Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 12, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/45/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5714201818
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Burik
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5714201818.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Burika a
členov senátu JUDr. Jany Kotrčovej a JUDr. Ladislava Mejstríka, v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI
Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR,
s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843 proti odporcovi: T. M., nar. XX.X.XXXX, naposledy
E. XXXX/X, M., v súčasnosti na neznámom mieste, zastúpený Slávkou Kalánkovou, tajomníčkou
Okresného súdu Martin, v konaní o zaplatenie 957,18 eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa
proti rozsudku Okresného súdu Martin, č. k. 15C/128/2014-65 zo dňa 3. novembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým vo zvyšku istinu a úroky z omeškania návrh zamietol,
potvrdzuje.

V nenapadnutých výrokoch ponecháva rozhodnutie nedotknuté.

Žiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 455,80
eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne. Vo zvyšku istiny a úrokov z omeškania žalobu
zamietol a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Mal za to, že pri uzavretí úverovej zmluvy odporca vystupoval v pozícii spotrebiteľa. Zmluva, ktorá
bola uzavretá medzi právnym predchodcom navrhovateľa t.j. Slovenskou sporiteľňou a.s. a odporcom,
ktorej súčasťou boli aj všeobecné úverové podmienky, splnila všetky náležitosti uvedené v § 4 ods.
1 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Došlo teda k uzavretiu spotrebiteľskej zmluvy, právny vzťah
medzi navrhovateľom a odporcom sa teda spravuje prednostne ustanoveniami Občianskeho zákonníka
a právnych predpisov upravujúcich právne vzťahy spotrebiteľského charakteru. Je nepochybné,
že zmluva o splátkovom úvere má spotrebiteľský charakter. Súd v konaní nemal preukázané, že
by právny predchodca navrhovateľa, teda SLSP, a.s. vyhlásila mimoriadnu splatnosť úveru, t.j.
požadovala splatenie pohľadávky zo zmluvy o splátkovom úvere tak, ako jej to umožňoval čl. 7.6.,
bod 7.6.1.Všeobecných obchodných podmienok (č. l. 15). Z tohto dôvodu súd mal za to, že ide o
plnenie v splátkach, a ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, tak začne plynúť premlčacia doba
jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Keďže bola podaná žaloba na súd 17.2.2014, tak všetky
nároky navrhovateľa, vrátane uplatnených úrokov z omeškania vzniknuté pred 17.2.2011 sú premlčané,
nakoľko premlčacia doba je podľa ust. § 101 OZ tri roky. Preto priznal navrhovateľovi nárok na úrok
z omeškania od 17.2.2011, t.j. tri roky pred podaním návrhu súdu vo veci, t.j., že mu priznal úrok z
omeškania z premlčaných splátok. Ďalej súd priznal aj z nepremlčaných neuhradených splátok úrok

z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 455,80 eur od 21.11.2011 do zaplatenia. Súd priznané
úroky z omeškania riadne špecifikoval ich rozpísaním vo výroku rozsudku, z dôvodu zrozumiteľnosti a
preskúmateľnosti rozsudku.

O trovách konania súd rozhodol v zmysle ust. § 142 ods. 2 O.s.p., pričom pomer úspechu a neúspechu
v danom prípade bol rovnaký, a preto súd vo výroku rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá právo na
náhradu trov konania.

Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Namietol, že rozhodnutie
okresného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci a nedostatočnom zistení skutkového
stavu. Zároveň dal do pozornosti, že v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až §
54 Občianskeho zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti
Občianskeho zákonníka, ako aj na zmluvu podľa ust. § 55 Občianskeho zákonníka. Zmluva o úvere
bola upravená len v Obchodnom zákonníku a v zákone č. 258/2001 Z.z.. V dôsledku toho sa na
účastníkov nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 Občianskeho
zákonníka. Podľa jeho názoru je nutné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže išlo medzi
zmluvnými stranami o zmluvu o úvere, čiže absolútny obchodno-záväzkový vzťah, pričom na podporu
svojich tvrdení poukázal aj na súdne rozhodnutia. Navrhovateľ nemohol ďalej súhlasiť s aplikáciou
ust. § 5b ZoOS, pričom poukázal na znenie Ústavy SR ako i rozhodnutí Ústavného súdu SR ohľadne
spätného pôsobenia právnej úpravy. Žiadal napadnutý rozsudok zmeniť tak, aby súd vyhovel jeho
návrhu, prípadne rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Uplatnil si trovy konania.

K podanému odvolaniu sa odporca nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu
vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods.
2 O.s.p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O.s.p. tento rozsudok vo výroku, ktorým návrh v časti zamietol
podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. V nenapadnutých výrokoch ostal rozsudok
okresného súdu nedotknutý.

Pokiaľ išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie veci, v tomto
smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré v takomto
prípade nie je potrebné opakovať (ust. § 219 ods. 2 O.s.p.), keďže ani zo strany odvolateľa neboli v
priebehu odvolacieho konania tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd prvého stupňa
v dôvodoch napadnutého rozhodnutia. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými
zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.
Okresný súd neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových
zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich náležitým
spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil.

V prvom rade je nutné zdôrazniť, že zmluva o splátkovom úvere zo dňa 4.12.2006 bola uzavretá
medzi osobou (právnym predchodcom navrhovateľa), ktorá v rámci svojej podnikateľskej činnosti v čase
uzavretia zmluvy poskytovala (okrem iného aj) spotrebiteľské úvery a fyzickou osobou (odporcom), ktorej
bol poskytnutý úver na iný účel ako je výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Odporca teda v
zmysle ustanovení zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch mal v danom právnom vzťahu
postavenie spotrebiteľa a z titulu tohto postavenia požíval zákonom poskytnutú všeobecnú ochranu. Pre
posúdenie daného právneho vzťahu ako spotrebiteľského nemalo význam, že sa zmluva o úvere ako
tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka) spravuje výhradne ustanoveniami
Obchodného zákonníka. Ku dňu uzavretia zmluvy bola ochrana spotrebiteľa v zmysle § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka formulovaná užšie a definovala spotrebiteľskú zmluvu obmedzujúc sa na určité
typy zmlúv (zmluva o úvere pod túto definíciu nespadala). Ochrana spotrebiteľa v zmysle zákona o
spotrebiteľských úveroch však bola v tom čase jednoznačne súčasťou nášho právneho poriadku. V
tomto smere je nutné poukázať aj na znenie ust. § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane
spotrebiteľa v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, na ktoré poukázal aj okresný súd.

Uzavretý zmluvný vzťah je preto potrebné posudzovať v zmysle § 52 ods.1 Občianskeho zákonníka ako
spotrebiteľský vzťah, ako aj v kontexte zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, zákona
č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, v znení neskorších predpisov. Aj keď ustanovenie § 261 ods.
6 Obchodného zákonníka výslovne uvádza, že právne vzťahy z absolútnych obchodov sa spravujú
Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu a účastníkov, prostredníctvom ustanovenia § 52 ods.
1 Občianskeho zákonníka došlo k rozdeleniu obchodno-právnych vzťahov aj na ďalšiu kategóriu, ktorú
predstavujú vzťahy medzi podnikateľom (ako dodávateľom) a spotrebiteľom.

Slovenská súdna prax v súčasnej dobe zastáva názor, že právna úprava chrániaca spotrebiteľa
odôvodňuje aplikáciu ustanovenia (v duálnom režime, tak podľa Obchodného ako aj Občianskeho
zákonníka), ktoré by mohlo byť pre spotrebiteľa (v určitej konkrétnej situácii) výhodnejšie.
Aplikáciu občiansko-právnej premlčacej doby v absolútnych obchodno-právnych zmluvách majúcich
spotrebiteľský charakter odobril aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý rozhodoval o sťažnosti
podnikateľa poskytujúceho stavebné úvery (uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 19.6.2013, vydané
pod sp. zn. I. ÚS 402/2013). V uvedenom kontexte zákonodarca reagoval novelizáciou ustanovenia
§ 52 ods.2 Občianskeho zákonníka (posledná veta), podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, vždy sa prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keby sa
inak mali použiť normy obchodného práva.

S účinnosťou od 1. mája 2014 bolo do ZoOS zákonom č. 102/2014 Z.z. zavedené ustanovenie §
5b, podľa ktorého orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu
na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho
premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať
plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto
skutočností dovolával.

Predmetným ustanovením § 5b ZoOS bola súdu zakotvená povinnosť v konaniach, v ktorých je
uplatnený nárok zo spotrebiteľskej zmluvy voči spotrebiteľovi, prihliadať na premlčanie nároku ex offo - z
úradnej povinnosti. Ide o výnimku z ustanovenia § 100 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka (resp.
§ 388 ods. 1 Obchodného zákonníka), podľa ktorého na premlčanie súd prihliadne len na námietku
dlžníka. V spotrebiteľských veciach aj bez toho, aby sa spotrebiteľ dovolal premlčania voči nemu
uplatneného nároku, má súd povinnosť skúmať, či nárok nie je premlčaný a ak dospeje k záveru, že
premlčaný je, musí na túto skutočnosť prihliadnuť a žalobcovi nárok nepriznať. Nakoľko právna úprava §
100 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka (resp. § 388 ods. 1 Obchodného zákonníka (prihliadania
súdu na premlčanie nároku)) je vo svojej podstate procesnoprávnou normou (aj keď je uvedená v
hmotnoprávnom predpise) a k § 5b ZoOS zákonodarca neprijal žiadne prechodné ustanovenie, je
potrebné od 1. mája 2014 vo všetkých konaniach týkajúcich sa nárokov voči spotrebiteľom ex offo
prihliadať na námietku premlčania.

Predmetné zákonné ust. § 5b ZoOS upravuje postup súdu pri rozhodovaní o nárokoch zo
spotrebiteľských zmlúv a súdu ukladá povinnosť ex offo prihliadať na premlčanie aj bez námietky
účastníka konania, a to vo všetkých veciach, v ktorých bolo začaté súdne konanie a v čase účinnosti
tohto ustanovenia nebolo vo veci ešte rozhodnuté. Keďže ustanovenie upravuje postup súdu, nebolo
zavedené ani osobitné prechodné ustanovenie, ktoré by účinky posúvalo na veci rozhodované po
účinnosti predmetnej právnej úpravy.

Aj v prípade, že by prvostupňový súd neaplikoval predmetnú úpravu musel by odvolací súd v súlade s
§ 213 ods. 2 O.s.p. vyzvať účastníkov konania, aby sa vyjadrili k možnému použitiu ustanovenia § 5b
ZoOS a aplikovať toto ustanovenie ex offo v odvolacom konaní.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 224 ods.
1 O.s.p.. V odvolacom konaní nebol úspešný navrhovateľ, úspešný bol odporca, ktorý si však náhradu
trov odvolacieho konania postupom podľa ust. § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil, resp. ani mu žiadne trovy
nevznikli, preto rozhodol krajský súd tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.