Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, February 25, 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Sžf/13/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7013200978
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Reisenauerová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:7013200978.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky

Reisenauerovej, a členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Aleny Adamcovej, v právnej veci
žalobcu: M., M., T., zastúpený Bohumilom Novákom, advokátom, so sídlom Horná č. 27, Banská
Bystrica, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská
Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100303/1/30290-188037/2013/5037 zo
dňa 19. apríla 2013, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30. októbra
2013, č. k. 7S /160/2013-111, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 30. októbra 2013, č. k.

7S /160/2013-111 p o t v r d z u j e.

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.

Krajský súd v Košiciach napadnutým rozsudkom zo dňa zo dňa 30. októbra 2013, č. k.
7S/160/2013-111 zamietol žalobou, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia
žalovaného správneho orgánu č. 1100303/1/30290-188037/2013/5037 zo dňa 19. apríla 2013, v spojení
s prvostupňovým rozhodnutím Daňového úradu Košice zo dňa 26.11.2012 č. 9800403/5/3492179/2012,
a následne ich zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že krajský súd po preskúmaní veci mal preukázané, že
žalovaný žalobou napadnutým rozhodnutím potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu -

Daňového úradu Košice zo dňa 26.11.2012 č. 9800403/5/3492179/2012, ktorým správca dane podľa §
68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume
5 421 132,04 eur na dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2006.

Krajský súd z obsahu administratívneho spisu zistil, že správca dane oznámením o výkone daňovej
kontrolyzodňa21.10.2011č.695/321/86137/2011/Sol žalobcovioznámilzačatiedaňovejkontrolydňom
23.11.2011, s upozornením, že pokiaľ neumožní výkon daňovej kontroly, daňový úrad je oprávnený
určiť daň podľa pomôcok podľa § 29 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb., prílohu oznámenia tvoril zoznam

dokladov ku daňovej kontrole, ktoré bol žalobca ako daňový subjekt povinný pripraviť; vzhľadom na
skutočnosť, že dňa 23.11.2011 sa k začatiu daňovej kontroly žalobca nedostavil a ani jeho zástupca, bola
začatá daňová kontrola v znení úradného záznamu spísaného dňa 23.11.2011; dňa 21.11.2011 žalobca
doručil správcovi dane oznámenie, že účtovné doklady a účtovníctvo za rok 2006 nemôže správcovidane doručiť, nakoľko tieto boli predmetom vydania orgánom činným v trestnom konaní a tvoria súčasť
vyšetrovacieho spisu č. k. ČVS:PPS-95/VPK-V-2009, žalobca neuviedol presný názov orgánu činného
v trestnom konaní a nepredložil zoznam zaistených dokladov; správca dane žalobcu opätovne vyzýval

na splnenie povinnosti výzvami zo dňa 21.10.2011 a 2.2.2012; žalobca na druhú výzvu správcovi dane
oznámil, že požadované účtovné doklady a účtovníctvo za rok 2006 bolo odňaté Daňovému úradu
Košice IV, kde sa v tom čase doklady nachádzali z dôvodu kontroly a v prílohe priložil zápisnicu o vydanie
vecí ČVS: PPZ-95/BPK-V-2009, zo dňa 20.7.2011; žalobca tvrdil, že z uvedenej zápisnice vyplýva,
že účtovné knihy a iné listinné doklady daňového subjektu boli vydané Prezídiu policajného zboru,

Úradu boja proti korupcii, odbor boja proti korupcii Východ, Rastislavova 69, Košice; kontrolná skupina
pracovníkovDaňovéhoúraduKošicepoverenávykonanímkontrolyzarok2006a2007nadanizpridanej
hodnoty a dani z príjmov fyzickej osoby nahliadnutím do zaistených účtovných dokladov daňového
subjektu zistila, že za kontrolované zdaňovacie obdobie rok 2006 sa tam nachádzal len jeden zväzok a
to zv. č. 16 označený - M. došlé faktúry tovarové 2006, tuzemské, TABAX, H.T.KOV; následne správca
dane zaslal daňovému subjektu oznámenie o určovaní dane podľa pomôcok č. 9800403/5/41456/2012

zo dňa 20.4.2012, v ktorom mu oznámil, že dňa 25.4.2012 sa začne u žalobcu ako daňového subjektu
určovanie dane podľa pomôcok na dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2006 podľa
§ 48 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých
zákonov a v tento deň správca dane prešiel z procesu daňovej kontroly do procesu určovania dane
podľa pomôcok.

Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia posudzoval v intenciách z § 15 ods. 2, 13 zákona
č. 511/1992 Zb.o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení
neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 511/1992 Zb.) v spojení s § 165 ods. 2 veta prvá, ods. 4,5
zákona č. 563/2009 Z.z. a v spojení s § 48 ods. 1 uvedeného zákona.

Krajský súd po oboznámení sa s administratívnym spisom správcu dane a žalovaného k žalobným

námietkam, že rozhodnutie správcu dane je vydané podľa nesprávneho právneho predpisu, a dôvody
žalovaného k tejto námietke sú nesprávne, ako aj že nebola dodržaná lehota na vykonanie daňovej
kontroly tak ako to určuje § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb. uviedol, že postup daňových orgánov
pri novej právnej úprave (zákon č. 563/2009 Z.z.), ktorá nahrádza právnu úpravu zrušeného predpisu
(zákon č. 511/1992 Zb.) upravujú prechodné ustanovenia, poukazom na to, že v súlade s § 165 ods. 1

daňového poriadku právne úkony aj účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti daňového poriadku
zostávajú zachované. Konštatoval, že podľa prechodných ustanovení daňového poriadku platí zásada,
že daňové kontroly, ktoré boli začaté a neukončené pred účinnosťou daňového poriadku, sa dokončia
podľa zákona o správe daní, čo platí aj pre vyrubovacie konanie. Ďalej konštatoval, že daňová kontrola
a určenie dane podľa pomôcok sú samostatnými daňovými procesmi, ktoré podliehajú aj odlišnému

právnemu režimu a v danom prípade daňová kontrola dane z príjmov fyzickej osoby za rok 2006 bola
u žalobcu začatá dňa 23. 11. 2011, teda za účinnosti zákona č. 511/1992 Zb., avšak vzhľadom k tomu,
že žalobca k daňovej kontrole nepredložil doklady požadované správcom dane, správca dane nemohol
daňovú kontrolu ukončiť podľa § 15 ods. 13 zákona č. 511/1992 Zb., z čoho je zrejmé, že daňová kontrola
nemohla byť ukončená do šiestich mesiacov od jej začatia tak ako to upravuje § 15 ods. 17 tohto zákona.

Poukazom na skutkové okolnosti daného prípadu krajský súd prijal záver, že určovanie dane podľa
pomôcok začalo už za účinnosti daňového poriadku, ktorý upravoval § 48 daňového poriadku, t.j. v
tom v čase platného procesnoprávneho predpisu. Krajský súd zdôraznil, že prechodné ustanovenie §
165 daňového poriadku neupravuje postup v prípade, ak daňový subjekt v priebehu daňovej kontroly
začatej podľa zákona č. 511/1992 Zb. prestane byť súčinný a nepreukáže skutočnosti, na ktoré bol

vyzvaný správcom dane, čím neumožnil vykonať daňovú kontrolu a správca dane prejde do procesu
určovania dane podľa pomôcok. Krajský súd uviedol, že v danom prípade určenie dane podľa pomôcok
bolo ukončené dňom doručenia protokolu s výzvou na vyjadrenie, dňa 24.9.2012 a nasledujúci deň bolo
začaté vyrubovacie konanie, majúc za to, že ak vyrubovacie konanie v danom prípade začalo po určení
dane podľa pomôcok už za účinnosti daňového poriadku, nie je možné aplikovať § 165 ods. 5 daňového

poriadku.

Poukazom na skutkové zistenia vyplývajúce z administratívneho spisu krajský súd k ďalšej žalobnej
námietke týkajúcej sa účtovných dokladov za rok 2006 konštatoval, že z uvedených zápisníc, resp. z
úradných záznamov vyplýva, že policajným zborom bol zaistený za zdaňovacie obdobie roku 2006 len
1 zväzok označený - M. došlé faktúry tovarové 2006, tuzemské, TABAX, H.T.KOV a ostatné doklady satýkali zdaňovacieho obdobia roku 2007. Nestotožnil sa s tvrdením žalobcu, že boli predložené všetky
doklady k výkonu daňovej kontroly dane z príjmov fyzickej osoby za rok 2006.

Krajský súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu, že napadnuté rozhodnutie žalovaného

správneho orgánu je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, čím správca dane porušil § 30 ods.
3 zákona č. 511/1992 Zb. Uviedol, že napadnuté rozhodnutie žalovaného bolo vydané za účinnosti
daňového poriadku, a preto nie je možné v danom prípade už aplikovať žalobcom citované ustanovenie
zákona č. 511/1992 Zb.. Podľa názoru krajského súdu v odôvodneniach rozhodnutí správnych orgánov
sú uvedené skutočností, ktoré boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami

daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa
ktorých sa rozhodovalo. Napadnuté rozhodnutie žalovaného a správneho orgánu prvého stupňa
považoval za súladné s § 63 ods. 5 daňového poriadku.

K argumentácii žalobcu vo vzťahu k rozhodnutiu Finančného riaditeľstva SR zo dňa 6.5.2013 č.
1100303/133076 - 211376/2013/4897 týkajúce sa zdaňovacieho obdobia DPH september 2007, krajský
súd uviedol, že zo skutkových zistení vyplývajúcich v označenej veci je zrejmé, že skutkový stav týkajúci

sa DPH za zdaňovacie obdobie september 2007 nie je totožný so skutkovým stavom týkajúcim sa
daňovej kontroly dane z príjmov fyzickej osoby za rok 2006, a preto táto žalobná námietka nedôvodná.

Krajský súd dospel k záveru že rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého
stupňa sú v súlade so zákonom, a preto žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.

Krajský súd o náhrade trov konania rozhodoval podľa § 250k ods. 1 O.s.p.. Žalobcovi nepriznal náhradu

trov konania, v dôsledku jeho neúspechu v konaní.

II.

Proti uvedenému rozsudku krajského súdu sa v zákonnej lehote odvolal žalobca. Žiadal, aby Najvyšší
súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie
žalovaného správneho orgánu v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane zruší a vec vráti

správcovi dane na ďalšie konanie.

Z dôvodov odvolania vyplýva, že žalobca považoval napadnutý rozsudok krajského súdu za nesprávny
a v rozpore so zákonom. Ako dôvody nezákonnosti namietal nedostatočne zistený skutkový stav
veci, nesprávne právne posúdenie, spočívajúce v použití nesprávneho právneho predpisu a procesné
pochybenia daňových orgánov v daňovom konaní nedodržaním zákonom stanovenej lehoty na

vykonanie daňovej kontroly.

Žalobca namietal, že krajský súd vo svojom rozsudku sa vôbec nezaoberal zásadnými žalobnými
dôvodmi spočívajúcimi v námietke použitia nesprávneho právneho predpisu a dĺžky trvania daňovej
kontroly, majúce za následok nepreskúmateľnosť napadnutého prvostupňového súdneho rozhodnutia
pre nedostatok dôvodov.

Vytýkal súdu prvého stupňa, že v celosti prebral argumentáciu žalovaného uvedenú v dôvodoch
napadnutéhorozhodnutiažalovanéhosprávnehoorgánu.Tvrdil,žesúdprvéhostupňavôbecnereagoval
na podstatu jeho námietky, že oznámením o začatí daňovej kontroly pomôckami nezačalo žiadne
samostatné konanie, ale je len kontinuálnym pokračovaním daňovej kontroly, len iným než bežným
spôsobom. Uviedol, že daňová kontrola začala a musí byť ukončená spôsobom uvedeným v zákone

a to v § 15 ods. 10 zákona č. 511/1992 Zb., pretože iný spôsob ukončenia daňovej kontroly zákon
nepripúšťa, a preto správca z dane si nemôže svojvoľne určiť postup aký zvolí. Vyslovil názor, že
keďže daňová kontrola nebola ukončená a stále pokračovala, bez ohľadu na to, akým spôsobom
sa správca dane rozhodol určiť daň a teda ak daňová kontrola nebola ukončená, čo je základným
predpokladom pre možnosť použitia nového zákona č. 563/2009 Z.z., je vylúčený postup uvádzaný

krajským súdom, pretože jednoznačne malo byť postupované podľa pôvodného právneho predpisu
zákona č. 511/1992 Zb.. V danej súvislosti poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
- napr. vo veci G. R. proti Š. rozsudok z 21.1.1999, týkajúci sa sťažnosti č. 30544/96, R. T. proti Š.,
rozsudok 9.12.1994, týkajúci sa sťažnosti č. 18390/91, V.D.H. proti H., rozsudok z 19.4.1994, týkajúci
sa sťažnosti č. 16034/90, ako aj na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 226/03 z12.5.2004, III. ÚS 209/04 z 23.6.2004, III. ÚS 95/06 z 15.3.2006, III. ÚS 260/06 z 23.8.2006. Dôvodil,
že vzhľadom k tomu, že krajský súd nedal vyčerpávajúcu odpoveď na jeho zásadné otázky nastolené
žalobou, mu svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom, čím bolo porušené jeho právo na

spravodlivé súdne konanie.

Namietal, že súd prvého stupňa nedal vyčerpávajúcu odpoveď ani na ďalšiu jeho námietku, ktorou
namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného pre nedostatok dôvodov. Tvrdil, že krajský súd len
prevzal záver žalovaného.

Žalobca trval na tvrdení uvedenom v žalobe, že nebola dodržaná lehota na vykonanie daňovej kontroly,

pretože daňová kontrola do dnešného dňa vôbec neskočila, keď zo skutkových okolností je zjavné, že
márne uplynula šesťmesačná lehota na vykonanie daňovej kontroly stanovená v § 15 ods. 17 zákona
o správe daní, v ktorej súvislosti dal do pozornosti nález Ústavného súdu SR z 29.6.2010, sp. zn. III.
ÚS 24/2010.

Žalobca taktiež trval na tom, že v danom prípade neboli splnené základné podmienky pre určenie dane
podľa pomôcok. Vytýkal krajskému súdu, že v súvislosti s touto námietkou ignoroval skutkový stav,

keď správca dane u žalobcu vykonal riadnu daňovú kontrolu DPH za zdaňovacie obdobie január až
december 2006, kde žalobca odovzdal správcovi dane - Daňovému úradu Košice IV všetky doklady
potrebné na vykonanie tejto kontroly, čo aj správca dane potvrdil v protokole č. 698/320/50632/08/
Cih,Ber z 23. 6. 2008 a následne boli v týchto veciach vydané dodatočné platobné výmery. Aj v danej
súvislosti vytýkal krajskému súdu, že sa stotožnil s názorom žalovaného, že doklady týkajúce sa kontroly

DPH v roku 2006 sú irelevantné, pretože toto konanie sa týka kontroly dane z príjmov fyzických osôb
v roku 2006. Žalobca považoval takýto názor za absurdný, pretože pre vykonanie akejkoľvek daňovej
kontroly za zdaňovacie obdobie roku 2006 sú vždy tie isté doklady, ale pre kontrolu DPH je potrebné
predložiť viac dokladov, než na kontrolu dane z príjmov. Žalobca nesúhlasil ani s argumentáciou
krajského súdu vo vzťahu k uneseniu dôkazného bremena a k povinnosti predkladania dokladov.

III.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril tak, že navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdil. V dôvodoch vyjadrenia nesúhlasil s dôvodmi žalobcu uvedenými v jeho odvolaní
a zotrval na dôvodoch uvedených v jeho vyjadrení k žalobe.

IV.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (ust. § 10 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1)
preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní žalobcu
(§ 246c ods. 1 veta prvá v spojení s ust. § 212 ods. 1 O.s.p.) postupom podľa ust. § 250ja ods. 2 veta
prvá O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli
a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§

156 ods. 1 a 3 O.s.p v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2), a dospel k záveru, že odvolanie
nie je dôvodné.

Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd
prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia
žalovaného správneho orgánu č. 1100303/1/30290-188037/2013/5037 zo dňa 19. apríla 2013, v spojení

s prvostupňovým rozhodnutím Daňového úradu Košice zo dňa 26.11.2012 č. 9800403/5/3492179/2012,
a následne ich zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie.

Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu -
Daňového úradu Košice zo dňa 26.11.2012 č. 9800403/5/3492179/2012, ktorým správca dane podľa §
68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume

5 421 132,04 eur na dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie rok 2006.Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho
orgánu, ktorým rozhodnutím žalovaný rozhodoval s konečnou platnosťou o povinnosti žalobcu zaplatiť
rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie rok 2006.

Odvolací súd v rozsahu odvolacích dôvodov preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie
žalovaného správneho orgánu a správcu dane ako aj konanie im prechádzajúce, najmä z toho pohľadu,
či sa súd prvého stupňa vysporiadal so všetkými zásadnými námietkami uvedenými v žalobe a z takto
vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutých rozhodnutí žalovaného

správneho orgánu.

Najvyšší súd v procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa vychádzal
zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu, obsiahnutých v odôvodnení napadnutého
prvostupňového rozsudku, ktoré z tohto dôvodu neopakuje a súčasne na ne poukazuje.

V.

Podľa čl.1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je zvrchovaný,

demokratický a právny štát.

Podľa čl. 2 ods.2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Zuvedenéhočlánkuústavyvyplýva,ževýkladauplatňovanievšeobecnezáväznýchprávnychpredpisov
musí byť v súlade s ústavou. Vplyvom ústavy dochádza k vsunutiu jej obsahovo-hodnotových vlastností
do všeobecných pojmov zákona tak, aby bol zabezpečený ústavne konformný výklad. Požiadavka na
ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je súčasťou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho
správneho aktu. Práve tu je ťažisko činnosti správneho súdnictva, pretože dikcia zákona nemôže byť

interpretovaná izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje.
Orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v
zmysle čl.2 ods.2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou
v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl.7 Ústavy SR) a po vstupe
Slovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne

záväznými predpismi Európskeho spoločenstva a Európskej únie.

Odvolací súd v danej veci zistil, že spor o zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného v
spojení s rozhodnutím správcu dane medzi účastníkmi konania v prieskumnom konaní súdu spočíva
predovšetkým v ústavnej konformnosti výkladu prechodných ustanovení právnej úpravy nového
právneho predpisu ustanovujúcej postup daňových orgánov pri určení daňovej povinnosti žalobcu ako

daňového subjektu na dani z príjmov fyzických osôb za rok 2006.

Zákonodarca dňa 1. decembra 2009 prijal zákon o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, publikovaný v Zbierke zákonov pod č. 563/2009 Z.z., ktorý v Čl.VI ustanovuje, že
tento zákon nadobúda účinnosť 1. januára 2010 okrem čl. I, ktorý nadobúda účinnosť 1. januára 2012.
Uvedeným novým právnym predpisom ku dňu 1.1.2012 bol zrušený zákon č. 511/1992 Zb.

V zmysle prechodného ustanovenia § 165 ods.1 až 7 zákona č. 563/2009 Z.z. právne úkony a ich účinky
pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.Daňové konania začaté a právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa
doterajších predpisov; sankcia sa uloží podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o
správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom do 31.

decembra 2011, ak skutočnosť rozhodujúca pre uloženie sankcie nastala do 31. decembra 2011 a ak
je to pre daňový subjekt priaznivejšie.

Ustanovenia tohto zákona sa vzťahujú aj na daňové exekučné konanie začaté podľa doterajších
predpisov.

Daňová kontrola začatá a neukončená pred účinnosťou tohto zákona sa dokončí podľa doterajších

predpisov.

Vyrubovacie konanie po daňovej kontrole začatej a neukončenej pred účinnosťou tohto zákona sa
vykoná podľa doterajších predpisov.

Nevymožiteľný daňový nedoplatok podľa § 61 ods. 6 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb.o
správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom do 31.
decembra 2011 sa považuje za dočasne nevymožiteľný daňový nedoplatok podľa § 83 tohto zákona.

Sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona.

Zákonodarca v uvedenom prechodnom ustanovení prejavil vôľu upraviť právne vzťahy v oblasti správy
daní. Vychádzajúc z gramatického ako aj logického výkladu odseku 1/ uvedeného prechodného
ustanovenia je jednoznačne zrejmé, že právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do
účinnosti nového zákona, zostávajú zachované, teda aj povinnosti daňových subjektov plniť si svoje

daňové povinnosti voči štátnemu rozpočtu a postup daňových orgánov dohliadať na plnení tejto ich
povinnosti. Následná úprava prechodných ustanovení v odsekoch 2/ a nasl. uvedenej právnej norme
nie je úplne jednoznačná a umožňuje viacerú interpretáciu, čoho je dôkazom aj rozdielny výklad tejto
právnej normy daňovými orgánmi a žalobcom resp. jeho právnym zástupcom v danom prípade.

Odvolací súd vychádzajúc z obsahu uvedenej právnej úpravy a jej účelu a cieľa zastáva názor, že

ak zákonodarca v odseku 2/ pred bodkočiarou ustanovil, že daňové konania začaté a právoplatne
neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov, sledoval tým
ochranu daňových subjektov v jednotnosti právnej úpravy, na základe ktorej začalo daňové konanie tak,
aby za účelom právnej istoty bola táto právna úprava zachovaná počas celého daňového konania a
to až do jeho právoplatného ukončenia. Takto prejavená vôľa zákonodarcu nie je podľa názoru súdu

v rozpore ani s ďalšími prechodnými ustanoveniami v odsekoch 3 a nasl. predmetnej právnej normy,
keďže v prechodných ustanoveniach zákonodarca nemôže reagovať na všetky právne skutočnosti.

Odvolací súd zo skutkových okolností mal preukázané, že v danom prípade daňová kontrola u žalobcu
ako daňového subjektu začala dňa 23.11.2011 a v dôsledku toho, že žalobca správcovi dane nepredložil
k daňovej kontrole doklady, správca dane oznámením zo dňa 20.4.2012 oznámil žalobcovi, že dňa

25.4.2012 sa začne určovanie dane podľa pomôcok. Správca dane určil daň podľa pomôcok podľa §
48 zákona č. 563/2009 Z.z. a následne rozhodnutím zo dňa 26.11.2012 podľa § 68 ods.5 uvedeného
zákona vyrubil žalobcovi ako daňovému subjektu rozdiel dane na dani z príjmov fyzickej osoby za
zdaňovacie obdobie 2006; na základe odvolania žalobcu proti tomuto rozhodnutiu správcu dane
žalovanýpreskúmavanýmrozhodnutímrozhodnutiesprávcudanez26.11.2012podľa§74ods.5zákona

č. 563/2009 Z.z. potvrdil.

Senát odvolacieho súd dáva do pozornosti, že úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia
a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (§§ 247
a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok
skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s

účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, a či
obsahovalozákonompredpísanénáležitosti,tedačirozhodnutiesprávnehoorgánubolovydanévsúlade
s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánuje podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého
rozhodnutia.

Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v

čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie
napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.).

V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané
v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym
orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).

Pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne

uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených
zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia (§ 245 ods. 2 O.s.p.).

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými
hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní (tiež daňový
poriadok) preto zakotvuje oprávnenie daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si

splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy
štátu, zákon o správe daní ako aj daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania
základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo daňovej povinnosti
daňového subjektu.

Vychádzajúc zo skutkových okolností danej veci pokiaľ v danom prípade začala daňová kontrola

u žalobcu ako daňového subjektu dňa 23.11.2011, začala daňová kontrola za účinnosti zákona č.
511/1992 Zb. a povinnosťou daňových orgánov bolo v daňovom konaní postupovať a rozhodnúť v
zmysle ustanovení zákona č. 511/1992 Zb.. Daňová kontrola je súčasťou daňového konania, cieľom
ktorej je zadovážiť si dostatok skutkových podkladov pre správne určenie dane, jej výsledkom je
vyhotovenie protokolu o daňovej kontrole, jeho doručením a prerokovaním sa ukončuje daňová kontrola

a začína sa vyrubovacie konanie. Daňové konanie treba považovať za ukončené až právoplatným
rozhodnutím o daňovej povinnosti daňového subjektu. Nie je možné súhlasiť s názorom žalovaného
ani s názorom súdu prvého stupňa, že tým, že v dôsledku nesplnenia si povinnosti žalobcu ako
daňového subjektu po začatí daňovej kontroly, bolo dňom 25.4.2012 začaté konanie o určovanie dane
podľa pomôcok, teda už za účinnosti nového zákona upravujúceho postup daňových orgánov v oblasti

daní - daňového poriadku, poukazom na to, že daňová kontrola a určenie dane podľa pomôcok sú
samostatnými daňovými procesmi, ktoré podliehajú aj odlišnému právnemu režimu, a preto určenie dane
podľa pomôcok ako aj ďalší postup daňových orgánov sa spravoval podľa nového právneho predpisu
v oblastí správy daní. Daňová kontrola a určenie dane podľa pomôcok je síce samostatným právnym
inštitútom založeným na rozdielnej právnej úprave, avšak ak správca dane pristúpil k určeniu dane

podľa pomôcok, pretože daňový subjekt si nesplnil svoju povinnosť, zákonom určenú, nemožno mať za
to, že došlo k začatiu nového daňového konania, pretože určením dane podľa pomôcok zákonodarca
predpokladá sankcionovanie daňového subjektu v tom daňovom konaní, v ktorom práve pre nesplnenie
zákonnej povinnosti daňového subjektu spočívajúcej v nesúčinnosti daňového subjektu so správcom
dane, nemohla byť vykonaná daňová kontrola. Ak teda správca dane začal konanie o určenie dane

na základe pomôcok, nezačal nové daňové konanie, ale už v začatom daňovom konaní daň určil na
základe pomôcok a po splnení ďalších zákonnom predpokladaných podmienok takto určenú daň vo
vyrubovacom konaní daňovému subjektu vyrubil rozhodnutím.

Vzhľadom k uvedenému odvolací súd dospel k záveru, že síce daňové orgány oboch stupňov v danej
veci pochybili, keď podriadili svoj postup pri určení dane podľa pomôcok ako aj svoj následný postup v

daňovom konaní právnej úprave daňového poriadku, napriek tomu, že daňové konanie vo veci začalo za
účinnostizákonaosprávedaní,avšakuvedenépochybenienemohlozásadnýmspôsobomzasiahnuťdo
práv a právom chránených záujmom žalobcu ako daňového subjektu. Vychádzajúc z účelu a cieľa oboch
právnych predpisov (§ 1), zo základných zásad oboch právnych predpisov (§ 2 zákona č. 511/1992 Zb. a
§ 3 zákona č. 563/2009), ako aj právnej úpravy postupu správcu dane pri určení dane podľa pomôcok (§

29 ods.6 zákona č. 511/1992 Zb. a § 48 zákona č. 563/2009 Z.z.) je zrejmé, že zákonodarca síce novýmprávnympredpisom-daňovýmporiadkom,nahradilzákonosprávedaní(z.č.511/1992Zb.)súčinnosťou
od 1.1.2012 a v prechodnom ustanovení § 165 daňového poriadku upravil právne vzťahy začaté pred
jeho účinnosťou, avšak právnu úpravu týkajúcu sa určenia dne podľa pomôcok a následné vyrubovacie

konanie na základe takto určenej dane ponechal takmer v totožnom znení ako bola právna úprava podľa
zákona o správe daní. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu teda
ak aj daňové orgány vo veci žalobcu pri určení dane podľa pomôcok vychádzali podľa novej právnej
úpravy neodňali mu právo na spravodlivý proces pred iným orgánom. Na základe skutkových zistení aj
odvolací súd dospel k záveru, že v dôsledku nesúčinnosti žalobcu ako daňového subjektu so správcom

dane, bol správny postup správcu dane, keď konanie žalobcu posúdil ako nesplnenie si povinnosti v tom
čase vyplývajúcej mu z § 15 ods.2 zákona č. 511/1992 Zb., čím došlo k splneniu podmienky pre následný
postup v zmysle 29 ods.6 uvedeného zákona, ktorý je takmer totožný s právnou úpravou ustanovenou
v § 48 daňového poriadku. V zmysle právnej úpravy vzťahujúcej sa k oprávnenosti postupu správcu
dane určiť daň na základe pomôcok nie je možné súhlasiť s námietkou žalobcu, že v danej veci nebola
ukončená daňová kontrola majúca za následok uplynutie lehoty podľa § 15 ods.17 zákona o správe daní,

pretože zákon o správe daní ani daňový poriadok neustanovuje lehotu na určenie dane podľa pomôcok
tak, ako je to v prípade výkonu daňovej kontroly.

Ústavný súd Slovenskej republiky ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojej konštantnej
judikatúre stanovil, že nie je možné zrušiť rozhodnutie žalovaného správneho orgánu a vec vrátiť na
ďalšie konanie, aby sa zopakovalo konanie, v ktorom sa odstránenia pochybenia správneho orgánu,

pokiaľ nové rozhodnutie nemôže privodiť odvolateľovi priaznivejší výsledok v konaní. Vchádzajúc zo
zásady hospodárnosti a materiálnej spravodlivosti preskúmavajúceho konania v danom prípade novým
konaním a rozhodnutím by sa nemohol privodiť žalobcovi priaznivejší výsledok.

Vzhľadom k vyššie uvedenému odvolací súd nepovažoval odvolacie námietky žalobcu za relevantné
k vyhoveniu jeho odvolacieho návrhu. Senát odvolacieho súdu dospel k zhodnému záveru ako súd

prvého stupňa, že správca dane ako aj žalovaný vo veci vykonali dokazovanie v dostatočnom rozsahu,
náležite zistili skutkový stav veci, v daňovom konaní postupovali v súčinnosti so žalobcom ako daňovým
subjektom, skutkové zistenia nevyhodnotili v rozpore so zákonom a v odôvodnení preskúmavaných
rozhodnutí svoje skutkové zistenia a právne závery zdôvodnili v dostatočnom rozsahu.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu aj keď z iných dôvodov potvrdil

podľa § 250ja ods.3 O.s.p. v spojení s § 246c ods.1 a s § 219 ods.1, Os.p..

Onáhradetrovodvolaciehokonaniaodvolacísúdrozhodolpodľa§246cods.1vetaprváO.s.p.vspojení
s § 224 ods. 1 a s § 250k ods.1. Žalobcovi nepriznal náhradu trov tohto konania pre neúspech v tomto
konaní.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9

zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.
mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.