Uznesenie ,
Odmietajúce odvolanie Judgement was issued on

Decision was made at the court Krajský súd Trnava

Judgement was issued by Mgr. Dušan Čimo

Judgement form – Uznesenie

Judgement nature – Odmietajúce odvolanie

Source – original document (the link may not work anymore)

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/299/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113204334
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2113204334.2

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25,
zastúpenej splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s. r. o., Bratislava, Grösslingova 4, proti žalovanej:
Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné
námestie 13, o 617,56 eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo 6. decembra
2013 (správne po oprave - z 25. októbra 2013) č. k. 16C/142/2013 - 36 v znení opravného uznesenia

Okresného súdu Trnava z 8. apríla 2014 č. k. 16C/143/2013-58 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd odvolanie o d m i e t a .

Žiadna z účastníčok nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napádaným rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu a žalovanej nepriznal náhradu trov konania.

Právne svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ust. § 3 ods. 1 písm. d/a ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a/,
§ 9 ods. 1, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 a 4, § 17 ods. 1 a 2 a § 19 ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov; ust. § 44
ods. 6 a § 238 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších zmien a doplnení a § 59 ods. 4
a § 60 zákona (?, správne „vyhlášky“) č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre

okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších zmien a doplnení; vecne
potom najmä nepreukázaním žalobkyňou nesprávneho úradného postupu, reálnym nepreukázaním
vzniku nemajetkovej ujmy a škody aj chýbajúcou príčinnou súvislosťou medzi nesprávnym úradným
postupom a vznikom škody. V časti trov konania rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 142 ods. 1 O.
s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne
úspechom žalovanej v konaní, ktorá však nepreukázala, že by jej trovy konania vznikli.

Proti tomuto rozsudku podala len žalobkyňa odvolanie s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala, že súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní
viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č.
412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval

princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Podľa žalobkyne súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil,
prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty a ani na zamietnutie návrhu na
tzv. znalecké dokazovanie nemal žiadne udržateľné dôvody, keď výsledok znaleckého dokazovania mal
tvoriť jeden zo základov pre rozhodnutie všeobecného súdu vo veci samej, takže svoje rozhodnutie
založil aj na nedostatočne zistenom skutkovom stave. Štrasburský súd (Európsky súd pre ľudské práva)
opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite,

ale dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory ako napr. nárast ekonomickej trestnej činnosti, rozsah
nevybavenej súdnej agendy atď. Uzavrela, že nechápe, ako môže mať na výsledok konania dopadskutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. Ide podľa nej
o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom
konania nesúviseli.

Žalovaná odvolací návrh nepodala.

Podľa § 204 ods. 1 vety prvej O. s. p. odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde,
proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Podľa § 57 ods. 1 O. s. p. do uplynutia lehoty sa nezapočítava deň, keď došlo k skutočnosti určujúcej
začiatok lehoty, podľa odseku 2 vety druhej tohto ustanovenia ak koniec lehoty pripadne na sobotu,
nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň a napokon podľa
odseku 3 tu citovaného ustanovenia O. s. p. lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkon
na súde alebo podanie odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť (pošta).

Napokon podľa § 218 ods. 1 písm. a/ O. s. p. odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané
oneskorene.

Z obsahu spisu v prejednávanej veci vyplýva, že napádaný rozsudok bol žalobkyni (jej zástupkyni s

plnomocenstvom pre celé konanie, v tejto súv. por. i § 49 ods. 1 O. s. p. a č. l. 5 spisu) doručený
16. decembra 2013 a duplicitne nadbytočne (navyše aj nesprávne adresovaný) rozsudok prevzala aj
8. januára 2014 (tu por. doručenky na č. l. 49). Zákonná 15-dňová lehota na podanie odvolania tak
tejto účastníčke (neskoršej odvolateľke) začala plynúť nasledujúcim dňom po jeho prvom a jedinom
relevantnom doručení (17. decembra 2013) a posledný deň takejto lehoty pripadol na 31. december

2013. Pretože tento deň bol utorok a bežný pracovný deň, 31. december 2013 bol nielen posledným
faktickým, ale zároveň i posledným právnym dňom, kedy žalobkyňa mohla podať včasné odvolanie (či už
na Okresnom súde Trnava ako súde, proti rozhodnutiu ktorého odvolanie smerovalo; na Krajskom súde
v Trnave ako na súde odvolacom či prípadne aj do zápisnice na nepríslušnom okresnom súde - takýmto
spôsobom teda prakticky na ktoromkoľvek okresnom súde). Nebolo pritom rozhodné, či sa odvolateľka

rozhodne využiť možnosť podania odvolania priamo na súde (rozumej osobne), alebo odvolanie zašle
poštou (z hľadiska zachovania lehoty na odvolanie sú totiž obe takéto možnosti zásadne rovnocenné, i
keď prípadný záujem urobiť odvolanie na súde do zápisnice z povahy veci vylučuje urobenie podania za
pomoci pošty), ale len to, aby najneskôr v posledný deň určenej lehoty príslušné podanie bolo podané
priamo na súde alebo na poštovú prepravu. Práve táto podmienka však v prejednávanej veci nebola

splnená, pretože žalobkyňa odvolanie (datované 14. januára 2014) podala osobne na súde až 15.
januára 2014 (por. č. l. 50 spisu). Takéto odvolanie preto bolo oneskoreným.

Odvolaciemu súdu preto po prejednaní veci bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. (nešlo tu o
prejednanie veci samej a s prihliadnutím k zisteniu oneskorenosti odvolania ani o žiaden zo zákonom

predpokladaných prípadov potreby prejednania veci na pojednávaní odvolacieho súdu) neostalo iné,
než oneskorené odvolanie odmietnuť.

O trovách odvolacieho konania rozhodnuté bolo potom podľa §§ 224 ods. 1 a 146 ods. 1 písm. c/
O. s. p. spôsobom uvedeným v druhej vete výroku tohto uznesenia, pretože výsledok odvolacieho

konania obdobný jeho zastaveniu oneskoreným odvolaním síce zavinila žalobkyňa, žalovanej však v
tomto odvolacom konaní žiadne trovy preukázateľne nevznikli a i pre prípad opaku nebol podaný návrh
na priznanie náhrady (§ 151 ods. 1 O. s. p.), takže pre použitie ktorejkoľvek časti ust. § 146 ods. 2 O. s.
p. (výnimky z pravidla podľa ods. 1 písm. c/ ustanovenia) nebol dôvod.

Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on . Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.