Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 29, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/68/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112236956
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8112236956.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a sudcov JUDr.

Petra Straku a JUDr. Antónie Kandravej v právnej veci žalobcu: Home Credit Slovakia, a.s. so sídlom
Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, IČO: 36 234 176, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Erasmus
Legal, s.r.o. so sídlom Justičná 9, 811 07 Bratislava, p r o t i žalovanej: R. K., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom Y. X. XXX/XX, Y., za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovanej Združenie na ochranu
občanaspotrebiteľaHOOS,sosídlomNámestielegionárov5,08001Prešov,právnezastúpenéhoJUDr.
Ambrózom Motykom, advokátom so sídlom Nám. SNP 7, 091 01 Stropkov, o zaplatenie 2.421,66 Eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 8C 67/2013-63 zo dňa

24.9.2013 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e sa rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o
trovách konania.

II. Náhrada trov odvolacieho konania sa účastníkom n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvého stupňa“) uložil žalovanej povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 1.222,37 Eur s 0,024 % úrokom z omeškania denne zo sumy 1.222,37 Eur od
2.11.2012 do zaplatenia. Žalovanej povolil uhrádzať dlh v splátkach po 30 Eur mesačne, splatných vždy
k 15-tému dňu toho ktorého mesiaca s tým, že v prípade nezaplatenia zročnej splátky sa stáva splatný
celý dlh. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov

nemá nárok na náhradu trov konania.

Rozhodnutie o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti odôvodnil cit.: „Jednou z podstatných náležitostí
zmluvy o spotrebiteľskom úvere je údaj o hodnote RPMN. Neuvedenie, resp. nesprávne uvedenie
tohto údaja v zmluve o spotrebiteľskom úvere je klamaním spotrebiteľa a predstavuje nekalú obchodnú
praktiku (porovnaj uznesenie SD EÚ vo veci C-76/10 Pohotovosť/Korčkovská). V predmetnej úverovej
zmluve uzatvorenej medzi účastníkmi je uvedená hodnota RPMN 24,40%. Je nesporné, že žalobca
poskytol žalovanej úver vo výške 2.000 Eur, ktorý požadoval splatiť v 60 mesačných splátkach po 59,51

Eur. RPMN pri takejto výške splátky predstavuje výšku 28,94 % a nie 24,40% ako je to uvedené v
úverovej zmluve. Žalobca pri výpočte RPMN do mesačnej splátky nezahrnul poplatok za vedenie účtu
vo výške 1,99 Eur. Je nesporné, že poplatok za vedenie účtu je nákladom spotrebiteľa, ktorý ovplyvňuje
aj výšku RPMN, preto mal byť do tohto výpočtu zahrnutý. Jeho nezahrnutie malo za následok uvedenie
nesprávnej výšky RPMN v úverovej zmluve.Vzhľadom k tomu, v zmysle citovaných zákonných ustanovení na ochranu spotrebiteľa je potrebné
úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. Ako to vyplýva zo splátkového kalendára predloženého
žalobcom, žalovaná žalobcovi zaplatila celkovo sumu 777,63 Eur, preto ju súd zaviazal k úhrade

zostatku úveru, ktorý predstavuje rozdiel medzi sumou, ktorú žalovanej poskytol žalobca a sumou,
ktorú žalovaná žalobcovi uhradila t. j. 1.222,37 Eur a v prevyšujúcej časti žalobný návrh zamietol.
Na dôvažok súd uvádza, že napriek tomu, že spotrebiteľský úver vzhľadom k nesprávnosti údajov o
hodnote RPMN posúdil ako bezúročný a bez poplatkov, vo vzťahu k žalobcom uplatňovanému nároku
na zaplatenie zmluvnej pokuty v sume 38,20 Eur udáva, že táto bola súdmi Slovenskej republiky

právoplatne judikovaná ako neprijateľná zmluvná podmienka. Citované zákonné ustanovenie zakazuje
dodávateľovi používať zmluvnú podmienku, ktorá bola právoplatne súdom vyhlásená za neprijateľnú.
Takáto zmluvná podmienka je neplatná (§ 53 ods. 5 OZ; absolútna neplatnosť). Jej ďalším používaním
dodávateľ vytvára protiprávny stav zákonom explicitne zakázaný a priznanie plnenia z takejto zmluvnej
podmienky je v priamom rozpore so zákonom. Ak by súd priznal plnenie z neprijateľnej zmluvnej
podmienky, išlo by o tolerovanie pokračujúceho protiprávneho stavu zo strany súdu a popieranie

vysokého záujmu EÚ a práva EÚ na ochrane práv spotrebiteľa. Súd ako orgán členského štátu EÚ je
pri poskytovaní ochrany pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami povinný ex offo skúmať, či voči
spotrebiteľovi nie je uplatňované plnenie z neprijateľnej zmluvnej podmienky, a to aj z takej, ktorú súd
už skôr judikoval.“

Proti tomuto rozsudku proti zamietavému výroku podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie.

Poukázal na to, že z výpočtu celkových nákladov je nutné vylúčiť poplatok za vedenie účtu, ako aj
poistné, aby sa dopracovali k správnemu výpočtu predmetnej hodnoty. Namietal ďalej nepriznanie
kapitalizovaného úroku z omeškania, ktoré boli zrejmé zo špecifikácie dlžnej sumy a ak ich súd prvého
stupňa považoval za nejasné, mal žalobcu vyzvať v zmysle ust. § 43 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“). Namietal, že súd prvého stupňa nezastavil konanie v časti

kapitalizovaného úroku z omeškania vo výške 20,27 Eur a v časti zmluvnej pokuty vo výške 2,48 Eur a
bez dôvodu žalobu v tejto časti zamietol. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zmenil a žalobe vyhovel, alternatívne, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods. 1

O.s.p. preskúmal rozsudok v napadnutom výroku, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad
vyplývajúcich z ust. § 212 O.s.p. a zistil, že rozsudok je správny. O odvolaní bolo rozhodnuté postupom
podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O.s.p., pričom miesto a čas vyhlásenia
rozhodnutia boli oznámené na úradnej tabuli súdu najmenej päť dní pred vyhlásením.

Podľa § 2 písm. c) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch celkovými nákladmi spotrebiteľa

spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úroku a poplatkov, ktoré sú spojené s
poskytnutím spotrebiteľského úveru, s výnimkou

1. sankcií, ktoré je spotrebiteľ povinný zaplatiť za nesplnenie záväzku uvedeného v zmluve o
spotrebiteľskom úvere,

2. poplatkov, ktoré je spotrebiteľ povinný zaplatiť pri kúpe tovaru alebo služby okrem kúpnej ceny tovaru

alebo kúpnej ceny služieb,

3. poplatkov za prevod peňažných prostriedkov a za udržiavanie účtu určeného na získanie platieb na
úhradu spotrebiteľského úveru, platenia úroku a iných poplatkov s výnimkou prípadov, keď spotrebiteľ
nemá možnosť výberu veriteľa a tieto poplatky sú neprimerane vysoké v porovnaní s obvyklými
poplatkami za obdobné úvery. To sa nevzťahuje na poplatky za vyberanie takýchto úhrad alebo platieb

bez ohľadu na to, či sa vykonávajú v hotovosti alebo inak,

4. členských príspevkov pre profesijné a záujmové združenia alebo skupiny,

5. poplatkov za poistenie alebo záruky okrem tých poplatkov, ktoré sú určené na zabezpečenie platby
veriteľovi v prípade smrti, invalidity, choroby alebo nezamestnanosti spotrebiteľa v sume rovnakejalebo menšej, ako je celková výška spotrebiteľského úveru, úroku a poplatkov, ktoré musia byť určené
veriteľom ako podmienka poskytnutia spotrebiteľského úveru,

Súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel; jeho rozhodnutie

nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekomfortné. Na potvrdenie
správnosti záveru súdu prvého stupňa odvolací súd poznamenáva.

Systém ochrany zavedený smernicou 93/13 vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s
predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu,
ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k tomu, že pristúpi na podmienky vopred
pripravené predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudky z 27.

júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s. I-4941, bod 25; z
26. októbra 2006, Mostaza Claro, C-168/05, Zb. s. I-10421, bod 25, ako aj zo 6. októbra 2009, Asturcom
Telecomunicaciones, C-40/08, Zb. s. I-9579, bod 29).

Vzhľadom na také znevýhodnené postavenie jednej zo zmluvných strán článok 6 ods. 1 smernice
93/13 zaväzuje členské štáty stanoviť, aby nekalé podmienky „podľa ich vnútroštátneho práva neboli

záväzné pre spotrebiteľa". Ako vyplýva z judikatúry, ide o kogentné ustanovenie smerujúce k nahradeniu
formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou
rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť (pozri rozsudky Mostaza Claro, už citovaný,
bod 36; Asturcom Telecomunicaciones, už citovaný, bod 30; z 9. novembra 2010, VB Pénzügyi Lízing,
C-137/08, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 47, a z 15. marca 2012, Pereničová a Perenič, C-453/10,

zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 28).

S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany, ktorú chce smernica 93/13 dosiahnuť, Súdny dvor viackrát
zdôraznil, že tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť
kompenzovanýibapozitívnymzásahomvonkajšímvovzťahuksamotnýmúčastníkomzmluvy(rozsudky
Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 27; Mostaza Claro, už citovaný, bod 26;

Asturcom Telecomunicaciones, už citovaný, bod 31, ako aj VB Pénzügyi Lízing, už citovaný, bod 48).

Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z
ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne.
Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď
to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne

súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4
ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôli (arbitrárnosti) a svoju
interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii.

Súd prvého stupňa správne poskytol výklad k vyššie citovanému zákonnému ustanoveniu pri zachovaní
pravidiel formálnej logiky.

Žalobca uviedol žalovaného do omylu tým, že RPMN vyjadril označením 24,40%. Judikatúra takéto
praktiky spája s omylom v podstatnej veci (porov. rozsudok NS SR 1Sžo 106/2007) ,,Uvedením
nepravdivého údaju o výške ročnej percentuálnej miere nákladov (RPMN), došlo k uvedeniu
nepravdivého údaju o úrovni nákupných podmienok týkajúcich sa leasingových zmlúv a tým aj ku
klamaniu spotrebiteľa“.

Používanie tejto praktiky je nekalou obchodnou praktikou (porov. rozsudok súdneho dvora C-453/10
Pereničová/S.O.S. Financ) ,,Obchodnú praktiku, o akú ide vo veci samej, ktorá spočíva v uvedení nižšej
než skutočnej ročnej percentuálnej miery nákladov v zmluve o úvere, treba kvalifikovať ako „klamlivú“ v
zmyslečlánku6ods.1smerniceEurópskehoparlamentuaRady2005/29/ESz11.mája2005onekalých
obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, a ktorou sa mení a dopĺňa

smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ES, 98/27/ES a 2002/65/ES a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 („smernica o nekalých obchodných
praktikách“), pokiaľ zapríčiňuje alebo je spôsobilá zapríčiniť, že priemerný spotrebiteľ urobí rozhodnutie
o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil. Vnútroštátnemu súdu prináleží, aby overil, či to tak je

vo veci samej. Konštatovanie nekalosti takej obchodnej praktiky predstavuje jeden z prvkov, na ktorých
príslušný súd môže podľa článku 4 ods. 1 smernice 93/13 založiť svoje posúdenie nekalosti zmluvných
podmienok týkajúcich sa nákladov na úver poskytnutý spotrebiteľovi. Také konštatovanie však nemá
priamy vplyv na posúdenie platnosti uzavretej zmluvy o úvere podľa článku 6 ods. 1 smernice 93/13.

Uvedenie nesprávneho údaju RPMN je klamaním spotrebiteľa a niet dôvodu priznávať takejto praktike

miernejšie dôsledky ako tie ktoré predpokladá zákon pri neuvedení RPMN v ustanovení § 4 ods. 3 in
fine ZSÚ.

Správne preto prvostupňový súd priznal žalobcovi len istinu úveru bez úrokov a poplatkov.

Odvolací súd poznamenáva, že pri výpočte RPMN žalobca nepoužil v splátke aj poplatok za vedenie
úverového účtu, za ktorý zmluva neuvádza žiadne plnenie, ktoré by bolo skutočným plnením pre
spotrebiteľa a ktorý možno dôvodne označiť za neprijateľnú zmluvnú podmienku (porov. rozsudok KS

v Prešove vo veci 18Co 109/2011 SMART Capital),, Odvolací súd zastáva názor, že neprijateľnou
zmluvnou podmienkou je podmienka,, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej
strany, hrubú nerovnováhu. Znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen podmienka, ktorá je
neprimeraná (napr. neprimeraná sankcia za porušenie záväzku spotrebiteľa), ale aj podmienka, ktorá
je neurčitá alebo je v rozpore s „ ratio legis“ zákonného ustanovenia, podľa ktorého bola dojednaná

(napr. úroky z omeškania nad limit podľa nar. vl. 87/1995 Z.z.). Za neprijateľnú považuje odvolací
súd aj zmluvnú podmienku, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po
materiálnej stránke nie je dodané a slúži v skutočnosti záujmom dodávateľa (tzv. teória skutočného
plnenia spomínaná najčastejšie v súvislosti s poplatkami v spotrebiteľských úverových vzťahoch).

V tomto smere odvolací súd dáva do pozornosti rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10Co

27/2013:

„V tomto prípade potom odvolací súd má jednak za to, že u podraďovania zmluvných podmienok pod
režim ust. § 53 ods. 1 vety druhej O. z. a posudzovania toho, či sa týkajú hlavného predmetu plnenia,
je namieste skôr reštriktívnejší (zužujúci) výklad, keďže len ten zamedzí tomu, aby sa spod režimu
zvýšenej ochrany normami spotrebiteľského práva vymaňovali aj podmienky, ktorých súvis s hlavným

predmetom plnenia možno vybadať len vo všeobecnej rovine a ktoré často slúžia len organizačnému
zabezpečovaniu podnikateľskej činnosti toho, kto do zmluvného vzťahu so spotrebiteľom vstupuje,
okrem toho však je tu nezanedbateľný tiež rozmer problému akcentovaný už súdom prvého stupňa,
ktorým je to, že i pri posudzovaní následnej otázky prijateľnosti zmluvnej podmienky je takpovediac
kľúčovým to, či konkrétne dojednanie predstavuje prínos pre obe strany spotrebiteľského vzťahu.

Korektné odpovede na obe takéto otázky mali povahu tzv. spojených nádob a prvá musela znieť
tak, že podmienka spočívajúca v dojednaní práva banky (a povinnosti klienta) na poplatok za správu
úveru sa hlavného predmetu plnenia vo vyššie opisovanom ponímaní priamo netýka, pretože hlavným
predmetom plnenia je tu poskytnutie úveru (zo strany banky) a jeho splácanie (zo strany klienta),
vedenie evidencie o priebehu čerpania a splácania úveru je logickou súčasťou podnikateľskej činnosti

na poli bankovníctva, zahrnuteľnou do odplaty za poskytnutie disponibilných finančných prostriedkov
veriteľa dlžníkovi (rozumej do úrokov majúcich zohľadniť i tu diskutované obslužné činnosti bez toho,
aby tieto bolo treba honorovať osobitne a tým zvyšovať celkovú cenu požičiavaných peňazí) a ak sa
má hlavného predmetu plnenia týkať poplatok za správu úveru, bude sa ho týkať prakticky každá
podmienka súvisiaca s tým, že tu ide o úver (ktorý príliš široký výklad ale zjavne je v rozpore s účelom

úpravy, ktorým je zabezpečenie čo najväčšej možnej ochrany spotrebiteľa). Odpoveď na druhú otázku
potom v zhode so súdom prvého stupňa (nech aj týmto argumentujúcim bez priameho odvolania sa
na tuzemské právo) bolo možné sformulovať tak, že kritériu prijateľnosti podmienky a rovnovážnosti
práv a povinností strán spotrebiteľského vzťahu nezodpovedá podmienka o poplatku, ktorý nemá prespotrebiteľa žiaden preukázateľný prínos a za ktorý sa mu nedostáva žiadneho protiplnenia, ale takáto
podmienka slúži výlučne záujmu zmluvného partnera spotrebiteľa na maximalizácii zisku spojeného s
existenciou zmluvného vzťahu.“

Vstupné údaje na výpočet RPMN tým neboli správne.

Nad rámec dôvodov uvedených súdom prvého stupňa odvolací súd poznamenáva, že obligatórne
náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú vymenované v § 4 ods. 2 citovaného zákona a medzi nimi
pod písm. g/ je konečná splatnosť spotrebiteľského úveru, pod i/ výška, počet a termíny splátok istiny,
úrokov a iných poplatkov a pod písm. j/ ročná percentuálna miera nákladov.

Nepochybne zákonodarca pod konečnou splatnosťou úveru v zmysle § 4 ods. 2 písm. g/ citovaného

zákona nemyslel len stanovenie počtu mesačných splátok, pretože inak by sa uspokojil s náležitosťou
pod písm. i/, kde sa uvádza aj počet splátok. Počet splátok teda nemožno stotožniť s konečnou
splatnosťou úveru a preto pri písm. g/ citovaného ustanovenia iný výklad než ten, že konečná splatnosť
úveru musí byť určená dátumovo, neprichádza do úvahy (napr. rozsudok Krajského súdu v Žiline vo
veci 5Co 286/14 zo dňa 27.5.2014).

V zmluve však chýba aj ďalšia obligatórna náležitosť, ktorá je zakotvená pod písm. i/ citovaného
zákonného ustanovenia, v zmysle ktorého v zmluve musia byť rozlíšené splátky istiny, úrokov a iných
poplatkov, teda nepostačuje, ak je uvedená len suma predstavujúca súčet splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov. Uvedená informácia je totiž dôležitá pre spotrebiteľa o tom, či príslušný úver je pre neho
výhodný alebo nie (napr. rozsudok Krajského súdu v Trnave vo veci 9Co 401/12 zo dňa 6.8.2013).

Súd prvého stupňa správne priznal žalobcovi uplatnený úrok z omeškania odo dňa 2.11.2012 tak, ako si
ho žiadal v žalobe. Pokiaľ žalobca namieta nepriznanie časti úroku z omeškania od zosplatnenia do dňa
podania návrhu na vydanie platobného rozkazu, odvolací súd konštatuje, že zosplatnenie nepochybne
pozostávajú i z úroku z omeškania z plnenia, na ktoré žalobca nemá právo (úrok z omeškania z
úrokov a poplatkov zo zmluvy o úvere, t.j. nielen zo zvyšnej časti úverovej istiny po odpočítaní plnenia

splátok zo strany žalovanej). Pokiaľ by išlo o priznanie nároku na úroky z omeškania iba z istiny odo
dňa zosplatnenia pohľadávky, odvolací súd v tomto smere poznamenáva, že z obsahu spisu nemá
preukázaný okamih, kedy došlo k zosplatneniu pohľadávky. K uvedenému nestačí iba samotné tvrdenie
žalobcu, že k zosplatneniu pohľadávky došlo ku dňu 12.4.2011 (čl. 42).

Napokon pokiaľ ide o poslednú odvolaciu námietku žalobcu, že súd nerozhodol o zastavení konania v

časti, ani táto nie je dôvodná, nakoľko súd prvého stupňa dňa 18.12.2013 vyhlásil dopĺňací rozsudok
č.k. 8C 67/2013-79, ktorým súd konanie v časti o zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 2,48 Eur a v časti
o zaplatenie kapitalizovaného úroku z omeškania vo výške 20,27 Eur zastavil.

Keďže namietané nesprávne právne posúdenie veci nebolo dôvodné, odvolací súd rozsudok v
napadnutom výroku ako správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný a žalovanej ani vedľajšiemu účastníkovi žiadne trovy
odvolacieho konania nevznikli a tomu zodpovedá i výrok o náhrade trov odvolacieho konania (§ 224
ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.