Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, April 29, 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 5CoE/193/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2208216189
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Vladimír Vlček
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2208216189.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. JUDr. Martinom Máčajom, so sídlom Pribinova č. 25, Bratislava, proti
povinnému: X. W., nar. XX.X.XXXX, bytom X. J. XXXX/XX, P. W., za účasti súdneho exekútora: JUDr.
Rudolfa Krutého, so sídlom Bratislava, Záhradnícka 60, o vymoženie 763,69 Eur s príslušenstvom, o
zastavení exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda č. k.

4Er/1271/2008-24 zo dňa 6. apríla 2011, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa rozhodol tak, že exekúciu vedenú u súdneho exekútora
JUDr. Rudolfa Krutého pod spis. značkou EX 10078/08 v časti istiny vo výške 650,60 eur a úrokov
z omeškania vo výške 0,227 % denne zo sumy 649,27 eur od 18.06.2008 do zaplatenia vyhlasuje za

neprípustnú a zároveň rozhodol, že exekúciu vedenú u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého pod
spis. značkou EX 10078/08 v časti istiny vo výške 650,60 eur a úrokov z omeškania vo výške 0,227 %
denne zo sumy 649,27 eur od 18.06.2008 do zaplatenia zastavuje. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie
odôvodnil tým, že oprávnený podal dňa 31.10.2008 súdnemu exekútorovi do zápisnice návrh na
vykonanie exekúcie, ktorým sa domáha vymoženia pohľadávky voči povinnému na základe exekučného
titulu - Rozsudok Rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s.,

spisová značka SR 07423/08 zo dňa 04.08.2008, Na základe tohto právoplatného a vykonateľného
rozhodcovského rozsudku bol povinný zaviazaný zaplatiť oprávnenému sumu 763,69 eur (23.007,- Sk)
spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 649,27 eur (19.560,- Sk) od 18.06.2008
do zaplatenia a nahradiť trovy konania v sume 218,81 eur (6.592,- Sk). Z návrhu na vykonanie
exekúcie zároveň vyplynulo, že povinný po podaní návrhu na začatie rozhodcovského konania do
dňa vyhotovenia návrhu na začatie exekučného konania neuhradil žiadnu splátku. Súd prvého stupňa

preskúmal predložené listiny ako aj odôvodnenie rozhodcovského rozsudku a zistil, že oprávnený s
povinným uzavreli dňa 05.10.2007 zmluvu o úvere č. 2350001, na základe ktorej poskytol oprávnený
povinnému úver vo výške 663,88 eur (20.000,- Sk).

Preskúmaním priložených listín súd prvého stupňa dospel k záveru, že zmluva o úvere zo dňa
05.10.2007, na základe ktorej oprávnený ako dodávateľ poskytol povinnému ako spotrebiteľovi úver

vo výške 663,88 eur (20.000,- Sk), pričom tento sa zaviazal úver spolu s poplatkom za poskytnutie
úveru vo výške 634,67 eur (19.120,- Sk) splácať pravidelnými mesačnými splátkami po 108,21 eur
(3.260,- Sk), má povahu spotrebiteľského úveru, na ktorú sa vzťahuje režim zákona č. 258/2001 Z. z. o
spotrebiteľskýchúverochasubsidiárneakospotrebiteľskúzmluvuajvšeobecnáúpravaspotrebiteľských
zmlúv uvedených v ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Súd prvého stupňa po preskúmaní v spise sa nachádzajúcich listinných dôkazov zistil, že zmluva o úvere

obsahuje záväzok povinného zaplatiť sumu úveru zvýšenú o poplatok vo výške 634,67 eur (19.120,-
Sk), ktorý v zmysle bodu 13 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru pozostáva z dohodnutéhoúroku (tretina poplatku) a nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy vrátane všetkej administratívy
s tým spojenej (dve tretiny poplatku). Výška poplatku za poskytnutie úveru pritom predstavuje 95,60
% samotného úveru. Tu je potrebné poukázať na výšku poplatku za poskytnutie úveru vo vzťahu k

samotnému úveru, ktorá je podľa názoru súdu v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko predstavuje hrubý
nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného. Z bodu 13 Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru vyplýva, že tento poplatok vlastne nie je poplatkom, lebo v rozsahu 1/3-
iny je to dohodnutý úrok a v 2/3-inách ide o poplatok. Samotná Zmluva o úvere však vôbec neobsahuje
údaj o tom, že zmluvné strany si dohodli úrok z úveru a v akej výške. Poplatok v 2/3-inách by mal

predstavovať náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy spolu so všetkou administratívou. Opäť ale
nie je vyšpecifikované akú výšku predstavujú náklady na uzatvorenie zmluvy, aké sú náklady za jej
vyhotovenie a čo predstavujú administratívne náklady. V tejto časti je zmluva netransparentná, nejasná a
neurčitá a tým je aj spochybnená aj samotná dohoda o poplatku obsiahnutá v zmluve o úvere s odkazom
na ustanovenie všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré ani nie sú podpísané samotnými
zmluvnými stranami. Ak je takéto plnenie priznané rozhodcovským súdom, ide o plnenie zákonom

nedovolené.

Ďalej bol povinný rozhodcovským rozsudkom zároveň zaviazaný aj na zaplatenie úroku z omeškania
vo výške 0,25% denne zo sumy 649,27 eur od 18.06.2008 do zaplatenia. Súd po preskúmaní v spise
sa nachádzajúcich listinných dôkazov zistil, že rozhodcovským súdom priznaný úrok z omeškania vo

výške 0,25 % denne z dlžnej sumy bol dohodnutý vo vyššej výške, ako pripúšťa zákon v čase omeškania
dlžníka so splnením peňažného záväzku. V zmysle ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
výšku úrokov z omeškania v občianskoprávnych veciach ustanovuje vykonávací predpis, ktorým je
nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka V zmysle ustanovenia § 3 predmetného nariadenia, účinného do 31.12.2008, je výška úrokov

z omeškania dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému
dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje na úroky z omeškania
nad zákonom prípustnú výšku úrokov z omeškania, je v tejto časti rozhodcovský rozsudok v rozpore so
zákonom. Zaväzuje totiž na plnenie, ktoré je zákonom nedovolené, z absolútne neplatného právneho
úkonu v časti úrokov z omeškania nad zákonom prípustnú výšku. Potom je nedôvodný v tej časti aj

návrh na vykonanie exekúcie a taktiež aj žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, lebo
oprávnený tak žiada niečo, čo je absolútne neplatné, na čo neexistuje exekučný titul. Oprávnený žiadal
vymôcť úroky z omeškania vo výške 0,25% denne, t.j. 91,25 % ročne zo sumy 649,27 eur počnúc od
18.06.2008 do zaplatenia, hoci k uvedenému dňu predstavovala základná úroková sadzba NBS 4,25 %.
Za uvedeného predpokladu mal podľa názoru súdu prvého stupňa ročný úrok v predmetnom prípade

predstavovať 8,50 %, pričom zmluvné strany si dohodli ročný úrok 91,25 %, ktorý tak o čiastku 82,75
% prevyšuje zákonom dovolenú prípustnú úrokovú sadzbu. Rozhodcovským súdom priznaný úrok z
omeškania predstavuje podľa názoru súdu neprimerané zvýhodnenie oprávneného na úkor povinného.
Zajedenroktentoúrokdosahujetakmervýškusamotnejistiny.Zuvedenéhovyplývaneproporcionálnosť
úroku z omeškania a nastáva tu rozpor s dobrými mravmi. Avšak ani riziko oprávneného pri poskytovaní

úverov nemôže byť dôvodom pre takto neprimeraný poplatok za poskytnutie úveru ako i úrok z
omeškania, ktoré spôsobujú výraznú nerovnosť zmluvných strán.

Súd prvého stupňa za neprijateľnú podmienku považuje aj poplatok za zasielanie upomienok vo výške
15,93 eur ktorý oprávnený zahrnul do vymáhanej istiny. Nie je možné preskúmať, či tieto výdavky naozaj

vznikli. Z obsahu odôvodnenia rozhodcovského rozsudku tiež nie je zrejmé koľko upomienok oprávnený
povinnému zaslal. Preto nie je možné preskúmať správnosť rozhodcovského rozsudku v tejto časti.

Súd prvého stupňa taktiež dospel k záveru, že za neprijateľné podmienku možno považovať aj bodu
13 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, v zmysle ktorého dlžník uznáva (už pri podpise zmluvy)

dlžnú sumu vrátane poplatku v celej výške na základe tejto zmluvy ako svoj dlh voči veriteľovi, čo do
dôvodu aj výšky tak, ako je uvedené v zmluve.

Na základe vyššie uvedených skutočností, tak súd prvého stupňa s poukazom na neprijateľnosť
jednotlivých zmluvných podmienok Zmluvy o úvere č. 2350001 a v súlade s ustanovením § 57 ods. 1

písm. g) Exekučného poriadku, exekúciu čo do istiny vo výške 650,60 EUR (poplatok za poskytnutie
úveru vo výške 19.120,- Sk + poplatok za upomienku vo výške 480,- Sk) a úrokov z omeškania vo
výške 0,227 % denne (0,25 % - 0,023 %) zo sumy 649,27 eur od 18.06.2008 do zaplatenia vyhlásil za
neprípustnú a v tomto rozsahu exekúciu zastavil.Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. V odvolaní okrem
iného uviedol, že predmetná uzavretá zmluva medzi oprávneným a povinným nemá spotrebiteľský

charakter. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky súce dočasne, avšak na základe
zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Zo znenia § 261 ods. 3 písm. d)
Obchodného zákonníka vyplýva, že na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere sa vždy aplikujú ustanovenia
Obchodného zákonníka, a to bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Navyše aj účastníci konania si
v bode 19. Všeobecných obchodných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou

predmetnej zmluvy dohodli, že v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka sa všetky právne vzťahy
medzi nimi budú spravovať Obchodným zákonníkom. Ďalej uviedol, že aj z gramatického a logického
výkladu § 2 písm. b) zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného ku v znení účinnom
k 5.10.2007 (teda v znení účinnom ku dňu podpisu úverovej zmluvy) vyplýva, že na predmetnú úverovú
zmluvu sa zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch účinného ku v znení účinnom k 5.10.2007
(ďalej „ZoSU“) neaplikuje a to z dôvodu, že predmetom úverovej zmluvy sú peňažné prostriedky a nie

tovar alebo služba tak ako to má na mysli § 2 písm. b) ZoSU. Ďalej uviedol, že podľa neho dohodnutí
výška úrokov 0,25% denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného
styku. Taktiež uviedol, že v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere bol právny vzťah z nej
vyplývajúcitzv.„absolútnyobchod“,čižeúrokyzomeškaniebolomožnédohodnúťanáslednepožadovať
bez akýchkoľvek zákonných obmedzení. Na podklade vyššie uvedených skutočností oprávnený navrhol

napadnuté uznesenie zrušiť.
Povinný ani súdny exekútor sa k podanému odvolaniu nevyjadrili.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie bolo podané
oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote (§ 201, § 204 ods. 1 OSP) a zistení, že odvolanie
spĺňa náležitosti § 205 a nasl. OSP, preskúmal napadnuté rozhodnutie byť viazaný rozsahom a dôvodmi

odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Preto
uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 OSP potvrdil. Toto uznesenie bolo prijaté
pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení
neskorších zmien a doplnení).
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
V prejednávanej veci totiž podkladom exekúcie (exekučným titulom) bol rozhodcovský rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., Bratislava, Karloveské
rameno 8, reprezentovaného rozhodcom JUDr. Michalom Rašlom (tu rozsudok z 4.8.2008, sp. zn. SR

07423/08).

Tunajšíkrajskýsúdpritomužvminulostiuzavrel,žesamoposkytnutiemožnostivýberuorgánumajúceho
vyriešiť spor vyplývajúci zo zmluvy a takto i spôsobu vyriešenia prípadného sporu obom zmluvným
stranám (s poukazom na možné vystupovanie v prípadnom spore na strane žalobcu ako dnešného

oprávneného, tak i dnešnej povinného) nemožno považovať za také zmluvné dojednanie, ktoré je z
pohľadu rešpektovania európskych i domácich štandardov ochrany spotrebiteľa k tomuto účastníkovi
zmluvného vzťahu dostatočne šetrným. Logickým dôsledkom takejto úvahy potom musí byť i to, že už
dojednanie v takejto podobe vykazuje charakter neprijateľnej zmluvnej podmienky.

Bez ohľadu na možné diskusie týkajúce sa zmien vo výpočte neprijateľných zmluvných podmienok
v priebehu doterajšieho „života“ časti Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách totiž
ustanovenie § 53 ods. 1 O. z. od počiatku obsahuje definíciu neprijateľnej podmienky vymedzujúcu,
že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa; rovnako však žiaden zo zákonov

novelizujúcich Občiansky zákonník po nadobudnutí účinnosti jeho tzv. prvotnej spotrebiteľskej novely
nezmenil nič ani na tom, že výpočet majúci dnes miesto v § 53 ods. 4 takéhoto zákona je len
demonštratívny (príkladmý).Takto ale i v prejednávanej veci nutné je trvať na tom, že požadovanú rovnováhu v právach
a povinnostiach účastníkov spotrebiteľskej zmluvy alebo tiež nedostatok značnej nerovnováhy v
neprospech spotrebiteľa nie je spôsobilé zaručiť dojednanie, ktoré právo výberu spôsobu riešenia sporu

a aj subjektu majúceho vyriešiť prípadný spor účastníkov hmotnoprávneho vzťahu zveruje žalobcovi
(iniciátorovi konania) a to tak, že tento si môže vybrať ako prejednanie (a rozhodnutie) sporu rozhodcom,
tak i všeobecným súdom.

Možnosť iniciovania sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom totiž treba považovať za skôr

teoretickú (keďže tu spektrum potenciálnych požiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou stranou
zmluvného vzťahu je zjavne veľmi obmedzené, pričom do takéhoto spektra samozrejme nemôže
patriť žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku - nakoľko táto z povahy veci predpokladá prvotné
prejednanie a tiež rozhodnutie sporu rozhodcom). Za neprijateľné však treba považovať už riziko, že
spotrebiteľovi jeho zmluvný partner prakticky nanúti podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku
výberu (medzi viacerými, v tomto prípade inak len dvoma do úvahy prichádzajúcimi spôsobmi

riešenia sporu) vykonaného zmluvným partnerom spotrebiteľa a už takáto možnosť spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Rovnako stále
platí, že túto nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať ustanovenie, ktoré prakticky rovnocennú možnosť
výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor (teda len v
tom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera

požadovať, odhliadajúc tu od nutnosti urobiť tak v prípadoch obdobných tomu z prejednávanej veci ako
prvý, aby tak vylúčil uplatnenie rozhodcovskej doložky druhou stranou vzťahu).

Napokon špecificky ku konkrétnej podobe rozhodcovskej doložky použitej oprávnenou z prejednávanej
veci a to osobitne vo vzťahu k viackrát použitému argumentu týmto účastníkom o možnosti pomerne

jednoduchého privodenia spotrebiteľom nástupu rozväzovacej podmienky (majúcej za následok zánik
rozhodcovskej doložky) platí, že systematickým a tiež logickým výkladom príslušného zmluvného
ustanovenia treba vyvodiť presný opak takejto verzie (a takto i evidentnú snahu oprávnenej v skutočnosti
súdy zaviesť). Je síce pravdou, že podľa príslušného bodu Všeobecných podmienok poskytnutia úveru
(ďalej len „VPPÚ“) sa podanie žaloby ktoroukoľvek zo zmluvných strán úverovej zmluvy na všeobecnom

súde považuje za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, oprávnená tu však so zrejmým
úmyslom nezdôrazňuje aj časť vety za bodkočiarkou z príslušného ustanovenia VPPÚ, tvorenú slovami
„ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na
rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi
rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu“. Práve tento dodatok bol pritom

z pohľadu zachovania prístupu spotrebiteľa k všeobecnému súdu kľúčový, pretože kým spotrebiteľ
nepochybne mohol by vylúčiť právomoc rozhodcu i podaním nedôvodnej žaloby na všeobecnom súde,
túto možnosť by vychádzajúc z príslušného zmluvného dojednania stratil už podaním akejkoľvek
žaloby (teda i tu aj nedôvodnej) dodávateľa na rozhodcovskom súde. Ak potom možnosť predstihnutia
dodávateľa spotrebiteľom pri uplatňovaní nárokov z úverovej zmluvy je i pri zohľadnení faktoru právneho

vedomia oboch strán diskutovaného vzťahu vysoko nepravdepodobnou až hraničiacou s istotou rovnou
nule, namieste je tiež ďalší záver, že už vyššie zadefinovanú nerovnováhu v právach a povinnostiach v
neprospech spotrebiteľa naopak umocňuje dojednanie, ktoré zachovanie možnosti spotrebiteľa vybrať
si spôsob riešenia sporu k nemu ohľaduplnejší a takto i vylúčenie následku v podobe nutnosti podrobiť
sa právomoci rozhodcu činí závislým na tom, že spotrebiteľ s jeho požiadavkami predstihne dodávateľa.

Pri riadení sa všetkými už opísanými úvahami preto odvolací súd nemohol dospieť k inému záveru, než
k záveru o potrebe vyhodnotenia rozhodcovskej doložky tvoriacej podklad pre vydanie rozhodcovského
rozsudku (slúžiaceho tu za exekučný titul) za neprijateľnú zmluvnú podmienku.

To ale znamenalo tiež, že nebola platne založená ani právomoc rozhodcovského súdu (rozhodcu) na
prejednanie veci a ani na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať aj náležitú ochranu
v procese exekučného vymáhania ním priznanej pohľadávky (čiže stať sa spôsobilým podkladom
exekúcie alebo tiež exekučným titulom).

Pre úplnosť sa potom žiada uviesť, že odvolací súd nepovažuje za akceptovateľnú ani námietku z
odvolania, týkajúcu sa nemožnosti revízie skoršieho postupu súdu, spočívajúceho v udelení poverenia.Je to tak preto, že ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (resp. i odsek 3 rovnakého paragrafu)
zakotvuje nielen možnosť, ale tiež povinnosť exekučného súdu zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie v každom prípade nesúladu žiadosti o poverenie, návrhu na vykonanie exekúcie

alebo exekučného titulu so zákonom. Tunajší odvolací súd pritom už viackrát v minulosti poukázal na to,
že práve takáto úprava je prostriedkom ostatnej preventívnej kontroly zákonnosti v procese exekučného
vymáhania splnenia uloženej povinnosti a je to práve ona, ktorej účelom je zabrániť v donútení niekoho
k splneniu ním dobrovoľne ne(s)plnenej povinnosti tam, kde by práve opak, čiže „posvätenie“ exekúcie
bol(o) možným len za cenu porušenia práva. V uvedenej súvislosti samozrejme stále platí i to, že

„odobrenie“ exekúcie - teda udelenie poverenia exekútorovi oň žiadajúcemu, je možným len v prípade
nezistenia exekučným súdom rozporu so zákonom u žiadnej z celkom troch listín (písomností) v súhrne
predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie (1. žiadosť o udelenie poverenia, 2. návrh na vykonanie
exekúcie a 3. exekučný titul); pričom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy (rozumej zamietnutie
žiadosti o poverenie) postačuje zistenie príslušného nesúladu už i len u jednej z nich (kde je pritom z
pohľadu výsledku konania pred exekučným súdom absolútne nerozhodné, či ide o žiadosť, návrh alebo

titul).

Ak potom praktickým doplnením zhora priblíženej právnej úpravy sú i ustanovenia § 45244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej tiež „ZoRK“); výslovne
predpokladajúce zastavenie exekúcie exekučným súdom a to i bez návrhu aj v prípade výskytu

niektorých najzávažnejších nedostatkov rozhodcovského rozsudku slúžiaceho za exekučný titul a tiež
v prípade zaviazania takýmto rozhodnutím účastníka na objektívne nemožné či právom nedovolené
plnenie alebo i plnenie odporujúce dobrým mravom, z logiky veci tu vyplýva, že pri uplatnení takéhoto
postupu ZoRK ani iný zákon s uskutočnením konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku nepočíta.
Je to tak práve preto, že ak by takéto konanie aj v konkrétnej veci bolo vedené, jeho negatívny výsledok

(čiže zamietnutie žaloby) by mal zásadne byť i poskytnutím takej odpovede na otázky majúce sa inak
vyriešiť exekučným súdom, ktorá by možnosť až následného riešenia ním rovnakého problému činila
rovnou nule a naopak, ak by tu došlo k zrušeniu rozhodcovského rozsudku, okrem faktického prijatia
argumentácie nasvedčujúcej vadám titulu brániacim, aby tento obstál (pretrval) i po podaní žaloby o jeho
zrušenie, by titul samotný bol odstránený (takže by už len celkom akademickou mohla byť diskusia o

tom, či titul trpí alebo naopak netrpí určitými vadami, ak tento by tu už v čase zaoberania sa vecou zo
strany exekučného súdu ani nebol).

Práve uplatnením úvah zhora bolo nevyhnutné odmietnuť argumentáciu, drukujúcu v prospech žaloby
o zrušenie rozhodcovského rozsudku ako jediného procesného prostriedku, prostredníctvom ktorého

by malo byť možným vyporiadanie sa aj s kvalitou právneho posúdenia veci na rozhodcovskom súde.
Stále tu totiž treba trvať aj na ďalšom už v minulosti ustálenom tunajším súdom a síce, že exekučný
súd nemôže rezignovať na možnosť odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu odporujúceho
zákonu. Prekážkou mu pritom nemôžu byť nie celkom totožné zákonné formulácie Exekučného poriadku
a ZoRK (vytvárajúce dojem, akoby z dôvodov uvedených v ust. § 40 ods. 1 písm. a/ a b/ a § 45 ods.

1 a 2 ZoRK malo byť možným len zastavenie exekúcie a nie aj zamietnutie žiadosti o poverenie) a ani
nepodanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Rozhodujúcim v tomto smere napokon je, že
exekučnýsúdneprijímažiadnerozhodnutie,ktorýmbysapasovaldopozícieopravnéhosúduaformálne
zrušil exekučný titul reprezentovaný rozhodcovským rozsudkom (teda rozhodnutím iného orgánu než
súdu spôsobujúcim, že konkrétnym problémom sa tzv. všeobecný súd môže - s výnimkou paralelne

zachovanej možnosti podania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku - zaoberať najskôr v štádiu
udeľovaniapovereniaexekútorovi),môžemuvšak(tuspomínanémutitulu)zaurčitýchokolnostíodoprieť
vykonateľnosť. Prijatie opačného názoru by pritom malo za následok, že súdy by buď nevenovali
žiadnu pozornosť exekučným titulom (ak by tieto nemali oprávnenie skúmať či už vôbec alebo len
formálne), alebo by napriek zisteniu konkrétnych a často závažných vád exekučného titulu mali byť

nútené najskôr do udelenia poverenia (a tým aj k legitimizovaniu exekučného vymáhania pohľadávky v
každomjednomprípade)aažnáslednebymalibyťoprávnenýmiuvažovaťozastaveníexekúcie.Záujem
na takomto výklade však zjavne odporuje logike, keďže zákonnosť titulu, ako aj návrhu či žiadosti sú
ich atribúty, ktoré tu sú (alebo naopak nie sú) už v čase rozhodovania o udelení poverenia a plynutie
času na tom obvykle nie je spôsobilé nič zmeniť - z ktorého dôvodu napokon zastavovanie exekúcií z

tu objasňovaného dôvodu (a to prípadne i s rozhodnutím o neprípustnosti už prebiehajúcej exekúcie)
treba považovať za opodstatnené a zároveň za náležitý procesný nástroj len (a práve) tam, kde iba v
dôsledku určitého zlyhania v čase rozhodovania o poverení (v procese udeľovania poverenia) došlo k
udeleniu poverenia, hoci sa tak vôbec stať nemalo.Dôvody zamietnutia žiadosti o poverenie použité súdom prvého stupňa takto mali povahu vytýkania
exekučnému titulu len menej závažných nedostatkov než toho elementárneho (predstavovaného

nedostatkom právomoci), aj za ich pomoci však súd prvého stupňa dospel k vydaniu vecne správneho
rozhodnutia.
Odvolací súd zároveň poznamenáva, že povinnosťou súdu prvého stupňa bude v ďalšom konaní s
prihliadnutím na ustanovenie § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka preskúmať platnosť rozhodcovskej
doložky, ktorá je obsiahnutá v článku 17 VPPÚ úverovej zmluvy.

Poukazujúc na vyššie uvedené dôvody odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa správne rozhodol,
keď žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti ktorá je uvedená
vo výroku napadnutého uznesenia zamietol, a preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne
správne v zmysle § 219 ods. 1 a ods. 2 OSP potvrdil.
O trovách odvolacieho konania potom nerozhodoval, pretože tu nešlo o konečné rozhodnutie a naopak
nedostatok rozhodnutia súdu prvého stupňa (o trovách konania či exekúcie) bol spojený s povinnosťou

súdu prvého stupňa rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania (§ 251 ods. 4 a § 224 ods. 4 O. s. p.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.