Rozhodnutie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, January 23, 2013

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 11C/78/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112210663
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 01. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král
ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2013:1112210663.1

Rozhodnutie

Okresný súd Bratislava I v Bratislave v konaní pred samosudcom JUDr. Branislavom Králom, v právnej
veci navrhovateľa: F. I., I. G. X, Bratislava, F. S., zastúpený: JUDr. Ľubomír Hlbočan, advokát, AK
Vajnorská 20, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky,
Pribinova 2, Bratislava, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím/nesprávnym úradným
postupom, takto

r o z h o d o l :

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi sumu 833,12 EUR s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne
zo sumy 833,12 EUR od 24.4.2012 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Súd žalobný návrh v časti požadovaného úroku z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 833,12
EUR od 17.11.2011 do 24.4.2012, ako aj úroku z omeškania vo výške 0,25% ročne zo sumy 833,12
EUR od 24.4.2012 do zaplatenia zamieta.

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 354,43 EUR na účet právneho

zástupcu navrhovateľa JUDr. Ľubomíra Hlbočana vedený vo VÚB, a.s., pobočka Bratislava - Ružinov,
č.ú.: XXXXXXXXXX/XXXX, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa
5. 04. 2012 domáhal od odporcu podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len "zákon č. 514/2003 Z.z.") náhrady škody za nezákonné
rozhodnutie - uznesenie o vznesení obvinenia povereného príslušníka PZ Okresného riaditeľstva PZ v

Bratislave III, Úrad justičnej a kriminálnej polície, oddelenie skráteného vyšetrovania Bratislava - Nové
Mesto - východ ČVS: ORP-108/1-OSV-B3-2005 zo dňa 16.11.2006.

Žalobný návrh odôvodnil tým, že uznesením povereného príslušníka PZ Okresného riaditeľstva PZ v
Bratislave III, Úrad justičnej a kriminálnej polície, oddelenie skráteného vyšetrovania Bratislava - Nové
Mesto - východ ČVS: ORP-108/1-OSV-B3-2005 zo dňa 16.11.2006 (ďalej len "nezákonné rozhodnutie")
bolo voči navrhovateľovi začaté trestné stíhanie a bol obvinený za prečin poisťovacieho podvodu podľa

§250c ods. 1 Trestného zákona. Proti uzneseniu o vznesení obvinenia podal navrhovateľ sťažnosť,
ktorá však bola uznesením prokurátorky Okresnej prokuratúry sp. zn. 2 Pv 128/05-15 zo dňa 23.1.2007
zamietnutá.

Prokurátorka Okresnej prokuratúry podala dňa 18.12.2007 na Okresný súd Bratislava III obžalobu na
navrhovateľa sp. zn. 2Pv 128/05-21 zo dňa 17.12.2007.Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 1T 104/2007, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa
26.2.2011 a vykonateľnosť dňa 26.2.2001 bol navrhovateľ spod obžaloby oslobodený, lebo skutok nebol
trestným činom.

Dňa 15.11.2011 sa obrátil na odporcu so žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody, ktorá mu vznikla z dôvodu nezákonného rozhodnutia - uznesenia o vznesení obvinenia. Odporca
predmetnú žiadosť prevzal dňa 16.11.2011, avšak nárok na náhradu škody dobrovoľne neuspokojil.

Žalovaná škoda predstavuje náklady, ktoré navrhovateľ vynaložil na právne zastupovanie v predmetnom
trestnom konaní (trovy obhajoby v trestnom konaní) vo výške 431,52,-EUR + 117,26,-EUR, ktoré
navrhovateľ uhradil svojmu právnemu zástupcovi dňa 22.2.2008 a dňa 18.10.2011, ďalej náklady za

vyhotovenie znaleckého posudku v trestnom konaní vo výške 132,78,-EUR, ktoré musel navrhovateľ
uhradiť dňa 27.10.2008, a náklady za vyhotovenie fotokópii z trestného spisu v celkovej výške 10,30,-
EUR. Zároveň si navrhovateľ uplatnil aj náklady spojené s predbežným prerokovaním nároku vo výške
141,26,-EUR. Spolu si teda navrhovateľ uplatňuje škodu v celkovej výške 833,12,-EUR s prísl..

Navrhovateľ oprávnenosť svojho nároku na náhradu škody opiera o nález Ústavného súdu SR č. II.ÚS

25/2011-33 zo dňa 24.3.2011, podľa ktorého pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej
rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, má rovnaké dôsledky ako zrušenie
uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť/zastavenie trestného
stíhania aj rozhodnutie o postúpení veci do priestupkového konania, ak sa nenaplnil predpoklad o
spáchaní trestného činu obvineným (§6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.).

Keďže zákonným podkladom, ktorým bolo voči navrhovateľovi začaté trestné stíhanie a vznesené
obvinenie bolo rozhodnutie o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, ktoré bolo vydané
nezákonne, pretože sa zastavením trestného stíhania resp. oslobodením spod obžaloby nenaplnil
predpoklad o spáchaní trestného činu navrhovateľom ako obvineným, čím je daná zodpovednosť
odporcu v zmysle §6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z..

Odporcažiadalžalobnýnávrhakonedôvodnýzamietnuťstým,ženebolinaplnenézákonnépredpoklady
pre priznanie žalovaného nároku. Trestné konanie je vykonávané pod zákonným dozorom prokurátora,
ktorý v rámci dohľadu, môže rozhodovať aj o zákonnosti a správnosti úkonov a postupu orgánov činných
v trestnom konaní, v tomto prípade povereného príslušníka PZ. Odporca ďalej namietal nedostatok
právomoci civilného súdu konať v tejto veci, nedostatok procesnej spôsobilosti Ministerstva vnútra SR

ako orgánu konajúceho v mene Slovenskej republiky, nesprávnosť výpočtu úrokov z omeškania ako aj
celkovú neopodstatnenosť podaného žalobného návrhu.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom právnych zástupcov účastníkov, oboznámením sa s listinnými
dôkazmi založenými v spise z ktorého ustálil nasledovný skutkový a právny stav:

Skutkový stav medzi účastníkmi sporný nebol a teda bolo preukázané, že uznesením povereného

príslušníka PZ Okresného riaditeľstva PZ v Bratislave III, Úrad justičnej a kriminálnej polície, oddelenie
skráteného vyšetrovania Bratislava - Nové Mesto - východ ČVS: ORP-108/1-OSV-B3-2005 zo dňa
16.11.2006 (ďalej len "nezákonné rozhodnutie") bolo voči navrhovateľovi začaté trestné stíhanie a bol
obvinený za prečin poisťovacieho podvodu podľa §250c ods. 1 Trestného zákona. Proti uzneseniu
o vznesení obvinenia podal navrhovateľ sťažnosť, ktorá však bola uznesením prokurátorky Okresnej

prokuratúry sp. zn. 2 Pv 128/05-15 zo dňa 23.1.2007 zamietnutá. Prokurátorka Okresnej prokuratúry
následnepodaladňa18.12.2007naOkresnýsúdBratislavaIIIobžalobunanavrhovateľavedenúpodsp.
zn. 2Pv 128/05-21 zo dňa 17.12.2007. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 1T 104/2007,
ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 26.2.2011 a vykonateľnosť dňa 26.2.2001 bol navrhovateľ spod
obžaloby oslobodený, lebo skutok nebol trestným činom.Sporným nebolo ani to, že navrhovateľ v súvislosti s vedením trestného stíhania na trovách obhajoby
uhradil svojmu právnemu zástupcovi trovy v celkovej výške 548,78,-EUR, a to tak, že časť trovy vo
výške 431,52,-EUR uhradil svojmu právnemu zástupcovi na základe zálohovej faktúry č. 200831005

vystavenej dňa 22.2.2008, ktorú uhradil tohto istého dňa (viď príjmový pokladničný doklad - č.l. 37 spisu)
a časť trov vo výške 117,26,-EUR uhradil ako doplatok za poskytnuté právne služby na základe faktúry
č. 201132015 dňa 18.10.2011 (viď č.l. 43 až 46 spisu). Presné vyúčtovanie a prehľad úkonov právnej
pomoci sa nachádza na č.l. 43-44 spisu.

Sporným nebolo ani to, že navrhovateľ za účelom preukázania svojej neviny si dal v predmetnom

trestnom konaní vypracovať odborné vyjadrenie znalcom Ing. Zdenkom Sýkorom, znalcom z odboru
cestnej dopravy, pričom za predmetné vyjadrenie uhradil znalcovi odmenu vo výške 4.000,-Sk/132,78,-
EUR (viď č.l. 40 spisu), ktorú uhradil dňa 27.10.2008.

Napokon nebolo sporné ani to, že navrhovateľ si dal z trestného spisu v konaní pred súdom vyhotoviť
fotokópie listín, za čo Okresnému súdu Bratislava III uhradil sumu 310,-Sk/10,30,-EUR (viď č.l. 41 spisu).

Podľa § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov, zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu
spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona (1.7.2004)
a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona
(1.7.2004).

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom

za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone
verejnej moci

a) nezákonným rozhodnutím,

b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,

c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo

d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa§4ods.1písm.b)zákonač.514/2003Z.z.,vovecináhradyškody,ktorábolaspôsobenáorgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom
konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo poverený orgán Policajného zboru.

Podľa § 4 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., ak bol nárok na náhradu škody uplatnený na orgáne, ktorý nie
je príslušný vo veci konať podľa odsekov 1 a 2, je tento orgán povinný bezodkladne postúpiť žiadosť (§
15) príslušnému orgánu a upovedomiť o tom žiadateľa. Účinky uplatnenia nároku zostávajú zachované.

Podľa ustanovenia §5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto
konaní.Podľa ust. § 6 ods. 1 zák č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda

spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje
o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

Podľa ust. § 6 ods. 2 zák č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal
proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto

podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4

a 11.

Podľa § 15 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento
orgán povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky
podania žiadosti zostávajú zachované.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia

práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa
určuje s prihliadnutím najmä na

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,

c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,

d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 442 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len "Občiansky zákonník")

uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).

Podľa § 443 Občianskeho zákonníka pri určení výšky škody na veci sa vychádza z ceny v čase
poškodenia.

Nakoľko k vydaniu uznesenia o vznesení obvinenia došlo za účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z , t.j. dňa
16.11.2006 na daný prípad bolo potrebné aplikovať zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci.

V ďalšom sa súd zaoberal aj otázkou pasívnej vecnej legitimácie odporcu v konaní pričom dospel k
záveru, že v danom spore je namieste, aby ako orgán vystupujúci v mene Slovenskej republiky konalo
Ministerstvo vnútra SR. V tomto smere súd poukazuje na nedokonalosť zákona spočívajúcu v tom, že
pokiaľideotrestnékonanie,zákontudávapovinnosťvystupovaťvmeneSRažtromústrednýmorgánom

štátnej správy a to Ministerstvu spravodlivosti SR, Ministerstvu vnútra SR aj Generálnej prokuratúre SR.Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej
moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak

1. škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje

inak,

2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,

3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu,

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky koná, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo
poverený orgán Policajného zboru.

Možno povedať, že vo všeobecnosti pri náhrade škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom v trestnom konaní štát zastupuje Ministerstvo spravodlivosti SR.
Uvedené však platí iba potiaľ, pokiaľ tento zákon (514/2003 Z.z.) neustanovuje inak (viď §4 ods. 1 písm.
a) bod 1 zákona). Tento zákon však v ustanovení § 4 ods. 1 psím. b) uvádza, že ak v trestnom konaní
škoduspôsobilvyšetrovateľalebopoverenýorgánPolicajnéhozborujepríslušnéMinisterstvovnútraSR.

V danej veci navrhovateľ za nezákonné rozhodnutie (a teda rozhodnutie od ktorého si uplatňuje žalovaný
nárok) označil práve rozhodnutie vyšetrovateľa zo dňa 16.11.2006 ČVS:ORP-108/1-OSV-B3-2005. Je
teda zrejmé, že škodu navrhovateľovi spôsobil práve vyšetrovateľ citovaným rozhodnutím, ktoré sa
neskôr (po právoplatnom oslobodení spod obžaloby) ukázalo ako nezákonné rozhodnutie. Vzhľadom
na uvedené mal súd za to, že orgánom oprávneným konať v mene štátu bolo práve Ministerstvo vnútra

SR. Na druhej strane nemožno dávať účastníkovi konania na ťarchu nedokonalosť právnej úpravy v
tom, ktorý konkrétny štátny orgán má v mene štátu vystupovať, keď podstatné je iba to, že subjektom
zodpovednýmzavzniknutúškoduještátakosamostatnáprávnickáosoba.Právepretietoprípadyzákon
upravuje postup, že ak štátny orgán na ktorý sa poškodený obrátil so žiadosťou o predbežné prejednanie
nároku sa necíti byť oprávnený konať v mene štátu, je povinný bezodkladne takúto žiadosť postúpiť

príslušnému orgánu a informovať o tom navrhovateľa (§15 ods. 2 zákona), čo však odporca neurobil.

Absenciu takéhoto postupu potom nie je možné vykladať na ťarchu žalobcu, ako osoby poškodenej,
ani za predpokladu, že by vo veci malo za SR konať napr. Ministerstvo spravodlivosti SR príp.
Generálna prokuratúra SR, nakoľko podstatné je, že zodpovedným subjektom je Slovenská republika
ako samostatný subjekt práva. Pochybenie resp. omyl v označení orgánu verejnej moci v danom prípade

nemôže byť interpretovaný (pri nedokonalosti právnej úpravy) v neprospech jednotlivca (poškodeného).
Okrem uvedeného Ministerstvo vnútra SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku neodstúpilo
prípadnému inému orgánu štátu a samo o nej rozhodlo tak, že ju neuznalo. Za danej situácie teda
Ministerstvo vnútra založilo svoju pasívnu legitimáciu v spore (v prípade, ak by nebolo zrejmé, ktorý
orgán štátu je povinný sa žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku zaoberať resp. ak by bola podaná

na viaceré orgány štátu, potom platí, že je ním orgán, ktorý sa žiadosťou začal zaoberať ako prvý).

Vzhľadom na uvedené mal súd za to, že v danej veci bolo povinné za Slovenskú republiku vystupovať
práve Ministerstvo vnútra SR. Na uvedenom podľa súdu nič nemení ani skutočnosť prezentovaná
zástupkyňou odporcu na pojednávaní, že s účinnosťou od 1.1.2013 došlo k zmene zákona č. 514/2003
Z.z. v tom smere, že Ministerstvo vnútra SR je príslušným orgánom zastupovať štát len vtedy, ak v

trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ PZ, alebo poverený príslušník PZ a zároveň prokurátor
nezamietol sťažnosť proti uzneseniu príslušníka PZ a nepodal v trestnej veci obžalobu, a preto orgánom
vystupujúcim v mene štátu má byť Generálna prokuratúra SR a nie Ministerstvo vnútra SR. Súd sa s
týmto názorom nestotožňuje, nakoľko ako už bolo uvedené vyššie, ak mal odporca resp. MV SR za
to, že nie je oprávnený konať v mene štátu mal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku bezodkladne

postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom žiadateľa, v opačnom prípade platí, že si sám
založil svoju príslušnosť konať v mene štátu ohľadne tohto nároku. Napokon ako už uviedla sama
zástupkyňa odporcu, predmetná novela nadobudla účinnosť až dňa 1.1.2013, pričom táto neobsahuje
žiadne prechodné ustanovenia. Za uvedenej situácie potom platí (vzhľadom na zásadu právnej istoty,
zákazu retroaktivity, výklad legislatívnych pravidiel), že predmetná novela sa vzťahuje len na konaniazačaté po jej účinnosti. Pokiaľ jej zákon nepriznal spätné účinky (nepravú retroaktivitu) nemožno jej
ustanovenia vzťahovať na prípady začaté pred jej prijatím. Došlo by k situácii, kedy by sa "pravidlá"
menili počas priebehu konania, čo narušuje princíp právnej istoty garantovaný Ústavou SR.

Iná by bola situácia, ak by sa na daný prípad vzťahoval predchádzajúci predpis č. 58/1969 Zb. o
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom.
Citovaný zákon vo svojom ustanovení §9 ods. 1 rozlišuje na jednej strane občianske súdne konanie
a trestné konanie (plus konanie pred štátnym notárstvom alebo miestnym ľudovým súdom), kedy
ústredným orgánom, ktorý vystupuje v mene štátu, je Ministerstvo spravodlivosti SR a na druhej

strane ostatné prípady, t.j. v podstate správne konania, kedy týmto ústredným orgánom je ten ústredný
orgán, do ktorého pôsobnosti patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom nezákonné rozhodnutie bolo
vydané (v ktorom nesprávnym úradným postupom bola škoda spôsobená). Z uvedeného vyplýva,
že za oblasť súdov a ďalších orgánov činných v trestnom konaní je týmto ústredným orgánom,
vystupujúcim v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti SR, pritom podľa vtedy platnej právnej úpravy
výkladu niektorých pojmov v Trestnom poriadku, orgánmi činnými v trestnom konaní sa rozumejú súd,

prokurátor,vyšetrovateľapolicajnýorgán.Nakoľkotrestnýmkonanímbolotrebapovažovaťcelékonanie
podľa Trestného poriadku (vrátane konania policajných orgánov, vyšetrovateľov a prokurátorov v rámci
prípravného konania) zákon 58/1969 Zb. za ústredný orgán štátnej správy konajúci v mene štátu,
v prípade nezákonného rozhodnutia (nesprávneho úradného postupu) vydaného v trestnom konaní,
považuje výlučne Ministerstvo spravodlivosti SR.

Súd mal za to, že prijatím nového zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutiami a
postupmi orgánov verejnej moci (t.j. zákona č. 514/2003 Z.z.) sa sledoval aj ten účel, aby bola
zodpovednosť rozložená medzi viaceré ústredné orgány štátnej správy a to podľa tohto, do pôsobnosti
tohto ktorého ústredného orgánu patrí orgán, ktorý škodu spôsobil. Preto sa z výlučnej zodpovednosti
Ministerstva spravodlivosti SR za oblasť trestného konania vyčlenili prípady, kedy nesie zodpovednosť

aj Ministerstvo vnútra SR (ak škodu spôsobil vyšetrovateľ alebo poverený orgán Policajného zboru), a
Generálna prokuratúra SR (ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom
súdnomkonaní,vtrestnomkonaníalebosprávnomkonaní).Pritomtorozlišovaníjepotomdôležité,ktorý
orgán vydal nezákonné rozhodnutie, alebo ktorý orgán sa dopustil nesprávneho úradného postupu.

Zo všetkých vyššie uvedených skutočností mal súd za to, že na strane odporcu bol navrhovateľom

správne označený ako orgán konajúci v mene štátu, Ministerstvo vnútra SR.

Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je
predovšetkým existencia nezákonného rozhodnutia, t.j. takého rozhodnutia, ktoré je v rozpore
s objektívnym právom, ďalej existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a
príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím. Zodpovednosť štátu je (až na prípady

hodné osobitného zreteľa) podmienená využitím riadnych opravných prostriedkov, smerujúcich proti
nezákonnému rozhodnutiu (§ 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.). Vznik tejto zodpovednosti ďalej
predpokladá, že sa nezákonné rozhodnutie zrušilo, teda zbavilo právoplatnosti (§ 6 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z.z.).

V preskúmavanej veci žalobca svoj nárok na náhradu škody vyvodzoval z uznesenia o vznesení

obvinenia zo dňa 16.11.2006, ktoré neúspešne napadol sťažnosťou a následne vedeného trestného
konania voči nemu. Toto uznesenie považoval za nezákonné, lebo trestné stíhanie proti nemu nemalo
byť vôbec vedené. Ohľadne skutku, ktorého sa mal dopustiť, nebolo preukázané, že by tento skutok
bol trestným činom alebo priestupkom, preto bol spod obžaloby rozsudkom Okresného súdu Bratislava
III oslobodený ("skutok nie je trestným činom." - viď výroková časť rozsudku). Keďže toto uznesenie

nebolo pre nezákonnosť zrušené podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona, bolo treba zaoberať sa otázkou,
či oslobodenie spod obžaloby môže mať z hľadiska ustanovenia § 6 citovaného zákona rovnaký
význam ako jeho zrušenie pre nezákonnosť. Treba pritom vziať do úvahy, že po oslobodení spod
obžaloby neprichádza do úvahy podanie opravného prostriedku proti uzneseniu o vznesení obvinenia,
lebo z hľadiska trestného konania je to bezpredmetné. Záporná odpoveď na položenú otázku by

nezodpovedala zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu obsiahnutej v zákone č. 514/2003 Z.z.. Tásleduje, aby každá zákonom predpokladaná majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným
zásahom štátu proti fyzickej osobe bola odčinená. Záporná odpoveď by viedla k tomu, že fyzická osoba,
proti ktorej bolo vznesené obvinenie by musela niesť materiálne dôsledky takéhoto rozhodnutia aj keď sa

ukázalo nesprávnym a trestné konanie skončilo tak, že na ňu treba hľadieť ako na nevinnú. So zreteľom
na uvedené, bolo by namieste na položenú otázku odpovedať kladne, avšak iba za predpokladu,
že to dovoľuje výklad ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Systematickým a logickým
výkladom tohto zákonného ustanovenia a tiež jeho porovnaním s ustanoveniami § 7 a § 8 zákona
č. 514/2003 Z.z. treba vyvodiť, že zastavenie trestného stíhania a oslobodenie spod obžaloby majú

v zmysle ustanovenia § 6 citovaného zákona rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o vznesení
obvinenia pre nezákonnosť, ak k nim došlo z určitých dôvodov, a to v podstate preto, že predpoklad o
spáchanítrestnéhočinuvyslovenývuzneseníovzneseníobvinenianebolpotvrdený.Dôvody,priktorých
zastavenie trestného stíhania a oslobodenie spod obžaloby z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu
nemajú rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia, vyplývajú z ustanovenia § 8 ods.
6 citovaného zákona, ktoré (najmä z hľadiska systematického výkladu) treba použiť analogicky, lebo

koncepcia a zmysel všetkých ustanovení zákona by mali byť rovnaké. Tieto ustanovenia jednoznačne
vymedzujú prípady, kedy poškodený nemá právo na náhradu škody, spôsobenej rozhodnutím o väzbe
a o treste (ide o negatívne vymedzenie).

Z uvedeného vyplýva jednoznačný záver, že ten, proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené,
alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má pri splnení ďalších zákonných predpokladov podľa

ustanovení § 1 až § 6 zákona č. 514/2003 Z.z. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením
o vznesení obvinenia. Uvedené právo nemá ten, kto si obvinenie zavinil sám a ten, kto bol spod obžaloby
oslobodený alebo bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené len preto, že nie je za spáchaný trestný čin
zodpovedný, alebo že mu bola udelená milosť, alebo že trestný čin bol amnestovaný (prípadne ďalšie
prípady uvedené v §8 ods. 6).

Vzhľadom na vyššie uvedené, súd mal nepochybne za preukázané, že uznesenie o vznesení obvinenia
zo dňa 16.11.2006 vykazuje všetky znaky nezákonného rozhodnutia v zmysle citovaných ustanovení
zákona č. 514/2003 Z.z.. Na vznik nároku na náhradu škody spôsobenej takýmto nezákonným
rozhodnutím, sa okrem existencie nezákonného rozhodnutia vyžaduje aj vznik škody a najmä existencia
príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody.

Podľa ustanovenia §442 OZ uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Aj skutočná škoda aj ušlý
zisk je majetkovou ujmou, ktorá postihla poškodeného v dôsledku vzniku zodpovednosti za škodu,
ktorú niekto iný spôsobil poškodenému. Skutočnou škodou treba rozumieť majetkovú ujmu, ktorá
spočíva v zmenšení majetku poškodeného. Ide v podstate o rozdiel v hodnote poškodeného majetku
pred spôsobením škody a po spôsobení škody na majetku. Tento rozdiel v hodnote majetku treba

nahradiť peňažným plnením vo forme náhrady škody.

Skutočnú škodu však nemožno obmedziť len na škodu spôsobenú na veciach. Pod pojem tzv. skutočná
škodatrebazahrnúťajškodu,ktorúpoškodenýutrpelnainýchmajetkovýchprávach,aleboajujmu,ktorú
poškodený utrpel na zdraví, resp. na živote. Skutočnou škodou je aj ujma, ktorá vznikla poškodenému
tým, že bol nútený vynaložiť náklady na prepravu osoby alebo nákladu, ďalej sem patria aj náklady

vynaložené a vzniknuté v spojitosti s uplatnením nároku v trestnom alebo občianskoprávnom konaní.
V prípade ujmy na zdraví do kategórie skutočnej škody patria aj náklady vynaložené na liečenie (§
449) buď poškodeným samým, alebo niekým iným (napr. zdravotnou poisťovňou), nárok na náhradu
bolestného a sťaženie spoločenského uplatnenia (§ 444), nárok za stratu zárobku (§ 445), nárok za
stratu na dôchodku (§ 447a), náklady na výživu pozostalým (§ 448) a náklady spojené s pohrebom.

Ušlý zisk predstavuje to, čo poškodenému ušlo v dôsledku spôsobenia škody; inak povedané v dôsledku
spôsobenia škody nedošlo k zväčšeniu (rozmnoženiu) majetku, hoci sa to pri predpokladanej činnosti
dalo očakávať. Ušlý zisk možno nahradiť len peňažným plnením. Naturálna reštitúcia tu neprichádza
do úvahy.Príčinná súvislosť ako jedna zo zákonných požiadaviek vzniku zodpovednosti za škodu znamená, že
medziprotiprávnymúkonomavzniknutouškodoumusíbyťvzťahpríčinyanásledku.Existenciapríčinnej
súvislosti musí byť v každom konkrétnom prípade bezpečne preukázaná, nemožno ju len predpokladať.

S ohľadom na skutočnosť, že vznik škody nemá spravidla iba jednu príčinu, treba rozlišovať medzi
príčinami hlavnými a príčinami vedľajšími. Treba mať preto na zreteli, že ak majú byť splnené podmienky
zodpovednosti, protiprávny úkon musí byť následkom aspoň jednej z hlavných príčin. Vzťah medzi
protiprávnym úkonom a vznikom škody musí byť bezprostredný a nie sprostredkovaný.

Vzhľadom na vyššie uvedené, súd v ďalšom (pokiaľ ide o majetkovú škodu) skúmal, či predmetné

nezákonné rozhodnutie bolo jednou z hlavných (bezprostredných) príčin vzniku majetkovej škody tak
ako si ju uplatňoval navrhovateľ. Inak povedané, súd sa zaoberal tým, či k vzniku majetkovej škody (tak
ako si ju uplatnil navrhovateľ) došlo v dôsledku nezákonného rozhodnutia resp. škoda bola ním vyvolaná
("nebyť nezákonného rozhodnutia, nevznikla by ani škoda").

Ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom,
fyzická osoba vynaložila náklady na trovy obhajoby, smerujúce k odstráneniu nežiadúcich právnych

dôsledkov na obvineného (žalobcu), štát zodpovedá za takto vzniknutú škodu podľa ustanovenia § 1
zákona č. 514/2003 Z.z., a to bez ohľadu na skutočnosť, či v trestnom konaní bol obvinenému obhajca
ustanovený alebo či si ho zvolil sám (§ 38 ods. 1 Tr. por.).

Súd mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že navrhovateľovi bola uznesením o vznesení
obvinenia a následným trestným stíhaním spôsobená škoda, za ktorú podľa príslušných ustanovení

zákona č. 514/2003 Z.z. nesie zodpovednosť odporca. Táto škoda bola navrhovateľovi spôsobená v
príčinnej súvislosti s vydaním predmetného uznesenia ktorým bolo voči navrhovateľovi začaté trestné
stíhanie a vznesené obvinenie pre trestný čin poisťovacieho podvodu. Navrhovateľ včas požiadal
odporcu o predbežné prerokovanie jeho nároku, avšak bez úspechu, preto sa po uplynutí šesťmesačnej
lehoty obrátil so svojim nárokom na príslušný súd. Súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody

(pokiaľ ide o vynaložené trovy obhajoby) neposudzuje účelnosť trov vynaložených v súvislosti s nutnou
obhajobouvtrestnomkonaní,aleposudzuje,očosamajetok poškodenéhozmenšilvpríčinnejsúvislosti
s vydaním nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Inak povedané nie je
dôležité to, či boli jednotlivé úkony zvoleného alebo ustanoveného advokáta účelné pre hájenie záujmov
navrhovateľa v trestnom konaní (súd pri náhrade škody nerozhoduje o účelnosti vynaložených trov,

teda nerozhoduje o trovách konania), ale posudzuje to, o akú sumu sa skutočne zmenšil navrhovateľov
majetok v príčinnej súvislosti s vedením trestného stíhania voči jeho osobe. Ak navrhovateľ skutočne
zo svojho majetku uhradil v súvislosti s jeho zastupovaním v trestnom konaní svojmu advokátovi určitú
sumu, tak je nepochybné, že sa o túto sumu reálne zmenšil jeho majetok v príčinnej súvislosti s vedením
trestného stíhania voči jeho osobe. Inak povedané nebyť nezákonne vedeného trestného stíhania voči

jeho osobe, nemusel by vynaložiť zo svojho majetku peniaze na zaplatenie advokáta.

V tejto súvislosti súd poznamenáva, že podmienkou zodpovednostného vzťahu podľa zákona č.
514/2003 Z.z. je 1. vznesenie obvinenia a vedenie trestného stíhania, napriek tomu, že v neskoršom
konaní došlo k oslobodeniu spod obžaloby alebo k zastaveniu trestného stíhania, 2. vznik škody a
3. príčinná súvislosť medzi podmienkami 1 a 2. Podmienka sub 1 bola u navrhovateľa naplnená

(navrhovateľovi bolo vznesené obvinenie a vedené voči nemu trestné stíhanie a bol spod obžaloby
právoplatne oslobodený). Pokiaľ ide o podmienku vzniku škody, možno uviesť, že škoda je tradične
definovaná ako majetková ujma, ktorú možno objektívne vyjadriť všeobecným ekvivalentom, tj.
peniazmi. Za skutočnú škodu sa teda považuje majetková ujma vyjadriteľná peniazmi, ktorá spočíva
v zmenšení, v znížení či v inom znehodnotení už existujúceho majetku poškodeného. Už zo samotnej

tejto definície je zrejmé, že škodou môžu byť tiež účastníkom konania skutočne vynaložené náklady na
to ktoré konanie, nakoľko nimi dochádza k zmenšeniu existujúceho majetku. V tejto súvislosti možno
poukázať na to, že zákonodarca (už) zvolil metódu explicitného zahrnutia (zrejme primárne z dôvodu
právnej istoty) nákladov konania pod pojem škody už v zákone č. 514/2003 Z.z., o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Pokiaľ ide o naplnenie podmienky sub 3, je zrejmé, že fakt

oslobodenia spod obžaloby alebo zastavenie trestného stíhania v neskoršom konaní spätne znamená,
že nezákonné vznesenie obvinenia vyvolalo zo strany pôvodne obvineného procesné úkony smerujúcek odstráneniu pre neho nežiadúcich právnych dôsledkov, ktoré by v prípade neexistencie uvedeného
nezákonného postupu štátu neboli potrebné; tj. úkony usilujúce o zastavenie trestného stíhania resp.
oslobodenia spod obžaloby. Teda, náklady konania vedúceho k zastaveniu trestného stíhania resp.

k oslobodeniu spod obžaloby sú v príčinnej súvislosti so "vznesením obvinenia", nakoľko ním boli v
podstatevyvolané.Jetedanaplnenáajpodmienkapríčinnejsúvislostimedzipodmienkami1a2.Opačný
výklad by bol v rozpore so zmyslom a účelom zákona č. 514/2003 Z.z., nakoľko by jeden z dôsledkov
uvedenéhonezákonnéhopostupu-vzniknákladovkonaniavedúcehokjehoreparácii-nebolnapravený.
Pokiaľ sa už sám zákonodarca rozhodol odškodniť osoby, voči ktorým bolo nezákonne vedené trestné

stíhanie, nemožno mu podsúvať zámer, ktorý by nemal žiadny rozumný zmysel, tj. že by vedome
hodlal pripustiť existenciu nereparovateľnej škody vzniknutej týmto osobám v neskoršom konaní. Inak
povedané, stav neodškodnenia týchto osôb by trval ďalej, akurát v inej kvantitatívnej podobe, čo by bolo
nezmyselné, keď sa už zákonodarca rozhodol pristúpiť k odškodneniu týchto osôb.

Je potrebné rovnako reflektovať, že náklady konania vedúceho po vznesení obvinenia k oslobodeniu
spod obžaloby či k zastaveniu trestného stíhania boli z hľadiska právneho štátu primeraným a nutným

krokom k dosiahnutiu spravodlivosti, a to krokom vynúteným postupom štátu voči pôvodne obvinenému.
Ak došlo k oslobodeniu spod obžaloby alebo k zastaveniu trestného stíhania, je primerané, aby štát
chápal predmetné náklady konania osoby neprávom odsúdenej alebo stíhanej ako náklady vynaložené
v záujme právneho štátu samého.

Listina základných práv a slobôd, ktorej súčasťou je i čl. 36 ods. 3, bola do nášho právneho

poriadku (resp. do právneho poriadku vtedajšej Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky) začlenená
ústavným zákonom č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza LISTINA ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBOD ako
ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky; tento zákon
bol schválený dňa 9. 1. 1991 a účinnosť nadobudol dňa 8. 2. 1991. Základným ustanovením tohto
zákona bol § 1 ods. 1, podľa ktorého "ústavné zákony, iné zákony a ďalšie právne predpisy, ich výklad

a používanie musí byť v súlade s Listinou"..., a ďalej § 6 ods. 1, ktorý stanovil, že "zákony a iné právne
predpisy musia byť uvedené do súladu s Listinou ... najneskôr do 31. 12. 1991. Týmto dňom strácajú
účinnosť ustanovenia, ktoré s Listinou ... nie sú v súlade". Z uvedeného potom možno dovodiť, že by
bolo v rozpore s Listinou po 8. 2. 1991, kedy táto ústavná norma vstúpila do účinnosti, používať pri
aplikácii zákona č. 58/1969 Zb. a aj 514/2003 Z.z. výklad, ktorý by bol v rozpore s čl. 36 ods. 3 Listiny

a v dôsledku toho rovnako s princípmi materiálneho právneho štátu a s chápaním spravodlivosti ako
cieľa, ktorý má byť v súdnom konaní dosiahnutý.

Listina v čl. 36 ods. 3 priznáva každému právo na ochranu pred následkami nezákonného rozhodnutia
súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.
Cieľom tohto ustanovenia je teda zjavne poskytnutie náhrady škody tým, ktorým bola nezákonným

či nesprávnym postupom orgánov štátu škoda spôsobená. Toto ustanovenie všeobecne vychádza zo
skutočnosti, že štát funguje aj preto, aby ako svojich občanov, tak aj osoby zdržujúce sa na jeho území,
chránil, aby im poskytoval záruky, že ich práva budú chránené, a aby im v prípade ich porušenia umožnil
domáhať sa nápravy. Odsek 4 čl. 36 Listiny potom odkazuje na (zvláštny) zákon, ktorý podmienky i
podrobnosti práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím či nesprávnym úradným

postupom zakotví. Týmto zvláštnym zákonom je práve zmieňovaný zákon č. 514/2003 Z.z. (predtým
zákon č. 58/1969 Zb.) Takýto zákon však nemôže samotný nárok na náhradu škody, v dôsledku
spomínaného konania vzniknutej, anulovať (negovať), hoci "iba" v jeho dieľčom aspekte. Inak povedané,
zvláštny zákon podľa čl. 36 ods. 4 Listiny nemôže poprieť predmetné ústavou zaručené základné
právo, a to nielen ako celok, ale ani jeho dielčie komponenty. Zákonu je zverená úprava podmienok a

podrobností realizácie už ústavne zakotveného práva, ktoré vychádza z princípu ochrany práv každého,
kto bol poškodený nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu či verejnej správy alebo nesprávnym
úradným postupom.

Za tohto stavu je potrebné nastoliť požiadavku ústavne konformného výkladu zákona č. 514/2003
Z.z., a to v tom smere, že pod toto ustanovenie je potrebné - v súlade s čl. 36 ods. 3 Listiny -

zahrnúť i ten z komponentov práva na náhradu škody, ktorý spočíva v nároku na úhradu nákladov
konania vynaložených na oslobodenie spod obžaloby či zastavenie trestného stíhania (ktoré sú vpríčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, pretože ním boli vyvolané). Opačný výklad by značil,
že by v prípade osôb, ktorým vznikla škoda spočívajúca "len" v predmetných nákladoch konania
(trovách obhajoby), došlo k úplnému vylúčeniu tejto kategórie subjektov z práva na náhradu škody

spôsobenej im spomínaným konaním štátu či orgánu verejnej správy. V tejto súvislosti možno poukázať
na nález sp. zn. Pl. ÚS 38/06 zo dňa 6. 2. 2007 (N 23/44 SbNU; 84/2007 Sb.): "Zmyslom a účelom
ustanovenia § 18 zákona č. 514/2003 Zb., v znení neskorších predpisov, je zaistenie úhrady nákladov
konania vynaložených poškodeným na zrušenie alebo zmenu nezákonného rozhodnutia alebo nápravu
nesprávneho úradného postupu. Inak povedané, zmyslom a účelom daného zákonného ustanovenia

je zahrnutie do rámca pojmu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom (čl. 36 ods. 3 a 4 Listiny) aj úhrady nákladov konania smerujúceho k ich zrušeniu, zmene
alebo náprave. A contrario by totiž bolo v rozpore s princípom zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, aby jeden z dôsledkov takého
konania orgánov verejnej moci, a to náklady konania vedúceho k jeho reparácii, niesol poškodený sám".
Opačný výklad by bol tiež v rozpore s čl. 13 Zmluvy, nakoľko by vytváral prostredie nezodpovednosti

štátu za opatrenia, ktorými vznikla občanom na ich právach ujma.

Teda, ústavne konformným výkladom je namieste dospieť k výkladovému záveru, že zákon č. 514/2003
Z.z. zahŕňa aj nárok na úhradu nákladov konania vynaložených na oslobodenie spod obžaloby či na
zastavenie trestného stíhania.

Náklady konania vedúceho po vznesení obvinenia k oslobodeniu spod obžaloby, či k zastaveniu

trestného stíhania boli z hľadiska právneho štátu primeraným a nutným krokom k dosiahnutiu
spravodlivosti, a to krokom vynúteným postupom štátu voči pôvodne obvinenému. Ak došlo k
oslobodeniu spod obžaloby alebo k zastaveniu trestného stíhania, je primerané, aby štát chápal
predmetné náklady konania osoby neprávom obvinenej ako náklady vynaložené v záujme právneho
štátu samého.

Ako už bolo uvedené, náklady konania vedúce k oslobodeniu spod obžaloby či k zastaveniu trestného
stíhania sú v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, nakoľko ním boli vyvolané. Pokiaľ tento
ústavný predpis zakotvuje základné právo "každého" na náhradu škody, nemožno než dospieť k záveru,
že aj navrhovateľovi - ako "každému" - prináleží právo na náhradu škody v podobe ním vynaložených
predmetných nákladov konania.

Vzhľadom na vyššie uvedené súd priznal navrhovateľovi náhradu škody vo výške 548,78,-EUR, nakoľko
práve o túto sumu (bez ohľadu na účelnosť jej vynaloženia - súd tu totiž nerozhoduje o trovách konania
resp. o ich výške) sa zmenšil jeho majetok v súvislosti s vedením nezákonného trestného stíhania voči
jeho osobe (navrhovateľ túto sumu aj skutočne svojmu právnemu zástupcovi uhradil), čo vyplýva aj z
príjmových dokladov založených v súdnom spise.

Rovnako tak náklady na vyhotovenie odborného vyjadrenia v sume 132,78,-EUR ako aj náklady
na vyhotovenie fotokópii listín z trestného spisu, sú nákladmi, ktoré musel navrhovateľ vynaložiť
práve v súvislosti s tým, že bolo voči nemu vedené trestné stíhanie na podklade nezákonného
uznesenia o vznesení obvinenia. Navrhovateľ práve predloženým odborným vyjadrením preukazoval
svoju nevinu v trestnom konaní, preto nemožno pochybovať, že tieto náklady boli vyvolané uznesením

o vznesení obvinenia. Inak povedané, ak by nebolo voči navrhovateľovi vznesené obvinenie, nemusel
by vyhľadávať dôkazy svedčiace v jeho prospech resp. nemusel by sa brániť aj predmetným odborným
vyjadrením. Nebyť vzneseného obvinenia, nebolo by potrebné dať si vyhotovovať odborné vyjadrenie
znalcom z cestnej dopravy. Rovnako tak náklady na vyhotovovanie fotokópii listín z trestného spisu sú
nákladmi, ktoré účastník vynaložil v trestnom konaní. Ak treba navrhovateľovi priznať náhradu nákladov

za jeho zastupovanie advokátom v trestnom konaní (tzv. trovy obhajoby), tak mu treba priznať aj náklady,
ktoré v trestnom konaní vynaložil sám navrhovateľ napr. na vyhotovenie fotokópii listín zo spisu (tzv.
náklady obvineného resp. obžalovaného). Rovnako je nepochybné, že nebyť vznesenia obvinenia a
začatia trestného stíhania voči navrhovateľovi na podklade "nezákonného" uznesenia vyšetrovateľa,
nemusel by navrhovateľ si vyhotovovať žiadne kópie listín z trestného spisu, nakoľko by žiadny trestnýspis týkajúci sa navrhovateľa nebol. Vzhľadom na uvedené mal súd preukázanú príčinnú súvislosť medzi
nezákonným rozhodnutím (uznesením o vznesení obvinenia) a vyššie uvedenými nákladmi.

Rovnako tak je dôvodný aj nárok na náhradu škody vo výške 141,26,-EUR predstavujúci náklady na

predbežné prerokovanie nároku.

Podľa ust. §18 ods. 1,2,3 zákona č. 514/2003 Z.z., náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania,
ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody
alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie
zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu. (2) Náhrada škody zahŕňa aj náhradu

trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu,
ak tieto trovy konania priamo súviseli s nesprávnym úradným postupom. (3)Súčasťou trov konania sú aj
trovy právneho zastúpenia vo výške ustanovenej osobitným predpisom. Súčasťou trov konania nie sú
náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.

Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že náhrada škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. v sebe

zahŕňa aj náhradu trov konania (vrátane trov právneho zastúpenia vo výške stanovenej osobitným
predpisom), ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo
došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Ods. 3 §18 len upresňuje ods. 1,2 v tom, že súčasťou týchto
trov nie sú náklady spojené na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, čo však samo o sebe
ešte neznamená, že na ich náhradu nemá poškodený nárok. Zákon č. 514/2003 Z.z. otázku úhrady

nákladov spojených s predbežným prerokovaním nároku výslovne neupravuje, preto je potrebné v tomto
smere subsidiárne použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka (§121 ods. 3 OZ). Z tohto hľadiska pre
posúdenie nákladov spojených s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody prichádza do
úvahy použitie ustanovenia §121 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Náklady, ktoré mu vzniknú v súvislosti
s jej uplatnením, preto tvoria príslušenstvo tejto pohľadávky. Právoplatnosťou rozsudku o oslobodení

navrhovateľa spod obžaloby teda navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu škody podľa §1 zákona č.
514/2003 Z.z., ktorá mu bola spôsobená nezákonným rozhodnutím. Čiastka 141,26,-EUR predstavuje
náklady, ktoré navrhovateľ vynaložil na uplatnenie tohto práva. Tieto náklady majú povahu príslušenstva
pohľadávky. Inak povedané, náklady spojené s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody
podľa zákona č. 514/2003 Z.z. sú príslušenstvom tohto nároku. Viď v tomto smere Rozsudok NS SR

z 30.3.1999 sp. zn. 2 Cdo 7/99.

Nebolo sporné, že navrhovateľ v súvislosti s predbežným prerokovaním nároku zaplatil svojmu
advokátoviodmenuvovýške141,26,-EUR(čopredstavujeodmenuzaprevzatieveci,spísaniežiadostio
predbežnéprerokovanienároku,2xrežijnýpaušál).Vzhľadomnauvedenésúdmalzato,ženavrhovateľ
má voči odporcovi právo aj na úhradu tejto sumy (predstavujúcej príslušenstvo pohľadávky na náhradu

škody).

Celková výška škody v súvislosti s vydaním nezákonného rozhodnutia (uznesenia o vznesení obvinenia
a prebiehajúceho trestného stíhania) predstavuje teda sumu 833,12,-EUR.

Pokiaľ ide o príslušenstvo k pohľadávke (žalované úroky z omeškania), v tomto smere súd
poznamenáva, že ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. splatnosť pohľadávky na náhradu škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím neustanovujú, a preto sa
má použiť právna úprava splatnosti pohľadávok podľa § 563 Občianskeho zákonníka (ktorá sa týka
všetkých pohľadávok na náhradu škody). Ustanovenie § 563 Občianskeho zákonníka ustanovuje: "Ak
čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník
povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal". Ustanovenie § 563 Občianskeho

zákonníka sa teda týka aj tejto veci, takže odporca sa dostal do omeškania so splnením nároku na
náhradu škody dňa 24.4.2012 (prvý deň po dni, keď odporca pred uplynutím 6 mesačnej lehoty na
predbežné prerokovanie nároku oznámil navrhovateľovi listom, že jeho nárok neuspokojí, oznámeniebolo navrhovateľovi doručené dňa 23.4.2012 - viď č.l. 72 spisu). Vzhľadom na uvedené súd priznal
navrhovateľovi okrem škody vo výške 833,12,-EUR aj úroky z omeškania z tejto sumy vo výške 9 % p.a.
(výška úrokov z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba ECB k

prvému dňu omeškania - §517 ods. 2 OZ a §3 ods. 1 nariadenia č. 87/1995 Zb.) od 24.4.2012 až do
zaplatenia.

Vo zvyšnej časti súd príslušenstvo zamietol, nakoľko si ho navrhovateľ uplatnil nesprávne, keď
nesprávne ustálil prvý deň omeškania odporcu a tým aj nesprávne uplatnil výšku tohto úroku z
omeškania. Preto súd žalobný návrh v časti požadovaného úroku z omeškania vo výške 9,25% ročne

zo sumy 833,12,-EUR od 17.11.2011 do 24.4.2012, ako aj úroku z omeškania vo výške 0,25% ročne zo
sumy 833,12,-EUR od 24.4.2012 do zaplatenia ako nedôvodný zamietol.

Vzhľadom na vyššie uvedené súd rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

O trovách konania súd rozhodol podľa §142 ods. 3 OSP v zmysle ktorého, aj keď mal účastník vo veci
úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne
nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy

súdu;vtakomprípadesazákladnásadzbatarifnejodmenyadvokátavypočítazvýškysúdompriznaného
plnenia. Nakoľko navrhovateľ bol neúspešný v len nepatrnej časti (tá podľa judikatúry predstavuje
spravidla 5 -10 % zo žalovanej sumy, v danom prípade bol navrhovateľ neúspešný len v časti žalovaného
príslušenstva, čo nepochybne možno považovať za neúspech len v nepatrnej časti) súd mu priznal plnú
náhradu trov konania. V danom prípade trovy konania pozostávali z trov právneho zastúpenia vo výške

354,43 ,- EUR nasledovne (podľa vyčíslenia na č.l. 78 spisu):

- prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom dňa 15.11.2011 , §14 ods. 1 písm.
a)........... 51,45,-EUR + 7,41,-EUR (režijný paušál)

- podanie - žalobný návrh zo dňa 4.4.2012 - §14 ods. 1 písm. b) .......51,45,-EUR +

7,63,-EUR (režijný paušál)

-podanie - doplnenie žalobného návrhu zo dňa 23.4.2012 - §14 ods. 1 písm. b)...51,45,-EUR + 7,63,-
EUR (režijný paušál)

-podanie - stanovisko k vyjadreniu odporcu zo dňa 27.8.2012 - §14 ods. 1 písm. b)...51,45,-EUR +
7,63,-EUR (režijný paušál)

- účasť na konaní pred súdom - pojednávanie dňa 23.1.2013, § 14 ods. 1 písm. c)....... 71,37,-EUR +

7,81,-EUR (režijný paušál)

Trovy právneho zastúpenia celkom (vrátane režijných paušálov) bez DPH : 295,36,-EUR

Trovy právneho zastúpenia s DPH (20%)...............................................354,43,-EUR

Súd nepriznal navrhovateľovi trovy konania za jeden úkon právnej pomoci spočívajúcom v späťvzatí
návrhu na prerušenie konania, nakoľko tento úkon nie je možné považovať za účelný a potrebný pre

ochranu práv navrhovateľa resp. jeho bránenie sa v spore. V tomto smere súd poukazuje na to, že
navrhovateľ sa sám obrátil na súd ešte predtým, než odporcovi uplynula 6 mesačná lehota na prípadné
dobrovoľné splnenie si povinnosti (ide o procesnú podmienku konania o takejto žalobe). V tejto súvislosti
navrhovateľ žiadal konanie prerušiť. Keďže v priebehu konania odporca oznámil navrhovateľovi, že jeho
nárok dobrovoľne neuspokojí, odpadol tým priamo dôvod pre prípadné prerušenie konania. Tým, že

dôvod odpadol priamo zo zákona, nebolo ani potrebné v tomto smere procesným úkonom účastníka braťnávrh na prerušenie konania späť. Okrem toho procesný inštitút prerušenia konania nie je návrhovým
konaním. Inak povedané, ak sú tu podmienky súd môže alebo musí konanie prerušiť, a to aj bez návrhu.
OSP vo svojich ustanoveniach (§109 a nasl. OSP) nikde neupravuje, že by k prerušeniu konania malo

dôjsť len na procesný návrh účastníka konania. Vzhľadom k tomu súd tento úkon právnej pomoci
považoval v danej veci za celkom nadbytočný a nepotrebný k účelnej obrane navrhovateľa v konaní,
preto jeho náhradu navrhovateľovi nepriznal.

Podľa§149ods.1OSP,akadvokátzastupovalúčastníka,ktorémubolaprisúdenánáhradatrovkonania,
je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia na Okresnom súde Bratislava
I v Bratislave. Z odvolania má byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo
sleduje, a musí byť podpísané a datované.

Zároveň v ňom treba uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa
toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len
tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal

na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis