Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 19, 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/603/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7209200168
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Kunay

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7209200168.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudcov JUDr. Ota

Jurča a JUDr. Anny Slovinskej, vo veci žalobcu Z. E., trvale bytom H., G. X, t.č. vo výkone trestu odňatia
slobody v X., G. XX/XXX, zast. Z.. H. M., advokátkou, H., H. XX, proti žalovanej Slovenskej republike, za
ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu
škody, o odvolaní žalobcu proti rozsudku 19C/3/2009-251 z 28.2.2014 Okresného súdu Košice II

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa podanou žalobou domáhal priznania nároku na náhradu škody spôsobenej mu nesprávnym
úradným postupom pri vyšetrovaní veci týkajúcej sa ho ako poškodeného, ktorá bola vyšetrovaná
Obvodným úradom vyšetrovania PZ SR Košice II pod č.p. VP-464/10-93.

Súd prvého stupňa rozsudkom 19C/3/2009-62 z 5.11.2010 žalobu žalobcu zamietol a účastníkom
náhradu trov konania nepriznal.

Pri rozhodovaní prihliadal na nedostatok pasívnej legitimácie, keď bol toho názoru, že za prípadný
namietaný nesprávny úradný postup zodpovedá Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, do pôsobnosti
ktorého spadá aj príslušný orgán polície.

Krajský súd v Košiciach, rozhodujúci o odvolaní žalobcu, uznesením 2Co/52/2011-90 z 24.10.2011 zrušil
rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Upozornil, že prvostupňový súd síce
zamietol žalobu z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného, napriek tomu však konštatoval,
žezaškoduzodpovedáštát,pričomžalobcaakožalovanéhooznačilSlovenskúrepublikuajetakzrejmé,

že vec bola nesprávne právne posúdená.

Súd prvého stupňa ďalším rozsudkom (teraz preskúmavaným) 19C/3/2009-251 z 28.2.2014 žalobný
návrh zamietol, žalovanej náhradu trov konania nepriznal a tiež rozhodol, že žalobca nemá právo na
náhradu trov konania.

Vychádzal zo žaloby, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 10.000 € tvrdiac, že dňa 19.3.1993
mu páchateľ M. G. pichnutím do oblasti chrbta a krku spôsobil zranenia a pri vyšetrovaní tohto
skutku vyšetrovateľ bývalého Mestského úradu vyšetrovania PZ SR konajúci vo veci VP-464/10-93
nepostupoval v súlade s platnými právnymi predpismi a túto vec nevyšetril riadne a včas a jeho akopoškodeného dostatočne neinformoval o výsledkoch vyšetrovania a vykonaných procesných úkonoch a
svojou nečinnosťou spôsobil, že podozrivej osobe M. G. nebolo vznesené obvinenie a týmito zbytočnými
prieťahmi v konaní a nečinnosťou orgánu verejnej moci bolo zasiahnuté do jeho práv a chránených

záujmov. Vzal do úvahy obranu žalovanej, ktorá namietala, že nebol preukázaný údajný nesprávny
úradný postup orgánov činných v trestnom konaní, ktorý by viedol k vzniku škody a nebola preukázaná
ani len príčinná súvislosť medzi údajným nesprávnym postupom a vyčíslenou škodou vo výške 10.000
€. Poukázal ďalej na svoje predchádzajúce rozhodnutie z 5.11.2010 ako aj na dôvody zrušujúceho
uznesenia Krajského súdu v Košiciach 2Co/52/2011-90 z 24.10.2011. Z vykonaného dokazovania

mu vyplynulo, že uznesením Obvodného úradu vyšetrovania PZ SR Košice II ČVS: VP-464/10-93
zo dňa 17.5.1993 vyšetrovateľ začal trestné stíhanie vo veci pokusu trestného činu ublíženia na
zdraví na tom skutkovom základe, že dňa 19.3.1993 neznámy páchateľ pred reštauráciou Cassovia v
Košiciach, napadol Z. E. (žalobcu), ktorého pichol nožom do chrbta a do oblasti krku, čím mu spôsobil
práceneschopnosť v trvaní asi 21 dní. Z uznesenia zo dňa 18.6.1993 mal preukázané, že ním bolo
začaté trestné stíhanie voči obvinenému M. G. v danej veci a že v ten istý deň bol Obvodnej prokuratúre

Košice II predložený návrh na vzatie obvineného M. G. do vyšetrovacej väzby. Podrobne ďalej rozpísal
ďalší priebeh vyšetrovania obvineného M. G., ktorý viedol dňa 7.1.1994 k vypracovaniu záverečnej
správy s návrhom na konečné opatrenie voči M. G.. Popísal tiež, že žalobca v priebehu vyšetrovania na
predvolanky vyšetrovateľa nereagoval a pritom neúspešne v dňoch 13.7.1993, 20.7.1993 a 22.10.1993
bolo žiadané aj o jeho predvedenie cestou Pohotovostnej motorizovanej jednotky a žalobca nakoniec

vo veci bol vypočutý dožiadaným Okresným súdom v Trnave 12.12.2013. Citoval § 1, § 9 ods.1, §
18 ods.1 a 2 a § 25 ods.2 zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím
orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom a dospel k záveru, že v danej veci pasívna
legitimácia svedčí Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.
Rozviedol ďalej podmienky, ktoré musia byť naplnené pre vznik zodpovednosti štátu za nesprávny

úradný postup a citoval § 2 ods.5 a 6, § 12 ods.11, § 160 ods.1, § 163 ods.1 a § 164 ods.2 Tr.por.
a mal za preukázané, že vyšetrovanie vo veci Obvodného úradu vyšetrovania PZ SR Košice II č.p.
VP-464/10-93 prebiehalo v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami a to priebežne a riadne.
Nezistil nesprávny úradný postup vyšetrovateľa, existenciu ktorého bez bližšej konkretizácie tvrdil
žalobca a pritom zohľadnil, že na rýchlosť vykonania jednotlivých procesných úkonov mal vplyv aj

zdravotný stav obvineného, ako aj nedostavovanie sa niektorých svedkov na vyšetrovacie úkony.
Pokiaľ žalobca namietal nedostatočné informovanie o priebehu a výsledkoch vyšetrovania, poukázal
na žiadosti vyšetrovateľa o jeho predvedenie z 13.7., 20.7. a 22.10.1993 a na upovedomenia z 19.7.,
21.7. a 29.10.1993, z obsahu ktorých je zrejmé, že sa žalobca nezdržiaval v mieste svojho trvalého
bydliska a žiadnu inú svoju adresu vyšetrovateľovi neoznámil. Tým nebol daný ani len prvý zákonný

predpoklad pre vznik zodpovednosti štátu za škodu, ktorá mala vzniknúť žalobcovi titulom nesprávneho
úradného postupu. Navyše žalobca len vo všeobecnosti tvrdil, že mu bola spôsobená škoda, ktorú
však ani na základe výzvy bližšie nekonkretizoval a len prostredníctvom právneho zástupcu uviedol,
že sa jedná o nemajetkovú ujmu spočívajúcu v jeho dlhodobej fyzickej a psychickej indispozícii. Vznik
žiadnej konkrétnej škody ako majetkovej ujmy však žalobca v konaní ani netvrdil a ani nepreukázal,

hoci ho zaťažovalo dôkazné bremeno. Uviedol ďalej, že zákon č. 58/1969 Zb. neupravuje zodpovednosť
štátu za vznik nemajetkovej ujmy a náhradu nemajetkovej ujmy neumožňuje, aj keby žalobca vznik
nemajetkovej ujmy preukázal, k čomu však nedošlo. Nakoľko v danom prípade nebol preukázaný ani
nesprávny úradný postup, ani vznik škody, nemohla byť ani preukázaná príčinná súvislosť medzi nimi.
Vzhľadom na uvedené žalobný návrh ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol. Doplnil, že ak by aj

bolo preukázané naplnenie predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup,
vzhľadom na vznesenú námietku premlčania by nárok bol premlčaný. Vyšetrovanie vo veci bolo totiž
ukončené vypracovaním záverečnej správy dňa 7.1.1994 a objektívna premlčacia doba 10 rokov by
takto uplynula najneskôr 7.1.2004 a len v rámci tejto lehoty mohla plynúť subjektívna premlčacia doba.
Žalobca žalobu na súde podal pritom až 7.1.2009.

O trovách konania rozhodol podľa § 141 ods.2 O.s.p. a úspešnej žalovanej, ktorá si ich náhradu
neuplatnila, náhradu trov konania nepriznal a neúspešný žalobca právo na náhradu trov nemal.

Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca, navrhol ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie a to s poukazom na § 205 ods.2 písm.b/, d/ a f/ O.s.p. Nesúhlasil s tým, ako sa
súd prvého stupňa vysporiadal so vznesenou námietkou premlčania, citoval § 106 ods.2 Obč.zák. a bol

toho názoru, že premlčacia doba pri ním uplatnenej škode na zdraví nie je 10 rokov, ale tento nárok sanepremlčuje a je možné ho uplatniť v časovo neobmedzenej dobe. Citoval ďalej § 11 Obč.zák. a mal
za to, že dostatočným nevyšetrením veci a jeho neinformovaním o výsledku konania došlo v dôsledku
nesprávneho úradného postupu k zásadnému zásahu do jeho ľudskej dôstojnosti ako aj súkromia, čo

zakladá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Samotná skutočnosť, že zákon č. 58/1969 Zb. neupravuje
zodpovednosť štátu za vznik nemajetkovej ujmy, nemôže byť na jeho úkor a je nemysliteľné, aby osoby,
ktoré boli poškodené nesprávnym úradným postupom v roku 1993 nemali nárok na nemajetkovú ujmu a
boli posudzované odlišne od osôb poškodených v roku 2004 po tom, ako nadobudol účinnosť súčasný
zákon č. 514/2003 Z.z.

Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O.s.p. - v ostatných
prípadoch, t.j. neuvedených v § 214 ods.1, možno o odvolaní rozhodnúť bez nariadenia pojednávania)
za dodržania ust. § 156 ods.3 O.s.p., keď na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach bolo oznámené
miestoačasverejnéhovyhláseniarozsudkuvlehotenajmenej5dnípredjehovyhlásením,t.j.13.3.2015,
v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1, 3 O.s.p. a rozsudok v zamietavom výroku potvrdil podľa § 219
ods.1 O.s.p. ako vecne správny, lebo súd prvého stupňa úplne zistil skutkový stav vec a vec správne

právne posúdil.

Z obsahu odvolania žalobcu vyplýva, že podané odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa § 205
ods.2písm.d/af/O.s.p.,t.j.žesúdprvéhostupňadospelnazákladevykonanýchdôkazovknesprávnym
skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. d) O. s. p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu

veci súdom prvého stupňa spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho
rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej
stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi
chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku

ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové
zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132
O. s. p., a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne

sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický
rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo ktoré vyšli
najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď
výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132
až § 135 O. s. p.

Z hľadiska tohto odvolacieho dôvodu odvolací súd urobil záver, že v prejednávanej veci súd prvého
stupňa vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas
konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla
počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie
je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo

ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti
a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 až §
135 O. s. p., preto tento odvolací dôvod nie je v prejednávanej veci daný.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu

pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd použil na správne zistený skutkový stav nesprávny právny predpis, alebo aplikoval správny
právny predpis, ale ho nesprávne vyložil, prípadne vtedy, ak zo skutočností dostatočne preukázaných
vyvodil nesprávne právne závery.Ani tento odvolací dôvod nebol v danej veci zistený.

Odvolací súd nezistil ani to, aby konanie pred súdom prvého stupňa malo inú vadu, ktorá by mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods.2 písm.b/ O.s.p.) a žalobca takúto vadu vo

svojom odvolaní ani nekonkretizoval.

Podľa § 27 ods. 2 (Prechodné ustanovenie) zák.č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktorý nadobudol účinnosť 1.7.2004 a zrušil zák.
č.58/1969Zb.,zodpovednosťzaškoduspôsobenúrozhodnutiami,ktorébolivydanéprednadobudnutím
účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím
účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.

Vzhľadom na to, že tvrdená škoda mala byť žalobcovi spôsobená postupom vyšetrovateľa pred
nadobudnutím účinnosti zák.č. 514/2003 Z.z., súd prvého stupňa uplatnený nárok správne posúdil podľa
doterajšieho predpisu, t.j. podľa zák.č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím
orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ktorý na zistený skutkový stav aj správne
aplikoval.

Podľa§18cit.zák.štátzodpovedázaškoduspôsobenúvrámciplneniaúlohštátnychorgánovaorgánov
spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy
plnia.

Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Zodpovednosť podľa citovaného ustanovenia je jednou z foriem objektívnej zodpovednosti štátu

(bez ohľadu na zavinenie). Štát zodpovedá za škodu pri súčasnom splnení troch podmienok: 1.
poškodenému vznikla škoda (majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch), 2. príslušný orgán štátu sa
dopustil nesprávneho úradného postupu a 3. existuje príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym
úradným postupom, teda ak nesprávny úradný postup orgánu štátu je so vznikom škody vo vzťahu
príčiny a následku. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je odvodená

nie od konania orgánov, ako je tomu pri zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím,
ale od konania tých, ktorí plnia úlohy štátnych orgánov, teda pracovníkov tohto orgánu. Musí ísť o osoby
oprávnené úradne postupovať a osoby skutočne úradný postup vykonávajúce. Úradným postupom je
činnosť spojená s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti
s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo

k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Pretože úradný postup
spravidla nemožno v právnom predpise upraviť do najmenších podrobností, treba správnosť úradného
postupu posudzovať aj z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. K
nesprávnemu úradnému postupu môže dôjsť nielen pri úkonoch v rámci činnosti, pri ktorej štátny orgán
nerozhoduje, ale tiež v rámci jeho rozhodovacej činnosti. Za úradný postup možno označiť ako konanie

aktívne, tak i správanie pasívne. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie rozhodnutia
alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt
na jeho vydanie (nie však samotné vydanie rozhodnutia), lebo znaky nesprávneho úradného postupu
má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo činnosť, ktorá nie je vykonávaná v stanovenej lehote, alebo v
lehote, ktorá zodpovedá právu na prejednanie veci „bez zbytočných prieťahov“ v zmysle čl. 48 ods. 2

Ústavy SR, ktoré je súčasťou základného práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd. Zároveň zákon nedefinuje pojem nesprávnosti úradného
postupu. Nesprávnosť postupu je objektívna kategória, a preto jej existencia je závislá na tom, či bola
porušená norma alebo poriadok postupu, či nie. Zodpovednosť štátu za nesprávny úradný postup je tiež
objektívnou zodpovednosťou bez možnosti liberácie.

Žalobca nesprávny úradný postup štátneho orgánu videl v tom, že vyšetrovateľ konajúci vo veci č.p.
VP-464/10-93 nevyšetril vec riadne a včas, neinformoval ho o výsledkoch vyšetrovania a vykonanýchprocesných úkonoch, nevykonal procesné úkony na náležité zistenie skutkového stavu a nevzniesol
obvinenie voči M. G..

Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že vyšetrovanie Obvodného

úradu vyšetrovania PZ SR Košice II v danej veci prebiehalo v súlade s citovanými zákonnými
ustanoveniami upravujúcimi postup vyšetrovania a to priebežne a riadne, že vo veci bolo začaté
trestné stíhanie a voči M. G. bolo vznesené obvinenie. Nezistil nesprávny úradný postup vyšetrovateľa
a podrobne rozviedol, akým spôsobom a v akých lehotách tento informoval žalobcu o vykonaných
procesných úkonoch, čo však bolo sťažené tým, že žalobca sa v mieste svojho trvalého bydliska

nezdržiaval. Okrem toho mal za to, že žalobca nepreukázal ani vznik žiadnej konkrétnej škody, ako
majetkovej či nemajetkovej ujmy, hoci ho v konaní zaťažovalo dôkazné bremeno. S týmto názorom
súhlasí aj odvolací súd.

Podľa právnej zástupkyne žalobcu škoda spôsobená žalobcovi „spočíva v jeho bolestnom, resp. v tom,
žeboldlhúdobufyzickyindisponovanýatoztohodôvodu,žesamotnýpostuporgánučinnéhovtrestnom
konaní nebol v danom prípade dostatočne v súlade so zákonom“. Samotný žalobca vo svojej výpovedi

(zápisnica z 12.12.2013 na č.l. 218) sa k návrhu odmietol vyjadriť a jemu spôsobenú ujmu žiadnym
spôsobomnekonkretizoval.Žalobcatakneuniesoldôkaznébremenooexistenciinesprávnehoúradného
postupu, objektívne spôsobilého zasiahnuť do konkrétnych zložiek jeho osobnosti a ani neprodukoval
dôkazy umožňujúce ustáliť príčinnú súvislosť medzi tvrdeným zásahom a porušením jeho osobnostných
práv tak, aby bolo možné pristúpiť ku skúmaniu, či mu vzniklo aj právo na náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch. Žalobca nepreukázal, aby mu v dôsledku nesprávneho úradného postupu vznikla
odškodniteľná ujma na zdraví alebo aby mal nárok na vyčísliteľné bolestné. Žalobca neuniesol ani
dôkazné bremeno preukazujúce vznik značnej ujmy na jeho právach v takej miere, aby mu bolo dôvodné
priznať satisfakciu v podobe relutárnej satisfakcie.

Odhliadnuc od uvedeného, vzhľadom na odvolacie námietky žalobcu je potrebné súhlasiť s jeho

názorom, že aj podľa zák. č. 58/1969 Zb. je možné v niektorých prípadoch priznať aj náhradu
nemajetkovej ujmy. Pri výklade zák. č. 58/1969 Zb. totiž je potrebné postupovať tak, aby tento výklad
bol konformný aj s Ústavou Slovenskej republiky a pod pojmom náhrady škody tak treba rozumieť
aj škodu vo forme nemajetkovej ujmy. Predovšetkým v prípadoch napr. nezákonnej väzby už súdy
všeobecne prijali názor, podľa ktorého síce nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nemožno

síce priznať priamo v zmysle zák. č. 58/1969 Zb., ale tento nárok vyplýva z čl. 5 ods.5 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý sú súdy povinné aplikovať prednostne pred zákonom.
Aj v týchto prípadoch však žalobcovia musia preukázať, že im okrem majetkovej vznikla i nemajetková
ujma, ktorú treba vyvážiť peniazmi, a ide pritom o ujmu v oblasti ich cti, dôstojnosti, a vážnosti v rodine a v
spoločnosti a pod. Keďže však účelom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je primerané vyváženie

konkrétnej a preukázanej nemajetkovej ujmy a žalobca v danej veci žiadnu konkrétnu ujmu nepreukázal,
rovnako ako ani ďalšie predpoklady pre vznik zodpovednosti žalovanej za nesprávny úradný postup, je
rozhodnutie súdu prvého stupňa vecne správne. Okrem toho totiž ešte v súdnej praxi platí aj zásada, že
v občianskom súdnom konaní v zásade bez ďalšieho nemožno posudzovať trestné konanie z hľadiska
jeho rýchlosti.

K otázke premlčacej doby práva na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom,
vzhľadom na odvolaciu námietku žalobcu je potrebné uviesť, že posudzovanie trvania objektívnej
premlčacej doby na náhradu škody, ktorá vznikla z nesprávneho úradného postupu podľa ust. § 22 ods.1
a 2 zákona o zodpovednosti za škodu, ktorý síce explicitne jej dĺžku neustanovuje, je potrebné vykonať
za pomoci analógie. Aj z dôvodovej správy k zákonu o zodpovednosti za škodu vo vzťahu k ust. § 22

až § 24 je uvedené, že „tak subjektívna ako aj objektívna premlčacia doba“ je „stanovená jednotne pre
konanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, ako aj konanie o náhrade škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím“, a teda táto je 10 ročná. To neplatí, ak ide o škodu na zdraví.
Opätovne je však potrebné poukázať na to, že žalobca nepreukázal splnenie žiadneho zo zákonných
predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a ani to, aby

mu v jeho dôsledku vznikla ujma na zdraví, pričom v prejednávanej veci si neuplatňoval priamo nárokna náhradu škody, a preto je posudzovanie premlčacej doby vykonané súdom prvého stupňa vo vzťahu
k vecnej správnosti napadnutého rozsudku bez zásadného právneho významu.

Berúc do úvahy uvedené, odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok v súlade s § 219 ods.1 O.s.p. ako

vecne správny.

O trovách odvolacieho konania nebolo rozhodnuté, lebo účastníci nenavrhli, aby sa o nich rozhodlo (§
224 ods.1, § 151 ods.1 prvá veta O.s.p.).

Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení účinnom
od 1.5.2011).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.