Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, February 26, 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Sžo/29/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013200382
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Reisenauerová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:1013200382.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky

Reisenauerovej a členov senátu JUDr. Júlie Horskej a JUDr. Ľubice Filovej, v právnej veci žalobcov:
1/ C. bytom v Z. 2/ W., bytom tamtiež, obaja zastúpení JUDr. Ruženou Bubenčíkovou, advokátkou so
sídlom v Trnave, Kollárova č. 8, proti žalovanému: Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja
Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Námestie Slobody č. 6, P.O.BOX 100, za účasti: 1/ U.,
bytom v Z./ U. bytom v Z., P., zastúpená Mgr. Mgr. Pavlom Sojkom, PhD., advokátom so sídlom v Dubnici
nad Váhom, Nám. Matice slovenskej č. 4262/23, 3/ U., bytom v V., 4/ IO., bytom X. U. XX, zastúpená
Mgr. Pavlom Sojkom, PhD., advokátom so sídlom v Dubnici nad Váhom, Nám. Matice slovenskej č.

4262/23, 5/ Mesto Trnava, so sídlom v Trnave, Hlavná ul. č. l, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného zo 17. januára 2013, č. 03315/2013/B622-Sv05762/To, o odvolaní žalobcov proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave zo 17. januára 2014, č.k. 6S 53/2013-128, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo 17. januára 2014, č.k.
6S 53/2013-128, p o t v r d z u j e .

Žalobcom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo 17. januára 2014, č.k. 6S 53/2013-128, zamietol žalobu o
preskúmaniezákonnostirozhodnutiažalovanéhosprávnehoorgánuzo17.januára2013,č.03315/2013/
B622-Sv05762/To, ktorým žalovaný podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní

(správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej iba „správny poriadok“) zamietol odvolanie
žalobcov 1/ a 2/ a potvrdil rozhodnutie Krajského stavebného úradu v Trnave, odboru stavebného
poriadku z 23. októbra 2012, číslo KSÚ-OSP-2012/00280/Pl, ktorým tento prvostupňový správny orgán
zamietol podľa § 108 ods. 2 písm. f) a § 114 ods. 1 zákona o územnom plánovaní a stavebnom poriadku
(stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“) a § 17 zákona č. 135/1961
Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „cestný zákon“)
návrh žalobcov 1/ a 2/ z 1. februára 2012 na vyvlastnenie vlastníckeho práva k pozemkom - parcely č.

XXXX/XXX, katastrálne územie Z., o výmere 78 m2, (LV č. XXXX), ktorého spoluvlastníkmi, v podiele
1/1 (bezpodielové spoluvlastníctvo manželov), sú pribratí účastníci 1/ a 2/ a parcely č. XXXX/XX,
katastrálne územie Z., o výmere 78 m2, (LV č. XXXXX), ktorého vlastníčkou, v podiele 1/1, bola C.
(právna predchodkyňa pribratých účastníkov 3/ a 4/) pre účel uskutočnenia stavby „Miestna komunikácia
- cesta „B“ MOK 3,75/30“, Kopánka, Pekné pole, Trnava. Účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

Krajský súd uvedený rozsudok odôvodnil tým, že v prejednávanej veci ide o vyriešenie totožnej právnej
otázky, a to existencie verejného záujmu a aktívnej legitimácie žalobcov 1/ a 2/ na vyvlastnení, ako vprípade vyvlastnenia pre účely stavby „miestnej komunikácie - cesta „A“ MOK 3,75/30“, kde Najvyšší súd
Slovenskej republiky rozsudkom z 3. decembra 2013, sp. zn. 3 Sžp/20/2013 zmenil rozsudok Krajského
súdu v Bratislave z 10. mája 2013, sp. zn. 6S/2301/2012 tak, že žalobu zamietol. V odôvodnení

uvedeného rozsudku dospel najvyšší súd k právnemu názoru, že pokiaľ ide o existenciu verejného
záujmu na vyvlastnení pre účely miestnej komunikácie, tento vyplýva zo schváleného územného plánu,
ktorý je záväzný i pre Mesto Trnava, ktoré je povinné zabezpečiť jeho vymožiteľnosť i prostredníctvom
vyvlastnenia. Najvyšší súd Slovenskej republiky ďalej skonštatoval nedostatok aktívnej legitimácie
žalobcov 1/ a 2/ na vyvlastnenie pre účely miestnej komunikácie, pretože aktívne legitimovaným

subjektom vo veciach miestnych komunikácií je obec (§ 2 ods. 3, veta tretia a § 3d ods. 3 cestného
zákona). Krajský súd v prejednávanom prípade vychádzal aj z týchto záverov súdu vyššieho stupňa.
Podľa názoru krajského súdu nie je možné prenášať na žalobcov 1/ a 2/ povinnosti obce - Mesta Trnava.
Mesto Trnava bude povinné stať sa navrhovateľom vyvlastnenia a žalobcovia 1/ a 2/ sa na uvedenom
môžu podieľať len ako zúčastnené osoby. Nepostačuje ani uzavretie zmluvy o združení a ani zmluvy o
budúcej kúpnej zmluve medzi žalobcami 1/ a 2/ a Mestom Trnava. Otázka verejného záujmu, vyplýva

podľa krajského súdu zo schváleného územného plánu. Žalobcovia 1/ a 2/ nie sú oprávnení chrániť
záujmy Mesta Trnava, ktoré vystupuje v konaní pred súdom len ako pribratý účastník 5/, a preto krajský
súdtiežnevyhovelnámietkežalobcov,žežalovanýnekonal sMestomTrnava,ktorésadomáhalovstupu
do správneho konania.

Výrok o trovách konania odôvodnil krajský súd tým, že neúspešným žalobcom 1/ a 2/ nevznikol nárok na

náhradu trov konania a vzhľadom na špecifické postavenie pribratých účastníkov nie je možné priznať
im náhradu trov konania voči žalobcom. Za súčasnej právnej úpravy nemožno od žalobcu spravodlivo
žiadať, aby nahradil trovy vzniknuté účastníkovi, ktorého súd musí podľa § 250 ods. 1 veta druhá OSP
pribrať do konania, hoci žalobca jeho pribratie do konania sám ovplyvniť nemohol.

Vo včas podanom odvolaní žalobcovia žiadali, aby odvolací súd podľa § 250ja ods. 3 OSP napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že zruší napadnuté rozhodnutie žalovaného a vec vráti
žalovanému na ďalšie konanie a zaviaže žalovaného na náhradu trov konania. Nesúhlasili s právnym
názorom vyjadrenom v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 3. decembra 2013, sp. zn.
3Sžp/20/2013, z ktorého vychádzal prvostupňový súd v prejednávanom prípade, a proti uvedenému
rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky podávajú ústavnú sťažnosť pre porušenie základných

ústavných práv. Podľa názoru žalobcov je uvedený rozsudok najvyššieho súdu stručne zdôvodnený
a tiež je aj stručne zdôvodnený napadnutý rozsudok krajského súdu. Žalobcovia nedostali odpoveď
na ich argument ohľadom ich práva podať návrh na vyvlastnenie na základe § 112 ods. 2 prvá veta
stavebného zákona. Namietali, že § 2 ods. 3 tretia veta cestného zákona sa nemá interpretovať tak, ako
ho interpretoval najvyšší súd, ale treba ho vykladať tak, že zákonodarca dal obciam právomoc výstavbu

ciestzabezpečiťaspôsobakotoobceurobiaponechalnasamotnéobce.MestoTrnavaprežalobcovako
navrhovateľov vydalo územné rozhodnutie na umiestnenie stavby miestnej komunikácie cesty „B MOK“
a pokiaľ s nimi uzatvorilo zmluvu o združení a zmluvu o budúcej kúpnej zmluve, predmetom ktorej má
byť predaj a kúpa stavby telesa cesty a pozemku pod cestou, zabezpečil tým prípravu cesty a vydaním
stavebného povolenia (na ktoré žalobcovia už podali návrh) zabezpečí mesto aj výstavbu predmetnej

cesty. Zdôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu a zdôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu
považujú žalobcovia za nepresvedčivé aj s poukazom na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky vyjadrený v rozsudku z 23. novembra 2011, sp. zn. 6Sžp/12/2011, z ktorého v odvolaní citovali.
Žalobcovia namietali, že majú právo odpovede na otázku, prečo v rozsudku 3Sžp/20/2013 najvyšší súd
zaujalúplneinýprávnynázornato,čižalobcoviaakofyzickéosobymôžubyťvyvlastniteľmipozemku,na

ktorom podľa územného rozhodnutia je umiestnená miestna komunikácia. Podľa žalobcov boli porušené
ich práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 bod l Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd ako aj
právo žalobcov podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

Žalobcovia ďalej uviedli, že v dôsledku rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.
3Sžp/20/2013 a napadnutého rozsudku krajského súdu nemôžu na svojom pozemku, a tak isto aj

vlastníci susedných pozemkov, nemôžu na svojich pozemkoch, postaviť rodinné domy. Predmetné
pozemky sú však platným územným plánom Mesta Tmava určené na zastavanie. Pribratí účastníci
vedeli a vedia o tom, že ich pozemky sú podľa územného plánu Mesta Trnava a podľa urbanistickej
štúdieurčenénavýstavbumiestnejkomunikácie,avšakzneužívajúsvojevlastníckeprávokpredmetnýmpozemkom na ujmu práv žalobcov a práv vlastníkov susedných pozemkov, čím je porušený čl. 20 ods.
3 Ústavy SR, a to na úkor žalobcov.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov navrhol rozsudok krajského súdu potvrdiť. V plnom rozsahu

sa s ním stotožnil a považuje ho za vecne správny. Podľa § 112 ods. 2 stavebného zákona tvoria
okruh aktívne legitimovaných subjektov okrem orgánu štátnej správy aj právnické a fyzické osoby, avšak
za splnenia ďalšej podmienky a to, že musí ísť o fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá má predmet
vyvlastnenia využiť na účel, na ktorý sa vyvlastňuje. Vyvlastnenie miestnej komunikácie podľa § 108 ods.
2 písm. f) stavebného zákona nie je možné uskutočniť v prospech fyzickej osoby, lebo podľa § 2 ods.

3 cestného zákona zabezpečuje plánovanie, prípravu a výstavbu ciest vo vlastníctve obcí a miestnych
komunikácií obec. Ide o osobitný právny režim, ktorý legitimuje na vyvlastňovacie konanie podľa § 108
ods. 2 písm. f) stavebného zákona za účelom výstavby miestnej komunikácie obec. Túto skutočnosť
podporuje aj ustanovenie § 3d ods. 3 cestného zákona, ktorý ustanovuje, že miestne komunikácie sú
vo vlastníctve obce. V prípade vyvlastňovania pozemkov za účelom výstavby miestnej komunikácie
podľa § 108 ods. 2 písm. f) stavebného zákona v spojení s § 2 ods. 3 a § 3d ods. 3 cestného zákona,

preto nie je možné prisúdiť aktívnu legitimáciu vo vyvlastňovacom konaní fyzickej osobe. Žalovaný
tiež poukázal na skutočnosť, že zo žalobcami predloženej projektovej dokumentácie, vypracovanej
spoločnosťou ProVia v roku 2012, vyplýva, že predmetná komunikácia je naprojektovaná z ulice U.
ako jednopruhová, obojsmerná, končiaca obratiskom v tvare T. Nejedná sa teda o prepojovaciu cestu,
ktorá by bola vo verejnom záujme, pretože verejný záujem nie je vystavať časť cesty k nehnuteľnostiam

žalobcov, ale prepojiť ulice P. a U., avšak takýto cieľ žalobcovia svojim konaním nesledujú. Vo výkrese
C.02 Regulatívy územného rozvoja, ktorý je súčasťou záväznej časti územného plánu mesta Trnava, je
predmetná komunikácia znázornená ako prepojovacia medzi ulicami P. a U.. Práve vyvlastnením podľa
návrhu žalobcov by došlo k porušeniu cestného a stavebného zákona ako aj k neoprávnenému zásahu
do ústavou garantovaného vlastníckeho práva. Podľa názoru žalovaného mali žalobcovia možnosť

dopracovať sa k svojmu cieľu cez iný účel vyvlastnenia a to podľa § 108 ods. 2 písm. a) stavebného
zákona, ak by boli splnené podmienky pre vyvlastnenie podľa tohto ustanovenia.

Pribratí účastníci konania 2/ a 4/ vo vyjadrení k podanému odvolaniu navrhli rozsudok krajského súdu
potvrdiť ako vecne správny a priznať im náhradu trov odvolacieho konania. Uviedli, že navrhovateľ
vyvlastnenia musí byť aktívne legitimovanou osobou vo vzťahu k účelu vyvlastnenia. Účel, na ktorý

sa majú vyvlastniť pozemky vo vlastníctve pribratých účastníkov, je uskutočnenie stavby - Miestna
komunikácia - cesta „B“ MOK 3,75/30. Podľa právneho názoru pribratých účastníkov 2/ a 4/, žalobcovia
nemôžu byť aktívne legitimovaní na podanie návrhu na vyvlastnenie, pretože v súlade s cestným
zákonom nemôžu byť vlastníkom miestnej komunikácie a súčasne ani nie sú oprávnení vykonávať
správu ciest a miestnych komunikácií. Žalobcovia nie sú (a ani nemôžu byť) osobami, ktoré majú

predmet vyvlastnenia (pozemky) využiť na účel, na ktorý sa vyvlastňuje. Účelom vyvlastnenia nie je
samotné používanie miestnej komunikácie žalobcami (resp. verejnosťou). Ďalej pribratí účastníci 2/
a 4/ boli toho názoru, že podľa § 108 ods. 2 písm. f) stavebného zákona účelom vyvlastnenia nie
je len samotná výstavba alebo len samotná správa ciest, ale výstavba a správa ciest. Nie je možné
(resp. je pojmovo vylúčené), aby žalobcovia postavili miestnu komunikáciu, jej vybudovaním sa stali

jej vlastníkom a následne ju predali obci, lebo miestne komunikácie môžu byť vo vlastníctve len obcí.
Tvrdenie odvolateľov, že žalobcovia si nemôžu postaviť na svojich pozemkoch rodinné domy, pretože
nie je zabezpečený prístup k stavbám, nepovažovali pribratí účastníci 2/ a 4/ za pravdivé, lebo prístup
k pozemkom je možný prinajmenšom z ďalších dvoch strán. Podľa názoru pribratých účastníkov 2/ a
4/ rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. novembra 2011, sp. zn. 6Sžp/12/2011

nepredstavuje rozhodnutie, ktorým by najvyšší súd vyslovil jednoznačný názor k otázke okruhu aktívne
vecne legitimovaných osôb na podanie návrhu na vyvlastnenie pozemkov na účel výstavby miestnych
komunikácií.

Ostatní účastníci sa k odvolaniu žalobcov nevyjadrili, odvolací návrh nepodali.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok

ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach podaného odvolania žalobcov (§ 246c ods. 1 prvá
veta O.s.p. a § 212 ods. 1 O.s.p.), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250jaods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli
a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§
156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru,

že odvolaniu žalobcov nie je možné priznať úspech.

Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd prvého
stupňazamietolžalobu,ktorousažalobcoviadomáhalipreskúmaniarozhodnutia žalovanéhosprávneho
orgánu - Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR zo 17. januára 2013, č. 03315/2013/
B622-Sv05762/To, žiadajúc jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie.

Žalovaný správny orgán - Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR, rozhodnutím zo

17. januára 2013, č. 03315/2013/B622-Sv05762/To odvolanie žalobcov zamietol a potvrdil rozhodnutie
Krajského stavebného úradu v Trnave, odboru stavebného poriadku z 23. októbra 2012, číslo KSÚ-
OSP-2012/00280/Pl.

Krajský stavebný úrad v Trnave, odboru stavebného poriadku rozhodnutím z 23. októbra 2012, číslo
KSÚ-OSP-2012/00280/Pl podľa § 108 ods. 2 písm. f) a § 114 ods. 1 stavebného zákona a § 17 zákona

č. 135/1961 Zb. zamietol návrh žalobcov 1/ a 2/ z 1. februára 2012 na vyvlastnenie vlastníckeho práva
k pozemkom - parcely č. XXXX/XXX, katastrálne územie Z., o výmere 78 m2, (LV č. XXXX), ktorého
spoluvlastníkmi, v podiele 1/1 (bezpodielové spoluvlastníctvo manželov), sú pribratí účastníci 1/ a 2/ a
parcely č. XXXX/XX, katastrálne územie Z., o výmere 78 m2, (LV č. XXXXX), ktorého vlastníčkou, v
podiele 1/1, bola C. (právna predchodkyňa pribratých účastníkov 3/ a 4/) pre účel uskutočnenia stavby

„Miestna komunikácia - cesta „B“ MOK 3,75/30“, Kopánka, Pekné pole, Trnava.

Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci bolo rozhodnutie a postup žalovaného správneho
orgánu, ktorým rozhodnutím žalovaný rozhodol s konečnou platnosťou o zamietnutí návrhu žalobcov
na vyvlastnenie pozemkov podľa § 108 ods. 2 písm. f) a § 114 ods. 1 stavebného zákona v spojení s
§ 17 zákona č. 135/1961 Zb..

Podľa § 246c ods. 1, veta prvá O.s.p. pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa
použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

Podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne

doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu
a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia § 219 ods.
2 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných
právnych záverov vo veci samej, spolu so správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k

predmetu konania, uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú
dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát odvolacieho súdu
považuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom.
Vzhľadom k tomu, aby neopakoval pre účastníkov známe skutočnosti, na zdôraznenie správneho
skutkového a právneho záveru súdu prvého stupňa uvádza.

Podľa čl.1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je zvrchovaný,
demokratický a právny štát.

Podľa čl. 2 ods.2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Zuvedenéhočlánkuústavyvyplýva,ževýkladauplatňovanievšeobecnezáväznýchprávnychpredpisov

musí byť v súlade s ústavou. Vplyvom ústavy dochádza k vsunutiu jej obsahovo-hodnotových vlastností
do všeobecných pojmov zákona tak, aby bol zabezpečený ústavne konformný výklad. Požiadavka na
ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je súčasťou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho
správneho aktu. Práve tu je ťažisko činnosti správneho súdnictva, pretože dikcia zákona nemôže byť
interpretovaná izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje.
Orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v

zmysle čl.2 ods.2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou
v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl.7 Ústavy SR) a po vstupe
Slovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne
záväznými predpismi Európskeho spoločenstva a Európskej únie.

Odvolací súd v danej veci zistil, že spor o zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného medzi

účastníkmi konania v prieskumnom konaní spočíva práve v ústavnej konformnosti výkladu právnej
úpravy ustanovujúcej splnenie zákonných podmienok pre vyvlastnenie vlastníckeho práva k pozemku v
zmysle zákonnej úpravy ustanovenej v § 108 ods.2 písm. f) stavebného zákona, a preto upriamil svoju
pozornosť k otázke správnej aplikácii uvedenej právnej normy žalovaným správnym orgánom.

Podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyvlastnenie alebo nútené

obmedzenievlastníckehoprávajemožnéibavnevyhnutnejmiereavoverejnomzáujme,atonazáklade
zákona a za primeranú náhradu.

Právny inštitút vyvlastnenia v zmysle v článku 20 ods. 4 Ústava SR ako výnimočný spôsob zásahu do
vlastníckeho práva pri splnení ustanovených podmienok treba vykladať tak,

že vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo

verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

V danej súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti, že v ústavnoprávnej rovine podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy SR vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Funkcia práva
vlastniť majetok a jeho ochrana spočíva v tom, aby sa všetkým vlastníkom poskytla a súčasne aj
trvale garantovala právna istota tak, že vlastnícke právo k veci, ktoré nadobudol v súlade s platnými

zákonmi, sa nemôže obmedziť alebo využiť bez právneho dôvodu (PL. ÚS 16/95). Taktiež Dohovor o
ochrane ľudských práv a základných slobôd v čl. 1 v znení dodatkového protokolu č. 1 poskytuje ochranu
majetku každej fyzickej a právnickej osobe s výnimkou pozbavenia majetku na základe podmienok
ustanovených v zákone z dôvodu verejného záujmu. Na uvedenú právnu úpravu nadviazal zákonodarca
aj v Občianskom zákonníku v §§ 123 a nasl., keď v právnej norme § 124 stanoví, že všetci vlastníci majú

rovnaké práva a povinnosti a poskytuje sa im rovnaká právna ochrana.

Z uvedenej právnej úpravy jednoznačne vyplýva, že oproti právu žalobcov na výkon ich vlastníckeho
práva spočívajúci v zabezpečení prístupu k ich nehnuteľnosti, je postavené právo vlastníkov pozemkov
- zúčastnených osôb, ktorých pozemky sa žalobcovia návrhom domáhali vyvlastniť, a preto povinnosťou
orgánov verejnej správy v rámci kompetencie zákonom im zverenej bolo postupovať v konaní v súlade

s ústavou, ktorá v ústavnoprávnej rovine dovoľuje vyvlastnenie vlastníckeho práva k pozemkom, avšak
len na základe zákona a v súlade so zákonom.

Najširšiu úpravu vyvlastnenia upravuje stavebný zákon (§§ 108 - 116), ktorý okrem toho, že v § 108
ods. 2 vymedzuje účely, na ktoré možno vyvlastniť alebo vlastnícke právo k nehnuteľnostiam obmedziť,upravuje aj základné predpoklady na vyvlastnenie a určuje špeciálny procesný postup, podľa ktorého
sa postupuje v každom vyvlastňovacom konaní.

Podľa§108ods.1stavebnéhozákonapozemky,stavbyaprávaknim,potrebnénauskutočneniestavieb

alebo opatrení vo verejnom záujme, uvedených v ods. 2, možno vyvlastniť alebo vlastnícke práva k
pozemkom a stavbám možno obmedziť rozhodnutím stavebného úradu (ďalej len „vyvlastniť“).

Podľa § 108 ods. 2 písm. f) stavebného zákona vyvlastniť možno len vo verejnom záujme pre výstavbu a
správu diaľnic, ciest a miestnych komunikácií vrátane zriadenia ich ochranných pásiem podľa osobitných
predpisov. 10e/ (Poznámka pod čiarou 10e/ odkazuje na cestný zákon).

Podľa § 108 ods. 3 veta prvá stavebného zákona sa verejný záujem na vyvlastnení na účely uvedené

v odseku 2 musí preukázať vo vyvlastňovacom konaní.

Podľa§109ods.1stavebnéhozákona,cieľomvyvlastneniajedosiahnuťprechod,prípadneobmedzenie
vlastníckeho práva k pozemkom a stavbám alebo zriadenie, zrušenie, prípadne obmedzenie práva
vecného bremena k pozemkom a stavbám.

Podľa § 110 ods. 1 stavebného zákona, vyvlastniť možno len vtedy, ak cieľ vyvlastnenia nemožno

dosiahnuť dohodou alebo iným spôsobom.

Podľa § 110 ods. 2 stavebného zákona vyvlastnenie musí byť v súlade s cieľmi a zámermi územného
plánovania a ten sa dokazuje územným rozhodnutím. Pokiaľ účel, na ktorý sa vyvlastňuje, nevyžaduje
vydanie územného rozhodnutia, skúma sa súlad s cieľmi a zámermi územného plánovania priamo vo
vyvlastňovacom konaní.

Podľa § 112 ods. 2 prvej vety stavebného zákona vyvlastňovacie konanie sa začína na návrh orgánu
štátnej správy, právnickej alebo fyzickej osoby, ktorá má predmet vyvlastnenia využiť na účel, na ktorý
sa vyvlastňuje.

Podľa § 4b ods. 1 cestného zákona miestnymi komunikáciami sú všeobecne prístupné a užívané ulice,
parkoviská vo vlastníctve obcí a verejné priestranstvá, ktoré slúžia miestnej doprave a sú zaradené do

siete miestnych komunikácií.

Podľa § 17 cestného zákona o vyvlastnení nehnuteľností alebo práv k nehnuteľnostiam pre účely
stavby a správy diaľnic, ciest a miestnych komunikácií, ako aj pre plnenie ostatných úloh určených
týmto zákonom platia ustanovenia zákona o územnom plánovaní a stavebnom poriadku a vykonávacích
predpisov k nemu vydaných, ak osobitný zákon neustanovuje inak.

Podľa § 2 ods. 3 tretej vety cestného zákona plánovanie, prípravu a výstavbu ciest vo vlastníctve obcí
a miestnych komunikácií zabezpečujú obce.

Podľa § 3d ods. 3 cestného zákona miestne komunikácie sú vo vlastníctve obcí.

Podľa § 3d ods. 5 písm. d) cestného zákona správu pozemných komunikácií vykonávajú, ak ide o
prejazdné úseky ciest vo vlastníctve obce, o miestne komunikácie a účelové komunikácie vo vlastníctve

obce - obce, prípadne právnické osoby nimi na tento účel založené alebo zriadené.Podľa názoru odvolacieho súdu zhodne s názorom súdu prvého stupňa správne orgány oboch stupňov
v konaní postupovali náležite v intenciách citovaných právnych noriem, vo veci si zadovážili dostatok
skutkovýchpodkladovrelevantnýchprevydanierozhodnutia,riadnezistili skutočnýstavazoskutkových

okolností vyvodili správny právny záver, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia i náležite odôvodnili
vyporiadajúc sa so zásadnými námietkami účastníkov správneho konania a v konaní sa nedopustili takej
vady, ku ktorej by musel súd prihliadnuť z úradnej povinnosti a ktorá by mala za následok nezákonnosť
ich rozhodnutia. Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa postupoval správne a v súlade so zákonom,
keď žalobu zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dáva do pozornosti, že úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti
rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku
(upravujúcej rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov §§ 247 a
nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových
podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom
konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo

zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s
hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu
je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého
rozhodnutia.

V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané

v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym
orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).

Pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania
napadnutého rozhodnutia ( § 250i ods.1 O.s.p.).

Pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne

uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených
zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia (§ 245 ods.2 O.s.p.).

Vychádzajúc z predmetu súdneho prieskumu v danej veci odvolací súd dáva súčasne do pozornosti
právny názor Ústavného súdu SR vyslovený v jeho náleze sp. zn. III. ÚS 72/2010, v zmysle ktorého „v
súvislosti s výkladom a aplikáciou príslušných právnych predpisov musí súd prihliadať na spravodlivú

rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania.
Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými
atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu.
Nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov, ktorá zahŕňa aplikáciu abstraktných právnych
noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov, je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy

uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého
nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali
navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho
predpisu.“

Vzhľadom k uvedenému odvolací súd v danom prípade považoval postup správnych orgánov oboch

stupňov za súladný so zákonom, keď v preskúmavacom konaní, predmetom ktorého bolo posúdenie
splnenia zákonných podmienok pre vyvlastnenie vlastníckeho práva vlastníkov pozemkov na základe
návrhu fyzických osôb - žalobcov, pre výstavu miestnej komunikácie, upriamili svoju pozornosť k
predmetu vyvlastnenia a v tejto súvislosti súčasne aj k aktívnej legitimácie žalobcov na podanie
návrhu na vyvlastnenie a to aj z pohľadu zabezpečenia spravodlivej rovnováhy pri poskytovaní

ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov správneho konania tak v prípade
navrhovateľov vyvlastnenia (žalobcov) ako aj vlastníkov vyvlastňovaných pozemkov (pribratých
účastníkov). Na základe skutkových okolností vyplývajúcich z administratívneho spisu odvolací súd
dospel k záveru, že v danej veci správne orgány oboch stupňov v rámci svojej kompetencie, ktorúim zákonodarca zveruje, pri výkone verejnej moci postupovali náležite pri dodržiavaní relevantných
právnych predpisov vzťahujúcich sa k vyvlastňovaciemu konaniu a iných všeobecne záväzných
právnych predpisov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku súdu
prvého stupňa vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu, obsiahnutých
v odôvodnení napadnutého prvostupňového rozsudku, ktoré z tohto dôvodu neopakuje a súčasne na
ne poukazuje.

Odvolací súd na základe skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu mal preukázané,
že žalovaný správny orgán rozhodnutím zo 17. januára 2013, č. 03315/2013/B622-Sv05762/To

podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku zamietol odvolanie žalobcov 1/ a 2/ a potvrdil rozhodnutie
Krajského stavebného úradu v Trnave, odboru stavebného poriadku z 23. októbra 2012, číslo KSÚ-
OSP-2012/00280/Pl, o zamietnutí podľa § 108 ods. 2 písm. f) a § 114 ods. 1 stavebného zákona a §
17 cestného zákona návrhu žalobcov 1/ a 2/ z 1. februára 2012 na vyvlastnenie vlastníckeho práva k
pozemkom - parcely č. XXXX/XXX, katastrálne územie Z., o výmere 78 m2, (LV č. XXXX), ktorého

spoluvlastníkmi, v podiele 1/1 (bezpodielové spoluvlastníctvo manželov), sú pribratí účastníci 1/ a 2/ a
parcely č. XXXX/XX, katastrálne územie Z., o výmere 78 m2, (LV č. XXXXX), ktorého vlastníčkou, v
podiele 1/1, bola C. (právna predchodkyňa pribratých účastníkov 3/ a 4/) pre účel uskutočnenia stavby
„Miestna komunikácia - cesta „B“ MOK 3,75/30“, Kopánka, Pekné pole, Trnava.

Vzhľadom k uvedenému odvolací súd nepovažoval za dôvodnú argumentáciu žalobcov uvedenú v

odvolaní, ktorou nesúhlasili s právnym názorom vyjadrenom v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 3. decembra 2013, sp. zn. 3Sžp/20/2013, z ktorého vychádzal prvostupňový súd v
prejednávanom prípade.

Odvolací súd vychádzajúc zo skutkových okolností danej veci vyplývajúcich z administratívneho
spisu a relevantnej právnej úpravy dospel k záveru, že prvostupňový súd správne vychádzal pri

svojom rozhodnutí z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 3. decembra 2013, sp. zn.
3Sžp/20/2013, keďže predmet v preskúmavanej veci sa týkal obdobnej veci vyvlastnenia pre účely
„miestnej komunikácie - cesta „A“ MOK 3,75/30“.

Vo veci vedenej na najvyššom súde pod sp. zn. 3Sžp/20/2013, išlo o obdobnú vec ako je predmetom
konania vedeného pod sp. zn. 7Sžo/29/2014. Žalobcovia ako aj žalovaný sú identickí a predmetom

prieskumu v oboch konaniach je rozhodnutie žalovaného o zamietnutí návrhu žalobcov na vyvlastnenie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí z 3. decembra 2013, sp. zn. 3Sžp/20/2013 vo vzťahu
k aktívnej legitimácii subjektu na podanie návrhu na vyvlastnenie pre zákonnom vymedzený účel
vyvlastnenia výstavba miestnej komunikácie podľa § 108 ods. 1 písm. f) stavebného zákona zistil, že
táto zásadná právna otázka nebola doteraz judikovaná.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v uvedenom rozsudku dospel k právnemu názoru, že „navrhovateľ
musí byť aktívne legitimovanou osobou vo vzťahu k účelu vyvlastnenia. To znamená, že súčasne
musí byť osobou, ktorá má predmet vyvlastnenia využiť na účel, na ktorý sa vyvlastňuje. Vyvlastnenie
je originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. V tomto prípade dochádza k prechodu
(nie k prevodu) vlastníckeho práva z vlastníka na navrhovateľa vyvlastnenia (§ 109 ods. 2 prvá

veta stavebného zákona). Stavebný zákon neupravuje možnosť vyvlastňovacím rozhodnutím upraviť
prechod vlastníctva na inú osobu ako navrhovateľa. Vyvlastňuje sa preto, aby vec nadobudol priamo
navrhovateľ vo verejnom záujme a využíval ju v súlade s kogentným účelom vyvlastnenia. V danom
prípade sa navrhovatelia ako fyzické osoby domáhali vyvlastnenia pozemku pre účely miestnej
komunikácie podľa § 108 ods. 2 písm. f) stavebného zákona. Miestne komunikácie však podliehajú

osobitnému právnemu režimu a v zmysle § 2 ods. 3 tretia veta cestného zákona „plánovanie,
prípravu a výstavbu ciest vo vlastníctve obcí a miestnych komunikácií zabezpečujú obce; pri účelových
komunikáciách ich zabezpečujú vlastníci a iné oprávnené osoby“. Podľa § 3d ods. 3 cestného zákona
"miestne komunikácie sú vo vlastníctve obce". Aktívne legitimovaným subjektom vo veciach miestnychkomunikácií je obec. Nedostatok aktívnej legitimácie žalobcov v procese vyvlastnenia nie je možné
odstrániť zmluvou o uzavretí budúcej zmluvy medzi žalobcami 1/ a 2/ ako navrhovateľmi vyvlastnenia
a mestom Trnava z dôvodu, že tieto prevodové zmluvy sú už uzatvárané mimo procesu vyvlastnenia

a zabezpečovanie ich vymožiteľnosti už nie je v právomoci správneho orgánu, ktorý vyvlastnenie
uskutočňuje.“

Z uvedeného aj podľa názoru odvolacieho súdu zhodne s názorom súdu prvého stupňa vyplýva, že
najvyšší súd vo svojom predchádzajúcom rozsudku v dostatočnom rozsahu sa vysporiadal so spornou
otázkou, a to aktívnou legitimáciou žalobcov na podanie návrhu na vyvlastnenie pre účel podľa § 108

ods. 2 písm. f) stavebného zákona. Nie je preto dôvod, aby sa najvyšší súd v prejednávanej veci od
svojho predchádzajúceho právneho názoru odchýlil.

Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcov, že nedostali odpoveď na ich argument
ohľadom ich práva podať návrh na vyvlastnenie na základe § 112 ods. 2 prvá veta stavebného zákona,
ako aj, že § 2 ods. 3 tretia veta cestného zákona sa nemá interpretovať tak, ako ho interpretoval najvyšší
súd,aletrebahovykladaťtak,žezákonodarcadalobciamprávomocvýstavbuciestzabezpečiťaspôsob

ako to obce urobia ponechal na samotné obce.

Právnu normu ustanovenú v § 112 ods.2 stavebného zákona treba interpretovať v kontexte právnej
úpravy stavebného zákona ustanovujúcej vyvlastnenie v súlade a s účelom vyvlastnenia zákonodarcom
predpokladanej v stavebnom zákone a teda aj v súlade s právnou úpravou ustanovenou v právnej norme
§ 108 ods.2 stavebného zákona. Vyvlastňovacie konanie v zmysle § 112 ods. 2 stavebného zákona sa

začína na návrh orgánu štátnej správy, právnickej alebo fyzickej osoby, ktorá má predmet vyvlastnenia
využiť na účel, na ktorý sa vyvlastňuje. V uvedenej právnej úprave zákonodarca upravuje okruh osôb
oprávnených podať návrh na začatie vyvlastňovacieho konania za splnenia zákonom predpokladanej
podmienky tak, že osoba podávajúca návrh na vyvlastnenie má predmet vyvlastnenia využiť na účel,
na ktorý sa vyvlastňuje. Zákonodarca v právnej úprave ustanovujúcej vyvlastnenie nevylučuje podanie

návrhu na vyvlastnenie fyzickou osobou, avšak za splnenia zákonnej podmienky ustanovenej v § 112
ods.2 stavebného zákona a to, že fyzická osoba má predmet vyvlastnenia využiť na účel, na ktorý
sa vyvlastňuje, vychádzajúc z relevantnej právnej úpravy na vec sa vzťahujúcej (§ 108 ods.2, písm. f/
stavebného zákona). Zo skutkových okolností danej veci je zrejmé, že predmet vyvlastnenia (predmetné
pozemky) nemôžu žalobcovia využiť pre výstavbu a správu miestnych komunikácií vrátane zriadenia

ich ochranných pásiem podľa osobitných predpisov podľa § 108 ods. 2 písm. f) stavebného zákona,
pretože v zmysle definície miestnej komunikácie podľa cestného zákona tieto sú vo vlastníctve obcí,
ktoré vykonávajú aj ich správu (§ 4b ods. 1, § 3d ods. 3 a § 3d ods. 5 písm. d/ cestného zákona).

Vzhľadom k uvedenému je teda vylúčené, aby žalobcovia mohli byť navrhovateľmi vyvlastnenia pre účel
vyvlastnenia podľa § 108 ods. 2 písm. f) stavebného zákona, keďže nie je z povahy veci možné, aby sa

stali vlastníkom miestnej komunikácie a následne ju previedli do vlastníctva obce. Uvedené potvrdzuje
právna úprava cestného zákona, keď v zmysle § 2 ods. 3 cestného zákona plánovanie, prípravu a
výstavbu ciest vo vlastníctve obcí a miestnych komunikácií zabezpečuje obec. Teda prípravu výstavby
miestnych komunikácií zabezpečuje obec aj tým, že v prípade potreby iniciuje vyvlastňovacie konanie,
v ktorom preto nemôžu vystupovať žalobcovia vo vlastnom mene a na vlastný účet. Vychádzajúc z

uvedeného podľa názoru odvolacieho súdu nemožno však vylúčiť, aby samotnú výstavbu miestnej
komunikácie obec zabezpečila prostredníctvom súkromného sektora, teda, aby samotnú výstavbu
uskutočnili žalobcovia, ktorá skutočnosť sama osebe ich však neoprávňuje k podaniu návrhu na
vyvlastnenie vlastníctva k dotknutým pozemkom, keďže stavebný zákon takéto oprávnenie zveruje
do právomoci obce. V danej súvislosti odvolací súd dáva žalobcom do pozornosti právnu úpravu

ustanovenú v § 108 ods.2 písm. a/ stavebného zákona a súčasne vyjadrenie žalovaného, keď vyslovil
názor, že žalobcovia mali možnosť dopracovať sa k svojmu cieľu cez iný účel vyvlastnenia a to podľa
§ 108 ods. 2 písm. a) stavebného zákona, ak by boli splnené podmienky pre vyvlastnenie podľa tohto
ustanovenia.

Odvolací súd nesúhlasil ani s argumentáciou žalobcov pokiaľ poukazovali na opačný právny názor

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý mal byť vyjadrený v rozsudku z 23. novembra 2011, sp.zn. 6Sžp/12/2011. K uvedenému odvolací súd konštatuje, že v predmetnom rozsudku sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky nezaoberal aktívnou legitimáciou na podanie návrhu na začatie vyvlastňovacieho
konania. V uvedenom súdnom konaní sa riešila otázka zákonnosti územného rozhodnutia. Najvyšší

súd Slovenskej republiky v tomto rozsudku dospel k záveru, že ustanovenia stavebného zákona ani
cestného zákona vo svojich ustanoveniach nevyžadujú ako podmienku vydania územného rozhodnutia
preukázanie hmotnej participácie obce na výstavbe miestnej komunikácie, s tým, že ak k dohode s
vlastníkmi pozemkov nedôjde, bude postup podľa § 108 ods. 1 ods. 2 písm. f) stavebného zákona v
súlade so zákonom.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí z 23. novembra 2011, sp. zn. 6Sžp/12/2011 teda
nevyjadril opačný právny názor ako následne vo svojom rozsudku z 3. decembra 2013, sp. zn.
3Sžp/20/2013, keďže v rozhodnutí z 23. novembra 2011, sp. zn. 6Sžp/12/2011, skúmal podmienky
a podstatné náležitosti územného rozhodnutia. Ak najvyšší súd uviedol medzi možnými dôsledkami
nedohodnutia sa s vlastníkmi pozemkov aj postup podľa § 108 ods. 1, ods. 2 písm. f) stavebného
zákona, nie je možné uvedené bez ďalšieho posudzovať ako vyriešenie aktívnej legitimácie na podanie

návrhu na vyvlastnenie.

Vyvlastňovacie konanie a následné rozhodnutie o vyvlastnení musí byť v súlade nielen s Ústavou
Slovenskej republiky a Občianskym zákonníkom, ktorý je všeobecným predpisom upravujúcim zákonné
podmienky vyvlastnenia, ale musí rešpektovať aj hmotnoprávne a procesné podmienky, obsiahnuté v
stavebnom zákone, ako aj v cestnom zákone, ktoré sú aplikovateľné v danej veci.

Zákonnými, resp. ústavnými podmienkami vyvlastnenia, ktoré musia byť pri každom vyvlastnení
nepochybne zistené a dané, vyplývajú priamo z čl. 20 ods. 4 Ústavy SR ako aj z článku 11 ods. 4 Listiny
základných práv a slobôd. Vyvlastnenie musí byť v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na
základe zákona a za primeranú náhradu, ak účel vyvlastnenia sa nemohol dosiahnuť inak.

Z dôvodu, že žalobcovia nie sú aktívne legitimovaným subjektom na podanie návrhu na vyvlastnenie

pozemkov pre účely uvedené v § 108 ods. 2 písm. f) stavebného zákona, nemohlo dôjsť ani k porušeniu
namietaných ústavných práv žalobcov. Práve naopak, ak by správne orgány na základe návrhu žalobcov
za daných okolností o vyvlastnení v prospech žalobcov rozhodli, postupovali by v rozpore so zákonom.
Za daného stavu je dokonca predčasné riešiť otázku verejného záujmu na vyvlastnení, ktorý sa musí
podľa § 108 ods. 3 stavebného zákona preukázať vo vyvlastňovacom konaní.

Vzhľadom k uvedenému odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa sa v danej veci
predmetom súdneho prieskumu náležite zaoberal, keď vychádzajúc z rozsahu a dôvodov žaloby
náležite posudzoval súladnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného v nadväznosti na prvostupňové
rozhodnutie, so zákonom, pričom posudzoval ich súladnosť s právnymi predpismi, na ktoré v
napadnutom rozsudku poukázal. Krajský súd v preskúmavanej veci rozhodol skutkovo správne a v

súlade so zákonom a súčasne svoje rozhodnutie v dostatočnom rozsahu náležite zdôvodnil, keď
dal vyčerpávajúcu odpoveď na zásadnú nastolenú otázku, ktorou nepochybne je posúdenie aktívnej
legitimácie žalobcov na podanie návrhu na vyvlastnenie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z uvedených dôvodov nepovažoval námietky žalobcov vznesené v
odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa za relevantné na vyhovenie ich odvolacieho návrhu, a

preto pokiaľ súd prvého stupňa zamietol žalobu, odvolací súd napadnutý rozsudok prvostupňového súdu
podľa § 250ja ods.3 O.s.p. v spojení s § 246c ods.1 a s § 219 ods.1,2 potvrdil stotožniac sa v podstate
aj s dôvodmi krajského súdu.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250k ods. 1 veta
prvá OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP a § 246c ods. 1 veta prvá OSP tak, že žalobcom 1/ a 2/

ako neúspešným účastníkom v konaní nevznikol nárok na náhradu trov konania. Občiansky súdny
poriadok v správnom súdnictve upravuje vznik nároku na náhradu trov konania iba žalobcovi protižalovanému správnu orgánu, nie proti žalobcom, ktorí podali žalobu a ňou disponujú, a preto špecifické
postavenie ďalšieho účastníka v konaní spôsobuje, že trovy konania, ktoré mu vznikli znáša zo svojho,
z ktorých dôvodov odvolací súd nemohlo vyhovieť návrhu pribratých účastníkov konania na náhradu

trov odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.
mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.