Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 26, 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 8Sži/17/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1010200306
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: CSc., JUDr. Eva Babiaková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:1010200306.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

NajvyššísúdSlovenskejrepublikyvsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.EvyBabiakovej,CSc.

a členov senátu Mgr. Petra Melichera a JUDr. Alena Poláčková, PhD., v právnej veci žalobcu: EUREA,
občianske združenie, Tupého 25/A, Bratislava, IČO: 30 794 242, zast. Mgr. Vladimírom Šárnikom,
advokátom so sídlom Rožňavská 2, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky, Pribinova 2, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. MV-
SLV-14/OLVS-2010 zo dňa 19. januára 2010, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v
Bratislave č. k. 1S 29/2010 - 22 zo dňa 19. januára 2012, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S 29/2010 - 22 zo dňa

19. januára 2012 v spojení s opravným uznesením č. k. 1S 29/2010 - 42 zo dňa 23. júla 2013, p o t
v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom č. k. 1S 29/2010 - 22 zo dňa 19.01.2012 v spojení s
opravným uznesením č. k. 1S 29/2010 - 42 zo dňa 23.07.2013 podľa § 250j ods. 2 písm. d/ O. s. p.,
zrušil rozhodnutie žalovaného č. MV-SLV-14/OLVS-2010 zo dňa 19.01.2010 ako aj fiktívne rozhodnutie
zo dňa 15.01.2010, ktoré mu predchádzalo.

Uviedol, že žalovaný nerešpektoval zásady určitosti a zrozumiteľnosti správneho rozhodnutia. Z výroku
napadnutého rozhodnutia bolo zrejmé, že žalovaný nevyhovel žiadosti o sprístupnenie informácií zo

dňa 06.11.2008 podľa § 69 ods. 4, 6 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších
predpisov (ďalej v texte rozsudku len „zák. o PZ“). Žalobca však nežiadal informáciu v režime zák. o
PZ, ale v režime zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku
len „ZSI“), ktorý v § 13 prelamuje povinnosť mlčanlivosti vyplývajúcu z osobitných predpisov. V režime
ZSI mal žalobca nárok na tú časť informácií, ktorá v zmysle príslušných ustanovení ZSI nie je zo
sprístupňovania vylúčená. Žalovaný mohol postupovať aj tak, že by požadovaný záznam upravil, aby

tváre osôb zachytených na zázname neboli rozpoznateľné.

Ústava SR v čl. 26 ods. 1 zakotvuje právo na informácie, ktoré predstavuje právo na prijímanie informácií
a k nemu korelujúci pozitívny záväzok štátu voči neidentifikovanej skupine subjektov. Obsah tohto
záväzku je ozrejmený v ods. 5 cit. čl. ako povinnosť orgánu verejnej moci primeraným spôsobom
poskytovať informácie o svojej činnosti, pričom podmienky a spôsob ustanoví zákon. Obdobnú úpravu
obsahuje aj Listina základných práv a slobôd (čl. 17 ods. 1, 5). Ústava prostredníctvom práva na
informácie vytvára tri skupiny informácií. Prvú predstavujú informácie, ktoré štátne orgány ako aj orgányúzemnej samosprávy musia predložiť oprávneným osobám. Druhú skupinu tvoria informácie, ktoré
štátne orgány ani iné orgány verejnej moci nemusia predložiť oprávneným osobám, ale musia strpieť
prístup k nim, ak oprávnené osoby uplatnia svoje právo na informácie. Tretiu skupinu tvoria informácie,

ktoré nemožno zverejniť, pretože ide o informácie podliehajúce úprave čl. 26 ods. 6 Ústavy SR. Ústava
neobmedzujeprávonainformáciezhľadiskapredmetutohtopráva,tedaneustanovujepozitívnyvýpočet
informácií, ktoré oprávnená osoba môže vyhľadávať prijímať a rozširovať, ani neurčuje negatívny
výpočet informácií, ktoré nemožno vyhľadávať, prijímať a rozširovať. Predmetom práva na informácie
môžu byť všetky informácie, pokiaľ nejde o informácie podliehajúce obmedzeniam podľa čl. 26 ods. 4

Ústavy SR.

Krajský súd ďalej poukázal, že zákonná lehota na rozhodnutie o rozklade žalobcu proti rozhodnutiu
č. PPZ-297-4/OKAP zo dňa 14.12.2009 v zmysle § 19 ods. 3 ZSI začala žalovanému plynúť v deň
jeho podania, t.j. dňa 31.12.2009 a uplynula dňa 15.01.2010. V dôsledku nečinnosti žalovaného
uplynula lehota na rozhodnutie o rozklade a vzniklo fiktívne rozhodnutie, ktorým bol rozklad zamietnutý.
Uvedené rozhodnutie je v dôsledku absolútnej absencie odôvodnenia a ďalších formálnych náležitostí

nepreskúmateľné. Vzhľadom na existenciu fiktívneho rozhodnutia zo dňa 15.01.2010 bolo následné
rozhodnutie žalovaného č. MV-SLV-14/OLVS-2010 zo dňa 19.01.2010 nadbytočné, a preto musí byť
už len z tohto dôvodu zrušené. V ďalšom konaní žalovaný odstráni nedostatok týkajúci sa určitosti a
zrozumiteľnosti výroku rozhodnutia.

O trovách konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 O. s. p. tak, že úspešnému žalobcovi priznal

ich náhradu.

Proti predmetnému rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný domáhajúc sa jeho zrušenia
a vrátenia veci na ďalšie konanie.

Uviedol, že v čase žiadosti žalobcu nemal k dispozícii záznam upravený tak, aby tváre osôb zachytených
na zázname neboli rozpoznateľné, a teda nemal k dispozícii požadovanú informáciu. Zák. o PZ je vo

vzťahu k ZSI osobitným právnym predpisom, ktorý ustanovuje osobitný okruh informácií, na ktorých
poskytnutie sa vyžadujú osobitné podmienky, ktorými je okrem iného existencia právneho dôvodu.
Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že je právnickou osobou, ktorá potrebuje žiadané informácie
na plnenie svojich úloh podľa osobitného zákona, a preto mu nebolo možné informácie poskytnúť. ZSI
je vzhľadom na znenie § 69 ods. 4, ods. 6 zák. o PZ právne irelevantné a nemožno od neho odvodzovať

právo na informácie. Obmedzenie podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR je dovolené vtedy, ak sa splní formálna
podmienka, a to že obmedzenie prijme národná rada v právnom predpise so silou zákona a tiež dve
kumulatívne materiálne podmienky. Prvou materiálnou podmienkou je požiadavka, aby obmedzenie
slúžilo na ochranu práv a slobôd iných alebo sa ním musí chrániť bezpečnosť štátu, verejný poriadok,
verejné zdravie alebo mravnosť. Druhou podmienkou je podmienka nevyhnutnosti prijatia obmedzenia.

V danom prípade išlo o zákonnú licenciu na zhotovenie záznamu, avšak tento nebolo možné sprístupniť
podľa ZSI, pretože sprístupnenie by mohlo zasiahnuť do práv osôb, ktoré sa na zázname nachádzajú.
Rovnako bolo potrebné chrániť aj práva príslušníkov policajného zboru zachytených na zázname.

Žalobca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá O. s. p. v spojení s § 10 ods.

2 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo (podľa § 246c ods. 1 veta
prvá O. s. p. v spojení s § 211 a nasl. O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2 O. s. p. s tým, že deň
vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej
stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk . Rozsudok bol

verejne vyhlásený dňa 26.03.2015 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O. s. p.).

Žiadosťou o poskytnutie informácií sa žalobca domáhal sprístupnenia všetkých videozáznamov
zhotovených policajných zborom pred, počas a po futbalovom zápase medzi DAC Dunajská Streda a
Slovanom Bratislava dňa 01.11.2008 v Dunajskej Strede.Správny orgán prvého stupňa podľa § 69 zák. o PZ rozhodnutím č. PPZ-297-4/OKAP-2009 zo dňa
14.12.2009 nevyhovel žiadosti žalobcu. Žalovaný o rozklade žalobcu rozhodol fiktívnym rozhodnutím zo
dňa 15.01.2010 a následne dňa 19.01.2010 vydal aj formálne rozhodnutie č. MV-SLV-14/OLVS-2010,

ktorým rozklad žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy SR, každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou,

obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie
bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore
rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR, slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť
zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných,

bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

Podľa § 9 ods. 1 ZSI, informácie, ktoré sa dotýkajú osobnosti a súkromia fyzickej osoby, písomnosti
osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby
alebo jej prejavov osobnej povahy povinná osoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon,
alebo s predchádzajúcim písomným súhlasom dotknutej osoby. Ak dotknutá osoba nežije, taký súhlas

môže poskytnúť jej blízka osoba. Ustanovenia osobitných predpisov tým nie sú dotknuté.

Podľa § 12 ZSI, všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní
požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to
ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod
nesprístupnenia.

Podľa § 69 ods. 2 zák. o PZ, policajný zbor je oprávnený, ak je to potrebné na plnenie jeho úloh,
vyhotovovať zvukové, obrazové alebo iné záznamy z miest verejne prístupných a zvukové, obrazové
alebo iné záznamy o priebehu služobnej činnosti alebo služobného zákroku.

Podľa § 69 ods. 4 zák. o PZ, informácie a osobné údaje, ktoré vedie Policajný zbor podľa odseku
1, ako aj zvukové, obrazové alebo iné záznamy z miest verejne prístupných, ktoré vedie Policajný

zbor podľa odseku 2, sa poskytujú prokuratúre, súdom, Slovenskej informačnej službe, Vojenskému
spravodajstvu, Vojenskej polícii, Zboru väzenskej a justičnej stráže, colnej správe, Ministerstvu
spravodlivosti Slovenskej republiky, Ministerstvu zahraničných vecí Slovenskej republiky, Národnému
bezpečnostnému úradu na plnenie ich úloh a obecnej polícii podľa osobitného predpisu; ďalším
právnickým osobám a fyzickým osobám, len ak je to nevyhnutné na plnenie ich úloh podľa osobitného

zákona, a do zahraničia podľa § 69d ods. 5.

Podľa § 69 ods. 6 zák. o PZ, informácie a osobné údaje podľa odseku 4 nie sú verejne prístupné a osoby
uvedené v odseku 4 ich môžu poskytnúť tretím osobám len s predchádzajúcim súhlasom Policajného
zboru.

Najvyšší súd už vo svojom rozsudku sp. zn. 5Sži/1/2011 zo dňa 15.12.2011 judikoval:

Prihlásením sa Slovenskej republiky k princípom demokratického právneho štátu, resp. prijatím Listiny
základných práv a slobôd a Ústavy Slovenskej republiky došlo aj u nás k prechodu od koncepcie
diskrétnosti verejnej správy (štátnej správy i samosprávy) k princípu publicity správy (t. j. jej otvorenosti
a transparentnosti). Tým sa zmenilo základné právne-filozofické východisko pri riešení otázky prístupu
verejnosti k informáciám o činnosti verejnej správy v tom zmysle, že teraz majú v zásade všetci právnynárok na prístup ku všetkým informáciám okrem tých, ktoré sú osobitným zákonom taxatívne a iba z
nevyhnutných dôvodov vylúčené.

Zmyslom informovanosti občanov o verejnej moci je pre túto moc samu spätnou väzbou, kvalitatívnym

faktorom a zároveň aj poistkou proti jej zneužitiu. Ďalším nepopierateľným významom subjektívneho, a
tým aj vynútiteľného práva na informácie je jeho kontrolná funkcia vo vzťahu k fungovaniu verejnej moci.

Dostatočne rozsiahly, jednoduchý a rýchly prístup k informáciám má priaznivý vplyv na dôveru občanov
v demokratické inštitúcie a na ich ochotu podieľať sa na verejnom živote. Situácie, kedy samotné
získavanie podkladových informácií robí občanom problémy, sú pre nich demotivujúce, pretože tým
nadobúdajú pocit nemožnosti účinne ovplyvniť správu vecí verejných.

Právo na informácie spolu so slobodou prejavu sú ústavnými právami každého subjektu garantovanými
Ústavou Slovenskej republiky, Listou základných práv a slobôd a Dohovorom o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť len zákonom, ak ide o
opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu,
verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky).

Výkladovým pravidlom pri obmedzovaní základných práv a slobôd je ustanovenie čl. 13 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky, podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich
podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Rozsah obmedzení
základných práv a slobôd je potrebné vykladať reštriktívne.

Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva

alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu či dokonca popretiu iného práva alebo slobody
(IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 7/96), resp. inej hodnoty ústavnoprávnej povahy.

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú ústavný súd konštantne zohľadňuje vo
svojej rozhodovacej činnosti, právo na prístup k informáciám predstavuje jeden zo základných pilierov
demokratickej spoločnosti, jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca.

V niektorých situáciách však musí právo na prístup k informáciám ustúpiť. Limitačné klauzuly v čl.
26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia práva na prístup
k informáciám, pričom ide o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vždy demokratickému charakteru
spoločnosti (,,opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné“). Dôvodom takéhoto obmedzenia
môže byť aj „ochrana práv a slobôd iných“, ktoré chránia súkromné osoby pred neoprávnenými zásahmi

zo strany iných súkromných osôb (vrátane navrhovateľa) alebo štátu. Vychádzajúc zo záväznosti ústavy
pre všetky orgány verejnej moci, všeobecné súdy nevynímajúc, ústavný súd konštatuje, že orgány
verejnej moci musia v rámci výkonu svojich právomoci v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy vždy zohľadňovať
ochranu práva na prístup k informáciám, a to minimálne v rozsahu jej ústavných záruk (in: nález
Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 464/2010 zo dňa 10.11.2011).

V danej veci žalovaný neposkytnutie požadovaných informácií zdôvodnil najmä ustanovením § 69 ods.
4 zák. o policajnom zbore. Až v podanom odvolaní žalovaný poukázal na ochranu práv a slobôd iných, a
to konkrétne ochranu osobnosti osôb nachádzajúcich sa na zázname, či už civilných alebo príslušníkov
zboru.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase

vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 veta prvá O. s. p.), preto nemožno prihliadať
na okolnosti uvádzané žalovaným až v podanom odvolaní. V preskúmavanom rozhodnutí žalovaný
neuvádzal ako dôvod nesprístupnenia informácií ustanovenie § 9 ZSI, preto súd na dodatočne uvedené
dôvody neposkytnutia informácií než boli obsiahnuté v napadnutom rozhodnutí prihliadnuť nemohol.

Ak dôvodom neposkytnutia informácií mala skutočne byť ochrana osobnosti, bolo povinnosťou

žalovaného sa vysporiadať s obligatórnym postupom podľa § 12 ZSI v tom smere, že pokiaľ
sprístupnenie požadovaných informácií podlieha konkrétnym zákonným obmedzeniam, povinná osoba
informáciu poskytne, avšak s vylúčením tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon, ako to napokon
uviedol aj krajský súd v napadnutom rozsudku.Námietky žalovaného neboli z uvedených dôvodov spôsobilé spochybniť správnosť záverov Krajského
súdu v Bratislave vyslovených v napadnutom rozsudku, a preto ho najvyšší súd ako vecne správny
potvrdil a v podrobnostiach naň poukazuje v súlade s § 219 ods. 1, 2 O. s. p.

O trovách odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 246c
ods. 1 veta prvá O. s. p. a § 250k ods. 1 O. s. p. tak, že účastníkom náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, nakoľko úspešný žalobca si ich náhradu neuplatnil.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.