesol aj presné znenie podmienky ním považovanej za problematickú), ale
to, že odvolací súd nezdieľa ani tie odvolacie námietky, podstatou ktorých bola údajná nemožnosť súdu
v prípade uznania nároku zaoberať sa súladom požiadaviek uplatňovaných žalobou s právom.

Podľa § 153a ods. 1 O. s. p. ak počas konania žalovaný uzná pred súdom nárok uplatnený žalobou
alebo jeho základ alebo ak sa žalobca vzdá pred súdom svojho nároku, súd rozhodne rozsudkom na
základe uznania alebo vzdania sa nároku. Podľa odseku 2 tu citovaného ustanovenia rozhodnúť spor
rozsudkom na základe čiastočného uznania nároku možno len na návrh žalobcu a na základe úplného
alebo čiastočného vzdania sa nároku len so súhlasom žalovaného, podľa odseku 3 potom rozsudkom
na základe uznania alebo vzdania sa nároku nemožno rozhodnúť spor, ktorý účastníci nemôžu skončiť
súdnym zmierom.

Podľa § 99 ods. 1 vety prvej O. s. p. ak to povaha vecí pripúšťa, môžu účastníci skončiť konanie súdnym
zmierom a podľa odseku 2 rovnakého paragrafu i zákona súd rozhodne o tom, či zmier schvaľuje;
neschváli ho, ak je v rozpore s právnymi predpismi a v takom prípade súd po právoplatnosti uznesenia
pokračuje v konaní.

Podľa § 172 ods. 7, časti vety prvej pred bodkočiarkou, § 79 ods. 1 a § 90 O. s. p. (v znení zákona č.
384/2008 Z. z., účinného od 15. októbra 2008) ak sa v žalobe uplatňuje právo, ktoré je v časti v zjavnom
rozpore s právnymi predpismi, súd so súhlasom žalobcu vydá platobný rozkaz len v tej časti, ktorej sa
rozpor netýka.

Z práve citovaných ustanovení je potrebné vyvodiť nasledovné :

Už od zakotvenia možnosti skončiť konanie pred súdom zmierom (čiže istou formou dohody účastníkov,
„pretavenej“ do rozhodnutia obrazne posväcujúceho takúto dohodu, čiže do zmier schvaľujúceho
uznesenia), teda od účinnosti pôvodného znenia O. s. p. - ešte pred jeho dotknutím zákonom č. 36/1967
Zb. a ďalšími po ňom nasledujúcimi, t. č. 82 (slovom „osemdesiatimidvoma“) zákonmi, je zákonnou
podmienkou skončenia konania zmierom nielen objektívna možnosť konanie takto skončiť (čím treba
rozumieť uplatnenie v konaní takej požiadavky, pri ktorej dohoda účastníkov z povahy veci nie je
vylúčená), ale tiež súlad zmieru (predkladaného na schválenie súdu) s právnymi predpismi.

Takáto požiadavka vlastná občianskoprávnym konaniam všeobecne, je od čias venovania zvýšenej
pozornosti ochrane spotrebiteľov umocnená tým, že súd má možnosť predbežného vyhodnocovania
právnej dovolenosti nárokov, uplatňovaných žalobami a na prípadný takto zistený nesúlad reagovať
už v rámci rozhodovania sa, či vec vybaví v skrátenom konaní (platobným rozkazom, pokiaľ ide o
spor o plnenie). Otázka rozporu uplatneného práva s právnymi predpismi je pritom zaiste otázkou, pri
ktorej zodpovedaní nemusí medzi súdom a žalobcom zavládnuť súhra, súd však v takomto prípade má
vždy povinnosť iniciátorovi konania zistenie rozporu oznámiť a žalobca má naopak vždy možnosť 1.
súd presviedčať, že tu o prípad zjavného rozporu požiadavky s právnymi predpismi nejde, resp. (pre
prípad neúspechu takejto snahy) 2. sa rozhodnúť, či od uplatňovania požiadavky predbežne súdom
vyhodnotenej za rozpornú s právom ustúpi (a zjedná tak priechod vybaveniu veci platobným rozkazom
iba v časti súdom nespochybnenej so samozrejmým rizikom, že takto už aj po prípadnom napadnutí
platobného rozkazu odporom už predmetom konania ostane iba požiadavka práve opísaným spôsobom
zredukovaná), alebo na nej zotrvá a vynúti si tým prejednanie veci s pôvodne vymedzeným predmetom
konania, hoc aj v tomto prípade bez podržania si možnosti na rozhodnutie platobným rozkazom (v tejto
súv. por. i ostatné vety vyššie citovaného ust. § 172 ods. 7 O. s. p. s výkladom toho, čo je v nich uvedené
tiež za použitia metódy právnej argumentácie „a contrario“ - rozumej opakom).

Z uvedeného však zároveň treba vyvodiť i to, že už predbežný záver súdu o právnej nedovolenosti
plnenia požadovaného žalobou nie je len prekážkou rozhodnutia platobným rozkazom, ale tiež
prípadného schválenia zmieru obsahujúceho záväzok na poskytnutie takéhoto plnenia; ako i to, že vo
veciach za účasti spotrebiteľa treba (i so zreteľom k záverom relevantnej vnútroštátnej i nadnárodnej
judikatúry v príslušnej oblasti a viazanosti tiež predpismi komunitárneho práva) slovné spojenie „spor,
ktorý účastníci nemôžu skončiť súdnym zmierom“ vykladať širšie než dosiaľ zaužívaným spôsobom
a to tak, že sa ním rozumie každý spor, v ktorom existuje riziko pristúpenia spotrebiteľa na dohodu
odporujúcu právnym predpisom a do tretice i to, že v prípadoch uznania nároku žalovaným môže súd
rozhodnúť rozsudkom na základe uznania len vtedy, ak tu niet rozporu uznávaného nároku s právnymi
predpismi a ak tu taký rozpor naopak je, nutné je s uznaním nakladať tak, akoby toto bolo len čiastočným
(vrátane dopytu na žalobcu, či navrhuje rozhodnutie rozsudkom na základe uznania len v časti uznanej
akceptovateľne, teda v intenciách už naznačeného vyššie a možnosti na prípadný nedostatok návrhu
na takéto rozhodnutie reagovať rozhodnutím len tzv. bežným rozsudkom).

To, že sa odvolací súd nestotožnil s námietkami žalobkyne procesnej povahy a považoval za správny
postup súdu prvého stupňa, spočívajúci v praktickom „rozštiepení“ požiadavky žalobkyne (na časť
uznanú platne a tú, u ktorej takýto atribút naopak splnený byť nemal), ale neznamenalo automaticky,
že bolo možné súhlasiť aj s dôvodmi použitými súdom prvého stupňa ako na podporu tzv. zvyškového
zamietnutia žaloby, tak i vyslovenia sa ním o neprijateľnosti zmluvnej podmienky o zmluvnej pokute.

V prejednávanej veci totiž šlo o prípad druhovo totožný s inou vecou tej istej žalobkyne, prejednanou
Krajským súdom v Trnave pod sp. zn. 10Co/74/2012 (vec Okresného súdu Skalica sp. zn. 3C/172/2011),
pričom aj tentoraz treba trvať na tom, že rozhodnutie konštatujúce neprijateľnosť (a pri - tu neprítomnej
- správnej formulácii výroku dopĺňacieho rozsudku tiež neplatnosť) zmluvnej podmienky o zmluvnej
pokute ako náhrade ušlého úroku a zamietajúce žalobu v rovnakej časti (i s príslušným úrokom z
omeškania, počítaným zo sumy predstavujúcej takúto zmluvnú pokutu) bolo prinajmenšom predčasným
a rozhodne nie náležite odôvodneným.

Vo vzťahu k takémuto čiastkovému nároku totiž súd prvého stupňa (obrazne idúci len po povrchu) na
jednej strane bližšie neodôvodnil svoj záver o tom, prečo aj v tomto prípade mala byť príslušná zmluvná
podmienka neprijateľnou (čím zaťažil napádaný rozsudok aj vadou podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p.,
spočívajúcou v neposkytnutí pádnych dôvodov, spôsobilých presvedčiť o správnosti zamietnutia žaloby
aj v tejto časti), na strane druhej potom rozhodnutie založil aj na nie celkom korektnej interpretácii
príslušného zmluvného ustanovenia a nerozlišovaní medzi do úvahy prichádzajúcimi situáciami, za
ktorých môže dôjsť k požiadavke veriteľa na predčasné splatenie úveru. Touto súdom prvého stupňa
nepodchytenou dimenziou problému je zjavná potreba rozlišovania medzi 1. prípadmi, keď sa spotrebiteľ
(úverový dlžník) z vlastnej vôle rozhodne prostriedky veriteľovi vrátiť, pretože ich už nepotrebuje a hodlá
takto minimalizovať výdavky na úroky (za chodu vecí očakávateľného veriteľom majúce sa zaplatiť),
kedy je zmluvná pokuta obdobná tej v prejednávanej veci fakticky pomstou za rozhodnutie sa dlžníka
vrátiť veriteľovi prostriedky reprezentujúce úver skôr než to bolo dojednané a 2. prípadmi, v ktorých si
nástup predčasnej splatnosti (a tiež z toho plynúcej požiadavky na predčasné splatenie) úveru vynúti
neochota veriteľa ďalej poskytovať výhody plynúce z úverovania aj dlžníkovi s neuspokojivou platobnou
disciplínou.

Založenie príslušnej časti rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení veci a tým
podmienené „nerozkrytie“ skutkového stavu dostatočne zacieleným dokazovaním, ako aj praktická
nepreskúmateľnosť rozhodnutia v takejto časti tak museli byť dôvodom rozhodnutia spôsobom
vyplývajúcim z prvej vety výroku tohto uznesenia odvolacieho súdu (čiastočného zrušenia pôvodného
a úplného zrušenia dopĺňacieho rozsudku podľa § 221 ods. 1 písm. f/ aj h/ O. s. p. a vrátenia veci súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie podľa odseku 2 rovnakého paragrafu i zákona). Rovnaký osud musel
logicky stihnúť aj rozhodnutie o trovách konania, keďže toto je principiálne závislým od výsledku konania
(ako celku), teda najmä od konečnej miery úspechu či neúspechu tej-ktorej strany sporu a to, aký tento
výsledok bude, nebolo samozrejme možné v dôsledku nutnosti rozhodnutia odvolacieho súdu iným než
konečným rozhodnutím (tzv. zrušujúcim uznesením) ešte určiť.

Druhá veta výroku tohto uznesenia je potom už vyššie spomenutým procesným vyjadrením naloženia
s odvolaním žalobkyne (ako naň subjektívne neoprávnenej osoby) v časti, v ktorej súd prvého stupňa
žalobe vyhovel a to podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O. s. p.

Povinnosťou súdu prvého stupňa tak v ďalšom konaní bude riadiť sa názorom odvolacieho súdu,
ktorým je podľa § 226 O. s. p. viazaný, postupovať v smere naznačenom zhora, podľa potreby doplniť
dokazovanie, výsledky celého konania podľa § 132 O. s. p. náležite zhodnotiť a až potom opätovne
rozhodnúť o veci v časti, v ktorej ostala predmetom konania, o trovách konania a podľa § 224 ods. 3 O.
s. p. i o trovách tohto odvolacieho konania.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.