Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, March 25, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Co/272/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8513207052
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8513207052.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov

JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Daniely Babinovej v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Pribinova 25, Bratislava, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, proti žalovanej
Slovenskej republike - Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Stará
Ľubovňa zo dňa 25.06.2014 č.k. 6C/281/2013-42 a proti uzneseniu Okresného súdu Stará Ľubovňa zo
dňa 28.08.2014 č.k. 6C/281/2013-54 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok.

P o t v r d z u j e uznesenie vo výroku o uložení povinnosti žalobcovi zaplatiť súdny poplatok za
odvolanie.

N e p r i z n á v aúčastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol a žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

Súd prvého stupňa poukázal na to, že v konaní sa žalobca domáha náhrady škody a nemajetkovej

ujmy v dôsledku tvrdeného nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Vranov nad Topľou v
exekučnom konaní sp.zn. 3Er/26/2007. Žalobu vyhodnotil ako neopodstatnenú. Žalobca videl nesprávny
úradný postup Okresného súdu Vranov nad Topľou v tom, že exekučný súd rozhodol o návrhu na
zmenusúdnehoexekútoraoneskorene.Zexekučnéhospisuvyplynulo,ženávrhnazmenuexekútorabol
podaný 15.10.2009 a súd rozhodol o tomto návrhu 30.04.2010. Medzitým vyzval súdneho exekútora na
predloženie exekučného spisu a vyčíslenie trov exekúcie výzvou z 26.10.2009, pričom súdny exekútor
predložil exekučný spis a vyčíslenie trov exekúcie až 22.03.2010. Bolo zistené, že žalobca nepodal v

predmetnom exekučnom podaní sťažnosť na prieťahy v konaní. Zdôraznil, že aj keď súd v exekučnom
konaní urobí úkon po zákonom stanovenej lehote, nemožno bez zohľadnenia ďalších okolností veci
konštatovať, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Je potrebné uviesť, že v tomto exekučnom
konaní bola dĺžka konania ovplyvnená aj správaním súdneho exekútora, ktorý na výzvu súdu nereagoval
včas.Vpriebehuexekúcie,včasekeďjepodanýnávrhnazmenuexekútorakžiadnejškodepreprípadnú
nečinnosť súdu ani nemôže dôjsť, keďže pôvodný exekútor má podľa zákona povinnosť vykonávať
úkony exekučného konania. Žalobca teda nepreukázal splnenie predpokladov vzniku zodpovednosti

štátu za škodu v súvislosti s uvádzaným exekučným konaním, nepreukázal vznik majetkovej škody,
či nemajetkovej ujmy a preto súd prvého stupňa žalobu ako neopodstatnenú zamietol. Pri právnom
posúdení veci vychádzal z ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov a z § 44
a nasl. Exekučného poriadku.Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol rozsudok
zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie novou právnou
úpravou obsiahnutou v § 9 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom
súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej
skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo

súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a potom čo už došlo k založeniu
zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na tejto neprípustnej interpretácií,
dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia. Poukázal
tiež na čl. 144 ods. 1 Ústavy SR. Súd nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav
právnej neistoty. Právna neistota existuje do čase, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom
prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty.

Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie. Exekučný súd
rozhodoval o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd.
Súdu neprisluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konania zákonnými lehotami. Súd má aplikovať
platné právo a akékoľvek úvahy de lége ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom
nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Navyše súd svojimi úvahami neguje doposiaľ vytvorenú a

stabilizovanú judikatúru ESĽP. Žalobca nechápe, ako môže mať na výsledok konania dopad skutočnosť,
že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. Ide o prejav nesústredenej
činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli.
Žalobca tiež predložil ako dôkaz o vzniku škody spoločnosti žalobcu znalecký posudok č. 1/2014, čím
preukázal, že nesprávny úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad. Súd nevykonal dostatočné

dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom. V prípade, že bol doručený
návrh žalobcu na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou
je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd, na základe
ústavnej sťažnosti na Ústavnom súde SR, bol súd povinný pred rozhodnutím o veci o tomto návrhu
osobitne rozhodnúť. V zmysle týchto dôvodov navrhol žalobca podanému odolaniu vyhovieť.

Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

Odvolací súd preskúmal rozsudok v zmysle zásad § 212 ods. 1,2 O.s.p. a to s konaním, ktoré jeho
vydaniu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel

k záveru, že odvolanie žalobcu dôvodné nie je.

Podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy, alebo nesprávnym
úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
tohto zákona pri výkone verejnej moci
a/ nezákonným rozhodnutím,

b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení, alebo rozhodnutím o väzbe alebo dl nesprávnym
úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, vo veci náhrady škody, ktorá
bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, ak1/ škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu,
21 škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,

3/ škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánov verejnej moci

urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť orgánov verejnej moci
pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom
chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti

poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a § 11.

Podľa § 16 ods. 4 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo
uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne

oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať
uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže
poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu,
ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj
úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že

neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie
nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.

Je potrebné súhlasiť s odvolacou námietkou žalobcu spočívajúcou v tom, že aplikácia ustanovenia § 9
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý podrobne upravuje podmienky, na základe ktorých možno usúdiť
na vznik nesprávneho úradného postupu v podobe prieťahov v konaní, nie je možné aplikovať na právne
vzťahy, pri ktorých malo dôjsť k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania pred účinnosťou

tohto zákonného ustanovenia (§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.), pretože by išlo o retroaktivitu pri
aplikácii právneho predpisu. Toto ustanovenie zákona č. 514/2003 Z.z. bolo zavedené do tohto predpisu
zákonom č. 412/2012 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2013, preto je toto zákonné ustanovenie priamo
aplikovateľné len na zodpovednostné právne vzťahy upravené zákonom č. 514/2003 Z.z. len tie, ktoré
vznikli od 01.01.2013.

Je však zároveň nutné zdôrazniť, že súd prvého stupňa pri aplikácii právnych predpisov a argumentácií
vo svojom odôvodnení rozhodnutia nevychádzal z ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v
znení platnom od 01.01.2013, ako to tvrdí žalobca v odvolaní. Argumentácia súdu prvého stupňa jetotiž založená na úplne iných okolnostiach, ako to bolo citované vyššie z odôvodnenia rozhodnutia súdu
prvého stupňa.

Je potrebné konštatovať, že v preskúmavanej exekučnej veci nedošlo k sťažnostiam na prieťahy v
konaní, k disciplinárnemu postihu sudcu v tejto súvislosti alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia
Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného súdu SR, ktorý by prieťahy v konaní konštatoval.

Pokiaľ ide o konanie Okresného súd Vranov nad Topľou spis. zn. 3Er/26/2007 je zrejmé, že tomuto

súdu bol doručený návrh na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 11.01.2007, keď exekučným
titulom bol rozsudok rozhodcovského súdu zo dňa 11.09.2006 sp. zn. SR 3926/06. Poverenie pre
súdneho exekútora bolo vydané dňa 19.02.2007 a následne dňa 15.10.2009 bol zo strany žalobcu
ako oprávneného doručený návrh na zmenu súdneho exekútora. V ďalšom priebehu konania exekučný
súd vyzval Exekútorský úrad Ing. Mgr. Bohumila Husťáka k vyjadreniu ohľadom trov exekúcie s
tým, že je potrebné predložiť vyúčtovanie trov exekúcie a doručiť súdu exekučný spis. Táto výzva

bola exekútorovi doručená 08.11.2009. Dňa 22.03.2010 exekútor doručil exekučný spis a vyúčtovanie
hotových výdavkov. Po zmene exekútora následne rozhodol Okresný súd Vranov nad Topľou dňa
30.04.2010 uznesením č.k. 3Er/26/2007-17.

Je potrebné zdôrazniť, že aj v súvislosti s rozhodovaním o zmene súdneho exekútora v danom

prípade konajúci exekučný súd vo veci vykonával ďalšie s tým súvisiace úkony. Odvolací súd navyše
akcentuje všeobecne známu skutočnosť, že žalobca na exekučnom súde v danom čase inicioval stovky
exekučných konaní v typovo obdobných veciach. Je síce pravdou, že povinnosťou štátu je zabezpečiť,
aby spravodlivosť bola poskytnutá včas, s tým však, že táto zásada platí pre štandardné situácie,
kedy účastník obracajúci sa na súd so svojou vecou nemá dôvod zaujímať sa o pripravenosť súdu na

poskytnutie súdnej ochrany jeho veci. No v prípade, ak sa jedna osoba v priebehu krátkeho času obráti
na súd s množstvom nových návrhov, v rámci prevencie sa musí zaujímať o to, či a v akých podmienkach
je súd jeho podania schopný vybaviť a je povinný akceptovať, že vybavenie jeho veci nemusí byť tak
promptné, ako vybavenie veci iných navrhovateľov.

Podporne táto okolnosť vyplýva aj z rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 606/2012 zo dňa
14.12.2012, ktoré sa týkalo sťažnosti žalobcu v obdobnej veci. V nej bola žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie podaná 15.8.2011, nasledovala výzva na predloženie rozhodcovskej zmluvy zo
16.4.2012, ktorá bola predložená 4.5.2012 a uznesením z 5.10.2012 bola žiadosť o udelenie poverenia
zamietnutá. Ústavný súd SR okrem iného zdôraznil, že aj niekoľkomesačná nečinnosť súdu nemusí

zakladať porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Poukázal na to, že sťažovateľ
- žalobca, podával žiadosti o udelenie poverenia hromadne, teda zaťažoval súd v rovnakom čase väčším
počtom podaní, a preto musel počítať s určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane súdu,
ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom.

Je tiež potrebné súhlasiť so závermi súdu prvého stupňa, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno pri
preukázaní vzniku škody, nakoľko nepredložil v tejto súvislosti relevantné dôkazy. Taktiež nepreukázal
dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy, o ktorej tvrdil v žalobe. Ani jeden z dôvodov pre priznanie
nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobca nepreukázal, a preto nemožno akceptovať ako dôvod pre takéto
priznanie to, že neskorým uskutočnením procedúry exekučným súdom, mohlo dôjsť k zániku povinného,

k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným alebo k insolvencii povinného, pretože táto
situácia si vyžadovala kroky smerujúce k zabezpečeniu vymožiteľnosti pohľadávky a príslušenstva,
keďže samotná žaloba tieto okolnosti udáva len ako možné riziká bez ich preukázania. Rovnako nebola
preukázaná ani príčinná súvislosť medzi postupom súdu prvého stupňa v predmetnej exekučnej veci a
eventuálnym vznikom škody alebo nemateriálnej ujmy.

Nebolo tiež zistené, aby žalobca v tomto smere žiadal doplniť dokazovanie, prípade aby z jeho strany
bol podaný návrh na prerušenie konania.

Odvolací súd preto vzhľadom na uvedené rozsudok ako vecne správny potvrdil postupom podľa § 219

ods. 1 O.s.p.

Uznesením zo dňa 28.08.2014 č.k. 6C/281/2013-54 súd prvého stupňa uložil žalobcovi povinnosť
zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie vo výške 20,- Eur do troch dní od právoplatnosti uznesenia,ako aj povinnosť zaplatiť súdny poplatok za vyhotovenie rovnopisu, podaní a ich príloh vo výške 3,- Eur
taktiež do troch dní od právoplatnosti uznesenia.

Rozhodnutie o povinnosti žalobcu zaplatiť súdny poplatok za odvolanie súd prvého stupňa odôvodnil
položkou 7a sadzobníka súdnych poplatkov v nadväznosti na § 6 ods. 2, § 8 ods. 4 a § 9 ods.
4 Zákona o súdnych poplatkoch. Zdôraznil, že predmetom konania je náhrada majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho neprávnym
úradným postupom, preto žalobcovi bol vyrubený poplatok za podané odvolanie v súlade s citovaným

zákonnými ustanoveniami. Povinnosť žalobcu zaplatiť súdny poplatok vo výške 3 Eurá za vyhotovenie
rovnopisu podania a príloh súd prvého stupňa zdôvodnil položkou 20a Sadzobníka súdnych poplatkov.

Proti tomuto uzneseniu a to proti výroku o povinnosti žalobcu zaplatiť súdny poplatok za odvolanie vo
výške 20,- Eur podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol v tejto časti uznesenie
zrušiť tak, aby žalobcovi nebola uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie. Vytýka

súdu prvého stupňa, že rozhodnutie je v tejto časti neodôvodnené. Poukazuje na znenie položky 7a
sadzobníka súdnych poplatkov a zdôrazňuje, že žalobca podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu.
Súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Žalobca
preto nemôže byť vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie. Všetky tieto právne
závery sú v súlade s publikovaným rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/39/2007. V prílohe

zákona o súdnych poplatkoch nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie
odvolanie voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
alebo neprávnym úradným postupom. Žalobcovi bola v rozpore s týmto zákonom uložená poplatková
povinnosť v prípade, keď ju nemal. Pokiaľ ide o § 1 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch, podľa tohto
ustanovenia sa súdne poplatky vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú

na návrh a za úkony štátnej správy súdov a prokuratúry uvedené v Sadzobníku súdnych poplatkov a
poplatku za výpis registra trestov. Použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku
vzhľadom na článok 56 ods. 2 Ústavy SR vylúčené. Ak je účastníkovi konania v rozpore so zákonom
o súdnych poplatkoch ukladaná poplatková povinnosť tam kde ju nemá, predstavuje takýto zásah zo
strany štátu, spravidla i zásah do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v článku 46 ods.

1 Ústavy a porušenie článku 12 ods. 1, no najmä článku 13 ods. 1 písm. a/ Ústavy SR. Upriamuje tiež
pozornosť na ustanovenie § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch, podľa ktorého z úkonov navrhnutých
alebo za konania začaté do 30.09.2012 sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012,
aj keď sa stanú splatnými po 30.09.2012. V danom prípade bola žaloba podaná pred 01.10.2012 a
konanie teda začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Zb. Preto je potrebné aplikovať právny stav

platný do 30.09.2012 V zmysle týchto dôvodov navrhol žalobca podanému odvolaniu vyhovieť.

Aj toto rozhodnutie preskúmal odvolací súd podľa § 212 ods. 1,2 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 O.s.p.
a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu opodstatnené nie je.

Odvolací súd poukazuje na to, že súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom bolo ex lege podľa § 4
ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej
len „poplatkového zákona“), oslobodené od poplatku od 01.07.2007, ktoré bolo zavedené s odkazom na
zákon č. 273/2007 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov a o

zmene a doplnení niektorých zákonov. Zákonom č. 286/2012 Z.z. z 11.09.2012, ktorým sa mení a dopĺňa
zákon č. 145/1995 Z.z. o správnych poplatkoch v znení neskorších právnych predpisov a ktorým sa
menia a dopĺňajú niektoré zákony, došlo k novele zákona o súdnych poplatkoch, pričom bolo vypustené
s účinnosťou od 01.10.2012 ustanovenie § 4 ods. 1 písm. k/ poplatkového zákona (týkajúce sa vecného
oslobodenia vzťahujúce sa na konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom).

Z ustanovenia § 18ca poplatkového zákona v súvislosti s účinnosťou novely poplatkového zákona č.
286/2012 Z.z. vyplýva, že z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté od 30.09.2012 sa vyberajú
poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po 30.09.2012.

Privýkladepredmetnéhozákonnéhoustanoveniajepotrebnévychádzaťzceléhokontextupoplatkového
zákona s poukazom na znenie § 1 a § 5 citovaného právneho predpisu.Ak bol poplatkový úkon navrhnutý alebo ak je v Sadzobníku súdnych poplatkov ustanovený súdny
poplatok za konanie a toto bolo začaté do 30.09.2012, vyberajú sa poplatky podľa doterajších predpisov.
Ide o zakotvenie princípu zákazu retroaktivity vo vzťahu k úkonom navrhnutým alebo konaniam začatým

do 30.09.2012, keďže pri nich poplatková povinnosť vznikla ešte počas účinnosti právneho stavu pred
novelou vykonanou zákonom č. 286/2012 Z.z.

V prípade podania odvolania vzniká poplatková povinnosť podľa § 5 Zákona o súdnych poplatkoch
až podaním odvolania, ktoré je poplatkovým úkonom. Ak bolo odvolanie podané po 30.09.2012, aj

keď samotné súdne konanie na súde prvého stupňa začalo do 30.09.2012, použije sa na poplatkovú
povinnosť v odvolacom konaní právny stav účinný po 30.09.2012.

Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov účinného od 01.10.2012, zo žaloby za náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným úradný postupom
sa platí súdny poplatok vo výške 20,- Eur.

Ak je ustanovená sadzba za konanie, myslí sa tým konanie na jednom stupni (§ 6 ods. 2 veta prvá
Zákona o súdnych poplatkoch). Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci
samej. Z uvedeného vyplýva, že i sám zákonodarca rozlišuje pre poplatkové účely medzi konaním na
jednom stupni a konaním odvolacím a dovolacím, preto poplatková povinnosť za odvolanie sa posudzuje

podľa právneho stavu platného v čase účinnosti začatia odvolacieho konania.

Keďže poplatková povinnosť žalobcu v odvolacom konaní vznikla podaním odvolania a od 01.10.2012
na konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho neprávnym postupom sa nevzťahuje vecné oslobodenie, vznikla žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny

poplatokzaodvolaniepodľa§6ods.2druhávetapoplatkovéhozákona,položky7asadzobníkasúdnych
poplatkov (porov. tiež uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 12Co 530/2013-97 zo dňa
30.04.2014).

S prihliadnutím na uvedené tak odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil (§ 219

ods. 1 O.s.p.).

O trovách konania účastníkov bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Žalobca vzhľadom na výsledok odvolacieho konania nemá právo na náhradu trov a žalovanej v tomto
štádiu konania trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.