Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 26, 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/82/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6111230118
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Trubanová, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6111230118.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Trubanovej, PhD.
a sudcov JUDr. Petra Kvietka a Mgr. Kataríny Katkovej, v právnej veci navrhovateľa EOS KSI Slovensko,
s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so
sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843 proti odporcovi 1/ W. W., nar. XX. XX. XXXX, R.
XX, XXX XX U. U. a odporcovi 2/ G. W., nar. XX. XX. XXXX, R. XX, XXX XX U. U., za účasti vedľajšieho

účastníka na strane odporcov Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Važecká 16, Prešov,
IČO: 42 176 778, zastúpené v konaní JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, Ul. Sovietskych hrdinov
163/66, Svidník, o zaplatenie 4 437,83 Eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku
Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 13C/102/2012-119 zo dňa 09. 10. 2012, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e ;

Odporcom a vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcov sa náhrada trov odvolacieho konania
nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol a uložil povinnosť navrhovateľovi nahradiť
právnemu zástupcovi vedľajšieho účastníka trovy konania vo výške 404,69 Eur na jeho účet v lehote
3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Okresný súd zamietnutie návrhu navrhovateľa podaného na súde dňa 21. 12. 2011 dôvodil, že mal za
preukázané, že medzi T., a.s. ako veriteľom a odporcami ako dlžníkmi existoval záväzkový vzťah na
základe zmluvy o poskytnutí spotrebného úveru zo dňa 20. 04. 2005 podľa § 269
ods. 2 Obchodného zákonníka, na základe čoho T., a. s. poskytla odporcom úver vo výške 120 000,-

Sk, s výškou úrokov s poplatkami 50 653,78 Sk, s lehotou splatnosti 60 mesiacov a mesačnou anuitnou
splátkou 2815,23 Sk s tým, že dátum prvej splátky bol určený dňa 20. 05. 2005 a dátum poslednej
splátky bol určený 20. 04. 2010. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy boli obchodné podmienky T. a.s..
Postupca po tom, ako odporcovia nehradili riadne a včas splátky úveru, odstúpil od zmluvy a požiadal
o predčasné splatenie úveru vrátane príslušenstva v lehote do 22. 03. 2006. Pričom predloženú dohodu
o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 16. 12. 2009 okresný súd považoval za
absolútne neplatnú, a to z dôvodu jej neurčitosti a nezrozumiteľnosti, keď z dohody

vyplýva, že odporca 1/ uznal čo do právneho dôvodu a výšky záväzok voči navrhovateľovi, ktorý vznikol
na základe zmluvy uzatvorenej s pôvodným veriteľom T. a. s., č. zmluvy/ č. zákazníka
XXXXXXXXXXXXXXX dňa 20. 04. 2005. Dlžná suma špecifikovaná v dohode ako istina vo výške 4
348,52 Eur (131 003,51 Sk) a záväzok odporcu 1/ splatiť dlh voči veriteľovi v mesačných splátkach s
výškou splátky 5216,32 Eur (157 146,86 Sk) s dátumom splátky (deň v mesiaci) 31.a dátumom prvej splátky 31. 12. 2009 s tým, že pokiaľ odporca 1/ nebude splácať svoj záväzok podľa
vyššie dohodnutých splátok, stane sa splatným celý zvyšok pohľadávky, a to prvým dňom nasledujúcim
po splatnosti prvej neuhradenej splátky. Podľa názoru súdu ide o neurčitý a nezrozumiteľný prejav vôle,

pretože v dohode je určená výška pohľadávky 4 348,52 Eur a účastníci dohody dohodli splácanie tejto
pohľadávky v mesačných splátkach, avšak výška mesačnej splátky je vyššia ako samotná dlžná suma.
Zároveň je v dohode zakotvená splatnosť celej pohľadávky v prípade neuhradenia prvej splátky, ktorá
splátka je len jedna a vyššia ako pohľadávka určená v dohode. Okresný súd potom
prihliadajúc na námietku premlčania vznesenú vedľajším účastníkom konania návrh uplatnený z titulu

úveru z dôvodu uplynutia všeobecnej premlčacej doby odo dňa odstúpenia od zmluvy do dňa podania
návrhu na súde ako premlčaný zamietol.

Vec okresný súd právne posúdil podľa ust. §§ 269 ods. 2, 497 a 499 Obchodného zákonníka, §§ 37
ods. l, 48 ods. l a 2, 558 Občianskeho zákonníka a o trovách konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „O. s. p.“).

Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej 15 dňovej lehote (§ 204 ods. 1, veta prvá, O.

s. p. ) odvolanie navrhovateľ v časti, v ktorej súd zamietol jeho nárok voči odporcovi l/ dôvodiac
nesprávnym právnym posúdením veci a nedostatočným zistením skutkového stavu súdom prvého
stupňa. Podľa odvolateľa v danom prípade došlo k nespochybniteľnému uznaniu dlhu zo strany odporcu
l/, čím nastali právne účinky spojené s uznaním práva podľa § 110 ods. 1, druhá veta, Občianskeho
zákonníka, pričom aby nastali účinky predmetného ustanovenia zákon nevyžaduje, aby dlžník mal v

čase uznania vedomosť o premlčaní dlhu. Poukázal na ust. čl. 3., bod 3.4. dohody, v ktorom odporca l/
potvrdil svoju vedomosť o prípadnom premlčaní dlhu., obsahom tejto dohody je uznanie dlhu zo strany
odporcu. Odvolateľ poukázal, že uznanie práva podľa § 110 ods. l, druhá veta Občianskeho zákonníka
nemožno stotožňovať s uznaním dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka, ktoré ustanovenie spája
vedomosť toho, kto uznal premlčaný dlh, o jeho premlčaní, so vznikom vyvrátiteľnej domnienky, že dlh

v čase uznania trval a ustanovenie § 110 Občianskeho zákonníka nepodmieňuje samotné uznanie dlhu
a jeho účinky s nutnosťou vedomosti toho, kto dlh uznal, o jeho premlčaní a následkoch. Na základe
čoho v danom prípade nastali s poukazom na čl. 3., bod 3.4. dohody účinky ust. § 558 Občianskeho
zákonníka, a to, že záväzok uznaný odporcom l/ čo do dôvodu a výšky v čase uznania trval. Má za to, že
odporca l/ po tom čo sa zoznámil s obsahom dohody, svojim podpisom svoj existujúci záväzok uznal vo

výške 4.748,52 Eur s príslušenstvom a zaviazal sa ho uhradiť jednou splátkou do 31. 12. 2009 vo výške
5.216,32 Eur, preto nevidí dôvod na posúdenie dohody ako zmätočnej a neplatnej. Odporca podpisom
vyjadril svoju vedomosť s premlčaním pohľadávky, k podpisu dohody nebol nútený, tiež jej uzatvorením
nedochádza k zhoršeniu jeho postavenia. Nesúhlasí s tým, aby bol zaviazaný na úhradu trov právneho
zastúpenia vedľajšieho účastníka, pretože tento musí byť sám z podstaty svojej existencie schopný

poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach. Poukázal i na
dôvodovú správu k zákonu č. 384/2008 Z. z. a viaceré rozhodnutia Krajských súdov v Košiciach, Banskej
Bystrici a Bratislave. Naviac, trovy právneho zastúpenia vynaložené právnym zástupcom vedľajšieho
účastníka považoval za neúčelné, čo je dôvod hodným osobitného zreteľa v zmysle § 150 O. s. p.
Zároveň nepriznaním náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi neporušuje súd základné právo

na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy SR, keďže tieto trovy
neboli účelné vynaložené a neboli v príčinnej súvislosti s procesným postojom vedľajšieho účastníka k
predmetu konania. Pokiaľ vedľajší účastník argumentuje dôvodnosť priznania trov s poukazom na ust.
§ 137 O. s. p a na ustanovenie Charty základných práv EÚ, ako aj rozhodnutia Súdneho dvora EÚ,
odvolateľ uvádza, že združenie odporcu v konaní nezastupuje a ustanovenie § 137 O. s. p. nemožno

aplikovať v danom prípade, nakoľko toto ustanovenie priznáva náhradu hotových výdavkov právnickej
osoby, ktorá je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu, čiže ide najmä o Centrum
právnej pomoci. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v zmysle ust. § 220 O. s. p. zmenil tak,
že vyhovie návrhu navrhovateľa voči odporcovi l/, resp. v zmysle ust. § 221 ods. l O. s. p. napadnutý
rozsudok zruší a vec vráti súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uplatnil si trovy prvostupňového a

odvolacieho konania, pričom špecifikoval trovy odvolacieho konania vo výške 202,37
Eur s DPH.

Odporca l/ zaslal nasledovné vyjadrenie „bol som oboznámený navrhovateľom, som ochotný splatiť
svoj dlh v sume 4.437,83 Eur s prísl. Po splátkach 150,- Eur mesačne, nakoľko moja žena G. W. poberáiba čiastočný invalidný dôchodok a ja som na Úrade práce od 31.01.2013, preto Vás chcem
požiadať o odklad 3 mesiace a dohodnúť sa na splátkovom kalendári“.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) preskúmal vec v medziach daných odvolaním podľa §

212 ods. 1 O. s. p a po prejednaní veci bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. dospel
k záveru, že okresný súd vo veci správne rozhodol, s čím sa odvolací súd plne stotožnil.

Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplní na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd na zdôraznenie správnosti prvostupňového rozsudku uvádza
nasledovné:

Vzhľadom na skutočnosť, že okresný súd návrh navrhovateľa zamietol ako bezdôvodný z dôvodu
premlčania, odvolací súd zameral svoju pozornosť najskôr na preskúmanie

okolnosti, či predmetné vznesenie námietky premlčania je dôvodné. Vznesením námietky premlčania
na súde prestáva byť totiž subjektívne právo vynútiteľné. Podľa platného právneho stavu súd nemá
možnosť premlčanie práva odpustiť, naopak premlčané právo veriteľovi nemôže priznať. Funkciou
premlčania je práve uľahčiť obranu povinného subjektu proti právam, ktoré trvali dlho, a preto často
možno predpokladať, že už zanikli.

V konaní nebolo sporné, že právny predchodca navrhovateľa poskytol odporcom úver a odporcovia
boli povinní poskytnutý úver splácať v splátkach riadne a včas, podľa uzavretej zmluvy, a to zmluvy o
poskytnutí spotrebného úveru uzatvorenou v zmysle ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a zák.
č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (č. l. 5 - 7 súdneho spisu), ktorá je v zmysle ust. § 261 ods.
3 písm. d) Obchodného zákonníka absolútnym obchodom. Premlčanie ako právny inštitút, sa napriek

spotrebiteľskému charakteru zmluvy majúcej formu absolútneho obchodu spravuje výlučne Obchodným
zákonníkom podľa § 397 Obchodného zákonníka, podľa ktorého je premlčacia doba štyri roky.
Tento záver neodporuje ani rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 M Cdo 20/2009, ktorý zaujal
záver, že pri zmluve o pripojení uzavretej so spotrebiteľom je premlčacia lehota 3 roky, nakoľko tento
záver sa týkal zmluvnej podmienky o voľbe práva - Obchodného zákonníka, ktorá bola vyhodnotená ako

neprijateľná, nešlo teda o obligatórne použitie Obchodného zákonníka ako je tomu v tomto prípade.

V tejto súvislosti sa odvolací súd zaoberal otázkou, či zo samotnej skutočnosti, že ide o spotrebiteľskú
zmluvu vyplýva výlučná pôsobnosť Občianskeho zákonníka na daný vzťah. Takýto záver však nemá
žiadnu normatívnu oporu a prieči sa pravidlu lex specialis derogat lex generalis, pričom v tomto prípade
lex specialis je § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka. Pri aplikácii rozhodných právnych noriem

súd vychádzal z nasledujúcej hierarchie právnych predpisov :

Ako základný predpis pre riešenie otázok záväzkového práva je potrebné aplikovať v súlade s § 261
ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka tretiu časť Obchodného zákonníka a tento záver je rozhodujúci
aj pri posudzovaní premlčania, úrokov z omeškania, uznania záväzku, ručenia a ďalších inštitútov
upravených dvojkoľajne v oboch kódexoch a podobne. Občiansky zákonník ako lex generalis v zmysle

§ 1 ods. 2 Obchodného zákonníka je potrebné aplikovať na riešenie otázok, ktoré nie sú upravené v
Obchodnom zákonníku. Do tejto kategórie noriem je nutné v zmysle Občianskeho zákonníka, okrem
iného, zaradiť aj ustanovenia na ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v
spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka). Potreba aplikovať na právnu úpravu
úverovej zmluvy Obchodný zákonník, ako aj všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce

sa ochrany spotrebiteľa vyplýva aj z článku Spotrebiteľská zmluva od Prof. JUDr. Petra Vojčíka, CSc.uverejneného v bulletine Slovenskej advokácie č. 12/2008. Podľa jeho právneho záveru iba v jednom
prípade - práva na ochranu pred neprimeranými neprijateľnými podmienkami - je úprava jednotná a
spoločná bez ohľadu na to, o akú zmluvu ide. Pokiaľ však ide o právne prostriedky, napr. uplatnenie práv

vyplývajúcich z omeškania, uplatnenie práv vyplývajúcich zo zodpovednosti za škodu, uplatnenie práv
vyplývajúcich zo zodpovednosti za vady, odstúpenie od zmluvy, či vyslovenie neplatnosti spotrebiteľskej
zmluvy, bude práve dôležité posúdiť, či ide o zmluvu občianskoprávnu alebo obchodnoprávnu, pretože v
mnohých prípadoch bude potrebné aplikovať všeobecnú úpravu v týchto kódexoch, napr. práve úpravu o
premlčaní, výške úrokov z omeškania, ručenie a pod. Pokiaľ ide o otázku premlčania nárokov z úverovej

spotrebiteľskej zmluvy odvolací súd uvádza, že spotrebiteľskou zmluvou je teda aj absolútna obchodná
zmluva bez ohľadu na to, že sa riadi právnym režimom Obchodného zákonníka. Z uvedeného je možno
následne vyvodiť, že ustanovenia o premlčaní v Obchodnom zákonníku nie sú v žiadnom prípade
ustanoveniamidispozitívnymi,alekogentnýmiasúčasnejenevyhnutnéuviesť,žedĺžkapremlčacejdoby
v občianskoprávnych - spotrebiteľských vzťahoch, ktoré nemajú formu absolútneho obchodu nemôže
byť predmetom zmluvnej podmienky (ktorá by bez ďalšieho, teda aj bez potreby skúmania prijateľnosti

bola neplatná), pretože je predmetom kogentnej právnej normy. Uvedené sa týka i samotného inštitútu
uznania dlhu. Premlčanie, ako aj samotné uznanie dlhu sa v spotrebiteľských zmluvách majúcich formu
absolútneho obchodu spravuje výlučne Obchodným zákonníkom .

Okresný súd správne prihliadol na námietku premlčania, ale bez uvedenia právnej kvalifikácie, teda či
aplikoval občianskoprávnu alebo obchodnoprávnu úpravu týkajúcu sa vznesenej námietky premlčania.

Napriek tomu, z obsahu pripojených listinných dôkazov vyplýva, a v uvedenom zistení skutkového
stavu sa odvolací súd stotožňuje s prvostupňovým súdom, že uplatnená pohľadávka bola splatná
najneskôr dňa 22. 03. 2006, ktorá skutočnosť medzi účastníkmi sporná nebola. Aj pri plynutí štvorročnej
premlčacej lehoty v zmysle Obchodného zákonníka, táto uplynula dňa 22. 03. 2010, preto v konečnom
dôsledku rozhodnutie okresného súdu, ktorý vyhodnotil, že vznesenie námietky premlčania je zo strany

vedľajšieho účastníka na strane odporcov dôvodné, je vecne správne. Navrhovateľ podal návrh na
súd dňa 21. 12. 2011, teda po uplynutí všeobecnej štvorročnej premlčacej doby. Vedľajší účastník na
strane odporcov prípustne vzniesol námietku premlčania, potom súd opierajúc sa v ďalších súvisiacich
otázkach o argumentáciu uvedenú vyššie, nemohol návrhu vyhovieť.

Ak navrhovateľ poukazuje na skutočnosť, že k uplynutiu premlčacej lehoty nedošlo, nakoľko s odporcom

l/ bola uzavretá dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 16. 12. 2009 (ďalej
v texte len „dohoda“) a obsahom tejto dohody je uznanie dlhu zo strany odporcu l/, čím nastali právne
účinky spojené s uznaním práva podľa § 110 ods. 1, druhá veta, Občianskeho zákonníka, začala plynúť
nová desaťročná premlčacia doba, k uvedenému odvolací súd uvádza, že záver prvostupňového súdu o
neplatnosti dohody v zmysle § 37 ods. l Občianskeho zákonníka je správny. V dohode s odporcom 1/ je

v bode 2.1. záväzok odporcu l/ ako dlžníka identifikovaný ako záväzok, „ktorý vznikol na základe zmluvy
uzatvorenej s pôvodným veriteľom T., a. s., č. zmluvy/č. zákazníka XXXXXXXXXXXXXXX zo dňa 20.
04. 2005. Dlžná suma pozostáva z istiny vo výške 4.348,52 Eur (131.003,51 Sk)“ bez príslušenstva
pohľadávky podľa zmluvy a nákladov na inkasné konanie (viď bod 2.1. dohody), pričom podľa bodu
3.1. „sa dlžník zaväzuje splatiť svoj záväzok voči veriteľovi v mesačných splátkach vo výške 5.216,32

Eur s dátumom splátky v deň mesiaci 31. a dátum prvej splátky 31. 12. 2009“. Záväzok dlžníka tak ako
správne uviedol prvostupňový súd nie je určitý a zrozumiteľný prejav vôle, keď na jednej strane sa v
dohode uvádza dlžná suma ako istina vo výške 4.348,52 Eur (bod 2.1. dohody) a záväzok odporcu
l/ splatiť dlh voči veriteľovi v mesačných splátkach s výškou splátky 5.216,32 Eur s dátumom splátky
31. a dátum prvej splátky 31. 12. 2009 (bod 3.1. dohody), ide o zmätočnosť vo výške pohľadávky, keď

splátka prevyšuje samotnú pohľadávku. Napokon zmätočnosť podporuje aj ďalšie ustanovenie dohody,
a to bod 3.2., z ktorého vyplýva, že pokiaľ dlžník nebude splácať záväzok podľa vyššie dohodnutých
splátok, stane sa splatným celý zvyšok pohľadávky, a to prvým dňom nasledujúcim po splatnosti
prvej neuhradenej splátky, na čo tiež upozornil správne aj prvostupňový súd v napadnutom rozsudku.
Zmätočnosť súd vidí v tom, keď odporca l/ ako dlžník uzatvára s navrhovateľom ako veriteľom dohodu

dňa 16. 12. 2009, jej obsahom má byť splátkový kalendár a uznanie záväzku, pričom výška uznávaného
záväzku je 4.348,52 Eur, splátka prvá a jediná je vyššia ako samotný uznaný záväzok 5.216,32 Eur
splatná do 31. 12. 2009, pokiaľ však nebude dodržaná, l. l. 2010 je už splatný celý záväzok. Takéto
dojednania aj z hľadiska času rozhodne sú v neprospech spotrebiteľa.Na základe uvedeného je potom zjavné, že uznanie záväzku vo vzťahu k odporcovi 1/,
je v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka (právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite
a zrozumiteľne; inak je neplatný) neplatné. Správny je potom záver prvostupňového súdu, že dohodu,

ktorá mala privodiť uznanie záväzku pre neurčitosť a nezrozumiteľnosť uznávaného
záväzkuzozmluvyoúverezodňa20.04.2005,zktorejnavrhovateľodvodilnepremlčanosťsvojhopráva,
považoval za neplatnú (§ 37 ods. l Občianskeho zákonníka), Z uvedených dôvodov je potom rozhodnutie
prvostupňového súdu, ktorým zamietol návrh navrhovateľa voči odporcom, nepochybne správne.

Odvolací súd naviac k dohode poukazuje aj na § 3 ods. l a § 39 Občianskeho zákonníka a ustanovenia

zákona o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o ochrane
spotrebiteľa“).

Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom

odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Rozpor s dobrými mravmi je rozporom s objektívnym právom a tento rozpor spôsobuje neplatnosť
právneho úkonu bez ohľadu na to, či subjekt o tomto rozpore vedel alebo nie.

Právny úkon sa prieči dobrým mravom, pokiaľ nerešpektuje niektorú zo súhrnu spoločenských,
kultúrnych a morálnych noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú

podstatné historické tendencie, sú rešpektované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu
noriem základných. Dobré mravy fungujú aj ako korektív zmluvnej slobody. Ide tu predovšetkým
o aspekt zmluvnej slobody spočívajúci v slobodnom určovaní obsahu zmluvy zmluvnými stranami.
Uvedenýaspektzmluvnejslobody,takakozmluvnáslobodasama,másvojelimity,ustanovenéprávnymi
normami, ktorých prekročenie je sankcionované. Jedným z takýchto limitov, ktorý zákon stavia do cesty

zmluvnej slobode, je aj inštitút dobrých mravov. Je potom nesprávny záver, že obsah právneho úkonu
nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi len preto, lebo bol výsledkom konsenzu zmluvných strán. Ak
výkon práva, ktorý je objektívne v rozpore s dobrými mravmi, spočíva v konaní právneho úkonu, je
tento právny úkon tiež neplatný pre rozpor s dobrými mravmi, a to i v prípade, že samotný obsah tohto
právneho úkonu v rozpore s dobrými mravmi nie je.

Podľa § 4 ods. 8 zákona o ochrane spotrebiteľa , predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi.
Konanímvrozporesdobrýmimravmisanaúčelytohtozákonarozumienajmäkonanie,ktoréjevrozpore
so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky
uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu
spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť,

vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody.

Podľa § 7 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa, obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak

a) je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti,

b) podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo
vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného

člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov.

Podľa § 8 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa obchodná praktika sa považuje za klamlivú, ak
zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii,ktoré by inak neurobil, pretože obsahuje nesprávne informácie a je preto nepravdivá, alebo akýmkoľvek
spôsobom uvádza do omylu alebo môže uviesť do omylu priemerného spotrebiteľa.

Podľa § 8 ods. 4 zákona o ochrane spotrebiteľa za klamlivé opomenutie sa tiež považuje, ak predávajúci

skrýva alebo poskytuje nejasným, nezrozumiteľným, viacvýznamovým alebo nevhodným spôsobom
podstatné informácie uvedené v odseku 1, alebo neoznámi obchodný účel obchodnej praktiky, ibaže je
zrejmý z kontextu, pričom v dôsledku klamlivého opomenutia priemerný spotrebiteľ prijme
rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neprijal.

Vychádzajúc z uvedeného podľa názoru odvolacieho súdu postup navrhovateľa pri uzatváraní
dohody s odporcom l/ je aj nekalou obchodnou praktikou a ako taký je hrubo rozporný s dobrými mravmi.

Dohodu o splátkovom kalendári a uznaní záväzku dal navrhovateľ podpísať odporcovi l/ ako ním vopred
pripravený formulár, kde okrem dvojstranného právneho úkonu vo forme dohody o splátkach, ktorý
dlžníkom zvyčajne prezentuje, vložil aj pre nich zjavne nevýhodný jednostranný úkon uznania záväzku,
ktorýdlžníkom narozdielod dohodyosplátkachužvýslovneneinterpretoval.Vuvedenýchsúvislostiach
ide o laesio enormis, pretože dlžník podpísaním dohody nič nezískal ale naopak, naoko „vlastným“

úkonom si z vôle navrhovateľa svoje postavenie podstatne zhoršil.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu ČR I. ÚS 1845/11,
podľa ktorého : „Podle ustanovení § 55 ods. 1 Občanského zákoníku se smluvní ujednání
spotřebitelských smluv nemohou odchýlit od zákona v neprospěch spotřebitele. Spotřebitel se nesmí
vzdát práv, které mu zákon poskytuje, nebo jinak zhoršit jeho postavení. To znamená, že postavení

spotřebitele nesmí být zhoršeno, a to ani s jeho souhlasem, naopak, odchylky v neprospěch dodavatele
možnéjsou.Sohledemkcitovanýmzákonnýmustanovenímjenutnoprohlášeníoprodlouženípromlčecí
lhůty ve prospěch žalobce, jako podnikatelského subjektu považovat za absolutně neplatné, neboť tím
mé postavení bylo značně zhoršeno“.

Vychádzajúc potom z podstaty práva na ochranu spotrebiteľa, ktoré je založené na

tom, že spotrebiteľ z dôvodu svojej neskúsenosti alebo neznalosti nie je schopný konkurovať v
obratnosti vyškoleným a skúseným profesionálom znalým práva a techník moderného obchodu,
nemožno spôsobu, ktorý zvolil navrhovateľ poskytnúť ochranu. V prejednávanej veci totiž nejde zo
strany navrhovateľa o aplikáciu právnej normy spôsobom mu prinášajúcim výhodu právnou normou
predpokladaným spôsobom, ale o ľstivé zneužitie neznalosti dlžníkov a ich strachu pred prípadným

súdnym, resp. exekučným konaním. Súd poukazuje ďalej na to, že aj samotná navrhovateľom
vypracovaná Dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku je pre bežného spotrebiteľa, či
už úmyselne alebo nevedome nejednotnej terminológie mätúca, kde obsahuje pojem „uznanie záväzku“
v čl. 2. tejto dohody, ale v čl. 3 (ktorý má mimochodom názov forma splatenia záväzku ), v bode
3.1. posledná veta deklaruje, že dlžník má vedomosť o premlčaní „dlhu“. Spotrebiteľ tak nemusí vedieť,

že pojem záväzok v právnej terminológii môže znamenať a) záväzkový vzťah ako taký, b) jednotlivú
povinnosť zo záväzkového vzťahu alebo c) záväzok v zmysle dlhu. Na tejto zmätočnosti nič nemení ani
to, že v prejednávanej veci nejde o uznanie dlhu podľa Občianskeho zákonníka, ale o uznanie záväzku
podľa Obchodného zákonníka.

Obchodnýzákonníkvust.§323ods.1obsahujekomplexnúúpravuuznaniazáväzku,ktorájepoužiteľná

pre všetky záväzkové vzťahy spadajúce pod režim Obchodného zákonníka. Nebolo potrebné zisťovať
vedomosť odporcov o premlčaní dlhu, pretože Obchodný zákonník túto podmienku pre platnosť uznania
nevyžaduje. Uvedená skutočnosť však nič nemení na tom, že konanie navrhovateľa pri predkladaní
dohodynapodpisspotrebiteľomjevýkonprávaodporujúcidobrýmmravom(nekaloupraktikou),ktorému
nemožno poskytnúť súdnu ochranu (jej obsah je vytvorený predtlačeným formulárom, ktorý obsahoval

voľný priestor iba na vpísanie osobných údajov dlžníka, zmluvné dojednania spôsobujú značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa). Povinnosťou súdu
je ex offo skúmať, či dohoda obsahuje alebo neobsahuje dojednanie, ktoré predstavuje neprimerané
zvýhodnenie dodávateľa v porovnaní so spotrebiteľom.V prejednávanej veci síce prvostupňový súd posudzoval uznanie záväzku v zmysle ustanovení
Občianskeho zákonníka, ale na vecnej správnosti jeho rozhodnutia však nič nemení na tom, že vyššie
uvedená dohoda vzhľadom na dôvody uvádzané tak prvostupňovým, ako aj odvolacím súdom, je

neplatná.

Zhrnúc vyššie uvedené odvolací súd uzatvára, že dohodu, z ktorej navrhovateľ odvodzuje
nepremlčanosť svojho nároku považuje aj odvolací súd za neplatnú. K uvedenému na záver odvolací
súd poukazuje i na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6 MCdo/9/2012.

Z uvedených dôvodov preto odvolací súd považoval návrh navrhovateľa zhodne s právnym záverom
okresného súdu ako nedôvodný a vzhľadom na dôvodne vznesenú námietku premlčania napadnutý

rozsudok vo veci samej, ktorým bol návrh navrhovateľa zamietnutý podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vo
výroku vecne správny potvrdil.

Pokiaľ ide o súvisiaci výrok o náhrade trov konania vedľajšieho účastníka na strane odporcov, aj v tomto
rozsahu považoval odvolací súd právny záver okresného súdu o dôvodnosti aplikácie ust. § 142 ods.
1 O. s. p. za správny s tým, že náhrada trov konania bola vyčíslená v súlade s vyhláškou Ministerstva

spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb (ďalej v texte „vyhláška“).

Podľa§142ods.1O.s.p.účastníkovi,ktorýmalvoveciplnýúspech,súdpriznánáhradutrovpotrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 až 3 Ústavy Slovenskej republiky

je aj to, že účastník konania, ktorý v konaní uspel, má zásadne právo na to, aby sa mu
nahradili všetky trovy, ktoré zaplatil vo vecnej súvislosti s uplatnením tohto základného práva. Ak sa
chce súd odchýliť od tohto pravidla, musí vychádzať zo zákona a túto odchýlku aj náležite odôvodniť,
inak porušuje základné právo na súdnu ochranu dotknutého účastníka. Základným predpokladom, za
splnenia ktorého vznikne nárok na náhradu trov konania, je však i účelnosť trov potrebných

na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Účelnosť sa v zásade dá stotožniť s nevyhnutnosťou
alebo právnou možnosťou vynaloženia trov spojených s ústavne zaručeným právom na právnu pomoc
v zmysle vyššie uvedeného článku 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a trovy právneho zastúpenia
sa vo všeobecnosti za účelne vynaložené trovy považujú. Okresný súd teda dôvodne považoval trovy
vynaložené vedľajším účastníkom na strane odporkyne za účelné.

Je nepochybné, že vedľajší účastník a odporcovia boli v konaní úspešní. Konanie vo veci
vyvolal práve navrhovateľ, pričom vstup vedľajšieho účastníka do konania a oprávnenie
na tento vstup mu vyplýva priamo z Občianskeho súdneho poriadku, a to ust. § 93 ods. 2
O. s. p., podľa ktorého ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť
konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu.

Osobitným predpisom mal zákonodarca na mysli najmä zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa.Úpravamázacieľumožniťširšiuochranuosobám,naochranuktorýchsúzriaďovanérôzne
právnické osoby najmä združenia a súvisí aj s transpozíciou rôznych smerníc určených na ochranu
spotrebiteľa, osôb, vo vzťahu ku ktorým bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania a pod.. Cieľom
navrhovanej úpravy je rozšíriť ochranu práv na prípady, na ochrane ktorých existuje dôležitý verejný

záujem, avšak v ktorých by bolo veľmi problematické zo strany subjektov - ktoré majú vzhľadom na
svoje zameranie alebo predmet činnosti záujem na ochrane tohto verejného záujmu - vstupovať do
konania ako vedľajší účastníci. V praxi ide hlavne o Združenie na ochranu spotrebiteľov. K zamietnutiu
návrhu došlo práve v dôsledku kvalifikovane poskytnutej obrany odporcov prostredníctvom vedľajšieho
účastníka, ktorý v konaní vzniesol námietku premlčania. Ako už bolo uvedené, právo na právnu pomoc

sa priznáva každému - fyzickej ako aj právnickej osobe, štátnemu orgánu, ak vystupuje v spore ako
žalovaná strana. Odvolací súd už konštatoval, že trovy právneho zastúpenia boli vynaložené účelne,nakoľko boli v príčinnej súvislosti s procesným postojom vedľajšieho účastníka k predmetu konania, ak
po dôvodne vznesenej námietke premlčania pôsobil jeho vstup v tom zmysle, že návrh navrhovateľa
bol zamietnutý, a to v celom rozsahu. K uvedenému argumentu odvolací súd na záver dodáva, že k

neúčelnému vzniku trov konania dochádza samotným podaním návrhu v prípade, ak bol následne v
celom rozsahu zamietnutý.

O trovách odvolacieho konania malo byť rozhodnutie podľa § 142 ods. l v spojení s § 224 ods.
l O. s. p. Úspešní odporcovia si právo na náhradu trov konania neuplatnili a vedľajšiemu účastníkovi v
odvolacom konaní trovy nevznikli, preto im ich odvolací súd nepriznal.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3: 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.