Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, July 7, 2006

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/256/2005

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6005898425
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 07. 2006
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2006:6005898425.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity

Nagypálovej a členiek senátu JUDr. Eleonóry Ruttkayovej a JUDr. Marty Kucbelovej, v právnej veci
žalobcu 1/ Q.. I. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. č. XXX/XXX-X, I. E. a 2/ K.. Z. R., nar. XX.XX.XXXX,
bytom N. č. XXX/XXX-X, I. E., obaja zast. JUDr. Annou Kubovičovou, advokátkou, so sídlom Advokátskej
kancelárie v Považskej Bystrici, Tatranská 300/8, proti žalovanému Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné nám. č. 13, Bratislava, o náhradu škody a ochranu osobnosti,
o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu v Banskej Bystrici č. k. 14C 112/02-358 zo dňa
31.05.2005, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi Q.. I. R. stratu na
zárobku vo výške 67.464,- Sk s prísl. a vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť každému
zo žalobcov po 170.535,- Sk s prísl. z titulu trov trestného konania do troch dní p o t v r d z u j e .

Vo výroku o uloženej povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi Q.. I. R. nemajetkovú ujmu 7.000.000,-
Sk a žalobkyni K.. Z. R. nemajetkovú ujmu 5.000.000,- Sk mení tak, že žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť
žalobcovi Q.. I. R. náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2.000.000,- Sk a žalobkyni K.. Z. R. náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 1.000.000,- Sk do troch dní.

V prevyšujúcej časti žalobu z a mi e t a .

Vo výroku o náhrade trov prvostupňového konania m e n í rozsudok okresného súdu tak, že žalovaný
je p o v i n n ý uhradiť žalobcom 1. a 2. trovy konania vo výške 138.883,-Sk, do troch dní na účet
právnej zástupkyne žalobcov JUDr. Anny Kubovičovej.

Vo výroku, pokiaľ súd vo zvyšku žalobu o náhradu za stratu na zárobku zamietol, z o s t á v a rozsudok
okresného súdu n e d o t k n u t ý.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd odvolaním napadnutým (v poradí druhým) rozsudkom čiastočne vyhovel žalobe prvého
žalobcu o zaplatenie náhrady za stratu na zárobku počas väzby podľa § 5 ods. 1 zákona č. 58/69 Zb.,
keď žalovanému uložil povinnosť zaplatiť prvému žalobcovi na strate na zárobku sumu 67.464,-Sk s

úrokom z omeškania od 01.03.2002 vo výške vždy klesajúcej podľa aktuálnej úrokovej sadzby podľa
vládneho nariadenia č. 87/1995 Z.z. a vo zvyšku žalobu o náhradu straty na zárobku aj s príslušným
úrokom z omeškania zamietol. Prihliadol na to, že žalovaný už vyplatil prvému žalobcovi stratu na
zárobku vo výške 273.312,-Sk, ktorá ale nezodpovedá náhrade priemerného zárobku žalobcu 1/ za
24 mesiacov strávených vo väzbe. Pri výpočte straty na zárobku aplikoval ustanovenie § 21 zákona
č. 58/69 Zb.. Priemerný mesačný hrubý zárobok žalobcu 1/ z podkladov predložených jeho bývalým
zamestnávateľom ustálil na 17.032,-Sk, ktorý upravil podľa § 195 ods. 2 Zákonníka práce č. 65/1965 Zb.v znení zákona č. 275/93 Z.z. na 14.199,-Sk brutto. Za dobu 24 mesiacov stratil žalobca 1/ na zárobku
340.776,-Sk. Po odpočte žalovaným vyplatenej sumy 273.312,-Sk zostalo neuhradených 67.464,-Sk.

Okresný súd vyhovel v plnom rozsahu zmenenej žalobe, podľa ktorej každý zo žalobcov žiadal

od žalovaného po 170.535,-Sk ako náhradu škody, ktorá im vznikla v dôsledku vyplatenia odmeny
advokátom JUDr. Lamačkovi a JUDr. Kubovičovej za obhajovanie žalobcov v trestnom konaní vedenom
na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 3T 23/99. Listinnými dôkazmi žalobcovia preukázali,
že spoločne za trvania manželstva a existencie bezpodielového spoluvlastníctva manželov vyplatili
advokátovi JUDr. Lamačkovi sumu 91.420,-Sk a advokátke JUDr. Anne Kubovičovej sumu 249.658,-

Sk za poskytnuté právne služby počas ich trestného stíhania. Tvrdenia žalovaného, že vyúčtované
odmeny advokátom JUDr. Lamačkom a JUDr. Kubovičovou sú nadhodnotené a nezodpovedajú reálne
uskutočneným úkonom a vynaloženým nákladom v súvislosti s obhajobou žalobcov, zostali len vo
všeobecnej rovine. Konkrétne námietky proti jednotlivým položkám vyúčtovania odmien žalovaný
nevzniesol. Opodstatnenosť počtu úkonov žalobcovia preukázali upovedomením o úkonoch, v ktorých
nebolo presné označenie úkonu, ktorý sa má vykonať (napr. označením svedka, ktorý mal byť vypočutý)

a prehľadom návštev obhajcov v NVÚ Leopoldov (JUDr. Kubovičová 70x a JUDr. Lamačka 16x).
Žalobcovia si prvýkrát nárok na náhradu trov trestného konania žalovaného uplatnili 17.10.2001, úroky z
omeškania požadovali len od 01.03.2002, ktoré im okresný súd prisúdil v počiatočnej výške 15,5 % ročne
a následne výšku úrokov z omeškania upravil podľa období ako sa menila diskontná sadzba určená
Národnou bankou Slovenska.

Prvostupňový súd vyhovel aj žalobe o ochrane osobnosti a obom žalobcom prisúdil náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške uplatňovanej žalobcami (žalobca 1/ 7.000.000,-Sk, žalobkyňa
2/ 5.000.000,-Sk) podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka s odôvodnením, že obaja žalobcovia
boli trestne stíhaní spoločne s ďalšími fyzickými osobami ako členovia organizovanej skupiny. Priebeh
trestného konania bol medializovaný ako trestná kauza „X. a spol.“ prostredníctvom rozhlasu, televízie

aj tlače. V čase začatia trestného stíhania prvý žalobca zastával funkciu riaditeľa Okresného oddelenia
policajného zboru mesta I. E. a druhá žalobkyňa bola advokátkou so sídlom v I. E.. Trestné stíhanie
zasiahlo do života oboch žalobcov významným spôsobom. Žalobca 1/ prišiel o zamestnanie, žalobkyňa
2/ o klientelu. Pre zhoršené spolunažívanie so susedmi po začatí trestného stíhania boli žalobcovia
nútení zmeniť miesto bydliska. Od skončenia trestného konania prvý žalobca neprináša do rodiny

peniaze, pretože si nemôže nájsť zamestnanie. Pobyt žalobcu v 1. rade vo väzbe nepriaznivo vplýval na
jehopsychiku.Obajažalobcoviasadoterazstretávajústým,žeichosobysúspájanéstrestnýmkonaním
proti organizovanej skupine, napriek tomu, že médiá oznámili vyhlásenie oslobodzujúceho rozsudku vo
vzťahu k ich osobe. Zásah do osobnostných práv žalobcov v dôsledku ich trestného stíhania nastal
a vyvolal závažné následky v postavení žalobcov v spoločnosti, v ich pracovnom, rodinnom živote, v

susedských vzťahoch a bola narušená vážnosť žalobcov v kolektíve spoluzamestnancov a verejnosti.
Tento zásah je v príčinnej súvislosti s proti nim vedeným trestným konaním. Žalovaný podľa špeciálneho
predpisu (zákona č. 58/69 Zb.) zodpovedá len za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo
jeho nesprávnym úradným postupom a náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je škodou v tomto
zmysle, pretože nemá reparačnú povahu, ale povahu satisfakčnú, čo ale neznamená, že by na základe

absentujúcej právnej úpravy v zákone špeciálnom nebolo možné prisúdiť náhradu nemajetkovej ujmy
podľa všeobecného predpisu, ktorým je Občiansky zákonník. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
je povinný poskytnúť žalovaný, ktorý prostredníctvom príslušných štátnych orgánov vykonáva trestné
konanie. Vychádzajúc zo satisfakčnej povahy náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch má výška
nemajetkovej ujmy zodpovedať intenzite zásahu a okolnostiam, za ktorých k zásahu došlo. Obaja

žalobcovia boli v okrese I. E. verejne známe osoby. Ich povesť bola zasiahnutá vo všetkých oblastiach
života, a to na celom území štátu vzhľadom na medializáciu kauzy. Výška náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch musí byť taká, aby bola zadosťučinením nielen pre samotných žalobcov, ale aj v očiach
verejnosti prinavrátila žalobcom stratenú vážnosť a dôstojnosť. Za primeranú považoval súd náhradu
nemajetkovej ujmy v takej výške, ako si ju uplatnili žalobcovia.

O trovách prvostupňového konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. tak, že žalovaného zaviazal
uhradiť žalobcom trovy konania vo výške 659.124,-Sk na účet právnej zástupkyne žalobcov, do
troch dní. V dôvodoch rozhodnutia podrobne rozpísal výpočet týchto trov podľa právneho predpisu
upravujúceho odmenu advokátov za poskytnutie právnych služieb. Tarifnú odmenu vypočítaval zozákladu 12.408.534,-Sk, čo je súčet priznanej náhrady straty na zárobku žalobcovi v 1. rade (67.464,-
Sk) prisúdenej sumy 341.070,-Sk z titulu trov obhajoby v trestnom konaní a 12.000.000,-Sk ako náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri zastupovaní dvoch účastníkov je podľa názoru okresného súdu

výška odmeny za jeden úkon právnej pomoci 59.924,-Sk. K odmene vypočítanej podľa jednotlivých
úkonov pripočítal okresný súd režijný paušál v aktuálnej výške podľa dátumu uskutočnených úkonov a
19 % DPH. Ďalšie položky trov prvostupňového konania tvorili náhrada za stratu času stráveného cestou
do miesta výkonu právnej služby mimo sídla advokátskej kancelárie a cestovné náhrady vzniknuté v
súvislosti s účasťou na súdnych pojednávaniach.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný, ktorý navrhol rozsudok okresného súdu zrušiť ako
„zmätočný“ a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Nesúhlasil s názorom okresného súdu,
že náhrada za stratu na zárobku počas väzby sa má vypočítať z priemerného hrubého zárobku žalobcu
1/. Tvrdil, že podľa zákona č. 58/1969 Zb. možno priznať len skutočnú škodu, ktorá predstavuje stratu na
čistom zárobku počas väzby. Ak žalovaný z titulu straty na zárobku vyplatil žalobcovi 1/ sumu 273.312,-
Sk, jeho nárok z tohto titulu bol v plnom rozsahu uspokojený.

Za nepreskúmateľný považoval rozsudok okresného súdu v časti, ktorou prisúdil obom žalobcom po
170.535,-Sk za trovy trestného konania a obhajoby. Náhradu škody za trovy obhajoby možno priznať
len do výšky tarifnej odmeny podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 240/1990 Zb. na základe
vyúčtovania trov obhajoby obhajcom za úkony korešpondujúce z obsahom trestného spisu a na základe
dokladu o zaplatení týchto trov obhajcovi. Zmluvnú odmenu, pokiaľ presahuje odmenu tarifnú, nemožno

považovať za skutočnú škodu podľa § 1 ods. 1 zákona č. 58/69 Zb., za ktorú zodpovedá štát.

Žalovaný namietal priznanie nemajetkovej ujmy žalobcom podľa ustanovení § 11 a § 13 ods. 2
Občianskehozákonníkaspoukazomnato,žeprávoplatnéoslobodeniespodobžalobyzakladálennárok
na náhradu škody podľa zákona č. 58/69 Zb.. Namietal svoju pasívnu legitimáciu v spore o peňažnú
náhradu podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka (za nemajetkovú ujmu z titulu trestného konania)

lebo oslobodzujúcim rozsudkom súdu žalovaný nespôsobil ujmu na občianskej cti, na mene a osobných
právach žalobcu. Zdôraznil, že základným hmotnoprávnym predpokladom zodpovednosti podľa § 13
Občianskeho zákonníka je neoprávnený zásah spôsobilý vyvolať ujmu na osobnosti občana spočívajúci
v porušení, či ohrození práv chránených § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Dôvodom vylučujúcim
neoprávnenosť zásahu do osobnostných práv je okolnosť, že k zásahu došlo v rámci primeraného

hájenia chránených záujmov, či už vlastných alebo cudzích, prípadne verejných, pri výkone stanoveného
subjektívneho práva alebo pri plnení zákonom uloženej právnej povinnosti. O neoprávnený zásah do
osobnosti fyzickej osoby nejde tam, kde tento zásah je dovolený zákonom. Uznal, že trestné stíhanie
fyzickej osoby, najmä ak je obvinená zo závažného trestného činu a v priebehu trestného konania je
vzatá do väzby, je závažným zásahom do osobnostných práv fyzickej osoby. Ak však orgány činné

v trestnom postupujú v priebehu trestného stíhania obvineného v medziach zákona, nemožno takýto
zásah považovať za neoprávnený v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka. V takejto situácii nad
individuálnymi záujmami fyzickej osoby, do osobnosti ktorej je vedením trestného stíhania zasahované,
prevláda závažnejší, významnejší a funkčne vyšší verejný záujem na tom, aby trestné činy
boli odhalené a ich páchatelia potrestaní. Neoprávnenosť trestného stíhania obvinených nezakladá ani

tá okolnosť, že obvinení boli v konaní pred súdom oslobodení spod obžaloby. Poukázal na judikatúru
slovenských a českých súdov, v súlade ktorými svoje stanovisko k rozsudku predniesol.

Žalobcovianavrhlirozsudokokresnéhosúduakovecnesprávnypotvrdiť.Stratu nazárobkuvypočítal
okresný súd v súlade so Zákonníkom práce z hrubej mzdy žalobcu 1/. Za nedôvodnú považovali
námietku žalovaného, že trovy obhajoby v trestnom konaní neboli vypočítané správne. Zdôraznili,

že trovy obhajoby vyúčtovali advokáti JUDr. Lamačka a JUDr. Kubovičová len ako tarifnú odmenu
zodpovedajúcu skutku, za ktorý boli žalobcovia stíhaní.

Neobstojí námietka žalovaného o nedostatku jeho pasívnej legitimácie v spore o ochranu osobnosti
žalobcov. Už počas trestného konania bol celý prípad označovaný predstaviteľmi Ministerstva
vnútra Slovenskej republiky a Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky ako „proces storočia“,

vyvolávajúci záujem médií, verejnosti a predstaviteľov Ministerstva spravodlivosti SR. Už vstup políciedo obydlia žalobcov, bez predchádzajúceho súhlasu súdu, bol zásahom do ich osobnostných práv.
Vyšetrovateľom Policajného zboru SR boli sfalšované listinné dôkazy, na základe ktorých bol prvý
žalobca nezákonným spôsobom uväznený. Protizákonnosť väzby konštatuje aj Komora Európskeho

súdu pre ľudské práva vo svojom rozhodnutí zo dňa 04.11.2003. Nesúhlasili s názorom žalovaného, že
oslobodzujúcirozsudokjeprežalobcovdostatočnousatisfakciou.Trestnéstíhanieodpočiatkunegatívne
zasahovalo do života žalobcov. Žalobca 1/ bol stíhaný väzobne, vo väzbe strávil dva roky. Žalobkyni 2/
boli predvolania na úkony v mieste bydliska doručované spôsobom, že už z obálky listovej zásielky bolo
zrejmé, že ide o predvolanie obvineného. O trestnom stíhaní žalobcov sa tak dozvedeli nielen obyvatelia

ich blízkeho okolia, rodina žalobcov, ich spolupracovníci, ale široká medializácia tejto trestnej veci v
médiách s celoštátnou pôsobnosťou spôsobila, že ešte aj v súčasnosti sú ich mená spájané s menom
I. X., čo sa prejavuje v tom, že žalobca 1/ nie je schopný nájsť si zamestnanie, orgány štátu
stále považujú žalobcu 1/ za nespoľahlivú osobu a žalobkyni 2/ protistrany v spore, v ktorých vystupuje
ako advokátka, stále pripomínajú, že bola v minulosti trestne stíhaná. Prebiehajúce trestné stíhanie
veľmi zle vplývalo aj na maloletú dcéru žalobcov, s ktorou sa nikto zo spolužiakov kamarátiť nechcel.

Pred zahájením tohto súdneho konania žiadali mimosúdne Ministerstvo spravodlivosti SR a Ministerstvo
vnútra SR, aby sa žalobcom ospravedlnili. Ich žiadosti vyhovené nebolo a každý len čaká na prvý
kladný krok voči nim.

Krajský súd, ako súd odvolací, prejednal vec v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.)
a rozsudok okresného súdu čiastočne vo výroku o prisúdenej náhrade za stratu na zárobku a náhrade

škody ako vecne správny podľa § 219 O. s. p. potvrdil a v časti, ktorou bolo rozhodnuté o náhrade
nemajetkovej ujmy v peniazoch, rozsudok okresného súdu podľa § 220 ods. 1 O. s. p. (v znení účinnom
do 31.08.2005) zmenil.

Odvolací súd posudzoval vec opakovane. V zrušujúcom uznesení 16Co/440/2003 zo dňa 30. apríla
2004 odvolací súd vytkol žalobcom a prvostupňovému súdu, že si neujasnili, aké nároky si žalobcovia

uplatňujú, na akom skutkovom základe, či sa domáhajú len náhrady škody podľa zák. č. 58/69 Zb., alebo
aj náhrady nemajetkovej ujmy podľa ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Okresnému súdu bolo
uložené, aby podrobným výsluchom žalobcov identifikoval uplatnené nároky oboch žalobcov.

V ďalšom konaní žalobcovia špecifikovali uplatnené nároky takto :

Náhrada za stratu na zárobku po dobu väzby pre prvého žalobcu vo výške 80.256,-Sk s 15, 5 % úrokom

z omeškania od 01.03.2002 do zaplatenia.

Náhrada trov obhajoby pre každého zo žalobcov vo výške po 170.535,-Sk s 15,5 % úrokom z omeškania
od 01.03.2002 do zaplatenia.

Ochrana osobnosti - náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 7.000.000,-Sk pre prvého žalobcu
a v sume 5.000.000,-Sk pre druhú žalobkyňu.

Okresný súd správne posudzoval uplatnený nárok žalobcu 1/ na náhradu na stratu na zárobku po
dobu väzby podľa ustanovenia § 5 zákona č. 58/69 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutímorgánuštátualebojehonesprávnymúradnýmpostupom,pretoženaaplikáciutohtozákona
odkazuje súd súčasne platný a účinný zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci.

Žalovaný čiastočne škodu z titulu náhrady za stratu na zárobku po dobu väzby žalobcovi I. R. uhradil,
ale žalobca nebol spokojný s čiastočným plnením žalovaného vo výške 273.312,- Sk. Okresný súd
v zmysle záverov zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici 16Co/440/2003 zistil u
zamestnávateľa žalobcu I. R. rozhodujúce údaje pre výpočet priemerného zárobku, z ktorého sa má pri
výpočte náhrady za stratu na zárobku vychádzať a ním uskutočnený výpočet priemerného zárobku, aj

ušlej mzdy po dobu väzby, považuje odvolací súd za správny.Žalovaný namietal proti prisúdenému nároku 67.464,- Sk ako doplatku straty na zárobku len
to, že pri výpočte tejto náhrady mal okresný súd vychádzať z čistého priemerného zárobku žalobcu I.
R. a nie z priemerného hrubého zárobku.

Zákon č. 58/69 Zb. v tretej časti - spoločné, prechodné a záverečné ustanovenia v § 21 uvádza,
že sa strata na zárobku uhrádza, aj keď nejde o škodu na zdraví. Ust. § 447 ods. 2 Občianskeho
zákonníka platí v týchto prípadoch obdobne. Ustanovenie § 447 ods. 2 Občianskeho zákonníka
(v znení účinnom v období r. 1997-1999) odkazoval pri výpočte náhrady za stratu na zárobku po
skončení pracovnej neschopnosti poškodeného na predpisy pracovného práva. Strata na zárobku

žalobcu I. XXXX. sa vypočítavala z priemerného zárobku zisteného za tretí štvrťrok roku 1997. V
tom čase platný Zákonník práce č. 65/1965 Zb. v § 275 ods. 2 upravoval, že priemerným zárobkom
zamestnanca na pracovnoprávne účely sa rozumie priemerný hrubý zárobok, pokiaľ pracovnoprávne
predpisy neustanovujú inak. Ustanovenie § 275 ods. 3 Zákonníka práce č. 65/1965 v znení účinnom ku
dňu 31.12.1992 výslovne upravoval, že pre účely náhrady za stratu na zárobku (§ 194 a § 195) sa
vychádza z mesačného čistého zárobku pracovníka. Až do 16.01.1992 účinná vyhláška č. 235/1988

Zb. o zisťovaní a používaní priemerného zárobku v § 15 ods. 4 riešila spôsob výpočtu priemerného
čistého zárobku pracovníka na účely náhrady za stratu na zárobku.

Dňom 16.01.1992 (s účinnosťou až do 01.04.2002) nadobudol účinnosť zákon č. 1/1992
Zb. o mzde, odmene za pracovnú pohotovosť a priemernom zárobku, ktorý v § 17 ods. 1 upravuje, že
priemerný zárobok na pracovnoprávne účely zisťuje zamestnávateľ z hrubej mzdy.

Zákonom č. 231/1992 Zb. sa síce doplnil § 275 Zákonníka práce o odsek 3, ktorý s účinnosťou od
29.05.1992 opäť odkazuje na výpočet náhrady za stratu na zárobku (§ 194 a § 195) na priemerný
mesačný čistý zárobok pracovníka, ale po zmene uskutočnenej zákonom č. 10/1993 Z.z. (účinnosť od
01.01.1993) už odkaz na § 194 a § 195 v § 275 ods. 3 chýba a v takomto znení sa zachoval aj ku dňu
31.12.1997, kedy uplynulo rozhodné obdobie pre výpočet priemerného zárobku žalobcu.

Z uvedeného vyplýva, že náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti sa podľa
predpisovpracovnéhoprávapred1.1.1993vypočítavalazpriemernéhočistéhozárobku,alepozavedení
novej daňovej sústavy sa predpisy pracovného práva zosúladili s predpismi o dani z príjmov a pri výpočte
náhrady za straty na zárobku sa vychádzalo z priemerného hrubého zárobku. Aj súčasne platný
zákon o dani z príjmov č. 595/03 v § 5 ods. 7 písm. h) vylučuje zdaňovanie náhrady za straty na

zárobku len v tom prípade, ak táto náhrada za stratu na zárobku bola priznaná súdnym rozhodnutím v
konštantnej výške za obdobie pred 1. 1. 1993 . Odvolací súd má za to, že pri výpočte náhrady za stratu
na zárobku mal súd vychádzať z priemerného hrubého zárobku žalobcu a je na ňom, aby po obdržaní
príslušnej sumy tento príjem podľa príslušných zákonov o dani z príjmov zdanil.

Okresný súd v dôvodoch svojho rozhodnutia podrobne rozviedol ako k výpočtu nedoplatku náhrady

za stratu na zárobku po dobu väzby dospel. Tento výpočet považuje odvolací súd za správny, preto
rozsudok okresného súdu v tejto časti ako vecne správny potvrdil.

Proti druhému nároku - náhrade škody, ktorá žalobcom vznikla vynaložením nákladov na nutnú
obhajobu, žalovaný namietal len to, že nie sú vyčíslené v súlade s vyhláškou č. 240/1990 Zb.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci a že podľa zákona č. 58/69 Zb.

nevzniká žalobcom nárok na náhradu trov obhajoby vo výške zmluvnej odmeny, len na náhradu tarifnej
odmeny vyplatenej advokátovi. Vzhľadom na takto špecifikované dôvody odvolania vo vzťahu k tomuto
nároku zameral odvolací súd prieskumnú činnosť na zistenie, či všetky úkony účtované advokátmi
žalobcov v trestnom konaní 3T 23/99 Krajského súdu v Banskej Bystrici JUDr. Lamačkom a JUDr.
Kubovičovou boli uskutočnené a či odmena a náhrada hotových výdavkov za vykonané úkony bola

účtovaná v súlade s vyhláškou č. 240/1990 Zb..Odvolací súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že obhajcovia žalobcov JUDr. Lamačka a
JUDr. Kubovičová neoznačili jednotlivé úkony, uskutočnené pri obhajobe žalobcov v trestnom konaní,
vedenom na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod č. k. 3 T 23/99 spôsobom, umožňujúcim

jednoduchú kontrolu, či tieto úkony boli uskutočnené a či vyčíslenie trov obhajoby je správne. Napriek
výzve odvolacieho súdu JUDr. Lamačka neupresnil špecifikáciu nákladov obhajoby žalobcov, ale JUDr.
Kubovičová predložila súdu potvrdenie z NVÚ Leopoldov o uskutočnených návštevách žalobcu Q..
R.. Na žiadosť krajského súdu výpis z návštev advokátov zaslali aj Ústav pre výkon väzby v Banskej
Bystrici a Väzenská nemocnica Trenčín. Krajský súd nahliadol do spisu Krajského súdu v Banskej

Bystrici sp. zn. 3 T 23/99 a uskutočnil kontrolu vykonaných úkonov advokátmi. Zistil, že ani evidencia
príslušných ústavov na výkon trestu odňatia slobody o návštevách advokátov nie je presná a podľa
trestného spisu advokáti uskutočnili aj také úkony, ktoré nie sú v NVÚ podchytené : napr. ak návštevu
uskutočnili, alebo úkonu sa zúčastnili obaja obhajcovia, v ústave je vykázaná len návšteva jedného
z nich.

Právne zastupovanie žalobcov v trestnej veci vedenej na Krajskom úrade vyšetrovania Trenčín pod sp.

zn. ČVS : KÚV-107/10-97 prevzala advokátka JUDr. Anna Kubovičová podľa vyúčtovania trov obhajoby
dňa 17.12.1997. Právne zastúpenie skončilo dňom 26.04.2001. Trovy právneho zastupovania účtovala
podľa § 15 ods. 1 písm. d) vyhlášky č. 240/1990 Zb., ktorý ustanovuje sadzbu tarifnej odmeny za
jeden úkon právnej pomoci pri obhajobe v trestnom konaní na 800,-Sk, ak ide o trestný čin, na ktorý
zákon ustanovuje trest odňatia slobody prevyšujúci 10 rokov, alebo za ktorý možno uložiť výnimočný

trest.Výškutarifnejodmenyvzhľadomnaspoločnéúkonypriobhajobedvochžalobcovupravila JUDr.
Kubovičová na 1.280,-Sk (2 x 800,-Sk - 20 %) a okrem odmeny za jednotlivé úkony právnej pomoci
účtovala žalobcom aj náhradu hotových výdavkov a náhradu za premeškaný čas podľa § 18 vyhlášky
č. 240/1990 Zb..

JUDr. Lamačka prevzal obhajobu žalobcov neskôr. Prvý úkon datuje na deň 11.01.1998. Odmenu za

jeden úkon právnej pomoci účtoval žalobcom v rovnakej výške ako JUDr. Kubovičová. Okrem odmeny
za jednotlivé úkony právnej pomoci účtuje tiež cestovné výdavky.

Za účelom zistenia, či všetky úkony vykázané JUDr. Kubovičovou a JUDr. Lamačkom
boli uskutočnené, nahliadol odvolací senát do trestného spisu 3T 23/99 a zistil, že obhajcovia žalobcov
uskutočnili alebo boli prítomní pri týchto úkonoch :

Úkony vykázané vo vyšetrovacom spise :

výsluch 17. 12. 1997 v Žiline od 7.30 - 12.20 hod., prítomná Kubovičová

výsluch 21. 12. 1997 v Leopoldove od 20.20 - 21. 50, prítomná Kubovičová

výsluch R. 29. 6. 1998 v Leopoldove od 9.30 - 13.30 hod., prítomný Lamačka

výsluch R. 14. 12. 1998 od 10.15 - 12.30 hod. ÚVV Leopoldov, prítomná Kubovičová

výsluch 17.12.1997 v Žiline od 7.20 - 10.45 hod., prítomná Kubovičová

zápisnica o výsluchu svedka zo dňa 22.1.1998 - ÚVPZ Trenčín, prítomná Kubovičová od 10.15 - 11.25 h.

zápisnica o výsluchu svedka zo dňa 22.1.1998 na KÚV PZ Trenčín, prítomná Kubovičová od 12.00 do
13.15 hod.

zápisnica o výsluchu svedka zo dňa 28.1.1998 na KÚV PZ Trenčín, prítomný Lamačka od 9.00 do 9.30

hod.

zápisnica o konfrontácii medzi svedkami dňa 18.2.1998 na KÚV PZ Trenčín - prítomní Lamačka,
Kubovičová od 14.20 do 14.45 hod.zápisnica o výsluchu svedka zo dňa 28.1.1998 na KÚV PZ Trenčín - prítomný Lamačka od 7.30 do 8.00
hod.

štúdium spisu 14.12.1998 na ÚVV Leopoldov od 12.40-13.30 hod., Kubovičová študovala spis na KÚV

PZ Žilina od 14. 25 do 15.34 hod.

výsluch svedka B. v Leopoldove 17.2.1998 od 9.50 do 15.40 hod., prítomní Kubovičová, Lamačka,

výsluch svedka B. v Leopoldove 18.2.1998 od 15.00 do 18.40 hod. prítomní Kubovičová, Lamačka

výsluch svedka B. 19.2.1998 od 8.00 hod. do 12.00 hod. v Leopoldove, prítomní Kubovičová, Lamačka

konfrontácia 19.2.1998 od 18.45 - 19.00 hod., prítomní Kubovičová, Lamačka, Leopoldov

konfrontácia Leopoldov 20.2.1998 od 8.00 - 10:45 hod., prítomní Kubovičová, Lamačka

konfrontácia Leopoldov 20.2.1998 od 11.30 do 12.25 hod., prítomní Kubovičová, Lamačka

konfrontácia Leopoldov 19.2.1998 od 12.20 - 18:10 hod., prítomní Kubovičová, Lamačka

konfrontácia 18.2.1998 od 8.10 - 12.05, prítomní Kubovičová, Lamačka

konfrontácia 19.2.1998 od 19.15 - 19.30 hod., prítomní Lamačka, Kubovičová

konfrontácia 18.2.1998 od 13.45 do 14.15 hod., prítomní Lamačka, Kubovičová

výsluch svedka 20.5.1998 od 13.30 - 13.45 hod. v Považskej Bystrici, prítomná Kubovičová

výsluch svedka 19.5.1998 od 9.00 - 12.20 hod., v Považskej Bystrici, prítomná Kubovičová

výsluch obvineného v ÚVV Leopoldov 6.5.1998 od 9.10 - 11.35 hod., (Kubovičová prítomná asi ako
zástupca N.)

výsluch v ÚVV Leopoldov 8.4.1998 od 9.00 - 10.45 hod., prítomná Kubovičová

výsluch R. 30.4.1998 v Pov. Bystrici od 9.50 - 12.00 hod., prítomná Kubovičová

výsluch 15.1.1999 v Žiline od 8.30 - 9.20 hod., prítomná Kubovičová

výsluch svedkyne R. 19.5.1998 od 9.00 - 11.35 hod. v Pov. Bystrici, prítomná Kubovičová

výsluch svedka E. 2.2.1998 od 12.40 - 14.00 hod. KÚV BA, prítomní Lamačka

výsluch svedka N. 16.1.1998 od 13.30 - 14.30 hod. KÚV BA, prítomní Lamačka + Kubovičová

výsluch svedka Z. 16.1.1998 od 15.00 - 16.20 hod. KÚV BA, prítomný - Lamačka

výsluch svedka Z. 28.4.1998 od 9.00 - 10.20 hod. KÚV BA, prítomný Lamačka

výsluch svedka C. 22.1.1998 od 13.40 - 15.10 hod. KÚV Košice, prítomná Kubovičová

list Dr. R. adresovaný Transpetrolu, KÚV Žilina

výsluch svedkyne I. 20.5.1998 od 8.00 - 11.00, prítomná Kubovičová

výsluch svedka G. 29.4.1998 od 8.45 - 9.30 hod., v Pov. Bystrici, prítomná Kubovičová

výsluch svedka N. 30.4.1998 od 12.35 - 14.30 hod., KÚV P. Bystrica, prítomná Kubovičová

výsluch svedkyne G. 29.4.1998 od 9.30 - 11.00 hod. Pov. Bystrica, prítomná Kubovičová

výsluch sv. R. 30.4.1998 od 8.25 - 9.25 hod., prítomná Kubovičovávýsluch sv. B. 29.4.1998 od 13.34 - 14.20 hod. Pov. Bystrici prítomná Kubovičová

výsluch svedka I. 10.2.1998 od 8.30 - 10.30 hod. KÚV Žilina, prítomná Kubovičová

výsluch svedka R. 22.1.1998 od 12.55 - 13.35 hod. KÚV Trenčín, prítomná Kubovičová

výsluch sv. B. 3.2.1998 11.10 - 12.40 hod., KÚV ŽA, prítomná Kubovičová

výsluch sv. I. 28.1.1998 od 10.00 - 10.25 hod. KÚV ŽA, prítomný Lamačka

výsluch sv. B. 20.5.1998 od 11.45 - 12.20 h. KÚV ŽA, prítomná Kubovičová

výsluch svedkyne L. 22.10.1998 od 11:55 - 12.10, prítomná Kubovičová

výsluch svedka Y. 15.10.1998 od 9.45 - 11.05 hod., KÚV Leopoldov, prítomný Lamačka

výsluch svedka Z. 2.2.1998 od 11.05 - 11.25 hod., KÚV B.B., prítomný Lamačka

výsluch sv. X. 15.1.1998 od 9.30 - 10.45 hod., KÚV B.B., prítomná Kubovičová

výsluch sv. R. 20.5.1998 11.10 - 12.05 KÚV ŽA, prítomná Kubovičová

fax JUDr. Kubovičovej - navrhnutie výsluchu svedka XX.X.XXXX11.1.2000

dňa 14.5.2001 obž. XX.a R. žiadosť o nazretie do spisu 2 To 25/99

zápisnica z VZ NS SR 24. - 27.10, 30. - 31.10., 2. - 3.11.2000 od 9.00 hod., prítomná Kubovičová

zápisnica o výsluchu svedka N. 17.8.1998 od 9.00 - 11.00, KÚV P. Bystrica, prítomná Kubovičová

zápisnica o výsluchu sv. N. KÚV P. Bystrica 25.2.1998 od 11.35 - 12.30 , prítomná - Kubovičová

zápisnica o výsluchu svedka E. KÚV P. Bystrica 25.2.1998 od 8.30-11.20 hod. prítomná - Kubovičová

konfrontácia N. - E. 26.2.1998 od 11.25 - 13.30 hod., KÚV P. Bystrica, prítomná Kubovičová

konfrontácia V. Q. - E. Leopoldov 7.5.1998 od 10.55 - 14.30 h., prítomná Kubovičová

konfrontácia J. Q. - E. 7.5.1998 od 8.45 - 10.30 hod., Leopoldov, prítomná - Kubovičová

konfrontácia J. Q. - E. 7.5.1998 od 8.45 - 10.30 hod., Leopoldov, prítomná - Kubovičová

výsluch sv. E. 10.3.1998 od 14.15 - 15.15 hod., KÚV Pov. Bystrica, obhajca - Kubovičová

výsluch sv. E. 17.8.1998 od 11.35 - 11.40 hod., Pov. Bystrica, prítomná Kubovičová

výsluch svedka K. 26.2.1998 od 7.55 - 8.45 hod., KÚV Pov. Bystrica, prítomná Kubovičová

výsluch svedka K. 17.8.1998 od 11.25 - 11.30 hod. v Pov. Bystrici, prítomná Kubovičová

výsluch svedka I. 5.3.1998 od 15.05 - 15.30 hod., KÚV POv. Bystrica, prítomná Kubovičová

výsluch svedka I. 17.8.1998 od 11.10 - 12.10 hod., Pov. Bystrica, prítomná Kubovičová

výsluch sv. N. 5.3.1998 Pov. Bystrica ... - 15.00 hod.pokračovanie výsluchu zo dňa 5. 2. 1998, prítomná
Kubovičová

výsluch sv. R. 26.2.1998 od 10.45 - 11.20 hod.v Pov. Bystrici, prítomná Kubovičová

výsluch sv. I. 26.2.1998 od 9.30 - 10.10. hod v Pov. Bystrici, prítomná Kubovičová

v ÚVV Leopoldov 3.3.1999 oboznámenie a preštudovanie vyšetrovacieho spisu Kubovičovou od 9.00
- 14.45 hod.štúdium spisu v ÚVV Leopoldov dňa 4.3.1999 Kubovičovou od 9.00 - 14.45 hod.

štúdium spisu v ÚVV Leopoldov 8.3.1999 Kubovičovou od 9.00 - 11.00 hod.

štúdium spisu v ÚVV Leopoldov 11.3.1999 Lamačkom od 13.30 do 14.15 hod.

11.3.1999 ÚVV Leopoldov - vrátenie vecí R.

štúdium spisu v ÚVV Leopoldov 12.3.1999 Kubovičovou od 10. 45 do 11.30 hod.

štúdium spisu v ÚVV Leopoldov 19.3.1999 Kubovičovou od 10.10 do 11.30 hod.

24.3.1999 na KÚV PZ Trenčín od 9.00 do 15.30 hod. Kubovičová

návrh Kubovičovej zo 6.4.1999 na KÚV PZ Banská Bystrica na doplnenie vyšetrovania,

záznam o preštudovaní spisu Kubovičovou od 10.00 hod. do 14.45 hod. dňa 5.5.1999 na ÚVV Leopoldov

záznam o štúdiu spisu 5.5.1999 Kubovičovou na OO PZ Leopoldov,

záznam o štúdiu spisu v ÚVV Leopoldov 11.5.1999 Kubovičovou od 10.30 do 11.15 hod.

Úkony obhajcov vykázané v spise 3T 23/99 po podaní obžaloby :

hlavné pojednávanie 8. 11. 1999 - 10. 12. 1999 - Kinosála ÚVV Banská Bystrica, prítomní boli advokáti
JUDr. Kubovičová, JUDr. Lamačka v dňoch (od-do):

8/11 8.30-15.10, 9/11 8.30-14.10, 10/11 8.30-14.40, 11/11 8.30-14.20, 12/11 8.30-12.00, 15/11
8.30-19.30, 16/118.30-15.35, 17/118.30-12.10,18/118.30-10.55, 19/119.15-13.45, 22/118.30-11.25,
23/11 8.30-11.30, 24/11 8.30-10.00, 25/11 8.30-10.30, 26/11 8.30-11.15, 29/11 8.30-10.30, 30/11
9.00-10.05, 1/12 12.45-16.25, 2/12 9.30-11.30, 3/12 8.30-17.10, 6/12 8.30-11.20, 7/12 8.30-11.00,
8/12 8.30-12.15, 9/12 8.30-11.40, 10/12 8.30-11.00

dňa 10. 12. 1999 bolo hlavné pojednávanie odročené na neurčito

obžalovaná XX.XX. XX. V. požiadala o ospravedlnenie svojej neúčasti na hlavnom pojednávaní v
období od 18.11. do 30. 11. s tým, že sa pojednávania v týchto dňoch nezúčastnia ani advokáti Lamačka
a Kubovičová, pretože na konanie splnomocnili substitučne advokáta JUDr. Fishera a JUDr. Gerega,

pojednávanie pokračovalo v dňoch 12. 1. 2000 - 28. 1. 2000, prítomnosť advokátov JUDr. Kubovičovej

a JUDr. Lamačku v dňoch (od-do) :

12/1 8.30-11.45, 13/1 8.30-11.30, 14/1 8.30-12.00, 17/1 8.30-11.40, 18/1 8.30-15.30, 19/1 8.30-15.00,
20/1 8.30-15.00, 21/1 8.30-12.00, 24/1 8.30-14.40, 25/1 8.30-15.00, 26/1 8.30- ......., 27/1 .......-18.00,
28/1 11.00-12.15

úkon uskutočnený JUDr. Kubovičovou 7.10.1999 - písomné podanie doručené súdu

14.10.1999 - Kubovičová podala návrh na dokazovanie - vypočutie svedkov, doplniť znalecký posudok

16.6.99 žiadosť o prepustenie z väzby podala Kubovičová

18.6.99 Kubovičová sa vyjadrovala k podaniu obžaloby

30.6.99 podáva Kubovičová sťažnosť

11.1.2000 podáva Kubovičová návrh na výsluch svedkov14.5.2001 žiadosť o nahliadnutie do spisu podala Kubovičová

Kubovičová sa zúčastnila verejného zasadnutia v Bratislave v dňoch 24.-27.10. 2000, 30. - 31.10.2000,
2. - 3.11.2000, 8. - 10.11.2000, 13. - 15.11.2000,

v dňoch 30.1. - 2.2.2000 úkony Kubovičovej

5.2.2000 a 7.2.2000 úkony Kubovičovej

OkresnémusúdupredložiližalobcoviapotvrdenieNápravnovýchovnéhoústavuaÚstavunavýkonväzby
Leopoldov zo dňa 28.05.2001 o počte a dĺžke uskutočnených návštev obhajcami JUDr. Kubovičovou
(70 x) a JUDr. Lamačkom (16x) a správu o uskutočnených návštevách obhajcov z Ústavu na výkon
väzby Banská Bystrica a Nemocnice pre obvinených a odsúdených a Ústavu na výkon trestu odňatia

slobody v Trenčíne dožiadal krajský súd. Ústav na výkon väzby v Banskej Bystrici oznámil, že JUDr.
Kubovičová vykonala pohovor s klientom Q.. I. R. v mesiaci november 1999 v dňoch 05., 09., 10., 11., 16.
a 17. novembra. JUDr. Lamačka navštívil Q.. R. v Banskej Bystrici 09.12.1999. Podľa správy Nemocnice
pre obvinených a odsúdených v Trenčíne bol žalobca 1/ hospitalizovaný v Nemocnici pre obvinených a
odsúdených v Trenčíne na internom oddelení od 21. do 30.01.1998 na psychiatrickom oddelení od

30.01. do 19.02.1998 a opäť na psychiatrickom oddelení od 20.02. do 09.03.1998. Počas tohto obdobia
navštívila JUDr. Kubovičová Q.. R. v dňoch 29.01.98, 11., 16. a 25.02.1998, 02. a 05.03.1998.
JUDr. Lamačka navštívil Q.. R. dňa 16.02.1998.

Porovnaním výkazov nápravnovýchovných ústavov o návštevách Q.. I. R. obhajcami JUDr. Kubovičovou
a JUDr. Lamačkom s údajmi o uskutočnených úkonoch advokátov, ktoré získal odvolací súd

nahliadnutím do spisu 3T 23/99 odvolací súd zistil, že tieto údaje sa vo viacerých bodoch nezhodujú.
Napríklad vo výkaze o návštevách JUDr. Kubovičovej v NVÚ Leopoldov nie je záznam o tom,
že dňa 11.05.1999 JUDr. Kubovičová v Ústave na výkon väzby Leopoldov študovala od 10.30
hod. do 11.15 hod. spis. Podľa trestného spisu bola JUDr. Kubovičová pri výsluchu obvineného
v ÚVV Leopoldov 06.05.1998 od 09.10 hod. do 11.35 hod., naproti tomu v správe NVÚ Leopoldov je

návšteva pri dni 06.05.98 uvedená len od 13.30 hod. do 14.45 hod..

Zástupkyňa žalobcov preukázala odvolaciemu súdu, že predvolania na úkony, uskutočňované v rámci
obhajoby žalobcov v konaní 3 T 23/99 neboli konkretizované, či sa budú tieto úkony týkať skutkov,
kladených za vinu žalobcom, alebo skutkov iných obžalovaných. Za daného stavu nebolo možné
vyvrátiť, že úkony vykázané obhajcami JUDr. Lamačkom a JUDr. Kubovičovou neboli uskutočnené

v rozsahu, ako vyúčtovali žalobcom trovy obhajoby. Ani žalovaný konkrétne námietky okrem toho,
že neexistuje faktúra na vyúčtovanie trov obhajoby nevzniesol, preto odvolací súd vychádzajúc z
príjmových dokladov, vystavených JUDr. Lamačkom a JUDr. Kubovičovou o tom, že náklady obhajoby
boli žalobcami uhradené vo výške 341.070,- Sk rozsudok okresného súdu v časti, pokiaľ žalobcom
náhradu týchto trov obhajoby podľa zák. č. 58/69 Zb. priznal, p o t v r d i l ako vecne správny

podľa § 219 O. s. p..

Žalovaný uznával základ nároku na náhradu trov obhajoby, namietal len ich výšku. Námietka voči výške
pohľadávky nebola dôvodná.

Tretím nárokom, ktorý si žalobcovia v konaní uplatnili, bola ochrana osobnosti vo forme náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 7.000.000,-Sk a 5.000.000,-Sk. Žalobcovia tvrdili, že pred

začatím tohto súdneho sporu žiadali Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, aj Ministerstvo
vnútra Slovenskej republiky, aby sa im ospravedlnili za neoprávnený zásah (uskutočnený nedôvodným
trestným stíhaním) do ich práva na ochranu osobnosti, ale ich žiadosti vyhovené nebolo. V súčasnosti
už nepovažujú zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka za spôsobilé odstrániť zásah
do ich práva na ochranu osobnosti, pretože bola v značnej miere znížená ich dôstojnosť a vážnosť

v spoločnosti. Za primerané zadosťučinenie za poškodenie ich dobrého mena a cti a za všetky úzkosti
a útrapy, ktoré museli v dôsledku trestného stíhania znášať, považovali primerané zadosťučinenie vovýške žalovaných súm 7.000.000,-Sk pre žalobcu 1/, ktorý bol stíhaný väzobne a 5.000.000,-Sk pre
žalobkyňu 2/, ktorá bola stíhaná na slobode.

Medzi účastníkmi nebolo sporné, že obaja žalobcovia boli rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 6To/19/2000 zo dňa 07.02.2001 oslobodení spod obžaloby podľa § 226 písm. b)
Trestného poriadku (skutok nie je trestným činom), napriek tomu žalovaný nebol ochotný odškodniť
žalobcov podľa ich návrhu tvrdiac, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy žalobcom podľa zákona č.
58/69 Zb. nevzniklo a žalovaný nie je pasívne legitimovaný v spore na ochranu osobnosti podľa § 11 a
nasl. Občianskeho zákonníka, argumentujúc aj tým, že doteraz štát žiadnym rozhodnutím súdu nebol

zaviazaný na vyplatenie peňažnej náhrady podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Právo na ochranu osobnosti upravuje Občiansky zákonník takto :

§ 11

Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej
dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

§ 12

(1) Písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce
sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy sa smú vyhotoviť alebo použiť len s jej privolením.

(2) Privolenie nie je potrebné, ak sa použijú písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky
alebo obrazové a zvukové záznamy na úradné účely na základe zákona.

(3) Podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy sa môžu bez privolenia fyzickej

osoby vyhotoviť alebo použiť primeraným spôsobom tiež na vedecké a umelecké účely a pre
tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo. Ani také použitie však nesmie byť v rozpore s
oprávnenými záujmami fyzickej osoby.

§ 13

(1) Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva

na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané
zadosťučinenie.

(2) Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej
miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

(3) Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,
za ktorých k porušeniu práva došlo.

Už v zrušujúcom uznesení 16Co/440/2003 zo dňa 30.04.2004 odvolací súd žiadal žalobcov, aby
upresnili, v čom spočíva protiprávne konanie štátu a zásah zo strany štátu do ich práva na
ochranu osobnosti, pretože právo na ochranu osobnosti vzniká len proti neoprávneným zásahom do

práv chránených § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Obaja žalobcovia tvrdili, že dôvodom, pre ktorý by im mala byť priznaná náhrada nemajetkovej ujmy
v peniazoch je skutočnosť, že bolo proti nim vedené trestné konanie, ktoré skončilo oslobodzujúcimrozsudkom. Trestné stíhanie považovali od počiatku za nedôvodné a všetky rozhodnutia okrem
oslobodzujúceho rozsudku za nezákonné. V dôsledku tohto trestného stíhania im mala vzniknúť
nemajetková ujma, spočívajúca v tom, že žalobca I. R. stratil zamestnanie, žalobkyňa Z. R. ako

advokátka prišla o klientov, u oboch došlo k poškodeniu ich dobrého mena, občianskej cti a obaja
zažívali psychickú traumu z neprimerane dlhého trestného stíhania, osobitne I. R., ktorý bol stíhaný
väzobne a ktorému nebolo umožnené počas väzby sa stretávať s manželkou. Trestné stíhanie malo
zvlášť nepriaznivé dôsledky na ich život z dôvodu, že boli spoločne stíhaní ako členovia organizovanej
skupiny s N. X. a tento spor bol značne medializovaný. Informácie a komentáre pre média poskytovali

vysoko postavení štátni úradníci, ktorí týmto porušovali zásadu prezumpcie neviny.

Žalobcovia nárok odôvodňovali aj tým, že boli porušené ich ľudské práva a základné slobody,
garantované Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). K
porušeniu garantovaných základných práv vyplývajúcich z Dohovoru malo dôjsť tým, že boli nedôvodne
a protizákonne trestne stíhaní. Žalobca I. R. v tomto smere podal sťažnosť aj na Európsky súd pre
ľudské práva do Štrasburgu (ďalej len „ESĽP“). Žalobcovia tvrdili, že rozhodnutie Európskeho súdu pre

ľudského práva zo dňa 04. novembra 2003 jednoznačne preukazuje, že v súvislosti s trestným stíhaním
žalobcu I. R. bol porušený Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Podľa článku 144 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. sudcovia sú pri výkone svojej funkcie
nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní Ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa
článku 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika
ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto
ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú
väčší rozsah ústavných práv a slobôd (článok 154c Ústavy).

Ku dňu 17.12.1997 (začatie trestného stíhania žalobcov) účinný článok 11 Ústavy SR prikazoval

obdobne ako súčasne platný článok 154c všetkým orgánom Slovenskej republiky, ktoré sa vo svojej
rozhodovacej, či inej činnosti stretávajú s nutnosťou rešpektovať a presadzovať ochranu ľudských práv
alebo základných slobôd, ktoré sú predmetom úpravy medzinárodnej zmluvy aj vnútroštátneho zákona,
aplikovať prednostne medzinárodnú zmluvu, ak boli splnené podmienky článku 11 Ústavy SR.

Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd je medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská

republikaakočlenRadyEurópyviazaná(oznámenieč.209/1992Zb.),ktoréhoprednostnúaplikáciupred
vnútroštátnym právom prikazuje ústavná norma (bývalý článok 11, súčasný článok 154c Ústavy SR).
Prednostná aplikácia medzinárodnej zmluvy v tomto konkrétnom prípade znamená, že trestné stíhanie
žalobcov muselo byť súladné nielen s vnútroštátnym právom, ale aj v súlade s ustanoveniami Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

V roku 1998 podal žalobca 1/ sťažnosť na Európsky súd pre ľudské práva, kde namieta, že v súvislosti s
trestným stíhaním začatým proti nemu 17.12.1997, boli porušené ustanovenia Dohovoru v článkoch 3, 5,
6, 8 a 13. O čiastočnej prijateľnosti sťažnosti žalobcu 1/ rozhodla Komora Európskeho súdu pre ľudské
práva pod č. 48666/99 dňa 04.11.2003. Vláda Slovenskej republiky už v štádiu skúmania prijateľnosti
sťažnosti namietala, že žalobca 1/ nevyčerpal všetky vnútroštátne prostriedky nápravy, pretože nepodal

žalobu o náhradu škody podľa zákona č. 58/69 Zb., prípadne žalobu na ochranu osobnosti podľa § 11
a nasl. Občianskeho zákonníka. Rovnakú obranu zvolil štát aj v iných konaniach pred ESĽP (C. proti
Slovenskej republike, I. proti Slovenskej republike, Q. V. proti Slovenskej republike) a svoje tvrdenia
o existencii účinného prostriedku nápravy na vnútroštátnej úrovni podporovala poukazom na konanie
prebiehajúce pred Okresným súdom v Šali pod sp. zn. 4C/109/97, v ktorom žalobca žiadal náhradu

nemajetkovej ujmy od štátu podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka z dôvodu, že bol v trestnom
konaní spod obžaloby oslobodený. Odvolací súd sa oboznámil s rozsudkom Okresného súdu Šaľa č.
k. 4C/109/97-214 zo dňa 18.11.2004, ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k.
10Co/107/05-257 zo dňa 12.12.2005. Týmito rozsudkami bola zamietnutá žaloba žalobcu o náhradunemajetkovej ujmy v peniazoch s odôvodnením, že trestné stíhanie vedené proti žalobcovi nemožno
považovať za neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu, pretože všetky úkony orgánov činných
v trestnom konaní boli robené v medziach zákona a na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, že

žalobca bol súdom v konečnom dôsledku spod obžaloby oslobodený. K otázke namietaného nedostatku
pasívnej legitimácie účastníkom označeným ako Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky Krajský súd v Trnave vyslovil, že „zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, ktorá
organizačná zložka zastupuje štát vo veciach ochrany osobnosti, ak štát zodpovedá za hmotnú škodu
vzniknutú v súvislosti s výkonom súdnej moci (zákon č. 58/69 Zb.), je daná aj jeho zodpovednosť podľa

§ 13 Občianskeho zákonníka za prípadnú nemajetkovú ujmu“.

AnivďalšomkonanívedenomnaOkresnomaKrajskomsúdevŽilinenebolúspešnýžalobcadomáhajúci
sa, okrem iného, náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch proti Slovenskej republike - Ministerstvu
spravodlivosti Slovenskej republiky podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochranu osobnosti,
ku ktorému malo dôjsť tým, že žalobca bol väzobne trestne stíhaný a následne bolo trestné stíhanie
voči žalobcovi zastavené, keďže nebolo dokázané, že skutok spáchal obvinený. Žalovaná Slovenská

republika v tomto konaní namietala, že žiadne ustanovenie zákona č. 58/69 Zb. nerieši tzv. nemajetkovú
ujmu, na ktorú by sa dali aplikovať ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Najvyšší súd
Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 5Cdo/150/03 zo dňa 20.10.2005 vyhovujúci rozsudok krajského
súduvŽilinevčastipriznanejnáhradynemajetkovejujmyzrušilavecvrátilvrozsahuzrušeniaKrajskému
súdu v Žiline na ďalšie konanie s vysloveným názorom, že pozbavenie osobnej slobody, ktorá je ústavne

chránená v článku 17 Ústavy SR, má svoj ústavný rámec a presné pravidlá. Do väzby možno vziať
len osobu, proti ktorej bolo vznesené obvinenie a len na základe rozhodnutia súdu. Preto, ak v čase
zásahu (rozhodnutia o väzbe) sú splnené zákonom predvídané podmienky, ide o zásah zákonný a preto
aj oprávnený. Za predpokladu, že v dôsledku nových dôkazných skutočností je trestné stíhanie
voči obvinenému zastavené, nemožno rozhodnutie o väzbe následne považovať za rozhodnutie, ktorým

došlo k neoprávnenému zásahu do práv takejto osoby.

V sťažnosti adresovanej Európskemu súdu pre ľudské práva uvádza žalobca 1/ rovnaké dôvody ako
v tomto konaní pri uplatnení práva na ochranu osobnosti. Žalobca 1/ v sťažnosti pre ESĽP tvrdil, že
bol uväznení sudcom bez návrhu prokurátora, o predĺžení väzby rozhodol dňa 13.06.1998 nezákonný
sudca. Dĺžka jeho väzby bola neprimeraná, o jeho žiadostiach o prepustenie z väzby nebolo rozhodnuté

s osobitným urýchlením, trestné konanie voči nemu bolo nespravodlivé, dĺžka trestného konania bola
neprimeraná, bolo porušené jeho právo na rešpektovanie obydlia nedovoleným vstupom policajtov do
bytu dňa 17.12.1997, nebolo mu umožnené stretnúť sa s manželkou počas 13 mesiacov vo väzbe a bol
vystavený neľudskému zaobchádzaniu počas zadržania políciou a prevozu do väznice v Leopoldove.
V rozhodnutí o prijateľnosti sťažnosti ESĽP zamietol námietku žalobcu 1/, že bol uväznený bez návrhu

prokurátora akceptujúc tvrdenie vlády, že administratívnou chybou nebol návrh prokurátora zahrnutý do
spisu, ale z rozhodnutia okresného súdu z 20.12.1997 výslovne vyplýva, že bolo vynesené na základe
návrhu prokurátora. Za prijateľnú považoval ESĽP sťažnosť na porušenie článku 5 ods. 1, 3, 4 s tým,
že bude bližšie skúmať, či o väzbe žalobcu 1/ rozhodoval sudca oprávnený prejednávať prípad, či bola
dĺžka väzby sťažovateľa primeraná a či dĺžka preskúmavania sťažovateľových žiadostí o prepustenie z

väzby nebola v rozpore s článkom 5 ods. 4 Dohovoru. ESĽP k namietanému porušeniu článku 6 ods.
1 a 3 písm. d) Dohovoru vyslovil, že žalobcu 1/ nemožno považovať za obeť porušenia jeho práv na
spravodlivé konanie, keď Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí zo 07.02.2001 sťažovateľa oslobodil
a výslovne prehlásil, že nespáchal žiaden trestný čin. Štrasburský súd bude bližšie skúmať sťažnosť
žalobcu 1/ na porušenie článku 8 Dohovoru (nedovolený vstup policajtov 17.12.1997, zabránenie styku

s manželkou počas väzby). K námietke o porušení článku 3 Dohovoru (neľudské zaobchádzanie počas
zadržania políciou a prevozu do väznice) ESĽP vyslovil, že spôsob, akým sa zaobchádzalo so žalobcom
počas jeho zadržania políciou a prevozu do väznice, nedosiahlo intenzitu neľudského zaobchádzania.

Odvolací súd preštudoval spis Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 3T/23/99 a zistil, že žalobca 1/ bol
predvedený orgánmi policajného zboru na výsluch dňa 17. 12. 1997 o 6.45 h ako obvinený z trestného

činuvydieraniapodľa§235ods.1,2,3,Tr.zákonaatohoistéhodňaakoobvinenúzrovnakéhotrestného
činu predviedli policajné orgány na výsluch aj žalobkyňu 2/. Pri výsluchu dňa 17. 12. 1997 o 7.10 h
bolo žalobcovi 1/ doručené uznesenie o vznesení obvinenia, čo potvrdil podpisom, aj to vyplýva z textu
zápisnice o výsluchu žalobcu 1/. Podľa zápisnice o zadržaní obvineného bol žalobca 1/ zadržaný dňa17. 12. 1997 o 12.20 h z dôvodov uvedených v § 67 ods.1 písm. a/, b/, c/ Tr. poriadku. Už v sťažnostiach
proti vzneseniu obvinenia žalobcovia namietali nesprávny postup orgánov činných v trestnom konaní a
zásah do ich práv na ochranu osobnosti, že akciou zorganizovanou 17. 12. 1997 došlo k poškodeniu

ich mena, keď ich meno je spájané s menami patriacimi podľa masmediálnych správ k podsvetiu. Prvý
podnet vyšetrovateľa KÚV Trenčín zo dňa 17. 12. 1997, aby bol prokurátorom podaný návrh za
vzatie žalobcu 1/ do väzby nebol prokurátorom akceptovaný. Dňa 19. 12. 1997 o 16.40 h bol žalobca 1/
opätovne zadržaný a ďalší podnet vyšetrovateľa zo dňa 19. 12. 1997 adresovaný Krajskej prokuratúre
Trenčín na vzatie žalobcu 1/ do väzby prokurátor akceptoval a dňa 19. 12. 1997 podal Okresnému

súdu v Trenčíne návrh na vzatie žalobcu 1/ do väzby. Tento návrh bol Okresnému súdu v Trenčíne
doručený podľa záznamu na návrhu 19. 02. 1997 o 20.05 h. Za návrhom na vzatie do väzby bol žalobca
1/ spoločne so svojou advokátkou JUDr. Annou Kubovičovou oboznámený 20. 12. 1997, čo odvolací
súd zistil zo zápisnice napísanej na Okresnom súde v Trenčíne dňa 20. 12. 1997. Na strane 5 tejto
zápisnice žalobca výslovne vyhlásil, že návrhu prokurátora na vzatie jeho osoby do väzby porozumel,
jeho osobná sloboda bola políciou obmedzená 19. 12. 1997 o 15.40 h a bolo mu doručené uznesenie

o vznesení obvinenia. Súd návrhu na vzatie do väzby vyhovel z dôvodu uvedeného v § 67 ods. l
písm. b/ Tr. poriadku s tým, že väzba žalobcu 1/ začala 19. 12. 1997 o 15.40 h a proti uzneseniu o
vzatí do väzby žalobca 1/ podal ihneď sťažnosť. Existencia návrhu prokurátora na vzatie žalobcu 1/ do
väzby pred jeho uväznením je preukázaná aj uznesením Okresného súdu v Trenčíne č. k. 1Tp/84/97
zo dňa 20. 12. 1997, kde na strane 3 odôvodnenia je uvedené „prokurátorka Krajskej prokuratúry v

Trenčíne podala dňa 19. 12. 1997 o 20.05 hod. sudcovi návrh na vzatie obvinených do väzby“. Dňa
11. 03. 1998 bol obom žalobcom odňatý cestovný pas s odôvodnením, že bolo proti nim začaté trestné
stíhanie pre trestný čin, ktorého charakter napĺňa zákonný dôvod pre nevydanie cestovného pasu.
Žiadosť žalobcu 1/ o prepustenie z väzby predloženú prokurátorkou Krajskej prokuratúry v Trenčíne
súdu dňa 05. 03. 1998 posúdil Okresný súd v Trenčíne v konaní 1Tp/22/98 dňa 12. 03. 1998 tak,

že jej nevyhovel, pretože je potrebné vykonať ďalšie dokazovanie zamerané na odstránenie rozporov
medzi výpoveďami vypočutých osôb. Dňa 04. 05. 1998 na Ministerstve vnútra SR namietal vyšetrovateľ
policajnéhozborukonajúcivoveciČVS:KÚV/107/10porušenieustanovení§65ods.l,2Tr.poriadkutým,
že obvinenej K.. Z. R. bolo umožnené bez predošlého oznámenia vyšetrovateľovi alebo prokurátorovi
nahliadnuť do vyšetrovacieho spisu. Prokurátorka Krajskej prokuratúry v Trenčíne navrhla dňa 03.

06. 1998 Okresnému súdu v Trenčíne predĺžiť lehotu trvania väzby žalobcu 1/ do 19. 12. 1998 s
odôvodnením, že v priebehu vyšetrovania bolo na základe odstúpeného úradného záznamu NVÚ
Leopoldov zo dňa 19. 01. 1998 zistené, že obvinený Q.. R. pri predvádzaní na návštevu s obhajcom
JUDr. Lamačkom sa pokúsil o nepovolené prenášanie a odoslanie korešpondencie adresovanej jeho
manželke, ktoré konanie možno posúdiť ako marenie vyšetrovania v zmysle § 67 ods. l písm. b/ Tr.

poriadku. Tomuto návrhu Okresný súd v Trenčíne vyhovel uznesením 4Tp/41/98 zo dňa 13. 06. 1998
a súd podľa dôvodov tohto uznesenia prihliadol aj na to, že obvinená K.. R. bez súhlasu vyšetrovateľa
alebo prokurátora bez prítomnosti sudcu nahliadla do originálu vyšetrovacieho spisu. O žiadosti na
prepustenie z väzby žalobcu 1/ zo dňa 26. 04. 1998, ktorá bola Krajskou prokuratúrou v Trenčíne
predložená Okresnému súdu v Trenčíne 05. 06. 1998 rozhodol Okresný súd v Trenčíne dňa 26. 07.

1998 tak, že ju zamietol s tým, že dôvody väzby naďalej trvajú. Žalobca 1/ žiadal o možnosť
nazrieť do originálu vyšetrovacieho spisu 15. 06. 1998, 06. 11. 1998, na ktorú vyšetrovateľ odpovedal
žalobcovi tak, že originál vyšetrovacieho spisu sa nachádza na Okresnom súde v Trenčíne v prípade,
že netrvá na predložení originálu vyšetrovacieho spisu, má túto skutočnosť oznámiť vyšetrovateľovi a
bude mu umožnené nazrieť do konceptu predmetného vyšetrovacieho spisu. Dňa 13. 12. 1998 súhlasil

žalobca 1/, aby mu bol preložený koncept vyšetrovacieho spisu a následne 03. 12. 1998 bolo žalobcovi
1/ oznámené, že vyšetrovateľ nemá k dispozícii ďalší kompletný koncept vyšetrovacieho spisu, pretože
vyšetrovateľ podal návrh na predĺženie väzby. Záznam o nazretí do vyšetrovacieho spisu žalobcom 1/
je vyhotovený dňom 14. 12. 1998. V deň 27. 11. 1998 boli súčasne predložené Okresnému súdu Trenčín
na rozhodnutie žiadosť žalobcu 1/ na prepustenie z väzby aj návrh prokurátora na predĺženie väzby do

19. 06. 1999. uznesením Okresného súdu v Trenčíne zo dňa 07. 12. 1998 sp. zn. 2Tp/99/989
bola predĺžená väzba žalobcu 1/ do 19. 06. 1999. Krajský súd v Trenčíne uznesením 3To/235/98 zo dňa
09. 02. 1999 zamietol sťažnosť žalobcu 1/ proti uzneseniu Okresného súdu v Trenčíne zo dňa 04. 12.
1998 o zamietnutí jeho žiadosti o prepustenie z väzby, v ktorom krajský súd ako súd odvolací uviedol, že
skutočnosti, pre ktoré bol žalobca 1/ vzatý do väzby sa nezmenili, naďalej trvajú a že nezistil okolnosť, že

by v žiadosti obvineného rozhodoval sudca okresného súdu, ktorému vec nebola pridelená zákonným
spôsobom. Dňa 23. 02. 1999 oznámil vyšetrovateľ KÚV Trenčín žalobcovi 1/, že jeho list zo dňa 23. 02.
1999 adresovaný K.. R. zadržal z dôvodu závadnosti obsahu, ktorý je v rozpore s ustanovením zákona o
výkone väzby. V tento istý deň oznámil žalobcovi l/, že sa môže oboznámiť s originálom vyšetrovaciehospisu v ÚVV Leopoldov. Záznam o preštudovaní vyšetrovacieho spisu je zo dňa 16. 03. 1999. O žiadosti
žalobcu 1/ zo dňa 16. 02. 1999 na prepustenie z väzby rozhodol Okresný súd v Trenčíne uznesením
2Tp/15/99 zo dňa 16. 03. 1999 tak, že ju zamietol s odôvodnením, že v práci vyšetrovateľov, ako aj

ďalších orgánov činných v trestnom konaní nezistil žiadne pochybenia ani prieťahy v konaní a v čase
rozhodovania súdu vystala veľmi dôležitá nová okolnosť, ktorou je zadržanie ďalšieho obvineného a
bude potrebné vykonať nové úkony týkajúce sa aj trestnej činnosti, ktorej sa mal zúčastniť žalobca 1/.
Dňa 15. 04. 1999 bola podaná žalobcom 1/ ďalšia žiadosť o prepustenie z väzby, o ktorej Okresný súd
v Trenčíne rozhodol uznesením 2Tp/34/99 zo dňa 20. 04. 1999. Žalobkyňa 2/ pri študovaní spisu dňa

05. 05. 1999 namietala, že vo vyšetrovacom spise absentuje návrh prokurátora na jeho vzatie do väzby.
Krajský súd v Trenčíne uznesením č. k. 2To/135/99 zo dňa 10. 06. 1999 zamietol sťažnosť žalobcu 1/
proti uzneseniu Okresného súdu v Trenčíne z 20. 04. 1999 sp. zn. 2Tp/34/99, ktorým bola zamietnutá
jeho žiadosť na prepustenie z väzby. Ďalšiu žiadosť o prepustenie z väzby posudzoval už Krajský súd
v Banskej Bystrici dňa 23. 06. 1999 pod sp. zn. 3T/23/99, opäť bola zamietnutá s tým, že obžalovaní
ovplyvňovali konanie jednotlivých poškodených, a preto dôvody väzby trvajú. Toto uznesenie Krajského

súdu v Banskej Bystrici vo vzťahu k žalobcovi 1/ bolo zrušené uznesením Najvyššieho súdu SR č. k.
6To/53/99 zo dňa 27. 07. 1999 len preto, že krajský súd pochybil, keď o žiadosti obvineného Q.. R.
rozhodoval pred uplynutím 14-dňovej lehoty od právoplatnosti rozhodnutia o zamietnutí predchádzajúcej
žiadosti. Novú žiadosť o prepustenie z väzby podal Krajskému súdu v Banskej Bystrici žalobca 1/ dňa
19. 03. 1999 a o tejto žiadosti rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením 3T/23/99 dňa 06. 09.

1999 a opätovne ju zamietol. Sťažnosť proti zamietajúcemu uzneseniu vzal žalobca 1/ späť 27. 09. 1999
a z väzby bol žalobca 1/ prepustený dňa 17. 12. 1999.

Vychádzajúc z citovaných listinných dôkazov odvolací súd prijal záver, že nezákonný postup orgánov
činných v trestnom konaní žalobcovia nepreukázali. Nezákonný postup súdu nevytkol ani Najvyšší súd
SR, ktorý rozsudkom 6To/19/2000 oslobodil žalobcov ako obžalovaných spod obžaloby podľa § 226

písm. b/ Tr. poriadku a ktorý vo vzťahu k žalobcov vytkol Krajskému súdu v Banskej Bystrici pochybenie
iba v tom, že mal byť u nich použitý iný, priaznivejší dôvod oslobodenia v porovnaní s tým, ktorý aplikoval
súd prvého stupňa. Ani ESĽP neuznal za dôvodnú námietku žalobcu 1/, že bol uväznený v rozpore so
zákonom a článkom 5 Dohovoru, ani námietku nespravodlivosti a neprimeranej dĺžky trestného konania.
Odvolací súd nepovažuje za preukázaný ani nezákonný vstup polície do bytu dňa 17. 12. 1997, pretože

pri prvých výsluchoch v dňoch 17. a 19. 12. 1997 žalobcovia takýto postup orgánov činných v trestnom
konanínenamietalianepredložilidôkazonezákonnostitohtovstupuanivpriebehutohtokonania.Väzba
žalobcu trvala dva roky. Trestné stíhanie prebiehalo v období od decembra 1997 do februára 2001, kedy
boli žalobcovia oslobodení. S prihliadnutím na počet obžalovaných vo veci 3T/23/99 (9) a počet skutkov
prejednávaných v tejto veci a počet úkonov, ktoré museli orgány činné v trestnom konaní vykonať za

účelom zistenia, či boli spáchané konkrétnymi osobami konkrétne trestné činy, má odvolací súd za to,
že dĺžka väzby žalobcu nebola neprimeraná s prihliadnutím na zložitosť veci a že o žiadostiach žalobcu
1/ o prepustení z väzby bolo rozhodované v primeraných lehotách.

Podľa § 160 ods. l Tr. poriadku č. 141/1961 Zb. účinného v čase začatia trestného stíhania
žalobcov vyšetrovateľ bol povinný bez meškania zahájiť trestné stíhanie vtedy, ak zistené skutočnosti

nasvedčovali tomu, že bol spáchaný trestný čin a ak nebol dôvod pre postup podľa § 159 ods. 2, 3 Tr.
priadku. Trestné stíhanie sa začalo vydaním uznesenia o vznesení obvinenia. Za podmienok uvedených
v § 67 Tr. poriadku mohol byť obvinený v priebehu trestného konania uväznený.

Je nepochybné, že trestné stíhanie fyzickej osoby, najmä ak je obvinená zo závažného trestného činu
a ak je v priebehu trestného konania vzatá do väzby predstavuje závažný zásah do osobnostných

práv fyzickej osoby chránených v § 11 Občianskeho zákonníka. Ak však postupujú orgány činné v
trestnom konaní v priebehu trestného stíhania obvineného v medziach zákona, nemožno taký zásah
považovať za neoprávnený v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ide tu o situáciu, kedy nad
individuálnymi záujmami fyzickej osoby, do osobnosti ktorej je vedením trestného stíhania zasiahnuté,
prevláda závažnejší, významnejší a funkčne vyšší verejný záujem na tom, aby trestné činy boli náležite

objasnenéaichpáchateliapodľazákonaspravodlivopotrestaní.Aktrestnéstíhanieprebiehavmedziach
zákona, nepredstavuje vznesenie obvinenia, podanie obžaloby ani ďalšie zákonom umožnené úkony
orgánov činných v trestnom konaní voči obvinenej fyzickej osobe neoprávnený zásah do osobnostných
práv tejto osoby, a to ani v prípade, že následne bolo trestné stíhanie zastavené alebo obvinenýoslobodený spod obžaloby (rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 5Cdo/150/03 zo dňa 20. 10.
2005, 23C/118/99 [ PrRo 2000, 8 : 36] ).

Ak zásah štátu v súvislosti s trestným stíhaním žalobcov do ich osobnostných práv nekvalifikoval

odvolací súd ako neoprávnený, len z dôvodu, že bolo proti žalobcom vedené trestné stíhanie, právo na
ochranu osobnosti žalobcom nevzniklo.

Okrem nezákonnosti trestného stíhania žalobcovia namietali aj to, že v dôsledku silnej medializácie
tohto trestného konania, kedy boli neoprávnene spájaný s menom N. X. ako členovia jeho organizovanej
skupiny došlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu ich osobnosti a v značnej miere bola
znížená ich vážnosť v spoločnosti, poškodená česť a dôstojnosť.

Občiansky zákonník pripúšťa rôzne prostriedky nápravy neoprávneného zásahu do práva na
ochranu osobnosti. Finančné zadosťučinenie podľa zákona prichádza do úvahy vtedy, pokiaľ sa nejaví
dostatočné finančné zadosťučinenie, poskytnuté napr. vo forme ospravedlnenia. Žalobcovia v tomto
konaní ani nežalujú, aby sa im žalovaný ospravedlnil. Tvrdili, že ospravedlnenie žiadali mimosúdne.
Nedostali ho, ani neboli prijatí na Ministerstve spravodlivosti. Niektoré médiá sa im ospravedlnili a štát z

tohto titulu žalujú z toho dôvodu, že práve vysoko postavení štátni úradníci v masmédiách poskytovali
vyjadrenia v rozpore s prezumpciou neviny.

Ak k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby dôjde televíznym vysielaním, alebo
v masmédiách, široko sledovaných, treba vždy vychádzať z toho, že mal širokú publicitu. Takýto zásah,
spočívajúci v tvrdenej, avšak právoplatným rozsudkom súdu nepreukázanej trestnej činnosti, zakladá

nárok oprávnenej osoby domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 24.06.1998, sp. zn. 1Cod/15/97).

Ustanovenie § 8a Trestného poriadku v znení účinnom od 1. 1. 1992 priznáva orgánom činným v
trestnom konaní právo informovať verejnosť o svojej činnosti poskytovaním informácií oznamovacím
prostriedkom, ale spôsob informovania musí byť v súlade s článkom 17 Listiny základných práv a slobôd

(Listina základných práv a slobôd - ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), z ktorého vyplýva povinnosť štátnych
orgánov informovať primerane verejnosť, ale aj právo z troch dôvodov odoprieť poskytovanie informácií.
Medzi tieto dôvody patrí práve : 1. ohrozenie vyšetrovania, že 2. žiadaná informácia nesúvisí s trestným
činom a že by sa 3. touto informáciou porušila zásada prezumpcie neviny. Pokiaľ teda súd, ktorý je jediný
oprávnenýrozhodovaťprávoplatneovineurčitejosobynerozhodol,malibysaajorgányčinnévtrestnom

konaní ako aj štátni úradníci zdržať sa vyjadrení, ktoré by mohli mať nepriaznivý vplyv na osobný,
rodinný, spoločenský život dotknutej fyzickej osoby. Zo správ obstaraných odvolacím súdom a dôkazov
predložených žalobcami je preukázané, že orgány činné v trestnom konaní, aj vysokopostavený
úradník Ministerstva spravodlivosti sa vyjadrovali v médiách pred právoplatným rozhodnutím súdu o
trestnom konaní X. a spol., ktoré sa dotýkalo, i keď sa konkrétne neuvádzalo meno žalobcov, aj ich

práv. Vyvážením legitímneho záujmu verejnosti a tlače byť informovaní a záujmu obvinenej osoby na
zachovanie prezumpcie neviny sa zaoberal aj ESĽP v prípade A. de B. proti Francúzsku, v ktorom bolo
vyslovené, že „Sloboda prejavu garantovaná článkom 10 Dohovoru obsahuje aj slobodu prijímať a dávať
informácie. Článok 6 ods. 2 nemôže preto brániť štátnym orgánom informovať verejnosť o priebehu
trestného vyšetrovania, čo však vyžaduje, že budú informovať uvážlivo a s nevyhnutnou zdržanlivosťou,

aby bola rešpektovaná prezumpcia neviny.

Na články informujúce o kauze X. a spol. poukázal už okresný súd v dôvodoch svojho rozhodnutia.
Odvolací súd si prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, tlačové a informačné
oddelenie, obstaral prepis informácií týkajúcich sa trestného konania s N. X. a spol., v ktorých je
preukázané, že o tejto trestnej veci často a podrobne informovali médiá s celoštátnou pôsobnosťou.

Informácie v rozhlase, v televízii a v novinách boli označované ako informácie o procese X. a spol., ale
objavovalo sa v týchto článkoch aj meno žalobcov (napr. článok v Národnej obrode 29.01.2000,
článok v denníku Slovenská republika 29.01.2000, článok v denníku Pravda 29.01.2000).Odvolací súd považoval za preukázané, že poskytovaním informácií orgánmi činnými v trestnom konaní
a vládou o priebehu trestného vyšetrovania a konania pre médiá s celoštátnou pôsobnosťou ešte pred
právoplatnosťou rozhodnutia súdu o vine žalobcov, ktoré bolo v rozpore s článkom 17 Listiny základných

práv a slobôd, bola porušená zásada prezumpcie neviny zakotvená v trestnom práve (§ 2 ods. 2 zákona
č. 141/1961 Zb.) aj v článku 6 ods. 2 Dohovoru.

V médiách sa obvinení (aj žalobcovia) označovali za členov organizovanej skupiny N. X., ktorý na
rozdiel od žalobcov bol odsúdený za závažné trestné činy. Už len tá skutočnosť, že sa meno žalobcov
po dobu 5 rokov, počas prebiehajúceho trestného stíhania spájalo s menom odsúdeného N. X., bola

objektívne spôsobilá vyvolať následky predpokladané ustanovením § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka
(neoprávnený zásah).

Európsky súd pre ľudské práva riešil sťažnosť na porušenie článku 6 ods. 2 Dohovoru vo veci A. de B.
proti Francúzsku, v ktorom pán A. de B., okrem iného namietal, že podaním informácií o prebiehajúcom
trestnom konaní bolo porušené jeho právo na prezumpciu neviny a v ich dôsledku utrpel ujmu na svojej
cti a na cti jeho rodiny. V dôsledku ujmy na cti požadoval aj náhradu nemajetkovej ujmy. Súd uznal,

že v dôsledku porušenia článku 6 ods. 2 utrpel pán Allenet de Ribemont nepeňažnú ujmu (vyhlásenia
štátnych orgánov o prebiehajúcom vyšetrovaní mali širokú publicitu vo Francúzsku a vo svete).
Z tohto rozhodnutia Štrasburského súdu vyplýva, že referovanie orgánov činných v trestnom konaní
a vlády musí byť v súlade s princípom prezumpcie neviny a štát preberá na seba zodpovednosť za
porušenie tohto princípu.

Námietku nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného vychádzajúc z rozsudku ESĽP vo veci A. de B.,
aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR č. 5Cdo/150/03 nepovažoval odvolací súd za dôvodnú.

Zvlášť nepriaznivé dôsledky medializácie trestného stíhania žalobcov sú preukázané tým, že žalobca
I. R. bol práve v súvislosti s trestným stíhaním prepustený zo služobného pomeru a doteraz
sa vedie spor o neplatnosť skončenia služobného pomeru. Ku skončeniu služobného pomeru žalobcu

I. R. došlo na základe služobného hodnotenia riaditeľa Okresného riaditeľstva PZ Považská Bystrica
z 24. 2. 1998, v ktorom bolo vyslovené, že žalobca I. R. je nespôsobilý vykonávať akúkoľvek funkciu
v policajnom zbore a závery tohto služobného hodnotenia boli potvrdené aj rozhodnutím Krajského
riaditeľstva PZ v Trenčíne zo dňa 30. marca 1998. Služobný pomer žalobcu I. R. skončil k 30.6.1998.
Odvtedy je bez zamestnania a náležitého príjmu. Aj v súčasnosti je I. R. posudzovaný ako osoba

nespôsobilá vykonávať určité práce a funkcie, čo je preukázané z rozhodnutia Krajského riaditeľstva
PZ v Bratislave zo dňa 24.10.2005, v ktorom sa uvádza, že určitej právnickej osobe chcel správny
orgán pozastaviť výkon oprávnenia na určitú činnosť len z toho dôvodu, že konateľom tejto
spoločnosti mal byť žalobca I. R.. Žalobkyňa Z. XXXX predložila dôkaz o tom, že v roku 1998 po začatí
trestného stíhania voči nej mala príjem z činnosti advokátky len vo výške 60.235,- Sk. Naproti tomu v

roku 2001 po oslobodzujúcom rozsudku vzrástol jej základ dane na 188.174,- Sk. Týmito
dôkazmi žalobkyňa Z. R. poukázala, že v dôsledku trestného stíhania došlo u nej k strate klientely. Že
vo verejnosti stále pretrváva mienka o tom, že žalobcovia boli a sú spojení s menom N. X. vyplýva zo
zápisnice o pojednávaní pred Okresným súdom v Považskej Bystrici, kde žalobkyňa Z. R. vystupovala
akoadvokátkaazpriestupkovéhokonaniavedenéhopredOCÚČervenýKameň.ŽalobcaI.R.preukázal

znaleckým posudkom Dr. W., že širokú publicitu prípadu zle znášal, liečil sa na psychické ochorenia.
Práve preto, že obaja žalobcovia boli verejne známi v Považskej Bystrici a ich blízke okolie bolo svedkom
zadržania a korešpondencie v priebehu trestného konania, boli žalobcovia nútení zmeniť svoje bydlisko.
Široká medializácia trestného konania teda závažným spôsobom zasiahla do života, občianskej cti
žalobcov a to tak závažným spôsobom, že je na mieste prisúdiť žalobcom náhradu nemajetkovej ujmy,

vzniknutej v osobnostnej sfére. Odvolací súd považuje za preukázané, že v súdenej veci
nepostačí prisúdenie zadosťučinenia podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka vzhľadom na intenzitu,
trvanie a rozsah nepriaznivých následkov, ktoré žalobcom vznikli. Protiprávny zásah žalovaného do
práv na ochranu osobnosti žalobcov spočíva práve v tom, že pred právoplatným rozsudkom súdu o vine
žalobcov boli o trestnom stíhaní žalobcov spoločne s N. P. poskytované orgánmi činnými v trestnom

konaní a vládou informácie pre médiá v súvislostiach naznačujúcich trestnú činnosť žalobcov (ktorápodľa rozsudkov súdov nebola vôbec preukázaná). Závažnosť obvinení vznesených proti žalobcom
mala za následok, že utrpela dôveryhodnosť žalobcov v očiach ľudí.

Výška primeraného zadosťučinenia je predmetom voľnej úvahy súdu. Okresný súd vyhovel žalobe

o náhradu nemajetkovej ujmy u oboch žalobcov v celom rozsahu s odôvodnením, že neoprávnený
zásah žalovaného do osobnostných práv žalobcov je v príčinnej súvislosti s tým, že bolo proti nim
vedené trestné stíhanie. Odvolací súd opäť zdôrazňuje, že prebiehajúce trestné stíhanie by bolo možné
považovať za neoprávnený zásah do práv žalobcov len v tom prípade, ak by orgány činné v trestnom
konaní nepostupovali v medziach zákona. Tieto tvrdenia žalobcov zatiaľ preukázané neboli. Budú

predmetom ďalšieho skúmania pred ESĽP. V súdenej veci bolo preukázané len to, že žalovaný ( konajúc
prostredníctvom svojich predstaviteľov) sa v priebehu prebiehajúceho trestného stíhania vyjadroval
verejne pre médiá v rozpore so zásadou prezumpcie neviny. Vychádzajúc z takto zisteného skutkového
stavu a posúdenia rozsahu intenzity a vážnosti protiprávneho zásahu zo strany žalovaného považuje
odvolací súd za primerané poskytnutie náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi I. R. vo výške 2 milióny Sk
a žalobkyni Z. R. vo výške 1 milión Sk. Na základe týchto úvah odvolací súd rozsudok okresného

súdu v časti o priznaní nemajetkovej ujmy zmenil tak, ako je uvedené vo výrokovej časti a vo zvyšku
žalobu zamietol.

Okresný súd rozhodol o trovách prvostupňového konania tak, že žalobcom prisúdil náhradu trov konania
vo výške 659.124,- Sk podľa § 142 ods. 1 O. s. p. vychádzajúc zo základu pre určenie
tarifnej odmeny vo výške 12.408.534,- Sk. Postup súdu prvého stupňa pri určení tarifnej odmeny

advokátky nebol správny. Hodnotou veci v konaní o ochrane osobnosti nie je výška požadovanej
peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy. Táto satisfakcia síce vyjadruje stupeň a mieru zásahu, ale je iba
jedným z prostriedkov nápravy ujmy, spôsobenej neoprávneným zásahom do práv chránených ust. § 11
nasl. Občianskeho zákonníka. V konaní o ochranu osobnosti je predmetom konania právo na ochranu
osobnosti, ktoré právo je hodnotou, pri ktorej je pojmovo vylúčené jej vyjadrenie v peniazoch. Peňažná

satisfakciaibazmierňujeujmunaosobnostnýchprávach,pretotrebapriurčovanísadzbytarifnejodmeny
advokáta aplikovať tie ustanovenia, ktoré upravujú základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon
právnej pomoci z veci, alebo práva, ktoré nie je možné vyjadriť v peniazoch.

V súlade s týmto názorom odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v časti prisúdených trov
konania tak, že žalobcom 1/ a 2/ priznal právo na náhradu trov konania vo výške 138.883,-Sk, ktorá

bola vyčíslená takto :

Odmena advokáta podľa vyhlášky č. 163/2002 Z.z.

Výpočet hodnoty úkonu podľa § 13 ods. 1, 6 a § 17 vyhlášky.

Podľa § 17 ods. 4 vyhlášky č. 163/2002 Z.z. pri spojení dvoch alebo viacerých vecí základná sadzba
tarifnej odmeny, ktorá patrí vo veci s najvyššou hodnotou, zvyšuje sa o polovicu základnej

sadzby tarifnej odmeny, ktorá by inak patrila v druhej veci alebo v každej z ostatných spojených vecí.

Žalobca 1/ Q.. R. si uplatnil v konaní tri nároky (veci). Za vec s najvyššou sadzbou tarifnej odmeny
považoval odvolací súd žalobu o zaplatenie sumy 170.535,-Sk z titulu trov obhajoby v trestnom konaní
a tarifná odmena z tejto veci vypočítaná podľa § 13 ods. 1 vyhlášky je 5.766,-Sk. Tarifná odmena z
veci o zaplatenie 67.464,-Sk by činila 2.674,-Sk, ale podľa § 17 ods. 4 sa započítava iba polovica

z tejto sumy. Tarifná odmena podľa § 13 ods. 6 vyhlášky z „veci“ o ochranu osobnosti vo výške 1/10
výpočtového základu by za rok 2002 činila 1.170,-Sk, za rok 2003 1.281,-Sk a za rok 2004 1.360,-Sk.
Aj z takto určenej tarifnej odmeny sa započítava len 1 (§ 17 ods. 4).

Žalobkyňa v 2. rade bola v konaní zastúpená advokátkou v dvoch „veciach“. Vo veci o zaplatenie
170.535,-Sk, z ktorej je základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby podľa § 13 ods.

1 vyčíslená na 5.766,-Sk a z ochrany osobnosti by podľa § 13 ods. 6 patrila tarifná odmena vo výške1/10 výpočtového základu za rok 2002 1.170,-Sk, za rok 2003 1.281,-Sk, za rok 2004 1.360,-Sk, ale
podľa § 17 ods. 4 sa opäť k najvyššej hodnote tarifnej odmeny pripočíta len polovica základnej sadzby
tarifnej odmeny, ktorá by inak v tejto druhej veci patrila.

Hodnota úkonov právnej pomoci (ktorých počet a druh bol okresným súdom správne ustálený) bola u
žalobcov ustálená nasledovne :

Žalobca 1/ Žalobkyňa 2/

1. 5.766 + 1.337 + 585 5.766 + 585 (príprava, prevzatie zastúpenia)

2. 5.766 + 1.337 + 585 5.766 + 585 (spísanie žaloby)

3. 5.766 + 1.337 + 585 5.766 + 585 (stanovisko k vyjadreniu žalovaného)

4. 5.776 + 1.337 + 640 5.776 + 640 (stanovisko k postúpeniu veci)

5. 5.776 + 1.337 + 640 5.776 + 640 (účasť na pojednávaní 22.05.03)

6. 5.776 + 1.337 + 640 5.776 + 640 (účasť na pojednávaní 30.09.03)

7. 5.776 + 1.337 + 680 5.776 + 680 (vyjadrenie k odvolaniu žalov. z 09.01.04)

Spolu 54.076,-Sk Spolu 44.717,-Sk

Takto vypočítaná odmena u každého zo žalobcov sa zníži podľa § 17 ods. 2 o 20 %, pretože advokátka
vykonala spoločné úkony pri zastupovaní viacerých osôb.

54.076,-Sk - 20 % (10.815) 44.717,-Sk - 20 % (8.943)

= 43.261,-Sk = 35.774,-Sk

Odmena advokáta podľa vyhlášky č. 655/04.

Odmena podľa vyhlášky č. 655/04 bola vypočítaná rovnakým spôsobom ako podľa vyhlášky č. 163/2002
Z.z.. Základná sadza tarifnej odmeny z veci s najvyššou hodnotou je 6.050,-Sk u oboch žalobcov, z
ochrany osobnosti patrí podľa § 11 ods. 1 vyhlášky sadzba tarifnej odmeny vo výške 1/13 výpočtového
základu, čo je 1.154,-Sk, z toho 1 podľa § 13 ods. 4 je 577,-Sk a u žalobcu 1/ je potrebné pripočítať
polovicu odmeny prislúchajúcej z veci o zaplatenie 67.464,-Sk, čo je 2.750 / 2 = 1.375,-Sk. Keďže znovu

ide o spoločné úkony dvoch zastúpených, znižuje sa hodnota jedného úkonu každého žalobcu podľa
§ 13 ods. 3 o 20 %.

8. 6.050 + 1.375 + 577 6.050 + 577 (vyjadrenie zo 17.01.2005)

9. 6.050 + 1.375 + 577 6.050 + 577 (účasť na pojednávaní 31.05.2005)

Spolu 16.004,-Sk Spolu 13.254,-Sk

- 20 % (3.200) - 20 % (2.650)

12.804,-Sk 10.604,-Sk

K odmene 43.261 + 35.774 + 12.804 + 10.604 = 102.443,-Sk patrí zástupkyni žalobcov 19 % DPH, čo
je 19.464,17,-Sk.Výška režijného paušálu prislúchajúca k jednotlivým úkonom právnej služby bola okresným súdom
ustálená správne (3 x 100,-Sk, 3x 128,-Sk, 1 x 136,-Sk, 2 x 150,-Sk), spolu 1.120,-Sk.

Advokátka žalobcov si uplatnila náhradu za stratu času vo výške 10.680,-Sk podľa vyhlášky 163/02

Z.z. (dve pojednávania, 20 polhodín po 534,-Sk) a podľa vyhlášky č. 655/04 Z.z. vo výške 2.000,-Sk (8
polhodín po 250,-Sk). Na náhradu za stratu času vznikol zástupkyni žalobcov nárok v celkovej výške
12.680,-Sk.

I keď sa zástupkyňa žalobcov JUDr. Kubovičová zúčastnila pojednávania len v dňoch 22.05.03,
30.09.03, 31.05.05 a okresný súd priznal žalobcom právo na náhradu trov konania z titulu cestovného za
dopravu osobným motorovým vozidlom aj v dňoch 16.01.03 a 14.12.04, považuje odvolací súd výpočet

cestovných náhrad prvostupňovým súdom za správny, pretože cestovné verejným hromadným
prostriedkom z Považskej Bystrice do Banskej Bystrice pre dve osoby by nebolo nižšie než
prvostupňovým súdom prisúdená suma. Na cestovnom patrí žalobcom náhrada 3.175,60,-Sk.

Súčet odmeny, na ktorý podľa § 142 ods. 3 O. s. p. pred prvostupňovým súdom vznikol žalobcom nárok,
je 102.443 + 19.464,17 + 1.120 + 12.680 + 3.175,60 = 138.882,77, zaokrúhlene 138.883,-Sk.

Náhrada trov odvolacieho konania s poukazom na čiastočný úspech oboch účastníkov v odvolacom
konaní nebola žiadnemu z účastníkov podľa § 142 ods. 2 O. s. p. prisúdená.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.