Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, February 26, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/401/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4612211435
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ingrid Vallová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4612211435.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI Slovensko, s. r. o. so sídlom Bratislava,
Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o. so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, proti
odporkyni: H. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom O., Y. W. XXXX/X, za účasti vedľajšieho účastníka na strane
odporkyne:ZdruženienaochranuobčanaspotrebiteľaHOOSsosídlomPrešov,Nám.legionárov5,IČO:
42 176 778, zast. JUDr. Ambrózom Motykom so sídlom Stropkov, Nám. SNP 7, o zaplatenie 107,22 eura

s príslušenstvom, o odvolaní vedľajšieho účastníka na strane odporkyne proti uzneseniu Okresného
súdu Topoľčany zo dňa 5. marca 2013 č. k. 10C/79/2013-165, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti, týkajúcej sa náhrady trov konania
vedľajšieho účastníka na strane odporkyne, p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa konanie zastavil, odporkyni ani vedľajšiemu účastníkovi
na strane odporkyne náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie v zastavujúcej časti odôvodnil
§ 96 ods. 1, 3 OSP a zistením, že späťvzatie návrhu nie je v rozpore so zákonnými ustanoveniami,
preto konanie zastavil. Následne s poukazom na § 146 ods. 2 veta prvá, § 150 ods. 1 OSP rozhodol
o trovách konania a to tak, že odporkyni náhradu trov konania nepriznal, pretože ju nežiadala a ani
jej podstatné trovy v konaní nevznikli. Okrem toho považoval za nesporné, že uplatnená námietka

premlčania vedľajším účastníkom na strane odporkyne viedla k tomu, že rozsudkom tunajšieho súdu
bol návrh zamietnutý a uznesením Krajského súdu v Nitre zrušený, avšak zo strany navrhovateľa
došlo k späťvzatiu návrhu a zavineniu, že konanie bolo zastavené. Priznanie náhrady trov konania
vedľajšiemu účastníkovi súd prvého stupňa však považoval za neúčelné a nevidel opodstatnenosť v
právnom zastúpení vedľajšieho účastníka, keď samotnou úlohou vedľajšieho účastníka ako združenia
je ochrana spotrebiteľa v spotrebiteľských sporoch. Paušálny vstup vedľajšieho účastníka do bližšie

nepoznaných konaní a udelenie všeobecnej plnej moci na svoje zastupovanie v neznámom počte vecí
nemohlo byť prejavom naplnenia jeho cieľa a úloh ako občianskeho združenia pôsobiaceho na ochranu
spotrebiteľov a taktiež nemohlo byť prejavom hospodárnosti konania, preto ani vedľajšiemu účastníkovi
na strane odporkyne náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto uzneseniu v časti výroku o trovách konania vedľajšieho účastníka podal v zákonnej lehote
odvolanie vedľajší účastník na strane odporkyne, namietajúc, že pri rozhodovaní o trovách v konaní,
ktoré bolo skončené zastavením v dôsledku späťvzatia žaloby, je nevyhnutné posudzovať zásadne len

procesné kritéria úspechu, či neúspechu účastníkov. Okrem toho namietal, že zvolený procesný postup
vstupu vedľajšieho účastníka do konania je zákonne rovnocenný so vstupom do konania na základe
výzvy niektorého z účastníkov urobenej prostredníctvom súdu a nepredpokladá súhlas spotrebiteľa
s jeho vstupom, dokonca ani vedomosť spotrebiteľa o vstupe do konania. Dal do pozornosti, žespotrebiteľ bol v predmetnej veci úspešný v dôsledku jeho aktivity a teda z hľadiska samotného cieľa
a poslania združenia, ktorým je ochrana spotrebiteľa, sú trovy konania, náhradu ktorých požadoval,
objektívne účelné. Uvedené konštatoval aj súd prvého stupňa v napadnutom uznesení, keď uviedol, že

v dôsledku dôvodne vznesenej námietky premlčania súd žalobu zamietol. Zastal názor, že uznesenie
súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti vychádza z nesprávnych skutkových zistení a nesprávneho
právneho posúdenia veci. Zdôraznil, že môže preukázať, že v množstve súdnych sporov pôsobil už
jeho vstup do konania pre navrhovateľa odradzujúco v tom zmysle, že uvedomujúc si neopodstatnenosť
uplatňovaného nároku, vzal svoj návrh na začatie konania späť a konanie žiadal zastaviť. Následne

poukázal na čl. 7 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách. Čo sa týkalo podpory od štátu, uviedol, že táto podpora je skôr v rovine iluzórnej, než
skutočnej. S poukazom na uvedené zastal názor, že súd prvého stupňa pri nepriznaní trov vedľajšieho
účastníka postupoval v rozpore s legislatívou Európskej únie, judikatúrou Súdneho dvora EÚ, v rozpore
s vnútroštátnou právnou úpravou, ustálenou súdnou praxou a slovenskou právnou teóriou. Mal za
to, že o dôvodnosti priznania trov vedľajšiemu účastníkovi svedčí podľa neho aj novelizované znenie

ustanovenia § 137 OSP, ako aj rozsudok Súdneho dvora EÚ z 22. decembra 2010 vo veci C-279/09
Deutsche Energinehandels - und Beratungsgesellschaft mbH (DEB) proti Spolková republika Nemecko.
Ak by nemajetnému združeniu bolo odmietnuté právo na plnú náhradu trov konania, de facto by to
znamenalo nemožnosť reálnej ochrany spotrebiteľov združením na súdoch. S poukazom na uvedené
navrhol, aby odvolací súd rozhodol, že napadnutý výrok uznesenia súdu prvého stupňa o trovách

vedľajšieho účastníka zmení tak, že navrhovateľ je povinný zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi doterajšie
trovyprvostupňovéhoaodvolaciehokonaniavovýške97,64eura,akoajtrovytohtoodvolaciehokonania
vo výške 16,34 eura.

K odvolaniu vedľajšieho účastníka sa písomne vyjadril navrhovateľ, poukazujúc na cieľ združenia a
zastal názor, že vedľajší účastník - združenie na ochranu spotrebiteľa - musí byť sám z podstaty svojej

existencie schopný poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach. A ak
by predsa len z nejakého dôvodu bolo nutné, aby bol vedľajší účastník zastúpený advokátom, tak bez
práva na náhradu trov konania. Považoval za zrejmé, že právne zastúpenie vedľajšieho účastníka je
neúčelné a nadbytočné. Vzhľadom na to, že združenie udelilo právnemu zástupcovi generálnu plnú
moc, z ktorej vyplýva, že advokát má vykonávať úkony právnych služieb bez ďalšieho konkrétneho

pokynu združenia, vyjadril dôvodná pochybnosť, či samotný vedľajší účastník mal vedomosť o tom,
že vstúpil do predmetného konania. Z uvedeného považoval za zrejmé, že nemohlo dôjsť k naplneniu
podstaty úkonu právnej služby príprava a prevzatie, vrátane prvej porady s klientom. Zároveň zdôraznil,
že nepriznaním náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi súd neporušuje základné právo na právnu
pomoc a rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 2, 3 Ústavy SR, keďže tieto trovy konania

neboli účelne vynaložené a neboli ani v príčinnej súvislosti s procesným postojom vedľajšieho účastníka
k predmetu konania. Zastal názor, že ustanovenia Charty základných práv EÚ, ako aj rozhodnutia
Súdneho dvora EÚ, na ktoré vedľajší účastník poukazuje, sa týkajú všeobecne ochrany spotrebiteľa
a žiadne z nich nepoukazuje na to, že by sa združenia na ochranu práv spotrebiteľa mali nechávať
zastupovať advokátmi, ale len na to, že nie je vylúčené, aby pomoc spotrebiteľom poskytovali priamo

právnické osoby. Zdôraznil, že konaním vedľajšieho účastníka v podobe jeho právneho zastúpenia
dochádza k nadbytočnému navyšovaniu trov konania a nehospodárnosti konania, a na túto skutočnosť
súd správne prihliadol a vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal. Na základe uvedeného
navrhol, aby odvolací súd napadnutý výrok o trovách konania v zmysle § 219 OSP potvrdil a uplatnil si
aj trovy odvolacieho konania.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej
časti, týkajúcej sa náhrady trov konania vedľajšieho účastníka na strane odporkyne podľa § 212 ods. 1
OSPbeznariadeniaodvolaciehopojednávania(§214ods.2OSP)adospelkzáveru,žeuzneseniesúdu
prvého stupňa v napadnutom výroku je potrebné podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdiť.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ sa podaným návrhom proti odporkyni domáhal vydania

platobného rozkazu, ktorým by jej súd uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 107,22 eura s
príslušenstvom. Svoj návrh odôvodnil tým, že dňa 16. 06. 2005 bola uzatvorená Zmluva č. 6159217196.
Platne uzatvorenou zmluvou sa odporkyňa zaviazala uhrádzať poskytnuté finančné prostriedky v
pravidelných mesačných splátkach riadne a včas. Odporkyňa si túto zmluvnú povinnosť neplnila, čímsa dostala do omeškania s úhradou dlžnej sumy a ku dňu postúpenia predmetnej pohľadávky dlhovala
sumu pozostávajúcu z neuhradených splátok a príslušenstva v celkovej výške 243,68 eura. Odporkyňa
uznala vyššie uvedený záväzok v Dohode o uznaní záväzku.

Podanímzodňa20.12.2012oznámilvstupdokonaniavedľajšíúčastník-Združenie naochranuobčana
spotrebiteľa HOOS. Následne súd prvého stupňa zaslal vedľajšiemu účastníkovi návrh a navrhovateľovi
oznámilvstupvedľajšiehoúčastníkadokonania.Vedľajšíúčastníkpodanímzodňa08.02.2013vzniesol
námietku premlčania. Súd prvého stupňa vo veci najskôr rozhodol rozsudkom zo dňa 20. 02. 2013 č.
k. 10C/79/2013-84 tak, že návrh zamietol, odporkyni nepriznal náhradu trov konania a navrhovateľovi

uložil povinnosť nahradiť vedľajšiemu účastníkovi trovy konania vo výške 48,82 eura na účet jeho
právneho zástupcu, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej
lehote odvolanie navrhovateľ, v dôsledku čoho Krajský súd v Nitre uznesením z dňa 07. 11. 2013 č. k.
9Co/140/2013-131 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Následne navrhovateľ podaním zo dňa 26. 02. 2014 zobral svoj návrh na začatie konania späť, v
dôsledku čoho súd prvého stupňa vo veci rozhodol napadnutým uznesením tak, že konanie zastavil,

odporkyni ani vedľajšiemu účastníkovi na strane odporkyne náhradu trov konania nepriznal.

Podľa § 137 OSP trovy konania sú najmä hotové výdavky účastníkov a ich zástupcov včítane súdneho
poplatku, ušlý zárobok účastníkov a ich zákonných zástupcov, trovy dôkazov, odmena notára za
vykonávané úkony súdneho komisára a jeho hotové výdavky, náhrada výdavkov právnickej osoby, ktorá
je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu, odmena správcu dedičstva a jeho hotové

výdavky, tlmočné a odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát.

Podľa § 146 ods. 2 OSP, ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný
uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je
povinný uhradiť trovy konania odporca.

Občiansky súdny poriadok v ustanoveniach § 142 až 150 ustanovuje pravidlá pre rozhodovanie súdu

o náhrade trov konania. Pre všetky prípady rozhodovania súdu o náhrade trov konania platí zásada,
podľa ktorej môže byť účastníkovi konania priznaná náhrada len tých trov, ktoré boli potrebné na účelné
uplatňovanie alebo bránenie práva (teda nie všetky náklady majúce povahu trov konania). V prípade
rozhodovania o náhrade trov konania pri plnom úspechu vo veci je táto zásada výslovne uvedená v
§ 142 ods. 1 OSP. Pojem „účelnosť“ použitý v tomto ustanovení treba chápať ako určitú poistku pred

hradením nákladov nesúvisiacich s konaním, resp. pred nákladmi nadbytočnými, či nadmernými.

Pri posudzovaní účelnosti nákladov vynaložených na právne zastúpenie treba dôsledne rozlišovať, či
právne zastúpenie advokátom je využitím ústavne zaručeného práva na právnu pomoc, alebo či sa
jedná skôr o zneužitie tohto práva na úkor protistrany (napr. zastúpenie v celkom banálnej veci,
opakované zastúpenie v tzv. hromadných - skutkovo a právne takmer totožných veciach, alebo zrejmá

snaha zvýšiť náklady konania protistrane (viď nález Ústavného súdu Českej republiky z 25. 3. 2014 sp.
zn. I. ÚS 3819/13 dostupný na www.concourt.cz).

Zásada účelnosti trov potrebných na uplatnenie alebo bránenie práva je vyvoditeľná zo všeobecných
zásad efektivity a spravodlivosti občianskeho súdneho konania ako celku a z ústavnoprávneho
princípu proporcionality, chrániaceho primeranosť ako hodnotu právneho štátu. Primeranosť súvisí s

rozumnosťou v práve, ktorá je chápaná ako vyhľadávanie praktickej rovnováhy v rámci aplikácie práva.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení z 19. marca 2014 sp. zn. 6 MCdo 5/2013 vyslovil záver,
že trovy konania vzniknuté zastupovaním advokátom v tzv. hromadných (skutkovo a právne takmer
totožných) veciach, kde sa obsah jednotlivých podaní, vyhotovených advokátom, mení len o aktualizáciu
a individualizáciu tej - ktorej veci, nemožno považovať za trovy nevyhnutne (účelne) vynaložené na

riadne uplatnenie alebo bránenie práva na súde.Odvolací súd oboznámiac sa s uzneseniami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, týkajúcimi sa trov
vedľajšieho účastníka, najmä uznesením z 19. marca 2014 sp. zn. 6 MCdo 5/2013 a uznesením z
20. júna 2014 sp. zn. 6 MCdo 9/2013, zmenil svoj právny názor v otázke priznávania náhrady trov

konaniavedľajšiemuúčastníkovi.Kuvedenémuzáverudospelajnapriektomu,žeanijednozrozhodnutí
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nebolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a
rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Mal za to, že práve tieto rozhodnutia boli vydané v dôsledku
nejednotnosti rozhodovania okresných a krajských súdov o otázke účelnosti trov právneho zastúpenia
za účelom zjednotenia ich názorov. Naviac prihliadol aj na to, že v obidvoch veciach išlo o podnet

vedľajšieho účastníka.

Keďže z obsahu spisu v predmetnej veci bolo zrejmé, že vedľajší účastník, zastúpený advokátom,
hromadne vstúpil do porovnateľných vecí, pričom v písomnom vyjadrení k návrhu
vzniesol všeobecne formulovanú (prakticky formulárovú) námietku premlčania, aktualizovanú len o
údaje odporkyne a údaje o individualizácii pohľadávky, odvolací súd mal za to, že trovy konania
vzniknuté zastupovaním advokátom v predmetnej veci nemožno považovať za trovy nevyhnutne

(účelne) vynaložené na riadne uplatnenie alebo bránenie práva na súde. Na zdôraznenie správnosti
svojho záveru prihliadol aj na skutočnosť, že v tomto písomnom podaní vedľajší účastník zároveň
uviedol, že na vytýčený termín pojednávania z dôvodu hospodárnosti sa nedostaví, pričom pre tento
prípad ospravedlnil svoju neúčasť, ako aj neúčasť právneho zástupcu a žiadal konať a rozhodnúť v ich
neprítomnosti. S poukazom na uvedené sa zastúpenie vedľajšieho účastníka advokátom vo veciach,

ktoré spolu napĺňajú charakteristiku tzv. hromadných vecí, javí ako odporujúce rozumnosti, a teda ako
zneužitie práva na právnu ochranu. Naviac bolo potrebné prihliadnuť aj na skutočnosť, že nie samotný
vstup vedľajšieho účastníka a vznesenie námietky premlčania viedli navrhovateľa k späťvzatiu návrhu,
ale stanovisko odvolacieho súdu vyjadrené v jeho uznesení. To všetko má za následok povinnosť
odvolacieho súdu konštatovať neúčelnosť nákladov vynaložených na právne zastúpenie, a teda ich

nepriznanie účastníkovi, ktorý by inak na ich náhradu mal právo. Vedľajší účastník by svoju úlohu,
spočívajúcu v pomoci odporcom v postavení spotrebiteľa, mohol efektívne splniť aj bez vynaloženia
nadbytočných nákladov na právne zastupovanie v každej skutkovo a právne takmer totožnej veci.
Požiadavke rozumnosti by zodpovedal napríklad taký jeho postup, ktorým by si vyžiadal právnu službu
len na vyhotovenie námietky premlčania, ktorú by potom sám, či už v postavení vedľajšieho účastníka

alebo zástupcu, použil v súdnom konaní vo všetkých porovnateľných veciach. Z uvedených dôvodov
sa odvolací súd stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, že v danej veci nešlo zo strany vedľajšieho
účastníka o účelne vynaložené trovy konania a uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti,
týkajúcej sa výroku o náhrade trov konania vedľajšieho účastníka, podľa § 219 ods. 1 OSP ako
vecne správne potvrdil, nakoľko mal za to, že takéto rozhodnutie je súladné aj s rozhodovacou praxou

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP, a
napriek úspechu navrhovateľa v odvolacom konaní odvolací súd o trovách konania rozhodol tak, že
navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože navrhovateľ, rovnako ako vedľajší
účastník, použil v rámci svojho vyjadrenia formulárové podanie a závery odvolacieho súdu majú rovnakú

platnosť pre každú sporovú stranu, teda aj pre navrhovateľa, a iné trovy konania mu v odvolacom konaní
nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.