Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 12, 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/795/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6612215671
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6612215671.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Baláža a členov

senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.
r. o., so sídlom 811 09 Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Advokátskou kanceláriou
FRIDRICH PAĽKO, s. r. o., so sídlom 811 09 Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi Slovenská
republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom Bratislava, Župné
námestie 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného
súdu Lučenec č. k. 12C/117/2012-126 zo dňa 22. mája 2014, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ uplatnil náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z dôvodu tvrdeného nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu, ktorý nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie v zákonom stanovenej lehote. Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh
navrhovateľa, ktorým sa domáhal, aby bola odporcovi uložená povinnosť zaplatiť mu vyčíslenú
majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu, ktorá mu mala vzniknúť v exekučných konaniach Okresného
súdu Lučenec 9Er/439/2009, 9Er/440/2009, 8Er/869/2009, 10Er/362/2009, 9Er/370/2009, 13Er/31/2009

a 9Er/445/2010. Okresný súd postupom podľa § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania
spojil uznesením č. k. 12C/117/2012-28 zo dňa 25. 03. 2013 na spoločné konanie veci vedené pod
sp. zn. 12C/117/2012, 12C/132/2012, 12C/136/2012, 12C/145/2012, 12C/152/2012, 12C/155/2012 a
12C/156/2012stým,žeďalšiekonanieviedolpod sp.zn.12C/117/2012.Vtýchtokonaniachnavrhovateľ
uplatňoval spolu náhradu majetkovej škody vo výške 875,- € a nemajetkovej ujmy vo výške 3.941,15 €.

Okresný súd z exekučného spisu sp. zn. 9Er/439/2009 zistil, že dňa 03. 06. 2009 bol súdu doručený

návrh súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Potom, ako súdny exekútor a
oprávnený na výzvu súdu predložili 19. 06. 2009, 02. 12. 2009 a 10. 02. 2011 písomnosti, potrebné na
preskúmanie návrhu, poverenie bolo vydané dňa 10. 02. 2011.

Z exekučného spisu sp. zn. 9Er/440/2009 zistil, že dňa 03. 06. 2009 bol súdu doručený návrh
súdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanieexekúcie.Potom,akosúdnyexekútor,oprávnený
a rozhodcovský súd na výzvu súdu predložili 19. 06. 2009 a 01. 10. 2009 písomnosti, potrebné

na preskúmanie návrhu, poverenie bolo vydané dňa 26. 10. 2009. Následne uznesením č. k.
9Er/440/2009-41 z 03. 11. 2010 vyhlásil súd exekúciu za neprípustnú, zastavil ju a toto rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť.V exekučnej veci sp. zn. 8Er/869/2009 zistil, že dňa 16. 09. 2009 bol doručený návrh súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, poverenie bolo vydané 07. 12. 2009. Uznesením č.
k. 8Er/869/2009-25 z 22. 10. 2010 vyhlásil súd exekúciu za neprípustnú, zastavil ju a rozhodnutie

nadobudlo právoplatnosť.

Vexekučnejvecisp.zn.10Er/362/2009zistil,žedňa16.09.2009boldoručenýnávrhsúdnehoexekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Potom, ako súdny exekútor na výzvu súdu predložil
13. 10. 2009 písomnosti, potrebné na preskúmanie návrhu, poverenie bolo vydané dňa 30. 12. 2009.

Uznesením č. k. 10Er/362/2009-24 z 27. 10. 2010 vyhlásil súd exekúciu za neprípustnú, zastavil ju a
toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť.

V exekučnej veci sp. zn. 9Er/370/2009 zistil, že dňa 13. 05. 2009 bol doručený návrh súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Potom, ako súdny exekútor a oprávnený na výzvu súdu
predložili 22. 06. 2009 a 02. 12. 2009 písomnosti, potrebné na preskúmanie návrhu, poverenie bolo

vydané dňa 08. 07. 2011.

V exekučnej veci sp. zn. 13Er/31/2009 zistil, že dňa 09. 01. 2009 bol doručený návrh súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a súd vydal poverenie 27. 01. 2009.

V exekučnej veci sp. zn. 9Er/445/2010 zistil, že dňa 28. 04. 2010 bol doručený návrh súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Potom, ako súdny exekútor a oprávnený na výzvu súdu
predložili 17. 06. 2009 a 29. 07. 2010 písomnosti potrebné na preskúmanie návrhu, poverenie bolo
vydané dňa 12. 08. 2010. Uznesením č. k. 9Er/445/2010-26 z 20. 12. 2011 vyhlásil súd exekúciu za
neprípustnú, zastavil ju a toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť.

V uvedených exekučných konaniach nemal okresný súd preukázaný nesprávny úradný postup
exekučného súdu, keď o žiadosti súdneho exekútora nebolo rozhodnuté v 15-dňovej lehote podľa §

44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení do 31. 05. 2010. Samotné nedodržanie lehoty neznamená
automaticky prieťahy v konaní. Exekučnými titulmi boli rozsudky rozhodcovského súdu, ktoré musel
súd preskúmať. Skúmanie rozhodcovských rozsudkov si vyžiadalo osobitnú úvahu, lebo sa týkalo
spotrebiteľských zmlúv. Preto bola dĺžka exekučných konaní primeraná. V konaniach sp. zn.
9Er/440/2009, 8Er/869/2009, 10Er/362/2009, 9Er/445/2010 súd zastavil exekúciu z dôvodu formálnej

a materiálnej nevykonateľnosti exekučného titulu. Navrhovateľ sám vyvolal neprípustné exekučné
konanie. Navrhovateľ nepreukázal ani existenciu škody, uplatnené nároky okresný súd považoval za
hypotetické. V žiadnom z posudzovaných exekučných konaní neboli konštatované prieťahy v konaní
na základe prešetrenia sťažnosti, disciplinárneho konania alebo rozhodnutia Ústavného súdu. Z dôvodu
nepreukázania základných zákonných podmienok pre priznanie náhrady škody okresný súd žalobu ako

nedôvodnú zamietol.

Na právne zdôvodnenie okresný súd uviedol § 3 ods. 1, § 9 ods. 1, ods. 2, § 17 zák. č. 514/2003 Z.
z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 44
ods. 2 Exekučného poriadku v znení do 31. 05. 2010. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1

OSP, § 151 ods. 2 OSP a úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, pretože podľa obsahu spisu mu
v konaní žiadne trovy nevznikli.

Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej 15 dňovej lehote ( ust. § 204 ods. 1, veta prvá,
OSP) odvolanie žalobca. Uviedol, že konaním súdu mu bolo upreté, resp. odňaté právo na prejednanie

a rozhodnutie veci nestranným súdom napriek tomu, že rozhodovanie veci zákonným sudcom je
základným predpokladom na splnenie podmienok spravodlivého procesu (rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 345/09). Navrhovateľ v konaní uskutočnil podanie, ktorým
upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom
súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský

súd nevidel v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, však nič podľa neho nemení
na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať
za nestranného. V konaní bolo preto možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad.
Ústne pojednávanie vo veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej procesnejsituácie. Zdôraznil, že konečné meritórne rozhodnutie vo veci súdom vylúčeným sudcom neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
navrhovateľa na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O. s. p., proti ktorému legálne

pripustil odvolanie. Meritórne rozhodnutie súdu považoval preto za predčasné. Vytýkal i to, že súd
nedostatočne oboznámil navrhovateľa s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval
jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu, a preto nesprávne
aplikoval § 101 ods. 2 OSP a viedol pojednávanie, na ktorom za neprítomnosti navrhovateľa meritórne
rozhodol. Následne okresnému súdu vytýkal, že sa neuskutočnilo ústne pojednávanie Z tohto dôvodu sa

navrhovateľ nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodnutí vychádzal
a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd
vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie preto došlo k degradácii zásady
kontradiktórnosti, k porušeniu práva navrhovateľa na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti
konať pred súdom.

K majetkovej škode žalobca v odvolaní uviedol, že súd úplne ignoroval všetky tvrdenia navrhovateľa
o majetkovej škode, ktorá mu vznikla. V tejto časti je preto rozhodnutie súdu nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov, keď z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel
jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa týka
i chýbajúcich dôvodov vzniku nemajetkovej ujmy. Nesúhlasil s tvrdením, že náklady na správu

pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil povinný. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), prejednal odvolanie viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania v zmysle ust. § 212 ods. 1 OSP a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 1, 2 OSP
napadnutý rozsudok okresného súdu, ktorým okresný súd zamietol návrh navrhovateľa vo veci samej a
v súvisiacom výroku o náhrade trov konania, podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil ako vecne správny.

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Popreskúmaníveciodvolacísúdkonštatuje,žeokresnýsúdvykonaldokazovanievovecivdostatočnom
rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 OSP a svoje rozhodnutie aj náležite
odôvodnil podľa § 157 ods. 2 OSP. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi

skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane
druhej. Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak, okresný súd ich
náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil (Nález Ústavného súdu SR sp. zn.
III. ÚS 36/2010).

Odvolací súd poukazuje na zodpovednosť navrhovateľa za obsahové vymedzenie odvolania v spojitosti
s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 212 ods.
1 OSP). Odvolací súd nie je oprávnený preskúmavať prvostupňové rozhodnutie na základe
iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených námietok. V tejto súvislosti je zrejmé, že z

dôvodu predkladania veľkého množstva typových podaní navrhovateľom na súdy, hmotnoprávne a ani
procesnoprávne odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na
ktorých je založené napadnuté rozhodnutie.

Podstatná časť odvolacích námietok navrhovateľa je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval

nestranný sudca. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd nadriadený, rozhodol v každej z vecí,
ktoré okresný súd spojil na spoločné konanie, že zákonný sudca nie je vylúčený z prejednávania a
rozhodovania tejto veci. Od vydania týchto rozhodnutí, v ktorých nadriadený súd podrobne uviedol
dôvody, pre ktoré zákonného sudcu možno považovať za nestranného zo subjektívneho aj objektívneho
hľadiska, nedošlo ku žiadnym novým skutočnostiam majúcim vplyv na nestrannosť zákonného sudcu,

preto je argumentácia odvolateľa o konaní vylúčeného sudcu bezpredmetná. Nad rámec uvedeného
odvolací súd dopĺňa, že aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri zohľadnení
tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k
záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný, profesionálny prístup,nadhľad, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny
úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonával aj svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, teda
dôvod pre jeho vylúčenie. Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad

spravodlivéhoprocesucitlivozvažovaťichvzťahvposudzovanýchsúvislostiach.Nezodpovedáprávnym
pomerom priliehavosť názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov
je pri výkone rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá
nepodlieha subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch
voči súdu. Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len samá táto skutočnosť

nemôže byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a priori stáli vo
svetle spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je
vzťahomzamestnaneckýmaleboslužobným.Sudcajeprivýkonefunkciesudcunezávislýazákonyainé
všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje
nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov, len na základe skutočností zistených v súlade so
zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.). Skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný

postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje
dôvodprevylúčeniezákonnéhosudcuzprejednávaniaarozhodovaniapredmetnejveci.Vtejtosúvislosti
odvolací súd opätovne poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo
727/2011, v ktorom bol vyslovený názor, že sudcu vecne a miestne príslušného súdu nevylučuje z
prejednávania a rozhodovania veci o náhradu škody len tá skutočnosť, že postupom sudcu v inej

veci mala byť navrhovateľovi spôsobená škoda. Otázku, či vo veci rozhodoval vylúčený sudca, môže
preskúmať súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom postupe na základe riadnych a mimoriadnych
opravnýchprostriedkov,tedanieústavnýsúdvkonaníosťažnosti(sťažnostiach)navrhovateľa.Uvedené
vyplývaajzuzneseniaÚstavnéhosúduSRvskutkovoaprávnetotožnejveci, napr.sp.zn.I.ÚS89/2013
zo dňa 06. 02. 2013, resp. I ÚS 92/2013 zo dňa 13. 02. 2013, ktorými rozhodoval o sťažnosti obchodnej

spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. proti uzneseniam Krajského súdu v Banskej Bystrici, a ktorými
rozhodol tak, že návrh navrhovateľa odmietol pre nedostatok právomocí Ústavného súdu Slovenskej
republiky na ich prerokovanie a rozhodnutie.

Odvolací súd nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť

oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu
kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými
zásadami (ustanoveniami) procesného predpisu. Predovšetkým účastník konania realizuje svoje
procesné práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný,
pričom o možnosť ich uplatnenia sa obral sám svojím postupom, a to bezdôvodnou neúčasťou

na súdnom pojednávaní. V prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok
predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred súdom (uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň nie je porušená zásada
kontradiktórnosti sporového konania. Ustanovenie § 101 ods. 2 OSP umožňuje súdu konať v
dôvodných prípadoch v neprítomnosti účastníkov konania. Dôvodom žiadosti navrhovateľa o odročenie

pojednávania bola námietka zaujatosti sudcu, ktorý vec prejednáva, z dôvodu absencie jeho
nestrannosti.Aksudcatakémutonávrhunaodročeniepojednávanianevyhovelavecnásledneprejednal
a rozhodol v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu navrhovateľa, postupoval v plnom súlade s
ust. § 101 ods. 2 OSP, keďže o jeho vylúčení, resp. nevylúčení z prejednávania a rozhodovania veci z
tých istých dôvodov už bolo právoplatne rozhodnuté nadriadeným súdom. Účasť na pojednávaní súdom

je právo, ktoré v prejednávanej veci navrhovateľom a jeho právnym zástupcom nebolo využité. Súčasne
v tejto veci neexistoval iný dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Iné chápanie predmetného
ustanovenia by viedlo k nežiaducim prieťahom v konaní, ktorých tvrdená existencia je v konečnom
dôsledku základom samotného nároku uplatňovaného navrhovateľom v návrhu.
Odporca sa k návrhu na začatie konania vyjadril na výzvu súdu podaním zo dňa 04. 04. 2013, ktoré

bolo doručené na vedomie právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 24. 05. 2013 spolu s predvolaním na
pojednávanie (viď doručenku na č. l. 43 spisu), a teda, navrhovateľovi nebola súdom odňatá možnosť
vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu v konaní. Túto možnosť nevyužil ani po poučení podľa ust. § 120 ods.
4 OSP o tom, že všetky dôkazy a skutočnosti musí predložil alebo označiť najneskôr do vyhlásenia
uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie a vo veciach, v ktorých sa nenariaďuje pojednávanie (§ 115a),

najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené a
označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len
za podmienok uvedených v § 205a. Okresný súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ
riadne a včas predvolaný (viď zápisnicu o pojednávaní č. l. 124 spisu). V žiadnom prípade neobstojíani ďalšie tvrdenie navrhovateľa, ak uvádza, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania. Uvedené je v úplnom rozpore s vyššie uvedenými skutočnosťami.

Za nesprávny úradný postup nie je možné považovať postup okresného súdu, ktorý po doručení
žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského
rozsudkupristúpilkriešeniuotázky,čirozhodcovskékonanieprebehlonazákladeuzavretej,resp.platnej
rozhodcovskej zmluvy (rozhodcovskej doložky). Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie
označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd nielen oprávnený, ale aj

povinnýriešiťotázku,čiprávomocrozhodcovskéhosúdubolazaloženáplatneuzavretourozhodcovskou
zmluvou ako podmienku materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Takýto právny záver vyplýva z
nespočetného množstva rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, napr. 3Cdo 385/2012, 6Cdo 228/2011, 6Cdo
105/2011, 5Cdo 230/2011, 1Cdo 54/2013 a iné.
Hmotno-právnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku navrhovateľa bolo nepreukázanie
nesprávneho úradného postupu ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu

spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Navrhovateľ v danom prípade odôvodňoval nesprávny
úradný postup exekučného súdu nedodržaním zákonom stanovenej 15 dňovej lehoty na vydanie
poverenia v exekučnom konaní. Okresný súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že v
súdenej veci nebol exekučný súd viazaný 15 dňovou zákonnou lehotou, nemal teda za preukázaný
nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom. Okresný súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že v súdenej
veci k prieťahom nedošlo, nemal za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov
pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, preto ďalšie
dokazovanie vo veci by bolo nadbytočné.

Všeobecne a v súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny úradný postup vymedziť tak, že ide
o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. o porušenie
účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu, alebo s
ňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Pod termín „postup“ možno
subsumovať ako (činnosť) štátneho orgánu, tak aj jeho nekonanie (nečinnosť alebo opomenutie), viď aj

rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 24/2004.

Odvolací súd ďalej poznamenáva, že doba rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora v posudzovanej
veci nie je neprimeraná, najmä s prihliadnutím na okolnosti prípadu, keď tak okresnému ako aj
odvolaciemu súdu je z jeho rozhodovacej činnosti známe, že navrhovateľ podával žiadosti o udelenie

poverení na vykonanie exekúcií hromadne, teda v rovnakom čase zaťažil všeobecný súd väčším počtom
podaní a konajúci súd pre posúdenie žiadosti o vydanie poverenia a podkladov na vykonanie exekúcie
objektívne potreboval dlhší čas.

Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom,

je v sústave práva zaradená do občianskoprávneho zodpovednostného systému; ide o občianskoprávnu
zodpovednosť osobitného druhu upravenú samostatným zákonom. Ide o zodpovednosť objektívnu bez
zreteľa na zavinenie, nemožno sa jej zbaviť. Základnými predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti
je jednak (v danej veci) vytýkaný nesprávny úradný postup okresného súdu, existencia škody a
príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Keďže predpokladom vzniku

zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je súčasné, teda kumulatívne
splnenie všetkých troch základných predpokladov, je zrejmé, že bez zistenia prvého predpokladu, a
to nesprávneho úradného postupu, nie je dôvodné skúmať existenciu vzniku škody ako majetkovej či
nemajetkovej ujmy, resp. príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.
Ak jeden z predpokladov nevyhnutný pre vznik zodpovednosti za škodu, a to nesprávny úradný postup,

nebol v konaní zistený, preukázaný, a naopak, vykonané dokazovanie preukázalo, že okresný súd
postupoval plynulo a bez prieťahov, nedošlo k vzniku zodpovednosti štátu za škodu. Okresný súd
preto dôvodne aj s prioritou na hospodárnosť konania ďalšie predpoklady vzniku zodpovednosti skúmať
nemusel.

Vzhľadom na tieto dôvody, ako aj dôvody, ktoré vo svojom rozhodnutí uviedol súd prvého stupňa,
a ktoré nebolo potrebné opätovne uvádzať v tomto rozhodnutí, odvolací súd podľa § 219 ods. 1
OSP. rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil, a to vrátane súvisiaceho výroku o
náhrade trov prvostupňového konania (§ 206 ods. 2 OSP). Okresný súd pri rozhodovaní o náhrade trovprvostupňového konania vychádzal správne z ust. § 142 ods. 1 OSP, podľa úspechu v konaní a súčasne
dôvodne aplikoval ust. § 151 OSP.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodoval podľa výsledku odvolacieho konania a
§ 151 ods. 1, ods. 2 OS. Vzhľadom k tomu, že úspešný odporca náhradu trov odvolacieho konania
neuplatnil a z obsahu spisu ani trovy odvolacieho konania nevyplývajú, odvolací súd mu náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.